Najvyšší súd
Slovenskej republiky 8 Cdo 151/2014
Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu V., bývajúceho v P., zastúpeného JUDr. Mariánom Gelenekym, advokátom v Starej Ľubovni, Garbiarska 20, proti žalovanej Slovenskej republike – Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. 4 C 2/2013, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 21. januára 2014 sp. zn. 21 Co 110/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania 107, 44 € na účet JUDr. Mariána Gelenekyho do 3 dní.
Odôvodnenie
Okresný súd Stará Ľubovňa rozsudkom z 30. apríla 2013 č. k. 4 C 2/2013 – 27 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 782, 37 € s 9 % úrokom z omeškania od 4. februára 2011 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100 % , o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku ( uznesením z 31. marca 2014 , čl. 95 , uložil žalovanej povinnosť uhradiť žalobcovi trovy konania vo výške 729, 26 € k rukám právneho zástupcu do 3 dní ) . V prevyšujúcej časti ( 187, 13 € ) žalobu zamietol . V odôvodnení uviedol, že predmetom konania je náhrada škody, ktorú žalobca uplatnil vo výške 1 969, 50 € s príslušenstvom, spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“ )- uznesením policajného orgánu Okresného riaditeľstva PZ, odboru justičnej a kriminálnej polície Stará Ľubovňa pod č. ČVS: OLRP-269/OdV.SL-07 z 13. decembra 2007, ktorým bolo začaté trestné stíhanie pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa a 27. februára 2008 vznesené obvinenie. Sťažnosť žalobcu proti tomuto uzneseniu bola zamietnutá . Okresná prokuratúra Stará Ľubovňa 14. augusta 2008 podala na žalobcu obžalobu č. Pv 573/08. Žalobca plnomocenstvom zo 14. marca 2008 splnomocnil na zastupovanie v trestnom konaní
JUDr. Geleneka. Rozsudkom z 19. októbra 2009 sp. zn. 1 T 1260/2008 – 253 Okresný súd Stará Ľubovňa žalobcu spod obžaloby podľa § 285 písm. a/ Trestného poriadku oslobodil, pretože nebolo preukázané, že skutok spáchal. Právny zástupca žalobcu 8. septembra 2010 vyúčtoval odmenu a náhrady za poskytnuté právne služby v trestnom konaní celkove vo výške 1 969, 50 € , ktoré žalobca uhradil 8. septembra 2010 v hotovosti ( faktúra č. 101023 z 8. septembra 2010 ). Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republike, ktorému bola adresovaná žiadosť o predbežné prerokovanie tohto nároku na náhradu škody ( 14. septembra 2010 ) oznámilo právnemu zástupcovi žalobcu, že ju postúpilo Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky , ako orgánu príslušnému konať v mene štátu ( 29. septembra 2010 ). Táto žalobcovi ( listom zo 7. decembra 2010 ) oznámila, že nezistila nezákonný postup a žiadosť ako nedôvodnú zamietla. Žiadosť podaná na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky bola tiež postúpená Generálnej prokuratúre na vybavenie. V ďalšom citoval príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z., Trestného poriadku , § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 NV č. 87/1995 Z. z. , rozobral predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím . Konštatoval, že k uplatneniu práva na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia v danej veci došlo na základe tej skutočnosti, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený , ktoré rozhodnutie nebolo zrušené, podanie opravného prostriedku proti nemu neprichádza do úvahy pre jeho bezpredmetnosť z hľadiska trestného konania. Ak fyzická osoba v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní vynaložila náklady na trovy obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného ( žalobcu ), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu ( § 1, § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. ). Je ústavne zaručeným právom každého mať v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy právnu pomoc ( čl. 47 ods. Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd ) . V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 183/2009. K námietke o nedostatku pasívnej legitimácie poukázal na znenie § 4 ods. 1 písm. b/ a § 14 ods. 1 písm. l/ zákona č. 514/2003 Z. z. , keď orgánom konajúcim v mene štátu je v danej veci Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovanej rozsudkom z 21. januára 2014 sp. zn. 21 Co 110/2013 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že prvostupňový súd správne zistil skutkový stav veci a aj správne právne vec posúdil . V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku ( § 219 ods. 2 O. s. p. ). Odvolaciu námietku žalovanej vyplývajúcu z nesprávneho právneho záveru spočívajúceho v posúdení otázky prekážky rozhodnutej veci vyhodnotil za nedôvodnú. Podľa žalovanej nastal neodstrániteľný nedostatok podmienky konania v prejednávanej veci tým, že žalobca vzal svoju žalobu späť voči ( pôvodne ) žalovaným 1/ a 3/ ( Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti SR a Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra SR ) a súd zastavil konanie voči Slovenskej republike , ktorým rozhodnutím je viazaný ( § 156 ods. 4 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. ). Citoval ustanovenia § 1 písm. a/, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a uviedol, že podľa tohto zákona je štát - Slovenská republika – zodpovedný za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci . V súlade s § 21 O. s. p. pred súdom za štát koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom je práve zákon č. 514/2003 Z. z. , ktorý v § 4 ods. 1 ustanovuje pôsobnosť orgánov konať v mene Slovenskej republiky. V tomto smere poukázal na záver vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozsudku z 21. augusta 2008 sp. zn. 4 Cdo 185/2007. Žalobca v danej veci bez pochybností označil štát za subjekt, ktorý zodpovedá za spôsobenú mu škodu. Vzhľadom na to, že Slovenskú republiku označil za žalovaného viackrát a zároveň označil viacero orgánov verejnej moci, následne v snahe spresniť , kým má byť Slovenská republiky v konaní zastúpená, realizoval späťvzatie voči orgánom štátu, ktoré už nemali vystupovať na strane žalovanej. Podľa názoru odvolacieho súdu takýto postup žalobcu treba považovať za postup vyplývajúci z potreby , aby v žalobe neboli označené orgány, ktoré v mene štátu konať nemali. Nemožno s takýmto spresnením vyvolať dôsledky zastavenia konania voči Slovenskej republike a vytvorenie tým prekážky už rozhodnutej veci, lebo žaloba naďalej smerovala voči štátu – Slovenskej republike. V tejto súvislosti poukázal aj na závery vyslovené v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 MCdo 15/2009. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalovaná. Navrhla ho spolu s rozhodnutím prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietala vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p. Uviedla, že odvolací súd zásadne pochybil tým, že nielen nevzhliadol procesné pochybenie súdu prvého stupňa, ale sa s týmto stotožnil a i za cenu popretia práva ako takého prispel k úspešnosti žalobcu v konaní, v ktorom sám žalobca sa svojho úspechu vzdal späťvzatím žaloby voči žalovaným 1/ a 3/ )
a priamo ho znemožnil. Súd prvého stupňa totiž hneď po podaní žaloby netrval na tom, aby žalobca upresnil, kým má byť v konaní zastúpená Slovenská republika , ktorá vystupovala ako žalovaný 1/ a 3/, hoci identita žalovaného zostáva zachovaná bez ohľadu na to, kto ho zastupuje. Ak za tohto stavu vzal žalobca žalobu späť voči žalovaným 1/ a 3/ t. j. voči Slovenskej republike zastupovanej dvoma odlišnými štátnymi orgánmi, neostalo súdu iné riešenie, než tomuto procesnému návrhu vyhovieť a konanie zastaviť, hoci tým vytvoril prekážku rozhodnutej veci voči „ v prevyšujúcej časti vylúčenej na samostatné konanie“, pretože aj toto konanie sa viedlo proti Slovenskej republike , voči ktorej však súd prvého stupňa konanie zastavil a týmto svojím rozhodnutím je viazaný ( § 156 ods. 4 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. ) . Nemohol preto súd prvého stupňa následne v konaní označeným iným číslom konania, ale inak zhodným s konaním č. k. 4 C 3/2011 vyniesť rozsudok . Skutočnosť, že voči žalovanej ( Slovenskej republike ) došlo právoplatne k zastaveniu konania , nemožno poprieť vymyslenými tvrdeniami odvolacieho súdu , že „žalobca realizoval späťvzatie svojej žaloby voči orgánom štátu, ktoré už nemali vystupovať na strane žalovaných“. Za „vymyslené“ možno tieto tvrdenia odvolacieho súdu označiť preto, lebo a/ odvolací súd neuvádza, kedy takýto zámer žalobca vyslovil, b/ žalobca sa k odvolaniu nevyjadril a c/ odvolací súd touto právnou konštrukciou popiera zmysel ním samotným citovanej judikatúry Najvyššieho súdu SR , popierajúcej právne postavenie účastníka konania na strane iného subjektu než štát, v sporoch podliehajúcich režimu čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a zákona č. 514/2003 Z. z. Ak teda iný subjekt než štát nemôže byť účastníkom sporu spadajúceho pod režim zákona č. 58/1969 Zb. a aj zákona č. 514/2003 Z. z. , nemožno sa späťvzatím žaloby voči Slovenskej republike , zastupovanej Ministerstvom spravodlivosti SR, či Ministerstvo vnútra SR , ani napokon súčasne oboma ústrednými orgánmi verejnej moci právne účinne domáhať , aby tieto orgány prestali „vystupovať na strane žalovaných“ a to z toho jednoduchého dôvodu, že procesným úkonom smerujúcim proti účastníkovi – žalovanému - nemožno docieliť zmenu, či zánik právneho postavenia žalovaného – keďže to ani platné právo nepripúšťa.
Žalobca navrhol dovolanie odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) za splnenia podmienky vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ) a dospel k záveru, že dovolanie žalovanej nie je prípustné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok
súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu , vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa , ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p.
Dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu , vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovanej nie je podľa ustanovenia § 238 O. s. p. prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či už to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný , o odňatie možnosti konať pred súdom a o rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ) . Vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ až c/, e/ a g/ O. s. p. žalovaná nenamietala a ich existenciu po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd.
Žalovaná v dovolaní namieta vadu konania podľa § 237 písm. d/ O. s. p t. j., že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie. Túto vyvodzovala z toho, že ak súd zastavil konanie voči pôvodne označeným žalovaným 1/ a 3/ ( žalobca sa žalobou doručenou súdu 10. januára 2011 domáhal zaplatenia sumy 1 969, 50 € s príslušenstvom voči žalovaným 1/ Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, 2/ Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky a 3/ Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky ) t. j. voči Slovenskej republike z dôvodu, že podaním doručeným súdu 3. decembra 2012 zobral žalobca žalobu voči žalovaným 1/, 3/ t. j. voči Slovenskej republike späť , vytvoril tým prekážku rozhodnutej veci „ v prevyšujúcej časti vylúčenej na samostatné konanie“ .
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 10. januára 2011 domáhal zaplatenie sumy 1 969, 50 € s príslušenstvom voči žalovaným , za ktorých označil : 1/ Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, 2/ Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, 3/ Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, titulom náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Podaním doručeným súdu 3. decembra 2012 žalobca ( cestou právneho zástupcu ) zobral žalobu voči žalovaným 1/ a 3/ späť. Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením zo 7. januára 2013 č. k. 4 C 3/2011 – 152 konanie voči žalovaným 1/ a 3/ zastavil ( § 96 ods. 1 O. s. p. ) a v prevyšujúcej časti vec vylúčil na samostatné konanie s tým, že v ňom bude rozhodnuté aj o trovách celého konania. Vec v prevyšujúcej - vylúčenej časti ( t. j. o žalobe voči žalovanej 2/ ) - bola ďalej vedená pod sp. zn. 4 C 2/2013. Na pojednávaní v tejto veci , ako vyplýva zo zápisnice o pojednávaní z 9. apríla 2013 ( čl. 23 ), súd prvého stupňa vyhlásil uznesenie , ktorým pripustil spresnenie žalovaného v zmysle prednesu právneho zástupcu žalobcu tak, že označenie žalovaného ( označeného v žalobe pôvodne pod 2/ ) znie : Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky . Takto označil žalovaného aj v záhlaví rozsudku z 30. apríla 2013 ( čl. 27 spisu ). Podľa názoru žalovanej, ak súd konanie voči Slovenskej republike ako jedinému zodpovednému subjektu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. bez ohľadu na to , kto ju zastupuje, zastavil, vytvoril tým prekážku rozhodnutej veci . Preto nemohol pokračovať v konaní voči tomu istému subjektu - voči ktorému konanie zastavil ( voči Slovenskej republike ) - a vo veci rozhodnúť.
Je nepochybné, že predmetom konania v danej veci je náhrada škody spôsobená nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a pozostávajúca z náhrady trov trestného konania. Tiež je nepochybné, že za takúto škodu zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom štát t. j. Slovenská republika ( § 3 ods. 1 písm. a/ ).
Ustanovenie § 21 ods. 4 O. s. p. pritom všeobecne upravuje, že za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Takýmto osobitným predpisom je aj zákon č. 514/2003 Z. z.
Vo veci náhrady škody v mene štátu t. j. Slovenskej republiky koná príslušný orgán, ktorým je v danej veci Generálna prokuratúra Slovenskej republiky ( § 4 ods. 1 písm. l/ zákona č. 514/2003 Z. z. ).
Ak označil žalobca organizačnú zložku štátu ( štátny orgán ), ktorá nebola príslušná za štát konať, nešlo o vadu podania ani o nedostatok podmienky konania . Súd je povinný z úradnej povinnosti zistiť správnu organizačnú zložku a konať s ňou bez toho, aby vydal
uznesenie
o pribratí do konania. Ak súd naďalej konal s nesprávnou organizačnou zložkou štátu, ide o vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( C. H. BECK č. 2724/2004 ). Otázka, ktorý orgán štátu vzhľadom na obsah a povahu daného sporu má v mene žalovaného konať, nie je otázkou pasívnej legitimácie žalovaného, zistené nedostatky v zastúpení žalovaného majú povahu nedostatkov procesných podmienok konania ( R 48/1965 ).
Žalobca za subjekt , ktorý zodpovedá za vzniknutú mu škodu bezpochyby označil štát t. j. Slovenskú republiku a súčasne označil viacero orgánov ( žalovaných 1/, 2/ a 3/ ) , ktoré majú za tento subjekt t. j. štát konať . Keďže žalobca vzal späť žalobu vyslovene voči žalovaným označeným ako 1/ a 3/ t. j. voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR a Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom vnútra SR a nie aj voči žalovanému 2/ t. j. Slovenskej republike zastúpenej Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky , nemožno z toho vyvodiť záver, že zobral žalobu v celom rozsahu t. j. voči žalovanému štátu - Slovenskej republike – ako jedinému zodpovednému subjektu späť. Podľa názoru dovolacieho súdu prvostupňový súd správne procesný úkon žalobcu – späťvzatie žaloby voči žalovaným 1/ a 3/ vyhodnotil za „spresnenie označenia štátneho orgánu, ktorý je v danej veci príslušným orgánom v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.“ Preto aj správne pokračoval v konaní so žalovaným/ou Slovenskou republikou zastúpenou
Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky. Jeho uznesenie, ktorým zastavil konanie voči žalovaným 1/ a 3/ ( a v prevyšujúcej časti vylúčil vec na samostatné konanie ) nemožno považovať za ( neodstrániteľnú ) prekážku rozhodnutej veci pre rozhodnutie o nároku uplatnenom žalobcom titulom náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. voči Slovenskej republike zastúpenej Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky t. j. orgánom príslušným za štát ( Slovenskú republiku ) vo veci konať.
Z uvedených dôvodov nie je konanie súdov nižšieho stupňa postihnuté vadou konania v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania žalovanej nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné , odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi Najvyšší súd Slovenskej republiky priznal náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspech nemal ( § 243b ods. 5 O. s. p., § 224 ods. 1 O.- s. p. a § 142 ods. 1 O. s p. ). Tieto pozostávajú z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby – vyjadrenie k dovolaniu á 81, 33 € plus 8, 04 € režijný paušál a 20 % DPH, celkove v sume 107, 44 € ( § 13a ods. 1 písm. a/. § 16 ods. 3 , § 18 ods. 3 zákona č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov ). Tieto je žalovaná povinná zaplatiť na účet advokáta JUDr. Mariána Gelenekyho vedený v Slovenskej sporiteľni, pobočka Stará Ľubovňa, číslo účtu X., variabilný symbol X. konštantný symbol X..
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28 . januára 2015
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Oľga Trnková, v.r.
Zuzana Pudmarčíková predsedníčka senátu