C-141/02

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - M. POIARES MADURO - VEC C-141/02 P

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA M. POIARES MADURO prednesené 21. októbra 2004

I - 1286

KOMISIA/MAX.MOBIL

I — Rámec odvolania 5. Komisia oboznámila sťažovateľa o svojich zámeroch listom z 11. decembra 1998 („sporný akt"), v ktorom bolo upresnené, že „čo sa týka [skutočnosti, že spoločnosti Mobilkom nebol uložený vyšší poplatok ako ten, ktorý zaplatila vaša spoločnosť], Komisia usudzuje, že ste nepredložili dostatočný dôkaz o existencii štátneho opatrenia, ktoré by viedlo Mobilkom k zneužitiu jeho domi­ 3. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že spor nantného postavenia. V súlade so svojou sa zakladá na rozhodnutí Komisie doterajšou praxou Komisia začne konanie z 11. decembra 1998 (ďalej len „sporný o nesplnenie povinnosti v porovnateľných akt"), ktorá nevyhovela sťažnosti, podľa veciach, len ak členský štát uložil vyšší ktorej malo byť rozhodnuté, že Rakúska poplatok podniku novovstupujúcemu na trh republika porušila ustanovenia článku 82 než podniku, ktorý už na ňom vykonával ES v spojení s článkom 86 ods. 1 ES. svoju činnosť (pozri rozhodnutie Komisie zo 4. októbra 1995 o podmienkach stanovených pre druhého rádiotelefónneho operátora GSM v Taliansku, Ú. v. ES L 280, 23 11 1995)".

9. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti upresnil, že konanie podľa článku 86 ES nemožno zamieňať s konaním upraveným článkom 226 ES. Totiž kým podľa článku 226 Zmluvy Komisia „môže" začať proti člen­ skému štátu konanie o nesplnení povinnosti, je nesporné, že podľa článku 86 ods. 3 ES Komisia prijíma vhodné opatrenia „v prípade potreby". Podľa neho má Komisia v tejto oblasti právomoc, ktorá „však nie je celkom 8. Podľa napadnutého rozsudku má táto diskrečná". povinnosť dvojaký základ. Po prvé vychádza z judikatúry Súdu prvého stupňa k článkom 81 ES a 82 ES a k článkom 87 ES a 88 ES. Podľa Súdu prvého stupňa treba túto judi- katúru rozšíriť aj na článok 86 ods. 3 ES. Takéto rozšírenie sa zakladá na skutočnosti, že sa toto ustanovenie Zmluvy uplatní v zmysle jeho odseku 1 vždy v spojení s inými ustanoveniami Zmluvy, ku ktorým patria aj ustanovenia týkajúce sa hospodár­ 10. Podľa Súdu prvého stupňa skutočnosť že skej súťaže, ktoré sťažovateľom výslovne Komisia má povinnosť skúmať starostlivo priznávajú procesné práva. V danom prípade a nestranne, neznamená, že by bola zbavená sa žalobca nachádzal v situácii porovnateľnej práva rozsiahlej voľnej úvahy, ktoré jej so situáciou, ktorú uvádza článok 3 nariade­ priznáva judikatúra tak pri výbere úkonu, nia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvého ako aj pri výbere vhodných prostriedkov na nariadenia implementujúceho články 85 a 86 jeho dosiahnutie. Táto voľnosť však nie je 9 Zmluvy , ktorý povoľuje podať sťažnosť na neobmedzená: Komisia je povinná na jednej Komisiu. Po druhé vyplýva táto povinnosť strane starostlivo a nestranne skúmať indivi­ podľa ich názoru zo všeobecnej dozornej duálne sťažnosti a na druhej strane podlieha povinnosti Komisie. Táto sa potom priro­ súdnemu preskúmaniu dodržiavania tejto povinnosti. Súd prvého stupňa vyvodil z tejto analýzy dva dôsledky. Po prvé 8 — Ú. v. ES C 364, s. 1. prichádza k záveru, že sťažovatelia musia 9 — Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 1. mať možnosť podať žalobu na ochranu

svojich oprávnených záujmov. Po druhé svoju povinnosť skúmať sťažnosti starostlivo z toho potom vyplýva, že úloha súdu a nestranne. V tejto súvislosti možno po Spoločenstva je obmedzená na preskúmanie preskúmaní sporného aktu usudzovať, že sa spočívajúce v preverení toho, či je odôvod­ správne prihliadlo na rozhodujúce skutoč­ nenie prima facie konzistentné, či je popis nosti prípadu. Komisia sa nedopustila ani skutkového stavu vecne správny a či nedošlo vecnej chyby pri zisťovaní skutkových okol­ k jeho zjavne nesprávnemu posúdeniu. ností, ani zjavne nesprávneho právneho posúdenia týchto skutkových okolností. Zo skutočnosti, že sporný akt bol prijatý v následnosti na viacero stretnutí medzi Komisiou a žalobcom okrem toho vyplýva, že žalobca mal možnosť porozumieť dôvo­ dom tohto aktu. Nemožno preto sporný akt považovať za nedostatočne odôvodnený s ohľadom na požiadavky článku 253 ES. Z toho dôvodu bola žaloba zamietnutá. 11. Súd prvého stupňa posúdil dôvody žaloby vo svetle týchto svojich úvah. Pokiaľ ide o prípustnosť, Súd vykonal analýzu v dvoch paralelných rovinách. Najmä zastáva názor, že na rozdiel od riešenia v oblasti štátnej pomoci by boli sťažnosti v rámci článku 86 ods. 3 ES zamietnuté rozhodnu­ tím. Podľa jeho názoru niet pochybností o tom, že sporný akt treba takto kvalifikovať. V prvom rade bol teda žalobca aktívne legitimovaný podať žalobu proti Komisii z toho dôvodu, že mu bol sporný akt adresovaný. V prípade, že by však sporný 13. Proti časti rozsudku podala Komisia toto akt nemal charakter rozhodnutia adresova­ odvolanie. Nespochybňuje analýzu Súdu ného sťažovateľovi, Súd prvého stupňa vyslo­ prvého stupňa po materiálnej stránke. Žiada vil doplňujúcu úvahu, že žalobca je sporným zrušenie napadnutého rozsudku len aktom priamo a osobne dotknutý. Súd v rozsahu, v akom vyhlasuje žalobu za prvého stupňa uviedol v tejto súvislosti šesť prípustnú. V tejto súvislosti uplatňuje tri úvah týkajúcich sa vypracovania aktu dôvody odvolania. Po prvé spochybňuje a skutočnej situácie žalobcu. existenciu práva na preskúmanie sťažností, ktorému by zodpovedalo právo sťažovateľa podať žalobu v prípade zamietnutia jeho sťažnosti. Komisia po druhé odmieta priznať spornému aktu charakter rozhodnutia adre­ sovaného žalobcovi. Po tretie sa domnieva, že neexistuje žiadny poznatok, ktorý by mohol priznať žalobcovi postavenie osobne dotknutej osoby. Všetkými týmito dôvodmi Komisia tvrdí, že napadnutý rozsudok nezo­ 12. Pokiaľ ide o vec samú, Súd prvého hľadnil dosah už citovaného rozsudku Bun­ stupňa pripomína, že jeho preskúmanie sa desverband der Bilanzbuchhalter/Komisia, musí obmedziť na to, či Komisia dodržala ktorý určuje rámec prístupu jednotlivcov na

14. Keďže ide o vec, ktorá nastoľuje zložité právne problémy, bude podľa môjho názoru vhodné posúdiť najprv všeobecné otázky (III). Ich posúdenie vyjasní riešenie jedno­ tlivých dôvodov uplatnených v odvolaní a vo vzájomnom odvolaní podanom proti napad- nutému rozsudku (IV). Pred tým, ako 16. Táto otázka nie je celkom nová. Už pristúpim k tejto analýze, treba vyriešiť v rozsudku Francúzsko/Comafrica a i. 10 otázku prípustnosti odvolania (II). Súdny dvor pripustil odvolanie smerujúce proti rozsudku Súdu prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá námietka neprípustnosti vznesená účastníkom konania, hoci Súdny dvor v súlade s návrhom tohto účastníka konania nakoniec žalobu zamietol ako nedô­ vodnú. Podľa účastníka konania, proti kto­ rému smeruje odvolanie, je však tento roz­ sudok irelevantný. Týka sa „výnimočného a vzácneho prípadu" v tom zmysle, že II — Prípustnosť odvolania príslušné nariadenie v tejto veci pozostávalo z určitého množstva individuálnych rozhod­ nutí. Zmyslom tejto judikatúry je snaha predísť pravdepodobnému premnoženiu sa žalôb proti Komisii. Podľa odvolateľky sa naopak riešenie vyvodené Súdnym dvorom v tomto rozsudku uplatní na prejednávaný 15. Účastník konania, proti ktorému odvo­ prípad a fortiori, keďže Komisia nestojí mimo lanie smeruje, tvrdí, že odvolanie nie je sporu, ako to bolo v prípade Francúzskej prípustné z dôvodu, že Komisia bola na prvom stupni v plnom rozsahu úspešná. Odvoláva sa na článok 56 druhý odsek Štatútu Súdneho dvora ES (ďalej len „šta­ 10 — Rozsudok z 21. januára 1999, C-73/97 P, Zb. s. I-185. Pozri tiež v tom istom zmysle rozsudok z 23. marca 2004, Európsky tút"), ktorý uvádza, že odvolanie môže podať ombudsman/Lamberts, C-234/02 P, Zb. s. I-2803.

20. Z tohto istého pravidla vychádzal Súdny dvor v rozsudku Komisia a Francúzsko/ 18. Spoločnosť max.mobil však tvrdí, že TF1 14, o ktorý sa max.mobil podľa vlastného keďže Súd prvého stupňa môže rozhodovať tvrdenia tiež opiera. Samotný predmet žaloby o prípustnosti, treba každé odvolanie sme­ na nečinnosť v tejto veci zanikol v dôsledku rujúce len proti záverom Súdu prvého stupňa postoja vyjadreného Komisiou v priebehu o prípustnosti žaloby na prvom stupni konania na prvom stupni. Z toho vyplýva, že považovať na Súdnom dvore za neprípustné. Súd prvého stupňa postupoval správne, keď Vychádza v tejto súvislosti z rozsudku Rada/ považoval preskúmanie prípustnosti žaloby 13 Boeringher . v tomto ohľade za zbytočné, a že akékoľvek dôvody, ktoré by v rámci odvolania smerovali proti domnelému rozhodnutiu 11 — Rozsudok z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C-49/92 P, Zb. s. I-4125, bod 171. 12 — Pozri a contrario rozsudok z 19. októbra 1995, Rendo a I./ Komisia, C-19/93 P, Zb. s. I-3319, bod 13. 14 - Rozsudok z 12. júla 2001, C-302/99 P a C-308/99 P, Zb. s. I-5603. 13 — Rozsudok z 26. februára 2002, C-23/00 P, Zb. s. I-1873.

I - 1291

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - M. POIARES MADURO - VEC C-141/02 P

I - 1292

KOMISIA/MAX.MOBIL

Súd prvého stupňa vyjadril vo výroku roz­ prvého stupňa v tomto spore. Podmienka hodnutia. existencie vzťahu medzi napadnutým roz­ sudkom a prijatým riešením je tiež splnená. Domnievam sa preto, že odvolanie treba vyhlásiť za prípustné.

23. Ak s touto analýzou súhlasíme, nie je už potrebné skúmať dôsledky, ktoré by mohla mať napadnutá časť rozsudku na prípadné ďalšie prípady, ako to požaduje max.mobil. 17 Z toho tiež vyplýva, že v súlade s ustálenou judikatúrou nebude prípustné podanie odvo­ III — Úvodné otázky lania akýmkoľvek navrhovateľom, ktorý napáda právne dôvody nesúvisiace so spo­ rom alebo ktoré nemajú žiadny vplyv na

výrok

rozsudku. Toto riešenie síce rozširuje dôvody pre podanie odvolania v prospech určitých navrhovateľov, vylučuje však aké­ koľvek odvolanie, ktoré by bolo podané len 25. V rámci tejto právnej veci treba ešte v čisto právnom záujme. skúmať dve otázky. Týkajú sa, na jednej strane, miesta článku 86 ES a v ňom uvede­ ných kontrolných postupov v celkovom usporiadaní Zmluvy a na druhej strane právnej povahy sporného aktu. Tieto dve otázky vymedzujú celý rad aspektov proble­ matiky prístupu st'ažovateľov na súd Spolo­ čenstva v prípade, keď Komisia odmietne začať konanie podľa článku 86 ods. 3 ES. 24. V prejednávanej veci je záver Súdu prvého stupňa vyhlasujúci žalobu za prí­ pustnú v rozpore s námietkou neprípust­ nosti, ktorú vzniesla Komisia v priebehu konania na prvom stupni. Prvá podmienka, ktorou je existencia sporu, je teda splnená. Súd prvého stupňa navyše zjavne považoval napadnutý záver za nevyhnutný krok pri riešení predmetného sporu. Napriek tomu, 26. Dovolím si rovno tvrdiť, že právomoc že záver o prípustnosti nie je uvedený vo priznaná Komisii podľa článku 86 ES sa výroku rozsudku, je neoddeliteľnou súčasťou podľa môjho názoru môže dotýkať priamo právneho riešenia, ku ktorému dospel Súd záujmov jednotlivcov. To však neznamená, že s každým z týchto záujmov možno spájať aktívnu legitimáciu na napadnutie aktu prijatého Komisiou. K tomu treba ešte overiť, 16 — Pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia a Francúzsko/TF1, už citovaný v poznámke pod čiarou 14, bod 27. či boli splnené podmienky prípustnosti 17 — Pozri bod 16 týchto návrhov. stanovené Zmluvou.

29. Súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku výslovne priklonil k tejto posledne uvedenej téze. Podľa môjho názoru je Súdny dvor vo svojej judikatúre menej kategorický. 28. Podľa prvej tézy, ktorú Komisia pravi­ V rozsudku Holandsko a i./Komisia 21 mal delne obhajuje 18, kontrola v tejto oblasti je Súdny dvor príležitosť vysloviť, že takáto predovšetkým založená na dialógu medzi právomoc sa môže ukázať nevyhnutnou na Komisiou a príslušným členským štátom. to, aby umožnila Komisii plniť poslanie, Z toho potom vyplýva, že Komisia uplatňuje ktoré jej zverili články 81 ES až 88 ES, voľnú úvahu vylučujúcu nárok jednotlivcov a síce zabezpečiť uplatnenie pravidiel hospo­ domáhať sa toho, aby zaujala postoj dárskej súťaže. Súdny dvor takto priblížil v určitom ohľade. Sťažovatelia nemajú priz­ právomoci, ktoré vykonáva Komisia voči nané individuálne právo, lebo v takto poňa­ členským štátom prostredníctvom rozhod­ tom systéme je predmet zásahu Komisie nutí prijímaných podľa článku 86 ES výlučne vecou štátnych orgánov a inštitúcií a právomoci jej zverenej podľa článku 88 Spoločenstva. Proti tejto koncepcii stojí téza, 22 ES. V iných prípadoch však Súdny dvor ktorú v danom prípade obhajuje max.mobil, podľa ktorej kontrola vykonávaná podľa článku 86 ES musí byť spojená s právom hospodárskej súťaže. To, že toto ustanovenie 19 — Rozsudok Súdu prvého stupňa z 3. júna 1999, TF1/Komisia, bolo zaradené do kapitoly týkajúcej sa T-17/96, Zb. s. II-1757, bod 50. 20 — Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny pravidiel hospodárskej súťaže platných pre advokát La Pergola vo veci Bundesverband der Bilanzbuch- halter/Komisia, už citovanej v poznámke pod čiarou 5, bod 21. 21 — Rozsudok z 12. februára 1992, C-48/90 a C-66/90, Zb. s. I-565. 18 — Pozri najmä rozsudok Bundesverband der Bilanzbuchhalter/ 22 — Rozsudok Holandsko a i./Komisia, už citovaný v poznámke Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 22. pod čiarou 21, bod 29.

26 — Rozsudok Komisia/Nemecko, už citovaný v poznámke pod 31. Ako už Súdny dvor zdôraznil, účelom čiarou 25, bod 45. Vo svojich návrhoch prednesených vo veci správneho konania upraveného v článku 226 Komisia/Nemecko (rozsudok z 8. júna 1999, C-198/97, Zb. s. I-3257), generalny advokát Jacobs vhodne stavia do ES je len „umožniť členskému štátu, aby protikladu obmedzenia vzťahujúce sa na žalobu Komisie v rámci článku 226 ES s rozhodnutiami vydanými s cieľom dobrovoľne splnil požiadavky Zmluvy". 25 zabezpečiť dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže (bod 11). Komisia zasahuje len preto, aby objasnila 27 — Pozri rozsudok zo 14. decembra 1971, Komisia/Francúzsko, rozpory vo výklade týkajúcom sa povinností 7/71, Zb. s. 1003, body 49 a 50. Pozri vo všeobecnosti GRAY, vyplývajúcich členskému štátu zo Zmluvy. D.C.: Judicial Remedies in International Law, Clarendon Press, Oxford 1987, najmä s. 120 a nasl. Pritom však „nemá právomoc určovať defi­ 28 — Rozsudok Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia, už nitívnym spôsobom práva a pdávať záruky citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 19. Pozri aj rozsudok z 1. marca 1966, Lütticke/Komisia, 48/65, Zb. s. 27. To však neznamená, že by jednotlivci nemali vôbec žiadnu právnu ochranu. Článok 234 F.S ponúka iný spôsob, ako sa domôcť, aby Súdny dvor určil, že si členský štát porušil povinnosti vyplývajúce z práva Spoločenstva (rozsudok z 5. februára 23 — Rozsudok zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, 1963, Van Gend a Loos, 26/62, Zb. s. 1, s. 24 a 25). C-301/87, Zb. s. I-307, bod 23. 29 — Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Gand 24 — Pozri TIMMERMANS, C. W. A.: Judicial Protection against k rozsudku Lütticke/Komisia, už citovanému v poznámke Member States: Articles 169 and 177 Revisited, In: Institu­ pod čiarou 28, Zb. s. 46. tional Dynamics of European Integration. Essays in Honour of30 — Pozri rozsudok zo 14. decembra 1982, Waterkeyn a i„ 314/81 Henry G. Schermers, diel. II, Nijhofľ, Dordrecht 1994, s. 391. až 316/81 a 83/82, Zb. s. 4337, bod 15. 25 — Pozri rozsudok z 29. septembra 1998, Komisia/Nemecko, 31 — Pozri v tomto zmysle uznesenie zo 17. júla 1998, Sateba/ C-191/95, Zb. s. I-5449, body 44. Komisia, C-422/97 P, Zb. s. I-4913, bod 42.

34. Ak hľadáme analógiu s iným konaním upraveným zmluvami, skôr ako v článku 226 ES ju nájdeme v článku 88 Zmluvy ESUO, 33. V rozsudku Holandsko a i./Komisia ktorý Komisii umožňoval priamo ukladať Súdny dvor vyhlásil, že na to, aby právomoc členským štátom povinnosti a sankcie.36 Je zverená Komisii článkom 86 ods. 3 ES nebola však nesporné, že v tomto kontexte boli zbavená effet utile, treba „jej priznať právo­ moc určiť, že zistená štátna pomoc nie je zlučiteľná s pravidlami Zmluvy a stanoviť 35 — Ako pripomína Súdny dvor, článok 86 ods. 3 ES sa týka len opatrenia, ktoré musí príslušný štát prijať, „opatrení prijatých členskými štátmi voči podnikom, s ktorými tieto štáty udržujú zvláštne vzťahy, na ktoré sa aby splnil povinnosti vyplývajúce mu z práva vzťahujú ustanovenia tohto článku. Len vo vzťahu k týmto opatreniam ukladá Komisii dozornú povinnosť, ktorú môže Spoločenstva". 34 V nasledujúcom bode táto podlá potreby plniť prijímaním smerníc a rozhodnutí Súdny dvor dodal, že „priznanie takejto určených členským štátom" (rozsudok z 19. marca 1991, Francúzsko/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, právomoci sa tiež zdá ako nevyhnutné na bod 24). to, aby Komisia mohla plniť poslanie, ktoré 36 — Pripomínam, že toto ustanovenie znie: „Ak sa Komisia domnieva, že si členský štát nesplnil povinnosť, ktorá pre jej zverujú články 85 až 93 Zmluvy a to bdieť neho vyplýva z tejto Zmluvy, určí odôvodneným rozhodnu­ nad uplatňovaním pravidiel hospodárskej tím, že došlo k tomuto nesplneniu povinnosti, po tom ako umožní tomuto členskému štátu predložiť pripomienky. Určí príslušnému štátu lehotu, v ktorej má splniť svoju povinnosť "a ďalej uvádza, že ak daný štát nesplnil svoju povinnosť v lehote určenej Komisiou, alebo v prípade žaloby, ak bola táto žaloba zamietnutá, Komisia môže na základe súhlasu Rady odložiť vyplácanie platieb, ktoré má poskytnúť prísluš­ 32 — Rozsudok z 19. marca 1991, Francúzsko/Komisia, C-202/88, nému štátu, alebo splnomocniť iné členské štáty, aby prijali Zb. s. I-1223, bod 21. Porovnaj s poznámkou pod čiarou 26 odlišné opatrenia. Pozri tiež rozsudok z 15. júla 1960, vyššie. Talianska republika/Vysoký úrad, 20/59, Zb. s. 663, 33 — Pozri rozsudok z 19. marca 1991, Francúzsko/Komisia, už v ktorom Súdny dvor vyhlásil, že tento článok je „ultima citovaný v poznámke pod čiarou 32, bod 21. ratio pre zabezpečenie prevahy záujmov Spoločenstva 34 — Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 21, bod 28. zakotvených v Zmluve nad nečinnosťou a odporom člen­ Súdny dvor prvýkrát priznal právnu záväznosť rozhodnutí ských štátov; ide tu o postup pre zabezpečenie plnenia prijatých Komisiou na základe článku 86 ods. 3 ES povinností zo strany štátov, ktorý výrazne prekračuje doposiaľ v rozsudku z 30. júna 1988, Komisia/Grécko, 226/87, Zb. uznávané pravidlá klasického medzinárodného práva" (Zb. s. 3611, body 11 a 12. s. 692).

35. Z vyššie uvedeného vyplýva, že právo­ moci priznané Komisii podľa článku 226 ES 36. Pre odpoveď, či sporný akt má charakter a jej právomoci založené na článku 86 ES napadnuteľného aktu v zmysle judikatúry sledujú odlišné ciele a podliehajú odlišným Súdneho dvora, treba presne vymedziť jeho modalitám. Komisia síce nemá podľa judika- obsah a dosah. túry Súdneho dvora v žiadnom prípade povinnosť konať 38, vyžaduje však, pokiaľ má Komisia rovnako ako v oblasti hospodár­ skej súťaže priamu rozhodovaciu právomoc s vplyvom na trh, aby bola dotknutým osobným záujmom priznaná právna ochrana. Táto ochrana môže byť širšia alebo užšia 37. Súd prvého stupňa v napadnutom roz­ v závislosti od zvláštností príslušných odvetví sudku kvalifikuje sporný akt ako individuálne a od prijatej právnej úpravy. Treba hlavne rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti, podobné zohľadniť povahu záujmov, ktorých sa roz­ rozhodnutiu o odložení sťažnosti v rámci hodnutie Komisie dotýka. 39 Vo všetkých článkov 81 ES a 82 ES. Podľa Komisie sa oblastiach, kde má Komisia takúto právo­ treba na tento list naopak pozerať ako na akt, moc, treba pritom priznať oprávneným ktorý nemá povahu rozhodnutia. Podľa jej osobám alebo tým, ktorých záujmy sú názoru ide o čisto interný akt vyjadrujúci jej prijatým rozhodnutím obzvlášť dotknuté, vôľu v danom momente. To, že bol tento akt oznámený sťažovateľovi pre informáciu, neznamená, že mu treba priznať povahu 37 — Rozsudok z 23. apríla 195fi, Groupement des industries rozhodnutia, ktoré má záväzné právne sidérurgiquesluxcmbourgeoises/Vysoký úrad, 7/54 a 9/54, účinky. Francúzska vláda sa subsidiárne Zb. s. 53. 38 — Pokiaľ ide o konanie o nesplnení povinnosti, pozri rozsudok pripája k názoru vyjadrenému Súdom prvého zo 14. februára 1989, Star Fruit/Komisia, 247/87, Zb. s. 291, stupňa a domnieva sa, že aktom prijatým bod 11; pokiaľ ide o právomoc podľa článku 86 ods. 3 ES, pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. októbra 1994, v tomto rámci môže byť len rozhodnutie Ladbroke Racing/Komisia, T-32/93, Zb. s. II-1015, bod 38. adresované danému členskému štátu a nie 39 — Práve toto mal podľa môjho názoru na mysli Súdny dvor, keď v rozsudku Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia, už citovanom v poznámke pod čiarou 5, rozhodol, že „jedno­ tlivec sa nemôže prostredníctvom žaloby smerujúcej proti odmietnutiu Komisie prijať rozhodnutie voči členskému štátu podľa článku 90 ods. 1 a 3 usilovať o to, aby tento členský štát 40 — Všeobecne k zásade právnej ochrany pozri rozsudok nepriamo prinútil prijať všeobecne záväzný právny predpis" z 21. septembra 1989, Hoechst/Komisia, 46/87 a 227/88, (bod 28). Možno totiž pripustiť, že v tejto oblasti sa kontrola Zb. s. 2859, bod 19. Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol štátu ako hospodárskeho subjektu neriadi rovnakými krité­ generálny advokát Van Gervcn vo veci Parlament/Rada riami ako kontrola jeho činnosti ako zákonodarcu. (rozsudok z 22. mája 1990, C-70/88, Zb. s. I-2011), bod 6.

38. Žiadna z týchto kvalifikácií mi nepripadá byť celkom presvedčivá. V prvom rade možno vysloviť námietky voči porovnaniu, z ktorého vychádza Súd prvého stupňa. Rozhodnutie o odložení, o ktorom je reč v bode 67 napadnutého rozsudku, je odpo­ veďou na žiadosť podanú na základe naria­ dení, ktorými sa vykonávajú články 81 ES 39. Článok 86 ES s takýmto postavením a 82 ES. Týmto rozhodnutím končí konanie, nepočíta. Hoci je pravdou, ako uvádza Súd v ktorom sa fyzickým alebo právnickým prvého stupňa v bode 51 napadnutého roz­ osobám uplatňujúcim svoj oprávnený záujem sudku, že situácia sťažovateľa, ktorá pouka­ priznávajú isté procesné záruky vo vzťahu zuje na porušenie článku 86 ES je „porovna­ k právu podať sťažnosť a k právu predložiť teľná" so situáciou uvedenou v článku 3 vyjadrenie. Práve na základe týchto záruk nariadenia č. 17, obidve situácie však nie sú upravených v článku 3 nariadenia č. 17 41 totožné. Podanie sťažnosti v tejto oblasti a článku 6 nariadenia (ES) č. 2842/98 4 2 však samozrejme nie je vylúčené. Nie je však Súdny dvor priznáva sťažovateľom právo právne chránené. Pritom je zrejmé, že domôcť sa rozhodnutia o zamietnutí sťaž­ z podania sťažnosti, ktorá nie je právne nosti. Na tomto základe Súdny dvor roz­ chránená, ale len prípustná po vecnej hodol v rozsudku Guérin automobiles/Komi- stránke, nemôžu sťažovateľovi vzniknúť 44 43 sia , že po skončení tohto konania „je zvláštne práva. V tejto veci nemal sťažo­ Komisia povinná buď začať konanie proti vateľ formálne žiadny dôvod na podanie osobe, ktorá je predmetom sťažnosti..., alebo žiadosti a účasť na konaní na prešetrovanie prijať konečné rozhodnutie o zamietnutí vedenom Komisiou. Jeho sťažnosť preto nezakladá žiadny zvláštny právny vzťah ku Komisii. Akt Komisie právne nesúvisí so žiadosťou, z hľadiska ktorej predstavuje 41 — Nariadenie č. 17 Rady (EHS) zo 6. februára 1962 Prvé riadnu odpoveď v náležitej forme. Aj keď nariadenie implementujúce články 85 a 86 zmluvy (Ú. v. ES č.13, s. 204; Mini. vyd. 08/001, s. 3). Upresňujem, že toto sporný akt má v skutočnosti svoj pôvod nariadenie bolo nahradené s účinnosťou od 1. mája 2004 v sťažnosti, z právneho hľadiska nie je táto nariadením Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených sťažnosť aktom na začatie konania v článkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. ES L 1, s. 1, Mim. vyd. 08/002, s. 205). Právo na podanie sťažnosti podľa článku 3 o preskúmaní Komisiou a jej predkladáte!' nariadenia č. 17 bolo v rovnakom znení prevzaté do článku 7 nového nariadenia. 42 — Nariadenie Komisie (ES) č. 2842/98 z 22. decembra 1998 o vypočutí strán v určitých konaniach podľa článkov 85 a 86 zmluvy o ES (Ú. v. ES L 354, s. 18; Mim. vyd. 07/004, s. 204). 44 — Pozri obdobne ako v oblasti štátnej pomoci rozsudok Súdu 43 — Rozsudok z 18. marca 1997, C-282/95 P, Zb. s. 1-1503, bod prvého stupňa zo 16. septembra 1998, Waterleiding Maat- 36. schappij/Komisia, T-188/95, Zb. s. II-3713, body 143 až 145.

42. Režim článku 86 ods. 3 ES však nepo­ dlieha zvláštnym podmienkam ako článok 88 41. Akty prijímané Komisiou podľa článku ES. V rámci článku 86 ES nezapadajú akty 88 ES vychádzajú totiž z oznamovacej povin­ prijímané Komisiou do rámca výlučného nosti, alebo z povinnosti priebežného skú­ dialógu s danými členskými štátmi. Preto sa mania opatrení prijímaných štátmi. Na roz­ nemožno domnievať, že akt Komisie týkajúci diel od právomoci založenej na článku 86 sa štátneho opatrenia je nevyhnutne adreso­ ods. 3 ES má Komisia v oblasti štátnej vaný štátu, ktorý toto opatrenie prijal. pomoci výlučnú právomoc, ktorú vykonáva

46 — Článok 25 nariadenia (ES) č. (559/1999 z 22. marca 1999 45 - Rozsudok z 2. apríla 1998, C-367/95 P, Zb. s. 1-1719, body 44 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku a 45. 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mlm. vyd. 08/001, s. 339).

I - 1299

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - M. POIARES MADURO - VEC C-141/02 P

45. Podľa môjho názoru je v tejto veci nepopierateľné, že sporný akt má právne účinky voči danému štátu, ktorý si môže byť istý tým, že proti nemu Komisia nezačne kontrolné konanie o niektorom z bodov uvedených v sťažnosti. Okrem toho podnik, ktorého sa štátne opatrenie týkalo, ako aj tretie osoby dotknuté týmto opatrením sú zbavené možnosti rozhodnutia Komisiou 44. Pre určenie povahy aktu Spoločenstva o zlučiteľnosti tohto opatrenia s pravidlami z pohľadu súdneho sporu je potrebné posúdiť Zmluvy. Ak by teda takéto rozhodnutie jeho účinky a nie jeho predmet. Z ustálenej mohlo mať právne účinky voči jednotlivcom judikatúry totiž vyplýva, že napadnuteľnými na danom trhu, platilo by to isté aj v prípade aktmi v zmysle článku 230 ES sú všetky odmietnutia vydať takéto rozhodnutie. Preto opatrenia prijímané inštitúciami majúce sa domnievam, že sporný akt má povahu právne účinky.47 To platí hlavne vtedy, ak rozhodnutia, ktoré môže byť predmetom žaloby o neplatnosť.

47 — Pozri ako posledný rozsudok z 13. júla 2004, Komisia/Rada, C-27/04, Zb. s. I-6649, bod 44. Pozri pre odlišnú formuláciu

rozsudok

z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, Zb. 48 — Rozsudok z 24. marca 1994, Air France/Komisia, T-3/93, Zb. s. 2639, bod 9. s. II-121, body 43 až 54.

I - 1300

KOMISIA/MAX.MOBIL

48. Na stanovenie aktívnej legitimácie treba preukázať existenciu zvláštneho vzťahu 50. Judikatúra Súdneho dvora chápe pod medzi žalobcom a sporným aktom. pojmom osobný záujem na podaní žaloby V súlade s článkom 230 štvrtým odsekom ES musí žalobca preukázať, že sa ho sporný akt priamo a osobne dotýka. V napadnutom 50 — Poznamenávam, že aj keď chýba aktívna legitimácia na rozsudku Súd prvého stupňa zo skutočnosti, podanie žaloby na súd Spoločenstva, účinná ochrana dotknutých záujmov nie je napriek tomu stratená. Dotknutí jednotlivci totiž môžu vždy využiť právne prostriedky, s ktorých pomocou môžu na vnútroštátnom sude uplatniť svoje práva vyplývajúce z pravidiel hospodárskej súťaže týkajúce sa podnikov, či už verejnoprávnej alebo súkromno- 49 — Pokiaľ ide v tomto zmysle o podniky zvýhodnené štátnym právnej povahy. To je, na jednej strane, dôsledkom priameho opatrením, ktoré bolo predmetom rozhodnutia Komisie účinku, ktorý bol uznaný článkami 81 ES, 82 ES a 86 ods. 2 prijatého na základe článku 86 ods. 3 ES, pozri rozsudok ES a, na druhej strane, povinnosti členských štátov upraviť Holandsko a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou systém opravných prostriedkov a postupov na zabezpečenie 21, ako aj rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 1999, dodržiavania práva na účely účinnej súdnej ochrany (roz­ Vlaamse l'elevisie Maatschappij/Komisia, 'ľ-266/97, Zb. sudok z 25. júla 2002, Unión de Pequeños Agricultores/Rada, s. II-2329. C-50/00 P, Zb. s. I-6677, bod 41).

I - 1301

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - M. POIARES MADURO - VEC C-141/02 P

52 — S tým súvisiaca judikatúra je veľmi bohatá. Pozri najmä 52. V bode 56 napadnutého rozsudku Súd rozsudky Metro/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou prvého stupňa uvádza, že toto právo možno 2; zo 17. januára 1985, Piraiki-Patraiki a i./Komisia, 11/82, Zb. s. 207; z 20. marca 1985, Timex/Rada a Komisia, 264/82, odvodiť z povinnosti starostlivo a nestranne Zb. s. 849, a z 28. januára 1986, Cofaz a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 3. skúmať sťažnosti, ktorú má Komisia. Z práva 53 — Pozri rozsudok zo 4. októbra 1983, Fediol/Komisia, 191/82, na posúdenie sťažnosti však podľa neho Zb. s. 2913, bod 25. 54 — Pozri napríklad rozsudky Metro/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 13, a Fediol/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 53, bod 27. 55 — Pozri napríklad rozsudok Cofaz a i./Komisia, už citovaný 51 — Rozsudok z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, Zb. v poznámke pod čiarou 3, bod 25 a Piraiki-Patraiki a i./ s. 197, 223. Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 52, bod 28.

I - 1302

KOMISIA/MAX.MOBIL

I - 1303

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - M. POIARES MADURO - VEC C-141/02 P

do postupu prijímania aktov, ktoré sa ich žalobca v každom prípade sporným aktom dotýkajú, ako je právo byť vypočutý alebo priamo a osobne dotknutý. právo nahliadnuť do spisu. Z toho vyplýva, že na rozdiel od uvedených práv táto povinnosť nemôže založiť subjektívne právo na vydanie rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti a tým pádom právo na podanie žaloby proti takémuto rozhodnutiu. 60

60 — Pozri analogicky rozsudok Komisia/Sytraval a Brink's France, už citovaný v poznámke pod čiarou 45, body 45 a 62. 62 — Porovnaj v tejto súvislosti rozsudok Coe Clerici Logistics/ 61 — Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 7, ktorý advokát Jacobs vo veci Komisia/Jégo-Quéré (rozsudok vychádza predovšetkým z judikatúry Súdneho dvora. z 1. apríla 2004, C-263/02 P, Zb. s. I-3425, bod 45. 63 — Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 19.

I - 1304

KOMISIA/MAX.MOBIL

64. Preto sa domnievam, že výnimočná povaha situácií, na ktoré Súdny dvor pou­ kazoval, vyplýva len z ťažkostí preukázať v takýchto prípadoch postavenie osobne dotknutého jednotlivca. Ako som už uviedol, 63. Podľa môjho názoru sa nemožno dom­ nemajú tretie osoby dotknuté napadnutým nievať, že by zámerom tejto formulácie aktom v danej oblasti chránené práva, ktoré Súdneho dvora bolo uľahčiť žalobcovu by mohli uplatniť na podporu žaloby. Pri potrebu preukázať existenciu bezprostred­ neexistencii takých práv je však ťažké vyvodiť ného a osobného záujmu na zrušení napad­

66 — Rozsudok Bundesverband der Bilanzbuchhalter, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 23. Súdny dvor odkázal na 64 — Bod 52 rozsudku TF1/Komisia. rozsudok Holandsko a L/Komisia, už citovaný v poznámke 65 — Bod 25 rozsudku. pod čiarou 21.

I - 1305

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKĀTA - M. POIARES MADURO - VEC C-141/02 P

z faktického stavu osobný záujem na začatí Z judikatúry vyplýva, že žalobca je osobne súdneho konania. Nesporný je najmä fakt, že dotknutý, ak bola jeho konkrétna situácia pri samotný súťažný vzťah medzi žalobcom prijatí sporného aktu zohľadnená tvorcom a adresátom napadnutého štátneho opatrenia tohto aktu. 72 Toto kritérium je podľa môjho nemôže sám osebe také postavenie zakla­ názoru rozhodujúce. dať. 6 7 Preto treba navyše preukázať „zvláštne okolnosti" 68 alebo „zvláštnu situáciu" 69, ktorá odlišuje žalobcu vzhľadom na dané opatrenia od všetkých ostatných dotknutých subjektov.

I - 1306

KOMISIA/MAX.MOBIL

o výnimočnú situáciu, lebo v tomto prípade com 75, síce môže byť oprávnené, existenciu spočíva akt vydaný Komisiou z veľkej časti na takejto ochrany však nemožno na základe zohľadnení zvláštnej situácie žalobcu. 7 4Za žiadnych dôvodov spochybniť. V tejto súvi­ týchto okolností je zjavné, že sa max.mobil slosti je dôležitá len povaha aktu Spoločen­ nenachádza v situácii bežného súťažiteľa. Je stva. Povahu štátneho opatrenia, ktoré je osobne dotknutý sporným aktom. predmetom sporného aktu, nemožno brať do úvahy, inak by účinnosť kontrol upravených Zmluvou bola zbavená užitočného účinku.

74 — Pozri v tejto súvislosti rozsudok Timex/Rada a Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 52, body 13 až 16, v ktorom Súdny dvor vyvodil osobný záujem žalobcu zo skutočnosti, že napadnuté antidumpingové nariadenie zohľadňovalo jeho pripomienky a situáciu, ktorá pre neho vyplýva zo zisteného dumpingu. Pozri tiež rozsudok Súdu prvého stupňa z 22. októbra 1996, Skibsvrærftsforeningcn a i./Komisia, T-266/94, Zb. s. II-1399, body 46 až 48, v ktorom Súd prvého stupňa rozhodol o prípustnosti žaloby jednak z dôvodu, že žalobcovia sú priamymi spolusúťažiacimi podniku, ktorý získal štátnu pomoc a táto pomoc bola 71. Nesprávne posúdenie však v tomto bode predmetom napadnutého rozhodnutia, a jednak z dôvodu, že Komisia v správnom konaní vychádzala z porovnania medzi nemôže viesť k zrušeniu napadnutého roz­ zariadeniami žalobcov a zariadeniami oprávneného podniku. sudku, ak možno preukázať, že žalobca je 75 — Pozri bod 35 týchto návrhov. bezprostredne a osobne dotknutý napadnu-

I - 1307

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - M. POIARES MADURO - VEC C-141/02 P

tým aktom v zmysle článku 230 štvrtého A — Povaha súdneho preskúmania odseku ES. Podľa môjho názoru by tomu tak v danej oblasti bolo, keby situácia žalobcu bola výrazne odlišná od situácie prípadných tretích osôb taktiež dotknutých napadnutým aktom. Analýza vykonaná Súdom prvého stupňa v danej veci ukázala, že sporný akt 74. Aby sa zamedzilo akýmkoľvek nejasno­ bol prijatý s priamym zohľadnením situácie stiam, treba podľa môjho názoru riadne žalobcu. Z tohto dôvodu je jeho žaloba odlíšiť dve otázky, a to otázku rozsahu o neplatnosť tohto aktu prípustná. Preto je súdneho preskúmania a otázku prostriedkov správne konštatovať, že sa Súd prvého stupňa a kritérií tohto preskúmania. nedopustil nesprávneho právneho posúde­ nia, keď dospel k záveru, že žaloba je prípustná a že treba zamietnuť návrhy uplatnené v rámci odvolania.

77. Je totiž nesporné, že výkon právomocí zásahu". Posúdenie vhodnosti opatrení, ktoré Komisie na základe pravidiel hospodárskej patrí do diskrečnej právomoci inštitúcie, súťaže zahŕňa zložité posudzovanie ekono­ prekračuje medze samotného preskúmania 78 mických otázok. Z toho vyplýva, že súd na zákonnosti, a to bez ohľadu na jeho intenzitu. to musí brat zreteľ a obmedziť preskúmanie, Takéto posúdenie patrí len politickým či 79 ktorú vykonáva nad takýmto posúdením. správnym orgánom, ktorým Zmluva zveruje Takto poňaté preskúmanie je úplným pre­ úlohu vydávať akty Spoločenstva. 81

skúmaním zákonnosti v tom zmysle, že sa vzťahuje na všetky pochybenia, ktoré súd pravidelne kontroluje v rámci žaloby o neplatnosť. V tomto prípade sa súdne preskúmanie týka vecnej správnosti skutko­ vých zistení, dodržania formálnych náležito­ stí a procesných pravidiel, neexistencie 79. Ak je súdne preskúmanie aktov Komisie zjavne nesprávneho posúdenia a zneužitia prijímaných v rámci diskrečnej právomoci právomoci. 80 skutočne špecifické, treba túto špecifickosť hľadať inde. Spočíva v povahe noriem, ktoré sú podkladom pre výkon tohto preskúmania, teda v povahe zdrojov, podľa ktorých sa posudzuje zákonnosť prijatých aktov.

78. Z tohto dôvodu nie je správne tvrdenie, že súdne preskúmanie je obmedzené, pokiaľ ide o jeho rozsah. Na jednej strane sa obmedzenie týka intenzity preskúmania, nie 2. Kritériá preskúmania však rozsahu. Sudca posudzuje len to, či neexistuje zjavné porušenie Zmluvy a všetkých právnych noriem týkajúcich sa jej výkonu. Zaoberá sa odhaľovaním zjavných pochybení, ku ktorým došlo vo vzťahu k dodržovaniu uplatniteľného práva 80. Vo všetkých prípadoch, keď má Komisia a k právnej kvalifikácii rozhodujúcich sku­ diskrečnú právomoc pri plnení svojej funkcie točností. Na druhej strane, vzhľadom voľnú správneho orgánu Spoločenstva, rozšíril súd úvahu priznanú Komisii v tomto rámci, Spoločenstva svoje preskúmanie o nové neprislúcha súdu preskúmavať „potrebnosť prostriedky. Toto rozšírenie bolo vôbec prvý raz stanovené Súdnym dvorom v rozsudku

z 21. novembra 1991, Technische Universität práv priznaných v práve hospodárskej súťaže. München 83. V tomto rozsudku Súdny dvor Súdny dvor totiž obvykle uplatňovanie týchto rozhodol, že v správnom konaní, ktorého záruk rozlišuje od uplatňovania procesných predmetom je zložité posudzovanie, „má práv jednotlivcov. 86 dodržiavanie záruk v správnych konaniach upravených právnym poriadkom Spoločen­ stva celkom zásadný význam. Medzi tieto záruky patrí najmä povinnosť príslušnej inštitúcie posúdiť starostlivo a nestranne všetky rozhodujúce skutočnosti prejednáva­ nej veci..., ako aj [právo] na dostatočné

odôvodnenie

rozhodnutia". 84 Tieto záruky 82. V dôsledku toho Súd prvého stupňa boli rozšírené na všetky konania, v ktorých sa celkom oprávnene preskúmal ich uplatňova­ uplatňujú pravidlá hospodárskej súťaže. Tu nie v prípade, keď Komisia odmietla vyhovieť má napokon svoj pôvod článok 41 Charty sťažnosti podľa článku 86 ods. 3 ES. Nie je základných práv Európskej únie, na ktorý však oprávnený z toho vyvodzovať, že pre­ Súd prvého stupňa odkazuje v napadnutom skúmanie sa má obmedzovať najmä na rozsudku. 85 „overenie, či... obsahuje odôvodnenie, ktoré je prima facie konzistentné a zohľadňuje relevantné skutočnosti uvedené v spise". 87

I - 1310

KOMISIA / MAX.MOBIL

sa dotknuté osoby mohli oboznámiť stupňa v bode 73 napadnutého rozsudku, s dôvodmi prijatého opatrenia a aby prí­ „dôvod týkajúci sa porušenia povinnosti slušný súd mohol vykonať preskúmanie".88 uviesť odôvodnenie a dôvod týkajúci sa Preto len preskúmanie logického sledu úvah zjavne nesprávneho posúdenia, či došlo alebo nestačí: treba tiež overiť, či pôvodca aktu nedošlo k porušeniu článkov [82 ES a 86 dostatočne posúdil okolnosti veci a dôvody, ES]". Takéto zblíženie oboch pojmov môže na ktorých spočíva jeho posúdenie. vyvolať zámenu medzi posúdením dôvodov a posúdením odôvodnenia sporného aktu. Ako už Súdny dvor konštatoval v kontexte veci Komisia/Sytraval a Brink's France, Súd prvého stupňa porušil rámec svojho preskú­ mania tým, že nevykonal, hoci len v rovine formálnej, „nevyhnutné rozlíšenie medzi p o ž i a d a v k o u uviesť o d ô v o d n e n i e 84. Po druhé Súd prvého stupňa zjavne a materiálnou zákonnosťou rozhodnutia".89 zasadzuje nevyhnutnosť zohľadniť rozhodné skutočnosti veci, ktorá vyplýva z povinnosti starostlivého a nestranného posúdenia, len do rámca preskúmania povinnosti uviesť

odôvodnenie.

Každá z týchto povinností však nepochybne patrí do inej kategórie právnych prostriedkov. Povinnosť uviesť dostatočné 86. Ďalej treba overiť, či sa Súd prvého

odôvodnenie

súvisí s posúdením formálnych stupňa nedopustil nesprávneho právneho pravidiel, ktorými sa sporný akt riadi. Ide posúdenia, keď konštatoval, že pri spornom o to, aby v hlavnej časti aktu boli uvedené akte nedošlo k porušeniu žiadneho z týchto dôvody jeho prijatia. Naopak povinnosť dvoch dôvodov posudzovaných zvlášť. nestranného posúdenia sťažnosti patrí do rámca analýzy materiálnej zákonnosti spor­ ného aktu. To znamená, že k platnosti aktu, ktorý je predmetom preskúmania, nestačí zjavne správna právna kvalifikácia: táto kvalifikácia musí navyše vychádzať zo staro­ stlivého posúdenia celého skutkového a právneho stavu, ktorým možno tento akt odôvodniť. B — O výkone súdneho preskúmania

2. Nesprávne právne posúdenie pri preskú­ maní právnej kvalifikácie skutkového stavu 89. Pripomínam, že Súdny dvor v rámci odvolania nemá právomoc vyjadrovať sa k posúdeniu skutkového stavu vykonanému Súdom prvého stupňa okrem prípadu ak by na Súde prvého stupňa došlo k zjavnému skresleniu skutkového stavu. 90 V tejto veci 91. Účastník konania, proti ktorému sme­ však nebolo nijako preukázané, že by ruje odvolanie, uplatňuje v druhom rade k takémuto skresleniu došlo. O skutočnosti, dôvod týkajúci sa zjavne nesprávneho práv­ že poplatky platené dotknutými operátormi neho posúdenia. Súd prvého stupňa mal sú formálne totožné, totiž nie sú pochyb­ uznať, že rovnosť zaobchádzania s dvomi nosti. Súd prvého stupňa sa teda nedopustil zásadne odlišnými situáciami, a síce so žiadneho pochybenia, keď konštatoval, že situáciou tohto účastníka konania sporný akt sa zakladá na skutočnostiach, a situáciou spoločnosti Mobilkom, pred­ ktorých vecná správnosť nie je spochybňo­ stavuje diskrimináciu, ktorú Zmluva zaka­ vaná. Z toho vyplýva, že tento dôvod zuje. založený na skreslení skutkového stavu v napadnutom rozsudku treba zamietnuť ako zjavne nedôvodný.

92. V bode 75 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa celkom založil svoje posúde­ 90. Účastník konania, proti ktorému sme­ nie na skutočnostiach, ktoré uvádzala Komi­ ruje odvolanie, svojou úvahou o existencii sia v spornom akte, ktorými sú jednak rozdielu medzi poplatkami uhradenými dot­ úhrada totožného poplatku obidvomi dotyč­ knutými operétormi, ktorý predstavuje nými operátormi a jednak zlučitel'nosť záveru Komisie s jej predchádzajúcou praxou. To Súdu prvého stupňa postačovalo, aby kon­ štatoval, že sa Komisia nedopustila zjavne 90 — Pozri najmä uznesenie z 11. novembra 2003, Martinez/ Európsky parlament, C-488/01 P, Zb. s. I-13355, bod 53. nesprávneho posúdenia.

97. Je nesporné, že otázka, či je odôvodnenie rozhodnutia dostatočné, „musí byť posúdená 94. Súd prvého stupňa sa zjavne dopustil vo vzťahu nielen k jeho zneniu, ale tiež vo nesprávneho právneho posúdenia tým, že vzťahu k jeho súvislostiam a k právnym nepreskúmal, či Komisia zohľadnila všetky normám upravujúcim danú oblasť. 92 Podľa rozhodujúce skutočnosti jemu predloženej judikatúry môže byť toto zohľadnenie celko­ veci, pričom nie je nutné sa vyjadrovať vých súvislostí dôvodom pre zmiernenie k záveru, ku ktorému takéto overenie malo prísnosti požiadavky uviesť odôvodnenie, viesť, a najmä k otázke, či Komisia opome­ a to najmä z dôvodu „získaných poznatkov". nula poukázať na zjavnú diskrimináciu Ak sa totiž možno dôvodne domnievať, že sa v rámci posudzovanej situácie. 91 žalobca mohol oboznámiť s odôvodnením rozhodnutia prijatého Komisiou, možno sa tiež domnievať, že požiadavke uviesť odô- 91 — V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor nedávno rozhodol v rozsudku z 22. mája 2003, Connect Austria, Zb. s. 1-5197, v súvislosti s rakúskym trhom GSM, že existencia diskriminácie v oblasti poplatkov uložených prevádzkovate­ ľom sa posudzuje podľa hospodárskej rovnocennosti ich 92 — Pozri najmä rozsudok z 22. júna 2004, Portugalsko/Komisia, pozície na príslušnom trhu (bod 116). C-42/01, Zb. s. I-6079, bod 66.

I - 1313

NA VRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — M. POIARES MADURO — VEC C-141/02 P

93 — Pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. decembra 1980, Lucchini/Komisia, 1252/79, Zb. s. 3753, bod 14. 94 — Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Roemer vo veci Nemecko/Komisia (rozsudok zo 4. júla 1963, 24/62, Zb. s. 131), v ktorom sa uvádza: „Chcem VI — Zhrnutie odmietnuť myšlienku, že odôvodnenie rozhodnutia treba vykonať v závislosti na informačných možnostiach osôb, ktorým je určené, lebo z iných konaní viem, že v prípadoch ako je tento, je sporné, Kto je okrem osôb uvedených v rozhodnutí aktívne legitimovaný. Ďalej, a tu chcem dat za pravdu žalobcovi, nemožno opomínať užitočnú funkciu, akú plní povinnosť uviesť odôvodnenie v rámci posilnenia súdnej ochrany, lebo núti orgány výkonnej moci, aby si pri formulácii odôvodnení rozhodnutí upresnili podmienky, ktorým toto rozhodnutie podlieha" (Zb. s. 155). 95 — Pozri v tomto zmysle rozsudok z 17. marca 1983, Control 99. Z celej tejto analýzy vyplýva, že Data/Komisia, 294/81, Zb. s. 911, bod 15. v napadnutom rozsudku došlo 96 — Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. novembra 1984, Intermills/Komisia, 323/82, Zb. s. 3809, bod 38. k nesprávnemu právnemu posúdeniu. 97 — Pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. apríla 1992, Compagnia Pochybenie týkajúce sa prípustnosti žaloby italiana alcool/Komisia, C-358/90, Zb. s. 1-2457, body 42 a 43, ako aj Technische Universität München, už citovaný podanej na prvom stupni možno ľahko v poznámke pod čiarou 83, bod 27. napraviť nahradením dôvodov, na základe 98 — Rozsudky Súdneho dvora z 13. marca 1985, Holandsko a Leeuwarder Papierwarenfabriek/Komisia, 296/82 a 318/82, ktorých bude záver Súdu prvého stupňa Zb. s. 809, bod 19, ako aj Komisia/Sytraval a Brink's France, už citovaný v poznámke pod čiarou 45, bod 63, a rozsudok o prípustnosti žaloby právne dôvodný. Tak Súdu prvého stupňa z 25. júna 1998, British Airways a i. a British Midland Airways/Komisia, T-371/94 a T-394/94, Zb. tomu však nie je v prípade pochybení s. II-2405, bod 64. týkajúcich sa materiálneho preskúmania

2. Vec sa vracia Súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

3. O trovách konania sa rozhodne v konaní vo veci samej."

I - 1315