9Sžsk/47/2021
ECLI:SK:NSSSR:2022:4019200462.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Nitre
- Sp. zn. 1. inštancie
- 23Sa/80/2019
- IČS
- 4019200462
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca), v právnej veci žalobcu: KAER-M, s.r.o., IČO: 46650091, Javorová 8, Nitra, zastúpeného: JUDr. Mária Konrádová, advokátka, Farská 8, Nitra, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra, so sídlom Slančíkovej 3, Nitra, za účasti ďalších účastníkov: 1. N. K., nar. XX. S. XXXX, I. XX/XXX, I. I. C., 2. K. K., nar. XX. S. XXXX, A. W. XXXX/XX, D., 3. S. N., nar. XX. O. XXXX, C. XXX/XXX., I. I. C., 4. K. N., nar. XX. V. XXXX, C. XXXX, N., 5. C. I., nar. XX. A. XXXX, O. XXX/X, J. - G., 6. K. I., nar. XX. K. XXXX, T. XXX/XX, J., 7. N. C., nar. XX. S. XXXX, C. XXXX/X, J. - G., 8. T. T., nar. XX. O. XXXX, I. XXX, 9. A. J., nar. X. I. XXXX, Q. XXX/XX, C. R. T. a 10. V. A., nar. XX. S. XXXX, Q. XX, o preskúmanie zákonnosti oznámení žalovanej z 18. júna 2019, č. 14480-5/2019-NR, č. 14480-4/2019-NR, č. 14480-3/2019-NR, č. 14480-2/2019-NR, č. 14480-1/2019-NR, č. 14477-1/2019-NR, č. 14475-4/2019-NR, č. 14475-3/2019-NR, č. 14475-2/2019-NR, č. 14475-1/2019-NR, č. 14471-1/2019-NR, č. 14468-1/2019-NR, č. 14466-1/2019-NR, č. 14465-1/2019-NR, č. 14463-1/2019-NR, č. 14505-2/2019-NR, č. 14505-1/2019-NR, č. 14504-5/2019-NR, č. 14504-4/2019-NR, č. 14504-3/2019-NR, č. 14504-2/2019-NR, č. 14504-1/2019-NR, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 23Sa/80/2019-237 z 13. júla 2020 v znení opravného uznesenia č. k. 23Sa 80/2019-258 zo 6. októbra 2020, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre, č. k. 23Sa/80/2019-237 z 13. júla 2020 v znení opravného uznesenia č. k. 23Sa 80/2019-258 zo 6. októbra 2020 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
I. Kasačnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu
1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom č. k. 23Sa/80/2019-237 z 13. júla 2020 v znení opravného uznesenia č. k. 23Sa 80/2019-258 zo 6. októbra 2020 podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zrušil prípisy - oznámenia žalovanej z 18. júna 2019 označené ako K. N., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14480-5/2019-NR, K. N., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14480-4/2019-NR, K. N., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14480-3/2019-NR, K. N., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14480-2/2019-NR, K. N., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14480-1/ 2019-NR, K. K., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14477-1/2019-NR, N. S., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14475-4/2019-NR, N. S., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14475-3/2019-NR, N. S., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14475-2/ 2019-NR, N. S., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14475-1/2019-NR, N. K., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14471-1/2019-NR, I. C., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14468-1/2019-NR, I. K., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14466-1/2019-NR, C. N., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14465-1/2019-NR, T. T., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14463-1/2019-NR, J. A., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14505-2/ 2019-NR, J. A., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14505-1/2019-NR, A. V., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14504-5/2019-NR, A. V., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14504-4/2019-NR, A. V., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14504-3/ 2019-NR, A. V., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14504-2/2019-NR, A. V., narodený XX.XX.XXXX - oznámenie č. 14504-1/2019-NR (ďalej len „oznámenia žalovanej“). Oznámeniami žalovanej žalovaná vyslovila neplatnosť nasledovných vydaných formulárov PDA1 pre vyslaných zamestnancov žalobcu: K. N., nar. XX.XX.XXXX - 16-00046569-110-000-A-2060695, K. N., nar. XX.XX.XXXX - 16-00008154-110-000-A-2023726, K. N., nar. XX.XX.XXXX - 15-00100210-110-000-A-2011525, K. N., nar. XX.XX.XXXX - 15-00086028-110-000-A-1997039, K. N., nar. XX.XX.XXXX - 15-00083029-110-000-A-1993898, K. K., nar. XX.XX.XXXX - 15-00010348-110-000-A-1925671, N. S., nar. XX.XX.XXXX - 16-00046482-110-000-A-2060605, N. S., nar. XX.XX.XXXX - 16-00008149-110-000-A-2023720, N. S., nar. XX.XX.XXXX - 15-00100218-110-000-A-2011536, N. S., nar. XX.XX.XXXX - 15-00083030-110-000-A-1993899, N. K., nar. XX.XX.XXXX - 15-00010341-110-000-A-1925660, I. C., nar. XX.XX.XXXX - 15-00010337-110-000-A-1925655, I. K., nar. 17.05.1966 - 15-00010349-110-000-A-1925678, C. N., nar. XX.XX.XXXX - 15-00010354-110-000-A-1925685, T. T., nar. XX.XX.XXXX - 15-00010355-110-000-A-1925688, J. A., nar. XX.XX.XXXX - 16-00046576-110-000-A-2060698, J. A., nar. XX.XX.XXXX - 16-00024418-110-000-A-2039539, A. V., nar. XX.XX.XXXX - 16-00046516-110-000-A-2060644, A. V., nar. XX.XX.XXXX - 16-00008093-110-000-A-2023663, A. V., nar. XX.XX.XXXX - 15-00099310-110-000-A-2010578, A. V., nar. XX.XX.XXXX - 15-00086019-110-000-A-1997032, A. V., nar. XX.XX.XXXX - 15-00082968-110-000-A-1993840 (ďalej len „potvrdenia PDA1“).
2. Krajský súd poukázal na to, že žalovaná na základe žiadosti žalobcu ako zamestnávateľa, ktorý uzatvoril pracovnú zmluvu so zamestnancom, vystavila formuláre (prenosné dokumenty) PDA1. Podľa krajského súdu podstatnou skutočnosťou bolo, že po vystavení potvrdení PDA1, ktorým bola zamestnancom žalobcu určená uplatniteľná legislatíva, bola žalovanej dňa 2. februára 2016 doručená žiadosť URSSAF (Združenia pre výber poistného na sociálne zabezpečenie a rodinné dávky Francúzska), ktoré spochybnilo určenie slovenskej legislatívy a žiadalo o zrušenie odňatie potvrdení PDA1 s tým, že zamestnanci žalobcu mali podliehať francúzskej legislatíve. Dodal, že žalovaná napriek tomu (napriek skutočnosti, že URSSAF už v roku 2015 reagovalo na správnosť potvrdení PDA1) vydávala žalobcovi ďalšie formuláre PDA1 (potvrdenia o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia), ktorými deklarovala, že na ďalších účastníkov - zamestnancov žalobcu sa vzťahujú právne predpisy Slovenskej republiky o sociálnom zabezpečení. Až oznámeniami žalovanej žalovaná vyslovila neplatnosť vydaných potvrdení PDA1. Krajský súd konštatoval (body 50 a 51 kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku), že žalovaná veľmi neskoro reagovala na nesúhlas francúzskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia na určenie uplatniteľnej legislatívy (takmer po 5 rokoch) a počas tohto obdobia formuláre PDA1 žalobcovi vydávala, čím ho utvrdzovala o definitívnom určení uplatniteľnej legislatívy našich právnych predpisov. Poukázal na judikatúru kasačného súdu (uznesenie Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1Vs1/2018), v zmysle ktorej bol prijatý záver, že dohoda podľa článku 16 ods. 4 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), musí byť určitá čo do obsahu, zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu, čo v danom prípade absentovalo. Krajský súd dôvodil, že, čo sa týka existencie dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, z administratívneho spisu žalovanej nevyplýva, že by medzi ňou a francúzskou inštitúciou URSSAF došlo k takejto dohode na základe listu francúzskej inštitúcie URSSAF zo dňa 18. januára 2016 (ktorým mala žalovaná akceptovať návrh dohody), pretože táto, aj keď nemusí mať písomnú formu, musí byť dostatočne určitá a musí z nej byť zrejmé, na ktorú konkrétnu osobu sa určenie konkrétnej legislatívy vzťahuje. Krajský súd tak dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov uvedených v oznámeniach žalovanej.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
3. Proti rozsudku krajského súdu včas podala kasačnú sťažnosť žalovaná z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. a), g), h) a f) SSP a žiadala, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Žalovaná s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/20/2015 namietala, že vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve. Súd tak mohol rozhodovať len o nezákonnosti oznámení ako záveru administratívneho procesu, nie však o zákonnosti dohody o určení uplatniteľnej legislatívy medzi Slovenskou republikou a Francúzskom. Samotná dohoda medzi inštitúciami nemôže byť predmetom súdneho prieskumu. Z uvedeného vyvodila, že v kompetencii súdu nebolo vynášať závery o tom, či žalovaná konala správne, resp. či správne posúdila dohodu - konsenzus o určení uplatniteľnej legislatívy. Namietala, že predložila komunikáciu v písomnej forme a pokiaľ súdu tieto doklady nestačia, ide o svojvoľné a nezákonné sprísňovanie povinnosti deklarovať existenciu dohody, ktoré nemá oporu v súdnej praxi. Dodala, že ani takýmto
rozhodnutím nie je možné dosiahnuť cieľ, ktorý žalobou sleduje žalobca, nakoľko rozhodnutie súdu nie je spôsobilé zaviazať Francúzsko k výmazu poistencov z francúzskeho systému sociálneho zabezpečenia. Argumentovala, že vo veci vykonávala vlastné šetrenie, v rámci ktorého si vyžiadala obraty za roky 2016 a 2017 a o preverenie veci požiadala aj Národný inšpektorát práce, pričom dňa 20. decembra 2017 vyhotovila z tejto činnosti protokol č. 700-1110066217-AG2/2017. Vzhľadom na náročnosť problematiky, rozsiahlu európsku legislatívu a potrebu prekladu zahraničných dokumentov, časové obdobie považuje za primerané, navyše potvrdenia PDA1 prvýkrát zrušila už v roku 2018.
Krajskému súdu vytkla, že prehliada, že je to žalobca, kto nekonal, resp. kto konal účelovo a zamlčal rozhodujúcu skutočnosť. Namietala tiež, že zo strany žalobcu neboli vôbec splnené predpoklady na podanie žaloby a domáhania sa ochrany práva vyplývajúceho z čl. 12 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/ 2009 zo dňa 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie“). Mala tiež za to, že
súd porušil právo na spravodlivý proces, keď ju neúmerne a jednostranne administratívne zaťažoval zasielaním vyjadrení a predkladaním administratívnych spisov a iných dokladov do každého konania samostatne, čím neaplikoval princíp uvedený v článku 17 zákona č. 160/ 2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov.
Vo vzťahu ku konštatovaniu krajského súdu, že v oznámeniach nebol konštatovaný dostatok dôvodov argumentovala, že nie je možné spravodlivo vyžadovať, aby nehospodárne produkovala niekoľkostranové obsahovo totožné informácie a definície do každého dokumentu, ktorý žalovaná vydá v tom istom administratívnom procese. Zdôraznila, že žalobca podmienku obratu nikdy nesplnil a s názorom krajského súdu, že opatrenie/opatrenia je/sú nezrozumiteľné a trpí nedostatkom dôvodov nemožno súhlasiť. Navrhla, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. 4. Žalobca vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 23. februára 2021 uviedol, že podľa jeho názoru krajský súd rozhodol „po spoľahlivo zistenom skutkovom stave“.
Odvolal sa na svoju argumentáciu obsiahnutú v správnej žalobe, svojich neskorších vyjadreniach a prednesoch ako aj na argumentáciu obsiahnutú v samotnom rozsudku krajského súdu. V ďalšom dôvodil, že tvrdenie žalovanej, že jej mal písomne oznámiť v lehote 8 dní zmenu spočívajúcu v nesplnení podmienky obratu je tvrdením nepravdivým (keďže v žiadosti sa uvádza „predpokladaný“ obrat a nie skutočne dosiahnutý obrat a zároveň takáto povinnosť „zamestnávateľovi z ničoho nevyplýva“) o čom svedčí aj skutočnosť, že formuláre PDA1 boli žalobcovi v priebehu roka 2014 a nasledujúcich stále vydávané. Zdôraznil, že žalovaná na jednej strane vo svojich vyjadreniach označuje časový úsek ku dátumu vydania opatrení (niekoľko rokov) za primeraný, na druhej strane však uvádza, že splnenie výšky obratu nie je podmienkou, ktorej skúmanie si vyžaduje zdĺhavé a podrobné skúmanie. Navrhol, aby kasačný
súd potvrdil rozsudok krajského súdu a žalobcovi priznal náhradu trov konania.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
5. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).
6. Podstatou prerokúvanej veci je posúdenie otázky, za akých podmienok mohla žalovaná zrušiť, resp. vyhlásiť na neplatné potvrdenie o uplatniteľných právnych predpisoch, ktoré vydala podľa čl. 19 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil oznámenia žalovanej, ktorými tak urobila, a vytkol jej nesprávne právne posúdenie veci a pre nepreskúmateľnosť. Žalovaná v kasačnej sťažnosti spochybňuje oba tieto právne názory. Už na tomto mieste treba uviesť, že odôvodnenie rozsudku správneho súdu svojou celkovou skladbou sa pohybuje na hranici nepreskúmateľnosti. Správny súd ako kľúčový dôvod zrušenia prípisov - oznámení žalovanej najskôr uvádza nepreukázanie dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, potom neskoré reagovanie žalovanej na oznámenie francúzskej inštitúcie a konečne znova cituje judikatúru k spôsobu preukazovania dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Z takto podanej postupnosti však nie je zrejmé, v čom vlastne spočíva onen nesprávny právny názor žalovanej, a už vonkoncom z neho nevyplýva, v čom je
rozhodnutie žalovanej nepreskúmateľné. 7. V prerokúvanej veci nie je sporné, že žalobca, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania a je usadený v Slovenskej republike, zamestnával zamestnancov v zmysle čl. 1 písm. a) základného nariadenia, ktorí tu mali svoje bydlisko v zmysle čl. 1 písm. j) cit. nariadenia. Zároveň týchto zamestnancov vysielal na práce do Francúzska, a to na základe dohody s klientom, ktorý bol usadený vo Francúzsku. V dôsledku toho títo zamestnanci spadali do rozsahu osobnej pôsobnosti citovaného nariadenia podľa jeho čl. 2 ods. 1. Podľa čl. 11 ods. 1 cit. nar. osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto predpisy sa určia v súlade s hlavou II. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) cit. nar. potom platí, že ak čl. 12 až 16 neustanovujú inak, osoba vykonávajúca činnosť zamestnanca v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Podľa osobitného pravidla v čl. 12 ods. 2 cit. nar. osoba, ktorá ako zamestnanec vykonáva v
členskom štáte činnosť v mene zamestnávateľa, ktorý tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a ktorá je týmto zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene tohto zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu (s určitými obmedzeniami). Čl. 13 ods. 1 cit. nar. ustanovuje osobitné pravidlá pre osobu, ktorá ako zamestnanec zvyčajne vykonáva činnosť v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch.
8. Na uvedené čl. 12 a 13 základného nariadenia nadväzujú čl. 14 až 16 vykonávacieho nariadenia. Pritom už z nadpisu čl. 16 vykonávacieho nariadenia je zrejmé, že sa týka uplatňovania čl. 13 základného nariadenia, a nie jeho čl. 12. V tu prerokúvanej veci však žalovaná, ale aj žalobca v podanej správnej žalobe vôbec nespochybňujú, že tu ide o vyslanie zamestnancov do iného štátu v súlade s čl. 12 ods. 1 základného nariadenia.
Z tohto dôvodu nie je vôbec zrejmé, prečo sa krajský súd odvoláva na čl. 16 vykonávacieho nariadenia a obsiahlo ho analyzuje, keď spôsob určovania uplatniteľných právnych predpisov upravený v tomto článku sa týka situácie, ktorej existenciu ani žalobca, ani žalovaná netvrdí.
Z čl. 14 ods. 7 vykonávacieho nariadenia síce vyplýva, že v konkrétnom prípade môžu vzniknúť pochybnosti, či určitá činnosť sa má hodnotiť ako vyslanie podľa čl. 12 ods. 1 alebo ako výkon zamestnania na území viacerých členských štátov podľa čl. 13 ods. 1 základného nariadenia. V tu prerokúvanej veci však počas celého obdobia žiaden takýto spor nevznikol a ani z napadnutého rozsudku krajského súdu neplynie, že by vo veci takýto rozpor videl.
Ak by ho bol videl, musel by sa totiž najskôr pokúsiť o jeho vyriešenie podľa pravidiel uvedených v cit. čl. 14 ods. 7 vykonávacieho nariadenia, čo však odôvodnenie neobsahuje. Podľa názoru kasačného súdu je za daných okolností celé právne posúdenie napadnutého rozsudku, pokiaľ vychádza z čl. 16 vykonávacieho nariadenia, nesprávne, pretože je nesprávne jeho základné východisko. 9.
Postup ustálenia uplatniteľných právnych predpisov pre vyslanie upravuje čl. 15 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého v prípade, že osoba vykonáva činnosť v inom členskom štáte, ako je príslušný členský štát podľa hlavy II základného nariadenia, zamestnávateľ podľa možnosti vopred informuje o tejto skutočnosti príslušnú inštitúciu členského štátu, ktorého právne predpisy sa uplatňujú (teda v danej veci Sociálnu poisťovňu). Táto inštitúcia vydá dotknutej osobe osvedčenie uvedené v článku 19 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a bezodkladne sprostredkuje inštitúcii členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva, informácie o právnych predpisoch uplatniteľných na túto osobu podľa čl. 12 základného nariadenia. Podľa uvedeného čl. 19 ods. 2 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, na požiadanie dotknutej osoby alebo zamestnávateľa poskytne osvedčenie, že tieto právne predpisy sú uplatniteľné, prípadne uvedie, dokedy a za akých podmienok sú uplatniteľné.
Toto osvedčenie podľa čl. 5 ods. 1 cit. nar. uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné. 10. Judikatúra Súdneho dvora (porov. napr. rozsudok zo 6. septembra 2018, C-527/16, Alpenrind, na ktorý odkazoval aj žalobca, ale najmä skorší rozsudok z 29. januára 2006, C-2/ 05, Herbosch Kiere) zdôrazňuje, že záväznosť osvedčení (potvrdení) podľa čl. 5 cit. nar. je prejavom zásady lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi. Táto záväznosť znamená, že nielen príslušné inštitúcie, ale aj súdy iných členských štátov musia obsah týchto osvedčení akceptovať, pokiaľ nie sú vydávajúcou inštitúciou zrušené.
Pokiaľ inštitúcia iného členského štátu nesúhlasí s obsahom tohto osvedčenia, môže požiadať vydávajúcu inštitúciu, aby poskytla podrobnejšie vysvetlenie alebo poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší (čl. 5 ods. 2 vykonávacieho nariadenia).
Ak dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii (čl. 5 ods. 4 cit. nar.). Pojem „dohoda“ v zmysle cit. čl. 5 ods. 4 však nemožno stotožňovať s pojmom „dohoda o určení uplatniteľných právnych predpisov“ podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Dohoda podľa čl. 5 ods. 4 znamená, že inštitúcie členských štátov nájdu obojstranne uspokojivé riešenie pôvodne spornej situácie. Dohoda o určovaní uplatniteľných právnych predpisov v tomto prípade neprichádza do úvahy už preto, že uplatniteľné právne predpisy sú v zmysle čl. 12 základného nariadenia a čl. 5 a 15 vykonávacieho nariadenia určené obsahom osvedčenia podľa čl. 19 ods. 2 cit. nariadenia.
11. Už v dôsledku toho neobstojí východisko krajského súdu, že v administratívnom spise chýba zachytená dohoda príslušných inštitúcií, pretože táto nemá - na rozdiel od dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia - právotvorný účinok. Ako už bolo uvedené, z čl. 12 ods. 1 základného nariadenia a čl. 14 ods. 1 vykonávacieho nariadenia vyplýva výnimka, podľa ktorej (za určitých podmienok) vyslaní zamestnanci naďalej podliehajú právnym predpisom štátu, v ktorom má sídlo ich zamestnávateľ (pričom nie je potrebné, aby im tam pred vyslaním aj skutočne vznikla účasť na sociálnom poistení - porov. rozsudok z 25. októbra 2018, C-451/ 17, Walltopia). Splnenie týchto podmienok je osvedčené osvedčením podľa čl. 19 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Pokiaľ nie je osvedčené splnenie týchto podmienok, v zásade sa uplatňuje všeobecné pravidlo určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa cit. čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia. Uplatnia sa predpisy štátu, kde zamestnanec vykonáva
činnosť. Úlohou inštitúcie členského štátu, ktorá podľa čl. 14 ods. 1 vykonávacieho nariadenia vydala osvedčenie pre vyslaných zamestnancov, pri rozhodovaní o zrušení tohto osvedčenia tak spočíva v posúdení, či tu sú alebo nie sú predpoklady, za ktorých sa na vyslaných zamestnancov naďalej uplatňujú právne predpisy štátu, kde má sídlo ich zamestnávateľ, podľa čl. 12 ods. 1 základného nariadenia a čl. 14 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.
Toto posúdenie je táto inštitúcia povinná vykonať samostatne, v súlade so svojou vlastnou procesnou úpravou. 12. V tu prerokúvanej veci tak krajský súd mal - s ohľadom na uplatnené žalobné body - posúdiť, či tak žalovaná urobila správne, teda či správne dospela k záveru, že v danej veci tieto podmienky splnené neboli. Krajský súd je teda zásadne povinný preskúmať, či žalovaná správne aplikovala ustanovenie čl. 12 ods. 1 základného nariadenia, ako aj čl. 14 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia. Podľa čl. 14 ods. 2 cit. nar. na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia sa slová „ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ vzťahujú na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Príslušné kritériá sa musia prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe
vykonávaných činností. Osobitne vo vzťahu k agentúram dočasného zamestnávania judikatúra Súdneho dvora (rozsudok z 3. júna 2021, C-784/19, Team Power Europe) zdôraznila, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že na to, aby bolo možné agentúru dočasného zamestnávania usadenú v členskom štáte považovať za agentúru, ktorá „zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ v zmysle článku 12 ods. 1 základného nariadenia v tomto členskom štáte, musí významnú časť svojich činností spočívajúcich v prideľovaní dočasných agentúrnych pracovníkov vykonávať v prospech užívateľských podnikov, ktoré sú usadené a vykonávajú svoje činnosti na území uvedeného členského štátu. Súdny dvor totiž zdôraznil, že čl. 12 ods. 1 základného nariadenia predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla čl. 11 ods. 3 písm. a) cit. nar. a má sa vykladať úzko. Preto sa toto nemôže uplatňovať na agentúru dočasného zamestnávania, ktorá síce v členskom štáte, v ktorom je usadená, vykonáva činnosti výberu a náboru dočasných agentúrnych pracovníkov, avšak v tomto štáte vôbec neprideľuje takýchto
pracovníkov užívateľským podnikom, ktorí sú v tomto štáte tiež usadení, alebo tak robí len v zanedbateľnej miere. 13. Krajský súd tak dospel k nesprávnemu záveru, že preskúmavané rozhodnutie trpí nedostatkami podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP, a preto jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Kasačná sťažnosť je tak vo výsledku dôvodná, v dôsledku čoho najvyšší správny súd podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.
14. Krajský súd o správnej žalobe rozhodne znova, viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP). Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti sú súčasťou trov konania, o ktorých podľa § 467 ods. 3 SSP rozhodne správny súd v novom rozhodnutí vo veci
samej. 15. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte jednomyseľne - pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 21. septembra 2022