UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne R. N., narodenej XX.. XXXX, F., L. 4, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Andrej Mojžiš, s.r.o., Pezinok, Gen. Svobodu 16, proti žalovanému HABITAT, spol. s r.o., Bratislava, Saratovská 4, IČO: 35713429, zastúpenému advokátom JUDr. Oliverom Korcom, Bratislava, Zadunajská cesta 16, o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu, pôvodne vedenom na Okresnom súde Bratislava IV (teraz Mestský súd Bratislava IV) pod sp. zn. 7C/416/2004, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 05. júna 2024 sp. zn. 7Co/148/2023, takto
rozhodol:
Dovolacie konanie zastavuje.
Žiadnej zo strán nepriznáva nárok na náhradu trov konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Bratislava IV (ďalej aj „súd prvej inštancie" alebo „prvoinštančný súd") v poradí druhým rozsudkom z 02. júna 2016 č. k. 7C/416/2004-479 žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol s tým, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala voči žalovanému (pôvodne i voči ďalšiemu žalovanému - JUDr. M. Z.) uloženia povinnosti uzavrieť s ňou zmluvu o prevode vlastníctva presne špecifikovaného X-izbového bytu č. XX nachádzajúceho sa na 9. poschodí (XX. nadzemné podlažie) bytového domu na L. ul. č. X v F., za podmienok v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z."). Poukázal na to, že vo veci pôvodne rozhodol rozsudkom z 24. septembra 2012 č. k. 7C/416/2004-352, ktorým žalobu voči žalovanému (pôvodne - žalovaný 1/) a voči pôvodne ďalšiemu žalovanému (JUDr. M. Z. - pôvodne žalovaný 2/ - ďalej aj „pôvodný žalovaný 2/") zamietol. Na základe odvolania žalobkyne odvolací súd rozsudkom z 25. marca 2013 sp. zn. 6Co/2/2013 uvedený rozsudok v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá voči pôvodnému žalovanému 2/ potvrdil, a v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá proti
žalovanému (pôvodne - žalovaný 1/) rozsudok zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd konštatoval vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k pôvodnému žalovanému 2/ a nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k žalovanému, ohľadom ktorého vyslovil záväzný právny názor. Následne okresný súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na svoju viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu (podľa v dobe jeho rozhodovania platného a účinného ustanovenia § 226 zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku - ďalej aj „OSP") a konštatoval, že bytový dom, v ktorom sa nachádza predmetný byt, ktorého žalobkyňa je nájomníčkou, nadobudol do vlastníctva pôvodný žalovaný 2/ v roku 1992, teda pred účinnosťou zákona č. 182/1993 Z. z. a v roku 1997 ho vložil ako nepeňažný vklad do základného imania
žalovaného. Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z. (01. septembra 1993) pôvodný žalovaný 2/ nebol povinný uzavrieť so žalobkyňou zmluvu o prevode vlastníctva predmetného bytu v zmysle § 29 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z., pretože v jeho prípade išlo o fyzickú osobu, teda nešlo ani o štátny podnik, ani o štátnu rozpočtovú resp. príspevkovú organizáciu, a ani o bytové družstvo, čiže ako fyzická osoba - podnikateľ nepatril medzi vlastníkov domov uvedených v § 18 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. a preto sa na neho nevzťahovalo ani obmedzenie obsiahnuté v § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., a nič mu nebránilo, aby predmetný dom vložil ako nepeňažný vklad do základného imania žalovaného (pôvodne - žalovaný 1/) s tým, že tento vklad je platným právnym úkonom.
Súd prvej inštancie zastával názor, že ponuková povinnosť v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. v súčasnosti zaťažuje žalovaného v prípade, ak by mienil predmetný byt predať. Pôvodný žalovaný 2/ pred vkladom domu do základného imania žalovaného nebol povinný previesť predmetný byt do vlastníctva žalobkyne v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., pretože toto ustanovenie sa týka bytu, nie však domu, a zo žiadneho (iného) ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. nemožno vyvodiť existenciu povinnosti vlastníka domu pred prevodom domu na iný subjekt ponúknuť nájomcovi bytu nachádzajúceho sa v tomto dome prevod tohto bytu do jeho vlastníctva. Keďže žalovaný predmetný byt nepredáva a z vyššie uvedeného vyplýva, že mu nevznikla ani povinnosť predmetný byt odpredať žalobkyni, jej žalobu zamietol. Pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie využil výnimku vyplývajúcu v dobe jeho rozhodovania platného a účinného ustanovenia v § 151 ods. 3 OSP konštatujúc, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd" alebo „odvolací súd") na odvolanie žalobkyne v poradí prvým rozsudkom z 25. januára 2017 sp. zn. 6Co/414/2016 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (výrok I.) a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (výrok II.).
3 . Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") na dovolanie žalobkyne (v poradí prvým) uznesením z 28. marca 2019 sp. zn. 5Cdo/80/2017 podané dovolanie odmietol a rozhodol, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.
4. Na základe ústavnej sťažnosti žalobkyne Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd") nálezom z 10. novembra 2020 sp. zn. IV. ÚS 372/2020-74 (ďalej aj „kasačný nález ústavného súdu") rozhodol, že základné právo R. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/80/2017 z 28. marca 2019 boli porušené. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/80/2017 z 28. marca 2019 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.
5. Najvyšší súd uznesením z 28. februára 2023 sp. zn. 4Cdo/40/2021 (v poradí druhým) rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 25. januára 2017 sp. zn. 6Co/414/2016 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. So zreteľom na povahu a účel dovolacieho konania najvyšší súd dospel k záveru, že v procesnej situácii, ktorá nastala po kasačnom náleze ústavného súdu, pre dosiahnutie zmyslu a podstaty ďalšieho konania prichádza do úvahy iba zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu z existencie procesnej vady konania podľa § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"). Dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
6. Krajský súd v poradí druhým rozsudkom z 05. júna 2024 sp. zn. 7Co/148/2023 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že výrokom I. nahradil prejav vôle žalovaného ako predávajúceho uzavrieť so žalobkyňou ako kupujúcou Zmluvu o prevode vlastníctva a zriadení záložného práva k 1-izbovému bytu č. 59 na 9. poschodí (10. nadzemnom podlaží) bytového domu v Bratislave, ul. L. X, súp. č. XXXX/X, postaveného na parc. č. XXXX vo výmere 361 m2, druh pozemku - zastavaná plocha a nádvorie, podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach a spoluvlastníckeho podielu na pozemku vo veľkosti 3739/292191in, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, pre obec Bratislava, Mestská časť H., k. ú. H. za kúpnu cenu 816,66 eur podľa Zmluvy o prevode vlastníctva bytu a zriadení záložného práva zo dňa 01.06.2016, v znení predloženom žalobkyňou, ktorá zmluva tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto rozsudku. Rozhodol, že žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania, odvolacieho konania a dovolacieho konania v plnom rozsahu.
7. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ") s poukazom na § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a, písm. b) CSP dovolanie, ktoré vzal späť v celom rozsahu podaním doručeným súdu 11. februára 2026. Žiadal dovolacie konanie zastaviť s tým, že si neuplatňuje náhradu trov konania. Z vyjadrenia žalobkyne k späťvzatiu vyplýva, že súhlasí so zastavením dovolacieho konania a neuplatňuje si náhradu trov konania.
8. Podľa § 446 CSP ak dovolateľ vezme dovolanie späť, dovolací súd dovolacie konanie zastaví.
9 . Vzhľadom na dispozičný úkon dovolateľa, ktorý vzal dovolanie späť, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) v zmysle citovaného ustanovenia § 446 CSP dovolacie konanie zastavil.
10. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
11. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.