T-56/02

BAYERISCHE HYPO- UND VEREINSBANK/KOMISIA

ROZSUDOK

SÚDU PRVÉHO STUPŇA (piata komora) zo 14. októbra 2004 *

Vo veci T-56/02,

Bayerische Hypo- und Vereinsbank AG, so sídlom v Mníchove (Nemecko), v zastúpení: W. Knapp, T. Müller-Ibold a B. Bergmann, advokáti, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalobca,

proti

v zložení: predsedníčka komory P. Lindh, sudcovia R. García-Valdecasas a J. D. Cooke,

tajomník: H. Jung,

so zreteľom na písomnú časť konania,

vyhlásil tento

Rozsudok

Okolnosti predchádzajúce sporu

Rada guvernérov ECB v nadväznosti na neodvolateľné stanovenie menových kurzov [prepočítacích koeficientov — neoficiálny preklad] prijme opatrenia potrebné na to, aby bankovky stanovené v menách s neodvolateľnými menovými kurzami [prepočítacími koeficientmi — neoficiálny preklad] vymieňali národné centrálne banky za ich nominálne hodnoty."

3 Na svojom zasadnutí v Madride v dňoch 15. a 16. decembra 1995 Európska rada potvrdila, že tretia etapa HMÚ sa začne 1. januára 1999 v súlade s článkom 109j ods. 4 Zmluvy ES (teraz článok 121 ods. 4 ES).

J Základné prvky právneho rámca vo vzťahu k zavedeniu a používaniu eura vymedzuje:

— nariadenie Rady (ES) č. 1103/97 zo 17. júna 1997 o určitých ustanoveniach týkajúcich sa zavedenia eura (Ú. v. ES L 162, s. 1) a

— nariadenie Rady (ES) č. 974/98 z 3. mája 1998 o zavedení eura (Ú. v. ES L 139, s. 1).

II - 3499

9 Okrem toho, 15. mája 1997 Komisia pozvala zástupcov bankového sektora, orgánov verejnej moci a spotrebiteľov na diskusiu za okrúhlym stolom o praktických aspektoch prechodu na euro (odôvodnenie č. 40 napadnutého rozhodnutia). Zo súhrnnej správy spísanej o tomto okrúhlom stole („Komisia, Generálne riaditeľstvo pre hospodárske a finančné záležitosti, Okrúhly stôl o praktických aspektoch prechodu na euro: zhrnutie a závery", dokument 11/301/97 z 11. júna 1997) vyplýva najmä to, že zástupcovia bánk „vyjadrili želanie, aby operácie pri výmene vnútroštátnych bankoviek rozličných účastníckych členských štátov bolo možné počas prechodného obdobia spoplatňovať: kurzové riziko nepochybne zanikne — čo umožní znížiť náklady približne o 20 % — ale iné prevádzkové náklady zostanú rovnaké", s čím vyjadrili nesúhlas združenia spotrebiteľov. V priebehu tohto okrúhleho stola Deutsche Bank vyhlásila, že počas prechodného obdobia zamýšľa

II - 3500

BAYERISCHE HYPO- UND VEREINSBANK/KOMISIA

spoplatňovať výmenu hotovosti osobám, ktoré nie sú majiteľmi účtu, a ponúknuť túto službu bezodplatne svojim klientom.

10 V nadväznosti na okrúhly stôl z 15. mája 1997 Komisia poverila skupinu expertov, aby preskúmali, či — a ako — si banky môžu nárokovať odplatu za služby výmeny mien účastníckych členských štátov.

1 1 Podstatné závery skupiny expertov vo vzťahu k prechodnému obdobiu znejú takto (správa skupiny expertov o bankových poplatkoch za prepočet na euro, 20. november 1997; dokument citovaný v odôvodnení č. 137 napadnutého rozhodnutia, poznámka pod čiarou 56):

Transparentnosť

23. Akýkoľvek záver, podľa ktorého je možné spoplatniť určité operácie (napríklad výmenu vnútroštátnych bankoviek a mincí za iné vnútroštátne bankovky a mince), je podmienený požiadavkou transparentnosti stanovenia zmenárenského poplatku. V súčasnosti banky a zmenárne v niektorých členských štátoch stanovujú svoje zmenárenské poplatky ako celkovú „maržu" medzi nákupným a predajným kurzom tej istej meny. Od zavedenia eura nebude možné považovať stanovovanie uvedených marži za správne používanie prepočítacích koeficientov podľa nariadenia prijatého na základe článku 1091 ods. 4 Zmluvy. Takéto marže (zodpovedajúce kurzovým rozpätiam medzi jednotkami tej istej meny) by boli v rozpore s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa v práve Spoločenstva alebo vo vnútroštátnom práve. Uvedená požiadavka transparentnosti sa vzťahuje na všetky prípady, v ktorých dochádza k účtovaniu zmenárenských poplatkov: tieto poplatky majú byť vyjadrené výslovne a nie skryto.

II - 3502

BAYERISCHE HYPO- UND VEREINSBANK/KOMISIA

Závery

— Za výmenu bankoviek a mincí počas prechodného obdobia je možné účtovať poplatky za predpokladu, že sú priehľadným spôsobom uvedené ako manipulačné poplatky."

„Článok 3 — Transparentnosť

1. Pre všetky prepočty medzi ktoroukoľvek vnútroštátnou menovou jednotkou a jednotkou euro a opačne, ako aj pre všetky výmeny bankoviek a mincí účastníckych členských štátov banky jasne poukážu na používanie prepočítacích koeficientov v súlade s ustanoveniami nariadenia (ES) č. 1103/97 a akékoľvek prípadne naúčtované poplatky uvedú oddelene od prepočítacieho koeficientu.

2. V prípade, ak banky účtujú za prepočty alebo výmeny poplatky, ktoré článok 2 nepredvída alebo ak banky nepoužijú niektoré z ustanovení článku 2 písm. b), tak o poplatkoch za prepočet alebo výmenu informujú jasne a zrozumiteľne, aby svojim klientom poskytli:

a) vopred písomné poučenie o akýchkoľvek poplatkoch za prepočet alebo výmenu, ktoré zamýšľajú účtovať

a

II - 3504

II - 3505

ROZSUDOK

ZO 14. 10. 2004 — VEC T-56/02

a pri predaji vyšší ako trhový referenčný kurz (odôvodnenie č. 38 napadnutého rozhodnutia). Táto odchýlka od trhového referenčného kurzu sa niekedy nazýva „kurzové rozpätie".

20 Adresátom napadnutého rozhodnutia je päť bánk so sídlom v Nemecku:

— Commerzbank,

— Dresdner Bank,

22 N a začiatku roka 1999 začala Komisia vyšetrovanie voči približne 150 b a n k á m vrátane žalobcu usadeným v siedmich členských štátoch, a t o menovite v Belgicku, Nemecku, írsku, Holandsku, Rakúsku, Portugalsku a vo Fínsku. Podozrievala banky, že sa dohodli na určení cien služieb pri výmene hotovosti počas p r e c h o d n é h o obdobia v prípade mien niektorých účastníckych členských štátov. Hoci vyšetrovanie bolo spočiatku vedené pod jedinou spisovou značkou, Komisia v ň o m pokračovala tým, že začala samostatné konania o existencii d o h ô d obmedzujúcich hospodársku súťaž v dotknutých členských štátoch.

23 O d 8. februára 1999 Komisia žiadala informácie od troch združení nemeckých bánk v súlade s článkom 11 nariadenia Rady (EHS) č. 17 zo 6. februára 1962, Prvého nariadenia implementujúceho články [81] a [82] zmluvy (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204), týkajúce sa predovšetkým odplaty za služby pri výmene hotovosti.

24 V d ň o c h 16. a 17. februára 1999 Komisia vykonala šetrenie v sídlach Dresdner Bank a Deutsche Bank vo Frankfurte nad M o h a n o m .

25 Dňa 19. októbra 1999 Komisia zaslala približne 240 b a n k á m v eurozone dotazník, v k t o r o m ich v súlade s článkom 11 nariadenia č. 17 požiadala o poskytnutie údajov o zmenárenských províziách účtovaných pred a p o zavedení eura. T e n t o dotazník bol zaslaný 42 nemeckým b a n k á m vrátane adresátov n a p a d n u t é h o rozhodnutia (odôvodnenie č. 22 n a p a d n u t é h o rozhodnutia).

26 V d ň o c h 20. a 21. októbra 1999 Komisia vykonala šetrenie v sídle G W K Bank (ďalej len „GWK") v Holandsku (odôvodnenia č. 20 a 21 n a p a d n u t é h o rozhodnutia).

— Reisebank,

— Dresdner Bank,

— VUW,

— Bayerische Landesbank Girozentrale,

— SEB Bank (predtým BfG),

— Hamburgische Landesbank Girozentrale,

29 Dňa 11. decembra 2001 Komisia prijala napadnuté rozhodnutie.

30 Podľa napadnutého rozhodnutia (odôvodnenie č. 2) sa banky zúčastnené na rokovaní, ktoré sa uskutočnilo 15. októbra 1997 v priestoroch DVB vo Frankfurte nad M o h a n o m (ďalej len „rokovanie z 15. októbra 1997") dohodli na účtovaní provízie vo výške okolo 3 % za nákup a predaj bankoviek eurozóny počas prechodného obdobia.

31 Iniciatíva na uskutočnení tohto rokovania sa pripisuje G W K . Napadnuté roz­ hodnutie totiž uvádza, že G W K naliehala na Reisebank v rámci rokovania uskutočneného 29. apríla 1997, aby začala rozhovory s ďalšími nemeckými bankami, a to so základným cieľom zabezpečiť, aby nemecká centrálna banka neponúkala spotrebiteľom služby pri výmene hotovosti bezplatne (odôvodnenie č. 60 napadnu­ tého rozhodnutia).

32 Listinnými dôkazmi protiprávneho konania sú podľa napadnutého rozhodnutia (odôvodnenie č. 62) zápisnice z rokovaní a záznamy telefonických rozhovorov, ktoré sa našli počas šetrenia v priestoroch GWK. Ide najmä o zápisnice z rokovania z 15. októbra 1997, ktoré vypracovali pán [A], zamestnanec G W K (ďalej len „zápisnica [A]") a pán [B], zamestnanec Commerzbank (ďalej len „zápisnica [B]").

II - 3509

ROZSUDOK

ZO 14. 10. 2004 — VEC T-56/02

36 Na základe týchto dôkazov Komisia usúdila, že „banky zúčastnené na rokovaní z 15. októbra 1997 sa dohodli na zavedení úhrnnej provízie vo výške okolo 3 % (aby si vynahradili 90 % svojich príjmov) po 1. januári 1999" a že táto dohoda „mala za cieľ i za následok obmedzenie hospodárskej súťaže v Spoločenstve" (odôvodnenia č. 120

II - 3510

BAYERISCHE HYPO- UND VEREINSBANK/KOMISIA

a 128 napadnutého rozhodnutia). Táto dohoda bola uzatvorená na prechodné obdobie (odôvodnenie č. 173 napadnutého rozhodnutia).

37 Podľa článku 1 n a p a d n u t é h o rozhodnutia Commerzbank, Dresdner Bank, HVB, DVB a V U W porušili článok 81 ES tým, že „sa zúčastnili na dohode, ktorej p r e d m e t o m bolo určenie a) spôsobov účtovania poplatkov za výmenu bankoviek mien eurozóny (teda percentuálne vyjadrenej provízie) a b) cieľovej úrovne týchto poplatkov okolo 3 % (aby si vynahradili 90 % príjmov pochádzajúcich z kurzového rozpätia) počas p r e c h o d n é h o obdobia o d 1. januára 1999".

38 Komisia dospela k názoru, že ide o závažné protiprávne konanie, ktoré trvalo približne štyri roky, a preto uložila nasledujúce pokuty (článok 3 napadnutého rozhodnutia):

II - 3511

ROZSUDOK

ZO 14. 10. 2004 — VEC T-56/02

Konanie

40 Žalobca návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 28. februára 2002 podal žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

41 Komisia po tom, čo jej bola žaloba doručená, nepodala v určenej lehote vyjadrenie k žalobe. Listom podaným do kancelárie 25. júna 2002 žalobca navrhol, aby bolo rozhodnuté o veci rozsudkom pre zmeškanie v súlade s článkom 122 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa. Kancelária tento návrh doručila Komisii.

42 Súd prvého stupňa preto musí rozhodnúť vec rozsudkom pre zmeškanie. Keďže prípustnosť žaloby na konanie je nepochybná a procesné náležitosti boli riadne splnené, Súd prvého stupňa musí preskúmať v súlade s článkom 122 ods. 2 rokovacieho poriadku, či sa žalobcove návrhy javia ako zjavne dôvodné.

Právny stav

44 Hlavné žalobné dôvody uplatnené v žalobe sa týkajú nasledujúcich okolností:

— rozličných porušení práva na obhajobu počas správneho konania,

— existencie porušenia článku 81 ES z dôvodu nesprávneho právneho a skutkového posúdenia,

— účasti žalobcu na protiprávnom konaní,

— pripísateľnosti protiprávneho konania,

O skutkových zisteniach

46 Žalobca predovšetkým tvrdí, že na rokovaní z 15. októbra 1997 nebola uzavretá žiadna dohoda o spôsoboch účtovania zmenárenských provízií a o ich výške. Komisia nedokázala právne dostatočným spôsobom skutočnosti, na základe ktorých dospela k záveru o existencii protiprávneho konania.

O dohode o spôsoboch účtovania zmenárenských provízií

Tvrdenia žalobcu

47 Žalobca sa v prvom rade dovoláva porušenia povinnosti odôvodnenia. Čo sa týka dohody o spôsoboch účtovania zmenárenských provízií, je napadnuté rozhodnutie dvojzmyselné a nezrozumiteľné do tej miery, že pre žalobcu je ťažké pripraviť svoju obhajobu.

48 Obsah údajnej dohody z napadnutého rozhodnutia jasne nevyplýva, keďže toto je formulované spôsobom, ktorý umožňuje dva výklady. Podľa prvého výkladu je cieľom údajnej dohody výlučne schválenie pomernej odplaty, a teda vylúčenie akejkoľvek odplaty vo forme paušálnej sumy. Podľa druhého výkladu sa údajná

52 Ďalej opustenie systému kurzového rozpätia je v súlade s odporúčaním Komisie z 23. apríla 1998, ktoré uvedený cieľ sledovalo. V dôsledku toho údajná dohoda, ktorou banky vyjadrili svoju vôľu riadiť sa odporúčaním Komisie, nemôže mať citeľné účinky na hospodársku súťaž a okrem toho by mala byť z nej vyňatá. Skutočnosť, že Bundesverband deutscher Banken trval roku 1997 na tom, že kurzové rozpätie nie je

II - 3515

ROZSUDOK

ZO 14. 10. 2004 — VEC T-56/02

samo osebe nezákonné, je nepodstatná. V skutočnosti toto združenie následne akceptovalo odporúčanie Komisie z 23. apríla 1998.

53 Nakoniec Komisia nevysvetlila, z čoho údajná dohoda o spôsoboch účtovania zmenárenských provízií pozostávala. Nepochybne sa v odôvodnení č. 113 napadnu­ tého rozhodnutia uvádza, že Landesbank Hessen Thüringen pripustila uzavretie dohody o „spôsoboch účtovania" 15. októbra 1997. Zdá sa však, že Landesbank Hessen Thüringen uviedla len toľko, že je „obtiažne" predstaviť si inú ako pomernú štruktúru, odvolávajúc sa pravdepodobne na opustenie systému kurzového rozpätia. Komisia usúdila (odôvodnenie č. 114 napadnutého rozhodnutia), že každá banka si musí nezávisle určiť spôsoby účtovania za svoje služby bez toho, aby uviedla podrobnejšie vysvetlenie.

54 Pokiaľ ide o výklad, že napadnuté rozhodnutie má na mysli dohodu o pomernej provízii s vylúčením akejkoľvek paušálnej sumy, žalobca sa domnieva, že takáto dohoda nikdy neexistovala. Účastníci rokovania z 15. októbra 1997 na ňom rozoberali formu budúcich provízií, ktoré by mohli nahradiť systém kurzového rozpätia. Neboli schopní vytvoriť modely, ktoré by išli nad rámec toho, čo už bolo v rámci sektora dobre známe (pomerná provízia spolu s minimálnou sumou alebo bez nej alebo paušálna provízia).

„Meny eurozóny plus-mínus poplatky alebo provízie budú jednotlivcom účtované oddelene. Poplatky alebo provízie budú vypočítané percentuálne z protihodnoty."

58 Žalobca ďalej tvrdí, že dohoda na princípe výlučne pomernej provízie nebola nikdy uvedená do praxe. Žalobca rovnako ako väčšina účastníkov rokovania z 15. októbra 1997 v skutočnosti účtoval paušálnu odplatu pri približne 70 % zmenárenských operácií. Takáto dohoda by 15 mesiacov pred začiatkom prechodného obdobia nemala zmysel.

II - 3517

ROZSUDOK

ZO 14. 10. 2004 - VEC T-56/02

Posúdenie Súdom prvého stupňa

59 Podľa ustálenej judikatúry je na existenciu dohody v zmysle článku 81 ods. 1 ES postačujúce to, aby dotknuté podniky vyjadrili svoju spoločnú vôľu správať sa na trhu určitým spôsobom (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia, 41/69, Zb. s. 661, bod 112, a z 29. októbra 1980, Van Landewyck a L/Komisia, 209/78 až 215/78 a 218/78, Zb. s. 3125, bod 86, a rozsudky Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 1991, Hercules Chemicals/Komisia, T-7/89, Zb. s. II-1711, bod 256, a z 26. októbra 2000, Bayer/ Komisia, T-41/96, Zb. s. II-3383, bod 67).

64 Treba poznamenať, že žalobcom navrhnutý výklad, podľa ktorého sa protiprávne konanie uvedené v článku 1 napadnutého rozhodnutia týkajúce sa dohody o spôsoboch účtovania zmenárenských provízií môže vzťahovať na opustenie systému kurzového rozpätia, nie je prijateľný. Protiprávna povaha takejto dohody by bola v priamom rozpore s odôvodneniami č. 38 a 139 napadnutého rozhodnutia, ktoré potvrdzujú, že opustenie kurzového rozpätia bolo dôsledkom nadobudnutia účinnosti neodvolateľných prepočítacích koeficientov.

65 Komisia v skutočnosti uviedla, že „neodvolateľné určenie výmenných kurzov od 1. januára 1999 znamenalo zrušenie rozdielnych nákupných a predajných kurzov, teda rozpätia, ako prostriedku na spoplatňovanie výmeny bankoviek eurozóny" (odôvodnenie č. 38 napadnutého rozhodnutia). Ďalej Komisia odmietla tvrdenia o tom, že dôvodom rokovania z 15. októbra 1997 bolo skúmanie otázky zotrvania na kurzovom rozpätí počas prechodného obdobia, dôvodiac tým, že „od roku 1995 bolo všeobecne známe, že výmenné kurzy budú neodvolateľne určené a bude možné používať len tieto pevné kurzy" a „priamym dôsledkom toho je skutočnosť, že nebude možné ďalej používať „kurzové rozpätia" a všetky poplatky budú musieť byť účtované výslovným a transparentným spôsobom" (odôvodnenie č. 139 napadnu­ tého rozhodnutia).

66 Komisia okrem toho zdôraznila, že nadobudnutie účinnosti neodvolateľných prepočítacích koeficientov bolo zdrojom časti protiprávneho konania týkajúceho sa určenia výšky zmenárenskej provízie. V časti napadnutého rozhodnutia venovanej právnemu posúdeniu takto Komisia usúdila, že dohoda o cenách bola uzatvorená „s cieľom vynahradiť si okolo 90 % príjmov, ktoré sa strácali z dôvodu zrušenia [kurzového rozpätia] od 1. januára 1999" (odôvodnenie č. 116 napadnutého rozhodnutia; rovnako pozri odôvodnenie č. 130).

68 Komisia poznamenala, že „[zápisnice [A] a [B]] sa zhodujú v skutočnosti, že poplatky účtované klientom budú vyjadrené percentuálnou formou" (odôvodnenie č. 96 napadnutého rozhodnutia).

II - 3520

BAYERISCHE HYPO- UND VEREINSBANK/KOMISIA

69 Uvedené skutočnosti sa pri ich oddelenom posúdení ukazujú ako nedostatočné na dokázanie existencie súhlasnej vôle týkajúcej sa princípu provízie určenej výlučne pomerom k vymieňanej sume. Pasáž zápisnice [B], na ktorú sa Komisia odvoláva (odôvodnenie č. 95 napadnutého rozhodnutia), nepreukazuje presvedčivo existenciu dohody zameranej na prijatie spoločného štandardu týkajúceho sa zavedenia zmenárenských provízií pre všetkých účastníkov rokovania z 15. októbra 1997, a to z troch dôvodov.

70 Po prvé, účastníci rokovania z 15. októbra 1997 popreli počas správneho konania výklad zápisnice [B], ktorý Komisia predložila ako dôkaz o existencii dohody o spôsoboch účtovania zmenárenských služieb (odôvodnenie č. 112 napadnutého rozhodnutia). Preto zápisnicu [B] nemožno bez toho, aby bola podoprená ďalšími dôkazmi, považovať za nevyvrátiteľný dôkaz existencie uvedenej dohody (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Enso-Gutzeit/Komisia, T-337/94, Zb. s. II-1571, bod 91).

71 Po druhé, zápisnica [B] neobsahuje žiadne dôkazy alebo indície, ktoré by umožňovali záver o existencii dohody o „štandardizácii spôsobov účtovania", čo je pojem použitý Komisiou v odôvodnení č. 114 napadnutého rozhodnutia. Naopak, pasáž zápisnice [B], na ktorú sa Komisia odvoláva, vedie v kontexte tejto veci k odlišnému výkladu, ktorý je vo svetle tvrdení žalobcu na prvý pohľad pravdepodobný.

74 P o tretie v súlade s tvrdeniami žalobcu je n a mieste konštatovanie, že forma „percentuálne vyjadrenej" provízie (odôvodnenie č. 115 n a p a d n u t é h o rozhodnutia) sa n a prvý pohľad javí a k o prirodzený spôsob vyjadrenia ceny zmenárenských služieb. V t o m t o ohľade je m o ž n é uviesť, že s a m o t n á Komisia použila t o t o vyjadrenie v p o z n á m k e p o d čiarou 4 3 (odôvodnenie č. 102 n a p a d n u t é h o rozhodnutia) p r i uvádzaní cenovej úrovne, ktorá existovala v systéme kurzového rozpätia. Navyše sa systém p o m e r n e určenej odplaty javí ešte pochopiteľnejším z t o h o dôvodu, že náklady vynaložené b a n k a m i p r i poskytovaní zmenárenských služieb (doprava, manipulácia, skladovanie) majú t e n d e n c i u rásť so stúpajúcimi vymieňanými s u m a m i . Preto spôsob vyjadrovania cien formou p e r c e n t u á l n e h o podielu z vymieňanej s u m y m á n a prvý pohľad viac d o činenia s povahou p r e d m e t n ý c h služieb a k o s akousi súhlasnou vôľou.

75 Komisia odmietla námietky, v ktorých banky v podstate uvádzali vyššie uvedené tvrdenia s o d ô v o d n e n í m , že nie je „ani prirodzené, a n i logické, aby každá banka s a m o s t a t n e transformovala [systém kurzového rozpätia] n a p e r c e n t u á l n e vyjadrenú províziu", a „v s k u t o č n o s t i sa javí, že D e u t s c h e Bank spočiatku zvažovala

II - 3522

BAYERISCHE HYPO- UND VEREINSBANK/KOMISIA

poskytovanie služieb bezplatne" (odôvodnenie č. 115 napadnutého rozhodnutia). Je však potrebné skonštatovať, že takéto odmietnutie nie je ani presvedčivé, ani opodstatnené. Dovolávanie sa politiky Deutsche Bank je bezpredmetné, keďže táto politika sa netýka spôsobov účtovania za zmenárenské služby, ale možného vzdania sa odplaty zo strany súťažiteľa za svoje služby počas prechodného obdobia.

O dohode o výške zmenárenských provízií

Zhrnutie napadnutého rozhodnutia

78 S cieľom zrekonštruovať obsah diskusií, ktoré sa uskutočnili na rokovaní z 15. októbra 1997, a odvodiť z neho existenciu dohody o určení cien použila Komisia zápisnice [A] a [B]. Podľa napadnutého rozhodnutia z týchto dvoch zápisníc vyplýva, že účastníci skúmali tieto otázky týkajúce sa prechodného obdobia:

— princíp odplaty za služby pri výmene hotovosti (odôvodnenia č. 87 a 95 napadnutého rozhodnutia),

— zachovanie kurzového rozpätia (odôvodnenia č. 86, 88, 93 a 95 napadnutého rozhodnutia),

— používanie jednotnej provízie pre všetky čiastkové jednotky eura alebo používanie osobitnej provízie pre každú z nich (odôvodnenia č. 89 a 103 napadnutého rozhodnutia),

81 Vo svojom právnom posúdení Komisia usúdila, že účastníci rokovania z 15. októbra 1997 sa dohodli na určení provízie za služby pri výmene hotovosti počas prechodného obdobia na úrovni približne 3 % (odôvodnenia č. 102 a 104 napadnutého rozhodnutia).

82 Komisia odmietla námietky niektorých adresátov vyhlásenia o námietkach vrátane žalobcu, podľa ktorých sú dôkazy, na ktoré sa Komisia odvoláva, nedostatočné. Usúdila, že zápisnicu [A] vypracovanú počas rokovania z 15. októbra 1997 potvrdili vyhlásenia Bayerische Landesbank a Commerzbank (odôvodnenia č. 118 až 120 napadnutého rozhodnutia).

8 3 Tieto podniky bezvýsledne tvrdili, že údajná dohoda by nemala zmysel, keďže vzhľadom na dobu, ktorá by ju delila od začiatku prechodného obdobia, by bola predčasná. Komisia však usúdila, že zápisnica [A] preukazuje presvedčenie účastníkov o bezprostrednom príchode prechodného obdobia, a tieto námietky zamietla (odôvodnenia č. 122 až 124 napadnutého rozhodnutia).

II - 3525

ROZSUDOK

ZO 14 10. 2004 — VEC T-56/02

84 Dotknuté banky trvali na tom, že sadzbu provízie vo výške okolo 3 % v praxi nepoužívali a že výšku provízie si určovali autonómne. Komisia túto námietku zamietla domnievajúc sa, že jednak bolo protiprávne konanie preukázané písomnými dôkaznými prostriedkami — a nie konaním podnikov na trhu v zhode — a že okrem toho dohoda eliminovala alebo podstatne znížila neistotu týkajúcu sa správania konkurenčných bánk až do tej miery, že žiadna zo zúčastnených bánk nepoužila sadzby nižšie ako 3 % (odôvodnenia č. 125 až 127 napadnutého rozhodnutia).

dôsledkom tejto situácie bol podľa Komisie zákaz používania kurzových rozpätí od začiatku prechodného obdobia. Pre úplnosť takisto uviedla, že na rokovaní z 15. septembra 1997 Bundesbank odstránila v tomto ohľade akúkoľvek pochybnosť (odôvodnenia č. 138 až 140 napadnutého rozhodnutia).

89 Komisia odmietla tvrdenia, ktorými sa niektoré banky pokúšali preukázať, že predmetom rokovania z 15. októbra 1997 boli medzibankové služby a nie maloobchodné služby pri výmene hotovosti. Zistila totiž, že zápisnica [B] spomína diskusie týkajúce sa posledného uvedeného typu služieb (odôvodnenia č. 141 až 143 napadnutého rozhodnutia).

90 Keďže Komisia týmto považovala protisúťažný cieľ za preukázaný, nepovažovala za potrebné skúmať, či uvedenie dohody do praxe malo za následok obmedzenie hospodárskej súťaže. Pre úplnosť však dodala, že výška provízií, ktoré adresáti napadnutého rozhodnutia účtovali, sa pohybovala medzi 3 % a 4,5 % (odôvodnenia č. 144 až 148 napadnutého rozhodnutia).

Tvrdenia žalobcu

91 Žalobca tvrdí, že Komisia nepreukázala ňou uvedené skutočnosti. Žalobca v podstate popiera uzatvorenie akéhokoľvek dohovoru o výške maloobchodných provízií pri výmene hotovosti na rokovaní z 15. októbra 1997. Takisto spochybňuje dôkaznú hodnotu skutočností, o ktoré sa Komisia opiera. Predkladá najmä viaceré tvrdenia, ktorými preukazuje, že účelom rokovania bolo odstránenie určitých legislatívnych a technických nejasností spojených s prechodom na euro a principiálne sa týkajúcich medzibankových služieb pri výmene hotovosti. Okrem toho tvrdí, že dohoda, ktorú má na mysli Komisia, by nemala zmysel.

95 Vzhľadom na uvedené skutočnosti je potrebné preskúmať, či žalobca uviedol právne dostatočné dôkazy o existencii okolností spôsobilých spochybniť platnosť skutko­ vých zistení Komisie, pokiaľ ide o existenciu súladu vôle medzi účastníkmi rokovania z 15. októbra 1997 o určení cien za predmetné služby vo svetle zápisnice [A], vyhlásení Commerzbank a Bayerische Landesbank, ako aj správania účastníkov na trhu.

II - 3528

BAYERISCHE HYPO- UND VEREINSBANK/KOMISIA

— O zápisnici [A]

% Záver o protiprávnom konaní je založený na nasledujúcom listinnom dôkaze, ktorý je prevzatý zo zápisnice [A] a uvedený v odôvodnení č. 89 napadnutého rozhodnutia:

„Banky prítomné na rokovaní vyjadrili úmysel nahradiť svoje súčasné príjmy z marží príjmami z provízií do výšky približne 90 %. Podľa bánk to predstavuje úhrnnú províziu vo výške okolo 3 %."

Preto by nahradenie súčasnej tichej dohody o odlišných rozpätiach tichou dohodou o odlišných províziách nemalo viesť k veľkým otrasom ani ku zníženiu zisku. Pán... s tým plne súhlasí.

Pre nedosiahnutie dohody medzi účastníkmi rokovania ohľadne zavedenia jednotnej provízie alebo odlišnej provízie pre každú menu sa Bundesbank doručí nasledovná správa:

,Každá z prítomných bánk si sama určí spôsob účtovania svojich budúcich poplatkov.'

Banky prítomné na rokovaní vyjadrili úmysel nahradiť svoje súčasné príjmy z marži príjmami z provízií až do výšky okolo 90 %. To podľa bánk predstavuje úhrnnú províziu vo výške okolo 3 %."

II - 3530

BAYERISCHE HYPO- UND VEREINSBANK/KOMISIA

II - 3531

ROZSUDOK

ZO 14. 10. 2004 — VEC T-56/02

náklady, ktoré spôsobovala dovtedy existujúca nestálosť kurzov. Vo svojej správe z 23. apríla 1997 (odôvodnenie č. 75 napadnutého rozhodnutia; pozri prílohu č. 23 k žalobe) EMI odhadol úspory vyplývajúce zo zániku kurzového rizika. Usúdil, že náklady zmenárenských služieb v Nemecku možno rozdeliť do štyroch kategórií v nasledujúcich pomeroch:

— kurzové riziko: 5 až 10 %,

— náklady repatriácie (poistenie a preprava): 5 až10 %,

— transakčné náklady (mzdy, manipulácia, administratíva): 70 až 85 %,

105 Žalobcov výklad zápisnice [A] je teda presvedčivý. Je na mieste uznať, že spomenutím 90 % mala zápisnica [A] na mysli zníženie nákladov služieb pri výmene hotovosti o približne 10 %, ktoré so sebou prinesie zánik kurzového rizika. Vzhľadom na toto zníženie by provízie inkasované počas prechodného obdobia mali rovnako klesnúť o 10 %, čím by pokryli 90 % súčasných nákladov.

106 Nakoniec, vo vzťahu k pasáži zápisnice [A], ktorá spomína províziu vo výške okolo 3 %, žalobca tvrdí, že tu ide nanajvýš o vyjadrenie situácie na trhu v súlade s údajmi EMI.

107 Táto argumentácia sa javí ako opodstatnená. Vo svojej správe z 23. apríla 1997 EMI totiž uviedol údaj o veľkosti rozpätia medzi nákupným a predajným kurzom a na tento účel rozlíšil tri skupiny mien:

— skupina 1 [belgický frank (BEF), nemecká marka (DEM), holandský gulden (NLG), rakúsky šiling (ATS) a francúzsky frank (FRF)]: malé rozpätie, pod 2 %,

— skupina 2 [libra šterlingov (GBP), talianska líra (ITL), španielska peseta (ESP), portugalské eskudo (PTE), švédska koruna (SEK) a írska libra (IEP)]: stredné rozpätie, medzi 2 % a 4 %,

II - 3533

1 1 1Podľa napadnutého rozhodnutia existenciu diskusie o sadzbe provízie, ktoré spomína zápisnica [A], potvrdzujú vyhlásenia Commerzbank a Bayerische Landes­ bank urobené pri ich vypočutí (odôvodnenia č. 96, 107 a 118 až 120 napadnutého

II - 3534

BAYERISCHE HYPO- UND VEREINSBANK/KOMISIA

rozhodnutia). V poznámke pod čiarou 44 napadnutého rozhodnutia Komisia takisto odkazuje na odpovede žalobcu, Westdeutsche Landesbank a Hamburgische Landesbank na vyhlásenie o námietkach.

112 Predovšetkým treba uviesť, že posúdenie Komisie, podľa ktorého tieto vyhlásenia potvrdzujú tvrdenie o existencii súhlasnej vôle týkajúcej sa určenia ceny, je sporné. Hoci predmetné banky uviedli, že napríklad „niektorí zástupcovia jednotlivých bánk spomínali určité čísla nachádzajúce sa medzi 2 % a 4 %" (odôvodnenie č. 107 napadnutého rozhodnutia), žiadne z uvedených vyhlásení výslovne nepotvrdzuje existenciu diskusie o určení sadzby provízie.

113Je nepochybne pravda, že určenie referenčného pásma alebo cieľovej úrovne ceny môže byť spôsobom protiprávneho určenia cien, keďže za takých okolností už ceny nie sú výsledkom autonómneho rozhodnutia podnikateľov, ale výsledkom ich súhlasnej vôle. Predložené čísla („medzi 2 % a 4 %", „okolo 3 %", „medzi 2 % a 6 %"; pozri odôvodnenie č. 107 napadnutého rozhodnutia a poznámku pod čiarou 44) však odzrkadľujú — ako je vysvetlené vyššie — trhové ceny, ako ich uviedol EMI, sú neurčité a vo veľkom rozpätí (najvyššie citované číslo je trikrát väčšie ako najnižšie). Preto je dôkazná hodnota týchto skutočností sporná.

117Detaily sadzobníkov, ktoré roku 1999 používali žalobca i ďalšie banky, sa nachádzajú v bode 56 vyhlásenia o námietkach. Vyplýva z nich, že používané provízie sa výrazne líšili od banky k banke, pokiaľ sa berú do úvahy celkové náklady zmenárenských služieb (sadzba provízie a pevná suma alebo minimálny objem). Čo sa týka roku 2000, žalobca predložil novinový článok, v ktorom sú uvedené úrovne provízií používaných bankami (príloha č. 25 k žalobe). Z tohto dokumentu vyplýva, že cena za výmenu 100 DEM používaná 21 nemeckými bankami sa pohybovala medzi 0 až 25 DEM. Za výmenu 1 000 DEM sa cenové rozpätie pohybovalo medzi 0 a 50 DEM. Tieto údaje pri percentuálnom vyjadrení vyvracajú platnosť zistení Komisie (odôvodnenia č. 147 a 148 napadnutého rozhodnutia), podľa ktorých adresáti napadnutého rozhodnutia vzájomne prispôsobili svoje ceny v rozmedzí medzi 3 % a 4,5 %. Žiadna skutočnosť neumožňuje usúdiť s konečnou platnosťou, že priblíženie cien do „pásma" malo inú príčinu ako normálne pôsobenie trhových síl. Naopak je potrebné zdôrazniť, že od začiatku prechodného obdobia provízie citeľne klesli, čo je možné vysvetliť zánikom kurzového rizika. Táto tendencia trvala až do konca

II - 3536

BAYERISCHE HYPO- UND VEREINSBANK/KOMISIA

prechodného obdobia, čo zodpovedá zániku trhu služieb pri výmene hotovosti mien účastníckych členských štátov.

118Preto skutočnosti, na základe ktorých Komisia usúdila, že zápisnicu [A] potvrdilo konanie zúčastnených bánk na trhu v zhode, nie sú presvedčivé.

119Všetky preskúmané skutočnosti umožňujú záver, že Komisia nepredložila právne dostatočný dôkaz o existencii ňou tvrdenej dohody, a to tak pokiaľ ide o určenie cien za služby pri výmene hotovosti mien eurozóny počas prechodného obdobia, ako aj o spôsoby účtovania týchto cien. Z toho vyplýva, že žalobné dôvody týkajúce sa nesprávnosti skutkových zistení a nedostatku dôkazného charakteru predložených nepriamych dôkazov musia byť vyhlásené za opodstatnené.

SÚD PRVÉHO STUPŇA (piata komora)

rozhodol a vyhlásil:

1) Rozhodnutie Komisie 2003/25/ES z 11. decembra 2001 v konaní začatom podľa článku 81 ES [vec COMP/E-1/37.919 (ex 37.391) - Bankové poplatky za prepočet mien eurozóny — Nemecko] sa zrušuje v časti, v ktorej sa vzťahuje na žalobcu.

2) Komisia znáša všetky trovy konania.

Lindh García-Valdecasas Cooke

Rozsudok

bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 14. októbra 2004.