5Obdo/16/2015

Okresný súd Bratislava III. uznesením z 29. 10. 2014 č. k. 26Cb/194/2014-32 zakázal žalovanému odo dňa doručenia uznesenia o nariadení predbežného opatrenia do právoplatného skončenia konania vedenom na Okresnom súde Bratislava III. pod sp. zn. 22Cb/l 46/2010 nakladať, t. j. uzavierať kúpnu/e zmluvu/y, darovaciu/e zmluvu/y, nájomnú/é zmluvu/y s viazanosťou dlhšou ako 5 rokov, zámennú/é zmluvu/y, záložnú/é zmluvu/y alebo zmluvu/y o výpožičke, ako aj akýmkoľvek iným spôsobom prevádzať alebo vkladať do základného imania akejkoľvek obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo zriadiť vecné bremeno alebo akýmkoľvek iným spôsobom zaťažiť nehnuteľnosti evidované na liste vlastníctva č. 1356 katastrálnym odborom Okresného úradu Bratislava pre katastrálne územie Nové Mesto, obec BA - m. č. NOVE MESTO, okres Bratislava III., a to: - pozemok parcely registra „C“ s parcelným číslom 23056/1 o výmere 15 722 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, umiestnený v zastavanom území obce, spoluvlastnícky podiel 1/1, - pozemok parcely registra „C“ s parcelným číslom 23056/149 o výmere 153 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, umiestnený v zastavanom území obce, spoluvlastnícky podiel 1/1;

- pozemok parcely registra „C“ s parcelným číslom 23056/165 o výmere 1 858 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, umiestnený v zastavanom území obce, spoluvlastnícky podiel 1/1; - pozemok parcely registra „C“ s parcelným číslom 23056/166 o výmere 141 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, umiestnený v zastavanom území obce, spoluvlastnícky podiel 1/1, - pozemok parcely registra „C“ s parcelným číslom 23056/175 o výmere 184 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, umiestnený v zastavanom území obce, spoluvlastnícky podiel 1/1; - stavba so súpisným číslom 11841, postavená na zemskom povrchu na parcele číslo 23056/165, druh stavby: 20 (iná stavba), popis stavby: obchodno-skladový areál, spoluvlastnícky podiel 1/1.

Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podal odvolanie žalovaný. V ňom uviedol, že bolo potrebné posúdiť, či od 19. 12. 2011 nastala taká zmena skutkových okolností, ktorá by mala za následok prelomenie právoplatnosti zamietajúceho uznesenia o nariadení predbežného opatrenia (v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob/470/2011-455 zo 06. 12. 2011). Podľa názoru odvolateľa sa súd prvého stupňa vôbec týmto procesným aspektom (t. j., či nastala taká zmena skutkových okolností, ktorá by bola dôvodom pre prelomenie právoplatnosti uznesenia odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia) vôbec nezaoberal. K otázke osvedčenia danosti nároku žalovaný uviedol, že názor súdu prvého stupňa vychádzajúci len z toho, že si osvojil závery znaleckého posudku predloženého žalobcom a bez povšimnutia nechal závery iného znaleckého posudku je potrebné hodnotiť ako prejav arbitrárnosti a svojvôle, ktoré nemožno v právnom štáte tolerovať. K otázke ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia odvolateľ uviedol, že nepopiera predaj časti nehnuteľností, ale oproti hodnote všetkých nehnuteľností, ktoré naďalej zostali v jeho vlastníctve sa jedná o predaj nepatrnej časti areálu, ktorú si vyžiadal bežný hospodársky život. Jadrom areálu zostávajú obchodné priestory, ktoré naďalej zostali vo vlastníctve žalovaného. Zdôraznil, že došlo tiež ku kúpe pozemkov od spoločnosti RODEN, s. r. o. za kúpnu cenu 36 645,60 eur. Odvolateľ poukázal na to, že oproti stavu, kedy bolo zamietnuté nariadené predbežné opatrenie sa jeho majetok nie zmenšil, ale naopak zväčšil, nakoľko riadne spláca úver Tatra banke, a. s., ktorý je zabezpečený záložným právom viaznucim na nehnuteľnostiach, na ktoré sa vzťahuje predbežné opatrenie, pričom poukázal na to, že mesačná splátka predstavuje čiastku 30 800 eur a medzičasom, t. j. od nariadenia prvého predbežného opatrenia žalovaný uhradil viac ako 1 500 000 eur. Návrh žalobcu považuje za šikanózny výkon práva, ktorým sa snaží obmedzovať jeho podnikateľské aktivity, pričom šikanóznosť vyplýva i z rozsahu navrhovaného predbežného opatrenia, ktorým inter alia žiada i zákaz uzatvárať nájomné zmluvy na obdobie dlhšie ako 5 rokov, pričom si je vedomý, že hlavnou podnikateľskou aktivitou žalovaného je prenájom obchodných priestorov na dlhšie obdobie.

Podľa názoru odvolacieho súdu, v miere osvedčenia nároku žalobcu, nedošlo k takým novým skutočnostiam, ktoré by mali zásadný význam pre rozdielne rozhodnutie o návrhu žalobcu ako bolo v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Cob/470/2011. Pri posudzovaní návrhu na nariadenie predbežného opatrenia je dôležité skúmať, či žalobca skutočne osvedčil základné skutočnosti, teda nielen sám nárok, ale či osvedčil aj pravdepodobnosť možného ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia. Žalovaný môže byť obmedzený v nakladaní len vo vzťahu k veciam alebo právam, ktoré majú súvislosť s osvedčeným nárokom na plnenie záväzku, na vydanie veci, prípadne určenie vlastníckeho práva, že obmedzenie dispozície musí byť primerané hodnote zabezpečovaného práva - v návrhu uplatnenej pohľadávke a že pohľadávka žalobcu nesmie byť v zjavnom nepomere k cene nehnuteľností, ktorej sa predbežné opatrenie dotýka a podobne. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že hodnota nehnuteľností - stavieb s príslušenstvom a pozemkami zapísanými na LV č. 1356, k. ú. Nové mesto, obec Bratislava (ktorého sa predbežné opatrenie bezprostredne dotýka) podľa znaleckého posudku č. 59/2006 predstavovala 5 696 076,50 eur a hodnota nehnuteľnosti - rozostavanej stavby - obchodno - skladovej budovy na pozemku parc. č. 23056/165 s príslušenstvom, k. ú. Nové mesto, obec Bratislava podľa znaleckého posudku č. 51/2001 predstavovala sumu 4 447 985,13 eur.

V odvolacom konaní žalovaný nepoprel predaj časti nehnuteľností tak ako ich uviedol žalobca vo svojom druhom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, poukázal však na to, že oproti hodnote všetkých nehnuteľností, ktoré zostali naďalej v jeho vlastníctve sa jedná o predaj nepatrnej časti areálu, ktorú si vyžiadal bežný hospodársky život, keď navyše prevod nehnuteľností, resp. sprostredkovanie kúpy, predaja a prenájmu nehnuteľností je predmetom podnikateľskej činnosti žalovaného.

Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca dostatočne neosvedčil dôvodnosť svojho nároku, dôvodnosť obavy z ohrozenia prípadného výkonu rozhodnutia, ako ani skutočnosť, že navrhované predbežné opatrenie je primerané hodnote zabezpečovaného práva - v návrhu uplatnenej pohľadávke. Stotožnil s argumentáciou žalovaného v tom smere, že opakovane neboli splnené zákonné predpoklady pre nariadenie požadovaného predbežného opatrenia, keďže žalobca dostatočne neosvedčil existenciu všetkých zákonných podmienok pre jeho nariadenie, a preto s poukazom na ustanovenie § 220 ods. 3 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. podľa zásady úspechu v konaní tak, že neúspešný žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 33 eur (súdny poplatok za podané odvolanie) a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1 038,46 eur.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca v zákonnej lehote dovolanie. V ňom žiadal, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov dovolacieho konania.

Žalobca prípustnosť dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p., pretože podľa jeho názoru mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Konanie je súčasne postihnuté inými vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva nesprávnom právnom posúdení veci. Žalobca považuje napadnuté uznesenie v celom rozsahu za nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené.

Vyslovil predpoklad, že ak žalovaný s ľahkosťou manipuluje so svojím nehnuteľným majetkom, na ktorom viaznu ťarchy cudzích práv, omnoho ľahším spôsobom bude manipulovať s finančným majetkom, ktorý nie je postihnutý žiadnymi ťarchami. Poukázal na to, že svoj finančný majetok dáva žalovaný v mesačných splátkach po 30 800,00 eur svojmu veriteľovi Tatra banka, a. s. Odvolací súd sa podľa žalobcu iba slepo stotožnil s nelogickými argumentmi žalovaného, že splatením dlhu inému veriteľovi sa jeho majetok zväčšil a nevysporiadal sa s tým, o čo sa zväčšil majetok žalovaného tým, že zo svojho majetku previedol od začiatku súdneho konania vo veci samej do majetku banky sumu 1 500 000,00 eur. Podľa žalovaného je napadnuté rozhodnutie prejavom maximálnej miery arbitrárnosti. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia vyplýva aj z protirečení odvolacieho súdu. Z počínania žalovaného je zrejmé, že sa rôznymi druhmi obštrukcií - návrhov snaží oddialiť rozhodnutie vo veci samej ešte pred splatením celého úveru, aby tento následne previedol na inú osobu a žalobca aj v prípade, že bude mať k dispozícii právoplatné rozhodnutie vo veci samej, nebude mať možnosť na jeho výkon. Argument žalovaného, s ktorým sa bez ďalšieho stotožnil aj odvolací súd, že doposiaľ žalovaný scudzil svoj majetok len v nepatrnej časti nijakým spôsobom nevylučuje možnosť žalovaného v stave bez nariadeného predbežného opatrenia scudziť aj podstatnú časť jeho majetku.

Žalobca má za to, že vydaným predbežným opatrením bude zasiahnuté do práv a/alebo podnikania žalovaného natoľko, že by vydané predbežné opatrenie nemohol strpieť.

Poukázal na výsledky hospodárenia žalovaného v rokoch 2009 až 2013 a uviedol, že žalovaný nedisponuje takým majetkom, z ktorého by sa dala pokryť pohľadávka žalobcu. Má za to, že všetkými uvedenými skutočnosťami preukázal existenciu obavy, že výkon prípadného rozhodnutia vo veci je ohrozený. Z konania žalovaného vyplýva, že je pripravený previesť postupne nehnuteľnosti na tretie osoby, aby tak zabránil ich prípadnému postihu výkonom rozhodnutia, ktorým by mu bola uložená povinnosť uhradiť uplatnenú pohľadávku. Žalobca nepochybne preukázal, že žalovaný svoj nehnuteľný majetok previedol po podaní návrhu vo veci samej a stále prevádza, a to aj napriek tomu, že je tento majetok zaťažený právom cudzej osoby. Hrozba zmarenia výkonu rozhodnutia v tejto veci je daná v zmysle vyššie uvedeného tým, že žalovaný nemá iný bonitný majetok (okrem nehnuteľného) takej hodnoty, ktorý by bol schopný pokryť uplatnenú pohľadávku s príslušenstvom a ani dostatok finančných prostriedkov na jej úhradu, pričom žalovaný po podaní návrhu na začatie súdneho konania prevádza nehnuteľnosti na tretie osoby.

Žalobca vytkol odvolaciemu súdu, že sa bez najmenšej analýzy stotožnil s námietkou neproporcionality zákazov uvedených v predbežnom opatrení. Ceny nehnuteľností z roku 2006 sa v porovnaní s cenami v roku 2014 prepadli minimálne o tretinu a pokiaľ ide o priemyselné areály z obdobia pred rokom 1989 aj o polovicu. Žalobca zastáva názor, že reálna trhová hodnota nehnuteľností je jednoznačne omnoho nižšie než tá, ktorá je uvedená v znaleckom posudku z roku 2006, ak dokonca nie je nižšia než hodnota uplatnenej pohľadávky s príslušenstvom. Hodnota nehnuteľností voči uplatnenej pohľadávke však nie je neprimerane vysoká.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. l O. s. p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu, bez ohľadu námietku účastníka, povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., dovolací súd sa neobmedzuje len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O. s. p. Ak teda nemožno prípustnosť dovolania vyvodiť z ustanovenia § 239 ods. l a ods. 2 O. s. p., treba posúdiť prípustnosť dovolania podľa dôvodu uvedeného v § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p., t. j., či odvolacie konanie nebolo postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p.

Ustanovenie § 237 ods. 1 O. s. p. pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia.

Dovolateľ namieta vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom).

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Nie je pritom rozhodujúce, či bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom odvolacieho súdu alebo či sa tak stalo v dôsledku postupu súdu prvého stupňa a odvolací súd neurobil v tomto smere nápravu.

Dovolanie proti predmetnému uzneseniu odvolacieho súdu by bolo prípustné len, ak je toto rozhodnutie postihnuté niektorou z vád zmätočnosti uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p., t. j., že naozaj došlo ku skutočnostiam, v dôsledku takáto vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí odvolacieho súdu.

Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie absentujú alebo sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, treba považovať rozhodnutie súdu za riadne neodôvodnené a arbitrárne. V prípade, že súdne rozhodnutie nie je riadne odôvodnené dochádza k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom a zakladá tak prípustnosť dovolania účastníka konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (v znení účinnom od 01. 01. 2015).

Dovolací súd zistil, že odvolací súd sa v napadnutom uznesení vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie relevantnými námietkami a tvrdeniami účastníkov konania, a preto dospel k záveru, že namietaná vada konania uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., teda, že postupom súdu bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom sa v odvolacom konaní nevyskytla.

Ústavne konformným výkladom ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. pritom treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore nielen úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda sa mu odníma možnosť konať pred súdom.

Štruktúra práva na odôvodnenie rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Pri zmene rozhodnutia podľa § 220 O. s. p. odvolací súd svojím rozhodnutím nahrádza rozhodnutie súdu prvého stupňa, preto jeho rozhodnutie musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Z odôvodnenia napadnutého uznesenia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Ak chýba niektorý z týchto predpokladov nie je možné návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyhovieť. Podmienkou pre jeho vydanie je aspoň osvedčenie, že bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy pomerov účastníkov by bolo právo účastníka ohrozené. Z uvedeného charakteru predbežného opatrenia vyplýva, že pred jeho nariadením nemusí súd zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia vo veci a pri ich zisťovaní nemusí byť dodržaný formálny postup stanovený na dokazovanie. Je však nutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana ako i osvedčenie, že je tu bezprostredne nebezpečenstvo vzniku ujmy. V tomto rozsahu je treba posudzovať aj dostatočnosť dôvodov uznesenia, ktorým sa o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia rozhoduje.

Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že v predmetnej veci nie sú splnené predpoklady pre nariadenie predbežného opatrenia, pretože žalobca dostatočne neosvedčil existenciu všetkých zákonných podmienok pre jeho nariadenie. Podľa odvolacieho súdu žalobca v konaní neosvedčil dôvodnosť svojho nároku, dôvodnosť obavy z ohrozenia prípadného výkonu rozhodnutia, ako ani skutočnosť, že by navrhované predbežné opatrenie bolo primerané hodnote zabezpečovaného práva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dospel k záveru, že závery odvolacieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 167 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd konštatoval, že uznesenie odvolacieho súdu netrpí vadou uvedenou v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a dovolací súd nezistil ani to, že by rozhodnutie odvolacieho súd bolo postihnuté inou vadou taxatívne vymenovanou v § 237 ods. 1 O. s. p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. l písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.

V dovolacom konaní žalovanému nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože si ich náhradu neuplatnil (§ 423d ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. l O. s. p., § 142 a § 151 ods. l O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.