7 Cdo 117/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky 7 Cdo 117/2012

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. L. S., bývajúceho v P., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Martin Timcsák, advokát, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Zámocké schody 2/A, v mene a na účet ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Martin Timcsák, proti žalovanej Bytovému podniku Piešťany , s. r. o., so sídlom v Piešťanoch, Školská 19, IČO : 36 232 700, o náhradu mzdy , vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 13 C 113/1995, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 17. januára 2012 sp. zn. 10 Co 127/2011, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Okresný súd Trnava rozsudkom ( piatym v poradí ) zo 16. marca 2011 č. k. 13 C 113/1995 – 876 žalobu, ktorou si žalobca voči žalovanej uplatňoval nárok titulom náhrady mzdy ( podľa § 130 ods. 1 Zákonníka práce ) v sume 68 141, 80 € v hrubom za obdobie od 1. októbra 1995 do 31. augusta 2010 ( zmena žaloby pripustená uznesením z 28. septembra 2010 č. k. 13 C 113/1995 – 808 ), zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v sume 1 338, 54 € do troch dní. V odôvodnení uviedol , že žalobcovi bola daná ( právnym predchodcom žalovanej ) 25. júla 1995 výpoveď z pracovného pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. f/ Zákonníka práce v znení v tom čase platnom. Konanie o určenie neplatnosti výpovede bolo právoplatne skončené pripustením späťvzatia žaloby ( v časti určenia neplatnosti výpovede ) uznesením Krajského súdu v Trnave z 13. decembra 2006 sp. zn. 11 Co 60/2006. Po doplnení dokazovania a jeho vyhodnotení v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení dospel súd prvého stupňa opätovne k záveru, že pracovný pomer žalobcu u právneho predchodcu žalovanej skončil uvedenou výpoveďou dňom 30. októbra 1995. Výpoveď, ktorá bola vopred prerokovaná ( 24. júla 1995 ) príslušným odborovým orgánom ( súhlasil s výpoveďou ) bola doručovaná žalobcovi poštou ( podľa denníka odoslanej pošty podaná na poštovú prepravu 26. júla 1995 ) na adresu - P. ako doporučená zásielka s poznámkou do vlastných rúk. O tejto skutočnosti svedčí žalovanou predložená obálka - s farebnou kópiou v spise - s modrým pruhom a nalepenou známkou v hodnote 16 Sk , ktorá potvrdzuje zasielanie takto označených zásielok v rozhodnom čase. V súvislosti s doručovaním písomnosti žalobcovi poukázal na výpoveď svedkyne A. M. a skutočnosti z jej svedeckej výpovede vyplývajúce. Mal za preukázané, že výpoveď zasielaná žalobcovi na adresu P., L. vrátila pošta právnemu predchodcovi žalovanej ( podľa pečiatky na obálke ) 15. augusta 1995 z dôvodu jej neprevzatia žalobcom v odbernej lehote ( napriek výzvam poštového doručovateľa ). O tom, že sa žalobca na tejto adrese zdržiaval svedčí aj skutočnosť, že 27. júla 1995 odmietol na nej prevziať výpoveď , čoho dôkazom je obálka s výpoveďou nachádzajúcou sa v spise. Z toho súd prvého stupňa vyvodil, že žalovaná ( jej právny predchodca ) splnila zákonný spôsob doručenia zásielky s predmetnou výpoveďou žalobcovi 15. augusta 1995 v súlade s ustanovením § 266a ods. 3 Zákonníka práce . Potom výpovedná doba začala plynúť 1. septembra 1995 a uplynula 30. októbra 1995. Keďže žalobca u žalovanej ani žiadnu prácu nevykonával ( po skončení dovolenky 16. júna 1995 sa napriek viacerým písomným výzvam do práce nedostavil ) nemá nárok na náhradu mzdy ( § 111 ods. 1 Zákonníka práce ). Teda v konaní nebolo preukázané, že žalobca nemohol vykonávať prácu pre iné prekážky na strane právneho predchodcu žalovanej ( svojvoľne do práce nenastúpil ). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

Za účelovú vyhodnotil námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku , keď konštatoval, že aj sám žalobca ju uplatnil s istou rezervou , lebo ju nespojil s odvolacím návrhom na zrušenie napadnutého rozsudku a jeho vrátením na ďalšie konanie . Naopak domáhal sa konečného rozhodnutia odvolacieho súdu o jeho žalobe ( v zhode s názorom všetkých zúčastnených strán na opodstatnenosť konečného rozhodnutia v spore trvajúcom takmer 17 rokov ).

Konštatoval, že zo skutkových zistení vyplýva, že poslednou zamestnávateľovi známou adresou žalobcu ( a teda i adresou kam mal doručovať písomnosti, vrátane výpovede ) bola adresa P., že žalobca nepotvrdil a nepreukázal či a aké iné písomnosti ( okrem výpovede ) mu boli v rozhodnom období doručované ( v tomto smere ostal nečinným a prakticky podporil skoršiu vratkú argumentáciu žalovanej ).

Pretože z hľadiska posúdenia spôsobilosti zásielky na doručenie spôsobom predpokladaným ustanovením § 266a Zákonníka práce je rozhodujúci údaj, že sa má doručovať do vlastných rúk ( nie farba obálky ) považoval za správne a podložené úvahy prvostupňového súdu, podľa ktorých už 15. augusta 1995 vrátenie zásielky s výpoveďou predchodcovi žalovanej adresovanou do P. a neprevzatej zmarením žalobcu malo za následok doručenie výpovede žalobcovi a následné plynutie výpovednej doby ( uplynula dňom druhého mesiaca nasledujúceho po takomto doručení t. j. 31. októbra

Pokiaľ dospeje k záveru, že ho treba priznať, musí ho správne vypočítať ( vysporiadať sa aj s otázkou či nárok priznať brutto alebo netto ) a oddeliť ho od celkovej žalobcom uplatňovanej sumy . Po rozhodnutí aj o tomto nároku uplatnenom žalobcom ( za mesiac október 1995 ) bude povinnosťou prvostupňového súdu rozhodnúť o trovách konania ( vrátane trov odvolacieho konania ) s tým, že odvolací súd nepovažoval za správne rozhodnutie vychádzajúce z predpokladu plného úspechu žalovanej .

z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvody z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p. Po opísaní ( prevažnej časti ) odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu za dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ktoré zakladajú zároveň jeho dôvodnosť v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p., označil prekvapivosť rozsudku odvolacieho súdu a jeho nepreskúmateľnosť. Uviedol, že odvolací sa neriadil ustanovením § 213 ods. 2 O. s. p. napriek tomu, že v danej veci boli pre vykonanie výzvy podľa tohto ustanovenia splnené zákonné predpoklady , v dôsledku čoho došlo k odňatiu mu možnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ). Ako je z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu zrejmé jednou z rozhodujúcich otázok ostávala otázka legitimity alebo tiež právnej dovolenosti doručovania. Sporným bolo, či právny predchodca žalovanej mu mohol zasielať písomnosti do vlastných rúk postupom zasielania úradných zásielok v zmysle prílohy č. 5 poštového

Ako účelové odmietol snahy odvolacieho súdu založiť záver o preukázaní doručenia mu výpovede tzv. presunom dôkazného bremena , ktoré podľa jeho názoru založili porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tým aj § 237 písm. f/ O. s. p. Zdôraznil, že v odvolaní spochybnil dôkaz predložený žalovanou t. j. knihu odoslanej pošty ( v plnej dispozícii žalovanej ), ktorý nemôže preukázať, že mu bola zásielka doručovaná dňa 26. júla 1995 do vlastných rúk.

nastala. Nijako sa nevysporiadal ani z jeho námietkou o nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa , ani so svojimi opačnými závermi uvedenými v uznesení z 31. mája 2010, čím hrubo porušil § 157 ods. 2 O. s. p. , čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto je aj jeho rozsudok nepreskúmateľný . Nepovažoval za správny záver odvolacieho súdu , podľa ktorého bol právny predchodca žalovanej oprávnený doručovať písomnosti do vlastných rúk modrou obálkou v zmysle prílohy č. 5 poštového poriadku ( mohli ich používať výlučne ustanovené orgány verejnej moci ).

Žalovaná navrhla dovolanie žalobcu zamietnuť , pretože nie sú dané dôvody dovolania ani iné vady konania, pre ktoré by bolo treba napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) za splnenia podmienky vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je prípustné.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu , vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa , ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či už to účastníka namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný , o odňatie možnosti konať pred súdom a o rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ) . Vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/až e/ a g/ O. s. p. žalobca nenamietal a ich existenciu po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd.

Vychádzajúc z obsahu dovolania, v ňom zvolenej argumentácie a vytýkaných nedostatkov , dovolací súd sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p.

Pod odňatím možnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky ( ďalej len „ústava“ ) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( ďalej len „dohovor“ ) .

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobca sa v konaní domáhal nároku na náhradu mzdy z trvajúceho pracovného pomeru pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa podľa § 130 ods. 1 Zákonníka práce . Vychádzal pritom z tvrdenia, že mu výpoveď z pracovného pomeru ( z 25. júla 1995 ) daná právnym predchodcom žalovanej podľa § 46 ods. 1 písm. f/ Zákonníka práce nebola v súlade s ustanovením § 266a Zákonníka práce doručená. Súd prvého stupňa na základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že výpoveď bola žalobcovi doručená spôsobom predpokladaným ustanovením § 266a Zákonníka práce a jeho pracovný pomer u právneho predchodcu žalovanej skončil uplynutím výpovednej doby ( začala plynúť 1. septembra 1995 ) dňom 30. októbra 1995 . Na základe toho dospel následne aj k záveru o nedôvodnosti nároku uplatneného žalobcom titulom náhrady mzdy . Odvolací súd úvahy prvostupňového súdu vedúce k záveru o doručení výpovede žalobcovi a následnom plynutí výpovednej doby a jej uplynutí dňom 31. októbra 1995 považoval za správne a podložené, pričom konštatoval , že z hľadiska posúdenia spôsobilosti zásielky na doručenie spôsobom predpokladaným § 266a Zákonníka práce ( ktorýmkoľvek v ňom uvedeným spôsobom za účasti pošty ) je rozhodujúci údaj, že sa má doručovať do vlastných rúk ( nie farba obálky). K potvrdeniu správnosti záveru o skončení pracovného pomeru žalobcu pristúpil odvolací súd po analýze citovaných ustanovení poštového poriadku , prezentovaných žalobcom v jeho odvolaní v rámci námietok týkajúcich sa vzniku fikcie doručenia mu výpovede , ku ktorému sa žalovaná vyjadrila. Teda nešlo o ustanovenia právneho predpisu použité až odvolacím súdom a napokon ani o ustanovenia pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Rozhodujúca bola až aplikácia ustanovenia § 266a Zákonníka práce t. j. právny záver ( vyplývajúci zo zisteného skutkového stavu ) , či nastali účinky doručenia výpovede žalobcovi týmto ustanovením predpokladané a následne z neho vyplývajúci záver o opodstatnenosti uplatňovaného nároku. Preto tým, že odvolací súd účastníkov nevyzval, aby sa k použitiu ustanovení poštového poriadku vyjadrili, neodňal im možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia ( § 157 ods. 2 O. s. p. ) , pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné ( zásadné ) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy , ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“ ) , porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody , na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany ( účastníka ) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument , ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. ( rozsudok GEORGIADIS proti Grécku z 29. mája 1997 , sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 – III, rozsudok HIGGINSOV8 a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudok a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky ( ďalej len „ústavný súd“ ) vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy , čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany , t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného ( odvolacieho) súdu“ ), porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03,

uznesenie

z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 ).Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania , ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia po opísaní priebehu konania , stanovísk procesných strán , obsahu odvolania a vyjadrenia žalovanej vzhľadom na určité výhrady vo vzťahu k celkovej bezchybnosti preskúmateľného rozhodnutia súdu prvého stupňa ( za zjavne účelovú považoval námietku jeho nepreskúmateľnosti ) z hľadiska jeho presvedčivosti a potreby dôsledného vysporiadsania sa so všetkými pre posúdenie veci relevantným otázkami , podrobne a obšírne rozobral skutkové a právne okolnosti danej veci. Z týchto vyvodil správnosť záverov prvostupňového súdu, ktoré boli dôvodom prečo jeho rozhodnutie ( v napadnutej časti ) ako vecne správne potvrdil. V rámci nich sa vysporiadal aj s námietkami žalobcu vo vzťahu k naplneniu fikcie doručenia mu výpovede aj z hľadiska aplikácie citovaných ustanovení poštového poriadku , na ktoré v odvolaní poukázal. Zhodne so súdom prvého stupňa potom uzavrel, že po doručení výpovede, ktoré zodpovedalo kritériám predpokladaným ustanovením § 266a Zákonníka práca začala plynúť výpovedná doba od 1. septembra 1995 a jej uplynutím 31. októbra 1995 došlo k skončeniu pracovného pomeru žalobcu u právnej predchodkyne žalovanej, čo viedlo k záveru o neopodstastnenosti ním uplatneného nároku na náhradu mzdy ( od 1. novembra 1995 ) . Preto možno uzavrieť, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu dôsledne a zrozumiteľne vysvetľujúce skutkový a právny základ rozhodnutia t. j. prečo ( pri zohľadnení ktorých skutočností a akom ich právnom posúdení ) bol správny výrok o zamietnutí žaloby v časti uplatneného nároku na náhradu mzdy od 1. septembra 1995 , nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces. Preto postupom a samotným rozhodnutím odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcovi konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ). Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať to, že odvolací súd nerozhodol ( a neodôvodnil svoje rozhodnutie ) podľa požiadavky žalobcu.

Keďže v danej veci nebolo dovolanie procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k preskúmaniu správnosti právneho posúdenia veci súdmi nižších stupňov ( všetkými senátmi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ) a zaoberať sa tzv. inými vadami konania namietanými v dovolaní. Aj pokiaľ dovolateľ namietal nesprávnosť skutkových zistení , tieto by mohli prípadne zakladať ( len ) tzv. inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( nie nedostatok, ktorý by v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol považovaný za dôvod, ktorý zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., pretože ním nie je znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania ) . Vadu tejto povahy však možno namietať iba v procesne prípustnom dovolaní ( čo nebol daný prípad ).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu v napadnutej časti z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal ( § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však trovy dovolacieho konania nepriznal, pretože nepodala návrh na ich náhradu ( § 151 ods. 1 O. s. p. ).

Hrčková Marta