4Obdo/44/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: J. P., vykonávateľka živnostenského oprávnenia I.. D. P. - RELING, s miestom podnikania Osadná 11, Trnava, IČO: 33 213 836, práv. zast. advokátkou JUDr. Ruženou Bubenčíkovou, so sídlom Kollárova 8, Trnava, proti žalovanému: P. L. - LINGER (pôvodne P. L. RELINGS), s miestom podnikania Poštová 6905/10A, Trnava, IČO: 41 430 573, práv. zast. advokátskou kanceláriou STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s. r. o., so sídlom Vlčkova 18, Bratislava, IČO: 36 795 038, konajúca prostredníctvom konateľa, advokáta L.. U. F., o zaplatenie primeraného zadosťučinenia v sume 16.596,96 eur, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 32CbPv/3/2005, na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/106/2014-282 z 29. apríla 2015, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/106/2014-282 z 29. apríla 2015 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 32CbPv/3/2005-228 z 28. novembra 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

Postupujúc v intenciách vyššie označeného rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave (ako aj predchádzajúcich rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho, sp. zn. 3Obdo/26/2008 zo dňa 09. 07. 2009 a 4Obdo/6/2011 zo dňa 29. 02. 2012), súd prvého stupňa vytýčil vo veci pojednávanie na deň 28. 11. 2013, na ktorom vykonal dokazovanie výlučne v časti týkajúcej sa primeraného zadosťučinenia, a to prednesmi žalobkyne, právnej zástupkyne žalovaného, opätovne sa oboznámil s výpisom zo živnostenského oprávnenia žalobkyne ako aj žalovaného, inzerátmi žalovaného v inzertných novinách Trnavsko, faktúrou číslo 0011041995 zo dňa 28. 09. 2005, vystavenou na sumu 5.812,-- Sk adresovanou žalovanému (doručenou na adresu žalobkyne), vyjadrením žalobkyne zo dňa 19. 02. 2007, peňažným denníkom od 02. 09. 2003 do 31. 12. 2003, peňažným denníkom od 02. 09. 2004 do 31. 12. 2004, opisom knihy vyšlých faktúr od 02. 09. 2003 do 29. 12. 2003, opisom knihy vyšlých faktúr od 07. 09. 2004 do 30. 12. 2004, ako aj celým obsahom spisu a opätovne vec prejednal v rozsahu nároku uplatneného žalobkyňou podľa § 53 ObchZ na primerané zadosťučinenie v sume 500.000,-- Sk (16.596,96 eur) ako osoby dotknutej nekalosúťažným konaním žalovaného. Podľa žalobného návrhu sa žalovaný tohto konania dopustil tým, že si za svoje obchodné meno zvolil obchodné meno zameniteľné (v podstate úplne identické) s obchodným menom žalobkyne a svojím nekalosúťažným konaním vyvolal nebezpečenstvo zámeny. Obchodné meno žalobkyne v čase podania žalobného návrhu bolo: I.. D. P. - RELING. Žalobkyňa je majiteľkou živnostenského oprávnenia Obvodného úradu Trnava od 31. 07. 1992, číslo rozhodnutia: 207 - 5584, na základe ktorého podniká pod obchodným názvom I. D. - RELING, IČO: 33 213 836, miesto podnikania Osadná 11, Trnava. Vykonávateľkou živnosti je J. P. - manželka, z dôvodu, že I.. D. P. dňa XX. XX. XXXX zomrel.

Vo vzťahu k nároku žalobkyne ohľadne primeraného zadosťučinenia súd prvého stupňa v novom konaní poukázaním na § 8, § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, § 44 ods. 1, ods. 2 písm. c/, § 47 písm. a/ a § 53 ObchZ konštatoval, že pri posudzovaní nebezpečenstva zámeny nie je výlučne rozhodujúce len úplné slovné znenie oboch obchodných mien, ale je nutné prihliadať k dojmu, ktorý vzniká u priemerného zákazníka, ktorému v pamäti utkvie celkový dojem obchodného názvu. Aj keď sa úplné znenie obchodných mien líši, je v prirodzenosti zákazníkov, že z dlhšieho obchodného mena im v pamäti utkvie ako príznačná iba určitá výrazná a rozlišujúca časť. Súd za takúto časť považoval slovo RELING. Uviedol, že pri skúmaní zameniteľnosti treba brať do úvahy zhodné prvky a nie prvky, ktorými sa označenia odlišujú, pretože priemernému zákazníkovi utkvie v pamäti celkový dojem, ktorý je podmienený dominantnými, silnými znakmi a nie detailnými rozdielmi, ktoré nemajú rozlišovaciu schopnosť. Podľa názoru súdu, základným kritériom pre výklad rozsahu a obsahu zameniteľnosti dvoch a viacerých mien by mala byť ich odlišnosť, ktorá sa dá postrehnúť zrakom a sluchom. Priklonil sa na stranu žalobkyne, že písmeno „S"

na konci slova RELING je potrebné považovať za grafické znázornenie a nedá sa postrehnúť sluchom. Pokiaľ ide o stránku zrakovú, súd sa opäť priklonil na stranu žalobkyne, že v tomto prípade ide skutočne o akési grafické znázornenie. Pri výslovnosti slova RELINGS sa písmeno „S" pri výslovnosti „stráca" a vlastne je nepočuteľné.

rozlišovacou schopnosťou. Súd uviedol, že na naplnenie skutkovej podstaty § 47 ObchZ nemusí byť splnená podmienka získania prospechu a ani podmienka úmyslu vyvolať nebezpečenstvo zámeny, alebo aspoň vedomie o tom, že konanie môže viesť k zámene. Žalovaný - súťažiteľ použil ako dodatok pre svoje obchodné meno kmeň obchodného mena druhého súťažiteľa a vyvolal tak možnosť, že obaja účastníci konania budú zamieňaní a bude vyvolaný dojem určitého prepojenia účastníkov, aj keď tu takéto prepojenie nie je a ide o vzťah výlučne konkurenčný. Žalobkyni vzhľadom k dátumu vzniku účastníka prináleží časová priorita, a preto aj právo na ochranu. K nároku žalobkyne súd prvého stupňa ďalej uviedol, že nárok na primerané zadosťučinenie je obsahom § 53 ObchZ ako nárok, ktorý môže byť poskytnutý aj v peniazoch, pričom ide o satisfakčný nárok, ktorého cieľom je kompenzácia nemajetkovej ujmy z dôvodu nekalosúťažného konania. Uviedol, že nebolo povinnosťou žalobkyne dokazovať rozsah primeraného zadosťučinenia, ale preukázať, z akých dôvodov a v akej výške si ho

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení uznesenia č. k. 3Obdo/26/2008- 165 zo dňa 09. 07. 2009 konštatoval, že krajský súd v danej veci správne určil, že žalobkyňa požaduje primerané zadosťučinenie vo výške 500.000,-- Sk v zmysle § 53 ObchZ ako náhradu za nemajetkovú ujmu spôsobenú nekalosúťažným konaním žalovaného. Žalobkyňa nepreukazovala výšku škody, ktorá jej vznikla, ale predloženými dôkazmi dokumentovala dopad nekalosúťažného konania žalovaného na jej

Súd prvého stupňa ďalej poukázal na to, že žalovaný zneužil úmrtie Ing. D. P. a po desiatich rokoch, keď už bol znalý problematiky, v ktorej I.. D. P. podnikal, založil si svoju vlastnú spoločnosť P. - RELINGS a pracovný pomer u žalobkyne ukončil. Žalovaný svojim konaním výrazne oslabil konkurencieschopnosť a dôveryhodnosť žalobkyne v podnikateľskej sfére. Povesť poctivého podnikateľa si I. budoval dlhé roky, pričom žalovaný tým, že si zvolil obchodné meno také aké si zvolil, zneužil ťaživú osobnú situáciu žalobkyne, pravidelne uverejňoval v inzertných novinách Trnavsko klamlivú a zavádzajúcu reklamu a parazitoval na dobrej povesti žalobkyne. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa žalovanú istinu uznal ako dôvodné a primerané zadosťučinenie.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací po prejednaní veci podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval vecnú správnosť napadnutého rozsudku a na zdôraznenie jeho správnosti, zohľadniac dôvody odvolania, uviedol, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil skutkový stav a vec správne právne posúdil s ohľadom na vykonané dokazovanie, z ktorého bolo preukázané jednak nekalosúťažné konanie žalovaného, spočívajúce v tom, že žalovaný si zvolil dovetok svojho obchodného mena foneticky zhodný s dovetkom obchodného mena žalobkyne, ako aj v preukázaní uverejnenia reklamy žalovaného v inzerčnom časopise Trnavsko, ktoré malo priamy vplyv na žalobkyňu a to v tom, že ju kontaktovali zákazníci, ktorí si neboli istí, či sa jedná o reklamu žalobkyne alebo konkurenčného subjektu, pričom sa nedá vylúčiť, že uvedené malo aj priamy vplyv na pokles tržieb žalobkyne.

Uviedol, že žalovaný v odvolaní nepoukázal na žiadne konkrétne dôkazy, ktoré by súd prvého stupňa nevykonal, a preto na túto námietku neprihliadal. K samotnej otázke náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch odvolací súd uviedol, že peňažná forma náhrady nemajetkovej ujmy nemá povahu paušalizovanej náhrady škody, ale mohla by byť určitou náhradou za nepreukázateľné iné straty než je finančná škoda, ktorú žalobkyňa ako podnikateľka utrpela

Pri nároku na poskytnutie zadosťučinenia vo finančnej podobe je teda potrebné, aby žalobca v žalobe výšku takto požadovaného zadosťučinenia uviedol. Primeranosť výšky peňažného zadosťučinenia musí byť posudzovaná tak z objektívneho, ako i zo subjektívneho hľadiska. Objektívnymi kritériami v predmetnom prípade sú najmä závažnosť a intenzita nekalosúťažného konania, ktorú žalobkyňa preukázala inzerciou žalovaného v časopise Trnavsko, dosah tohto konania, teda akú veľkú oblasť trhu zasiahlo, v danom prípade celý Trnavský kraj, hodnota goodwillu poškodeného, ktoré bolo žalovanému ako bývalému zamestnancovi žalobkyne známe, ako i vplyv na úroveň obratu poškodeného subjektu, ktorý žalobkyňa preukázala odpisom peňažných denníkov a knihou faktúr.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 v spojení s § 151 ods.1 O. s. p. . V spore úspešnej žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

Rozsudok

odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 15. 06. 2015.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalovaný, argumentujúc procesnou vadou konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. a dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p..

Žalovaný prvostupňovému súdu vytýka aj to, že z odôvodnenia jeho rozhodnutia nie je zrejmé ani to, akým spôsobom sa vysporiadal s jeho námietkou vznesenou na pojednávaní konanom na Krajskom súde v Bratislave dňa 16. 01. 2013 spočívajúcou v tvrdení, že zníženie obratu žalobkyne mohlo byť spôsobené aj inými skutočnosťami, najmä tým, že žalobkyňa si v mesiaci september 2014 (t. j. v období, z ktorého pochádzajú ňou predložené peňažné denníky a kniha faktúr, ktoré žalobkyňa označila ako dôkazy na preukázanie rozsahu jej ujmy) založila spoločnosť s ručením obmedzeným (RELING TRNAVA, s. r. o.) s obdobným predmetom podnikania, ako mala žalobkyňa ako vykonávateľka živnostenského podnikania po svojom manželovi. Napriek tomu, že žalobkyňa peňažný denník a knihu faktúr predložila ako jediný dôkaz za účelom preukázania dopadu konania žalovaného, pričom žalovaný tento jej jediný dôkaz spochybnil, súd prvého stupňa sa tejto jeho námietke nevenoval, v dôsledku čoho žalovanému nie je zrejmé či a akým spôsobom túto námietku súd prvého stupňa pri rozhodovaní zohľadnil. Odvolaciemu súdu žalovaný vytkol, že napriek nepreskúmateľnosti rozsudku prvostupňového súdu tento nezrušil, ale naopak ho potvrdil. Naviac je rozsudok odvolacieho súdu podľa názoru žalovaného vnútorne rozporný, nakoľko na jednej strane sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, ktorý výšku primeraného zadosťučinenia odvodzoval od rozsahu a intenzity nekalosúťažného konania v pomere k zníženému obratu žalobkyne, na strane druhej však zastal názor, že pre priznanie nároku preukázanie výšky poklesu tržieb nie je rozhodujúce, nakoľko pokles tržieb nie je rozhodujúci pre priznanie výšky primeraného finančného zadosťučinenia.

Poukázaním na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 3Cmo/684/1995 súdom vytkol, že vôbec neskúmali hodnotu obchodného mena alebo goodwillu, na poškodenie ktorého sa žalobkyňa odvolávala, ako ani úroveň obratov žalovaného, hoci tieto skutočnosti sú z hľadiska posúdenia zásadné, a to s ohľadom na fakt, že ak sa žalobkyňa domáhala zadosťučinenia za zásah do jej obchodného mena, je určenie hodnoty samotného obchodného mena esenciálne na posúdenie, či je požadované zadosťučinenie primerané jeho hodnote. Poukázaním na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Obo/1568/2006 žalovaný vyslovil, že je potrebné prihliadnuť aj na to, či nebude priznanie požadovaného zadosťučinenia pôsobiť na porušovateľa likvidačne, resp. či jeho priznanie neprimerane neprevýši akúkoľvek výhodu, ktorú mohol porušovateľ nekalosúťažným konaním dosiahnuť. Tým, že v rozhodnutiach oboch vo veci konajúcich súdov absentujú informácie, ktoré by zvolenú výšku primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňovali, sú tieto podľa názoru žalovaného svojvoľné, a teda zjavne arbitrárne.

Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení žalovaný dovolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Súčasne požiadal o odloženie vykonateľnosti rozsudkov obidvoch súdov nižšieho stupňa. Žalovaný si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za dovolanie vo výške 995,50 eur a trov právneho zastúpenia v sume 788,95 eur vrátane DPH, spolu 1.784,45 eur.

Po oboznámení sa s vo veci vydanými rozhodnutiami, ako aj konaním, ktoré ich vydaniu predchádzalo, je nutné súhlasiť s dovolateľom, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ani rozsudok súdu prvého stupňa zákonnej požiadavke riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia nezodpovedá.

Vo všeobecnosti je nutné, aby súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (§ 157 ods. 2 O. s. p.). V sporovom konaní, ktoré je ovládané zásadou dispozičnou a princípom kontradiktórnosti, súd spravidla vykoná dôkazy navrhované účastníkmi. Nevykonanie účastníkom navrhnutých dôkazov síce ako odňatie práva konať pred súdom kvalifikovať nemožno, avšak len za predpokladu, že súd na procesné úkony účastníka konania reaguje primeraným, zrozumiteľným spôsobom, v súlade s platným procesným poriadkom a nevykonanie dôkazov odôvodní ústavne akceptovateľným spôsobom.

Vo vzťahu k doplňujúcim dôvodom odvolacieho súdu ohľadne objektívnych a subjektívnych kritérií, na základe ktorých je potrebné posudzovať primeranosť výšky peňažného zadosťučinenia, je nutné súhlasiť so žalovaným, že ani tieto odvolací súd neodôvodnil dostatočne, keď poukazujúc na peňažné denníky a knihu faktúr sa nevysporiadal s vyššie spomenutou námietkou žalovaného týkajúcou sa zníženia obratu žalobkyne, nie je tiež zrejmé, čím mal preukázaný žalobkyňou tvrdený motív konania žalovaného v podobe pritiahnutia zákazníkov a dosiahnutia obratu.

So zreteľom na nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý nedostatok neodstránil ani súd odvolací, dovolací súd preto uznal opodstatnenosť dovolania žalovaného spočívajúce v tvrdení o absencii zákonných náležitostí odôvodnenia súdnych rozhodnutí, majúcich za následok procesnú vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.. Dovolací súd zdôrazňuje, že aj keď platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, musí odôvodnenie súdneho rozhodnutia (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu) vyznieť presvedčivo a musí byť taktiež logicky vyargumentované dôkazmi, týkajúcimi sa zisteného skutkového stavu. Pokiaľ tomu tak nie je, je súdne rozhodnutie v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. a z neho vyplývajúcej požiadavky preskúmateľnosti a presvedčivosti súdnych rozhodnutí.

Ďalšiu, žalovaným namietanú inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), spočívajúcu v nedostatočnom zistení skutkového stavu veci, dovolací súd vzhliada vo vzťahu k otázke skúmania hodnoty obchodného mena, ktorého určenie je podstatné pre posúdenie, či žalobkyňou požadované (a súdom určené) zadosťučinenie je primerané jeho hodnote. Súd, a to ani prvostupňový, ani súd odvolací, sa rovnako nevysporiadali s otázkou majúcou zásadný význam pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia, a to, či zadosťučinenie v priznanej výške neprimerane neprevýši výhodu, ktorú mohol porušovateľ nekalosúťažným konaním dosiahnuť, a teda či zadosťučinenie v priznanej výške nebude mať pre neho likvidačný charakter.