Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7 Cdo 51/2013
Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. J. K., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. Jozefom Madejom, advokátom v Bratislave, Vysoká 20, proti žalovanej Ing. V. K., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. Milanom Fulecom, advokátom v Bratislave, Živnostenská 2, o vydanie bezdôvodného obohatenia, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. č. 41 C 71/2012 o dovolaní žalovanej proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 15. augusta 2012 sp. zn. 4 Co 269/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie odmieta.
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
Odôvodnenie:
Okresný súd Bratislava V uznesením zo 16. mája 2012 č. k. 41 C 71/2012 – 28 návrh žalovanej na zastavenie konania z dôvodu prekážky už začatého konania ( § 83 O. s. p. ) vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 41 C 71/2012 zamietol. V odôvodnení uviedol, že časť vyjadrenia žalovanej k žalobe, ktorou si žalobca uplatnil nárok titulom bezdôvodné obohatenie získaného užívaním veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov , posúdil ako návrh na zastavenie konania ( § 41 ods. 2 O. s. p. ) z dôvodu prekážky už začatého konania, tzv. litispedencie. Dospel k záveru, že v danom prípade nie je daná totožnosť predmetu konania, keďže konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
14 C 181/2009 sa týka vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov konanie sp. zn. 41C 71/2012 na bezdôvodného obohatenia.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovanej uznesením z 15. augusta 2012 sp. zn. 4 Co 269/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil ( § 219 ods. 1 O. s. p. ). V plnom rozsahu sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že nie je daná totožnosť predmetu konania v konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 41 C 71/2012 o vydanie bezdôvodného obohatenia na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 14 C 181/2009 o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Poukázal na znenie ustanovenia § 83 O. s. p. , v ktorom j vyjadrená prekážka veci začatej ( tzv. litispedencia ) patriaca k podmienkam konania, ktorých nedostatok súdu znemožňuje rozhodnúť vo veci samej. Prekážka veci začatej bráni tomu, aby bola prejednaná a rozhodnutá vec, o ktorej už bolo skôr začaté konanie. Takýto nedostatok podmienky konania nemožno odstrániť , preto súd po jeho zistení musí konanie v ktoromkoľvek štádiu bez ďalšieho zastaviť ( § 104 O. s. p. ). Vysvetlil, kedy v zmysle uvedeného ustanovenia ide o prekážku litispedencie a konštatoval, že v danej veci absentuje druhý predpoklad zakladajúci prekážku litispedencie spočívajúci v totožnosti predmetu konania ( okrem totožnosti účastníkov konania ) , správne preto súd prvého stupňa návrh na zastavenie konania zamietol.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie žalovaná. Navrhla , aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu spolu s uznesením súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietala odňatie jej možnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) postupom odvolacieho súdu tým, že potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom zaoberal jeho arbitrárnosťou a z nej vyplývajúcou nepreskúmateľnosťou ( namietanou v odvolaní ) a zaťažil tak svoje rozhodnutie rovnakou vadou. Tým jej fakticky odňal právo na riadny opravný prostriedok , keďže svojím rozhodnutím bez akéhokoľvek zákonného dôvodu nahradil rozhodovaciu činnosť súdu prvého stupňa a zároveň zasiahol do jej práva na spravodlivý súdny proces zakotvený v čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tiež namietala vadu konania podľa § 237 písm. d/ O. s. p. ( v tej istej veci sa už prv začalo konanie ) z dôvodu, že už bolo začaté konanie s rovnakým predmetom konania. Podľa jej názoru v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa vyporiadavajú všetky práva a povinnosti týkajúce sa nadobudnutého majetku , vrátane užívania nehnuteľnosti.
Žalobca navrhol dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania ( § 240 ods. 1 O. .s p. ) zastúpená advokátom ( § 241 ods. 1 O. s. p. ) , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( 243a ods. 3 O. s. p. ) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( § 236 ods. 1 O. s. p. ).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu.
Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 , 2 O. s. p. Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa , ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní ( neuznaní ) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné ( nevykonateľné ) na území Slovenskej republiky.
Dovolaním žalovanej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. , proti ktorým zákon dovolanie pripúšťa. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že prípustnosť dovolania žalovanej z nich vyvodiť nemožno.
So zreteľom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou zo závažných procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. , vyplývajúcu mu z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p., sa Najvyšší súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O. s. p. Zaoberal sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania , c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, ak v konaní došlo k niektorej z vád v ňom vymenovaných, možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné ( pozri napr. R 117/1999, R 34/1995 ). Treba ale uviesť , že z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ) , i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci , ale ani samotné nesprávne právne posúdenie veci opierajúce sa o dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Pre záver o prípustnosti dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho , že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení, rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne aj došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/, e/ a g/ O. s. p. v konaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Preto prípustnosť dovolania z nich vyvodiť nemožno.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti v postupe súdov nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. d/ ( v tej istej veci sa už začalo konanie t. j. k prekážke tzv. litispedencie ) a písm. f/ O. s. p. ( účastníkovi sa postupom súdov odňala možnosť konať pred súdom ).
Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. d/ O. s. p. zakladala na tvrdení, že vzhľadom na totožnosť účastníkov konania a predmetu konania v danej veci s konaním skôr začatým o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov a vedeným na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 14 C 181/2009 , súd mal dané konanie zastaviť.
Ustanovenie § 237 písm. d/ O.s.p. dopadá na prípady, v ktorých súd rozhodol napriek tomu, že mu v tom bránila prekážka veci právoplatne rozhodnutej (§ 159 ods. 3 O.s.p.) alebo prv začatého konania (§ 83 O.s.p.). Ak súd zistí, že v tej istej veci bolo právoplatne rozhodnuté alebo začalo prv konanie, konanie bez ďalšieho zastaví (§ 104 ods. 1 O.s.p.). Prekážka veci právoplatne rozhodnutej alebo prv začatého konania je daná vtedy, ak v novom konaní ide o tú istú vec , t. j. ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo rozhodnuté alebo o ktorom už prv začalo konanie . Totožnosť vecí teda charakterizuje totožnosť osôb a totožnosť predmetu konania. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený t. j. o nárok založený na rovnakom právnom dôvode a vyplývajúci z rovnakých skutkových okolností.
V predmetnej veci si žalobca uplatňuje nárok titulom bezdôvodného obohatenia získaného žalovanou na jeho úkor užívaním rodinného domu patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov za obdobie po právoplatnom skončení konania o rozvod manželstva ( rozsudok , ktorým bolo manželstvo účastníkov rozvedené nadobudol právoplatnosť 27. júna 2006 ) . Jeho výšku odvodzuje z obvyklého nájomného za prenájom obdobných nehnuteľností v lokalite, kde sa nachádza a pomernej časti nehnuteľnosti, z užívania ktorej bol neoprávnene vylúčený. V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 14 C 181/2009 je predmetom vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov t. j. vyporiadanie všetkých majetkových hodnôt (aktív ) a záväzkov ( pasív ) nadobudnutých účastníkmi ( alebo jedným z nich ) počas trvania manželstva t. j. od jeho uzavretia do právoplatného skončenia konania o rozvod manželstva. V oboch konania sú síce totožní účastníci konania , ale nie je totožný aj ich predmet. Tento je založený nielen na rozdielnom skutkovom základe, ale aj rozdielnom právnom dôvode. Preto prekážka už prv začatého konania ( tzv. litispedencia ) nie je daná . Vzhľadom na uvedené nie je dôvodné tvrdenie dovolateľky, že konanie je zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.
Dovolateľka existenciu procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. vidí v tom, že odvolací súd sa nevyporiadal s jej námietkou arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a jeho rozhodnutie o nezastavení konania pre prekážku litispedencie nesprávne potvrdil. Prvostupňový súd vychádzal z nesprávnej intepretácie ustanovenia § 83 O. s. p. , lebo aj v prípade, ak by bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu získala , stalo by sa predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Preto aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu považovala za nedostatočné a nepresvedčivé. Týmto postupom došlo k porušeniu jej práva na súdnu ochranu v zmysle podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s článkom 2 Ústavy Slovenskej republiky ( ďalej len „ústava“ ) a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( ďalej len „dohovor“ ) , čo viedlo k odňatiu jej možnosti konať pred súdom.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“ ) totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy , ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na
odôvodnenie
rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 77/02).
Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Za arbitrárne, resp. nie dostatočne zdôvodnené treba považovať rozhodnutie všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).
Dovolací súd dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa v spojení s potvrdzujúcim uznesením odvolacieho súdu spĺňa kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 O. s. p. a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné, či arbitrárne. Odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia, ale i obsahovej (materiálnej) náplni, čím je zvýraznená najmä jeho určitosť (prehľadnosť), zrozumiteľnosť i presvedčivosť. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, čoho sa žalobca domáhal, z akého dôvodu žalovaná navrhla zastavenie konania vo veci a prečo súd považoval jej návrh za nedôvodný. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvého stupňa, konštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie jeho správnosti uviedol ďalšie dôvody. Podľa názoru dovolacieho súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 od. 1 ústavy a odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. a § 211 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Dovolací súd napokon poznamenáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch nižšieho stupňa nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej dovolania nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalovanej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné.
Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil, že žalovaná nebola v dovolacom konaní úspešná, právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo žalobcovi (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní ale nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania), preto ich náhrada nebola žalobcovi priznaná (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. apríla 2013 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť: Hrčková Marta