3Cdo/111/2015

Okresný súd Prešov rozsudkom z 23. apríla 2014 č.k. 8 C 129/2012-157 konanie v časti o zaplatenie 236,13 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 23. februára 2012 do zaplatenia zastavil, a zároveň zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 2 567,93 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 23. februára 2012 do zaplatenia; tiež rozhodol o trovách konania. V odôvodnení uviedol, že k uplatneniu predmetného nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím došlo na základe skutočnosti, že žalobca bol spod obžaloby Okresnej prokuratúry v Prešove oslobodený z dôvodu, že nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný. V súvislosti so zvolením si obhajcu v trestnom konaní žalobcovi nepochybne vznikli trovy, preto štát zodpovedá za vznik škody na majetku žalobcu vo výške 2 567,92 €, predstavujúcej zaplatené trovy obhajoby. Podľa názoru súdu boli splnené podmienky pre priznanie náhrady škody na zaplatenie nákladov obhajoby, keďže je zrejmá príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vyplatením trov obhajoby. Vzhľadom k tomu, že na úseku trestného konania vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ Policajného zboru, ako aj prokurátor a súdy, vo veci náhrady škody spôsobenej v trestnom konaní sa za orgán konajúci za štát považuje Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Ministerstvo vnútra SR“), Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „Generálna prokuratúra SR“), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „Ministerstvo spravodlivosti SR“). V súlade s § 4 ods. 1 písm. l/ zákona č. 514/2013 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31. decembra 2012 (ďalej len „zákon č. 514/2013 Z.z.“) je z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je orgánom konajúcim v mene štátu, rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ak žiadosť bola podaná na viacerých orgánoch, je príslušným ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že žalovanou je Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, v ktorom poukázala na ustanovenie § 237 písm. d/ O.s.p. Uviedla, že žalobca vedome pochybil, ak v danom konaní žaloval Slovenskú republiku, za ktorú mali konať tri odlišné štátne orgány, „hoci od počiatku vedel, že štát v tomto konaní môže byť zastupovaný len jedným orgánom štátu, ako i, že pluralita zástupcov žalovaného nemení nič na identite objektívne jediného žalovaného - Slovenskej republiky“. Zásadným pochybením odvolacieho súdu bolo nevzhliadnutie procesného pochybenia prvostupňového súdu, ktorý hneď po podaní žaloby netrval na tom, aby žalobca upresnil, kto má konať za Slovenskú republiku. Ak za tohto právneho stavu vzal žalobca svoju žalobu voči žalovaným „v 1. a 3. rade“, t.j. voči Slovenskej republike, za ktorú mali konať 2 odlišné štátne orgány, späť, neostalo prvostupňovému súdu iné riešenie než tomuto návrhu vyhovieť a konanie zastaviť, hoci tým vytvoril prekážku rozhodnutej veci. V nadväznosti na to prvostupňový súd podľa názoru dovolateľky nezákonne vyniesol rozsudok. Vzhľadom na uvedené žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok, ako aj s ním súvisiaci prvostupňový rozsudok, a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobca vo vyjadrení k podanému dovolaniu žalovanej uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za zákonné a správne. Podľa jeho názoru v danom prípade nedošlo k vytvoreniu prekážky pravoplatného rozhodnutia veci. Žiadal dovolací súd, aby dovolanie zamietol a priznal trovy dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolanie žalovanej by bolo procesne prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/ a e/ až g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalovanej preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

K vzniku vady tejto povahy podľa dovolateľky došlo tým, že žalobca vzal návrh voči Slovenskej republike, za ktorú mali konať dva odlišné štátne orgány, späť, a následne súd prvého stupňa uznesením zastavil konanie voči Slovenskej republike. K tomu dovolací súd uvádza, že súdy nižšieho stupňa správne vyhodnotili, že v danom prípade je pasívne legitimovaným subjektom Slovenská republika (štát), keďže predmetom konania bola náhrada škody, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená nezákonným rozhodnutím (§ 3 ods. 1 zákona č. 514/2013 Z.z.). V tejto súvislosti však dovolateľka dôsledne nerozlišuje a/ pasívne legitimovaný subjekt, ktorým je štát, a b/ orgán konajúci v mene štátu, resp. zastupujúci orgán v zmysle § 4 zákona č. 514/2013 Z.z. Žalobca pôvodne označil na žalovanej strane viackrát Slovenskú republiku s uvedením troch rôznych orgánov verejnej moci, ktoré majú za ňu konať, len z dôvodu opatrnosti. Následne však v reakcii na priebeh konania v úmysle spresniť a jasne identifikovať orgán konajúci za Slovenskú republiku realizoval späťvzatie žaloby voči dvom orgánom konajúcim v mene štátu, vystupujúcich na strane žalovaných. Takýto procesný úkon v žiadnom prípade nemožno považovať za vyvolanie zastavenia konania voči štátu - Slovenskej republike a vytvorenia prekážky rozhodnutej veci voči tomuto subjektu. Z konania žalobcu nepochybne vyplýva, že jeho žaloba i naďalej smerovala proti Slovenskej republike, za ktorú má konať jeden z pôvodne označených orgánov - a to Generálna prokuratúra SR. Navyše, dovolací súd poukazuje na to, že uplatnený nárok späťvzatím návrhu voči konkrétnemu subjektu nezaniká a možno ho uplatniť voči nemu znova. Na to nadväzujúce zastavenie konania znamená, že súd nerozhodol v merite sporu, takže žalobca môže opäť podať novú žalobu a nebráni mu v tom prekážka res iudicata (viď aj R 54/1992). Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.