9Sžsk/55/2018

1. Krajský súd v Nitre napadnutým rozsudkom č. k. 23Sa/132/2016-76 zo dňa 25. septembra 2017 postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutia žalovanej č. 48887-2/2016-BA zo dňa 03. októbra 2016 a č. 48889-2/2016-BA zo dňa 03. októbra 2016 a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Úspešnej žalobkyni nepriznal náhradu trov konania, nakoľko sa tejto výslovne vzdala

30. júna 2011. 3. Správny súd mal za preukázané, že žalobkyňa sa Registračným listom fyzickej osoby (ďalej len „RL FO“) - odhláška zo dňa 30. septembra 2009 odhlásila z povinného poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „SZČO“) ku dňu 30. septembra 2009, a preto považoval za potrebné posúdiť, či žalobkyňa mala status samostatne zárobkovo činnej osoby aj po 01. októbri 2009 v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“), keď už bola zamestnankyňou a konateľkou spoločnosti B., s.r.o.

Správny orgán sa podľa názoru správneho súdu mal zaoberať existenciou žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby a posudzovať jej príjmy po roku 2009, teda na základe akého výkonu práce tento príjem dosiahla, aby bolo možné posúdiť správne otázku výkladu § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z.

5. Správny súd uviedol, že v ďalšom konaní bude povinnosťou žalovanej zaoberať sa rozhodnutiami pobočky žalovanej zo dňa 03. júna 2016 a 07. júna 2016, pretože existuje rozhodnutie o zániku povinného poistenia žalobkyne k 30. septembru 2009, ktoré zrušené nebolo. Žalovaná sa má zaoberať aj otázkou, či žalobkyňa na základe licencie L1A vydanej Slovenskou lekárskou komorou, mohla vykonávať samostatne zárobkovú činnosť.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

Poukázala na § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010, podľa ktorého sa za samostatne zárobkovo činnú osobu považuje fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu.

poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016. 8. Podľa právneho názoru žalovanej licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/) vykonávanej podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“) v znení neskorších predpisov, označovaná ako L1A, na základe ktorej môžu samostatnú zdravotnícku prax vykonávať zdravotnícki pracovníci napr. v povolaní lekár, logopéd, psychológ, sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a zakladá držiteľovi tejto licencie status SZČO na účely sociálneho poistenia podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010. Žalovaná taktiež poukázala na znenie § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z., z ktorého bolo zrejmé, že zákon upravuje rôzne alternatívy, ako možno vykonávať zdravotnícke povolanie. Jednou z nich je výkon zdravotníckeho povolania

Z § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. ani zo žiadneho iného ustanovenia zákona nevyplýva, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je podkladom na vydanie povolenia príslušného orgánu, resp. že bez povolenia príslušného orgánu nie je možné na základe tejto licencie poskytovať zdravotnú starostlivosť.

Rozhodujúca je podľa žalovanej len tá skutočnosť, že fyzická osoba, ktorá spĺňa právnu definíciu SZČO na účely sociálneho poistenia dosiahla v rozhodujúcom roku príjem podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov.

4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z. z., ktorý podľa právneho názoru krajského súdu mala žalovaná aplikovať v prípade žalobkyne, samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b/ a c/ zákona č. 461/2003 Z. z. Zdôraznila, že z dikcie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že k zániku povinného poistenia dochádza len v tom prípade, ak samostatne zárobkovo činná osoba má zrušené všetky oprávnenia, na základe ktorých môže dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. V prípade fyzickej osoby, ktorá má status samostatne zárobkovo činnej osoby na základe oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, zákona č. 461/2003 Z. z. upravuje okrem vyššie uvedeného aj iný spôsob zániku povinného poistenia, a to taký, keď samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá je síce naďalej držiteľom oprávnenia podľa osobitného predpisu (t. j. nedošlo k zániku všetkých oprávnení), avšak toto oprávnenie potrebuje len pre výkon činnosti v právnom vzťahu zakladajúcom právo

Ani jeden z popísaných spôsobov zániku povinného poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby však nemožno aplikovať v prípade žalobkyne, pretože na účely § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 sa licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (licencia L1A) považuje za oprávnenie na výkon činnosti podľa osobitného predpisu a v zmysle ustanovení zákona č. 578/2004 Z. z. platí, že žalobkyňa nepotrebovala túto licenciu L1A pre výkon činnosti v pracovnom pomere. Pre výkon zdravotníckej činnosti v pracovnom pomere zákon č. 578/2004 Z. z. ustanovuje povinnosť byť držiteľom licencie na výkon zdravotníckeho povolania (licencia L1B) alebo licencie na výkon odborného zástupcu (licencia L1C), teda nie licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (licencia L1A). 11. Žalovaná vo vzťahu k Registračnému listu fyzickej osoby - odhláška, uviedla, že má len deklaratórne účinky, t. j. deklaruje skutočnosti, ktoré vznikli priamo zo zákona č. 461/2003 Z. z. a v tejto súvislosti poukázala opätovne na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

Uvedené úkony však vznik alebo zánik povinného poistenia nespôsobujú, pretože tie nastávajú na základe zákona v nadväznosti na nadobudnutie, resp. zánik oprávnenia na podnikanie.“. 12. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaná navrhla rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 13. Žalobkyňa sa ku kasačnej sťažnosti žalovanej vyjadrila podaním zo dňa 21. apríla 2018. Opätovne zdôraznila, že podala registračný list FO - odhlášku ku dňu 30. septembra 2009 a príslušná pobočka žalovanej túto bez pripomienok prijala, pričom jej nebola vytknutá žiadna obsahová ani formálna nesprávnosť ani postup. Dodala, že odhláška obsahuje príslušné IČO, vzťahujúce sa k činnosti, ku ktorej žalobkyňa mala oprávnenie na základe rozhodnutia príslušného samosprávneho kraja, na ktorú činnosť jej však oprávnenie zaniklo rovnako na základe rozhodnutia príslušného samosprávneho kraja.

so zdravotnými poisťovňami a ani o potrebný kód ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti ako držiteľ licencie L1A, a teda nemala a ani nemohla mať z činnosti, ktorá má byť obsahom licencie L1A žiadne príjmy. 15. Napokon poukázala na skutočnosť, že aj v danej veci je aktuálny odkaz na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 295/2017, ako aj jeho nález sp. zn. III. ÚS 341/07, v zmysle ktorých je možné a dôvodné výklad ustanovení § 5 písm. c/ a § 21 ods. 1 a 4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 v súvislosti s považovaním licencie L1A zo strany žalovanej za oprávnenie podľa osobitného predpisu vyhodnotiť ako formálne a neudržateľné, pretože sa tým potiera samotný účel zákona č. 461/ 2003 Z. z., ktorým je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem zo

16. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa žiadala, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.

17. Na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu. Podľa § 11 písm. h/ SSP rozhoduje najvyšší správny súd o kasačných sťažnostiach. Z vyššie citovaného vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých „živých“ právnych veciach, t. j. veciach, ktoré neboli právoplatne skončené na najvyššom súde k 1. augustu 2021 v agende správneho súdnictva, v ktorých veciach bude ako súd kasačný, konať a rozhodovať najvyšší správny súd.

naďalej. Rozhodným pre zodpovedanie spornej otázky je potom posúdenie jednak charakteru tzv. licencie L1A a zároveň posúdenie splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu (alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou) žalobkyne v relevantnom čase.

20. Otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra 2020. Ústavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá ústavným súdom uznesením č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021.

22. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c/], teda s tzv. licenciou LlC. 23.

24. Pojem „povolenie“, uvedený v § 4 písm. a/ bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. je potrebné vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b/ tohto zákona, teda tak, že pod povolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti).

25. Veľký senát sa stotožnil s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si, v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnú starostlivosť poskytovať.

nijako nesúvisí. Povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre vydanie tohto druhu licencie.

26. Veľký senát sa stotožnil s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, je potrebné rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom činnosti (licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude vykonávať, na existenciu povolenia udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať, pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje lekár v pracovnom pomere u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v

kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010 - takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára - fyzickej osoby na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c/ zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára, či popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Ak sa lekár

komora dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa § 73 a § 74 zákona č. 578/2004 Z. z. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom senátu 9S, že v prípade držiteľov licencii L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom

27. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku, teda „či licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č. 548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z.“, uviedol nasledovné: „Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c/ zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona č. 461/2003 Z. z. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie

28. Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 k otázke zániku povinného nemocenské poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, citujúc § 14 ods. 1 písm. b/, § 21 ods. 1, 3, § 227 ods. 2, písm. a/, § 228 ods.1, 2, 3, 7, § 233 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z., konštatoval: „Status samostatne zárobkovo činnej osoby na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku, alebo trvania takého poistenia.“ V tejto súvislosti považoval Veľký senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže byť povinne poistený ako SZČO podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., či už na základe licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba-držiteľ licencie L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť

30. Trvanie a zánik poistenia lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu (licenciu L1B), osobitne upravuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/ 2003 Z. z.

32. Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.

35. Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia“ podľa § 21 ods. 4 písm. b/, za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú.

. . . .“ túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení. 37.

že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c/ tohto zákona.“ 38. Ústavný súd v uznesení č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020, konštatoval: „Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.“

slobôd, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (m. m. IV. ÚS 426/2018). 41. Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní

43. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

45. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.

zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. septembra 2009, ale zaniklo až dňa 30. júna 2011, keďže v intenciách vyššie uvedeného názoru veľkého senátu najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutím ústavného súdu žalobkyňa ako držiteľka licencie L1A mala postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. V prípade žalobkyne ako držiteľky licencii L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jej vôle ako držiteľky tejto licencie, ktorá by jej bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že žalobkyňa ako držiteľka tejto licencie L1A uvedenú licenciu nevyužívala, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť

1 písm. g/ SSP vyhodnotil ako dôvodné, keďže tieto námietky spochybnili vecnú a právnu správnosť napadnutého rozhodnutia správneho súdu. Z uvedených dôvodov kasačný súd podľa § 462 ods. 1 v spojení s § 440 ods. 1 písm. g/ SSP rozhodnutie správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 49. V ďalšom konaní bude povinnosťou správneho súdu opätovne sa vecou dôsledne zaoberať, ustáliť zásadné otázky nastolené v konaní, vzťahujúce sa na prejednávanú vec, v ich intenciách posúdiť zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovanej v spojení s rozhodnutím a postupom prvostupňového správneho orgánu a to v súlade s názorom kasačného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí, a napokon vo veci opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť. V novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne správny súd opätovne o nároku na náhradu trov konania vrátane nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 50. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 24. augusta 2022