8Cdo/156/2024

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) v poradí druhým rozsudkom č. k. 29C/34/2023- 42 zo 6. novembra 2023 určil, že žalovaný 1/ porušil zásadu rovnakého zaobchádzania prijatím rozhodnutia o určení spoločného školského obvodu č. OÚ-PO-OS1/2014/024175-9 zo 4. decembra 2014 a rozhodnutia o určení spoločného školského obvodu č. OU-PO-OSI-2016/006217-33 z 27. mája 2016, ktorými udržal existujúci protiprávny stav vzdelávania rómskych detí z obce M. A. v Základnej škole s materskou školou v Terni a neprijatím účinných opatrení na predchádzanie a odstránenie diskriminácie rómskych detí z obce M. A. v Základnej škole s materskou školou v E.; určil, že žalovaný 2/ porušil zásadu rovnakého zaobchádzania potvrdením rozhodnutia žalovaného 1/ o určení spoločného školského obvodu č. OÚ-PO-OS1/2014/024175-9 zo 4. decembra 2014 a potvrdením rozhodnutia o určení spoločného školského obvodu č. OU-PO-OSI-2016/006217-33 z 27. mája 2016, rozhodnutím č. 2015-4945/20922:3-100A z 30. apríla 2015 a rozhodnutím č. 2016-19487/32247:2-10A0 zo 17. augusta 2016, ktorými udržal existujúci protiprávny stav vzdelávania rómskych detí z obce M. A. v Základnej škole s materskou školou v E. a neprijatím účinných opatrení na predchádzanie a odstránenie diskriminácie rómskych detí z obce M. A. v Základnej škole s materskou školou v E.; uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne najneskôr do 6 mesiacov po právoplatnosti rozsudku vypracovať plán na odstránenie protiprávneho stavu, obsahujúci analýzu kapacít základných škôl v meste O. a v obciach v okrese O., zohľadňujúc etnické a sociálne zloženie žiakov na týchto základných školách a návrh účinných opatrení na odstránenie diskriminácie rómskych detí z obce M. A. v Základnej škole s materskou školou v E. vrátane časového horizontu ich realizácie a preventívnych opatrení na zabránenie diskriminácie v budúcnosti; uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť do 2 rokov od právoplatnosti rozsudku splniť plán na odstránenie protiprávneho stavu; v prevyšujúcej časti žalobu zamietol; žalobkyni priznal voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení mu veci na ďalšie konanie uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. marca 2023 sp. zn. 4Cdo/112/2021, po opätovnom dokazovaní dospel k záveru, že v dôsledku rozhodnutí štátnych orgánov o vytvorení spoločného školského obvodu obce M. A. a E. došlo k zvýšenej koncentrácii detí zo sociálne znevýhodneného prostredia zastúpenými deťmi rómskeho pôvodu v Základnej škole v E., a tak k zhoršeniu podmienok pre ich inkluzívne vzdelávanie.

Podľa poslednej správy Základnej školy v E. bolo v popoludňajšej zmene vzdelávaných 59 detí, z toho 50 detí z obce M. A.. Uvedené deti boli v podstate vylúčené z mnohých mimoškolských aktivít, ktoré sa spravidla uskutočňovali v poobedňajších hodinách. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaných, že povinnosťou obce bolo zriadiť základnú školu a zabezpečiť tak právo na vzdelanie a povinnú školskú dochádzku

Pokiaľ štát v zmysle rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) zodpovedá za vznik samovoľnej segregácie zvýšenou koncentráciou rómskych rodín v okolí školy, potom bol v prvom rade štát povinný prijať také desegregačné opatrenia, aby nedochádzalo k zvýšenej koncentrácii obyvateľov rómskeho pôvodu na určitom území štátu. V kontexte uvedeného zdôraznil, že bez prijatia účinných opatrení bude naďalej dochádzať k zvýšenej koncentrácii obyvateľov rómskeho pôvodu v niektorých obciach na území Slovenska a tieto by sa prípadnou výstavbou základnej školy, ktorú by navštevovali prevažne deti rómskeho pôvodu vystavili riziku žalôb o porušení zásady rovnakého zaobchádzania tak, ako to konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp. zn. 5Cdo/102/2020 a 5Cdo/220/2022. Žalovaný 2/ bol preto ako najvyšší štátny orgán, v gescii ktorého je školstvo a vzdelávanie, povinný prijímať také opatrenia, aby jednotlivé školy mali vytvorené podmienky na inkluzívne vzdelávanie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia, čo nebolo možné, ak školu

malo byť zaručené všetkým deťom, bez ohľadu na ich etnický pôvod. Súd prvej inštancie dospel teda k záveru, že rozhodnutiami žalovaných o vytvorení spoločného školského obvodu obcí M. A. a E., došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, preto uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť vypracovať plán na odstránenie protiprávneho stavu. Žalobu zamietol v časti vo vzťahu k analýze voľných kapacít v základných školách v okrese A. a K. z dôvodu, že aj v zmysle stanoviska žalovaného 1/ v priebehu súdneho konania, aj samotné mesto O. v základných školách v jeho zriaďovateľskej pôsobnosti disponovalo voľnými kapacitami na prípadné umiestnenie detí z obce M. A.. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s ustanovením § 255 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“).

2.2. K námietke, v zmysle ktorej podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, odvolací súd odkázal na ustanovenia § 35 ods. 2, § 36 a § 37 zákona č. 575/2001 Z. z., z ktorých vyplýva, že ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy sa podieľajú na tvorbe a uskutočňovaní jednotnej štátnej politiky, skúmajú a analyzujú problematiku vo zverených oblastiach, prijímajú opatrenia a koncepcie ich rozvoja, zabezpečujú právnu úpravu vecí patriacich do ich pôsobnosti, pripravujú návrhy právnych predpisov a dbajú o dodržiavanie zákonnosti v príslušnej oblasti. Taktiež dal do pozornosti, že žalovaný 2/ na svojej webovej stránke v dokumente pod názvom „Koncept monitorovania rizika segregácie“ uviedol, že cieľom monitorovania je vyhodnocovanie desegregačných politík a podpora inkluzívnych opatrení. Zdrojom sú administratívne dáta, preto identifikuje len príznaky a riziká segregácie, nie jej existenciu, pričom monitoring slúži na cielenú podporu rizikových lokalít a sledovanie vývoja desegregácie v čase. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd preto stotožnil so žalobkyňou, že žalovaný 2/ deklaroval, že sa zaviazal prijímať opatrenia na podporu desegrácie škôl, avšak v tomto konaní popieral zodpovednosť za protiprávny stav na Základnej škole v E. a odmietal prijať akékoľvek opatrenia smerujúce k zabráneniu segregácii rómskych detí na školách.

2.4. K námietke týkajúcej sa spochybňovania nepriamej diskriminácie, ak predpis, pokyn, rozhodnutie je odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné pre dosiahnutie takého záujmu, odvolací súd poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) v prípade Elmazova a ostatní proti Severnému Macedónsku z 13. decembra 2022, z ktorého vyplýva, že etnické zloženie obyvateľstva v spádovej oblasti samo osebe nemôže objektívne odôvodniť segregáciu rómskych žiakov, najmä ak etnické zloženie blízkych škôl sa výrazne líši. ESĽP zároveň uviedol, že za vzniknutú situáciu nemožno prenášať zodpovednosť na rodičov, keďže je povinnosťou štátu prijať pozitívne a účinné opatrenia na odstránenie faktickej nerovnosti a zabránenie pokračujúcej diskriminácii. Pokiaľ išlo o druhú školu, hoci nebolo preukázané systematické automatické zaraďovanie rómskych žiakov do oddelených tried, údaje poukazovali na výrazné nerovnováhy spôsobené najmä odchodom nerómskych žiakov a nerovnomerným rozdelením tried. ESĽP pritom zdôraznil, že aj napriek absencii diskriminačného úmyslu štátu a napriek čiastočným snahám školy neboli prijaté účinné systémové opatrenia, preto segregáciu rómskych detí nemožno považovať za objektívne a primerane odôvodnenú legitímnym cieľom. Následne odvolací súd poukázal aj na právne závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/112/2021 z 28. marca 2023, v zmysle ktorých diskriminácia formou segregácie rómskych detí je v rozhodovacej praxi ESĽP definovaná ako fakticky vznikajúce oddelenie rómskych detí od ostatných, bez ohľadu na motivácie štátu alebo iných autorít, a zlyhanie štátu túto faktickú situáciu efektívne riešiť. V súvislosti s jej posudzovaním je rozhodujúce, či prijaté opatrenia orgánu štátu na zabezpečenie rovnakého prístupu k vzdelaniu sledovali legitímny cieľ na odstránenie protiprávneho stavu a jeho predchádzaniu do budúcna (§ 2 ods. 2 a 3 zákona č. 365/2004 Z. z.). Či k dosiahnutiu legitímneho cieľa boli použité vhodné, nevyhnutné a primerané opatrenia, ktoré treba posúdiť vždy vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam daného prípadu. Rozhodujúce je však to, či tento cieľ nebolo možné dosiahnuť inými nástrojmi, ktoré by menej zasahovali do práva na rovnaké zaobchádzanie, teda aby opatrením neboli neprimerane dotknuté oprávnené záujmy znevýhodnených osôb. Odvolací súd preto skonštatoval, že aj keď povinnosťou žalovaných bolo určiť školský obvod základnej školy (§ 8 ods. 2 zákona č. 596/2003 Z. z.), pri rozhodovaní o jeho zriadení bolo ich povinnosťou nielen formálne vydanie rozhodnutia o určení školského obvodu, ale predtým, ako k takémuto rozhodnutiu dospeli, bolo potrebné dôsledné zistenie všetkých možností umiestnenia detí z M. A., nevynímajúc aj súčinnosť obce a riaditeľov škôl, náležite vyhodnotiť zistený stav, vrátane zváženia všetkých možných pozitívnych aj negatívnych dopadov a následné prijať také desegregačné opatrenia, aby nedochádzalo k zvýšenej koncentrácií detí rómskeho pôvodu a tým k vzniku etnicky homogénnych tried vrátane nutnosti zavedenia poobedňajších zmien vyučovania a tým znemožniť prístup detí k mimoškolským aktivitám.

3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný 2/ dovolanie (ďalej len ,,dovolateľ“), ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, ktorý sa v bode 53. odôvodnenia nevysporiadal s jeho námietkou neurčitosti a nevykonateľnosti výrokov III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie a bez bližšieho odôvodnenia konštatoval, že ide o vzájomne súvisiace výroky, z ktorých bolo zrejmé, akú povinnosť žalovaným ukladajú. Uviedol, že vykonateľnosť je nevyhnutnou vlastnosťou každého súdneho rozhodnutia vyplývajúcou z princípu právneho štátu, pričom žalobný petit musí presne, určito a konkrétne vymedzovať uloženú povinnosť tak, aby bolo možné rozhodnutie v prípade potreby vykonať niektorým zo spôsobov výkonu rozhodnutia. V danom prípade však boli výroky formulované všeobecne a abstraktne, bez konkretizácie požadovaného plnenia, takže nebolo zrejmé, aké konkrétne povinnosti boli žalovaným uložené, čo podľa dovolateľa vylučuje ich materiálnu vykonateľnosť. Na podporu svojej argumentácie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/102/2020, v ktorom dovolací súd posudzoval obdobne formulovaný žalobný návrh smerujúci k uloženiu povinnosti vypracovať desegregačný plán a prijať opatrenia na odstránenie diskriminácie. Dovolací súd v uvedenej veci zrušil zamietajúcu časť rozsudku odvolacieho súdu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, že po zistení aktuálneho skutkového stavu bude potrebné rozhodnúť aj s prihliadnutím na požiadavku vykonateľnosti rozsudku. Podľa dovolateľa z uvedeného vyplynulo, že dovolací súd považoval otázku určitého a vykonateľného petitu za podstatnú pre rozhodnutie vo veci samej. Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/220/2022, v ktorom dovolací súd opätovne zdôraznil potrebu prihliadať na požiadavku vykonateľnosti rozsudku. Aj v tomto prípade bol žalobný návrh formulovaný obdobne všeobecne a smeroval k uloženiu povinnosti prijať opatrenia na odstránenie diskriminácie, pričom dovolací súd zdôraznil, že rozsudok musí obsahovať takú povinnosť, ktorá je konkrétne určitá a vykonateľná. Ďalej poukázal aj na rozhodnutie sp. zn. 5Cdo/254/2009, v zmysle ktorého formulácia petitu určuje predmet konania, súd ju v prípade úspechu žaloby preberá do výroku rozsudku a práve od jej presnosti závisí budúca vykonateľnosť rozhodnutia. Navyše odkázal aj na rozhodnutia Mestského súdu Bratislava IV (sp. zn. 35C/28/2023 a B3-11C/9/2023), v ktorých boli obdobne formulované žalobné návrhy zamietnuté práve pre ich neurčitosť a materiálnu nevykonateľnosť, keďže neobsahovali konkrétnu povinnosť vykonateľnú exekučnými prostriedkami. Z uvedeného dôvodu dovolateľ vyvodil, že žalobný petit v tomto konaní bol formulovaný obdobne ako v citovaných rozhodnutiach, preto odvolací súd rozhodol v rozpore s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, keď rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

3.2. Napokon namietal pasívnu vecnú legitimáciu z dôvodu, že žalobca, ako aj súdy nižších inštancií nezohľadnili, že žalovaným 2/ nie je Slovenská republika, ale Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy. Odvolací súd síce sám poukázal na § 37 zákona č. 575/2001 Z. z., avšak z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť povinnosť ministerstva samostatne prijímať legislatívne opatrenia alebo systémové zásahy, ktoré patria do pôsobnosti vlády a zákonodarcu. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/102/2020 pritom vyplýva, že subjektom povinným prijať účinné opatrenia je štát ako taký, spravidla v spolupráci s ďalšími orgánmi verejnej moci. Súd prvej inštancie však v bode 71. odôvodnenia vyvodil povinnosť žalovaného 2/ prijať systémové opatrenia, napríklad zmenou právnej úpravy tvorby školských obvodov, čím mu uložil povinnosti, ktoré presahujú jeho kompetencie. Podľa ústavy patrí zákonodarná moc Národnej rade Slovenskej republiky, rozhodovanie o návrhoch zákonov vláde a súdnictvo vykonávajú nezávislé súdy. Z uvedeného vyplýva princíp deľby moci, podľa ktorého ministerstvo ako orgán výkonnej moci môže konať len v medziach zákona a nemožno mu ukladať povinnosť prijímať neurčité „účinné opatrenia“ mimo rámca jeho zákonných právomocí. Podľa názoru dovolateľa uložené povinnosti smerujú vo svojej podstate voči štátu ako nositeľovi verejnej moci, nie voči ministerstvu ako jeho organizačnej zložke. Tento záver podporil aj s odkazom na právny záver vyplývajúci z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Cob/235/2010, podľa ktorého štát je samostatným subjektom práva a nemožno ho stotožňovať s jeho orgánmi bez riadneho procesného postupu. Zároveň predložil návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, a to s ohľadom na vyššie uvedené argumenty, povahu povinností, ako aj s prihliadnutím na ich neurčitosť, keďže nie je zrejmé, čo konkrétne má žalovaný 2/ plniť. Navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť resp. napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

10. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním.

11. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

13. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

16. Pojem procesný postup bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda proces prejednania sporu znemožňujúci strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaci možnosti jej aktívnej účasti na konaní (R 129/1999, rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/ 90/2012). Tento pojem zásadne nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. ,,Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. 17. Najvyšší súd uznesením z 21. marca 2021 sp. zn. 4Cdo/112/2021, zrušil rozsudok odvolacieho súdu z 20. augusta 2020 sp. zn. 16Co/21/2019 (v spise na č. l. 554) a rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 29C/14/2016-411 z 27. februára 2019 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V ďalšom konaní uložil súdu prvej inštancie posúdiť, či vydanými opatreniami žalovaných došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a tým tvrdenej segregácii rómskeho etnika v súvislosti s realizáciou práva na vzdelanie. V súvislosti s riešenou otázkou posúdenia inštitútu prenesenia dôkazného bremena v antidiskriminačných sporoch v zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z., a právneho konceptu segregácie rómskych detí vo vzdelávaní, citujúc ustanovenia § 2 ods. 1 až 3, § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 365/2004 Z. z. akcentoval, že ,,v antidiskriminačných sporoch slovenský zákonodarca transponovaním európskych antidiskriminačných smerníc obrátil dôkazné bremeno a vo väčšej miere ním zaťažil žalovaného. Vychádzajúc z článku 8 Smernice o rasovej rovnosti, ktorá bola implementovaná do zákona č. 365/2004 Z. z., členské štáty boli povinné prijať v súlade so svojimi právnymi systémami nevyhnutné opatrenia, aby akonáhle sa osoba cíti poškodená nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania a predloží súdu alebo inému príslušnému orgánu skutočnosti nasvedčujúce tomu, že došlo k priamej alebo k nepriamej diskriminácii, prislúchalo žalovanému preukázať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania“.

19. Z okolností preskúmavanej veci je nesporné, že po doplnení dokazovania a na základe ustáleného skutkového stavu, súd prvej inštancie skonštatoval, že v dôsledku rozhodnutí štátnych orgánov o vytvorení spoločného školského obvodu obce M. A. a E., došlo k zvýšenej koncentrácii detí zo sociálne znevýhodneného prostredia zastúpenými deťmi rómskeho pôvodu v Základnej škole v E., a tým k zhoršeniu podmienok pre ich inkluzívne vzdelávanie. Podiel detí zo sociálne znevýhodneného prostredia v čase rozhodnutia štátnych orgánov o spoločnom školskom obvode bol na úrovni 65 %, avšak so stúpajúcim podielom detí zo sociálne znevýhodneného prostredia z obce M. A.. Kým v čase rozhodnutia štátnych orgánov to bolo na úrovni 122 až 126 detí z obce M. A., v čase rozhodovania súdu prvej inštancie to bolo 142 detí. Zvýšená koncentrácia rómskych detí v Základnej škole v E. mala za následok vznik tried, ktoré boli prevažne navštevované deťmi rómskeho pôvodu a pre nedostatok priestorových kapacít tieto boli vzdelávané aj v popoludňajšej zmene. Podľa poslednej správy Základnej školy v Terni

Nakoľko si obec uvedené povinnosti nesplnila, zasiahol štát prostredníctvom svojich orgánov a rozhodnutím o spoločnom školskom obvode si splnil úlohu stanovenú ustanovením § 8 ods. 2 zákona č. 596/2003 Z. z. Z obsahu súdneho spisu nesporne vyplýva, že obec M. A. mala vypracovaný projektový zámer na výstavbu modulovej základnej školy, avšak už v tom čase pre prebiehajúci súdny spor o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania výstavbou verejnej školy navštevovanej prevažne rómskymi deťmi v okrese A. Ľ., k jej výstavbe nedošlo z dôvodu, že by došlo k vzniku verejnej školy opätovne navštevovanej v prevažnej miere deťmi rómskej komunity.

Na základe uvedených dôvodov vecne ustálil, že rozhodnutiami žalovaných o vytvorení spoločného školského obvodu obcí M. A. a E., došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, preto uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť vypracovať plán na odstránenie protiprávneho stavu. Žalobu zamietol v časti vo vzťahu k analýze voľných kapacít v základných školách v okrese A. a K. z dôvodu, že aj v zmysle stanoviska žalovaného 1/ v priebehu súdneho konania, aj samotné mesto O. v základných školách v jeho zriaďovateľskej pôsobnosti disponovalo voľnými kapacitami na prípadné umiestnenie detí z obce M. A. (body 63. až 73. odôvodnenia).

20. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie uvedené odvolacím súdom v bodoch 50. až 64., ale aj v celom jeho kontexte s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie najmä v bodoch 63. až 73., ktoré tvoria jeden celok vo vzťahu k ustáleniu zisteného skutkového stavu (IV. ÚS

372/08, IV. ÚS 350/09), spĺňa zákonné náležitosti odôvodnenia rozhodnutia vyplývajúce z ustanovení § 220 ods. 2 CSP a § 393 ods. 2 CSP. Popri tejto všeobecnej úprave umožňuje ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takom prípade sa môže obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Táto forma spĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia z pohľadu práva na spravodlivé konanie. V preskúmavanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zodpovedá základnej, formálnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z jeho obsahu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami, aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé. Vysporiadanie sa s uplatnenými podstatnými odvolacími námietkami, odvolacím súdom možno považovať taktiež za dostatočné aj v zmysle § 387 ods. 3 CSP. Za podstatný je potrebné považovať taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1296 s.). Z uvedených dôvodov namietaná nepreskúmateľnosť, či nevysporiadanie sa s uplatnenými námietkami nie je dôvodná, preto z procesného postupu odvolacieho súdu existenciu vady zmätočnosti nemožno vyvodiť.

23. V reakcii na dovolacie argumenty dovolateľa dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd napadnuté rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv sporovej strany. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).

24. Rovnako ESĽP stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Španielsku z 29. apríla 1993; m. m. II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).

26. K nevykonaniu testu proporcionality k otázke posúdenia unesenia dôkazného bremena dovolací súd uvádza, že v danom prípade žalobkyňa v dostatočnom rozsahu nielen tvrdila, ale aj predložila relevantné dôkazy na preukázanie ňou tvrdených skutočností, ktorých posúdením bolo možné dospieť k záveru o unesení dôkazného bremena v antidiskriminačnom spore, a tým zároveň jeho prenesenia na žalovaných. Ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. predstavuje zásadnú odchýlku konania vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania od klasického sporového súdneho konania v oblasti dokazovania.

dôkazného bremena bol po etablovaní v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie premietnutý do osobitnej smernice - Smernica Rady 97/80/ES z 15. decembra 1997 o dôkaznom bremene v prípadoch diskriminácie na základe pohlavia, neskôr bol tento princíp zakotvený aj v neskorších antidiskriminačných smerniciach č. 2000/43/ES, č. 2000/78/ES, č. 2002/73/ES, č. 2006/54/ES. Prenesenie dôkazného bremena na štát v prípade antidiskriminačných sporov bolo potvrdené aj rozhodovacou praxou Súdneho dvora Európskej únie napr. vo veci C-381/99 Susanna Brunnhofer proti Bank der österreichischen Postsparkasse AG, alebo vo veci C-109/88 Faglige Voldgiftsret proti Dánsku, v ktorých Súdny dvor vyslovil, že osoba, ktorá tvrdí, že bola diskriminovaná, musí najprv doložiť skutočnosti, na základe ktorých možno usudzovať, že došlo k diskriminácii. Posúdenie skutočností, z ktorých možno usudzovať že došlo k diskriminácii, je záležitosťou vnútroštátnych súdnych orgánov v súlade s vnútroštátnym právom alebo praxou, avšak žalovaný musí preukázať, že rozdielne zaobchádzanie zodpovedalo skutočnej potrebe konania a bolo primerané a nevyhnutné na dosiahnutie

žalovaného. Vychádzajúc z článku 8 Smernice o rasovej rovnosti, ktorá bola implementovaná do zákona č. 365/2004 Z. z., členské štáty boli povinné prijať v súlade so svojimi právnymi systémami nevyhnutné opatrenia, aby akonáhle sa osoba cíti poškodená nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania a predloží súdu alebo inému príslušnému orgánu skutočnosti nasvedčujúce tomu, že došlo k priamej alebo k nepriamej diskriminácii, prislúchalo žalovanému preukázať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého

Zákaz diskriminácie je jednou zo základných zásad právneho štátu, ako aj je neodmysliteľnou súčasťou každého demokratického právneho poriadku. Nepriama diskriminácia sa vyznačuje konaním alebo opomenutím založeným na zdanlivo neutrálnom pravidle, ktoré znevýhodňuje konkrétnu osobu alebo skupinu osôb oproti iným osobám, pričom znevýhodnenie nie je objektívne odôvodnené legitímnym cieľom a zároveň primeranými alebo nevyhnutnými prostriedkami.

primerané. Segregačné zaobchádzanie z dôvodov rasy či etnického pôvodu je právne neprípustné, a to obzvlášť vtedy, ak ide o porušenie práva na rovnaké zaobchádzanie, porušenie rovnosti v dôstojnosti a v právach, resp. ak je segregácia dôsledkom diskriminácie, a to v súvislosti s realizáciou základného práva

V súvislosti s jej posudzovaním je rozhodujúce, či prijaté opatrenia orgánu štátu na zabezpečenie rovnakého prístupu k vzdelaniu sledovali legitímny cieľ na odstránenie protiprávneho stavu a jeho predchádzaniu do budúcna (§ 2 ods. 2 a 3 zákona č. 365/2004 Z. z.). Či k dosiahnutiu legitímneho cieľa boli použité vhodné, nevyhnutné a primerané opatrenia treba posúdiť vždy vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam daného

27. Odvolací súd v odôvodnení konštatoval porušenie zásady rovnakého zaobchádzania žalovanými 1/ a 2/ prijatím rozhodnutí o určení spoločného školského obvodu, ktorým udržali protiprávny stav vzdelávania rómskych detí z obce M. A. v Základnej škole s materskou školou v E., vrátane neprijatých účinných opatrení na predchádzanie a odstránenie diskriminácie rómskych detí. V zmysle ich zákonných kompetencií rozhodli o zriadení školského obvodu, následkom ktorého dochádza ku zvýšenej koncentrácii rómskych detí z M. A., čo má za následok vytváranie etnicky homogénnych tried. Žalovaní 1/ a 2/ sú tými subjektmi, ktorí priamo svojim konaním a to vydaním rozhodnutia a neprijatím opatrení, ktorými by zabránili segregácii rómskych žiakov, sú zodpovední za tento zásah do základných práv a slobôd neurčitého počtu detí v sledovanej oblasti. V čase podania žaloby bolo dvojzmenne vzdelávaných 33 rómskych detí. V čase rozhodovania odvolacieho súdu 59 detí z toho 50 detí z M. A..

rozhodnutia). V kontexte uvedeného preto vyhodnotenie otázky (ne)unesenia dôkazného bremena súdmi nižších inštancií bolo správne v súlade konkrétnymi okolnosťami danej veci, ako aj v súlade s judikatúrou ESĽP, ktorý k otázke prenesenia dôkazného bremena sformuloval stanovisko v zmysle ktorého, na preukázanie nepriamej diskriminácie a presunu dôkazného bremena je nevyhnutné uviesť skutočnosti, z ktorých možno vyvodiť diskrimináciu dôkazom prima facie, následne sa dôkazné bremeno presúva na žalovaného, aby preukázal, že k diskriminácii nedošlo.

ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP; v preskúmavanej veci však dovolací súd takúto vadu nezistil. 29. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie nevykazuje existenciu namietanej vady zmätočnosti, ktorá nevyplýva, ani z procesného postupu súdov nižšej inštancie, preto dovolanie uplatnené v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je prípustné a ani dôvodné, čím je daný dôvod na jeho odmietnutie v súlade s § 447 písm. c) CSP.

34. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková. Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení. Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (sp. zn. 4Cdo/64/2018). K posúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení, môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.

35. Dovolací súd posudzujúc prípustnosť dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 421 ods.1 písm. b) CSP v súlade s § 432 CSP v spojení s § 124 CSP (I. ÚS 51/2020), v snahe autenticky porozumieť textu dovolania (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) dospel k záveru, že dovolanie je procesne prípustné. Následne v rámci dovolacieho prieskumu sa zaoberal vymedzenými otázkami týkajúcimi sa posúdenia pasívnej legitimácie žalovaného 2/ v spore, ako aj otázkou určitosti a vykonateľnosti uložených povinností na odstránenie diskriminácie, ako aj ich realizácie a preventívnych opatrení na zabránenie segregácie rómskych detí z obce M. A..

37. Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, keď jedna strana je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide, a druhá je subjektom hmotnoprávnej povinnosti. Štát plní svoje funkcie prostredníctvom rôznych osôb, zložiek či orgánov v rozsahu právnym poriadkom zverenej právomoci a pôsobnosti. Štát môže mať v právnych vzťahov dvojaké postavenie.

Každý občan má totiž právo na to, aby sa všetky štátne orgány voči nemu správali len spôsobom, ktorý im dovoľuje ústava a ďalšie zákony. Pretože štát ako abstraktná entita nemôže vykonávať svoje úlohy bezprostredne, vytvára si na tento účel osobitné orgány, ktoré zastupujú štát v jeho jednotlivých činnostiach. Štát realizuje svoje funkcie prostredníctvom štátnych inštitúcii. Sú nimi jednak štátne orgány, ktorých existencia je zakotvená v osobitných predpisoch, jednak rôzne ďalšie štátne organizácie napr. príspevkové, rozpočtové zriaďované buď priamo zákonom, alebo na jeho základe (vládne organizácie). Štátne orgány na rozdiel od štátnych organizácii sú reprezentantmi, držiteľmi a vykonávateľmi štátnej

zaväzujú. Ostatné funkcie plní štát predovšetkým prostredníctvom iných štátnych inštitúcií. Osobitná úprava spravidla stanovuje, že tieto konajú vo vlastnom mene. Štátne inštitúcie sú obvykle právnickými osobami (majú právnu subjektivitu) a svojím konaním v zákonom stanovených prípadoch zaväzujú iba

Ak pri plnení iných funkcií štátu konajú štátne orgány a štátne organizácie podľa osobitného predpisu vo vlastnom mene, je nositeľom práv a povinností štátny orgán (organizácia). Tieto situácie je potrebné dôsledne rozlišovať, lebo od ich správneho rozlíšenia závisí odpoveď na otázku, ktorý subjekt je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, a teda bude pasívne vecne legitimovaným v spore z tohto vzťahu. Zatiaľ čo v prvom prípade ním bude štát, za ktorý koná jeho organizačná zložka (štátny orgán), v druhom prípade ním bude štátny orgán alebo štátna organizácia (štátna inštitúcia).

38. V rozsudku z 8. decembra 2016 sp. zn. 3Cdo/405/2015 najvyšší súd uviedol, že ,,Právna úprava obsiahnutá v antidiskriminačnom zákone smeruje k zachovaniu a podpore rovnakého zaobchádzania v právnych vzťahoch súkromnoprávneho i verejnoprávneho charakteru.

Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že domáhať sa práv na súde z dôvodu nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania môže každý, avšak iba proti tomu, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania. To znamená, že v konaní o ochrane práv z dôvodu nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania môže byť žalovaným a teda pasívne vecne legitimovaným v spore iba ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania. Z tohto hľadiska je preto predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu pred diskrimináciou nielen zistenie, že žalobca je fyzickou osobou, ktorej práva, právom chránené záujmy alebo slobody boli dotknuté, ale rovnako zistenie, že žalovaný (fyzická alebo právnická osoba) sa dopustil toho konania, ktoré žalobca v konaní považoval za zásah do jeho chránených práv a z ktorého vyvodzoval svoje právo na ochranu pred diskrimináciou. Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný“.

40. Zohľadniac okolnosti preskúmavanej veci dovolací súd považuje za dostatočne preukázanú danosť pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/, keď z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že k namietanej nepriamej diskriminácii došlo v dôsledku konkrétnych rozhodnutí štátnych orgánov, konajúcich v rámci svojej právomoci o vytvorení spoločného školského obvodu obce M. A. a E., o ktorom rozhodol žalovaný 1/ ako orgán územnej samosprávy v súlade s ustanovením § 8 ods. 2 zákona č. 596/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu rozhodnutia, ktoré rozhodnutie žalovaný 2/ ako ústredný orgán štátnej správy (§ 17 zákona č. 575/2001 Z. z.) potvrdil a odvolanie obce E. zamietol (špecifikácia rozhodnutí uvedených v bode 1.). Uvedeným rozhodnutím došlo k zvýšenej koncentrácii detí zo sociálne znevýhodneného prostredia zastúpenými deťmi rómskeho pôvodu v Základnej škole v E. a tak k zhoršeniu podmienok pre ich inkluzívne vzdelávanie. Podiel detí zo sociálne znevýhodneného prostredia v čase rozhodnutia štátnych orgánov o spoločnom školskom obvode bol na úrovni 65 %, avšak so

Podľa poslednej správy zo Základnej školy v E. v čase rozhodovania súdu prvej inštancie bolo v popoludňajšej zmene vzdelávaných 59 detí z toho 50 detí z obce M. A.. Uvedené deti sú v podstate vylúčené z mnohých mimoškolských aktivít, ktoré sú realizované popoludní.

Pozitívny záväzok štátov pristupovať osobitne k potrebám obyvateľstva rómskeho pôvodu nielen v procese nastavovania normatívneho rámca v jednotlivých oblastiach, ale predovšetkým následného prijímania rozhodnutí v konkrétnych prípadoch, zdôrazňuje vo svojej judikatúre aj ESĽP napríklad vo veci Connors proti Veľkej Británii, rozsudok z 27. augusta 2004 § 83, Buckley proti Veľkej Británii, rozsudok z 29. septembra 1996, § 76, § 80 a § 84, pričom v tomto smere kladie dôraz na postavenie a úlohy vnútroštátnych orgánov, ktoré zo svojej pozície môžu najlepšie zohľadniť miestne pomery a špecifiká toho ktorého prípadu. Napokon aj v danom prípade súdy nižších inštancií v súvislosti s posudzovaním porušenia zásady rovnakého zaobchádzania poukázali taktiež aj na rozsudky ESĽP vo veciach Sampanis a ostatní proti Grécku z 5. júna 2008, č. 32526/05, Oršus a ostatní proti Chorvátsku zo 16. marca 2010, č. 15766/03, Sampani a ostatní proti Grécku z 11. decembra 2012, č. 59608/09), Horváth a Kiss proti Maďarsku z 29. januára 2013, č. 11146/11, Lavida a

ESĽP v skutkovo podobnej veci Sampani proti Grécku konštatoval, že štát nereagoval na situáciu, keď v rámci jedného školského obvodu fungovala škola navštevovaná výlučne rómskymi deťmi s nižšou kvalitou vzdelávania. Porušenie práva na vzdelanie spočívalo najmä v neprijatí účinných opatrení proti segregácii, ktorá vznikla aj pod tlakom rodičov majority odmietajúcich spoločné

rodičov majority. V prípade X a ostatní proti Albánsku z 31. mája 2022 ESĽP opätovne konštatoval porušenie práva na vzdelanie a zákazu diskriminácie, pričom odmietol argument, že segregácia vznikla len koncentráciou rómskych rodín. Zdôraznil povinnosť štátu prijať desegregačné opatrenia aj pri tzv. samovoľnej segregácii spôsobenej nečinnosťou orgánov. Rovnako ESĽP v rozhodnutí Elmazová a ostatní proti Severnému Macedónsku z 13. decembra 2022, č. 11811/20 a č. 13550/20 potvrdil, že segregácia môže vzniknúť aj bez úmyslu štátu, napr. nastavením školských obvodov či koncentráciou rómskych detí, pričom štát nesie zodpovednosť aj za takto vzniknutú diskrimináciu.

43. Vo vzťahu k druhej otázke týkajúcej sa namietanej určitosti a vykonateľnosti uložených povinností žalovaným 1/ a 2/ vo výrokoch III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie, dovolateľ namietal ich všeobecnosť a abstraktnosť, bez konkretizácie požadovaného plnenia, takže nie je zrejmé, aké konkrétne povinnosti boli žalovaným uložené, čo podľa dovolateľa vylučuje ich materiálnu vykonateľnosť.

44. Z obsahu namietaných výrokov III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalovaným 1/ a 2/ boli uložené povinnosti spoločne a nerozdielne najneskôr do 6 mesiacov po právoplatnosti rozsudku vypracovať plán na odstránenie protiprávneho stavu, obsahujúci analýzu kapacít základných škôl v meste O. a v obciach v okrese O., zohľadňujúc etnické a sociálne zloženie žiakov na týchto základných školách a návrh účinných opatrení na odstránenie diskriminácie rómskych detí z obce M. A. v Základnej škole s materskou školou v E., vrátane časového horizontu ich realizácie a preventívnych opatrení na zabránenie diskriminácie v budúcnosti. Taktiež im bola uložená povinnosť do 2 rokov od právoplatnosti rozsudku splniť plán na odstránenie protiprávneho stavu.

45. Posudzujúc obsah uložených povinností v preskúmavanej veci, dovolací súd sa nestotožnil s názorom dovolateľa ohľadne náležite nevymedzeného rozsahu povinností, z hľadiska určitosti a vykonateľnosti. Vymedzenie uložených povinností zodpovedá predmetu sporu, v rámci ktorého bola konštatovaná nepriama diskriminácia vo výrokoch I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie, preto uložená povinnosť sa týka odstránenia protiprávneho stavu, obsahujúceho analýzu kapacít základných škôl v meste O. a v obciach v okrese O., zohľadňujúc etnické a sociálne zloženie žiakov na týchto základných školách a návrh účinných opatrení na odstránenie diskriminácie rómskych detí z obce M. A. v Základnej škole s materskou školou v E., vrátane časového horizontu ich realizácie a preventívnych opatrení na zabránenie diskriminácie v budúcnosti. Obe uložené povinnosti navzájom súvisia, preto dovolateľom uplatnená námietka nie je opodstatnená.

48. Nadväzujúc na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že dovolateľ nedôvodne namietal nesprávne právne posúdenie, preto dovolanie nie je dôvodné. Z uvedených dôvodov preto dovolací súd dovolanie zamietol v súlade s § 448 CSP.

49. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu, vyplývajúcou z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyni priznal nárok na náhrada trov dovolacieho konania proti žalovanému 2/ v plnom rozsahu. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 CSP.

50. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.