9Sžsk/6/2021

1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom z 23. septembra 2020, č.k. 28Sa/9/2020-50, postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo 14. februára 2020, Číslo: 32781-6/2020-BA, ktorým táto postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie z 11. júla 2019, Číslo: 5295/2019-PD-

2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanej preskúmal v intenciách § 13 ods. 5, § 104 ods. 1,6, § 195 ods. 1,2 zákona č. 461/2003 Z.z., článku 1 písm. j/, článku 61 ods. 1,2, článku 65 ods. 2 a ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, článku 11 ods. 1,2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „Vykonávacie nariadenie“) a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v Tretej hlave Tretej časti SSP upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej správnej žalobe podľa Prvej hlavy Tretej časti SSP a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby.

Slovenskej republiky z 30. januára 2018, sp. zn. 1Sžso/26/2016, podľa ktorého skutočnosti ako platenie nájomného za byt na Slovensku, trávenie dovoleniek na území Slovenska, vedenie bankového účtu na území Slovenska či stavebné sporenie založené na Slovensku, nemusia ani vo svojom súhrne viesť k záveru o tom, že väzby dotknutej osoby na území Slovenskej republiky je možné považovať za zachované do tej miery, aby bolo možné konštatovať, že si tu dotknutá osoba zachovala svoje bydlisko. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2017, sp. zn. 10Sžsk/5/2016, z ktorého možno odvodiť podobne reštriktívny výkladový prístup k otázke zachovania si bydliska na

orgán. Pri dožiadaní príslušnej švajčiarskej inštitúcie totiž nešlo o získavanie dôkazu alebo dôkazného prostriedku, ale iba o získanie ďalšieho právneho názoru na skutočnosti, ktorých vyhodnotenie prináležalo výlučne slovenským správnym orgánom, keďže tieto viedli správne konanie vo veci priznania nároku na dávku v nezamestnanosti. Preto, ak žalovaná nepočkala na stanovisko príslušnej švajčiarskej inštitúcie, nedopustila sa procesného pochybenia takej relevancie, aby ho bolo možné subsumovať pod vadu predvídanú ustanovením § 191 ods. 1 písm. g/ SSP.

aj žalovaná, u dospelých osôb sa počíta s prirodzeným sociálnym javom osamostatnenia sa od rodičov, pričom ak aj dospelé deti trvalo usadené v zahraničí niekoľkokrát do roka navštívia svojich rodičov na Slovensku, strávia s nimi voľný čas alebo dovolenku, neznamená to bez ďalšieho, že nemajú po uplynutí týchto kratších časových úsekov dlhodobý záujem v zahraničí zotrvať.

V zmysle koordinačných predpisov platí, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. Žiadosť sa potom posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny.

7. O trovách konania súd rozhodol tak, že úspešnej žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko v súdnom konaní jej žiadne trovy nevznikli.

8. Žalobca rozsudok krajského súdu napadol v zákonnej lehote kasačnou sťažnosťou. 9. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). 10. Žalobca zotrval na názore, že centrum záujmov zostalo zachované na Slovensku, nakoľko na Slovensku má svoju najbližšiu rodinu a priateľov, v mieste svojho bydliska vlastní nehnuteľnosť - pozemok, ktorý nadobudol na základe kúpnej zmluvy v roku 2008, na ktorom už odo dňa kúpy plánuje výstavbu, na Slovensko sa pravidelne vracal tak počas dovoleniek, ako aj počas prerušenia doby poistenia v nezamestnanosti (medzi jednotlivými pracovnými pomermi), na Slovensku má evidovaný trvalý pobyt, má tu tiež zmluvného všeobecného lekára a zubného lekára, tiež na Slovensku platí daň z nehnuteľnosti a poplatok za komunálny odpad, okrem pracovného pomeru od 07. júna 2015 do 31. októbra 2016 boli všetky ďalšie štyri pracovné pomery uzatvorené na dobu určitú, na území Švajčiarskej konfederácie nevlastnil žiadnu nehnuteľnosť, býval v podnájme, a to na dvoch rôznych miestach. Ďalej žalobca namietal, že stanovisko švajčiarskej inštitúcie nebolo nijako zistené, pričom v priebehu administratívneho konania za týmto účelom bolo aj konanie prerušené, pričom neskôr správny orgán rozhodol bez zistenia tohto stanoviska. Podľa žalobcu postup správneho orgánu, ktorým vyhodnotil pasivitu švajčiarskej inštitúcie ako konkludentný súhlas nepovažoval za správny. Tiež odkázal na článok 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého cit.: „Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.“, a ktoré podporuje argumentáciu žalobcu, že pokiaľ nedôjde k dohode medzi inštitúciami, je potrebné zohľadniť úmysel žalobcu, pričom z úmyslu žalobcu bolo potrebné jednoznačne dospieť k záveru, že centrum záujmov žalobcu zostalo zachované na území Slovenskej republiky. 11. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že správnej žalobe v celom rozsahu vyhovie. Uplatnil si tiež nárok na náhradu trov konania.

16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu je dôvodná.

19. Z vyššie citovaného odseku 2 vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd, a teda najvyšší správny súd prebral z najvyššieho súdu všetky „živé“ veci v agende správneho súdnictva, ktoré následne aj dokončí.

21. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom

23. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 24. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

26. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 27.

28. Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia, "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

31. Podľa článku 61 ods. 1 Základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

34. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov; v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. 36. Podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

38. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho spisu, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej mal preukázané, že - žalobca na predpísanom tlačive dňa 24. júna 2019 požiadal o dávku v nezamestnanosti [z predmetného tlačiva vyplýva, že žalobca bol od 07. júna 2019 zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie; poistený bol od 01. decembra 2014 do 31. októbra 2016, od 01. decembra 2016 do 31. októbra 2017, od 20. novembra 2017 do 30. apríla 2018, od 01. júna 2018 do 31. októbra 2018 a od 01. decembra 2018 do 31. mája 2019; denne alebo aspoň raz za týždeň sa nevracal do miesta bydliska; bol poberateľom dávky v nezamestnanosti v členskom štáte od 01. novembra 2016 do 30. novembra 2016, od 02. mája 2018 do 31. mája 2018 a od 01. novembra 2018 do 30. novembra 2018], - prvostupňový správny orgán rozhodnutím vydaným dňa 11. júla 2019, pod číslom 5295/ 2019-PD-DvN, žiadosti žalobcu o príslušnú dávku nevyhovel [dôvod, pre ktorý prvostupňový správny orgán predmetnej žiadosti nevyhovel spočíval v tom,

Po preskúmaní rozsudku krajského súdu v kontexte na skutočnosti, ktoré možno v predmetnej veci považovať za sporné, najvyšší správny súd dospel k záveru, že je dôvod na zmenu rozhodnutia krajského súdu a zrušenie a vrátenie veci žalovanej.

úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t.j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a na účely Vykonávacieho nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v spojení s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-90/97 Swaddling, bod 28).

41. V predmetnej veci bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalobca ako osoba vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., t.j. podľa právneho predpisu Slovenskej republiky. Tiež nebolo sporné, že v zmysle ním vyplneného Vyhlásenia na účely posúdenia zachovania centra záujmov v spojení s jeho výsluchom uskutočneným dňa 03. júla 2019, formulárom PDU1 a samotnou žiadosťou o príslušnú dávku sa žalobca zdržiaval na území Švajčiarska, a to od marca 2007 do mája 2019, t.j. viac ako 12 rokov s tým, že poistený bol od 01. decembra 2014 do 31. októbra 2016, od 01. decembra 2016 do 31. októbra 2017, od 20. novembra 2017 do 30. apríla 2018, od 01. júna 2018 do 31. októbra 2018 a od 01. decembra 2018 do 31. mája

v členskom štáte od 01. novembra 2016 do 30. novembra 2016, od 02. mája 2018 do 31. mája 2018 a od 01. novembra 2018 do 30. novembra 2018, pričom počas tohto obdobia sa zdržiaval na území Slovenskej republiky. Predtým (od 01. marca 2007 do 30. decembra 2007, od 10. januára 2008 do 30. novembra 2008, od 01. mája 2009 do 31. októbra 2009, od 01. apríla 2010 do 31. októbra 2010, od 01. februára 2011 do 30. novembra 2011, od 01. marca 2012 do 30. novembra 2012 a od 01. februára 2013 do 30. novembra 2013) pracoval ako robotník v poľnohospodárstve, vykonávaná práca, ako vyplýva, nebola trvalá a mala sezónny charakter. Ďalej bolo preukázané, že žalobca je slobodný, nemá deti, celodennú starostlivosť rodičia nepotrebovali, návraty na Slovensko absolvoval 5x ročne, a to počas dovolenky + víkendy, býval u svojich rodičov, v roku 2008 nadobudol vlastnícke právo k pozemku, na ktorom plánuje v budúcnosti stavať dom, vo Švajčiarsku býval v podnájme, neabsolvoval žiaden kurz za účelom lepšieho uplatnenia sa na trhu práce na území Slovenskej republiky, vo Švajčiarsku

42. Vzhľadom na takto zistené skutočnosti najvyšší správny súd dospel k záveru, že žalovaná vyššie uvedené skutočnosti nevyhodnotila správne. Najvyšší správny súd sa predovšetkým nestotožňuje so záverom žalovanej čo do vyhodnotenia pracovnej situácie žalobcu ako

Prvý pracovný pomer mal žalobca v rozhodnom období dohodnutý na dobu určitú (od decembra 2014 do 06. apríla 2015), neskôr od 07. apríla 2015 na dobu neurčitú a ukončený k 31. októbru 2016, pričom vzhľadom na to, že od 01. novembra 2016 do 30. novembra 2016 poberal dávku v nezamestnanosti, možno sa iba domnievať, že pracovný pomer bol ukončený zo strany zamestnávateľa, prípadne dohodou. Ďalší pracovný pomer od 01. decembra 2016 bol dohodnutý na dobu neurčitú, k 31. októbru 2017 ukončený výpoveďou zo strany zamestnávateľa s tým, že odo dňa nasledujúceho, t.j. od 01. novembra 2017 do 19. novembra 2017 bol evidovaný na úrade práce vo Švajčiarsku, dávku v nezamestnanosti nepoberal. Ďalší pracovný pomer mal žalobca dohodnutý od 20. novembra 2017 na dobu neurčitú a ukončený k 30. aprílu 2018, pričom žalobca od 02. mája 2018 do 31. mája 2018 opäť poberal dávku v

Podľa názoru najvyššieho správneho súdu takto preukázaná pracovná situácia žalobcu nemôže spĺňať požiadavku plynúcu z článku 11 ods. 1 písm. b/ bod i/ Vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého v súvislosti s ustálením centra záujmov je potrebné (okrem iného) zohľadniť aj situáciu dotknutej osoby vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy. Ak sa k takto preukázanej skutočnosti pripojí fakt, že žalobca obdobia, počas ktorých poberal dávku v nezamestnanosti, respektíve bol nezamestnaný bez nároku na dávku v nezamestnanosti (od 01. novembra 2017 do 19. novembra 2017) strávil na Slovensku, ako aj to, že ako vyučený obrábač kovov pracoval vo Švajčiarsku ako pomocník pekára, možno uzavrieť, že žalobca mal skôr zachované väzby vo vzťahu k Slovensku než

44. Odhliadnuc od skutočností uvádzaných v predchádzajúcich bodoch, najvyšší správny súd uvádza, že každú jednu žiadosť o dávku v nezamestnanosti je potrebné posudzovať prísne individuálne so zreteľom na osobitosti tej ktorej prejednávanej veci, pričom okrem skúmania a vyhodnocovania jednotlivých okolností plynúcich z článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby je potrebné vziať v úvahu i ďalšie, nielen tam príkladom (demonštratívne) uvedené okolnosti, a to v ich vzájomnej súvislosti a až na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami (bez ohľadu na fiškálny záujem štátu) ustáliť relevantný záver o zachovaní, alebo nezachovaní bydliska / centra záujmov na území iného členského štátu, Európskeho hospodárskeho priestoru, prípadne Švajčiarska. Zo strany správnych orgánov neboli podľa názoru najvyššieho správneho súdu riadne vyhodnotené všetky skutočnosti plynúce z obsahu administratívneho spisu vo vzájomnej súvislosti. Zároveň súd dodáva, že úmysel žalobcu, tak

45. Plnenie daňových a poplatkových povinností, zmluvný všeobecný lekár a ošetrujúci lekár, stavebné sporenie, životné poistenie, vkladná knižka, vlastníctvo osobného motorového vozidla, vlastníctvo pozemku, to všetko s väzbou vo vzťahu k Slovenskej republike, len bližšie dotvára obraz o celkovej situácii žalobcu a podporuje už vyššie uvádzané závery.

48. Podľa § 469 SSP, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.