5 Cdo 235/2013

Odôvodnenie

Okresný súd Martin rozsudkom z 12. marca 2012 č.k. 7 C 85/05-199 zamietol žalobu o zaplatenie 14 121,39 € (425 421 Sk) s príslušenstvom z titulu uzavretia dohody zo 6. marca 1995 (ďalej len „Dohoda“), na základe ktorej sa žalovaný mal zaviazať zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 50 % a trovy konania vedeného na Okresnom súde v Martine pod sp.zn. 5 C 20/1995 a 50 % trov právneho zastúpenia v uvedenom konaní. Uviedol, že Dohodu je potrebné posudzovať v širšom kontexte iného úkonu – uznania dlhu z 10. apríla 2002. Poukázal aj na rozhodnutie Okresného súdu Martin sp.zn. 5 C 20/95 z 26. januára 2005 a rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 5Co 288/2005 z 13. októbra 2005, v ktorých bolo právoplatne rozhodnuté, že žalovaný nemá nič spoločné s ublížením na zdraví p. A., v súvislosti s ktorým sa žalobca domáha zaplatenia náhrady škody a ostatných trov. Po vykonanom dokazovaní a vyhodnotení dôkazov súd dospel k záveru, že žalovaný uzavrel Dohodu so žalobcom neslobodne, resp. pod tlakom a psychickým donútením a takýto právny úkon možno v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka považovať za absolútne neplatný. Uviedol, že žalobca nemá žiadny právny nárok na plnenie z absolútne neplatného právneho úkonu, preto návrh žalobcu zamietol. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.

Tento rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním, v ktorom žiadal, aby dovolací súd rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušil a zároveň vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V dovolaní namietal, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom) a dovolanie odôvodnil aj s poukazom na § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Procesnú nesprávnosť konania súdov videl dovolateľ v tom, že nebol dodržaný postup podľa § 118 ods. 2 O.s.p. zo strany súdu prvého stupňa a v tom smere poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. februára 2011 sp.zn. 3 MCdo 18/2010. Vytýkal okresnému súdu, že postupoval nedôsledne, keď konštatoval, že v konaní je nesporná skutočnosť, že žalovaného na podpis Dohody (ktorá tvorí právny základ sporu) doviezol otec žalobcu. Tvrdil, že táto okolnosť bola sporná v konaní od samého začiatku, a ak by súd poukázal na konkrétne vyhrážky, ktoré mali odznieť pri podpisovaní Dohody, mohol na ne žalobca reagovať. Poukázal na to, že žalovaný neuviedol na preukázanie svojich tvrdení v tejto súvislosti žiadny dôkaz a sprostredkované informácie uvádzané svedkami nemôžu byť hodnotené ako priamy dôkaz. Podľa názoru dovolateľa súd neustálil sporné a nesporné okolnosti, pritom práve spomínaná okolnosť bola podstatná pre posúdenie platnosti právneho úkonu z dôvodu absencie prejavu vôle v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. K náprave procesného pochybenia okresného súdu nedošlo ani v konaní pred odvolacím súdom. Dovolateľ namietal, že konštatovanie súdu, že žalovaný pri podpisovaní Dohody konal pod tlakom, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Prvostupňový súd vykonal dokazovanie smerujúce k ustáleniu platnosti Dohody, avšak v odôvodnení sa zaoberá analýzou iného právneho úkonu – uznania dlhu z 10. apríla 2002, o ktorý žalobca neopiera svoj nárok v návrhu na začatie konania. Spochybnil tiež postup súdu, keď okresný súd neprikladal rovnakú váhu svedeckej výpovedi svedkyne Ž. H.. Nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu odôvodnil tým, že súdy mylne aplikovali § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak konštatovali, že žalobca nemal dôvod uzatvárať Dohodu, keď si počas celého konania nebol vedomý, že škodu spôsobil. Podľa názoru žalobcu ne(dôvodnosť) uzatvárania Dohody nemá vplyv na jej platnosť a súd tiež nesprávne vyhodnotil prejav vôle odporcu pri podpisovaní Dohody, pretože žalovaný prezentoval svoju obranu vždy iba vo vzťahu k okolnostiam podpisovania uznania dlhu z 10. apríla 2002.

So zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd (ex offo) skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal a žiadna z týchto vád ani v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania odporcu preto z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali dopustiť súdy oboch nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdu nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou žalobcovi realizáciu jeho procesných práv.

Z obsahu zápisnice o pojednávaní na súde prvého stupňa dňa 16. januára 2012 (č.l. 177), dňa 6. februára 2012 (č.l. 180) a dňa 27. februára 2012 (č.l. 186) vyplýva, že v konaní sudca oboznámil účastníkov konania s obsahom predložených listinných dôkazov, vypočul účastníkov konania, ako aj predvolaných svedkov. Z obsahu zápisnice o pojednávaní dňa 27. februára 2012 je zrejmé, že účastníci boli poučení podľa § 120 ods. 4 O.s p. a zhodne uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.

Dovolací súd dáva do pozornosti, že sporové konanie je vedené zásadou aktívnej účasti účastníkov konania. V zmysle § 120 ods. 1, veta prvá a druhá O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Výnimočne môže súd vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1, veta tretia O.s.p.). Pre konanie na odvolacom súde, vzhľadom na jeho preskúmavací charakter, neplatia ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. a § 120 ods. 4 O.s.p., naviac za situácie, kedy odvolací súd s výnimkami, uvedenými v § 214 ods. 1 O.s.p. (ktoré však nie sú dané v predmetnej veci) môže o odvolaní rozhodnúť i bez nariadenia pojednávania tak, ako sa stalo v súdenej veci.

Z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že v konaní súdov nižších stupňov nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a tým i k ním namietanej vade podľa § 237 písm. f/ O. s.p.

Dovolateľ ďalej odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces vyvodzoval z toho, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, a nevyporiadal sa s jeho podstatným argumentmi.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Žalobca ďalej namietal, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.