9Sžsk/73/2019

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr.Michala Novotného (sudca spravodajca) a členiek JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Jany Martinčekovej vo veci žalobcu: T.. Y. P., nar. X. T. XXXX, U. XXXX/XX, P. B. O., zastúpeného: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., IČO: 47238232, Dobšinského 12, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 13. septembra 2017, č. 42486-3/2017-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 5 Sa 24/2017-79 zo 7. marca 2019 takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

2. Po zistení, že žalobca bol aj naďalej (po 30. septembri 2007) držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, pobočka žalovanej v Trenčíne rozhodnutím z 10. mája 2017 č. 15932-3/2017-VT vyslovila, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobcovi nezaniklo 30. septembra 2007, ale zaniklo až 30. júna 2009.

3. Napriek odvolaniu žalobcu žalovaná toto rozhodnutie potvrdila svojím rozhodnutím z 13. septembra 2017, č. 42486-3/2017-BA. Uviedla, že podľa § 3 ods. 4 písm. c) a § 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. sa zdravotnícke povolanie lekár mohlo vykonávať aj na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Vydaná licencia tak podľa žalovanej predstavovala oprávnenie na výkon činnosti, ktoré zakladalo jej držiteľovi postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z bez ohľadu

30. septembra 2007. Z dôvodu, že žalobca podal nesprávne vyplnený registračný list fyzickej osoby - odhlášku, pobočka vydala rozhodnutie o zániku povinného poistenia k 30. júnu 2009. Podotkla, že zákon č. 461/2003 Z. z. neustanovuje lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o zániku sociálneho poistenia v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu.

4. Správnu žalobu, ktorú žalobca podal proti uvedenému rozhodnutiu, správny súd zamietol tu napadnutým rozsudkom č. k. 5 Sa 24/2017-79. Zdôraznil, že zrušením povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia žalobcovi nezaniklo postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, nakoľko bol v tomto čase držiteľom licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe a zároveň dosiahol zákonom stanovený príjem z podnikania alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti.

viacerých oprávnení. To, že žalobca nedosahoval v spornom období príjem na základe tejto licencie, nemá vplyv na právne posúdenie veci. Stotožnil sa so žalovanou, že nedávkové konanie môže začať aj doručením rozhodnutia účastníkovi konania a že cit. zákon neukladá žalovanej lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o vzniku, resp. zániku poistenia v sporných

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zopakoval argumentáciu zo svojich predchádzajúcich podaní a zotrval na názore, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe nezakladá postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Zdravotnícku prax totiž nikdy nevykonával na základe tejto licencie, ale len na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia. Tiež uviedol, že z nej nemal žiaden príjem, ktorý by zakladal jeho účasť na sociálnom poistení. Zdôraznil, že súdy majú vykladať právo s ohľadom na spravodlivosť, k čomu odkázal na početnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj nemeckého Spolkového ústavného súdu. To, že zákon č. 461/2003 Z. z. neumožňuje zmierniť tvrdosť zákona, považoval žalobca za jeho medzeru, ktorú mal súd preklenúť; žalobca totiž jasne prejavil vôľu, že nechce byť samostatne zárobkovo činnou osobou. Je presvedčený, že po preskúmaní jeho odhlášky žalovaná dospela k záveru, že boli naplnené podmienky zániku poistenia, a preto tak rozhodla vyznačením v spise k 30. septembru 2007. Nakoľko od právoplatného rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia uplynul viac ako rok, pobočka žalovanej nemohla vo veci opätovne rozhodnúť, resp. nariadiť obnovu konania. 6. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Zopakovala, že z § 3 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. priamo vyplýva, že zdravotnícke povolanie sa vykonáva nielen na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ale aj na základe licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Podľa žalovanej licencia L1A predstavuje oprávnenie na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 zákona č. 461/2003 Z. z., čím žalobcovi zakladala postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Držiteľ tejto licencie je tak oprávnený vykonávať zdravotnícke povolanie a dosahovať príjmy z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z., pričom nie je podstatné, na základe akého oprávnenia tieto príjmy v rozhodujúcom roku dosiahol. To vyplýva aj z § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý dosiahnuté príjmy bližšie nešpecifikuje.

7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP). 8.

Podľa § 228 ods. 3 cit. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2010 bola samostatne zárobkovo činná osoba povinná odhlásiť sa z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia do ôsmich dní od jeho zániku.

9. Naopak, ak žalovaná považovala údaje v odhláške alebo jej účinky za sporné, mohla v nedávkovom konaní podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnúť o zániku povinného poistenia inak než bolo uvedené v odhláške. Ako zdôraznil aj správny súd v napadnutom rozsudku, zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by žalovaná mohla vydať takéto rozhodnutie len do určitého času po podaní odhlášky.

Podľa judikatúry ústavného súdu totiž právomoc všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky novelizovať (porov. nález sp. zn. II. ÚS 796/2016). Okrem toho žalobca pri formulácii týchto právnych názorov nedoceňuje, že otázka trvania poistenia nie je podstatná len pre platenie poistného, ale je dôležitá aj je pre vznik nárokov na jednotlivé dávky sociálneho poistenia a ich výšku. Napríklad pre výpočet osobného mzdového bodu za určité obdobie je podľa § 62 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodný osobný vymeriavací základ (§ 61 cit. zák.), ktorý je pochopiteľne vyšší pri súbehu viacerých poistení. Vyšší osobný mzdový bod sa prejaví vo vyššom priemernom osobnom mzdovom bode (§ 63 cit. zák.), ktorý vstupuje do výpočtu starobného dôchodku (§ 66 ods. 1 cit. zák.). Práve z tohto dôvodu je dôležité, aby vznik a zánik povinného poistenia neboli viazané na subjektívne činitele (dobromyseľnosť či nedobromyseľnosť poistenca), ale na objektívne okolnosti.

senátu. Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova stáva záväzným pre všetky senáty. To však logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom rozsahu, v akom právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí nemôže obstáť popri skoršom rozhodnutí veľkého senátu. Podľa kasačného súdu tak v súčasnosti treba pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzať z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019.

považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej postavenia podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. Rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky ju však uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 odmietol, pretože vyslovené právny závery nepovažoval za ústavne neudržateľné.

akomkoľvek mieste. Lekár, ktorý poskytoval zdravotnú starostlivosť na základe tejto licencie, bol dokonca podľa § 39 ods. 1 písm. d) zákona č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení účinnom do 30. novembra 2011 oprávnený predpisovať aj lieky, a to aj keď samostatnú zdravotnícku prax vykonával na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak zakladala plnohodnotné oprávnenie lekára na poskytovanie zdravotnej starostlivosti bez viazanosti na určité zdravotnícke

13. Z § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. je zrejmé, že každá z troch licencií oprávňovala jej držiteľa na iný spôsob výkonu zdravotníckeho povolania. Zo žiadneho ustanovenia cit. zákona, ale nevyplýva, že lekárovi, ktorý má zároveň vydanú licenciu L1C na výkon odborného zástupcu a poskytuje zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení - právnickej osobe, zaniká alebo sa prerušuje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe alebo sa rušia jej

14. Z uvedených dôvodov senát najvyššieho správneho súdu nevidí ani dôvod odkláňať sa od právneho záveru, že držba takejto licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Lekár, ktorý je držiteľom takejto licencie, je podľa citovaného ustanovenia samostatne zárobkovo činnou osobou, ktorej účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení môže podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 písm. b) cit. zák. zaniknúť buď zánikom tejto licencie alebo k 30. júnu tým, že jeho príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti (nielen z tejto licencie) poklesne pod 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 10 resp. 9 zákona č. 461/2003 Z. z. Opačný názor, podľa ktorého mala žalovaná skúmať, či žalobca svoj príjem dosiahol z činnosti vykonávanej na základe tejto licencie, tak nemožno považovať za správny.