9Sžsk/46/2021

1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „správny súd“) zrušil rozhodnutie žalovanej č. 52308-2/ 2019-BA zo dňa 03. 06. 2019 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra (ďalej len „pobočka žalovanej“) č. 8131-20/2019-NR zo dňa 26. 02. 2019 a vec jej vrátil na ďalšie

3. Správny súd uviedol, že žalobca - zamestnávateľ v roku 2016 požiadal o vystavenie formulárov PD A1 pre svojho zamestnanca a pobočka žalovanej mu ich vystavila, čím vlastne bola určená inštitúcia bydliska osoby, ktorá vykonáva činnosť v inom členskom štáte uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú v zmysle článku 16 ods. 2

4. Správny súd mal ďalej preukázané, že z administratívneho spisu možno vyvodiť záver, že pobočka žalovanej po vydaní formulára PD A1 už 26. 08. 2015 obdržala žiadosť francúzskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia URSSAF, ktorou žiadali o odobratie formulárov PD A1 pre zamestnávateľa - žalobcu, na ktorú nedostali od pobočky žalovanej alebo žalovanej odpoveď, opätovnou žiadosťou zo dňa 26. 06. 2017 žiadali opätovne o odňatie formulárov PD A1, čo odôvodnili tým, že vykonali ďalšie šetrenia, ktoré preukázali, že situácia pokračuje aj v

Rozhodnutie pobočky žalovanej a rovnako žalovanej je podľa správneho súdu zmätočné, nepreskúmateľné a k týmto pochybeniam, ktoré sú v administratívnom spise, nebolo zaujaté stanovisko. Žalovaná pochybila, keď neinformovala žiadajúcu inštitúciu o výsledku svojho šetrenia, resp. nerozhodla o neplatnosti formulárov

5. Na základe vyššie uvedeného, správny súd rozhodol, že rozhodnutie žalovanej, resp. pobočky žalovanej bolo vydané predčasne, vzhľadom k tomu, že nie je určitým spôsobom preukázaná existencia dohody o určení príslušnej legislatívy a je tiež zmätočné a ničím neodôvodnené a nepreskúmateľné, že poistenie zamestnanca zaniklo dňom prihlásenia, t.j. 08. 03. 2016, pretože ako to vyplýva aj z protokolu kontroly poistného v roku 2016, neboli zistené žiadne nedostatky a odvody boli odvádzané za všetkých zamestnancov kontrolovaného subjektu - žalobcu, preto ho zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) zákona č. 162/2015 Z. z.

6. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala kasačnú sťažnosť žalovaná (ďalej len „sťažovateľka“) podaním č. 30664-11/2020-BA zo dňa 09. 11. 2020. Kasačnú sťažnosť odôvodnila tým, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP.

K ukráteniu práv žalobcu nedošlo, keďže mu boli zachované v zásade všetky jeho práva v rámci sociálneho zabezpečenia, ktoré požíva vo Francúzskej republike, keďže správne orgány vzájomne určili, že zamestnanec žalobcu síce nemal byť prihlásený do slovenského systému sociálneho zabezpečenia, ale mal byť prihlásený do francúzskeho systému sociálneho zabezpečenia. Sťažovateľka má za to, že žalobca nepreukázal, akým spôsobom napadnuté rozhodnutie zasahuje do jeho subjektívnych práv, a má za to, že nie je aktívne vecne legitimovanou osobou na podanie žaloby.

Rovnako upriamila pozornosť, že dohodu v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia nie je možné zamieňať s inými inštitútmi dosiahnutia konsenzu v sporných otázkach medzi príslušnými inštitúciami, zároveň dodala, že v danom prípade neexistovala neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov. Súčasťou administratívneho spisu žalovanej bola aj písomná komunikácia medzi žalovanou a francúzskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia, z ktorej je zrejmá zhoda v otázke uplatniteľnej legislatívy.

Na základe tejto žiadosti následne žalovaná požiadala o súčinnosť Národný inšpektorát práce a zároveň sama vykonala kontrolu obratu žalobcu na území Slovenskej republiky za roky 2016 a 2017, o čom vyhotovila Protokol č. 700-1110066217-AG2/2017 zo dňa 20. 12. 2017.

12. Vzhľadom na to, že otázka uplatniteľných právnych predpisov bola vyriešená na úrovni koordinačných nariadení už pred vydaním prvostupňového rozhodnutia, nebolo povinnosťou žalovanej v odvolacom konaní opätovne preskúmať a preverovať skutočnosti, ktoré boli podkladom na toto určenie. Ani zrušenie napadnutých rozhodnutí žalovanej a pobočky žalovanej tak nemá vplyv na určenie francúzskych právnych predpisov. Napadnutými rozhodnutiami sa len deklarovala skutočnosť, že zamestnancovi zaniklo povinné sociálne poistenie podľa slovenských právnych predpisov. Na margo vykonanej kontroly žalovanou uviedla, že určenie uplatniteľnej legislatívy nezávisí od platenia odvodov, ale naopak, platenie odvodov závisí od určenia legislatívy. 13. Záverom navrhla kasačnému súdu, aby napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a konanie zastavil alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie.

III. Vyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti žalovanej

18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. h) v spojení s § 438 ods. 2 SSP), na ktorý prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu SR podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z., preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s ust. § 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej je dôvodná. 19.

20. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovanej č. 52308-2/2019-BA zo dňa 03. 06. 2019, ktorým na základe odvolania žalobcu a zamestnanca žalovaná potvrdila rozhodnutie pobočky žalovanej č. 8131-20/2019-NR zo dňa 26. 02. 2019 ako prvostupňového orgánu, že zamestnancovi žalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 08. 03. 2016 podľa

22. Podľa článku 12 ods. 1 základného nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec v členskom štáte v mene zamestnávateľa, ktorá zvyčajne tam vykonáva svoju činnosť a ktorá je svojim zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že očakávané trvanie takejto práce nepresahuje 24 mesiacov a ak daná osoba tam nie je vyslaná, aby nahradila inú osobu.

24. Podľa článku 14 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia sa slová „ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ vzťahujú na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Príslušné kritériá sa musia prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe

v príslušnom členskom štáte. 26. Podľa článku 5 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, v prípade pochybností o platnosti dokumentu alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v ňom uvedené, inštitúcia členského štátu, ktorej sa dokument predložil, požiada inštitúciu, ktorá dokument vydala, o poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší. 27.

28. Podľa bodu 3 Rozhodnutia č. A2 z 12. júna 2009 týkajúce sa výkladu článku 12 nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 883/2004 o právnych predpisoch vzťahujúcich sa na vyslaných pracovníkov a samostatne zárobkovo činných pracovníkov dočasne pracujúcich mimo príslušného štátu (ďalej len „Rozhodnutie č. A2“), na tento účel je prvou rozhodujúcou podmienkou na uplatňovanie článku 12 ods. 1 uvedeného nariadenia existencia priameho vzťahu medzi zamestnávateľom a pracovníkom, ktorého zamestnáva.

30. Podľa článku 1 ods. 5 Rozhodnutia č. A2, aby sa v prípade potreby a v prípade pochybností stanovilo, či zamestnávateľ obvykle vykonáva podstatné činnosti na území členského štátu, v ktorom je usadený, príslušná inštitúcia v tomto členskom štáte je povinná preskúmať všetky kritériá charakterizujúce činnosti vykonávané uvedeným zamestnávateľom vrátane miesta, v ktorom má podnik svoje sídlo alebo správu, počtu administratívnych pracovníkov pracujúcich v členskom štáte, v ktorom je usadený, a v druhom členskom štáte, miesta, do ktorého sa vyslaní pracovníci prijímajú, a miesta, v ktorom sa uzatvára väčšina zmlúv s klientmi, práva vzťahujúceho sa na zmluvy, ktoré podnik uzatvoril so svojimi pracovníkmi na jednej strane a so svojimi klientmi na strane druhej, obratu počas príslušného typického obdobia v každom príslušnom členskom štáte a počtu zmlúv realizovaných vo vysielajúcom štáte. To nie je úplný zoznam, keďže kritériá by sa mali prispôsobiť každému osobitnému prípadu a zohľadniť povahu činností vykonávaných podnikom v štáte, v ktorom má podnik sídlo.

32. Zo súdneho spisu mal kasačný súd preukázané nasledovné skutočnosti. Žalobca sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovanej a jemu predchádzajúcemu rozhodnutiu pobočky žalovanej, v rámci ktorého bolo rozhodnuté, že zamestnancovi žalobcu (zamestnávateľa) zanikla účasť na povinnom nemocenskom poistení, povinnom dôchodkovom poistení a povinnom poistení v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky dňa 08. 03. 2016 z dôvodu, že bolo neskôr preukázané žalovanou v spolupráci s francúzskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia, že zamestnávateľ ako vysielajúci zamestnávateľ zamestnanca ako vysielajúceho zamestnanca na výkon zárobkovej činnosti na územie Francúzskej republiky nespĺňal podmienky vyslania ustanovené koordinačnými nariadeniami (základné nariadenie a vykonávacie nariadenie).

33. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti hneď a limine namietala, že žalobca nemal aktívnu legitimáciu, aby sa domáhal preskúmania tejto otázky. Kasačný súd sa však s týmto názorom nestotožňuje. Podľa § 2 ods. 1 SSP sa v správnom súdnictve poskytuje ochrana právam a právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Podľa odseku 2 toho istého paragrafu sa môže tejto ochrany domáhať každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené určitými aktami orgánu verejnej správy. Ďalej podľa § 177 ods. 1 SSP platí, že žalobca sa môže správnou žalobou domáhať ochrany svojho subjektívneho práva. Z uvedených ustanovení je zrejmé, že správne súdnictvo má slúžiť na ochranu subjektívnych práv, na ktorých bol žalobca podľa svojho tvrdenia ukrátený. Toto ukrátenie musí byť v žalobe vyjadrené a musí byť aspoň potenciálne možné. Žalobca je teda povinný v žalobe opísať svoje subjektívne právo a vysvetliť, akým spôsobom doň bolo

Ak právny poriadok takéto subjektívne právo v oblasti verejnej správy aspoň vo všeobecnej rovine priznáva, potom sa jeho ochrany žalobca môže domáhať správnou žalobou. Nie je podstatné, či toto subjektívne právo žalobcovi aj skutočne patrilo, teda či naplnil všetky znaky hypotézy právnej normy, ktorá toto subjektívne právo zakladá, a či doň skutočne bolo zasiahnuté. Tieto otázky totiž správny súd posudzuje v konaní vo veci samej a ak dospeje k záveru, že žalobcovi nepatrilo alebo doň nebolo zasiahnuté, jeho správnu žalobu zamietne.

žalobca svojho zamestnanca (ďalšieho účastníka) podľa § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/ 2003 Z. z. prihlásil u žalovanej ako poistenca, keďže vychádzal z toho, že vznikom pracovného pomeru zamestnancovi podľa § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) a § 19 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. vznikli povinné nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie

štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Podľa osobitného pravidla v článku 12 ods. 1 základného nariadenia osoba, ktorá ako zamestnanec vykonáva v členskom štáte činnosť v mene zamestnávateľa, ktorý tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a ktorá je týmto zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene tohto zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu (s určitými obmedzeniami). Podľa kasačného súdu tak z článku 12 ods. 1 základného nariadenia vyplýva subjektívne právo zamestnanca, aby podliehal právnym predpisom štátu, v ktorom zvyčajne vykonáva činnosť jeho zamestnávateľ (t. j. vysielajúceho štátu), ak sú splnené tam uvedené

Otázka, či žalobcovi skutočne takéto právo patrilo a či doň bolo nezákonne zasiahnuté, je predmetom vecného posudzovania správneho súdu a kasačného súdu, samo osebe však nespochybňuje žalobcovu aktívnu legitimáciu. 36.

Nasledujúce ustanovenie článku 13 ods. 1 základného nariadenia ustanovuje osobitné pravidlá pre osobu, ktorá ako zamestnanec zvyčajne vykonáva činnosť v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch. Na uvedené články 12 a 13 základného nariadenia nadväzujú články 14 až 16 vykonávacieho nariadenia. Už z nadpisu článku 16 je zrejmé, že sa týka uplatňovania článku 13 základného nariadenia, a nie článku 12. V tu prerokúvanej veci však žalovaná, ale ani žalobca v podanej správnej žalobe nespochybňovali, že tu ide o vyslanie zamestnancov do iného štátu v súlade s článkom 12 ods. 1 základného nariadenia. Z tohto dôvodu nemožno súhlasiť s odkazmi správneho súdu na článok 16 vykonávacieho nariadenia a na judikatúru k nemu, keďže spôsob určovania uplatniteľných právnych predpisov upravený v tomto článku sa týka situácie, ktorej existenciu ani žalobca, ani žalovaná netvrdili. Z článku 14 ods. 7 vykonávacieho nariadenia síce vyplýva, že v konkrétnom prípade môžu vzniknúť pochybnosti, či určitá činnosť sa má

37. Postup ustálenia uplatniteľných právnych predpisov pre vyslanie zamestnancov upravuje článok 15 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého v prípade, že osoba vykonáva činnosť v inom členskom štáte, ako je príslušný členský štát podľa hlavy II základného nariadenia, zamestnávateľ podľa možnosti vopred informuje o tejto skutočnosti príslušnú inštitúciu členského štátu, ktorého právne predpisy sa uplatňujú (teda v danej veci Sociálnu poisťovňu). Táto inštitúcia vydá dotknutej osobe osvedčenie uvedené v článku 19 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a bezodkladne sprostredkuje inštitúcii členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva, informácie o právnych predpisoch uplatniteľných na túto osobu podľa článku 12 základného nariadenia. Podľa uvedeného článku 19 ods. 2 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, na požiadanie dotknutej osoby alebo zamestnávateľa poskytne osvedčenie, že tieto právne predpisy sú uplatniteľné, prípadne uvedie, dokedy a za akých

38. Judikatúra Súdneho dvora (porov. napr. rozsudok zo 6. septembra 2018 C-527/16, Alpenrind, na ktorý odkazoval aj žalobca, ale najmä skorší rozsudok z 29. januára 2006, C-2/05, Herbosch Kiere) zdôrazňuje, že záväznosť osvedčení (potvrdení) podľa článku 5 základného nariadenia je prejavom zásady lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi.

V tu prerokúvanej veci je celkom zrejmé, že takáto „dohoda“ nastala už tým, že žalovaná akceptovala stanovisko francúzskej inštitúcie, že zamestnanci žalobcu (medzi nimi ďalší účastník) nespĺňajú podmienky článku 12 ods. 1 základného nariadenia, a zhodne s týmto stanoviskom vydala svoje rozhodnutie. V dôsledku toho neboli splnené podmienky článku 5 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, aby sa vec predkladala správnej komisii. Žiadna ďalšia dohoda o „určení uplatniteľných právnych predpisov“ v tomto prípade neprichádza do úvahy už aj preto, že uplatniteľné právne predpisy sú v zmysle článku 12 základného nariadenia v spojení s článkami 5 a 15 vykonávacieho nariadenia pre iné členské štáty určené obsahom osvedčenia podľa článku 19 ods. 2 vykonávacieho nariadenia až dovtedy, kým toto osvedčenie nie je zrušené

článku 12 ods. 1 základného nariadenia a článku 14 ods. 1 vykonávacieho nariadenia normuje výnimku, podľa ktorej (za určitých podmienok) vyslaní zamestnanci naďalej podliehajú právnym predpisom štátu, v ktorom má sídlo ich zamestnávateľ (pričom nie je potrebné, aby im tam pred vyslaním aj skutočne vznikla účasť na sociálnom poistení - porov. rozsudok z 25. októbra 2018 C-451/17, Walltopia). Splnenie týchto podmienok je osvedčené osvedčením podľa článku 19 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Pokiaľ nie je osvedčené splnenie týchto podmienok, v zásade sa uplatňuje všeobecné pravidlo určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa článku 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia a uplatnia sa predpisy štátu, kde zamestnanec vykonáva činnosť. Inštitúcia členského štátu, ktorá podľa článku 14 ods. 1 vykonávacieho nariadenia vydala osvedčenie pre vyslaných zamestnancov, ho môže podľa článku 5 ods. 2 vykonávacieho nariadenia zrušiť.

ustanovenie článku 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, pretože osvedčenie je záväzné pre inštitúcie členských štátov vrátane štátu, v ktorom boli vydané, len dovtedy, pokiaľ nebolo príslušnou inštitúciou zrušené alebo vyhlásené za neplatné; nie je teda nemenné a možnosť zrušenia osvedčenia alebo jeho vyhlásenie za neplatné je vo vykonávacom predpise priamo ustanovená. 40.

41. Kasačný súd sa pritom nestotožňuje so záverom správneho súdu, že rozhodnutie žalovanej je v tomto smere nepreskúmateľné. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je úplne zrozumiteľné, čo vlastne preskúmavanému rozhodnutiu chýbalo. Správny súd totiž najskôr ako dôvod nepreskúmateľnosti uvádza to, že „nebolo zaujaté stanovisko“ k „týmto pochybeniam“, čím sa však zjavne znova myslí len okolnosť, že žalovaná nedosiahla dohodu s francúzskou inštitúciou a nevykonala vlastné dokazovanie. Žalovaná však v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia jasne odkazuje na to, že údaje o obrate (ktorý považovala za rozhodujúci) vyplynuli z kontroly Národného inšpektorátu práce a že tieto údaje sú zhodné s údajmi, ku ktorým dospela francúzska inštitúcia. V ďalšej časti rozsudku už správny súd tvrdí, že rozhodnutie je „zmätočné a ničím neodôvodnené a nepreskúmateľné“, pretože neboli zistené žiadne nedostatky.

42. Preskúmavané rozhodnutie žalovanej tak nemožno považovať za nepreskúmateľné z tých dôvodov, ktoré uvádza správny súd v napadnutom rozsudku. Naopak, úlohou správneho súdu v prerokúvanej veci bolo v medziach žalobných bodov [porov. § 134 ods. 1 SSP v spojení s § 134 ods. 2 SSP a contrario] preskúmať kľúčovú vecnú otázku, či žalovaná správne aplikovala ustanovenie článku 12 ods. 1 základného nariadenia, ako aj článku 14 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia. Podľa článku 14 ods. 2 cit. nar. na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia sa slová „ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ vzťahujú na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Príslušné kritériá sa musia prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe

43. Osobitne vo vzťahu k agentúram dočasného zamestnávania judikatúra Súdneho dvora (rozsudok z 3. júna 2021, C-784/19 Team Power Europe) zdôraznila, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že na to, aby bolo možné agentúru dočasného zamestnávania usadenú v členskom štáte považovať za agentúru, ktorá „zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ v zmysle článku 12 ods. 1 základného nariadenia v tomto členskom štáte, musí významnú časť svojich činností spočívajúcich v prideľovaní dočasných agentúrnych pracovníkov vykonávať v prospech užívateľských podnikov, ktoré sú usadené a vykonávajú svoje činnosti na území uvedeného členského štátu. Súdny dvor totiž zdôraznil, že článok 12 ods. 1 základného nariadenia predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla článku 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia a má sa vykladať úzko. Preto sa toto ustanovenie nemôže uplatňovať na agentúru dočasného zamestnávania, ktorá síce v členskom štáte, v ktorom je usadená, vykonáva činnosti výberu a náboru dočasných agentúrnych pracovníkov, avšak v tomto štáte vôbec neprideľuje takýchto pracovníkov užívateľským podnikom, ktorí sú v tomto štáte tiež usadení, alebo tak robí len v zanedbateľnej miere. Už len pre poriadok súd dopĺňa, že smernica 2014/67/EÚ, na ktorú žalobca poukazoval v žalobe, v ods. 13 preambuly, ale aj v článku 9 ods. 3 výslovne zdôrazňuje, že nemá nijaký vplyv na uplatňovanie základného a vykonávacieho nariadenia. 44. Správny súd tak dospel k nesprávnemu záveru, že preskúmavané rozhodnutie trpí nedostatkami podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP, a preto jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Kasačná sťažnosť je tak vo výsledku dôvodná, v dôsledku čoho kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. 45. Správny súd o správnej žalobe rozhodne znova, viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP). Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti sú súčasťou trov konania, o ktorých podľa § 467 ods. 3 SSP rozhodne správny súd v novom rozhodnutí vo veci samej. 46. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.