9Sžsk/88/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobkyne: U. F., narodená XX. Q. XXXX, bytom v Z. A., Z. V. Č.. XX, právne zast.: JUDr. Jozefom Veselým, advokátom so sídlom vo Veľkom Krtíši, Mierová č. 1, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8-10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 24. januára 2019, Číslo: 28618-2/2019-BA, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. júna 2020, č.k. 26Sa/5/2019-86, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobkyne zamieta . Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I.

nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. 2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanej preskúmal v intenciách § 104 ods. 1,6, § 209 ods. 1 - 4, § 218 ods. 1,2 zákona č. 461/2003 Z.z., článku 1 písm. j/, článku 1 písm. k/, článku 61 ods. 1,2, článku 65 ods. 2, ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, článku 11 ods. 1,2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „Vykonávacie nariadenie“) a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v Tretej hlave Tretej časti SSP upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej správnej žalobe podľa Prvej hlavy Tretej časti SSP a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby.

4. V odôvodnení rozsudku uviedol, že podmienky na dávku v nezamestnanosti sú vymedzené v § 104 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z. a v prípade, že poistenec dosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti iba podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, sa uplatňujú bezvýhradne.

2 v spojení s článkom 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia. Z nich totiž vyplýva, že dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú žalobkyňa získala v Anglicku, možno podľa slovenských právnych predpisov zohľadniť pre nárok na dávku v nezamestnanosti len v prípade, že si žalobkyňa počas svojej poslednej činnosti zamestnanca v Anglicku zachovala pevné väzby a bydlisko na území Slovenskej republiky. Posudzovanie otázky zachovania pevných väzieb a bydliska žalobkyne počas výkonu jej posledného zamestnania na území Spojeného kráľovstva, bolo teda v preskúmavanej veci rozhodujúce. „Bydliskom“ je podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia miesto, kde osoba zvyčajne býva.

Hoci sa tieto kritériá majú v zásade uplatňovať na stav dosiahnutia vzájomnej dohody inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska dotknutej osoby (žalobkyne), je postup ich priamej aplikácie právne udržateľný aj v prípade neexistencie rozdielnych stanovísk inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska dotknutej osoby, čo Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval vo svojom rozsudku z 30. januára 2018, sp. zn. 1Sžso/26/

podľa slovenských právnych predpisov, čo v konaní nebolo sporné. V takom prípade správne konštatovali, že žalobkyni mohol vzniknúť nárok na uplatnenú dávku len v prípade, že si v posudzovanom období počas jej posledného zamestnania pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie zachovala bydlisko na Slovensku, čo preukázané nebolo.

Preto sa orgány verejnej správy správne zamerali na zisťovanie, či doby poistenia, získané podľa právnych predpisov Spojeného kráľovstva možno zohľadniť ako dobu poistenia podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, a teda, či si žalobkyňa počas jej poslednej činnosti zamestnanca na území Spojeného kráľovstva zachovala bydlisko na území Slovenskej

Rozhodnutie žalovanej nebolo založené len na článku 61 ods. 2 Základného nariadenia, ale aj na jeho článku 61 ods. 1, článku 65 ods. 5 písm. a/, článku 1 písm. j/ a tiež na článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Uvedené právne normy boli na relevantné skutkové zistenia správne aplikované.

povinností voči Spojenému kráľovstvu, či mimopracovnými aktivitami realizovanými na jeho území. Na uvedenom nič nemenilo ani tvrdenie žalobkyne, že sa neplánovala usadiť v Anglicku, ani si tam založiť rodinu, či kúpiť nehnuteľnosť, pretože jej úmysel nebol v zmysle kritérií uvedených v článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia pre určenie centra jej záujmov na území Spojeného kráľovstva právne významný.

V tomto smere súd uvádzal, že z článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia vyplýva, že pre určenie bydliska žalobkyne by bol jej úmysel a dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu, právne významný len v prípade, ak by boli stanoviská príslušnej anglickej inštitúcie a Sociálnej poisťovne k určeniu bydliska žalobkyne rozdielne. Takáto skutková situácia však v preskúmavanej veci

oprávnenosti jej nároku na dávku v nezamestnanosti, ako sa žalobkyňa mylne domnievala, ale uviedla, že jej tvrdenia neboli spôsobilé preukázať zachovanie jej bydliska na Slovensku počas výkonu jej posledného zamestnania pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Slovensku. Žalovaná pritom zobrala do úvahy tvrdenia žalobkyne ohľadom jej zamestnávateľa, miesta výkonu práce, vyriešenia otázky bývania v Anglicku i jej väzby so Slovenskom a vyhodnotila ich spôsobom, ktorý z jej rozhodnutia vyplýva. Zopakoval, že žalobkyňa mala v Anglicku len dvoch zamestnávateľov, u jedného z nich zmenila miesto výkonu práce bez toho, aby to malo vplyv na trvalosť jej pracovného pomeru, počas pracovného uplatnenia v Anglicku na území tohto štátu aj dlhodobo bývala (nedochádzala za prácou v určitých časových intervaloch), trávila na jeho území svoj mimopracovný čas a plnila voči nemu odvodové (finančné) povinnosti.

7. V závere krajský súd ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobkyne o nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovanej pre nedostatok dôvodov, nakoľko po jeho preskúmaní mal preukázané, že obsahuje skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, obsahuje všetky skutkové zistenia, ku ktorým žalovaná (respektíve prvostupňový orgán verejnej správy) v priebehu administratívneho konania dospela a ktoré vlastnou úvahou logicky a v súlade s ich obsahom vyhodnotila pre prijaté skutkové závery; uviedla tiež úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovala. Dodal, že na žalobkyňou dodatočne, (t. j. po právoplatnosti napadnutého rozhodnutia) doložené dôkazy, respektíve uplatnené návrhy na vykonanie dokazovania s poukazom na § 135 ods. 1 SSP neprihliadal.

II.

12. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces namietala, že krajský súd v konaní, a to v rámci nariadeného pojednávania, ako aj v odôvodnení rozsudku nevykonal žalobkyňou navrhnuté dôkazy a ani neodôvodnil, prečo navrhnuté dôkazy nevykonal.

Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalobkyňa uviedla, že z článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia vyplývajú dve kritéria na určenie bydliska, a to stanovisko inštitúcie členského štátu, ktorá sa má vyjadriť, či žiadateľ má v tom konkrétnom štáte bydlisko a posúdiť všetky dostupné informácie súvisiace s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať dôvody uvedené v článku 11 ods. 1 písm. a/ a b/ Vykonávacieho nariadenia. Takéto stanovisko v prípade žalobkyne nebolo buď vyžiadané, alebo zohľadnené pri rozhodovaní. Z uvedeného článku vyplýva, že sa posudzujú jednotlivé skutočnosti v ňom uvedené, a to napríklad celková dĺžka pobytu, vykonávaná činnosť a jej trvanie, rodinný stav, stabilita bytovej situácie a iné. Avšak z článku 11 nevyplýva, že príslušná inštitúcia nemôže pre objektívne a správne posúdenie vziať do úvahy aj iné kritériá, na základe ktorých by bolo spoľahlivo a spravodlivo zistené bydlisko žiadateľa. Po zhodnotení skutočností, ktoré priradila žalovaná k informáciám v zmysle článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, žalobkyňa

z rôznych hľadísk, a to z toho dôvodu, aby bol vytvorený čo najobjektívnejší obraz jej bydliska a centra záujmov. Poukázala tiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-76/76 Silvana di Paolo, podľa ktorého bydlisko v jednom členskom štáte nemusí bezpodmienečne vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte s tým, že pri posúdení bydliska je vhodné vziať do úvahy dĺžku a kontinuitu bydliska predtým, ako sa pracovník presťahoval, dĺžku trvania a cieľ jeho absencie, charakter zamestnania, ako aj zámer zúčastnenej osoby, ktorý vyplýva zo všetkých okolností. 14.

15. Uzavrela, že splnila všetky podmienky pre dávku v nezamestnanosti, na území Veľkej Británie len realizovala slobodu pohybu a pobytu garantovanú občanovi členského štátu Európskej únie a v inom členskom štáte mala vždy len prechodný pobyt.

16. Navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím zruší a vec vráti žalovanej na ďalšie konanie.

2016, z 30. januára 2018, sp. zn. 1Sžso/26/2016 a z 27. novembra 2018, sp. zn. 1Sžsk/38/2017. Dodala, že žalobkyňa pracovala 10 rokov na území Spojeného kráľovstva a na tomto území bola poistená pre prípad nezamestnanosti, t.j. platila poistné na poistenie v nezamestnanosti. Na základe uvedeného si mala žalobkyňa požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva (a v prípade jej odchodu na Slovensko mala možnosť požiadať o exportovanie priznanej dávky na Slovensko podľa článku 64 Základného nariadenia). Súčasne je dôvodné predpokladať, že žalobkyni, z dôvodu ukončenia pracovného pomeru z vlastného podnetu, by nárok na dávku nevznikol, pričom uvedené však neoprávňuje žalobkyňu, aby si vybrala iný členský štát Európskej únie, kde požiada o dávku v nezamestnanosti a bude požadovať bezpodmienečné zohľadnenie doby poistenia v nezamestnanosti, ktorú dosiahla na území Spojeného kráľovstva, ako keby bola dosiahnutá na území štátu, kde o uvedenú dávku žiada. V zmysle článku 61 ods. 2 Základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, t.j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec na území členského štátu zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky. V predmetnej veci bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa počas výkonu zárobkovej činnosti na území Spojeného kráľovstva nemala bydlisko na Slovensku, z ktorého dôvodu dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v Spojenom kráľovstve nebolo možné zohľadniť, ako keby bola dosiahnutá na Slovensku. 19. Navrhla, aby Najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.

26. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom

28. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 29. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

31. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods.

33. Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia, "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. 34. Podľa článku 1 písm. k/ Základného nariadenia, "pobyt" znamená prechodné bydlisko.

37. Podľa článku 61 ods. 2 Základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a/ sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na

38. Podľa článku 65 ods. 2 Základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. 40. Podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b/ situáciu dotknutej osoby vrátane: i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov; v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

42. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

2017 u zamestnávateľa JAMIES ITALIAN na neurčitú dobu ako čašníčka na plný úväzok, pričom nešlo o sezónnu prácu, prácu v Slovenskej republike si nehľadala, v Anglicku žila v podnájme bez vykonávania inej nezárobkovej činnosti, neuplatnila si dávku v nezamestnanosti v Spojenom kráľovstve z dôvodu odchodu na Slovensko i z dôvodu jej nevedomosti o takejto možnosti, v Anglicku platila dane a zákonné odvody, na Slovensko dochádzala 3 až 4x ročne, pričom cestovné lístky ako dôkaz o uvedenom tvrdení nepredložila, na Slovensku pracovala len jeden deň 10. decembra 2005, je slobodná, bezdetná, býva s rodičmi, pričom celá jej rodina žije na Slovensku, na Slovensku si platí aj životné poistenie a z Anglicka sa vrátila kvôli rodičom, a preto, aby sa tu zamestnala s tým, že po návrate z Anglicka ešte vycestovala do Austrálie a do evidencie uchádzačov o zamestnanie sa prihlásila až 23. júla 2018; vzhľadom na takto zistené skutočnosti prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že žalobkyňa vo vzťahu k zamestnaniu vo Veľkej Británii a počas tam vykonávaných dôb zamestnania si nezachovala pevné väzby a centrum záujmov na území Slovenskej republiky],

Najvyšší správny súd po vyhodnotení žalobkyňou v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od zásadných záverov prijatých krajským súdom vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát najvyššieho správneho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.

doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané vo Veľkej Británii môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, ktorý predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobkyňa poberala dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na ňu tieto predpisy vzťahovali počas jej poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachovala bydlisko. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t.j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a na účely Vykonávacieho nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v spojení s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-90/97 Swaddling, bod 28).

Zároveň platí, že tento zoznam, ktorý nie je taxatívny, nestanovuje žiadne preferenčné poradie rôznych kritérií vymedzených v odseku 1 tohto článku. 46. V predmetnej veci mala žalovaná na základe informácií zistených jednak z príslušnej žiadosti o dávku v nezamestnanosti, z vyhlásenia z 09. novembra 2018, zo zápisnice o vypočutí žalobkyne z 15. novembra 2018 a tiež z formulára U1 slúžiaceho na potvrdenie období, počas ktorých bola žalobkyňa poistená v inej krajine Európskej únie - tu v Anglicku, preukázané, že žalobkyňa ako osoba vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie si uplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., t.j. podľa právneho predpisu

Z príslušnej zápisnice spísanej dňa 15. novembra 2018 vyplývali ďalšie skutočnosti - pracovné pomery mala žalobkyňa dohodnuté na dobu neurčitú, pričom nešlo o sezónnu prácu, počas pracovného pomeru v Anglicku si prácu v Slovenskej republike nepokúšala nájsť, v Anglicku žila v podnájme bez vykonávania inej nezárobkovej činnosti, neuplatnila si dávku v nezamestnanosti v Anglicku z dôvodu odchodu na Slovensko i z dôvodu jej nevedomosti o takejto možnosti, v Anglicku platila dane a zákonné odvody, na Slovensko sa vracala 3 až 4x ročne, na Slovensku pracovala len jeden deň 10. decembra 2005 v Obci Valice, je slobodná, bezdetná, býva s rodičmi, pričom celá jej rodina žije na Slovensku, na Slovensku si platí aj životné poistenie a z Anglicka sa vrátila kvôli rodičom, a preto, aby sa tu zamestnala s tým, že po návrate z Anglicka ešte vycestovala do Austrálie a do evidencie uchádzačov o zamestnanie sa prihlásila až 23. júla 2018. Z tlačiva „Vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia bydliska“ predloženého žalobkyňou dňa 09. novembra 2018 vyplynula ďalšia skutočnosť, a to,

47. Vzhľadom na tieto v správnom konaní preukázané skutočnosti, najvyšší správny súd podporuje záver správnych orgánov, ako aj krajského súdu, že centrum záujmov žalobkyne sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti nachádzalo práve v Anglicku.

seba. V súvislosti s posudzovaním bytovej situácie najmä čo do ustálenia jej stability najvyšší správny súd uvádza, že je potrebné prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, pričom to, čo v jednom prípade môže byť považované za stabilnú bytovú situáciu, v inom prípade už nemusí. Pokiaľ žalobkyňa, ako to vyplývalo zo zápisnice z 15. novembra 2018 vycestovala do Anglicka sama, bývala v podnájme spolu s inými podnájomníkmi ešte automaticky nezakladá záver o tom, že centrum záujmov je i naďalej v Slovenskej republike. Iná situácia by však podľa názoru súdu nastala, respektíve by bola spôsobilá relativizovať v predchádzajúcej vete vyslovený záver, pokiaľ by žalobkyňa žila s partnerom / manželom v podnájme s inými podnájomníkmi. V tomto smere sa potom aj otázka súkromia z pochopiteľných dôvodov dostáva do celkom inej roviny. Čo sa týka návštev svojich rodičov, ktoré žalobkyňa realizovala podľa jej vyjadrení 3-4, respektíve 5 krát ročne (čo je aj vzhľadom na vzdialenosť a ekonomické aspekty plne opodstatnené), najvyšší správny súd uvádza, že rodičia sú síce blízkymi osobami a deti majú

48. Rovnako sa najvyšší správny súd stotožňuje s názorom žalovanej, že v predmetnej veci nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobkyne príslušnou britskou inštitúciou a žalovanou. Britská inštitúcia bydlisko žalobkyne neposudzovala, pretože na to nemala žiaden právny dôvod. Podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia by bolo nutné postupovať jedine v prípade, ak by príslušná britská inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobkyne bolo na Slovensku a podľa názoru žalovanej by bolo v Anglicku.

V súvislosti s posudzovaním úmyslu najvyšší správny súd uvádza, že čo do posudzovania centra záujmov sa majú do úvahy zobrať najmä rodinné pomery dotknutej osoby, dôvody, ktoré ju viedli k pohybu, dĺžku a nepretržitosť jej bydliska, skutočnosť, ak je to tak, že je v stabilnom zamestnaní, a jej úmysel, ktorý vyplýva zo všetkých okolností (pozri v tomto zmysle rozsudky Knoch, C-102/91, bod 23 a Swaddling, bod 29, na aplikáciu ktorých odkázal Súdny dvor Európskej únie vo veci C-255/13). Nad rámec najvyšší správny súd uvádza, že aj úmysel dotknutej osoby nie je možné chápať iba v rovine hypotetickej, ale samotný prejav dotknutej osoby musí vychádzať aspoň čiastočne z reálneho základu; inak povedané aj slovami Súdneho dvora Európskej únie sa musí úmysel posúdiť vzhľadom na objektívne skutočnosti a okolnosti veci samej, keďže samotné vyjadrenie úmyslu mať bydlisko v určitom mieste samo osebe nestačí na účely uplatnenia uvedeného odseku 2 článku 11 Vykonávacieho nariadenia (C-255/ 13 I proti Health Service Executive). V predmetnej veci žalobkyňa ako dôvod návratu na

zo Slovenska navždy, odhlási sa z miesta trvalého pobytu a prípadne aj pretrhne kontakty s rodinou. Takýto výklad by však nezodpovedal ani účelu Základného nariadenia a ani bežnej realite života. 49. K poukazu žalobkyne na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Silvana Di Paolo, C-76/76, podľa ktorého bydlisko v jednom členskom štáte nemusí bezpodmienečne vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte s tým, že pri posúdení bydliska je vhodné vziať do úvahy dĺžku a kontinuitu bydliska predtým, ako sa pracovník presťahoval, dĺžku trvania a cieľ jeho absencie, charakter zamestnania, ako aj zámer zúčastnenej osoby, ktorý vyplýva zo všetkých okolností, najvyšší správny súd uvádza, že podľa ustálenej judikatúry nariadenie č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej len „Nariadenie č. 1408/71“) vytvorilo systém koordinácie vnútroštátnych režimov sociálneho zabezpečenia a v hlave II zaviedlo pravidlá, ktoré určujú uplatniteľnú právnu úpravu.

Základného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Tento pojem má v práve Únie autonómny a vlastný význam (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Swaddling, C-90/97, bod 28). Ako Súdny dvor Európskej únie rozhodol vo veci Nariadenia č. 1408/71, ak právna situácia osoby môže spadať pod právnu úpravu viacerých členských štátov, pojem členský štát, v ktorom má osoba bydlisko, sa vzťahuje na štát, v ktorom má osoba zvyčajné bydlisko a v ktorom sa zároveň nachádza obvyklé centrum jeho záujmov (pozri rozsudky Hakenberg, C-13/73, bod 32, alebo už zmieňovaný Swaddling, bod 29 a Wencel, bod 49).

Zároveň súd dodáva, že zoznam skutočností, ktoré treba zohľadniť pri určení miesta bydliska osoby, ako bol vypracovaný judikatúrou, je v súčasnosti upravený v článku 11 Vykonávacieho nariadenia s tým, že tento zoznam, ktorý nie je taxatívny, nestanovuje žiadne preferenčné poradie rôznych kritérií vymedzených v odseku 1 tohto článku. Je preto potrebné prihliadať na konkrétne okolnosti toho-ktorého prípadu.

Napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 209 zákona č. 461/2003 Z.z. Rozhodnutie žalovanej vychádza z dostatočne zisteného skutočného stavu, je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti (oslabujúce väzby žalobkyne vo vzťahu k Slovenskej republike) boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená žalovaná pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

51. Rovnako sa najvyšší správny súd plne stotožňuje s krajským súdom v časti, v ktorej aj s odkazom na § 135 ods. 1 SSP uvádzal, že pre rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci skutkový stav veci, ktorý bol daný v čase právoplatnosti rozhodnutia žalovanej. Správny súd nie je súdom skutkovým a jeho úlohou nie je zisťovanie skutkového stavu veci.

rade zo skutočností, ktoré sama žalobkyňa uviedla jednak v príslušnej žiadosti o dávku v nezamestnanosti, vo vyhlásení z 09. novembra 2018, prípadne do zápisnice o vypočutí žalobkyne z 15. novembra 2018. 52. Záverom najvyšší správny súd poukazuje na to, že krajský súd v odôvodnení rozhodnutia jasne a zrozumiteľne dal odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s prejednávanou vecou. Zároveň platí, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999).

53. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalobkyne uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

55. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.