2Cdo/1263/2015

1. Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 30. júna 2010 č.k. 50 C 156/2008-187 žalobu zamietol a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ k rukám ich právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 1 684,23 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa bola u žalovaného 1/ v pracovnoprávnom vzťahu zamestnaná ako chyžná v obchodnej prevádzke s miestom výkonu práce Správa hotelových zariadení s dňom nástupu do práce od 4. septembra 1995, pričom pracovný pomer bol dohodnutý na čas neurčitý. Z listinných dôkazov mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi organizačné zložky žalovaného 1/ patrila aj Správa účelových zariadení (ďalej len „SÚZ“), ktorá bola predmetom prevodu na žalovaného 2/ k 1. aprílu 2008. S poukazom na Dodatok č. 1 Rozhodnutia generálneho riaditeľa č. 4/2008 a Rozhodnutí generálneho riaditeľa č. 5/2008 a č. 6/2008 súd zistil, že predmetom prevodu bol aj prevod práv a povinností pracovnoprávnych vzťahov všetkých zamestnancov SÚZ, vrátane nehnuteľného majetku a obežného majetku. Danou skutočnosťou sa v zmysle § 28 Zákonníka práce zaoberala aj Inšpekcia práce, ktorá konštatovala, že u žalovaného 1/ nedošlo k porušeniu § 27 až 30 Zákonníka práce, keďže žalobkyni bolo oznámenie o prechode práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov písomne aj ústne viackrát oznámené v lehote stanovenej zákonom. Z tohto dôvodu súd žalobu žalobkyne v časti určenia, ž e je zamestnankyňou žalovaného 1/, posúdil ako nedôvodnú. Následne poukázal na opodstatnenosť dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného 2/, keďže mal za preukázané, že žalobkyňa od 1. júna 2008 mala neospravedlnenú absenciu v práci v dĺžke 61 dní, čím z jej strany došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. Súd konštatoval, že okamžité skončenie pracovného pomeru spĺňalo všetky formálne náležitosti a bolo žalobkyni riadne doručené. Na základe uvedených skutočností nebol zistený dôvod neplatnosti tohto právneho úkonu a rovnako ani nárok žalobkyne na náhradu mzdy, keďže žalobkyňa prácu u žalovaného 2/ reálne nevykonávala. Tvrdenie žalobkyne, že prevod SÚZ od žalovaného 1/ na žalovaného 2/ je simulovaný právny úkon, súd prvej inštancie posúdil ako účelové tvrdenie, keďže žalobkyni sa nezmenilo právne postavenie v pracovnoprávnom vzťahu, t.j. nedošlo k zmenám pracovných podmienok vyplývajúcich z jej pracovnej zmluvy a pracovnej náplne, nedošlo ani k zmene miesta výkonu práce a zmenám pracovných činností. V tejto časti považoval súd prvej inštancie žalobu v časti určovacích návrhov žalobkyne ako špekulatívny a bez preukázania naliehavého právneho záujmu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa 9. mája 2012 dovolanie, z dôvodu, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. V dovolaní rozsiahlo uvádzala v čom vidí nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Navrhla, aby dovolací súd zmenil rozhodnutie odvolacieho súdu a žalobe v plnom rozsahu vyhovel, eventuálne aby vec vrátil odvolaciemu súdu späť na ďalšie konanie.

Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu žalobkyne navrhli, aby dovolací súd dovolanie žalobkyne zamietol z dôvodu, že prípustnosť dovolania v danej veci nie je daná a dovolanie nie je dôvodné.

Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, zastúpená advokátom, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané, bez nariadenia do volacieho pojednávania dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné zrušiť. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016 (9. mája 2012), t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), dovolací súd postupoval v zmysle vyššie uvedeného § 470 ods. 2 CSP a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p.

Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

12. V okolnostiach preskúmavanej veci dospel do volací súd k záveru, že postup odvolacieho súdu vykazuje znaky relevantné z hľadiska namietaj vady zmätočnosti. Rešpektujúc právne účinky podaného dovolania, ktoré v konaní nastali, dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a súvisiace rozhodnutie o trovách odvolacieho konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a § 450 CSP).