C-281/02

C — Vývoj teórie forum non conveniens od nadobudnutia účinnosti Bruselského

dohovoru v Spojenom kráľovstve I - 1394

II — Skutkový stav a konanie vo veci samej I - 1397

III — Zmysel a rozsah prejudiciálnych otázok I - 1400

IV - Analýza I - 1404

A — O územnom alebo osobnom rozsahu pôsobnosti článku 2 Bruselského

týkajúci sa jedného zmluvného a jedného tretieho štátu I - 1423

a) Údajné prekážky vyplývajúce z medzinárodného práva I - 1423

b) Údajné prekážky vyplývajúce z práva Spoločenstva I - 1425 1 — Jazyk prednesu: francúzština.

I - 1386 owusu

B — O zlučiteľnosti teórie forum non conveniens s Bruselským dohovorom I - 1431 1. Úmysel autorov Dohovoru I - 1432 2. Znenie článku 2 prvého odseku Dohovoru I - 1434 3. Celková systematika Dohovoru I - 1435 4. Ciele a potrebný účinok Dohovoru I - 1440 V — Návrh I - 1444

3. Podobne ako v predchádzajúcom prípade 2. To je v podstate otázka, ktorú Court of aj v predmetnom spore ide o otázku zlučiteľ­ Appeal (England & Wales) (Civil Division) nosti takzvanej teórie ,forum non conve­ niens" s Bruselským dohovorom. Podľa tejto teórie charakteristickej pre štáty „common 2 — Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32. Zmenený a doplnený Dohovorom law" môže súd určitého štátu odmietnuť z 9. októbra 1978 o pristúpení Dánskeho kráľovstva, írska výkon zákonom priznanej právomoci, ak sa a Spojeného kráľovstva Vefkej Británie a Severného írska [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES 1.304, s. 1, a — zmenené znenie domnieva, že je vhodnejšie, aby spor roz­ — s. 77), Dohovorom z 25. októbra 1982 o pristúpení Helénskej republiky [neoficiálny preklad] (Ú. v. ËS L 388, hodoval súd iného štátu. s. 1), Dohovorom z 26. mája 1989 o pristúpení Španielskeho kráľovstva a Portugalskej republiky [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 285, s. 1) a Dohovorom z 29. novembra 1996 o pristúpení Rakúskej republiky, Fínskej republiky a Švédskeho kráľovstva [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 15,1997, s. 1, ďalej 3 — Ide o vec Eadcnimor, C-314/92 (uznesenie o výmaze len „Bruselský dohovor" alebo „Dohovor"). Konsolidované z 21. ľebruára 1994). Keďže je často označovaná ako vec znenie Dohovoru v znení štyroch prístupových dohovorov je Hårrods, budem ju v ďalšom texte citovať pod týmto uverejnené v Ú. v. ES C 27, 1998, s. 1. označením.

I - 1387

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - P. LÉGER - VEC C-281/02

5. Okrem toho za zmienku stojí skutočnosť, že Súdny dvor iba prednedávnom skúmal iný mechanizmus známy vkrajinách „common 6. Tento rozsudok má význam napriek tomu, že cieľ a podmienky aplikácie mecha­ nizmu „anti-suit injunctions" a ,forum non 4 — Stanovisko 1/03. Luganský dohovor zo 16. septembra 1988 conveniens" sa výrazne navzájom líšia a vec o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach je „paralelným" dohovorom Turner na rozdiel od prejednávanej veci k Bruselskému dohovoru, pretože obsahovo je s ním prakticky nenastolila otázku územného alebo osob­ totožný. Luganský dohovor je záväzný pre všetky členské štáty Spoločenstva (ktoré sú zmluvnými štátmi Bruselského doho­ ného rozsahu pôsobnosti Bruselského doho­ voru), ako aj pre Islandskú republiku, Nórske kráľovstvo, voru. Ako uvádza generálny advokát Ruiz- Švajčiarsku konfederáciu a Poľskú republiku. Tento dohovor má byť revidovaný s cieľom zosúladenia jeho obsahu Jarabo Colomer vo svojich návrhoch vo veci s nariadením Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych Turner, obidva mechanizmy totiž predpokla­ a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42), ktoré, ako bude neskôr ukázané, nedávno nahradilo dajú „určité hodnotenie vhodnosti [alebo Bruselský dohovor. Žiadosť o stanovisko Súdneho dvora má za primeranosti] podania žaloby na konkrét­ cieľ objasniť, či dokončenie revidovaného Dohovoru patrí do výlučnej právomoci Spoločenstva, alebo či sa Spoločenstvo nom súde". 6 o túto právomoc delí s členskými štátmi. V tomto ohľade je potrebné predovšetkým skúmať, či a do akej miery sa územný alebo osobný rozsah pôsobnosti návrhu Dohovoru prekrýva s rozsahom pôsobnosti tohto nariadenia. To do istej miery súvisí s otázkou územného alebo osobného rozsahu pôsob­ nosti Bruselského dohovoru, keďže nariadenie, ktoré tento 5 — Rozsudok z 27. apríla 2004, C-159/02, Zb. s. I-3565. Dohovor nahradilo, preberá podstatnú časť jeho ustanovení. 6 — Pozri bod 35.

I - 1389

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - P. LÉGER - VEC C-281/02

k týmto osobám odvolávať sa na „odchylné" s vylúčením štátu, v ktorom má žalovaný [neoficiálny preklad] pravidlá právomoci bydlisko) 9alebo umožňujú súdu zmluvného (platné v zmluvných štátoch), to znamená štát rozhodovať spor, na rozhodovanie kto­ na pravidlá, ktorých cieľom je vyňatie týchto rého by bol podľa ustanovení Dohovoru osôb zo zásadnej právomoci súdu zmluvného nepríslušný. 10 štátu, v ktorom majú bydlisko, ako to stanovuje článok 2 Dohovoru.

15. Posledné uvedené pravidlá pôsobnosti (obsiahnuté v článkoch 16, 17 a 18 Doho­ voru) sú založené na existencii inej spojitosti so sporom, ako je bydlisko žalovaného. Táto spojitosť vyplýva z predmetu konania (článok 13. Oddiely 2 až 6 hlavy II Dohovoru (na 16 Dohovoru) alebo z vôle účastníkov ktoré odkazuje článok 3 prvý odsek) obsa­ konania (články 17 a 18 Dohovoru). hujú najprv množstvo pravidiel o právomoci založenej volbou, ktoré žalobcovi umožňujú podať žalobu na súd iného zmluvného štátu ako štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko. 8

I - 1390

OWUSU

právomoc súdov každého zmluvného štátu v štádiu konania na prvom stupni, každý súd, sa určí podľa právneho poriadku tohto ktorý nezačal konať ako prvý, môže prerušiť členského štátu, ak článok 16 nestanoví konanie alebo na návrh účastníka konania niečo iné" 1 1[neoficiálny preklad]. odmietnuť vykonať svoju právomoc, pod podmienkou, že jeho právne predpisy dovo­ ľujú spojiť súvisiace veci, a že súd, ktorý začal konať ako prvý má právomoc rozhodovať v obidvoch veciach. Podľa článku 22 tretieho odseku sa toto pravidlo vzťahuje výlučne na 17. Vo vzťahu k všetkým týmto pravidlám súvisiace veci, ktoré sú „navzájom tak úzko právomoci zakotvuje Bruselský dohovor spojené, že je vhodné prejednať a rozhodnúť určité procesné mechanizmy, ktoré vykoná­ ich spoločne, a tak sa vyhnúť riziku nezluči­ vajú tieto pravidlá. Tieto mechanizmy týka­ teľných rozsudkov vydaných v samostatných júce sa prekážky začatej veci a súvisiacich konaniach", [neoficiálny preklad] vecí majú zabrániť vydávaniu odporujúcich si rozhodnutí súdmi rôznych zmluvných štá­ tov.

18. V tomto zmysle článok 21 Dohovoru, ktorý sa týka prekážky začatej veci, stanovuje: 20. V súlade s logikou všetkých týchto „Ak sa vedú konania v tej istej veci a medzi ustanovení o právomoci a výkone právomoci tými istými účastníkmi na súdoch rôznych Bruselský dohovor v hlave III zakotvuje zmluvných štátov, každý súd, ktorý nezačal zjednodušené pravidlá uznávania a výkonu konať ako prvý... je povinný aj bez návrhu súdnych rozhodnutí. Tieto pravidlá sa vzťa­ prerušiť konanie, až kým sa nepotvrdí hujú na rozhodnutia súdov zmluvného štátu právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať" v súvislosti s uznávaním a výkonom týchto [neoficiálny preklad] a odmietne svoju prá­ rozhodnutí v inom zmluvnom štáte. vomoc v prospech súdu, ktorý začal konať ako prvý.

B — Teória forum non conveniens 26. Podľa judikatúry tohto súdu možno konanie „z dôvodu forum non conveniens v anglickom práve prerušiť v zásade iba vtedy, ak sa súd domnieva, že existuje iný, takisto príslušný súd, ktorý je vhodný na rozhodovanie vo veci, teda súd, ktorý so zreteľom na záujmy účastníkov konania a v súlade s judikatúrou môže vec riadne prejednať". Na rozdiel od predstáv, ktoré by výraz forum non conve­ niens mohol vyvolávať, nejde teda v prípade súdu prejednávajúceho vec jednoducho 23. Teória forum non conveniens vychádza o otázku praktickej a osobnej „vhodnosti" zo škótskeho práva, teda z právneho systému súvisiacej s preťažením súdu, ale skôr ovplyvneného prevažne občianskym právom. o otázku objektívnej vhodnosti súdu na 15 Táto teória dosiahla v Škótsku svoj vrchol na rozhodovanie dotknutého sporu. konci 19. storočia a následne bola v rôznych podobách prebratá inými krajinami, pre­ dovšetkým krajinami „common law", najmä 13 — 1987, AC 460. Zásady uvedené v tomto rozsudku zjavne Anglickom, Írskom a Spojenými štátmi. zodpovedajú zásadám platným na Jamajke. Pozri v tomto zmysle pripomienky pána Jacksona, žalovaného v prvom rade v konaní vo veci samej (bod 25). 14 — Pozri s. 476 už citovaného rozsudku Spiliada. 15 — Pozri s. 474 už citovaného rozsudku Spiliada. V tejto 12 — Táto výnimka vyplýva z protokolu o postavení Dánska, ktorý súvislosti možno teóriu forum non conveniens, ktorá je tvorí prílohu Zmluvy EU a Zmluvy ES. Z toho vyplýva, že uplatniteľná v prípade žaloby podanej proti žalovanému nariadenie č. 44/2001 sa nevzťahuje na Dánsko, ale na vzťahy zdržiavajúcemu sa v Anglicku (v anglickom práve sa uplatnilo medzi týmto členským štátom a inými členskými štátmi, pravidlo „riadnej" príslušnosti), prirovnať k teórii forum ktoré podliehajú tomuto nariadeniu, sa naďalej uplatňuje conveniens. V zmysle druhej teórie môže anglický súd Bruselský dohovor. Podobná situácia nastala v prípade v prípade žaloby podanej proti žalovanému nenachádzajú­ Spojeného kráľovstva a írska v dôsledku podobného pro­ cemu sa v Anglicku (v anglickom práve sa uplatnilo pravidlo tokolu, ktorý bol rovnako pripojený ako príloha k Zmluve EU „mimoriadnej" príslušnosti) odmietnuť povoliť oznámenie a Zmluve ES. Spojené královstvo a Írsko však v súlade návrhu na začatie konania v cudzine, ak súd cudzieho štátu s článkom 3 ods. 1 tohto protokolu oznámili svoje želanie predstavuje forum conveniens, v dôsledku čoho nemožno podieľať sa na vydaní a uplatňovaní nariadenia č. 44/2001, pokračovať v predmetnom konaní v Anglicku. Pozri v tejto v dôsledku čoho pre ne toto nariadenie platí. súvislosti s. 480 až 482.

16 — Pozri s. 477 [plsm. c)] už citovaného rozsudku Spiliada. 17 — Pozri s. 477 a s. 488 [písm. d)] už citovaného rozsudku Spiliada. 22 — Tamže. 18 — V krajinách „common law" sa výstuclut svedka na pojedná­ 23 — Pozri s. 482 už citovaného rozsudku Spiliada. vaní pripisuje osobitný význam, čo platí najmä pre výsluch znalcov. 24 — Pozri v tomto zmysle judikatúru House of Lords, ktorú cituje Nuyts, A.: L'exception de forum non conveniens (étude de 19 — Pozri s. 478 [písm. d)| už citovaného rozsudku Spiliada. droit international privé comparé), dizertačná práca ULB, 20 — Pozri s. 482 už citovaného rozsudku Spiliada. 2001 - 2002, zväzok II, bod 218. Pozri konkrétne rozsudok 21 — Tento výraz použil House ofl.ords v rozsudku Lubbe v. Cape Cornelly v. RTZ Corporation plc (1998, AC 854, s. 873 plc (2000, 1 WLR, 1545, Hl.) (ďalej len „rozsudok Lubbe 6), a s. 874) a už citovaný rozsudok Lubbe. ktorý bol vydaný neskôr ako rozsudok Spiliada. 25 — Pozri Nuyts, A.: c. d„ bod 202.

I - 1393

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - P. LÉGER - VEC C-281/02

značne a zjavne vhodnejší na rozhodovanie v skutočnosti viedol k tomu, že by sa od sporu. 26 Ak je táto prvá podmienka splnená, zahraničného súdu vyžadovalo, aby sa vyhlá­ potom žalobca, ktorý s námietkou nesúhlasí, sil za príslušný a potom svoju právomoc aj musí preukázať, že sa nemôže úspešne vykonával. Všeobecne sa uznáva, že súdy dovolávať svojho práva na príslušnom zahra­ určitého štátu môžu rozhodovať iba o svojej ničnom súde, a teda že druhá podmienka vlastnej právomoci a nie o právomoci súdov uvedenej námietky nie je splnená. iného štátu. Z toho dôvodu je vecou žalobcu, ktorý si chce uplatňovať svoje práva, aby prijal všetky potrebné opatrenia pre podanie novej žaloby pred zahraničným súdom.

I - 1394

OWUSU

36. V tejto súvislosti bol prijatý Civil Juris­ sa výkonu svojej právomoci, ktorú im diction and Judgments Act 1982 (zákon priznáva článok 2 Dohovoru (z dôvodu z roku 1982 o právomoci a súdnych roz­ bydliska žalovaného v Spojenom kráľovstve), hodnutiach v občianskoprávnych veciach). ak v štáte, ktorý nie je zmluvným štátom, Článok 49 tohto zákona stanovuje, že „žiadne existuje vhodnejší súd a právomoc súdov ustanovenie tohto zákona nebráni tomu, aby iného zmluvného štátu ako Spojeného krá­ britský súd v konaní vedenom na tomto ľovstva nemožno z ničoho odvodiť. Argu­ súde... toto konanie prerušil z dôvodu forum menty, ktorými Court of Appeal zdôvodňuje non conveniens..., pokiaľ tieto opatrenia nie svoje rozhodnutie, možno zhrnúť takto: sú nezlučiteľné s dohovorom z roku 1968".

37. Tento odkaz na prípadnú nezlučiteľnosť 39. Najprv z článku 220 Zmluvy ES, na teórie forum non conveniens s Bruselským ktorom sa Bruselský dohovor zakladá, dohovorom mal za následok veľmi rozdielne vyplýva, že pravidlá právomoci v ňom posudzovanie anglickými súdmi, najmä obsiahnuté by sa mali použiť iba na vzťahy pokiaľ ide o uplatnenie teórie vo vzťahoch medzi zmluvnými štátmi. 30 medzi zmluvným štátom a tretím štátom.

I - 1395

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. LÉGER — VEC C-281/02

iba na vzťahy medzi súdmi rôznych zmluv­ 43. House of Lords, ktorý rozhodoval ných štátov. Podľa Court of Appeal by však o odvolaní proti tomuto rozsudku, rozhodol takéto závery boli v rozpore s úmyslom v tejto veci položiť prejudiciálne otázky autorov Bruselského dohovoru. Z toho Súdnemu dvoru. 34 Ako už bolo spomenuté, vyplýva, že článok 2 Bruselského dohovoru tieto viaceré prejudiciálne otázky boli napo­ nemôže mať kogentnú povahu, ak sa pred­ kon vzaté späť, pretože účastníci konania metný kompetenčný spor týka výlučne súdov uzavreli zmier. jedného zmluvného štátu a jedného tretieho štátu. 31

41. Napokon uplatňovanie teórie forum non conveniens vo vzťahoch medzi anglickým súdom a súdom nezmluvného štátu neodpo­ ruje cieľu voľného pohybu rozsudkov 44. O niekoľko rokov neskôr House of Lords v Európe, ktorý Dohovor sleduje, pretože v už citovanom rozsudku Lubbe 3 5 zdôraznil, dotknutý anglický súd v prípade odmietnutia že „odpoveď na túto otázku nie je jasná", svojej právomoci nevydá žiadne meritórne rozhodol sa však, že Súdnemu dvoru nepre­ rozhodnutie, ktoré by v iných zmluvných dloží opätovne prejudiciálnu otázku, pretože štátoch malo byť uznané alebo vykonané. 3 2 teóriu forum non conveniens v predmetnom prípade bez ohľadu na očakávanú odpoveď

I - 1396

OWUSU

nemožno aplikovať, keďže žalobcovia nemajú na Jamajke vilu, v ktorej pán Owusu býval prístup k „alternatívnemu súdu". a neďaleko ktorej sa zranil. Na podporu svojej žaloby pán Owusu uvádza, že nájomná zmluva, podľa ktorej mal mať prístup na súkromnú pláž, implicitne stanovovala, že táto pláž bude primerane bezpečná a nebude skrývať nebezpečenstvá. 45. Niektorí chápali túto poznámku House of Lords ako vyjadrenie vážnych pochybností o správnosti judikatúry Court of Appeal vo veci Harrods. 37

48. Žalovaný v prvom rade uplatnil na svoju obranu námietku forum non conveniens, II — Skutkový stav a konanie vo veci v dôsledku ktorej navrhol prerušiť konanie. samej Okrem skutočnosti, že predmet konania má užší vzťah k Jamajke ako k Anglicku, uviedol, že jeho poistná zmluva týkajúca sa poskyt­ nutia ubytovania na Jamajke nezahŕňa náhradu škody, ktorú prizná iný ako jamajský 46. Andrew Owusu, britský štátny príslušník súd, pričom otázky zodpovednosti s bydliskom v Anglicku, utrpel 10. októbra a likvidácie škody sa na Jamajke posudzujú 1997 počas svojho pobytu na Jamajke ťažký v zásade rovnako ako v Anglicku. úraz. Pri skoku do mora v mieste, kde mu voda siahala po pás, narazil na naplaveninu piesku a zlomil si piaty krčný stavec, v dôsledku čoho ochrnul.

47. Po tomto úraze podal pán Owusu 49. Pán Owusu pred anglickými súdmi v Anglicku žalobu o náhradu škody proti takisto žaloval viaceré jamajské spoločnosti. pánovi Jacksonovi 38 s bydliskom v tom istom Tieto žaloby sa týkali predovšetkým spoloč­ štáte. Pán Jackson prenajal pánovi Owusovi ností Mammee Bay Club Ltd (vlastník a prevádzkovateľ pláže Mammee Bay, ktorú bol pán Owusu oprávnený využívať) 39, The 36 — Pozri poznámku pod čiarou 28. Enchanted Garden Resorts & Spa Ltd (pre­ 37 — Pozri najmä Nuyts, A.: c. d., bod 181, a FENTIMAN, R.: vádzkovateľ dovolenkového centra v blízkosti Outsling Jurisdiction in the European Judicial Area. In: Cambridge Yearbook of European Legai Studies, 2000, s. 109, a Stays and the European Conventions: End-Game?, CL) 10, 2001, s. U. 38 — Ďalej len „žalovaný v prvom rade". 39 — Ďalej len „žalovaný v treťom rade".

50. Všetky tieto jamajské spoločnosti boli žalované z titulu deliktuálnej alebo kvázide- liktuálnej zodpovednosti. Je im vyčítané, že 53. Uznesením zo 16. októbra 2001 sudca neprijali potrebné opatrenia na varovanie Bentley QC (ako Deputy Hight Court Judge plavcov pred nebezpečenstvom pieskových v Scheffíelde) tieto návrhy žalovaných násypov nachádzajúcich sa pod hladinou v celom rozsahu zamietol. vody, hoci toto varovanie bolo nevyhnutné po tom, ako britská dovolenkujúca pred dvoma rokmi za podobných okolností utr­ pela rovnako závažný úraz, čo viedlo k podaniu žaloby o náhradu škody na jamajské súdy (všetci žalovaní mali sídlo na Jamajke). 54. Pokiaľ ide o námietku forum non conve­ niens uplatnenú žalovaným v prvom rade, sudca sa domnieval, že rozsudok Súdneho dvora z 13. júla 2000 Group Josi 42 bráni tomu, aby bolo konanie prerušené len z dôvodu, že súd, na ktorý bola žaloba podaná, nie je vhodný na rozhodovanie 51. Pán Owusu požiadal v. súlade sporu. Súdny dvor v tomto rozsudku totiž s predpismi občianskeho práva procesného konštatoval, že pravidlá právomoci zako­ platnými v Anglicku o súhlas s doručením tvené v Bruselskom dohovore možno žaloby podanej v Anglicku dotknutým jamaj­ v zásade aplikovať v spore vtedy, ak má ským spoločnostiam. Anglický sudca žalovaný bydlisko alebo sídlo v zmluvnom (Deputy District Judge Beevers) mu tento 43 štáte. Podľa názoru súdu prvého stupňa súhlas vydal. Návrh na začatie konania bol tento výklad Bruselského dohovoru Súdnym však doručený iba trom dotknutým spoloč­ dvorom oslabuje výklad, ktorý pred niekoľ­ nostiam (a síce žalovanému v treťom, štvr­ kými rokmi uskutočnil Cour of Appeal tom a šiestom rade).

44 — Pozri body 35 až 39 týchto návrhov. 60. Rovnako zdôrazňujú, že ak by článok 2 45 — To vyplýva z článku 2 Protokolu z 3. júna 1971 o výklade Dohovoru mal aj vo vzťahoch medzi zmluv­ Dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone ným štátom a nezmluvným štátom kogentnú rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach Súdnym dvorom. povahu, musel by anglický súd uznať svoju

I - 1399

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - P. LÉGER - VEC C-281/02

právomoc na rozhodovanie o žalobe podanej boli možné, aj keď tieto výnimky nie sú proti osobe s bydliskom v Anglicku aj v Dohovore výslovne stanovené. To by v prípade, ak rovnaké alebo podobné konanie prichádzalo do úvahy, ak by spor, o ktorom už prebiehalo na súde nezmluvného štátu rozhoduje súd zmluvného štátu, už bol alebo právomoc tohto súdu bola určená prejednávaný pred súdom nezmluvného dohodou. Tieto závery by boli v rozpore štátu, ak by sa spor týkal vecných práv s cieľmi Dohovoru. k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v treťom štáte, alebo ak by si účastníci konania dohodou určili právomoc súdu v treťom štáte.

61. Pán Owusu uvádza, že Bruselský doho­ vor sa nevzťahuje iba na spory o právomoc medzi súdmi viacerých zmluvných štátov. Obmedzením Dohovoru iba na takéto spory by bol zmarený základný cieľ článku 2 III — Zmysel a rozsah prejudíciálnych Dohovoru, ktorým je zabezpečenie právnej otázok istoty prostredníctvom predvídateľnosti súd­ nej právomoci.

65. Podľa Court of Appeal judikatúra Súd­ neho dvora, vrátane už citovaného rozsudku Group Josi, nedáva presnú odpoveď na uvedené otázky. Tento súd ďalej uvádza, že tieto otázky skúmal niekoľkokrát a svoju judikatúru vo veci Hårrods potvrdil tak vzhľadom na Bruselský dohovor, ako aj vzhľadom na Luganský dohovor. 46 68. Tieto skutočnosti týkajúce sa žalovaného v treťom, štvrtom a šiestom rade uvádza vnútroštátny súd iba so zámerom upozorniť Súdny dvor na dôsledky, aké môže mať jeho výklad článku 2 Bruselského dohovoru, pokiaľ ide iba o prvého žalovaného, na 66. Vnútroštátny súd ďalej uvádza, že ak by riešenie celého sporu. Je totiž nesporné, že si Súdny dvor osvojil žalobcov výklad článku

47 — Pozri body 33 až 35 návrhu na začatie prejudiciálneho 46 — Pozri bod 47 návrhu na začatie prejudiciálneho konania. konania.

I - 1401

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - P. LÉGER - VEC C-281/02

časť konania, týkajúca sa žalovaného možno uplatnenie článku 2 Bruselského v treťom, štvrtom a šiestom rade, nemôže dohovoru vylúčiť predovšetkým prostredníc­ podliehať pôsobnosti článku 2 Bruselského tvom prípadného „reflexného účinku" usta­ dohovoru, pretože títo žalovaní majú svoje novení článku 16 týkajúcich sa výlučnej sídlo v nezmluvnom štáte. právomoci, ak sa hraničné ukazovatele sta­ novené v tomto článku nachádzajú na území nezmluvného štátu.

I - 1402 owusu

s odôvodnením, že súd nezmluvného štátu je 77. Následne, v prípade kladnej odpovede na vhodnejší na rozhodovanie vo veci, je túto otázku, sa vnútroštátny súd v podstate potrebné objasniť, či článok 2 Dohovoru sa pokúša zistiť, či súd zmluvného štátu — má v predmetnom prípade skutočne apliko­ ktorého právomoc je určená článkom 2 vať, ako to tvrdí žalobca, a teda či tento Bruselského dohovoru — koná v rozpore článok môže založiť právomoc súdu, na ktorý s Dohovorom, ak v rámci diskrečnej právo- bola žaloba podaná. moci o d m i e t n e t ú t o právomoc s odôvodnením, že na rozhodovanie sporu je vhodnejší súd nezmluvného štátu, ak právomoc tohto súdu tretieho štátu nebola určená dohodou, a ak na tento súd nebola skôr podaná žaloba, ktorá by zakladala prekážku začatej veci alebo súvisiacich vecí, a spojitosti tohto sporu s nezmluvným štá­ 74. Preto sa domnievam, že prvú prejudi- tom majú inú povahu ako spojitosti pred­ ciálnu otázku treba chápať ako otázku pokladané v článku 16 Dohovoru. pozostávajúcu z dvoch častí, ako to upres­ ňujú nasledujúce úvahy.

75. Vnútroštátny súd sa v prvom rade v podstate pýta, či článok 2 Bruselského 78. Inak povedané, je potrebné určiť, či je dohovoru možno uplatniť v prípade, ak uplatnenie teórie forum non conveniens žalobca a žalovaný majú svoje bydlisko v kontexte sporu vo veci samej v rozpore v tom istom zmluvnom štáte a ich spor pred s Bruselským dohovorom. súdmi tohto zmluvného štátu vykazuje určitú spojitosť s tretím štátom a nie s iným zmluvným štátom, v dôsledku čoho je v tomto spore relevantnou iba otázka roz­ delenia právomoci medzi súdmi zmluvného štátu a tretieho štátu a nie medzi súdmi rozličných zmluvných štátov.

81. Z toho dôvodu je táto druhá prejudi- ciálna otázka hypotetická, a preto neprí­ pustná. Súdny dvor musí v rámci prejudi- ciálneho konania v súvislosti s overením vlastnej právomoci skúmať, za akých pod­ A — O územnom alebo osobnom rozsahu mienok sa na neho vnútroštátny súd obracia. pôsobnosti článku 2 Bruselského dohovoru V tomto zmysle Súdny dvor vždy konštato­ val, že „duch spolupráce, ktorým sa prejudi- ciálne konanie má riadiť, vyžaduje, aby vnútroštátny súd zohľadnil úlohu, ktorá bola na Súdny dvor prenesená a ktorá prispieva 83. Ako už bolo uvedené, vnútroštátny súd k výkonu súdnej moci v členských štátoch, sa v podstate pýta, či možno uplatniť článok nepredpokladá však poskytovanie odpovedí

51 — Pozri najmä rozsudky z 15. decembra 1995, Bosman, 50 — To vyplýva podľa všetkého z bodov 44 a 45, ako aj z bodov 48 C-415/93, Zb. s. I-4921, bod 59; z 13. marca 2001, (piaty odsek), 55 a 56 návrhu na začatie prejudiciálneho PreussenElektra, C-379/98, s. I-2099, bod 38; z 22. januára konania, kde sa uvádzajú argumenty účastníkov konania, 2002, Canal Satelite Digital, C-390/99, Zb. s. I-607, bod 18; ktoré — ako je vyššie uvedené — sú prevažne totožné z 21. marca 2002, Cura Anlagen, C-451/99, s. I-3193, bod 16, s argumentmi vo veci Harrods, ku ktorým sa Court of Appeal a z 30. marca 2004, Alabaster, C-147/02, Zb. s. I-3101, už vyjadril. bod 54.

I - 1404

OWUSU

2 Bruselského dohovoru v prípade, ak správy k Bruselskému dohovoru 5 2 žalobca a žalovaný majú svoje bydlisko (v pôvodnom znení z 27. septembra 1968). v rovnakom zmluvnom štáte a spor pred súdmi tohto zmluvného štátu vykazuje určitú spojitosť s tretím štátom a nie s iným zmluvným štátom, v dôsledku čoho je v tomto spore relevantnou iba otázka roz­ 87. Budem sa teda najprv zaoberať Jenardo- delenia právomoci medzi súdmi zmluvného vou správou a diskusiou, ktorú táto správa štátu a tretieho štátu a nie medzi súdmi predovšetkým v právnej vede vyvolala. rozličných zmluvných štátov. Následne budem postupne skúmať znenie článku 2, všeobecnú systematiku Dohovoru a ciele, ktoré Dohovor sleduje. Nakoniec budem skúmať rozličné argumenty, ktoré účastníci konania uviedli v neprospech uplat­ nenia článku 2 Dohovoru na konanie vo veci samej.

dzuje, keďže cudzí prvok môže vyplývať 91. Podľa názoru žalovaného v prvom rade z osobitných okolností sporu, o ktorom súd v spore vo veci samej a vlády Spojeného rozhoduje. Dohovor je v zásade irelevantný kráľovstva podporuje toto tvrdenie judika- pri sporoch, ktoré sú vedené pred súdmi túra Súdneho dvora. Súdny dvor totiž zmluvného štátu a ktoré sa týkajú výlučne v rozsudkoch zo 6. októbra 1976 Tessili osôb s bydliskom v tomto štáte; článok 2 a z 15. mája 1990 Hagen 5 5 všeobecne v takomto prípade iba odkazuje na pravidlá konštatoval, že pravidlá právomoci zako­ právomoci platné v tomto štáte. Napriek tvené v Dohovore sa uplatnia vo vzťahoch tomu však aj takýto spor môže obsahovať vo vnútri Spoločenstva. cudzí prvok. Tak by tomu bolo napríklad v prípade, ak by žalovaný bol cudzinec, čím by sa uplatnila zásada rovnosti zaobchádza­ nia zakotvená v článku 2 druhom odseku. To isté platí v prípade, ak sa spor týka oblasti, ktorá podlieha výlučnej právomoci súdu iného štátu (článok 16) alebo nakoniec v prípadoch prekážky začatej veci alebo súvislosti so sporom začatým pred súdmi 92. Podľa môjho názoru je prehnané pova­ iného štátu (články 21 až 23)." žovať túto judikatúru za vyjadrenie všeobec­ nej zásady, prostredníctvom ktorej možno v akomkoľvek prípade stanoviť územný alebo osobný rozsah pôsobnosti všetkých pravidiel právomoci Dohovoru.

95. Okrem toho je vhodné poznamenať, že uvedený názor právna veda v žiadnom prí­ pade neprijala jednomyseľne. Možno dokonca pozorovať silnú tendenciu podpo­ 97. Podľa pána Droza by totiž bolo obme­ rujúcu práve opačný názor. Ide o názor dzenie uplatnenia Dohovoru na medziná­ reprezentovaný pánom Drozom, ktorý sa rodné právne vzťahy relevantné len vtedy, ak rovnako ako pán Jenard podieľal na vypra­ by hrozilo nebezpečenstvo, že určité v ňom covaní Bruselského dohovoru. 58 obsiahnuté pravidlá o právomoci budú zasa­ hovať do vnútroštátneho právneho poriadku. Dotknutý článok 2 sa však obmedzuje iba na odkaz na vnútroštátne pravidlá príslušnosti platné v zmluvnom v štáte, v ktorom má bydlisko žalovaný, to znamená na pravidlá 96. Podľa tohto názoru, ktorý zastáva viac­ o rozdelení územnej pôsobnosti vo vnútri ero autorov 59, výraz uvedený v preambule tohto štátu. Preto by nehrozilo žiadne nebezpečenstvo, že pravidlo článku 2 môže bezprostredne ovplyvniť vnútroštátny právny poriadok. 57 — K tejto časti anglickej právnej vedy pozri L. Collins, 1990,106 LQR, s. 538 a 539, citovaný Cour of Appeal v rozsudku Harrods (s. 103), a Kaye, P.: Civil jurisdiction atiri enforcement offoreign judgments, Professional Books Limi­ ted, 1987, s. 216 až 225. 58 — Pozri DROZ, G.: Compétence judiciaire et effets des jugements dans le marché commun (Étude de la convention de Bruxelles du 27 septembre 1968), 1972, s. 23 až 25. 59 — Pozri najmä z belgickej právnej vedy RIGAUX F., FALLON, M.: Droit international privé, vydavateľstvo Larcier, 2. revidované vydanie, 1993, zväzok M, Droit positif belge, s. 173, a WESER, M.: Convention communautaire sur la compétence judiciaire cl l'exécution des décisions, CIDC, a A. Pédone., 1975, s. 215 ai 217; z nemeckej právnej vedy GEIMER, R., SCHÜTZE, R.: Internationale Urtcilsanerken- 98. Tento autor z uvedeného vyvodil, že pre nung, C. H. Beck'Sche Verlagsbuchhandlung, 1983, Band I, 1. Halbband, s. 220 až 222, GEIMER, R.: The right of acces to uplatnenie článku 2 Dohovoru je irelevantné, the Courts under the Brussels convention. In: Civil Jurisdiction and Judgments In Europe, Proceedings of the či žalobca má svoje bydlisko v zmluvnom Colloquium on the Interpretation of the Brussels Convention štáte, v ktorom má bydlisko aj žalovaný, a či by the Court of Justice considered in the context of the European Judicial Area, Luxembourg, 11 and 12 inarch 1991,je rozlišované medzi medzinárodnými Buttcrworths, 1992, s. 39 a 40 (týka sa rozsudku Harrods vydaného Court of Appeal), z holandskej právnej VEDY a vnútroštátnymi vzťahmi. 60 DUINTJER TEBBENS, H.: The english Court of Appeal in re Hårrods: An unwelcome Interpretation of the Brussels Convention. In: Law and Reality: Essays on National and International Procedural Lawin Honour of Cornells Carel Albert Voskuil, Martinus Nijhoff Publishers, 1992, s. 47 a nasl. 60 — Pán Droz sa domnieva, že to platí tiež pre pravidlá o výlučnej právomoci uvedené v článku 16 Dohovoru.

61 — Právna veda sa prevažne prikláňa 1< názoru, že by to malo platiť dokonca v prípade, keď sa súd určený dohodou nachádza v inom zmluvnom štáte ako štáte, v ktorom majú 101. Pán Droz napokon zastáva názor, že účastníci konania bydlisko. Dohody zakladajúce právomoc jediný prípad, kedy by tento výraz mohol byť určitého súdu sú vo vnútroštátnom práve obvykle vnímané s nevôľou, takže ich právomoc v súlade s článkom 17 relevantný, t. j . kedy by mohol mať konšti­ Dohovoru by sa mala obmedzovať na právne vzťahy, ktoré už vykazujú cudzí prvok bez ohľadu na miesto dohodou tutívny charakter, by nastal vtedy, ak by určeného súdu. Pozri v tomto zmysle GAUDEMET-TAL- účastníci konania mali svoje bydlisko alebo LON, H.: Compétence et exécution des jugements en Europe, LGDJ, 3. vydanie, 2002, s. 97, s rôznymi odkazmi na právnu sídlo v tom istom zmluvnom štáte a zvolili by vedu.

I - 1408

OWUSU

104. Niektorí zastávajú kompromisný názor, Dohovoru neobstojí. Znenie článku 2 ako ani podľa ktorého ak medzinárodná povaha všeobecná systematika Dohovoru totiž neza­ dotknutého právneho vzťahu je podmienkou kazujú uplatnenie toho článku na právny uplatnenia článku 2 Dohovoru, potom niet vzťah, ktorý sa týka iba jedného zmluvného dôvodu domnievať sa, že cudzí prvok vyplý­ štátu a jedného tretieho štátu. Okrem toho vajúci zo vzťahu medzi zmluvným štátom ciele, ktoré Dohovor sleduje, skôr neumož­ a tretím štátom nestačí na splnenie tejto ňujú, aby bola uplatniteľnosť článku 2 pod­ podmienky. 62 Tento názor zastáva aj mienená existenciou právneho vzťahu, ktorý nemecká vláda. 63 sa týka viacerých zmluvných štátov, čím by bola aplikácia tohto článku vylúčená, ak by išlo o spor týkajúci sa jedného zmluvného štátu a jedného tretieho štátu.

62 — Pozri najmä KROPHOLER, J.: Europäisches Zivilprozeßreclit — Kommentar zu EuGvO und Lugano-Übereinkommen, Na osoby, ktoré nie sú štátnymi občanmi Verlag Recht und Wirtschaft GmbH, 2002, s. 106. štátu, na území ktorého majú bydlisko, sa 63 — Komisia sa v prejednávanej veci obmedzila na tvrdenie, že uplatnenie článku 2 Dohovoru nie je vylúčené preto, že vzťahujú normy právomoci použiteľné na žalobca má bydlisko v tom istom zmluvnom státe ako prvý žalovaný a spor vo veci samej spadá do rámca vzťahu medzi štátnych občanov tohto štátu." [neoficiálny zmluvným štátom a tretím štátom. Komisia neupresnila, či je pre uplatnenie článku 2 nevyhnutní, aby mal spor medzi­ preklad] národnú povahu, a ak áno, či postačuje, aby sa vyžadovaný cudzí prvok nachádzal v treťom štáte. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Komisia v stanovisku 1/03 k budúcemu revidovanému Dohovoru z Lugana (v bode 170 svojich písomných pripomienok) uviedla, že na každý spor, ktorý rozhoduje súd členského štátu.a ktorý má spojitosť s iným štátom, sa vzťahuje nariadenie č. 44/2001 bez ohľadu na to, či pritom ide o členský alebo nečlenský štát. Ďalej uviedla, že rozsah pôsobnosti spomenutélio nariadenia zahŕňa všetky spory okrem sporov výlučne vnútroštátnych (pri ktorých sa leda všetky hraničné ukazovatele nachádzajú v tom istom 108. Zo znenia tohto článku nevyplýva, či štáte). aplikácia pravidla právomoci, ktoré obsahuje,

I - 1409

NÄ VRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - P. LÉGER - VEC C-281/02

110. Hoci sa to v článku 2 výslovne neuvá­ dza, analogicky to platí aj pre žalobcu: bydlisko alebo štátne občianstvo žalobcu nie sú relevantné. 112. Súdny dvor v odpovedi na túto pre­ judiciálnu otázku uviedol, že „vo všeobec­ nosti pre uplatnenie pravidiel právomoci zakotvených v Dohovore nie je dôležité, kde má bydlisko žalobca, pretože toto uplatnenie je v zásade podmienené iba kritériom 65 111. Túto skutočnosť zdôraznil Súdny dvor bydliska žalovaného v zmluvnom štáte". v rozsudku Group Josi, ktorý sa týkal sporu Súdny dvor ďalej uviedol, že „inak tomu bude medzi poisťovacou spoločnosťou kanadského iba vo výnimočných situáciách, kde Dohovor práva so sídlom vo Vancouveri (žalobkyňa) toto uplatnenie pravidiel právomoci výslovne a zaisťovacou spoločnosťou belgického práva podmieňuje miestom bydliska žalobcu so sídlom v Belgicku (žalovaná), ktorého v zmluvnom štáte". 66 Vyvodil z toho, že predmetom bola účasť žalovanej na zaisťo­ „Dohovoru v zásade neodporuje uplatnenie vacej operácii, ktorú jej ponúkla spoločnosť pravidiel právomoci, ktoré obsahuje, na spor francúzskeho práva sídliaca vo Francúzsku medzi žalovaným s bydliskom v zmluvnom podľa pokynov uvedenej kanadskej spoloč­ nosti. Belgická spoločnosť namietala pre­ dovšetkým na základe článku 2 Bruselského 64 — Pozri bod 30. dohovoru nedostatok právomoci francúz­ 65 — Tamže, bod 57. skych súdov, na ktoré bola žaloba podaná. 66 — Tamže, bod 58 (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

I - 1410

OWUSU

štáte a žalobcom s bydliskom v treťom „ak nie je v tomto Dohovore uvedené inak" štáte". 67 [neoficiálny preklad]. Ako bude v rámci skúmania všeobecnej systematiky Dohovoru ešte ukázané, niektoré pravidlá právomoci — nejde pritom o článok 2 — sa majú uplatniť iba v osobitnom prípade, keď sa skutkový stav sporu alebo situácia účastníka konania 113. Túto judikatúru podľa môjho názoru týka viacerých zmluvných štátov, čo však možno aplikovať aj na prípad, keď má neznamená, že to platí aj pre článok 2. žalobca bydlisko v rovnakom zmluvnom V opačnom prípade by nebola zohľadnená štáte ako žalovaný. osobitosť týchto ďalších pravidiel právomoci.

119. Domnievam sa, že ani celková syste­ matika Dohovoru neodporuje uplatneniu článku 2 na skutkový stav, ktorý sa týka iba jedného zmluvného štátu a jedného tretieho štátu. 123. Najprv je potrebné pripomenúť, že článok 4 prvý odsek Dohovoru stanovuje, že „ak žalovaný nemá bydlisko na území zmluvného štátu, právomoc súdov sa v každom zmluvnom štáte určí podľa práv­ neho poriadku tohto členského štátu, ak článok 16 nestanoví niečo iné" [neoficiálny preklad]. Inak povedané, ak má žalovaný 120. Ako neskôr podrobnejšie vysvetlím, bydlisko v treťom štáte, potom sa právomoc súdny priestor vymedzený Bruselským doho­ súdu rozhodujúceho vo veci v zásade riadi vorom je premenlivý priestor, ktorý — podľa pravidlami právomoci zmluvného štátu, na okolností a príslušných ustanovení tohto území ktorého sa tento súd nachádza, a nie Dohovoru — možno obmedziť na právne pravidlami priamej právomoci zakotvenými vzťahy týkajúce sa viacerých zmluvných v Dohovore. štátov alebo možno rozšíriť v celosvetovom rozsahu, ak ide o spory, ktoré sa vyznačujú spojitosťou s jedným zmluvným štátom a jedným alebo aj viacerými tretími štátmi.

128. Uvedené odchylné pravidlá právomoci buď zodpovedajú požiadavkám riadneho výkonu spravodlivosti a vhodnej organizácie súdneho konania s prihliadnutím na existu­ 126. Niektoré pravidlá právomoci — iné ako júci priamy alebo mimoriadne úzky vzťah pravidlá uvedené v článku 2 — sú síce, ako už medzi sporom a súdmi iného zmluvného bolo povedané — uplatniteľné iba v prípade, štátu ako štátu, v ktorom má dotknutý že skutkový stav alebo situácia účastníkov žalovaný svoje bydlisko, 69 alebo zámeru konania vykazuje spojitosť s viacerými chrániť určitých žalobcov, ktorých osobitná zmluvnými štátmi. To sa vzťahuje na oso­ situácia odôvodňuje výnimočne pripustiť bitné pravidlá právomoci uvedené právomoc súdov zmluvného štátu ich bydli­ v článkoch 5 a 6 Dohovoru a na špeciálne ska, ak sa toto bydlisko nachádza v inom pravidlá právomoci v oblasti poistenia zmluvnom štáte, ako je zmluvný štát, kde má a spotrebiteľských vecí uvedené v hlave II bydlisko žalovaný.70 oddieloch 3 a 4 Dohovoru.

I - 1413

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - P. LÉGER - VEC C-281/02

ktorý z dôvodu skutkového stavu alebo 133. Článok 8 Dohovoru (vo veciach poiste­ bydliska účastníkov konania je spojený nia) rovnako ako článok 13 Dohovoru s viacerými zmluvnými štátmi. (v spotrebiteľských veciach) totiž stanovujú, že ak poistiteľ alebo zmluvný partner spo­ trebiteľa nemajú bydlisko alebo sídlo na území niektorého zo zmluvných štátov, avšak tam majú pobočku, zastúpenie alebo inú organizačnú zložku, na účely sporov vyplý­ vajúcich z činnosti tejto pobočky zastúpenia alebo inej organizačnej zložky sa na nich 130. Zatiaľ čo totiž aplikácia pravidiel prá­ hľadí tak, ako by mali bydlisko alebo sídlo vomoci, ktoré konkurujú pravidlám právo­ v tomto zmluvnom štáte. moci založeným na bydlisku žalovaného, samozrejme predpokladá spojitosť s iným zmluvným štátom ako štátom bydliska žalo­ vaného, neplatí to pre pravidlo právomoci zakotvené v článku 2, pretože toto pravidlo sa opiera výhradne o bydlisko žalovaného.

134. Z týchto ustanovení vyplýva, že s poistiteľom alebo zmluvným partnerom spotrebiteľa, ktorý má svoje bydlisko v treťom štáte, sa na účely uplatnenia príslušných ochranných pravidiel právomoci 131. Z toho možno vyvodiť, že to, čo platí zaobchádza tak, ako by mali bydlisko pre uplatniteľnosť osobitných a špeciálnych v zmluvnom štáte. Táto právna fikcia umož­ pravidiel právomoci, neplatí pre použitie ňuje vyhnúť sa uplatneniu článku 4 Doho­ všeobecného pravidla článku 2. voru, t. j . pravidlám právomoci, ktoré platia v zmluvnom štáte, na území ktorého sa nachádza súd rozhodujúci vo veci, ak má 71 žalovaný bydlisko v treťom štáte.

136. Pokiaľ ide o pravidlá výlučnej právo­ 138. V súlade s touto judikatúrou možno moci obsiahnuté v článku 16 Dohovoru, konštatovať, že pravidlá právomoci zako­ v tomto článku sa výslovne uvádza, že tieto tvené v článku 16 možno uplatniť aj platia „bez ohľadu na bydlisko" [neoficiálny v prípade, že žalovaný má bydlisko v treťom preklad]. Tieto pravidlá právomoci odchyľu­ štáte, alebo dokonca ak majú všetci dotknutí 74 júce sa od všeobecného pravidla článku 2 účastníci konania bydlisko v treťom štáte. Dohovoru sú založené na obzvlášť úzkom vzťahu medzi predmetom sporu a územím zmluvného štátu. 72 Tak je tomu napríklad v prípade sporu, ktorého predmetom sú vecné práva k nehnuteľnostiam alebo pre­ nájom nehnuteľností. V týchto prípadoch je predmet sporu úzko spojený so zmluvným štátom, v ktorom sa dotknutá nehnuteľnosť nachádza, v dôsledku čoho majú iba súdy tohto štátu právomoc na rozhodovanie vo 139. Bez ohľadu na dôsledky, ktoré prípadne veci. vyplynú z „reflexného účinku" článku 16 tohto Dohovoru, ak sa niektorý z hraničných ukazovateľov uvedených v tomto článku 75 nachádza na území nezmluvného štátu , možno konštatovať, že pravidlá právomoci zakotvené v tomto článku možno aplikovať na právne vzťahy, ktoré sa týkajú iba jedného zmluvného štátu (v dôsledku niektorého z hraničných ukazovateľov stanovených 137. Súdny dvor upresnil, že tieto pravidlá v článku 16) a jedného tretieho štátu výlučnej právomoci platia bez ohľadu na (v dôsledku bydliska žalobcu a/alebo žalova­ „bydlisko žalovaného ako aj žalobcu". Toto ného). Z tohto hľadiska možno územný alebo 73

140. To isté platí o pravidlách Dohovoru z článku 22 o súvisiacich veciach, ako aj týkajúcich sa výslovnej dohody o volbe prá­ z článkov 25, 26 a 31 týkajúcich sa uznávania vomoci. Výslovne sa totiž uvádza, že tieto a výkonu. pravidlá možno aplikovať, ak jeden alebo viacerí účastníci dohody o voľbe právomoci súdu (článok 17 prvý odsek) alebo aj všetci účastníci dohody (článok 17 druhý odsek) majú bydlisko v treťom štáte. Tieto pravidlá možno teda aplikovať výlučne na vzťahy medzi tretím štátom alebo štátmi (v ktorom/ktorých majú účastníci dohody bydlisko) a zmluvným štátom (v ktorom sa nachádza zvolený súd). 143. V zmysle ustálenej judikatúry je cieľom článkov 21 a 22 Dohovoru zabrániť v záujme r i a d n e h o výkonu spravodlivosti v Spoločenstve súbežným konaniam pred súdmi rôznych zmluvných štátov a protichodnosti rozhodnutí, ktoré môžu byť v ich rámci vydané, s cieľom vylúčiť v čo možno najväčšom rozsahu prípady, v ktorých by rozhodnutie vydané v jednom zmluvnom štáte nemuselo byť uznané 141. V dôsledku toho sa pravidlá Dohovoru v inom zmluvnom štáte. 76 o výlučnej právomoci, ako aj o právomoci určenej výslovnou dohodou použijú aj na právne vzťahy, ktoré sa týkajú iba jedného zmluvného štátu a jedného alebo viacerých tretích štátov. To preukazuje, že uplatnitel- nosť akýchkoľvek pravidiel právomoci Doho­ voru sa neobmedzuje iba na právne vzťahy, ktoré sa týkajú viacerých zmluvných štátov.

144. Zjednodušený mechanizmus uznávania a výkonu súdnych rozhodnutí bol zavedený Bruselským dohovorom v osobitnom kon­ texte vzájomnej dôvery členských štátov Spoločenstva v ich právne systémy a orgány súdnej moci. 77 Takýto kontext však nemusí nevyhnutne existovať vo vzťahoch medzi 142. Pokiaľ ide o ďalšie pravidlá Bruselského členskými štátmi a tretími štátmi. Z toho dohovoru týkajúce sa prekážky začatej veci a súvisiacich vecí, ako aj uznávania a výkonu, tieto pravidlá sa majú skutočne uplatniť 76 — Pozri najmä rozsudky z 27. júna 1991, Overseas Union v rámci vzťahov medzi jednotlivými zmluv­ Insurance a i., C-351/89, Zb. s. I-3317, bod 16, a z 9. decembra 2003, Gasser, C-116/02, Zb. s. I-14693, nými štátmi. To jednoznačne vyplýva zo bod 41. znenia článku 21 o prekážke začatej veci, 77 — Pozri už citované rozsudky Gasser a Turner, bod 24.

78 — C-129/92, Zb. s. I-117, bod 25. 79 — Tamže, bod 37. 80 — Pozri bod 14.

I - 1417

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - P. LÉGER - VEC C-281/02

150. Ako zdôraznili nemecká vláda štáte, spory, ktoré sú predmetom takýchto a Komisia, pravidlá Dohovoru o uznávaní konaní alebo rozhodnutí, môžu mať napriek a výkone rozhodnutí sa použijú nezávisle na tomu výlučne vnútroštátnu povahu alebo dôvodoch právomoci, o ktoré sa opierali medzinárodnú povahu spojenú s jedným súdy, ktoré vydali dotknuté rozhodnutia. zmluvným štátom a jedným tretím štátom Táto právomoc môže vyplývať z Dohovoru a nie vždy bezpodmienečne s dvoma zmluv­ alebo z práva zmluvného štátu, na území nými štátmi. ktorého sa dotknuté súdy nachádzajú.

151.· Z uvedeného vyplýva, že pre uplatniteľ- nosť týchto pravidiel Dohovoru nie je 153. Navyše práve preto, že tieto spory môžu relevantné, či sa spor týka iba jedného mať spojitosť s tretím štátom, považovali zmluvného štátu 81, viacerých zmluvných autori Dohovoru za potrebné stanoviť určité štátov alebo jedného zmluvného štátu osobitné pravidlá uznávania rozhodnutí. a jedného tretieho štátu.

158. Z toho možno vyvodiť, že celková systematika Dohovoru nebráni uplatneniu článku 2 na spory, ktoré sa týkajú iba jedného zmluvného štátu a jedného tretieho štátu. Takýto záver týkajúci sa územného a osobného rozsahu pôsobnosti článku 2 je ešte presvedčivejší, ak sa vezmú do úvahy ciele Dohovoru. 156. Dohovor zaviedol tento mechanizmus blokády z dôvodu obáv niektorých tretích štátov v súvislosti s uplatňovaním pravidiel Bruselského dohovoru zaručujúcich voľný pohyb rozsudkov v Spoločenstve voči žalo­ vaným, ktorí majú bydlisko v týchto tretích štátoch. 82

4. Ciele Dohovoru

159. Zo znenia preambuły vyplýva, že cieľom Bruselského dohovoru je „posilniť právnu 157. Všetky tieto skutočnosti ukazujú, že ochranu osôb usadených v Spoločenstve" súdny priestor vymedzený Bruselským doho­ [neoficiálny preklad]. Na tento účel podľa vorom nekončí na spoločných vonkajších preambuły Dohovor zakotvuje jednak spo­ hraniciach zmluvných štátov. Preto možno ločné pravidlá právomoci súdov zmluvných súhlasiť s tvrdením profesora Gaudemet-

83 — Les frontières extérieures de l'espace judiciaire européen: 82 — Pozri v tejto súvislosti JUENGER, F.: La Convention de quelques repères. In: E Pluribus Unum — Liber Amicorum Bruxelles du 27septembre 1968 el la courtoisie internationale Georges A. L Droz, Martinus Nijhoff Publishers, 1996, s. 85, — Réflexionsd'un Américain, RC, 1983, s. 37. najmä s. 103 a 104.

I - 1419

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. LÉGER - VEC C-281/02

164. Určenie, či ide o spor, ktorý nepresa­ huje hranice Spoločenstva, môže byť dosť obtiažne. V tejto súvislosti sa nastoľuje viacero otázok: Ktoré kritériá je potrebné 161. Iba pravidlá právomoci, ktoré zodpove­ zvoliť? V ktorých prípadoch možno vychá­ dajú týmto požiadavkám môžu totiž zabez­ dzať z toho, že spor sa skutočne alebo pečiť dodržiavanie zásady právnej istoty, dostatočne týka viacerých zmluvných štátov? Je potrebné zoradiť rozličné kritériá, ktoré sa musia zohľadniť? Sú niektoré kritériá 84 — Pozri najmä rozsudky zo 4. marca 1982, Eifer, 38/81, Zb. s. 825, bod 6; z 13. júla 1993, Mulox IBC, C-125/92, Zb. s. 1-4075, bod 11; Benincasa, už citovaný, bod 26; zo 17. septembra 2002, Tacconi, C-334/00, Zb. s. I-7357, bod 86 — Pozri najmä rozsudky Effer, už citovaný, bod 6; Owens Bank, 20; z 5. februára 2004, DFDS Torline, C-18/02, Zb. s. I 1417, už citovaný, bod 32; Custom Made Commercial, už citovaný, bod 36, a Kronhofer, už citovaný, bod 20. bod 18; Besix, už citovaný, body 24 až 26, ako aj rozsudky 85 — Pozri najmä rozsudky z 29. júna 1994, Custom Made z 28. septembra 1999, GIE Groupe Concorde a i., C-440/97, Commercial, C-288/92, Zb. s. I-2913, bod 15, Zb. s. I-6307, bod 23, a zo 6. júna 2002, Italian Leather, a z 19. februára 2002, Bexis, C-256/00, Zb. s. 1-1699, bod 25. C-80/00, Zb. s. I-4995, bod 51.

I - 1420

OWUSU

168. Okrem týchto úvah je potrebné vo všeobecnejšej rovine zohľadniť, že medzi­ 166. V tomto prípade by bolo ťažké pred­ národné právo súkromné je odvetvím práva, staviť si, ako by aj naďalej bolo možné ktorého uplatňovanie nie je vôbec jedno­ považovať všeobecné pravidlo právomoci duché. Bruselský dohovor má za cieľ zjedno-

I - 1421

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - P. LÉGER - VEC C-281/02

dusiť pravidlá rôznych zmluvných štátov nia a výkonu súdnych rozhodnutí veľmi o právomocí súdov a o uznávaní a výkone liberálny.88 Všeobecné pravidlo právomoci súdnych rozhodnutí. Toto zjednodušenie v článku 2 je teda základným pravidlom, na prispieva v záujme dotknutých osôb ktorom Dohovor prevažne spočíva. k väčšej právnej istote a smeruje tiež k zjednodušeniu priebehu konania pred vnútroštátnymi súdmi. Z toho dôvodu nie je vhodné do tohto systému Dohovoru zavádzať prvky, ktoré by mohli vážne skom­ plikovať jeho fungovanie.

171. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pravidlá právomoci odchyľujúce sa od tejto všeobecnej zásady nemôžu viesť k výkladu, ktorý by presahoval rámec prípa­ dov výslovne stanovených v Dohovore. K rovnakému záveru by som však dospel, ak by sa vylúčila uplatniteľnosť článku 2 Dohovoru v prípade, ak by sa dotknutý 169. Odhliadnuc od komplexnosti otázky, či právny vzťah netýkal viacerých zmluvných spor má povahu sporu vo vnútri Spoločen­ štátov. stva, navyše zastávam názor, že ak by sa podmienila uplatniteľnosť článku 2 Doho­ voru stanovením uvedenej povahy, počet prípadov v ktorých by sa mal aplikovať tento článok, by sa automaticky znížil.

177. Prekážky odporujúce uvedenému záveru, na ktoré poukazujú žalovaní v spore vo veci samej a vláda Spojeného kráľovstva, v podstate vychádzajú z práva Spoločenstva. 174. Z toho vyplýva, že ak by sa uplatniteľ- V tomto zmysle boli okrem toho vyslovené aj nost'článku 2 obmedzovala na spory vo úvahy odkazujúce na medzinárodné právo. vnútri Spoločenstva, bol by tým neoprávnene Predtým ako začnem skúmať tvrdenia vychá­ zúžený rozsah pôsobnosti tohto článku dzajúce z práva Spoločenstva, stručne pre­ v rozpore so sledovaným cieľom Dohovoru, skúmam tieto vyjadrenia. ktorým je posilnenie právnej ochrany osôb usadených v Spoločenstve, najmä právnej ochrany žalovaného.

a) Údajné p r e k á ž k y vyplývajúce 175. Zhrňujúco možno konštatovať, že nie­ z medzinárodného práva lenže znenie článku 2 rovnako ako ani celková systematika článku 2 Dohovoru nebránia aplikácii tohto článku na spory týkajúce sa iba jedného zmluvného štátu a jedného tretieho štátu, ale navyše v prospech uplatniteľnosti tohto článku 178. Podľa žalovaných v spore vo veci svedčia aj ciele Dohovoru. samej 90 nemá Bruselský dohovor univer­ zálnu platnosť. Bruselský dohovor je iba dohodou medzi zmluvnými štátmi, ktorá upravuje výlučne ich vzájomné vzťahy. Tento argument ide nad rámec špecifického prí-

176. Keďže niektorí účastníci konania sa domnievajú, že uvedenému záveru odporuje 90 — Bod 48 návrhu na začatie prejudiciálncho konania.

I - 1423

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - P. LÉGER - VEC C-281/02

padu Bruselského dohovoru a vzťahuje sa aj mnou uprednostňovaný výklad článku 2 na všeobecnejšiu problematiku práva medzi­ v rozpore so zásadou relatívneho účinku národných zmlúv a dohôd. Vláda Spojeného zmlúv. kráľovstva sa k tejto otázke vyjadrila v podobnom zmysle. 91

I - 1424

OWUSU

pravidlá sa uplatňujú (na zmluvné záväzky) aby sa pravidlá právomoci zakotvené v prípadoch kolízie právnych predpisov. v Bruselskom dohovore, akým je pravidlo K uplatneniu jednotných pravidiel tohto článku 2, mohli aplikovať na spory, ktoré dohovoru tak postačuje, ak dotknutý skut­ majú spojitosť s tretími štátmi. To isté podľa kový stav vyvolal konflikt medzi viacerými môjho názoru platí aj pre právo Spoločen­ právnymi poriadkami. Nie je dôležité, či sa stva. skutkový stav týka viacerých zmluvných štátov alebo jedného zmluvného štátu a jedného tretieho štátu. 95

b) Údajné prekážky vyplývajúce z práva Spo­ ločenstva

I - 1425

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. LÉGER — VEC C-281/02

189. Súdny dvor síce v rozsudku, moci Dohovoru je riešiť kompetenčné spory z 10. februára 1994 Mund & Fester 97 (skutočné alebo potenciálne) medzi súdmi vyslovil, že cieľom článku 220 štvrtej zarážky rôznych zmluvných štátov iba s cieľom Zmluvy EHS, na ktorom sa zakladá Bruselský zabrániť tomu, aby súdy zmluvného štátu dohovor, „je uľahčiť fungovanie spoločného museli uznať alebo vyhlásit'za vykonateľné trhu zavedením pravidiel právomoci pre súdne rozhodnutia iného zmluvného štátu, súvisiace spory, a pokiaľ možno maximálnym ak by sa súdy dožiadaného štátu podľa práva odstránením prekážok uznávania a výkonu tohto štátu považovali takisto za príslušné na rozsudkov na území zmluvných štátov". rozhodovanie sporov, ktoré boli predmetom Súdny dvor z toho vyvodil, že ustanovenia dotknutých rozhodnutí. Dohovoru súvisia so Zmluvou. 98

192. Obmedziť jednotné pravidlá právomoci Dohovoru na tento jednoduchý cieľ by totiž 190. S týmto záverom možno nepochybne znamenalo, ako už bolo povedané, nezohľad­ iba súhlasiť, keďže, ako zdôraznil generálny niť celkovú systematiku ako ani ciele, ktoré advokát Tesauro vo svojich návrhoch vo veci tento Dohovor sleduje, a ktoré smerujú Mund & Fester, „voľný pohyb rozsudkov má k posilneniu právnej ochrany osôb usade­ zásadný význam pre predchádzanie prekáž­ ných v Spoločenstve, ako aj dodržiavaniu kam vo fungovaní spoločného trhu, ku zásady právnej istoty. ktorým by mohlo dôjsť, ak by individuálne nároky vyplývajúce z veľkého počtu práv­ nych vzťahov vznikajúcich na tomto trhu n e b o l o m o ž n é ľahko priznávať a uplatňovat'". 99

vyžaduje zabezpečiť kontinuitu medzi Doho­ 196. Ako sa totiž v odôvodneniach č. 2 a č. 8 vorom a nariadením, čo platí predovšetkým nariadenia zdôrazňuje, cieľom pravidiel prá­ pre výklad ustanovení Dohovoru Súdnym vomoci zakotvených v nariadení, vzhľadom dvorom. Ak by Súdny dvor jednotné pravidlá na rozdielnosť vnútroštátnych pravidiel právomoci stanovené nariadením vykladal a z toho vyplývajúcich prekážok pre riadne tak, že ich cieľom je iba riešiť kompetenčné fungovanie vnútorného trhu, je prijať „usta­ spory medzi súdmi jednotlivých členských novenia harmonizujúce normy konfliktu štátov, takýto výklad by sa odchyľoval od právomoci v občianskych a obchodných rozsiahlej judikatúry Súdneho dvora veciach", aby tak boli vytvorené „spoločné k Dohovoru, a najmä k jeho cieľom (ktoré normy" pre členské štáty. Tento proces sledujú posilnenie právnej ochrany osôb harmonizácie pravidiel vychádza z podobnej usadených v Spoločenstve a dodržiavanie logiky vydávania smerníc ako článok 94 ES, zásady právnej istoty). To by malo za keďže cieľom tohto hmotnoprávneho následok zvrat v judikatúre, ktorý by zjavne základu je „aproximad [a] zákonov, iných nekorešpondoval s úmyslom zákonodarcu právnych predpisov a správnych opatrení Spoločenstva zabezpečiť kontinuitu výkladu členských štátov, ktoré priamo ovplyvňujú obidvoch právnych nástrojov. Bez toho, aby vytvorenie alebo fungovanie spoločného som chcel prejudikovať rozhodnutie Súd­ trhu". neho dvora v otázke územného alebo osob­ ného rozsahu pôsobnosti článku 2 nariade­ nia, iba uvediem, že si len ťažko dokážem predstaviť, že Súdny dvor týmto spôsobom zmení svoju judikatúru.

I - 1427

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - P. LÉGER - VEC C-281/02

pohybom osôb medzi členskými štátmi Odstránenie prekazok fungovania vnuioi- v každom prípade, s ktorým súvisí právny ného trhu, ktoré vyplývajú práve z rozdielov akt vydaný na tomto základe". Súdny dvor medzi vnútroštátnymi právnymi pred­ pripomenul, že „pre zdôvodnenie uplatnenia pismi." 105 právneho základu článku 100a Zmluvy ES je rozhodujúca skutočnosť, či právny akt vydaný na tomto základe má skutočne zlepšiť podmienky vytvárania a fungovania vnútor­ ného trhu" 1 0 2 200. Tieto úvahy boli potvrdené rozsudkom Lindqvist zo 6. novembra 2003 106 týkajúcim sa tej istej smernice 95/46/ES.

198. Súdny dvor dospel k záveru, že „uplat- niteľnosť smernice 95/46[103] nemôže závi­ 201. Možno predpokladať, že úvahy, ktoré sa sieť od toho, či v konkrétnych situáciách vzťahujú na túto smernicu, pokiaľ ide v konaní vo veci samej existovala dostatočná o ochranu fyzických osôb pri spracovaní súvislosť s výkonom základných slobôd osobných údajov a voľnom pohybe týchto zaručených Zmluvou ES, v uvedených údajov, platia takisto pre nariadenie veciach predovšetkým s volným pohybom č. 44/2001, pokiaľ ide o súdnu právomoc pracovníkov."104 a voľný pohyb rozsudkov napriek tomu, že obidva tieto sekundárne právne akty Spolo­ čenstva majú rôznu povahu.

203. V tejto súvislosti dokonca možno vychádzať z toho, že to, čo platí pre smernicu 95/46, platí o to viac pre nariadenie č. 44/2001, pretože rozhodnutie nahradiť Dohovor namiesto smernicou nariadením v značnej miere zodpovedá snahám zabez­ pečiť zjednotenie dotknutých pravidiel a nie 206. Platí to napríklad aj pre nariadenie iba aproximovať vnútroštátne predpisy pre­ Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 bratím smernice do vnútroštátneho práv­ o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpe­ neho poriadku so všetkými nestálosťami, čenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa ktoré z toho môžu vyplynúť pre jednotné pohybujú v rámci spoločenstva (Ú. v. ES uplatňovanie práva Spoločenstva. L 149, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 35).

204. Okrem týchto úvah týkajúcich sa účin­ 207. Toto nariadenie, ktorého cieľom je kov použitia právneho základu článku 95 ES zabezpečiť voľný pohyb pracovníkov na územný rozsah pôsobnosti smernice ešte v oblasti sociálneho zabezpečenia, výslovne pripomínam, že uplatnenie nariadenia rov­ nedefinuje svoj územný rozsah pôsobnosti, nako ako uplatnenie smernice 1 0 7 automa­ hoci mu je všeobecne pripisovaná „materi- ticky nevyžaduje, aby sa príslušné situácie álno-územná povaha", keďže jeho uplatnenie výlučne týkali územia členských štátov a nie je podmienené skutočnosťou „spojenou aj územia tretích štátov. s miestom". 1 0 8

107 — Pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 9. septembra 2004, 108 — Pozri v tejto súvislosti AUSSANT, J., FORNASIER, R., Komisia/Španielsko, C-70/03, Zb. s. I-7999, bod 30, týkajúci LOUIS, j.-V., SECHÉ, J.-C, VAN RAEPENBUSCH, S.: sa smernice Rady 93/13/EHS z 5. aprila 1993 o nekalých Commentaire J. Migrei — Le droit de In CEE, treti zväzok, podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, Bruselská univerzita, 2. vydanie, s. 113 a nasl., ako aj s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288). FALLON, M.: c. d., s. 43 a nasl., najmä s. 45 a 46.

209. A teda samotná skutočnosť, že dot­ knuté dávky sociálneho zabezpečenia vznikli dokonca výlučne v dobách poistenia získa­ ných mimo územia, ktoré zahŕňa Zmluva ES, nemôže mať za následok vylúčenie uplatni- teľnosti nariadenia č. 1408/71, ak existuje úzka väzba medzi nárokom na sociálne dávky 211. V tomto zmysle je potrebné zdôrazniť, a členským štátom, ktorý je povinný ich že odôvodnenie č. 8 nariadenia č. 44/2001 10 vyplácať. stanovuje, že „musí existovať väzba medzi konaním, na ktoré sa toto nariadenie vzťa­ huje, a územím členských štátov viazaných 109 — Tamže. Pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. decembra 1974, týmto nariadením".111 Preto „sa spoločné Walrave a Koch, 36/74, Zb. s. 1405, body 26 až 28, normy súdnej právomoci budú v zásade a z 12. júla 1984, Prodest, 237/83, Zb. s. 3153, bod 6, týkajúce sa všeobecne predpisov Spoločenstva a osobitne uplatňovať, ak má žalovaný bydlisko na nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva území jedného z členských štátov." (Ú. v. ES L 257, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 15). 110 — Pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 23. októbra 1986, Van Roosmalen, 300/84, Zb. s. 3097, body 30 a 31, a z 9. júla 1987, Laborero a Sabato, 82/86 a 103/86, Zb. s. 3401, body 25 až 28. 111 — Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

I - 1430 owusu

212. Domnievam sa, že toto odôvodnenie a nie s ďalším zmluvným štátom, čím je jasne potvrdzuje, že pre uplatnenie článku 2 v tomto spore relevantnou jedine otázka nariadenia (ktorý je zhodný s článkom 2 rozdelenia právomoci medzi súdmi jedného Dohovoru) postačuje, ak má žalovaný bydli­ zmluvného štátu a tretieho štátu a nie medzi sko v niektorom z členských štátov viazaných súdmi rôznych zmluvných štátov. týmto nariadením, čím predmetný spor vykazuje spojitosť s členským štátom Spolo­ čenstva. Nie je teda dôležité, či predmetný spor nevykazuje spojitosť s ďalším členským štátom alebo takúto spojitosť vykazuje s tretím štátom.

prostredníctvom druhej časti prvej prejudi- neboli členskými štátmi Spoločenstva. Preto ciálnej otázky sa vnútroštátny súd v podstate sa nezúčastnili na rokovaniach, ktoré pre­ snaží zistiť, či Bruselskému dohovoru odpo­ biehali v súlade s článkom 293 ES medzi ruje, keď súd zmluvného štátu — ktorého členskými štátmi a viedli k prijatiu Dohovoru právomoc je stanovená článkom 2 — v rámci 27. septembra 1968. Tieto dva štáty vstúpili svojej diskrečnej právomoci odmietne vyko­ do Spoločenstva až 1. januára 1973, teda nať svoju právomoc s odôvodnením, že je mesiac po tom, ako Dohovor nadobudol vhodnejšie, aby spor rozhodoval súd 1. februára 1973 účinnosť. nezmluvného štátu, ak právomoc tohto súdu nebola určená dohodou a ak na tento súd nebola podaná skôr žaloba, ktorá by mohla založiť prekážku začatej veci alebo prekážku súvisiacich vecí a spojitosť sporu s týmto nezmluvným štátom má inú povahu ako spojitosť uvedená v článku 16 Bruselského dohovoru.

220. Teória forum non conveniens sa však rozvíjala prevažne v týchto dvoch štátoch. Táto teória je členským štátom, ktoré patria do právneho systému „civil law" a ktoré vypracovali Bruselský dohovor, značne 218. V rámci zodpovedania tejto otázky sa cudzia. Bruselský dohovor preto neobsahuje najprv budem zaoberať úmyslom autorov žiadne ustanovenie týkajúce sa tejto teórie. Dohovoru a potom postupne znením článku 2 prvého odseku, celkovou systematikou Dohovoru a napokon cieľmi, ktorý tento Dohovor sleduje.

221. Otázka zlučiteľnosti teórie forum non conveniens sa stala aktuálnou až v čase vypracovania Dohovoru o pristúpení Spoje­ 1. Úmysel autorov Dohovoru ného kráľovstva, írska a Dánskeho kráľovstva k Bruselskému dohovoru, prijatého 9. októbra 1978 113 .

223. V bode 78 tejto správy totiž uvádza, že „tieto možnosti [najmä prerušenie konania na základe teórie forum non conveniens] podľa názoru delegácií z kontinentálnych členských štátov Spoločenstva nie sú súdom členského štátu priznané, ak v súlade s Dohovorom majú tieto súdy právomoc rozhodovať spor a bola na ne podaná žaloba." 226. V tom istom bode správy sa ďalej uvádza, že „nemožno vylúčiť nebezpečenstvo negatívneho kompetenčného sporu: konti­ nentálny sudca, ktorý by nesúhlasil s rozhodnutím súdu Spojeného kráľovstva, by sa mohol takisto ľahko vyhlásiť za nepríslušného". 224. V tomto zmysle sa ďalej uvádza, že sa „tvrdilo, že zmluvné štáty nielenže sú opráv­ nené za podmienok uvedených v hlave II vykonávať svoju právomoc, ale sú dokonca povinné to robiť. V tejto súvislosti prevládal názor, že žalobca musí mať istotu, že súd, na ktorý bola žaloba podaná, má právomoc rozhodovať vo veci, pretože nesmie dôjsť k tomu, aby žalobca strácal čas a peniaze a nakoniec sa dozvedel, že súd, na ktorý 227. Správa nakoniec uvádza, že „napokon podal žalobu, sa považuje za menej vhodný základné dôvody, ktoré [doteraz] potvrdzujú ako iný súd." opodstatnenie .doctrine of the forum conve­ niens' [rovnako ako korelačnú teóriu forum non conveniens], značne stratia na význame, len čo bude Dohovor platný v Spojenom kráľovstve a írsku." V tejto súvislosti správa ďalej v bode 78 uvádza, že vnútroštátna právna úprava vykonávajúca Dohovor 225. Okrem toho v bode 78 uvedenej správy v týchto dvoch štátoch musí viesť jednak sa uvádza, že „pre prípad, že právomoc k zúženiu pojmu „domicile" a jednak rozhodovať vo veci majú súdy niekoľkých k zrušeniu osobitného vnútroštátneho pra­ štátov, bola žalobcovi úmyselne poskytnutá vidla právomoci, ktoré je založené na oby­ možnosť zvoliť si súd, ktorá nesmie byť čajnom oznámení alebo doručení návrhu na začatie konania žalovanému, ktorí sa dočasne zdržiava na území dotknutého štátu, v súlade 114 — Ú. v. ES C 59, 1979, s. 71, body 77 a 78. s článkom 3 druhým odsekom Dohovoru.

233. Je nesporné, že skúmanie jednotlivých jazykových verzií článku 2 prvého odseku Dohovoru ukázalo, že pravidlo právomoci

2. Znenie článku 2 prvého odseku Dohovoru 115 — Pozri najmä rozsudky z 5. decembra 1967, Van der Vecht, 19/67, Zb. s. 445; zo 6. októbra 1982, Cilfit a i., 283/81, s. 3415, bod 18; zo 17. júla 1997, Ferriere Nord/Komisia, C-219/95 P, Zb. s. I-4411, bod 15, a z 29. apríla 2004, Björnekulla Fruktindustrier, C-371/02, Zb. s. I-5791, bod 16. 116 — Pozri najmä rozsudky zo 14. júla 1977, Bavaria Fluggesell­ schaft a Germanair/Bedarfsluftfahrt, 9/77 a 10/77, Zb. 231. Pripomínam, že článok 2 prvý odsek s. 1517, bod 4; z 22. novembra 1978, Somafer, 33/78, Zb. s. 2183, bod 8, a z 15. novembra 1983, Duijnstee, 288/82, Zb. stanovuje, že „ak nie je v tomto Dohovore s. 3663, bod 13.

I - 1434

OWUSU

v ňom obsiahnuté má kogentnú a nie na teóriu forum non conveniens (platnú fakultatívnu povahu a že od takéhoto pra­ v tomto štáte), odmietne vykonať svoju vidla sa možno odchýliť iba v prípadoch, právomoc s odôvodnením, že súd tretieho ktoré Dohovor výslovne stanovuje. Práve tak štátu je na rozhodovanie sporu vhodnejší je nesporné, že situáciu, akou je situácia alebo vhodnejšie umiestnený. sporu vo veci samej, nemožno priradiť k žiadnemu z prípadov taxatívne vymenova­ ných v Dohovore, ktoré budem ešte pod­ robnejšie skúmať v súvislosti s celkovou systematikou Dohovoru.

I - 1435

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - P. LÉGER - VEC C-281/02

aby súd zmluvného štátu odmietol výkon volby právomoci platí iba vo vzťahoch medzi tejto obligatórnej právomoci za okolností ako niekoľkými zmluvnými štátmi a nie, ako je vo veci samej, teda za okolností, ktoré tomu v spore vo veci samej, vo vzťahoch nezodpovedajú prípadom výslovne medzi zmluvným štátom a tretím štátom. a taxatívne stanoveným Dohovorom.

239. Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že viaceré ustanovenia tohto Dohovoru sú 242. Ďalej treba predovšetkým poukázať na založené na úvahách, ktoré sa výrazne to, že uvedená možnosť volby právomoci odlišujú od úvah, na ktorých je založená prislúcha iba žalobcovi pri podaní žaloby. teória forum non conveniens. Aj táto skutoč­ Z toho dôvodu súd zmluvného štátu, na nosť potvrdzuje, že celková systematika tohto ktorý bola podaná žaloba v súlade Dohovoru bráni uplatňovaniu uvedenej teó­ s pravidlom právomoci článku 2, nemôže rie pri výkone právomoci založenej podľa odmietnuť rozhodovanie na základe osobit­ článku 2. ných alebo špeciálnych pravidiel právomoci Dohovoru, a to ani vtedy, ak spor vykazuje výraznú spojitosť so súdom iného štátu (zmluvného alebo tretieho) ako štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko.

240. Touto otázkou sa budem v ďalšej časti podrobnejšie zaoberať.

243. Okrem toho, hoci súd zmluvného štátu musí na základe článku 17 prvého odseku a článkov 19, 21 a 22 Dohovoru vyhlásiť, že 241. Najprv treba poznamenať, že hoci nemá právomoc rozhodovať spor, alebo osobitné a špeciálne pravidlá právomoci môže odmietnuť rozhodovanie sporu, aj keď Dohovoru (zakotvené v článkoch 5 a 6 mu bola vec predložená na základe všeo­ a v hlave II oddieloch 3 a 4) predovšetkým becného a kogentného pravidla právomoci z dôvodu existencie priameho alebo obzvlášť článku 2, je nepochybné, že spor vo veci úzkeho vzťahu medzi sporom a súdmi iného samej sa netýka žiadneho z týchto prípadov, štátu ako štátu bydliska dotknutého žalova­ čím zostáva zachovaná záväznosť pravidla ného dovoľujú odchýliť sa od kogentného právomoci článku 2. Skúmaním jednotlivých pravidla právomoci článku 2, táto možnosť sporných ustanovení to presnejšie objasním.

248. Pripomínam, že článok 21 Dohovoru týkajúci sa prekážky začatej veci stanovuje, že ak sa vedú konania v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi na súdoch rôznych zmluvných štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, a v takom 245. Analogicky to platí aj vtedy, ak na súd prípade odmietne vykonať svoju právomoc zmluvného štátu, najmä štátu bydliska žalo­ v prospech posledne menovaného súdu. vaného, bola podaná žaloba, nezohľadňujúc pravidlá výlučnej právomoci stanovené v článku 16 Dohovoru, založené na existencii obzvlášť úzkej spojitosti skutkového stavu sporu s územím zmluvného štátu. Okrem toho kogentná povaha pravidiel právomoci je obzvlášť výrazná, pretože podľa článku 19 Dohovoru musí súd, pred ktorým začalo konanie v hlavnej veci, na rozhodovanie 249. Ako som už uviedol, na situáciu sporu ktorej má na základe článku 16 výlučnú vo veci samej sa tento článok nevzťahuje, právomoc súd iného zmluvného štátu, keďže pred žiadnym súdom v inom zmluv­ z úradnej moci vyhlásiť nedostatok svojej nom štáte ako štáte bydliska žalovaného právomoci. nebolo začaté paralelné konanie.

I - 1437

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - P. LÉGER - VEC C-281/02

253. Je však potrebné zdôrazniť, že právo súdu prerušiť konanie alebo odmietnuť výkon právomoci v súlade s článkom 22 existuje iba v osobitnom prípade, ak sú súbežne vedené paralelné konania pred súdmi rôznych zmluvných štátov, a jeho 251. Pripomínam, že článok 22 Dohovoru cieľom je predchádzať vydávaniu protichod­ stanovuje, že ak sa podá žaloba v súvisiacich ných rozhodnutí, ktoré by mohli z toho veciach na súdoch rôznych zmluvných štátov vyplynúť, a čo možno v najväčšom rozsahu a ak sú veci ešte v štádiu konania na prvom vylúčiť prípady, keď rozhodnutie vydané stupni, každý súd, ktorý nezačal konať ako v jednom zmluvnom štáte nebude uznané prvý, môže buď prerušiť konanie, alebo na v inom zmluvnom štáte. návrh niektorého účastníka konania odmiet­ nuť výkon právomoci za predpokladu, že jeho právne predpisy dovoľujú spojiť vzá­ jomne súvisiace veci a že súd, na ktorý bola skôr podaná žaloba, má právomoc na roz­ hodovanie v obidvoch veciach.

254. Za predpokladu, že by stále prebiehalo konanie o náhradu škody začaté anglickou dovolenkujúcou, ktorá utrpela podobný úraz ako pán Owusu, toto konanie by mohlo byť 252. Na rozdiel od článku 21, ktorý upravuje považované za konanie súvisiace so sporom prekážku začatej veci, článok 22 sa neopiera vo veci samej a v tomto paralelnom konaní výlučne o časovú postupnosť podaných žalôb by rozhodoval jamajský súd, teda súd tre­ na jednotlivých súdoch. Súdu, na ktorý bola tieho štátu, potom by sa článok 22 v zásade neskôr podaná žaloba, ponecháva určitý neuplatňoval.

I - 1438

OWUSU

259. Ak majú viacerí žalovaní bydlisko v treťom štáte, súd rozhodujúci vo veci síce môže byť v súvislosti s uplatnením článku 4 256. Z týchto skutočností vyplýva, že ak je Dohovoru nútený zaoberať sa otázkou, či právomoc súdu zmluvného štátu stanovená vzhľadom na kritériá forum non conveniens článkom 2 Dohovoru (pokiaľ nie je v rozpore možno považovať za vhodné, aby spor roz­ s pravidlami výlučnej právomoci článkov 16 hodoval práve on, avšak naďalej platí, že a 17), tento súd nemôže odmietnuť vykonať článok 4 v žiadnom prípade neukladá tomuto právomoc s výnimkou prípadov stanovených súdu povinnosť odmietnuť vykonať svoju najmä v článkoch 21 a 22 Dohovoru, čo však právomoc vyplývajúcu z článku 2, pokiaľ nie je prípad sporu vo veci samej. ide o žalovaného s bydliskom na území zmluvného štátu súdu. Len súdu, na ktorý bola podaná žaloba, prináleží, aby 117 — Pozri bod 27 týchto návrhov. s prihliadnutím na situácie účastníkov kona-

I - 1439

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - P. LÉGER - VEC C-281/02

261. Uplatnenie tohto prípadného proces­ 264. V tejto súvislosti je potrebné si uvedo­ ného pravidla podľa mňa môže narušiť ciele miť, že Dohovor je výrazne ovplyvnený Dohovoru, a teda aj jeho potrebný účinok, právnym systémom „civil law", ktorý pred- v dôsledku čoho tieto dve skutočnosti bránia vídateľnosti a nedotknuteľnosti pravidiel uplatneniu teórie forum non conveniens. právomoci pripisuje mimoriadny význam. Táto skutočnosť je v systéme „common law" menej výrazná, keďže použitie platných pravidiel je posudzované pružnejšie a podľa okolností konkrétneho prípadu. V tomto ohľade je teória forum non conveniens prispôsobená systému „common law", keďže 262. Nasvedčujú tomu viaceré skutočnosti. ponecháva na súd, na ktorý bola podaná žaloba, aby sa na základe vlastnej úvahy rozhodol, či má alebo nemá vykonávať svoju právomoc. Táto teória je preto asi len ťažko 118 — Pozri bod 29 v nadväznosti na už citovaný rozsudok Hagen, bod 20. zlučiteľná s duchom Dohovoru.

I - 1440

OWUSU

267. Navyše zastávam názor, že teória forum non conveniens smeruje skôr k oslabeniu ako posilneniu právnej ochrany osôb usadených 270. Nakoniec v prípade, ak by sa žalobcovi v Spoločenstve. To platí predovšetkým pre nepodarilo preukázať sporné skutočnosti, žalobcu. a tým zabrániť prerušeniu konania (ktoré môže byť časovo neobmedzené), alebo dosia­ hnuť pokračovanie už prerušeného konania, potom mu zostáva iba možnosť podniknúť všetky nevyhnutné kroky na podanie novej žaloby pred zahraničným súdom. Pochopi­ teľne, takéto kroky sú spojené s nákladmi 268. Pripomínam, že práve žalobca, ktorý sa a môžu výrazne predĺžiť konanie, s čím by chce brániť proti procesnej námietke uplat­ žalobca musel počítať, ak chce, aby mu bolo nenej na základe tejto teórie, musí preukázať, v konečnom dôsledku vyhovené. V tejto že sa nemôže dovolávať svojich práv pred súvislosti možno navyše tvrdiť, že mechaniz­ dotknutým zahraničným súdom. Aj táto mus vychádzajúci z teórie forum non conve­ situácia je málo uspokojivá, keďže existujú niens by mohol byť považovaný za nezluči­ obavy, že žalovaní budú vznášať námietky teľný s požiadavkami článku 6 Európskeho výlučne preto, aby dosiahli prieťahy v konaní dohovoru o ochrane ľudských práv vedenom proti nim. a základných slobôd.

I - 1441

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - P. LÉGER - VEC C-281/02

271. Z toho vyvodzujem, že uvedená teória dostať do rozporu s ustálenou judikatúrou môže narúšať potrebný účinok Dohovoru, Súdneho dvora. pretože je v rozpore s cieľmi právnej istoty a posilnenia právnej ochrany osôb usadených v Spoločenstve, ktoré tento Dohovor sleduje zavedením kogentných pravidiel právomoci, akým je pravidlo zakotvené v článku 2.

I - 1442

OWUSU

Dohovoru, ako aj jeho celková systematika, žaloba v súlade s článkom 2 Dohovoru, ciele a potrebný účinok bránia tomu, aby súd mohol odmietnuť vykonať svoju právomoc zmluvného štátu — ktorého právomoc je s odôvodnením, že súd tretieho štátu má stanovená článkom 2 Bruselského dohovoru v dôsledku teórie forum non conveniens — v rámci diskrečnej právomoci odmietol lepšiu pozíciu na rozhodovanie sporu 119. vykonať svoju právomoc s odôvodnením, že Domnievam sa, že tento záver neplatí iba je vhodnejšie, aby spor rozhodoval súd v prípade, ak sa konkurenčný súd nachádza nezmluvného štátu, ak tento súd nebol v inom zmluvnom štáte ako v štáte, v ktorom určený dohodou o volbe právomoci, nebola má žalovaný svoje bydlisko. Tento záver platí na tento súd skôr podaná žaloba, ktorá by takisto vtedy, ak sa konkurenčný súd nachá­ mohla založiť prekážku začatej veci alebo dza v treťom štáte. prekážku súvisiacich vecí a spojitosť sporu s týmto nezmluvným štátom má inú povahu ako je tá, ktorá je uvedená v článku 16 Bruselského dohovoru.

„1. Článok 2 Dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad], zmenený a doplnený Dohovorom z 9. októbra 1978 o pristúpení Dánskeho kráľovstva, írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného írska [neoficiálny preklad], Dohovorom z 25. októbra 1982 o pristúpení Helénskej republiky [neoficiálny preklad], Dohovorom z 26. mája 1989 o pristúpení Španielskeho kráľovstva a Portugalskej republiky [neoficiálny preklad] a Dohovorom z 29. novembra 1996 o pristúpení Rakúskej republiky, Fínskej republiky a Švédskeho kráľovstva [neoficiálny preklad] (ďalej len „Bruselský dohovor"), je potrebné vykladať tak, že sa má uplatniť aj v prípade, ak žalobca a žalovaný majú bydlisko v tom istom zmluvnom štáte a ich spor pred súdmi tohto zmluvného štátu vykazuje určitú spojitosť s tretím štátom a nie s ďalším zmluvným štátom, takže v tomto spore môže vzniknúť jedine otázka rozdelenia právomoci medzi súdmi zmluvného štátu a súdmi tretieho štátu a nie medzi súdmi rôznych zmluvných štátov.

2. Bruselskému dohovoru odporuje, ak súd zmluvného štátu — ktorého právomoc je určená na základe článku 2 uvedeného dohovoru — v rámci diskrečnej právomoci odmietne vykonať svoju právomoc s odôvodnením, že je vhodnejšie, aby spor rozhodoval súd nezmluvného štátu, ak tento súd nebol určený dohodou o volbe právomoci, nebola na tento súd skôr podaná žaloba, ktorá by mohla založiť prekážku začatej veci alebo prekážku súvisiacich vecí, a spojitosti sporu s týmto nezmluvným štátom majú inú povahu, ako je tá, ktorá je uvedená v článku 16 Bruselského dohovoru."