1Tdo/4/2025

V poradí druhým rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 6T/21/2023, z 25. marca 2024 bol okrem iných aj obvinený G. E. uznaný za vinného zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona, ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že ,,dňa 03.12.2022 vo večerných hodinách v čase okolo 19:11 hod. na Q. S. XXXXX/X T. R. vedľa hlavného vchodu do K. Q. spoločne pristúpili k tam stojacim osobám, a to maloletému G. R., maloletému U. R., maloletému R. Y., maloletej Q. K. a maloletej P. R. s tým, že najprv obžalovaný G. E. podišiel k maloletému G. R. a začal od neho žiadať za 5 g (čoho, neuviedol) sumu vo výške 50,- eur, ktoré mu dlhuje, kde ostatní dvaja obžalovaní stáli pri ňom, načo mu maloletý G. R. odmietol vydať 50,- eur, nakoľko nemal vedomosť o tom, že mu nejaké peniaze dlhuje, kde po tomto sa do komunikácie zapojil obžalovaný D. K., ktorý začal pýtať uvedenú finančnú hotovosť aj od ostatných tam prítomných, avšak nikto z nich na jeho výzvu nereagoval, kde po tejto reakcii obžalovaný G. E. začal opätovne žiadať od maloletého G. R. finančné prostriedky pod hrozbou, že ak tak neurobí, tak dostane päsťou do tváre, čo aj naznačoval na sebe svojimi rukami, k čomu sa opätovne pripojil obžalovaný D. K. a maloletému R. Y. uviedol, že nech tak urobia, lebo im doláme ruky a že ich zastrelí niekto vyšší, a následne sa k nemu pridal aj mladistvý J. U., ktorý skupine odporučil, aby G. E. odovzdali peniaze a budú mať pokoj, čím toto ich správanie vyvolalo u poškodených obavu o ich zdravie, načo maloletý U. R. sa zo strachu rozhodol, že im odovzdá jeho finančné prostriedky vo výške 50,- eur za svojho kamaráta, čo aj urobil, a následne po ich prevzatí obžalovaní z miesta odišli spoločne preč.“

Proti uzneseniu krajského súdu podal obvinený G. E. prostredníctvom ustanovenej obhajkyne JUDr. Ivany Vaculčiakovej dovolanie s poukazom na dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. i) Trestného poriadku. Po úvodnom zhrnutí o priebehu tejto trestnej veci obvinený uviedol nasledovné: ,,Máme za to, že v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu odsudzujúceho rozsudku, bolo zásadným spôsobom porušené právo odsúdeného na obhajobu, čo zakladá dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 písm. c) Trestného poriadku. Máme tiež za to, že odsudzujúci rozsudok je založený na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, čo zakladá dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 písm. i) Trestného poriadku. Máme za to, že vykonané dokazovanie nenasvedčuje tomu, že by zo strany odsúdeného G. E. došlo k naplneniu kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu lúpeže podľa ustanovenia § 188 ods. 2 písm. c) Trestného zákona. Hrozba bezprostredného násilia je hrozba, že sa násilie ihneď vykoná. Z tejto hrozby musí byť napadnutému zrejmé, že sa násilie ihneď na mieste vykoná. V zmysle uznesenia Ústavného súdu SR IV. ÚS 515/2018-29 sa hrozbou bezprostredného násilia rozumie hrozba okamžitého použitia násilia, ak sa poškodený nepodrobí vôli páchateľa. Odsúdený už v odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudku poukázal na podstatné skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie skutočnosti, či mohlo dôjsť k naplneniu znakov kvalifikovanej skutkovej podstaty, a to, že: - ku skutku došlo na otvorenom verejnom priestranstve, a to v čase, kedy boli v bezprostrednom okolí obžalovaných a poškodených cudzí ľudia, pričom treba vnímať skutočnosť, že poškodení mohli kedykoľvek z miesta skutku odísť, resp. osloviť okoloidúcich - v kontexte s výpoveďami svedkýň K. a R. na hlavnom pojednávaní, z ktorých vyplýva, že údajné tvrdenia od obžalovaných, ktoré súd posúdil ako hrozby bezprostredného násilia, nevnímali vážne, resp. ako tvrdila jedna z menovaných svedkýň na hlavnom pojednávaní, tieto tvrdenia ,,pôsobili rozprávkovo“, možno teda ustáliť, že k použitiu násilia zo strany odsúdeného nedošlo a údajné tvrdenia nemožno kvalifikovať ako hrozbu bezprostredného násilia - v zmysle ustanovenia § 138 písm. j) Trestného zákona pod pojmom viaceré osoby sa rozumejú aspoň tri osoby, pričom z dokazovania vyplynulo, že konanie obžalovaných smerovalo primárne voči G. R. a parciálne (ak vôbec) proti R. Y.. Ostatné osoby sa len nachádzali v blízkosti, čo potvrdzujú výpovede (R., K., R.Ú.). Poškodený R. sám, teda na základe vlastného rozhodnutia (ako to vyplýva z výpovede na hlavnom pojednávaní) podľa všetkého podporeného súcitom k poškodenému R., nie z obavy, že by malo voči nemu smerovať násilie, vydal sumu 50,- Eur.“ S ohľadom na vyššie uvedené obvinený navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a

uznesenie

krajského súdu podľa § 386 a nasledujúcich Trestného poriadku a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Mám za to, že obe štádiá trestného konania prebehli v súlade so zákonom, preto nemám pochybnosti o správnosti a zákonnosti konečného rozhodnutia v tejto veci vo vzťahu k dovolateľovi. Navyše zdôrazňujem, že podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR tomuto ako dovolaciemu súdu neprináleží posudzovať správnosť a úplnosť skutkových záverov ustálených všeobecnými súdmi, ani tieto dopĺňať alebo meniť, pretože tento súd nie je akoby „treťou“ inštanciou v sústave súdnictva. Dovolací súd nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie súdu, teda nepreskúmava ani neúplnosť skutkových zistení ani nesprávne hodnotenie dôkazov a podobne. Rozsah prieskumnej povinnosti dovolacieho súdu je vždy vymedzený len dovolacím dôvodom, pre ktorý je dovolanie podané.

hodnotenia dôkazov. Vo vzťahu k zistenému skutku možno namietať iba to, že tento mal byť posúdený ako iný trestný čin, resp. že skutok nevykazuje znaky žiadneho trestného činu. Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, len z toho hľadiska, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol v skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu (napr. rozhodnutie NS SR č. 4Tdo 66/2012 z 27. novembra 2012). Znenie skutkovej vety zločinu, z ktorého bol (okrem iných) teraz už odsúdený G. E. právoplatne uznaný za vinného, tejto zákonnej požiadavke zodpovedá, a preto naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku podľa môjho názoru nemožno konštatovať. Z odôvodnenia dovolania

veci. Z uvedených dôvodov, považujúc dovolanie odsúdeného G. E. za nedôvodné vo všetkých jeho bodoch, navrhujeme ho odmietnuť podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, resp. zamietnuť podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku.“

Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku. V porovnaní s dôvodmi, ktoré zákonodarca vymedzuje ako kvalifikované pre podanie odvolania, sú dovolacie dôvody koncipované podstatne užšie. Je tomu tak z dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do právoplatnosti rozhodnutia (napadnutého dovolaním), ktorá je zásadnou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Právoplatnosť je vlastnosťou rozhodnutia, ktorá v sebe poníma jeho faktickú nezmeniteľnosť (formálna právoplatnosť) a záväznosť (materiálna právoplatnosť). Nezmeniteľnosť rozhodnutia znamená, že v rámci konania, v ktorom bolo vydané, nemožno vo veci, ktorá bola jeho predmetom, naďalej pokračovať, resp. ju ,,nanovo“ prejednať. Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa potenciálne ,,širokým“ uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala pre konanie pred dovolacím súdom ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako ďalšie odvolanie.

Z ustanovenia § 385 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku. Podstatné sú preto vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod niektoré z ustanovení § 371 Trestného poriadku.

Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. Z podaného dovolania však nevyplývajú žiadne relevantné skutočnosti, že by v konaní pred súdmi nižšieho stupňa malo byť akýmkoľvek spôsobom porušené uvedené základné právo obvineného. Rovnako to nebolo namietané ani v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu. K námietke, že po zrušení prvého rozsudku prvostupňového súdu tento rozhodol o odmietnutí vykonania ďalších dôkazov, najvyšší súd dodáva, že takýto pokyn nebol odvolacím súdom záväzne uložený („v prípade potreby“). Preto odvolací súd po opätovnom predložení veci procesný postup prvostupňového súdu akceptoval.

Právo strany na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia spočíva v troch nasledujúcich a vzájomne sa doplňujúcich rovinách: a) je korelátom práva účastníka konania prednášať návrhy, argumenty a námietky, aby na tieto dostal od súdu náležitú odpoveď, b) predstavuje jednu zo záruk, že ,,výkon spravodlivosti“ (justice in procedural effect, resp. justice in action) nie je arbitrárny (svojvoľný), nepriehľadný, a že rozhodovanie verejnej moci je kontrolované verejnosťou, c) vytvára predpoklad pre účinné uplatnenie opravných prostriedkov, ktoré má strana konania k dispozícii.

Najvyšší súd môže konštatovať, že celá argumentácia obvineného je v súhrne úplne totožného, a síce skutkového charakteru: obvinený nesúhlasí so skutkovými závermi skôr vo veci konajúcich súdov, čomu napokon konvenuje skutočnosť, že danosť dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku odvodzuje celkom zjavne od ním subjektívne označovaného nedostatočne, resp. nesprávne zisteného skutkového stavu a postupu súdu pri jeho zisťovaní, resp. získavaní dôkazného podkladu potrebného pre jeho ustálenie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, zatiaľ čo nerozlišuje skutkové námietky od tých právnych. Jedine právne námietky by pritom bolo možné považovať za relevantné a bolo by potrebné sa nimi aj skutočne zaoberať v dovolacom konaní.

Námietky obvineného smerujúce voči konečným skutkovým zisteniam a záverom (namietajúce ich správnosť či úplnosť) sú z pohľadu dovolacieho konania irelevantné, keďže pre dovolací súd je záväzný skutok tak, ako bol tento ustálený zo strany dotknutých súdov nižšieho stupňa - ten nemôže nijako meniť, ani dopĺňať.

S poukazom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v predmetnej trestnej veci obvineného naplnený nebol.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v takzvanej skutkovej vete výroku, môže dovolateľ - či už obvinený alebo generálny prokurátor v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Rovnako nie je dovolací súd oprávnený posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je odvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa. Dovolací súd nie je možné vnímať ako ďalšiu (v poradí druhú) odvolaciu inštanciu zameranú na preskúmanie rozhodnutí súdu nižšieho stupňa.

Najvyšší súd zároveň opätovne poukazuje na odôvodnenie uznesenia krajského súdu, v ktorom už bolo reflektované na obvineným uvádzané skutočnosti, ktoré uviedol aj v dovolaní, a preto sa dovolací súd v úplnosti stotožňuje s týmto odôvodnením. Vo vzťahu k uvádzaným dovolacím námietkam možno presvedčivo konštatovať, že na základe zákonne vykonaného dokazovania bol ustálený skutok, ktorému zodpovedá konečná právna kvalifikácia. Tu najvyšší súd odkazuje na presvedčivé odôvodnenie v uznesení odvolacieho súdu na stranách 14 (ods. 3) až 15 bez potreby jeho doplnenia. K naplneniu dovolacieho dôvodu tak podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nedošlo.