C-208/03

I - 6054

LE PEN/PARLAMENT

5. Podľa článku 3 ods. 1 aktu z roku 1976 9. Článok 7 ods. 2 stanovuje: členovia Európskeho parlamentu „sú volení na obdobie piatich rokov".

„Do nadobudnutia účinnosti jednotného volebného postupu a so zreteľom na ostatné ustanovenia tohoto aktu upraví každý člen­ 6. Článok 6 ods. 1 aktu z roku 1976 uvádza ský štát volebný postup na svojom území funkcie, s ktorými je funkcia člena Európ­ vnútroštátnymi predpismi." skeho parlamentu nezlučiteľná, a odsek 2 stanovuje, že členské štáty „môžu za okol­ ností daných článkom 7 ods. 2, stanoviť ďalšie vnútroštátne predpisy o nezlučiteľnosti funkcií". 10. Článok 12 aktu z roku 1976 stanovuje:

7. Článok 6 ods. 3 stanovuje: „1. Do nadobudnutia účinnosti jednotného volebného postupu uvedeného v článku 7 ods. 1 asohľadom na ostatné ustanovenia tohoto aktu stanoví každý členský štát na zvyšok tohoto obdobia vhodné postupy pre zaplnenie ktoréhokoľvek miesta, ktoré sa uprázdni počas päťročného funkčného obdo­ bia uvedeného v článku 3. „[Členovia Európskeho parlamentu], na kto­ rých sa v priebehu päťročného obdobia uvedeného v článku 3 začnú vzťahovať odseky 1 a 2, budú nahradení v súlade s článkom 12." 2. Ak sa uprázdni miesto v dôsledku platných vnútroštátnych predpisov niektorého člen­ ského štátu, upovedomí tento členský štát [Parlament], ktor[ý] to zoberie na vedomie.

8. Článok 7 ods. 1 aktu z roku 1976 požaduje od Parlamentu, aby vypracoval návrh jednot­ ného volebného postupu. V čase rozhodnom pre skutkový stav tejto veci nebol, bez ohľadu Vo všetkých ostatných prípadoch [Parla­ na koncepty pripravené Parlamentom, prijatý ment] ustanoví, že miesto bolo uprázdnené žiadny jednotný systém. a upovedomí o tom príslušný členský štát."

Francúzske právo „Za deň zániku mandátu člena a deň, kedy nadobúda účinnosť uvoľnenie mandátu, sa považuje:

14. Článok 5 zákona 77-729 zo 7. júla 1977 4 — Ú. v. ES L 202, 1999, s. 1. o voľbách zástupcov do Zhromaždenia

I - 6056

LE PEN/PARLAMENT

Európskych spoločenstiev v znení zmien 17. Rozsudkom z 23. novembra 1999 fran­ a doplnení (ďalej len „zákon z roku 1977") cúzsky Cour de cassation (trestná komora) stanovuje, že nevoliteľnosť, ktorá vznikla zamietol odvolateľovo dovolanie proti roz­ počas výkonu mandátu členov Európskeho hodnutiu Cour d'appel de Versailles zo parlamentu, má za následok zánik tohto 17. novembra 1998, ktorým bol uznaný za mandátu a takáto nevoliteľnosť sa vyhlási vinného okrem iného z útoku na verejného dekrétom. činiteľa pri výkone jeho právomoci, keď postavenie poškodeného bolo zjavné alebo páchateľovi činu známe. Za tento trestný čin bol odvolateľovi uložený trest odňatia slo­ body na tri mesiace s podmienečným odkla­ dom výkonu trestu a pokuta vo výške 5 000 15. Článok 25 zákona z roku 1977 stanovuje: FRF. Ďalším výrokom mu bol uložený trest straty voliteľnosti na jeden rok.

„Voľby [členov Európskeho parlamentu] môžu byť v lehote 10 dní od vyhlásenia výsledkov hlasovania a s ohľadom na akú­ koľvek záležitosť týkajúcu sa uplatňovania tohto zákona napadnuté ktorýmkoľvek voli­ čom na Conseil d'État. Rozhodnutie prijme plenárne zasadnutie. 18. Vzhľadom na toto odsúdenie a podľa druhého odseku článku 5 zákona z roku 1977 vyhlásil francúzsky predseda vlády dekrétom z 31. marca 2000 (ďalej len „dekrét"), že „nevoliteľnosť Jean-Marie Le Pena ukončila jeho obdobie výkonu funkcie zástupcu Žaloba nemá odkladný účinok." v Európskom parlamente".

„Predsedníčka [Parlamentu] oznámila, že 26. apríla 2000 dostala od francúzskych orgánov list z 20. apríla 2000, ktorí zaslali pán Védrine, francúzsky minister zahranič­ Výbor pre právne veci a vnútorný trh zhrnul ných vecí, a pán Moscovici, minister zodpo­ posúdenie postavenia Jean-Marie Le Pena na vedný za európske záležitosti, s priloženým svojom zasadnutí 16. mája 2000. Výbor si je spisom týkajúcim sa odobratia poslaneckého vedomý toho, že dekrét francúzskeho pred­ mandátu [odvolateľovi]. Oznámila, že tento sedu vlády, ktorý bol oznámený pánovi Le spis postúpi Výboru pre právne veci podľa Penovi 5. apríla 2000 a uverejnený v Journal článku 7 ods. 4 druhého pododseku..." officiel de la République française [Úradnom vestníku Francúzskej republiky] 22. apríla 2000, je teraz vykonateľný. Výbor však poznamenáva, že ako sa spomína v liste oznamujúcom dekrét dotknutej osobe, táto je oprávnená začať konanie na Conseil d'État spolu s návrhom na odklad vykonateľnosti dekrétu.

21. Výbor pre právne veci a vnútorný trh (ďalej len „Výbor pre právne veci") preskú­ mal zákonné práva odvolateľa na neverej­ ných zasadnutiach 4., 15. a 16. mája 2000.

Vzhľadom na včerajšie rozhodnutie zatiaľ neodporučiť, aby Parlament oficiálne zobral na vedomie dekrét týkajúci sa pána Le Pena, zvažoval výbor možné spôsoby postupu. Na podporu tohto rozhodnutia bol ako prece­ dens, ktorého sa treba pridŕžať, vyzdvihnutý prípad pána Tapieho, a to s tým dôsledkom, 22. Na plenárnom zasadnutí 18. mája 2000 že Európsky parlament by mal zobrať ofi­ predsedníčka Parlamentu uviedla, že požia­ ciálne na vedomie dekrét o zániku poslanec­ dala Výbor pre právne veci o stanovisko kého mandátu až po uplynutí lehoty na k oznámeniu francúzskych orgánov o zániku začatie konania na Conseil d'État, alebo mandátu odvolateľa a potom prečítala list prípadne po rozhodnutí tohto súdu."

„Na základe stanoviska nášho Výboru pre 29. Dňa 17. októbra 2000 francúzske stále právne veci a vnútorný trh a vzhľadom na zastúpenie pri Európskej únii postúpilo nezvratnú povahu zániku poslaneckého predsedníčke Parlamentu list z 12, októbra mandátu sa mi zdá ako správne, že Európsky 2000, ktorí zaslali páni Védrine a Moscovici. parlament oficiálne zoberie dekrét na vedo­ Títo dvaja ministri podčiarkli, že francúzska mie až po uplynutí lehoty na začatie konania vláda vždy „dôrazne oponovala" rozhodnutiu na Conseil d'État alebo prípadne po jej Európskeho parlamentu vyčkať na výsledok rozhodnutí." konania, v ktorom odvolateľ napadol dekrét na francúzskej Conseil d'État, čo považovala za porušenie „znenia a ducha aktu z roku 1976". Potom, čo uviedli, že francúzska Conseil d'État zamietla podanie odvolateľa, 26. V liste z 13. júna 2000 pán Moscovici dodali: informoval predsedníčku Parlamentu, že francúzska vláda sa oficiálne ohradzuje voči postoju, ktorý táto inštitúcia zaujala na svojom zasadnutí 18. mája 2000, keď odmietla zobrať na vedomie zánik poslanec­ kého mandátu odvolateľa vydaním dekrétu. „Očakávame, že Európsky parlament bude Uviedol, že Parlament týmto konaním poru­ konať v súlade s právom Spoločenstva šil článok 12 ods. 2 aktu z roku 1976 a že a hlasovaním zoberie na vedomie zánik uvedené pohnútky takéto porušenie neodô­ poslaneckého mandátu pána Le Pena vodňujú. Z tohto dôvodu bol Parlament v najkratšom možnom čase, v opačnom vyzvaný, aby zánik mandátu zobral na prípade si vyhradzujeme právo podniknúť vedomie „bezodkladne". právne kroky."

31. Predsedníčka potom odovzdala slovo predsedníčke Výboru pre právne veci, ktorá povedala:

32. Nato predsedníčka Parlamentu vyhlásila:

„Pani predsedníčka, Výbor pre právne veci a vnútorný trh na základe svojich rokovaní 15. a 16. mája tohto roku odporučil odložiť oznámenie vyhlásenia o zániku poslaneckého mandátu Jean-Marie Le Pena na plenárnom zasadnutí Parlamentu. Zdôrazňujem, že „Podľa článku 12 ods. 2 [aktu z roku 1976] Výbor pre právne veci odporučil, aby toto Európsky parlament berie na vedomie ozná-

I - 6060

LE PEN/PARLAMENT

menie francúzskej vlády potvrdzujúce odňa­ okrem iného potvrdil, že odvolateľ „dostával tie mandátu Jean-Marie Le Penoví." cestovné náhrady a príspevky na ubytovanie i všetky ostatné poskytované príspevky... až do zániku jeho mandátu".

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - F. G. JACOBS - VEC C-208/03 P

„Spoločenstvo nemá kompetenciu, pokiaľ plenárnom zasadnutí 23. októbra 2000, nezlučiteľnosť alebo nevoliteľnosť vyplýva ktorým ,v súlade s článkom 12 ods. 2 z vnútroštátneho práva" a po druhé preto, [aktu z roku 1976] Parlament... berie na lebo neexistuje žiadne opatrenie, ktoré by vedomie oznámenie francúzskej vlády bolo možné napadnúť podľa článku 230 ES. vyhlasujúce zánik mandátu [žalobcu]'.

40. Čo sa týka druhého tvrdenia, Súd prvého 79. Je preto nevyhnutné preskúmať, či toto stupňa rozhodol takto: vyhlásenie malo záväzné právne účinky ovplyvňujúce záujmy žalobcu tým, že spôsobilo 'výraznú zmenu v jeho práv­ nom postavení.

84. Na uplatňovanie aktu z roku 1976 87. Je potrebné poznamenať, že v rozpore prijala Francúzska republika predovšet­ s tvrdeniami žalobcu v tomto smere, kým zákon z roku 1977. Článok 2 tohto prvá situácia sa vonkoncom neobme­ zákona stanovuje, že voľby členov dzuje na prípady nezlučiteľnosti uve­ Európskeho parlamentu sa spravujú dené v článku 6 aktu z roku 1976, ale .hlavou I knihy I Volebného zákonníka zahŕňa aj prípady nevoliteľnosti. Aj keď a ustanoveniami nasledujúcich kapitol'. je pravda, že podľa článku 6 ods. 3 aktu Článok 5 toho istého zákona, ktorý sa z roku 1976 budú členovia Európskeho nachádza v kapitole III s názvom ,Pod­ parlamentu, na ktorých sa začnú vzťa­ mienky voliteľnosti, nevoliteľnosti hovať .odseky 1 a 2', nahradení ,v súlade a nezlučiteľnosti', stanovuje predovšet­ s článkom 12', nemožno z tohto odkazu kým, že ,články LO 127 až LO 130-1 usudzovať, že sa tento článok týka Volebného zákonníka sa uplatňujú na výlučne prípadov nezlučiteľnosti pokry­ voľby [členov Európskeho parlamentu]', tých článkom 6 ods. 1 a 2. Okrem toho ,nevoliteľnosť, ktorá vznikne počas treba poznamenať, že článok 12 nikde výkonu mandátu má za následok zánik nehovorí o pojme .nezlučiteľnosť', ale tohto mandátu' a ,nevoliteľnosť sa používa oveľa širší pojem .uprázdnenie vyhlási dekrétom'. [miesta]'.

85. Článok 12 ods. 2 aktu z roku 1976 rozlišuje medzi dvomi situáciami, za ktorých sa uprázdnia miesta členov Európskeho parlamentu. 88. V prvej situácii obsiahnutej článkom 12 ods. 2 aktu z roku 1976 sa rola Parlamentu obmedzuje na .zobratie na vedomie', že miesto dotknutej osoby sa uprázdnilo. V druhej situácii, ktorá pokrýva napríklad vzdanie sa mandátu 86. Prvá situácia, uvedená v prvom pod­ jedným z jeho členov, Parlament .usta­ odseku tohto ustanovenia, zahŕňa prí­ noví, že miesto bolo uprázdnené pady, keď sa miesto uprázdni a upovedomí o tom príslušný členský uplatnením .vnútroštátnych predpisov'. štát'.

90. V tejto súvislosti treba poznamenať, že proces .zobratia na vedomie' sa nevzťa­ huje na zánik mandátu dotknutého člena, ale na samu skutočnosť, že jeho 92. Treba dodať, že tak široké poňatie miesto sa uprázdnilo v dôsledku uplat­ verifikačnej právomoci Parlamentu nenia vnútroštátnych predpisov. Inými podľa prvého pododseku článku 12 slovami, rolou Parlamentu nie je .spô­ ods. 2 aktu z roku 1976 by znamenalo, sobiť' zánik mandátu, ako tvrdí žalobca, že táto inštitúcia by mohla napadnúť ale len zobrať na vedomie vnútroštát­ samotnú zákonnosť zániku mandátu, nymi orgánmi už urobené vyhlásenie, že ktorý vyhlásili vnútroštátne orgány, miesto sa uprázdnilo, teda skôr existu­ a odmietnuť zobrať uprázdnenie miesta júcu právnu situáciu, ktorá vyplynula na vedomie, pokiaľ by usúdila, že čelí výlučne z rozhodnutia týchto orgánov. nezrovnalostiam. Jedine článok 8 ods. 9 rokovacieho poriadku predpokladá možnosť, že Parlament odmietne uprázdnenie miesta, a to len vtedy, ak bol vyzvaný, aby .potvrdí [1]' takéto uprázdnenie a existujú ,vecn[é] nepres­ nosti' alebo ,neplatn[ý] súhlas'. Bolo by paradoxné, ak by Parlament mal mať väčšiu voľnosť pri rozhodovaní 91. Verifikačná právomoc Parlamentu v prípadoch, keď sa od neho požaduje v tejto súvislosti je výrazne obmedzená. prosté zobratie na vedomie uprázdne­ V podstate sa ohraničuje na overenie, či ného miesta, ktoré ustanovili vnútro­ sa miesto dotknutej osoby skutočne štátne orgány, ako je to v prípadoch, keď uprázdnilo. Predovšetkým, v rozpore uprázdnenie miesta sám stanovuje. s tvrdením žalobcu, nie je vecou Parla­ mentu, aby overoval, či sa dodržal procesný postup stanovený uplatniteľ- ným vnútroštátnym právom alebo sa zachovali základné práva dotknutej osoby. Táto právomoc patrí výlučne príslušným vnútroštátnym súdom alebo prípadne Európskemu súdu pre ľudské práva. V tomto ohľade treba navyše 93. Toto posúdenie nie je v žiadnom prí­ poznamenať, že konkrétne v tejto veci sa pade v rozpore so znením článku 7

ods. 4 druhého pododseku rokovacieho orgánmi, ale neskoršie, ani skutočnosť, poriadku. Ako Parlament a Francúzska že z toho pre žalobcu vyplynuli určité republika správne poukázali, toto usta­ praktické dôsledky, nemôže zmeniť novenie sa uplatňuje .proti zániku man­ právne následky, ktoré sa s týmto ozná­ dátu', a teda proti uprázdneniu miesta. mením spájajú podľa článku 12 ods. 2 Stanovuje, aby predseda Parlamentu aktu z roku 1976. pridelil vec príslušnému výboru, pokiaľ .príslušné orgány členských štátov začnú konanie, ktoré by mohlo viesť k zániku mandátu [člena Európskeho parlamentu]'. Keď sa toto konanie skončí a príslušné vnútroštátne orgány ustanovia uprázdnenie miesta dotknutej osoby, Parlamentu zostáva len zobrať toto uprázdnenie na vedomie podľa 95. Žalobcove tvrdenia po prvé, že článok 5 článku 12 ods. 2 prvého pododseku zákona z roku 1977 ohrozuje nezávislosť aktu z roku 1976. V každom prípade, Parlamentu a predstavuje neprípustný podľa zásady hierarchie noriem, nemôže zásah do jeho činnosti a po druhé, že ustanovenie rokovacieho poriadku pri­ existuje všeobecná zásada, podľa ktorej pustiť odchýlku od ustanovení aktu ,zánik mandátu musí vyhlásiť príslušné z roku 1976 a zveriť Parlamentu širšie parlamentné zhromaždenie', sú nedô­ právomoci, než má podľa tohto aktu. vodné. Ako už bolo poukázané v bode 83 vyššie, z doslovného znenia článku 12 ods. 2 prvého pododseku aktu z roku 1976 je zrejmé, že miesto člena Európ­ skeho parlamentu sa môže uprázdniť podľa .platných vnútroštátnych pred­ pisov niektorého členského štátu'. Keďže v rozhodnom čase nebol prijatý žiadny jednotný volebný postup, bolo toto ustanovenie, a teda aj zákon z roku 1977, plne uplatniteľné. Nehľadiac na vývoj právomocí Parlamentu, nové prá­ vomoci nemôžu spôsobiť neuplatniteľ- nosť ustanovení primárneho práva, ako napríklad aktu z roku 1976, bez ich výslovného zrušenia textom rovnakej 94. Toto posúdenie nie je naštrbené ani právnej sily. skutočnosťou, že žalobca sa do 23. októ­ bra 2000 zúčastňoval na zasadnutiach Parlamentu, dostával od tejto inštitúcie príspevky a francúzske orgány mu do 24. októbra 2000 vyplácali jeho plat. Medzi účastníkmi konania je nesporné, že dekrét z 31. marca 2000 bol vykona­ teľný. Skutočnosť, že Parlament nezo­ bral tento dekrét na vedomie okamžite, 96. Z rovnakých dôvodov sú úplne bez­ ako mu bol oznámený francúzskymi predmetné žalobcove tvrdenia založené

I - 6066

LE PEN/PARLAMENT

45. Prejdem preto k podstate odvolania, klad vzdanie sa mandátu jedným z jeho jadrom ktorého je, že Súd prvého stupňa sa členov, Parlament .ustanoví, že miesto bolo dopustil nesprávneho právneho posúdenia, uprázdnené a upovedomí o tom príslušný keď zamietol žalobu o neplatnosť z dôvodu, členský štát'". že napadnutý akt nemôže byť predmetom žaloby o neplatnosť podľa článku 230 ES.

49. Ďalšie dva body, uvedené vyššie, vysve­ 46. Konkrétnejšie žalobca po prvé tvrdí, že tľujú pojem „zobratie na vedomie". existuje rozpor medzi vyjadreniami Súdu prvého stupňa, podľa ktorých na jednej strane nebolo zámerom napadnutého aktu spôsobiť vlastné právne účinky, odlišné od právnych účinkov dekrétu (bod 97 roz­ sudku), a na druhej strane mal Parlament verifikačnú právomoc, aj keď obmedzenú 50. V bodoch 91 a 92 uvedených vyššie Súd (bod 91). prvého stupňa rozvádza presný rozsah pôsobnosti právomocí Parlamentu, keď berie na vedomie vyhlásenie pochádzajúce od vnútroštátnych orgánov.

47. Toto tvrdenie ma nepresvedčilo.

52. Po druhé odvolateľ tvrdí, že Súd prvého stupňa skreslil rozsah pôsobnosti článku 12 zákona z roku 1976 posúdením, podľa ktorého bol dekrét jediným opatrením, ktoré malo záväzné právne účinky negatívne ovplyvňujúce jeho záujmy. 8Odvolateľ odka­ zuje na príklady z judikatúry, keď súd Spoločenstva uznal, že kódex správania Komisie 9 , oznámenie Komisie 10a vyjadrenie 54. Veľká časť analýz v bodoch 48 až 51 hovorcu Komisie 1 1boli napadnuteľné akty. uvedených vyššie je významná aj v spojitosti Dodáva, že významný je aj úmysel autora s odvolateľovým druhým tvrdením. Ako je aktu. V tejto veci sa Výbor pre právne veci zrejmé z príslušných bodov rozsudku, ktoré a predsedníčka Parlamentu domnievali, že sú zhrnuté alebo uvedené vyššie, Súd prvého zobratie na vedomie zo strany Parlamentu stupňa starostlivo vysvetľuje, prečo usudzuje, mení postavenie odvolateľa. Súd prvého že napadnutý akt nemá žiadne záväzné stupňa sa teda nechal zviesť rozlíšením právne účinky. Jeho analýzy sa mi zdajú medzi právnymi a praktickými účinkami správne. Článok 12 ods. 2 aktu z roku 1976 napadnutého aktu, keď uviedol, že skutoč­ sa výslovne vzťahuje na situáciu, keď sa nosť, že Parlament nezobral dekrét na miesto uprázdni „v dôsledku platných vnú­ vedomie okamžite, ako mu bol oznámený, troštátnych predpisov niektorého členského ani skutočnosť, že z toho pre žalobcu štátu". Predmetné vnútroštátne ustanovenia vyplynuli určité praktické dôsledky, nemôže s konkrétnym odkazom na Európsky parla­ zmeniť právne následky, ktoré sa s týmto ment stanovujú, že nevoliteľnosť, ktorá oznámením spájajú podľa článku 12 ods. 2 vznikla počas výkonu mandátu „má za aktu z roku 1976. 12

následok zánik tohto mandátu [a] vyhlási sa hodovaní. Aj keď článok 7 ods. 4 druhý dekrétom". Odvolateľova nevoliteľnosť sa pododsek stanovuje, že na základe návrhu takto vyhlásila, Parlament bol upovedomený príslušného výboru Parlament „môže prijať a, ako vyžaduje článok 12 ods. 2, zobral túto stanovisko k danej záležitosti", neznamená skutočnosť na vedomie. to, že voľnosť pri rozhodovaní existuje tam, kde stanovisko, ktoré má Parlament prijať, je jasne vyžadované inými ustanoveniami. Nedomnievam sa, že samotná skutočnosť požiadania o právnu radu je dôkazom o existencii diskrečnej právomoci: rada 55. Po tretie odvolateľ poznamenáva, že nakoniec môže byť taká, že voľnosť pri Parlament prostredníctvom svojej predsed­ rozhodovaní neexistuje. V tejto veci pred­ níčky rozhodol o jeho právnom postavení, čo sedníčka Parlamentu využila právomoc ukazuje, že napadnutý akt nevyplýva auto­ požiadať o radu, ale významným krokom maticky z iného textu; naopak, naznačuje to, a „rozhodnutím", ktoré sa odvolateľ usiluje že tento akt bol založený na hodnotení napadnúť podľa článku 230 ES, je „zobratie skutkového a právneho stavu. na vedomie", a ako je ukázané v súvislosti s ďalšími odvolateľovými dôvodmi odvolania, v tomto bode neexistuje žiadna voľnosť pri rozhodovaní.

56. Nie je mi jasné, ktorý bod rozsudku odvolateľ spochybňuje; tretí dôvod odvolania môže byť teda z tohto dôvodu neprípustný. Predpokladám však, že odvolateľ má na mysli postup, ktorý viedol k napadnutému aktu, a najmä skutočnosť, že predsedníčka Parla­ 58. Odvolateľ dodáva, že zmienka Súdu mentu sa obrátila na Výbor pre právne veci. prvého stupňa o skutočnosti, podľa ktorej Toto rozhodnutie bolo prijaté podľa článku 7 sa domáhal svojich práv aj na francúzskej ods. 4 druhého pododseku rokovacieho Conseil d'État, aj na Európskom súde pre poriadku. 18 ľudské práva, poukazuje na existenciu hod­ notenia skutkového a právneho stavu, a teda skutočného aktu, ktorý možno napadnúť. 19

Parlamentu, aby overoval, či sa dodržal a francúzske orgány mu do 24. októbra procesný postup stanovený uplatniteľným vyplácali jeho plat". Ale ako Súd prvého vnútroštátnym právom alebo základné práva stupňa ďalej uviedol, medzi účastníkmi dotknutej osoby. Táto právomoc patrí konania je nesporné, že dekrét bol vykona­ výlučne príslušným vnútroštátnym súdom teľný. Ako je zrejmé z listu Výboru pre alebo Európskemu súdu pre ľudské práva". právne veci predsedníčke Parlamentu zo Súd prvého stupňa potom spomenul, že 17. mája 2000, ktorý bol prečítaný odvolateľ sa skutočne domáhal svojich práv v Parlamente nasledujúci deň 21, Parlament na týchto súdoch: tento Súd tým skrátka nezobral dekrét na vedomie okamžite, ako uviedol skutočnosť, ktorá ukazuje, že odvo­ mu bol oznámený francúzskymi orgánmi, lateľ mal iné prostriedky na využitie svojho pretože sa rozhodol vyčkať do „uplynutia práva žiadať o súdne preskúmanie vnútro­ lehoty na začatie konania na Conseil d'État, štátneho opatrenia, ktoré sa ho dotýka, alebo prípadne na výsledok konania tohto a tieto možnosti využil. Z tejto zmienky súdu". Ako Súd prvého stupňa pozname­ nemožno odvodiť, že Parlament mal preto náva, ,,[z toho, že zobratie na vedomie sa takú právomoc verifikovať skutkový a právny zdržalo] pre žalobcu vyplynuli určité prak­ stav, aby sa z jeho „zobratia na vedomie" stal tické dôsledky"; tento Súd však ďalej tvrdí, akt, ktorý možno napadnúť podľa článku 230 podľa mňa správne, že tieto praktické ES. dôsledky „nemôžu zmeniť právne následky, ktoré sa s týmto oznámením spájajú podľa článku 12 ods. 2 aktu z roku 1976".

63. Nevidím však v bode 97 rozsudku nič, čo 64. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, dom­ by naznačovalo, že Súd prvého stupňa mal nievam sa, že všetky dôvody odvolania pred­ na mysli teóriu potvrdzujúceho aktu. ložené odvolateľom sú nedôvodné a/alebo V skutočnosti celé znenie rozsudku, neprípustné; preto sa domnievam, že odvo­ v ktorom je bod 97 predposledným bodom lanie treba zamietnuť.

Návrh

65. Z vyššie uvedených dôvodov zastávam názor, že Súdny dvor by mal:

1. zamietnuť odvolanie;

2. nariadiť odvolateľovi nahradiť trovy konania.

I - 6071