9Sžsk/83/2020

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu: K., nar. X. H. XXXX, S., zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Andrej Jaroš, spol. s r. o., IČO: 36839132, Nám. sv. Anny 361/20, Trenčín, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 až 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 3. októbra 2018, č. 55326-3/2018-BA, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 43 Sa 26/2018-117 z 2. marca 2020 takto

rozhodol:

Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky postupuje vec veľkému senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zdôraznila, že teória, ako aj text právneho predpisu rozlišuje medzi preklúziou a premlčaním a preklúzia (zánik práva) nastáva len v prípadoch, ktoré zákon výslovne ustanovuje. § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. však ustanovuje, že právo „sa premlčí“, nie, že „zaniká“. Na premlčanie má žalovaná prihliadať len na námietku dlžníka a premlčané nároky, ktoré boli zaplatené, nemôže dlžník vymáhať ako bezdôvodné obohatenie. Žalobca námietku premlčania nevzniesol ani v odvolaní, preto žalovaná do vydania preskúmavaného druhostupňového rozhodnutia nemohla na premlčanie prihliadnuť. Toto rozhodnutie tak nemôže byť nezákonné kvôli tomu, že tak neurobila. V tejto súvislosti odkázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 9/2010, v ktorom bol vyjadrený rovnaký názor. Rovnako upriamila pozornosť na to, že rozsudok sp. zn. 7 Sžso 28/2016, z ktorého vychádzal správny súd, bol síce navrhovaný na uverejnenie v zbierke súdnych rozhodnutí, správne kolégium najvyššieho súdu ho však neschválilo. 6. Žalobca navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Námietku premlčania uplatnil v konaní pred správnym súdom, takže jeho rozsudok je správny. Zároveň však zotrval na svojej skoršej argumentácii, že predpísaniu penále bránil zákon č. 7/2005 Z. z., ako aj § 524 ods. 2 OZ.

III. Posúdenie veci senátom kasačného súdu

8. Predmetom prerokúvanej veci je preskúmanie rozhodnutia organizačných zložiek Sociálnej poisťovne, ktorými bolo predpísané penále podľa § 240 zákona č. 461/2003 Z.z., na základe správnej žaloby fyzickej osoby. Keďže rozhodovanie Sociálnej poisťovne je sociálnou vecou v zmysle § 199 ods. 1 písm. a) SSP, je táto správna žaloba správnou žalobou v sociálnych veciach v zmysle § 199 až 205 SSP. Pretože ju podala fyzická osoba, nebol správny súd podľa § 203 ods. 2 SSP viazaný žalobnými bodmi a žalobca mohol podľa § 203 ods. 1 SSP jej dôvody voľne rozširovať a meniť až do rozhodnutia správneho súdu. V dôsledku toho správny súd nepochybil, keď sa v napadnutom rozsudku zaoberal otázkou, či právo predpísať penále bolo premlčané a aký vplyv mala táto okolnosť na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Správny súd túto otázku vyriešil tak, že právo predpísať penále bolo v čase vydania preskúmavaných rozhodnutí premlčané a žalovaná na to mala prihliadať, aj keď to žalobca v konaní pred ňou nenamietol. Žalovaná s tým nesúhlasí a tvrdí, že ak žalobca premlčanie

tieto účinky potrebné prihliadať aj bez námietky toho, koho sa to týka (dlžníka), alebo len na jej základe. 10. Doterajšia judikatúra najvyššieho súdu k tejto otázke formulovala rozličné stanoviská. V rozsudku sp. zn. 3 Szd 1/2010 zo 7. decembra 2010 najvyšší súd vyslovil, že sa nepremlčuje samo poistné (v danom prípade na zdravotné poistenie podľa zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní), ale procesné právo poisťovne predpísať ho, ktoré premlčaním zanikne.

Avšak rozsudok sp. zn. 10 Sžsk 6/2019 z 30. júna 2020 znova uzavrel, že žalovaná nemala povinnosť ex offo prihliadať na premlčanie práva predpísať penále, pretože toto právo nie je postihované preklúziou, ale premlčaním. Keďže dlžník počas konania žalovanej premlčanie nenamietal, rozhodnutie žalovanej, ktoré sa premlčaním nezaoberalo, nemožno považovať za nezákonné.

12. Podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP najvyšší správny súd koná a rozhoduje o kasačných sťažnostiach vo veľkom senáte, zloženom z predsedu a šiestich sudcov, ak senát dospel pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho (správneho) súdu. Podľa judikatúry k totožne znejúcemu § 48 ods. 1 CSP, ktorá je tak použiteľná aj pri výklade § 22 ods. 1 písm. a) SSP, musí trojčlenný senát postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu nielen v situácii, ak sa chce odkloniť od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí iného senátu, ale aj v situácii, kedy pri rozhodovaní o určitej otázke existuje rozdielna rozhodovacia prax. Úlohou veľkého senátu je nielen rozhodovať v prípade odklonu od skoršej (ustálenej) rozhodovacej praxe, ale predovšetkým zjednocovanie judikatúry samotného najvyššieho (správneho) súdu (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 VObdo 1/2020, ako aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 189/2021, ktorým bolo zrušené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1

Na rozdiel od tvrdenia v rozsudku sp. zn. 9 Sžsk 33/2020 nejde o ustálenú prax s ojedinelým vybočujúcim rozhodnutím, keďže odlišnosť rozhodovania bola znova potvrdená rozsudkom sp. zn. 10 Sžsk 6/2019. Z uvedeného dôvodu je podľa senátu splnená podmienka § 22 ods. 1 písm. a) SSP na postúpenie veci veľkému senátu.

Avšak práve odvetvie sociálneho zabezpečenia (poistenia) poskytuje dostatok príkladov, že medzi premlčaním a preklúziou a ich účinkami sa dôsledne rozlišuje. 14. Prvým unifikovaným predpisom, ktorý upravoval sociálne poistenie v Česko-Slovensku, bol zákon č. 221/1924 Zb. z. a n. o poistení zamestnancov pre prípad choroby, invalidity a staroby, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 1926 (§ 148 ods. 3 zákona č. 148/1925 Zb. z. a n.). Podľa § 136 cit. zák. platilo, že ak nebolo ustanovené niečo iné, premlčiavalo sa právo na priznanie poistnej dávky za päť rokov odo dňa, kedy nastala poistná udalosť, a nárok na výplatu jednotlivej dávky za jeden rok odo dňa jej nápadu. Podľa § 176 ods. 1 cit. zák. sa právo poisťovne vymerať poistné premlčiavalo za tri roky odo dňa splatnosti (§ 163).

Z toho možno vyvodzovať, že na premlčanie poistného sa prihliadalo práve a len na základe takejto námietky. 15. Zákon č. 99/1948 Zb. o národnom poistení, ktorý s účinnosťou od 1. júl a 1. októbra 1948 nahradil zákon č. 221/1924 Zb. z. a n., takisto upravoval premlčanie dávok aj poistného. Podľa § 105 ods. 1 až 4 sa (v rôznych lehotách) premlčiavali nároky na peňažné nemocenské dávky, dôchodkové dávky, odškodnenie za pracovný úraz a chorobu z povolania, ako aj nárok na odškodnenie pozostalých. Podľa § 105 ods. 5 cit. zák. sa nárok na výplatu jednotlivej splátky peňažnej dávky premlčiaval za jeden rok od jej splatnosti. Podľa § 133 ods. 1 sa právo poisťovne vymerať poistné premlčiavalo v zásade za päť rokov odo dňa splatnosti.

V nadväznosti na to judikatúra vyslovila, že na premlčanie nároku na dávky nemožno prihliadať z úradnej povinnosti (judikát R 140/1951). 16. Účinnosťou zákona č. 55/1956 Zb. o sociálnom zabezpečení (1. január 1957) sa zmenila pôvodná koncepcia sociálneho poistenia, založeného na odvádzaní poistného, na systém sociálneho zabezpečenia, financovaného zo štátneho rozpočtu bez odvádzania príspevkov (tak výslovne všeobecná časť dôvodovej správy - Národné zhromaždenie ČSR, II. volebné obdobie, tlač 85). Uvedený zákon tak upravoval len premlčanie dávok v § 47, podľa ktorého sa už nepremlčiaval nárok na dávku, ale na výplatu jednotlivej dávky za jeden rok od jej splatnosti. Podľa dostupnej judikatúry možno súdiť, že Štátny úrad sociálneho zabezpečenia uplatňoval premlčanie tým, že zamietol žiadosť o dávku (porov. napr. R 36/1962). Rovnakú úpravu v

17. Zásadnú zmenu v otázke zániku nároku na dávku priniesol zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení, ktorý nadobudol účinnosť 1. októbra 1988. Podľa jeho § 97 nárok na dávku nezanikal uplynutím času, ale zanikal nárok na výplatu dávky alebo jej časti uplynutím troch rokov od jej splatnosti. O tom, že nešlo len o formálnu zmenu, svedčila aj dôvodová správa (Federálne zhromaždenie ČSSR, V. volebné obdobie, tlač 74), podľa ktorej sa novo prechádza k inštitútu preklúzie; vychádzalo sa z toho, že platiteľom dávok je štátny orgán a voči štátu by nemali existovať tzv. naturálne obligácie a štát by sa nemal dovolávať premlčania. Z citovaného znenia možno usudzovať, že normotvorca vychádzal z toho, že ak je v právnom predpise ustanovené premlčanie, jeho účinky nastávajú, len ak sa ho dotknutá osoba dovolá. Pritom normotvorca vzal toto pravidlo za východisko napriek tomu, že žiaden z právnych predpisov na úseku sociálneho zabezpečenia dovtedy výslovne neustanovoval, že by sa premlčania bolo potrebné dovolávať. Táto časť dôvodovej správy tak môže predstavovať podporný dôkaz záveru, že účinky premlčania podľa predpisov účinných do 30. septembra

18. Návrat k plnohodnotne príspevkovo financovanému systému sociálneho zabezpečenia predstavoval zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 7/1993 Z. z. o zriadení Národnej poisťovne a o financovaní zdravotného poistenia, nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 1993. Podľa jeho § 30 ods. 1 právo predpísať poistné sa premlčalo za tri roky odo dňa jeho splatnosti. Ak sa urobil úkon smerujúci na zistenie výšky nezaplateného poistného alebo na jeho vymáhanie, začínala plynúť nová premlčacia doba podľa predchádzajúcej vety odo dňa, keď sa o tomto úkone dozvedel platiteľ poistného alebo jeho právny nástupca. Tento zákon bol s účinnosťou od 1. januára 1995 zrušený zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni. Podľa jeho § 24 ods. 1 sa právo predpísať poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie malo premlčať za desať rokov odo dňa jeho splatnosti. Judikatúra k tomuto ustanoveniu (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 16/2011, judikát R 82/2013)

Na toto ustanovenie nadviazal § 145 ods. 1 zákona č. 413/2002 Z. z. o sociálnom poistení, ktorý mal nadobudnúť účinnosť 1. júla 2003, nikdy ju však nenadobudol. Podľa tohto ustanovenia sa právo predpísať poistné malo premlčať za desať rokov odo dňa jeho splatnosti. Dôvodová správa (Národná rada Slovenskej republiky, II. volebné obdobie, tlač 1381) k citovanému ustanoveniu zdôraznila, že v súvislosti (okrem iného) s premlčaním sa preberá právna úprava účinná do 30. júna 2003. V nadväznosti na to dôvodová správa (Národná rada Slovenskej republiky, III. volebné obdobie, tlač 283) k dnes účinnému § 147 zákona č. 461/2003 Z. z. vychádzala z toho, že právny režim premlčania poistného sa v zásade preberá z platného (hoci neúčinného) zákona č. 413/2002 Z. z.

Preto žalovaná nemusí prihliadať na premlčanie z úradnej povinnosti, ak povinná osoba príslušnú námietku nevzniesla. V prospech tohto záveru svedčí takisto úprava § 151 ods. 2 písm. h) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2008, podľa ktorého Sociálna poisťovňa odpíše pohľadávku alebo jej neuhradenú časť na základe rozhodnutia o uznaní námietky premlčania dlžníka. Podľa § 151 ods. 4 odpísaním pohľadávky podľa odseku 2 pohľadávka zaniká. Citované ustanovenia tak viažu účinky odpísania pohľadávky až na uznanie námietky premlčania dlžníka. Naopak, ani § 150 ani § 151 cit. zák. neviažu odpísanie (a ani zánik) pohľadávky na samotnú skutočnosť, že uplynula premlčacia doba podľa § 147 ods. 1 cit. zák.