2Cdo/136/2024

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu U.. Q.H. X., narodeného X. P. XXXX, O., Q. Č.. XXX/X, zastúpeného JUDr. Jozefom Mišlinom, advokátom, Košice, Južná tr. č. 9, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, Bratislava, Limbová č. 2, o zaplatenie 10.000 eur s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV. pod sp. zn. B3-60C/96/2019, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. januára 2023 sp. zn. 15Co/153/2020, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

1.2. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/4/2015-38, zo dňa 29. januára 2016, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sži/2/2016 zo dňa 12. júla 2017, bolo v rámci súdneho konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu zrušené pre nezákonnosť rozhodnutie VšZP č. Z340199/2014 zo dňa 16. decembra 2014, ktorým poisťovňa odmietla žalobcovi poskytnúť informácie: „v koľkých prípadoch VšZP schválila poskytnutie bionického kĺbu „Génium“ a „chodidla IC 62 Tritom Harmony“, ako aj podmienky, za akých boli tieto zdravotné pomôcky schválené, a to vek pacientov a iné podmienky rozhodujúce pre poskytnutie pomôcky.“ Právne posúdiac vec podľa § 2, § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 2, 3, § 6 ods. 1, 2, 3, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, 2, 3, 4, § 18 ods. 1, 3, § 25 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) konštatoval, že žalobcom označené rozhodnutie spĺňa podmienku nezákonnosti v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

1.5. Súd prvej inštancie tak mal za preukázané, že neboli kumulatívne splnené zákonom stanovené podmienky (absencia škody/ujmy, príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody) na vyvodenie zodpovednosti štátu a vzniku nároku žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, preto žalobu v celom rozsahu zamietol.

1.6. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom č. k. 15Co/153/2020-133 z 31. januára 2023 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. potvrdil a vo výroku II. zmenil tak, že žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal (prvá výroková veta). Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (druhá výroková veta).

2.1. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej vo výroku I. potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1, 2, konštatujúc správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. V celom rozsahu sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, podľa ktorých v prejednávanom prípade neboli kumulatívne splnené všetky zákonné podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. I keď bola v prejednávanom prípade splnená podmienka existencie nezákonného rozhodnutia, žalobca nepreukázal vznik škody (ušlého zisku a nemajetkovej ujmy), ani príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

prvej inštancie, že neposkytol ochranu jeho základnému právu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy, ktoré je upravené v čl. 46 ods. 3 ústavy, odvolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 284/2008 zo dňa 24. septembra 2008,z ktorého citoval a poznamenal, že súd prvej inštancie postupoval v konaní v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, správne zistil skutkový stav, ktorý aj správne právne posúdil, v konaní sa vysporiadal so všetkými námietkami strán sporu, ktoré mali s posúdením predmetu sporu priamu súvislosť a dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191 ods. 1 CSP, teda každý dôkaz jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti. K odvolateľom namietanej a súdom prvej inštancie konštatovanej absencii príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody odvolací súd uviedol, že aj keď zákon č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím a škodou, v právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych

Vo veciach uplatňovania práva na náhradu škody voči štátu z titulu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci platí, že bez ohľadu na skutkové okolnosti individuálnej právnej veci nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci musí byť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody; nestačí, ak je iba sprostredkovanou príčinou škody. Žalobca náhradu škody (ušlého zisku) a nemajetkovej ujmy odôvodňoval tým, že je osobou zdravotne ťažko postihnutou a od VšZP mienil získať všeobecné informácie o poskytovaní zdravotníckych pomôcok pacientom, pričom VšZP mu požadované informácie odmietla poskytnúť. Odvolací súd zastáva názor, že priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou vzniku prípadnej škody alebo nemajetkovej ujmy (ak by ich existenciu žalobca preukázal) je nepriaznivý zdravotný stav žalobcu, na ktorý ale nemá vplyv poskytnutie alebo neposkytnutie informácií o poskytovaní zdravotných pomôcok zo strany VšZP.

80 až 90 eur. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy odvolací súd, vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, opätovne poukázal na to, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného. Žalobca si svoju dôkaznú povinnosť ohľadom nemajetkovej ujmy a jej výšky nesplnil, preto považuje závery súdu prvej inštancie, týkajúce sa nedôvodnosti nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu, za správne a odvolacie námietky odvolateľa za nedôvodné.

2.3. Odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku II. podľa § 388 CSP tak, aby bolo v súlade s ustanovením § 262 ods. 1 CSP. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 CSP.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie z dôvodov podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a), b) CSP. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo ho zmenil tak, že žalobe vyhovie. Uplatnil si trovy dovolacieho konania.

3.1. Dovolateľ uviedol, že odvolací súd nesprávne posúdil otázku: a/ vzniku škody a jej výšky, b/ príčinu súvislosť, c/ princíp absolútnej objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej správy nezákonným rozhodnutím a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho sudu v otázke posúdenia vzniku nemajetkovej ujmy.

3.3. Ďalej namietal, že v hodnotení skutkových zistení krajským súdom chýba určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, tým skôr, že tieto namietal, ale krajský súd ich náležitým spôsobom nezhodnotil bez toho, aby napr. dostatočným spôsobom odôvodnil ich irelevantnosť. V priebehu dokazovania pred súdom prvej inštancie namietal, že napriek rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/4/2015 zo dňa 29. januára 2016 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/2/2016 zo dňa 12. júla 2017 a jeho výzvam, VšZP do dnešného dňa požadovanú informáciu žalobcovi v plnom rozsahu neposkytla. Preto žalobca vo svojom odvolaní tvrdil, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že skutkové a právne závery súdu prvej inštancie sú svojvoľné, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko žalobca neuplatňuje v predmetnom konaní právo na zdravotnú starostlivosť, ale právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy. Žalobca pritom poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bode 54., ktorý považoval za zmätočný, nakoľko nikdy netvrdil, že mu nebola poskytnutá zdravotnícka pomôcka, ale namietal, že ku dňu podania žaloby mu neboli žalovanou poskytnuté požadované informácie. Žalobca v tejto súvislosti vo svojom odvolaní namietal nesprávnu právnu argumentáciu súdu prvej inštancie, ktorý žalobcovi vytýkal, že nepreukázal skutočnosť, že mu nebola poskytnutá požadovaná informácia. Žalobca takúto argumentáciu považoval za zmätočnú, nakoľko z právneho názoru súdu v danej veci nie je zrejmé, akými dôkaznými prostriedkami mal preukázať, že požadované informácie mu žalovaná neposkytol v súlade s právoplatným rozsudkom. Za nesplniteľné dôkazné bremeno (dôkaznú povinnosť) považuje preto žalobca požiadavku sudu, aby preukázal, že požadované informácie mu neboli sprístupnené.

Poukázal na bod 8.5. napadnutého rozsudku. Správne riešenie danej právnej otázky podľa dovolateľa je, že strata času, ktorý venoval príprave a vyhotovovaní podaní smerujúcich k náprave nezákonných rozhodnutí, je škodou, nakoľko v konaní musel vystupovať ako advokát. Samotné podania, ako aj opravné prostriedky nevyhotovoval žalobca ako fyzická osoba, ale ako advokát. Poukázal na čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, § 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a dôvodovú správu k uvedenému zákonnému ustanoveniu, § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Uviedol, že ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Toto pravidlo sa teda vzťahuje aj na základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, ktoré možno považovať konajúcim súdom za rešpektované, ak tento postupoval v súlade s ustanoveniami zákona o

Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

preto vyčíslil hodnotu za stratu času pri vyhotovovaní opravných prostriedkov. Tu je potrebné poznamenať, že ani advokáti nepracujú v prospech štátu pro bono, teda prácu nevykonávanú bezplatne alebo za zníženú cenu ako službu verejnosti ,ale za vykonanú prácu si účtujú hodinovú sadzbu 80 - 90

3.5. K nesprávnemu posúdeniu príčinnej súvislosti vzniku škody dovolateľ ako otázku nesprávne riešenú odvolacím súdom označil jeho záver: „ Príčinná súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami a nárokom na náhradu žalobcom špecifikovanej škody (ušlého zisku) a nemajetkovej ujmy nie je daná a odvolacia námietka žalobcu nie je dôvodná.“ V tomto kontexte odkázal na bod 8.4.2. napadnutého rozsudku a s poukazom na § 9 ods. 1, 4, § 3 zákona č. 514/2003 Z. z. tvrdil, že súd nemôže bez ďalšieho rozhodnúť, že poškodenému škoda a nemajetková ujma nebude vôbec nahradená, alebo že medzi preukázaným protiprávnym konaním a preukázaným vznikom škody nie je príčinná súvislosť. Vyjadril sa k vzťahu príčinnej súvislosti a zdôraznil, že vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2010, sp. zn. 5Cdo/126/2009). Dovolateľ argumentoval, že príčinou škody v danom prípade je skutočnosť, že žalovaná vydala nezákonné rozhodnutie. V dôsledku toho žalobca ako advokát stratil čas pri vyhotovovaní opravných prostriedkov, aby dosiahol zrušenie nezákonného rozhodnutia. Žalobca namietal, že odvolací súd sa v tomto smere odklonil od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, a to rozsudku sp. zn. 7Cdo/282/2018 zo dňa 29. mája 2019, z ktorého citoval. Aplikáciou a výkladom jednotlivých ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd odoprel žalobcovi právo na náhradu škody v rozpore s jeho podstatou a zmyslom. V danom prípade žalobca preukázal vznik škody, pričom súd nemôže bez ďalšieho rozhodnúť, že mu škoda nebude vôbec nahradená, alebo že medzi preukázaným protiprávnym konaním a preukázaným vznikom škody nie je príčinná súvislosť (5Cdo/126/2009). Došlo preto k porušeniu § 1 a § 3 zákona č. 514/2003 Z. z.

3.7. Dovolateľ mal ďalej za to, že napadnutým rozhodnutím došlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri posudzovaní preukázania a vzniku nemajetkovej ujmy, a to v bode 8.6. napadnutého rozsudku. Žalobca tvrdí, že „nemajetková ujma sa nepreukazuje (4Cdo/34/2018, bod 4.1.vi.), nemajetková ujma vzniká už samotným porušením, resp. zásahom do základných práv a slobôd človeka, preto nie je potrebné demonštrovať, že takýto zásah niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok“ (4Cdo/125/2019) a výšku nemajetkovej ujmy určí sud s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení, ale aj ďalších okolností. Poukázal na dôvodovú správu k ust. § 17 a 18 zákona 514/2003 Z. z.. Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Za predpoklady pre priznania takejto náhrady škody tak už uvádzaný § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. považuje okrem iného vydanie nezákonného rozhodnutia a tiež jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené na to príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý. (II. ÚS 25/2011). Odvolací súd sa odklonil od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, a to právneho názoru vyslovenom v uznesení Najvyššieho súdu SR z 27. augusta 2019, sp. zn. 4Cdo/125/2019 (bod 11.) v ktorom súd uviedol:“ ... Za nesplniteľné dôkazné bremeno (dôkaznú povinnosť) v takej situácii najvyšší súd označuje požiadavky odvolacieho súdu na preskúmanie finančného ocenenia nehmotnej ujmy žalobcu, najmä v oblasti osobných, rodinných, pracovných, sociálnych vzťahov či psychického stavu, pretože nemajetková ujma sa nepreukazuje (porov. 4 Cdo 34/2018, bod 4.1.vi.). Nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje empaticky...“. Žalobca tvrdí, že podľa § 17 ods.2 zák. č. 514/2003 Z. z. nemajetková ujma vzniká už samotným porušením, resp. zásahom do základných práv a slobôd človeka, preto nie je potrebné demonštrovať, že takýto zásah niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok (EĽSP, Danov c/a Bulharsko z 02. septembra 2010) došlo preto k porušeniu citovaného ustanovenia. Z uvedeného vyplýva, že boli splnené zákonné predpoklady na priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi.

4.1. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, ktorý za nesprávny považuje žalobca právny záver súdu, že strata času advokáta, ktorý vystupuje v spore ako fyzická osoba vo svojom mene, nie je škodou, žalovaná uviedla, že z rozsudkov nižších súdov vyplýva, že žalobca nepreukázal vznik škody ani výšku škody v zmysle ust. § 17 ods. 1 až 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Majetková ujma vo výške 1.200 eur, ktorú požaduje žalobca, nepredstavuje ušlý zisk v zmysle citovaných ustanovení. Žalobca okrem svojej subjektívnej predstavy o výške svojej odmeny ako advokáta výšku majetkovej škody nepreukázal. So závermi uvedenými v napadnutom rozsudku (bod 8.5. odôvodnenia) v spojení s prvostupňovým rozsudkom (bod 51. odôvodnenia) sa žalovaná plne stotožňuje. Taktiež s otázkou príčinnej súvislosti sa odvolací súd dostatočne vysporiadal v bode 8.4.1 a 8.4.2 odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Rozsudok

sp. zn. 7Cdo/282/2018, na ktorý sa odvoláva žalobca, nemožno podľa jeho názoru aplikovať na danú vec, pretože v prejednávanom prípade žalobca nepreukázal vznik škody, ktorý je nevyhnutnou podmienkou aplikácie uvedeného rozsudku. Príčinná súvislosť musí byť vždy s istotou preukázaná (bezpečne zistená), pričom dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. S dovolateľom namietanou objektívnou zodpovednosťou sa odvolací súd vysporiadal najmä v bode 8.7 odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorý záver považuje za správny. S otázkou nemajetkovej ujmy sa odvolací súd a súd prvej inštancie vysporiadali najmä v bode 8.6 odôvodnenia napadnutého rozsudku a v bode 53. a 54. prvostupňového rozsudku. Predmetom konania 4Cdo/125/2019 je nemajetková ujma spôsobená trestným stíhaním a v tomto kontexte je potrebné na ňu aj nahliadať. V prejednávanej veci sa jedná o ujmu spôsobenú neposkytnutím informácie, pričom príslušné súdy vyhodnotili, že subjektívne pocity ako smútok, krivda, spôsobené neposkytnutím požadovanej informácie, nedosahujú intenzitu nahrádzanú spôsobom požadovaným žalobcom a ním tvrdenú ujmu považovali za nepodloženú. Predpokladom určenia výšky škody je aj podľa uznesenia sp. zn. 4Cdo/125/2019 preukázanie vzniku škody/nemajetkovej ujmy, ku ktorému v prejednávanej veci nedošlo. Napadnutý rozsudok podľa žalovanej nemá ani vadu uvedenú v ustanovení § 420 písm. f) CSP. Odvolací súd sa dostatočne venoval právu žalobcu na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to najmä v bodoch 7. a 8.3 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Uvedený rozsudok podáva zrozumiteľným spôsobom vysvetľujúcu odpoveď na všetky podstatné otázky, pre ktoré bol prvostupňový rozsudok odvolacím súdom potvrdený a nie je prejavom aplikačnej ani interpretačnej svojvôle. Napadnutý rozsudok spĺňa podmienky ustanovenia § 220 CSP, je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a s ďalšími právnymi predpismi, s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a s medzinárodnými zmluvami, ktorými ja Slovenská republika viazaná. Na základe uvedeného navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol.

10. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

11. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď sp. zn. 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto skúmal, či v konaní došlo k vade namietanej dovolateľom.

12. V danom prípade žalobca prípustnosť dovolania odvodil v prvom rade z § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý proces, ktorým mu malo byť znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva, oprel o tvrdenie, že a/ rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a zmätočné, b/ pričom vo vyhodnotení skutkových zistení odvolacím súdom, v ktorých chýba určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo.

15. Dovolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie v dovolateľom namietanom bode 54. rozsudku uviedol: „ Žalobca rovnako nepreukázal, že skutočnosť, že žalobcovi nebola poskytnutá požadovaná informácia (v dôsledku nezákonného rozhodnutia) zapríčinila vznik ujmy, napr. že by mu prípadne nebola poskytnutá zdravotná pomôcka tak, ako požadoval.

Za zmätočné považoval aj tvrdenie súdu prvej inštancie, že nepreukázal skutočnosť, že mu nebola poskytnutá požadovaná informácia, keďže z právneho názoru súdu prvej inštancie nie je zrejmé, ako mal preukázať, že požadované informácie žalovaná neposkytla v súlade s právoplatným rozsudkom. Odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou žalobcu vysporiadal v bodoch 8.1. a 8.2 napadnutého rozsudku: „ V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu odvolací súd uvádza, že odvolateľ zrejme nesprávne pochopil odôvodnenie súdu prvej inštancie v bode 54. rozhodnutia. Súd prvej inštancie v

informácie. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, podľa ktorých v prejednávanom prípade neboli kumulatívne splnené všetky zákonné podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

verejnej moci. Z uvedeného dôvodu preto odvolaciu námietku žalobcu považuje za nedôvodnú.“ Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd sa vyššie uvedenou odvolacou námietkou žalobcu riadne zaoberal, podrobne, jasne a zrozumiteľne sa s ňou vysporiadal, pričom jeho závery nemožno hodnotiť ako nerelevantné či zmätočné.

17. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzavrel, že také pochybenia súdov v procese dokazovania, ktoré by znemožnili žalobcovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP z obsahu spisu nevyplýva.

18. Dovolateľ ďalej namietal nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozsudku odvolacieho súdu, ktorý sa nevysporiadal so všetkými vznesenými argumentami žalobcu. Dovolateľ osobitne argumentuje, že odvolací súd v odvolacom rozsudku neodôvodnil svoj odklon v rozhodovaní od judikatúry, prezentovanej v konaní žalobcom, konkrétne od právnych záverov uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/125/2019 zo dňa 27. augusta 2019.

2 1 . Rozhodnutie je nepreskúmateľné vtedy, keď jeho písomné vyhotovenie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (porovnaj závery vyplývajúce zo stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 03. decembra 2015, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2016 pod č. 2). Za nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu treba považovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov vysvetľujúcich právny záver súdu v otázke, od riešenia ktorej bola závislá opodstatnenosť uplatneného nároku, ako aj vnútornú rozpornosť odôvodnenia rozhodnutia, priečiacu sa pravidlám logického uvažovania.

22. K arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorú dovolateľ namietal, Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vo viacerých svojich rozhodnutiach, napr. v uznesení sp. zn. III. ÚS 44/2022 z 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať v dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012).

23. Po preskúmaní obsahu spisu a dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za neodôvodnené. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.

25. Čo sa týka námietky dovolateľa o neodôvodnení odklonu právnych záverov odvolacieho súdu od dovolateľom prezentovaného rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. 4Cdo/125/2019 zo dňa 27. augusta 2019), dovolací súd uvádza, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie veci túto vadu zmätočnosti nezakladá (R 24/2017); tento právny záver považuje za ústavnoprávne akceptovateľný i ústavný súd (I. ÚS 61/2019).

26. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Skutočnosť, že sa dovolateľ nestotožňuje s odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu, rozsahom a výsledkom vykonaného dokazovania, nezakladá dôvodnosť podaného dovolania. Aj stabilná rozhodovacia prax ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok.

27. Vo vzťahu k dovolaniu žalobcu podľa § 420 písm. f) CSP dovolací súd tak uzatvára, že v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že by v konaní nižších súdov došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, alebo že by odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti spočívajúcu v nepreskúmateľnosti, či arbitrárnosti, extrémnom nesúlade skutkových záverov s vykonaným dokazovaním v zmysle § 420 písm. f) CSP.

33. V prípade dovolania, prípustnosť ktorého vyvodzuje dovolateľ z § 421 ods. l CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam. Závery o (ne)prípustnosti dovolania prijíma dovolací súd na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP).

34. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) alebo či ide o právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP), či právnu otázku, ktorá je rozhodovaná dovolacím súdom rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c) CSP). Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).

35. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť (a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu c) uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená.

36. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že danú právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu preto daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. V konkrétnom prípade musí dovolateľ relevantne odôvodniť, že dovolanie je prípustné, pretože pre rozhodnutie podstatná právna otázka nebola dovolacím súdom dosiaľ riešená, pričom dôvodom dovolania potom môže byť len otázka právneho posúdenia a spochybnenie jej vyriešenia zo strany odvolacieho súdu a ako aj odôvodnenie právneho záveru, ktorý zastáva dovolateľ.

39.2. vo vzťahu k nemožnosti orgánu verejnej moci zbaviť sa zodpovednosti pri výkone verejnej moci tvrdením, že žalobca nepreukázal vznik škody a jej výšku, ako aj tvrdením, že žalobca mal iné možnosti nápravy;

40. Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie a odklon napadnutého rozhodnutia od ustálenej praxe najvyššieho súdu čo do záveru o (ne)existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu (bod 38. písm. a) tohto rozhodnutia).

40.2. V dovolateľom namietanom rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/282/2018 zo dňa 29. mája 2019 pristúpil dovolací súd k riešení v dovolaní nastolenej otázky, či v súvislosti so zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom možno za škodu považovať zostatkovú hodnotu motorového vozidla chápanú ako rozdiel medzi hodnotou motorového vozidla pred jeho nezákonnou úschovou a po jeho vrátení vlastníkovi (bod 11. rozhodnutia). Uviedol, že „ Pokiaľ však ide o preukázanie výšky škody a prípadné sankciovanie neunesenia dôkazného bremena žalobcom zamietnutím jeho žaloby práve z tohto dôvodu, bude vždy namieste skúmať, či takýto prístup nižších súdov nie je príliš reštriktívny a v konečnom dôsledku či nerobí iluzórnym aj samotné ústavne zakotvené právo na náhradu škody (čl. 46 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 3 ods. 1 CSP). Inak povedané, ak v takýchto prípadoch žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla, nemôže súd - bez ďalšieho - rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec nahradená, alebo že medzi preukázaným protiprávnym konaním a preukázaným vznikom škody nie je príčinná súvislosť. V takomto prípade by súdy odopreli ochranu subjektívneho práva (denegatio iustitiae). “

41.1. Podľa § 17 ods. 2 zákon č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

41.2. Podľa § 17 ods. 3 zákon č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom. Pri posudzovaní nárokov uplatňovaných podľa zákona č. 514/2003 Z. z. ani všeobecné súdy nikdy nesmú zabúdať na ich ústavný pôvod a zakotvenie.

zákona č. 514/2003 Z. z. v prípadoch zodpovednosti štátu za škodu, nesmie dôjsť, priamo ani nepriamo, k obmedzeniu rozsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy. Podľa citovaného zákona je teda nutné kompenzovať všetku (celú) ujmu, ktorú by bolo možné namietať pod čl. 46 ods. 3 ústavy.

konania, ktoré neskončilo odsudzujúcim rozsudkom. Za nesplniteľné dôkazné bremeno (dôkaznú povinnosť) v takej situácii najvyšší súd označuje požiadavky odvolacieho súdu na preskúmanie finančného ocenenia nehmotnej ujmy žalobcu, najmä v oblasti osobných, rodinných, pracovných, sociálnych vzťahov či psychického stavu, pretože nemajetková ujma sa nepreukazuje (porov. 4 Cdo 34/2018, bod 4.1.vi.). Nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

vôbec vydané. Takéto bezprávie voči ľudskej dôstojnosti musí byť v právnom štáte odškodniteľné. Škodu teda treba chápať ako ujmu na chránenom statku, ako je majetok, osoba, alebo iný chránený záujem, pričom najvyššiu mieru ochrany požívajú ľudský život, integrita človeka, ľudská dôstojnosť a sloboda. .

41.4. I z rozhodnutia najvyššieho súdu z 30. augusta 2019 sp. zn. 4Cdo/34/2018 vyplýva: ,, Ak je deklarovaná ujma, v danom prípade spočívajúca v strate prestíže, vybratého zamestnania, ovplyvnenie rodinného života a zdravia, ako súdy samy konštatovali, štát (aj súd) nemôže bagatelizovať závažnosť ujmy nepriznaním žiadnej alebo len symbolickej náhrady; pôsobí to nielen veľmi cynicky, ale štátna moc stavia jednotlivca do úlohy púheho objektu, kedy sa stáva jednoducho zameniteľnou osobou so skutočným zločincom a je nútený „beztrestne“ sa podrobovať excesívnym úkonom orgánov činných v trestnom konaní a bezmocne ich trpieť, hoci „boj so zločinom“ nie je najvyššou hodnotou našej spoločnosti a štátu, ako to často zdôrazňujú orgány činné v trestnom konaní a súdy, a to aj v odškodňovacom konaní, lebo tou je len ľudská dôstojnosť, ktorá predstavuje najvyššiu hodnotu stojacu v základe celého právneho poriadku. Štátna moc pochádza od občanov (čl. 2 ods. 1 ústavy) a nie naopak; jednotlivec je východiskom štátu a štát a všetky jeho orgány sú ústavou zaviazané na ochranu a šetrenie jeho práv. Štát nemá práva, štát má ciele a slúži občanom; s ľuďmi musí byť zaobchádzané ako s cieľom, nie s prostriedkom.“

cítil poškodený a ukrivdený, že mu nebola poskytnutá pomoc, keď ju potreboval a vzhľadom na to, že žalovaná naďalej porušuje právo žalobcu ako zdravotne ťažko postihnutej osoby, uplatnil si nemajetkovú ujmu, ktorú vyčíslil na sumu 8.800 eur. Nižšie súdy správne vychádzali z toho, že základným zákonným predpokladom priznania takéhoto nároku je nezákonnosť rozhodnutia a zároveň zhodne konštatovali splnenie tejto podmienky, teda existenciu nezákonného rozhodnutia (body 49. a 50. rozsudku súdu prvej inštancie, v spojení s bodom 7. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu).

. . z vykonaného dokazovania vyplynulo, že nejde o prípad, kedy by žalobcovi bola preukázateľne spôsobená ujma v takom rozsahu, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je pre neho dostatočným zadosťučinením. Žalobca vo vzťahu k ujme len stroho uviedol, že konaním dotknutých subjektov sa ako osoba ZŤP cíti poškodený a ukrivdený, že mu nebola daná pomoc, keď ju potreboval a pociťuje smútok. Žalobca tak neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré preukazovali jednak vznik nároku na nemajetkovú ujmu ako aj odôvodňovali uplatnenú výšku tak, ako predpokladá ust. § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z.

Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, zhodne s názorom žalovanú, vychádzajúc z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, žalobca dostatočne spoľahlivo nepreukázal dôvodnosť uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, keď náležite nepreukázal vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami vzniknúť a jeho všeobecné tvrdenia súvisiace s jeho subjektívnymi pocitmi v tomto smere tak zostali v konaní dôkazne nepodložené.

41.7. Dovolací súd v tejto súvislosti na záver dáva do pozornosti i rozhodnutie sp. zn. 7Cdo/204/2018 zo dňa 30. januára 2020, v zmysle ktorého „ Otázka - aká má byť výška náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe je vždy závislá od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Vyplýva to predovšetkým z toho, že citované zákonné ustanovenie predstavuje normu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá nie je stanovená priamo právnym predpisom, a ktorá tak prenecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, iba málo obmedzeného okruhu okolností. Pokiaľ je teda účelom § 421 ods. 1 písm. b/ CSP zo širších hľadísk tiež to, aby sa vyriešením niektorej, dosiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej, právnej otázky vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že vyriešením takto vysoko individuálnej otázky (akou je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe) sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk (ktoré sú navyše dané iba príkladmo a sú limitované iba zhora, pozn.) postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach (porovnaj 3 Cdo 226/2017 ). V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že závery súdov pri posudzovaní nastolenej otázky sú výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy viedli k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia; dovolací súd je navyše v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (bod 14). Vec posudzujúci senát dovolacieho súdu je toho názoru, že nie je možné precedenčne zaviazať súdy ku konkrétnemu spôsobu rozhodovania pri existencii viacerých zákonných okolností (§ 17 ods. 3 písm. a/ až d/ zákona č. 514/2003 Z.z.), limitujúcich iba ods. 4 citovaného zákona, pretože tieto zákonné predpoklady sú vždy výsledkom posúdenia individuálnych skutkových okolností každej prejednávanej veci vo vzájomných súvislostiach.“

42. Vo vzťahu k dovolateľom nastolenej právnej otázke označenej v bode 39. písm. a) tohto rozhodnutia, dovolací súd uvádza, že na riešení dovolateľom prezentovanej právnej otázky, teda či strata času, ktorý venoval príprave a vyhotovovaní podaní smerujúcich k náprave nezákonných rozhodnutí, predstavuje alebo nepredstavuje škodu (ušlý zisk) v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil. Odvolací súd v dovolateľom namietanom bode 8.5. napadnutého rozsudku uviedol, že „...žalobca v prejednávanej veci nepreukázal, že s absolútnou istotou by došlo na jeho strane k zväčšeniu majetku o 1.800,- eur, nebyť nezákonných rozhodnutí. Nepreukázal s istotou, resp. žiadnym spôsobom, že v čase, v ktorom sa musel venovať činnosti spojenej so žiadosťami o poskytnutie informácií zo strany VšZP, sa mal alebo mohol venovať činnosti advokáta, ktorá by mu privodila zisk vo výške 1.800,- eur. Jeho tvrdenia o ušlom zisku tak zostali len v rovine teoretickej. V tomto smere nepostačujú zistenia, podľa ktorých Kancelária Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vypláca za zastupovanie advokátom hodinovú sadzu 80,- až 90,- eur.“ Odvolací súd teda svoje potvrdzujúce rozhodnutie čo do zamietnutia žaloby v časti o zaplatenie náhrady škody založil o. i. na tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne tvrdenej výšky škody, teda nepreukázal, že by ním uplatnená žalovaná suma zodpovedala ušlému zisku, ktorý by mohol dosiahnuť, ak by sa v čase, v ktorom sa musel venovať činnosti spojenej so žiadosťami o poskytnutie informácií, venoval výkonu advokátskej praxe. Dovolací súd dodáva, že aj existencia ušlého zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná. V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t. j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj reálnym. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových okolností, by potom mohlo viesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní domáha, je skutočne iba „fikciou“ (m. m. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/513/2014). Za ušlý zisk teda nemožno považovať hypotetický ušlý zisk, ktorý nemá žiadny konkrétny preukázateľný základ. Všeobecne definovaný ušlý zisk, ktorého sa dovolateľ domáha, vychádzajúci len z poukazu na sumy hodinovej sadzby, ktoré úplne odlišný subjekt (Kancelária Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) vypláca za zastupovanie advokátom, nenapĺňa kritéria bezpečného preukázania ušlého zisku ako škody, vzniknutej žalobcovi v súvislosti s nezákonným rozhodnutím.

43. Vo vzťahu k dovolateľom nastolenej otázke nemožnosti orgánu verejnej moci zbaviť sa zodpovednosti pri výkone verejnej moci tvrdením, že žalobca nepreukázal vznik škody a jej výšku, ako aj tvrdením, že žalobca mal iné možnosti nápravy (bod 39. písm. b) tohto rozhodnutia) dovolací súd uvádza, že odvolací súd, a ani súd prvej inštancie svoje zamietavé rozhodnutia na právnom závere, že by sa „ žalovaná zbavil zodpovednosti pri výkone verejnej moci za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v súdenej veci tvrdením, že žalobca nepreukázal vznik škody a jej výšku, ako aj tvrdením, že žalobca mal iné možnosti nápravy “ (bod IVc dovolania), nezaložili. Naopak, ako vyplýva práve z dovolateľom namietaného bodu 8.7. napadnutého rozsudku, už odvolací súd nesúhlasil s názorom žalobcu, podľa ktorého „ sa mal žalovaná uvedeným konštatovaním (pozn. - že žalobca nepreukázal vznik škody a jej výšku, ako aj tvrdením, že žalobca mal iné možnosti nápravy) zbaviť zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ako správne uviedol žalobca, ide o zodpovednosť objektívnu, ktorej sa nemožno zbaviť. Je však potrebné skúmať, či boli v prejednávanom prípade splnené všetky zákonné podmienky zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorú povinnosť si súd prvej inštancie splnil, riadne vykonaným dokazovaním zistil skutkový stav, tento následne posúdil v súlade s vyššie citovaným zákonom a vyvodil závery, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Uvedenú odvolaciu námietku preto odvolací súd považuje za nedôvodnú.“ Táto dovolacia námietka žalobcu tak nebola opodstatnená.

46. Dovolací súd záverom poznamenáva, že samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, či sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, prípadne kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní žalobou uplatneného nároku, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP a § 431 až § 435 CSP.

47. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd na uvedenom základe dospel k záveru, že žalobca neopodstatnene namieta nesprávny procesný postup súdov nižších inštancií, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia nevyplýva. Dovolací súd preto dovolanie v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Ak dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, dovolanie nie je prípustné z dôvodu, že odklon od dovolateľom označených rozhodnutí v konaní nebol zistený a tiež pre nevymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie i v tejto časti odmietol (§ 447 písm. f) CSP).

48. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

49. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.