9Sžsk/63/2019
ECLI:SK:NSSSR:2023:2018200196.7
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Trnave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 20Sa/16/2018
- IČS
- 2018200196
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členov senátu vo veci žalobkyne: T.. W. C., B.. XX. C. XXXX, T. XXX, Š., zastúpenej: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., IČO: 47238232, Dobšinského 12, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 9. mája 2018, č. 44512-2/2018-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20 Sa 16/2018-72 z 22. februára 2019 takto
rozhodol:
Rozsudok
Krajského súdu v Trnave č. k. 20 Sa 16/2018-72 z 22. februára 2019 sa zrušuje a vec sa vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobkyňa na základe povolenia z 22. februára 2006 poskytovala zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení v odbore kardiológia. Slovenská lekárska komora jej ešte 2. decembra 2005 vydala licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár. V roku 2007 žalobkyňa ako jediná spoločníčka založila spoločnosť Q., ktorej Trnavský samosprávny kraj rozhodnutím z 11. decembra 2007 s účinnosťou od 1. marca 2008 povolil prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v ambulancii kardiológie v kategórii lekár s tým, že žalobkyňa bude jej odborným zástupcom.
Tým istým rozhodnutím zrušil s účinnosťou od 28. februára 2008 žalobkyni skoršie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe jej však zostala v platnosti aj po tomto dni. Napriek tomu sa žalobkyňa u žalovanej uplynutím 28. februárom 2008 odhlásila z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby.
Po prešetrení ju pobočka žalovanej Dunajská Streda listom zo 6. decembra 2017 vyzvala, aby zaslala novú odhlášku z tohto poistenia k 30. júnu 2010. Žalobkyňa tejto výzva vyhovela a 19. decembra 2017 predložila pobočke nový registračný list FO - odhlášku, na ktorom sa ako „SZČO" odhlásila z poistenia k uvedenému dátumu.
2. Rozhodnutím z 19. februára 2018 pobočka predpísala žalobkyni neodvedené poistné za mesiace február 2008 až december 2008 v sume 2.722,26 €. V odôvodnení uviedla, že žalobkyňa má licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, a preto bola podľa § 128 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c), ods. 11 písm. c) a § 141 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov povinná platiť a odvádzať poistné ako samostatne zárobkovo činná osoba. Žalobkyňa v odvolaní namietla nepreskúmateľnosť rozhodnutia a premlčanie poistného. Zdôraznila tiež, že žalovaná na základe jej odhlášky v roku 2008 vyznačila v spise zánik jej poistenia k 28. februára 2008. Takéto vyznačenie v spise je podľa nej rozhodnutím, ktoré bolo možné zmeniť len v rámci obnovy konania.
Namietla aj to, že vo výroku rozhodnutia chýba právny predpis a že jej žalovaná nedala príležitosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia. 3. Ústredie žalovanej tu preskúmavaným rozhodnutím z 9. mája 2018 zamietlo toto odvolanie. Podľa nej žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské a dôchodkové poistenie zrušením povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, pretože aj naďalej bola oprávnená vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v zmysle § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve.
Táto licencia predstavovala oprávnenie na výkon činnosti, ktoré zakladalo jej držiteľovi postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. Pokiaľ teda žalobkyňa za roky 2006 a 2007 dosiahla príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší než hranica ustanovená v § 138 ods. 9 cit. zák., jej povinné poistenie trvalo aj po 28. februári 2008. Napokon sama žalobkyňa opravila svoju pôvodnú odhlášku tak, že v nej uviedla správny dátum zániku povinného poistenia (30. júna 2010). Žalobkyňa tak bola aj počas roku 2008 povinná platiť poistné a keďže ho neodviedla, muselo jej byť rozhodnutím pobočky predpísané.
Podľa § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. sa konanie mohlo začať aj vydaním rozhodnutia. Zákon žalovanej neukladá, aby dala účastníkovi vopred možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia. Ústredie sa nestotožnilo ani s námietkou premlčania poistného, keďže desaťročná premlčacia lehota v zmysle § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. uplynula až 10. marca 2018 a rozhodnutie pobočky bolo vydané pred jej uplynutím.
4. Správny súd tu napadnutým rozsudkom vyhovel správnej žalobe a zrušil toto rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. d) a g) SSP. Prvostupňové rozhodnutie vydané po desiatich rokoch od prijatia odhlášky považoval za nepredvídateľné, navyše s obsahovými nedostatkami a nezodpovedajúce požiadavkám § 209 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. Aj keď preskúmavané rozhodnutie ústredia bolo odôvodnené širšie, jeho nezákonnosť spôsobilo, že sa stotožnilo s nedostatočnými rozhodnutím pobočky. Žalovaná opomenula ozrejmiť význam odhlášky k 30. júna 2010 a jej súvis s predošlou odhláškou k 28. februáru 2008, keďže z novej odhlášky nevyplýva zámer opraviť pôvodnú odhlášku. Zánik poistenia tak nemožno považovať za
nesporný.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Nesúhlasila s názorom, že mala najskôr rozhodnúť o zániku povinného poistenia žalobkyne, pretože o sporný prípad by išlo, len ak by žalobkyňa podala odhlášku, hoci jej poistenie nezaniklo. V čase rozhodovania pobočky bol status žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby vyriešený, pretože tá na výzvu pobočky 14. decembra 2017 dobrovoľne opravila dátum zániku poistenia. Pobočka by rozhodovala o zániku, len ak by žalobkyňa s takouto opravou nesúhlasila, inak pristúpila priamo k predpísaniu poistného. Žalobkyňou opravený dátum zániku poistenia na 30. júna 2010 podľa žalovanej zodpovedá aj zákonnej úprave, keďže žalobkyňa mala po 28. februári 2008 licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, ktorá jej zakladala postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010. Pobočka nemohla existenciu tejto licencie zistiť skôr, než jej Slovenská lekárska komora poskytla potrebné údaje. Na základe dosiahnutého príjmu zo samostatnej zárobkovej činnosti za roky 2006 a 2007 žalobkyni trvalo povinné poistenie po celý rok 2008. Žalovaná nesúhlasila ani s názorom, že jej rozhodnutia nezodpovedajú náležitostiam § 209 zákona č. 461/2003 Z. z. Ich odôvodnenia totiž uvádzajú, aké právne predpisy žalovaná použila, a potrebné údaje sú obsiahnuté aj v prílohe rozhodnutia pobočky. 6. Žalobkyňa sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrila.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v rozsahu uplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 § 203 ods. 2 SSP). 8. Predmetom konania pred správnym súdom bolo preskúmanie rozhodnutia žalovanej z 9. mája 2018, ktorým potvrdila rozhodnutie pobočky v Dunajskej Strede z 19. februára 2018 o predpísaní poistného žalobkyni za obdobie február až december 2008. Žalovaná ako verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia podľa § 120 zákona č. 461/ 2003 Z. z. tu konala a rozhodovala v rámci svojej právomoci o predpísaní poistného podľa § 144 ods. 1 cit. zákona, podľa ktorého predpíše poistné osobe povinnej odvádzať poistné, ak ho táto osoba neodviedla vôbec alebo ak ho odviedla v nesprávnej sume. Toto rozhodovanie je podľa § 172 ods. 5 cit. zák. predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou (§ 172 až 225) zákona č. 461/2003 Z. z. 9. Kasačný súd sa nestotožňuje s argumentáciou správneho súdu, že prvostupňové rozhodnutie nezodpovedá požiadavkám v § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. Podľa cit. ustanovenia musí organizačná zložka žalovanej v odôvodnení rozhodnutia uviesť skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, úvahy akými bola vedená pri hodnotení dôkazov a použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodla. Pobočka odkázala na príslušné ustanovenia citovaného zákona, ktoré zaväzujú samostatne zárobkovo činnú osobu platiť poistné v určitej sadzbe, ako aj na držbu licencie, ktorá zakladala žalobkyni postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Čo do výpočtu poistného odôvodnenie odkazovala na prílohu. Z takého odôvodnenia bolo dostatočne zrejmé, z čoho pobočka vychádzala a ako použila právne predpisy. Okrem toho podľa ustálenej judikatúry (porov. z posledného obdobia rozhodnutia sp. zn. 6 Ssk 138/2022, 6 Ssk 20/2023, 6 Ssk 42/2023, 7 Sžsk 31/2019 alebo 7 Sžsk
33/2019) tvorí konanie pred organizačnými zložkami žalovanej jeden celok, v dôsledku čoho postačí, ak sa námietkami účastníka zaoberá odvolací orgán. Ak aj prvostupňové rozhodnutie nedávalo odpovede na všetky otázky žalobkyne, podľa názoru kasačného súdu ho jednoznačne dáva preskúmavané rozhodnutie žalovanej. V dôsledku toho nemožno prijať záver, že by tieto rozhodnutia boli nepreskúmateľné podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP.
10. Tvrdenie žalobkyne v žalobe, že prijatie odhlášky žalovanou predstavuje rozhodnutie o zániku poistenia, nemá oporu v ustanoveniach zákona o sociálnom poistení. Podľa cit. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa totiž rozhodnutie vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Pod pojmom „ustanovuje inak" treba rozumieť ustanovenie, v ktorom je výslovne dovolené vydať rozhodnutie ústne alebo vyznačením v spise (napr. § 194 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.).
Nemožno však z neho vyvodiť, že za rozhodnutie možno považovať každý akt, ktorým organizačná zložka niečo vyznačila v spise alebo informačnom systéme. Podľa § 228 ods. 3 cit. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2010 bola samostatne zárobkovo činná osoba povinná odhlásiť sa z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia do ôsmich dní od jeho zániku.
Citované ustanovenie, ani iné ustanovenia neustanovovali nič o tom, že by na základe tejto odhlášky mala žalovaná vydať rozhodnutie o zániku vyznačením v spise. Odhláška bola teda len evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval žalovanej skutočnosti, kvôli ktorým mu - podľa jeho názoru - zanikalo povinné poistenie. Žalovaná mohla údaje v odhláške bez ďalšieho akceptovať, táto akceptácia však nemá povahu právoplatného rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia.
V dôsledku toho žalobkyni ani nič nebránilo, aby pôvodnú odhlášku zmenila alebo opravila. Tunajší súd už v právoplatnom rozsudku sp. zn. 9 Sžsk 44/2019, ktorý sa týkal tých istých účastníkov ako v prerokúvanej veci, dospel k záveru, že odhláška žalobkyne k 30. júnu 2010 nahradila pôvodnú odhlášku k 28. februáru 2008. Tým sa stal zánik povinného poistenia žalobkyne k 30. júnu 2010 nesporným, a preto žalovaná nemusela o tejto otázke rozhodovať samostatným rozhodnutím, ale trvanie tohto poistenia posúdila len ako predbežnú otázku (ods. 31 a 32 cit. rozsudku). Kasačný súd nemá dôvod, aby sa v prerokúvanej veci odkláňať od tohto
právneho názoru. 11. Záver, že žalobkyni trvalo povinné poistenie aj po 28. februára 2008, bol dôsledkom toho, že žalobkyňa bola aj po tomto dni držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A). Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 1 Vs 3/2019 k povahe tejto licencie vyslovil právny názor, že ju ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu.
Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takého lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a teda nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej postavenia podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona č. 461/2003 Z. z.
12. Označené rozhodnutie veľkého senátu nahradilo aj skoršie rozhodnutie sp. zn. 1 Vs 1/ 2019, v ktorom bol vyslovený opačný názor. Bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy, Ústavný súd Slovenskej republiky ju však uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/ 2021 odmietol, pretože vyslovené právne závery nepovažoval za ústavne neudržateľné.
Senát kasačného súdu je podľa § 466 ods. 3 SSP uvedeným právnym názorom viazaný a nevidí dôvod odkláňať sa od neho ani v tu prerokúvanej veci. Aj podľa kasačného súdu tak držba licencia L1A zakladala žalobkyni postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby aj po 28. februári 2008 a jej povinné poistenie tak podľa § 21 ods. 1 a 4 zákona č. 461/2003 Z. z. mohlo zaniknúť buď zánikom tohto oprávnenia alebo až 30. júna po kalendárnom roku, za ktorý jej príjmy z podnikania a inej zárobkovej činnosti klesli pod hranicu uvedenú v § 138 ods. 9 cit. zák. To sa však v roku 2007 nestalo, a tak jej povinné nemocenské a dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby trvalo aj po celý rok 2008. Kým trvalo, bola podľa § 128 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. a ods. 11 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z.
povinná platiť poistné v zákonom ustanovenej výške. Podľa § 141 ods. 1 cit. zák. bola povinná odvádzať poistenie, ktoré bol povinný platiť, a to podľa § 143 ods. 1 cit. zák. do ôsmeho dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, za ktorý sa platí poistné.
Ak ho neodviedla vôbec alebo ak ho odviedla v nesprávnej sume, bola žalovaná [jej pobočka podľa § 178 ods. 1 písm. a) ôsmeho bodu zákona č. 461/2003 Z. z.] podľa § 144 ods. 1 cit. zák. povinná poistné predpísať.
13. Kasačnému súdu neuniklo, že žalobkyňa ešte v odvolaní proti rozhodnutiu pobočky namietla, že predpísané poistné je premlčané. Zrejme kvôli použitému zrušovaciemu dôvodu sa správny súd nezaoberal otázkou, či žalovaná túto otázku posúdila správne.
Podľa § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa právo predpísať poistné premlčí za desať rokov odo dňa jeho splatnosti. Výklad tohto ustanovenia sa medzičasom stal predmetom rozhodovania veľkého senátu tunajšieho súdu. Ten v rozsudku sp. zn. 1 SVs 5/2022 formuloval právny názor, v zmysle ktorého premlčanie práva predpísať poistné podľa citovaného ustanovenia neznamená, že by uplynutím premlčacej doby zanikala pohľadávka žalovanej na poistné a jej
právo predpísať ho. Naopak, znamená to, že osoba povinná odviesť poistné môže po uplynutí tejto doby namietnuť premlčanie tohto práva vo vzťahu k poistnému, ktoré do uplynutia tejto doby nebolo predpísané (hoci aj neprávoplatne vydaným) rozhodnutím pobočky.
Tento právny názor je podľa § 466 ods. 3 SSP záväzný aj pre senáty kasačného súdu a senát nevidí žiaden dôvod, prečo by sa od tohto právneho názoru mal odkláňať. Ako však uviedla už žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí, premlčacia doba podľa § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. plynie od splatnosti poistného, ktorá nastáva spravidla ôsmym dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, za ktorý sa poistné platí (§ 143 ods. 1 cit. zák.).
V prerokúvanej veci pobočka svojím rozhodnutím predpísala najstaršie poistné za február 2008, ktoré podľa citovaných ustanovení bolo splatné najskôr 8. marca 2008. Premlčané by tak bolo najskôr 8. marca 2018 a ak bolo predpísané rozhodnutím pobočky vydaným 19. februára 2018, stalo sa tak pred jeho premlčaním.
IV. Záver
14. Správny súd tak nepostupoval správne, keď dospel k právnemu záveru, že preskúmavané rozhodnutie trpí nedostatkami podľa § 191 ods. 1 písm. d) a g) SSP, a preto jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Kasačná sťažnosť je tak v tomto sťažnostnom bode dôvodná, v dôsledku čoho kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok zrušil. Zároveň vec vrátil na ďalšie konanie Správnemu súdu v Bratislave, na ktorý podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov prešiel výkon súdnictva z doterajšieho krajského súdu. 15. Správny súd o správnej žalobe rozhodne znova, viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP). Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti sú súčasťou trov konania, o ktorých podľa § 467 ods. 3 SSP rozhodne správny súd v novom rozhodnutí vo veci samej. 16. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 29. novembra 2023