C-266/03

4. Je možné konštatovať, že táto vec je v oblasti vnútrozemskej vodnej dopravy logickým dôsledkom rozsudkov Súdneho dvora vo veciach tzv. „otvoreného neba" 4, ktoré sa týkali dvojstranných dohôd uzatvo­ 2. Komisia totiž vytýka Luxemburskému rených medzi početnými členskými štátmi veľkovojvodstvu, že samostatne rokovalo, a Spojenými štátmi americkými v oblasti uzavrelo, ratifikovalo, uviedlo do platnosti leteckej dopravy. a odmietlo vypovedať dvojstranné dohody o riečnej doprave, ktoré ho zaväzujú voči 4 — Rozsudky z 5. novembra 2002, Komisia/Spojené kráľovstvo, C-466/98, Zb. s. 1-9427: Komisia/Dánsko, C-467/98, Zb. s. 1-9519; Komisia/Švédsko, C-468/98, Zb. s. 1-9575; Komi­ 1 — Jazyk prednesú: francúzština. sia/Fínsko, C-469/98, Zb. s. 1-9627; Komisia/Belgicko, C-471/98, Zb. s. 1-9681; Komisia/Luxembursko, C-472/98, 2 — Ú. v. ES L 373, s. 1; Mim. vyd. 07/001 s. 345. Zb. s. 1-9741; Komisia/Rakúsko, C-475/98, Zb. s. 1-9797, 3 — Ú. v. ES L 175, s. 7; Mim. vyd. 06/002 s. 295. a Komisia/Nemecko, C-476/98, Zb. s. 1-9855.

I - 4808

KOMISIA/LUXEMBURSKO

I — Právny rámec v tejto hlave „sledujú členské štáty ciele tejto zmluvy v rámci spoločnej dopravnej poli­ tiky".

A — Právo Spoločenstva

7. Na účely vykonania tejto spoločnej poli­ 1. Článok 10 ES tiky článok 71 ods. 1 ES stanovuje, že „Rada v súlade s postupom uvedeným v článku 251 a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom a Výborom stanoví: 5. Podľa tohto článku:

8. Článok 80 ods. 1 ES upresňuje, že zásadou rovnosti zaobchádzania teda musia „ustanovenia tejto hlavy sa vzťahujú na byť dopravcovia, ktorí nemajú v členskom železničnú dopravu, cestnú dopravu štáte sídlo, oprávnení podľa uvedeného a vnútrozemskú vodnú dopravu". nariadenia vykonávať vnútroštátnu prepravu tovaru alebo osôb vnútrozemskou vodnou dopravou za rovnakých podmienok, aké dotknutý členský štát ukladá vlastným dopravcom.

9. Politika Spoločenstva v oblasti vnútro­ zemskej vodnej dopravy obsahuje rôzne aspekty, medzi ktorými je štrukturálne ozdravenie sektoru vnútrozemskej vodnej 12. Táto možnosť dočasne vykonávať vnú­ dopravy, harmonizácia požiadaviek na získa­ troštátnu prepravu tovaru alebo osôb vanie a vzájomné uznávanie vnútroštátnych v prenájme alebo za úhradu, ktorú licencií na vykonávanie vnútrozemskej vod­ s účinnosťou od 1. januára 1993 majú všetci nej dopravy, dopravné služby vnútrozemskej dopravcovia tovaru alebo osôb vnútrozem­ vodnej dopravy, ktoré v jednom členskom skou vodnou dopravou v členskom štáte, štáte poskytujú dopravcovia z iných štátov v ktorom nie sú usadení, a teda prax a preprava tovaru alebo osôb vnútrozemskou nazývaná „kabotáž" je podmienená splnením vodnou dopravou medzi členskými štátmi. podmienok, ktoré sa týkajú dopravcu a plavidiel, ktoré používa.

10. Tieto posledné dva aspekty vnútrozem­ 13. Pokiaľ ide o podmienky, týkajúce sa skej vodnej dopravnej politiky Spoločenstva dopravcu, z článku 1 nariadenia č. 3921/91 boli vykonané nariadeniami č. 3921/91 vyplýva, že kabotáž v niektorom členskom a č. 1356/96. štáte môže vykonávať ktorýkoľvek dopravca, ktorý jej usadený v členskom štáte v súlade s jeho vnútroštátnymi právnymi predpismi a, kde je to vhodné, je oprávnený vykonávať medzinárodnú prepravu tovaru alebo osôb vnútrozemskou vodnou dopravou.

15. Napokon článok 6 nariadenia č. 3921/91 upresňuje, že toto nariadenie „sa nedotýka práv existujúcich podľa Revidovaného doho­ 18. Okrem toho tretie odôvodnenie tohto voru pre plavbu na Rýne (Mannheimský nariadenia osvetľuje súvislosti a dôvody jeho dohovor)" 5. prijatia. Vyplýva z neho, že pristúpením nových členských štátov existujú vzhľadom na dvojstranné dohody uzavreté medzi člen­ skými štátmi a novými pristupujúcimi štátmi rôzne systémy, z tohto dôvodu je nevyhnutné stanoviť „spoločné pravidlá na zabezpečenie správneho fungovania vnútorného doprav­ ného trhu a najmä preto, aby sa zabránilo skresľovaniu súťaže a porušovaniu organizá­ cie príslušného trhu". 16. Pokiaľ ide o nariadenie č. 1356/96, jeho cieľom je slobodné poskytovanie služieb v oblasti dopravy tovaru alebo osôb vnútro­ zemskou vodnou dopravou medzi členskými štátmi. Na tento účel smeruje, rovnako ako nariadenie č. 3921/91, k odstráneniu všet­ kých prekážok uložených poskytovateľovi služieb z hľadiska jeho štátnej príslušnosti alebo na základe skutočnosti, že má sídlo v inom členskom štáte než v tom, v ktorom poskytuje služby. 19. V podstate z článkov 1 a 2 nariadenia č. 1356/96 vyplýva, že každý dopravca prepravujúci tovar alebo cestujúcich má povolené vykonávať dopravné činnosti medzi 5 — Tento dohovor, ktorý bol podpísaný 17. októbra 1868 členskými štátmi a pre tranzit cez členské v Mannheime, stanovuje zásady voľnej plavby na Rýne a rovnosti zaobchádzania s plavidlami a flotilami. Zaväzuje štáty bez diskriminácie z dôvodu jeho štátnej Belgické kráľovstvo, Spolkovú republiku Nemecko, Francúz­ príslušnosti alebo miesta usadenia za pred­ sku republiku, Holandské kráľovstvo, Spojená kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska a Švajčiarsku konfederáciu. pokladu, že: je usadený v členskom štáte

I - 4812

KOMISIA/LUXEMBURSKO

štátu, ktorá predpokladá nalodenie a/alebo 24. Dôvodom týchto rokovaní bola najmä vylodenie cestujúcich a naloženie a/alebo potreba vytvoriť účinnú paneurópsku vyloženie tovaru (doprava za účasti tretích dopravnú sieť vnútrozemskou vodnou krajín), podlieha predchádzajúcemu povole­ dopravou na účely zníženia prehustenia niu príslušných orgánov. dopravných sietí východ — západ, najmä po otvorení kanálu Rýn — Mohan — Dunaj v roku 1992.

25. S prihliadnutím najmä na politické C — Návrh viacstrannej dohody medzi a ekonomické zmeny, ktoré sa diali v tom Európskym spoločenstvom a rôznymi tretími čase v niektorých štátoch dunajského krajinami regiónu, rozhodla Rada 8. apríla 1994, že sa má dať prednosť rokovaniam s Maďarskom, Poľskom, Českou republikou a Slovenskom.

28. Po uvedenom rozhodnutí Rady zo 7. decembra 1992, ktoré oprávnilo Komisiu na rokovania s určitými tretími štátmi strednej a východnej Európy o viacstrannej 31. Kedže Komisiu odpoveď luxemburskej dohode v oblasti riečnej dopravy, Komisia vlády neuspokojila, zaslala jej 28. februára listom z 24. apríla 1993 vyzvala viaceré 2000 odôvodnené stanovisko. Luxemburská členské štáty, medzi nimi Luxemburské vláda odpovedala na toto odôvodnené sta­ veľkovojvodstvo, „aby sa zdržali akýchkoľvek novisko listom zo 17. mája 2000. iniciatív, ktoré by mohli ohroziť priebeh rokovaní začatých na úrovni Spoločenstva, a osobitne aby zastavili ratifikáciu už para¬ fovaných alebo podpísaných [dvojstranných] dohôd a neotvárali nové rokovania s krajinami strednej a východnej Európy v oblasti vnútroštátnej vodnej dopravy." 32. Táto odpoveď Komisiu nepresvedčila a podala túto žalobu podľa článku 226 ES podaním podaným do kancelárie Súdneho dvora 18. júna 2003.

29. Po odoslaní nového listu 12. apríla 1994, na ktorý luxemburské orgány oficiálne odpovedali 9. mája 1994, začala Komisia konanie o nesplnenie povinnosti podľa III - Žaloba článku 169 Zmluvy ES (teraz článok 226 ES), listom z 10. apríla 1995. Domnievala sa totiž, že pokračovaním v uzatváraní dvoj­ stranných dohôd s Českou republikou a Slovenskom porušilo Luxemburské veľko­ 33. Na podporu svojej žaloby Komisia uvá­ vojvodstvo právo Spoločenstva. dza tri výhrady proti Luxemburskému veľ¬ kovojvodstvu.

30. Listom z 2. decembra 1998 odoslala 34. Prvá výhrada spočíva v porušení výluč­ Komisia luxemburskej vláde doplňujúcu nej vonkajšej právomoci Spoločenstva

36. Tretia výhrada spočíva v nezlučiteľnosti dvojstranných dohôd uzavretých Luxembur­ ským veľkovojvodstvom na jednej strane a Českou a Slovenskou federatívnou repu­ blikou, Rumunskom a Poľskom na druhej 38. Komisia sa najmä domnieva, že pred­ strane, s nariadením č. 1356/96. metné dvojstranné dohody a najmä ich ustanovenia, ktoré umožňujú prostredníc­ tvom zvláštneho povolenia dopravcom z dotknutých tretích krajín vykonávať v Luxembursku kabotáž, zasahujú do spo­ ločných pravidiel stanovených nariadením č. 3921/91 v tom zmysle, že tieto pravidlá s platnosťou od 1. januára 1993 kompletne A — O prvej výhrade založenej na porušení harmonizujú podmienky vykonávania kabo­ výlučnej vonkajšej právomoci Spoločenstva taże v členských štátoch Spoločenstva. Tým, v zmysle judikátu AETR že si Luxemburské veľkovojvodstvo vyhra­ dilo právo jednostranne udeliť prístup dopravcom z tretích krajín mimo rámca Spoločenstva, porušilo výlučnú vonkajšiu právomoc Spoločenstva. 1. Tvrdenia účastníkov konania

37. Komisia vytýka Luxemburskému veľko­ vojvodstvu, že porušilo výlučnú vonkajšiu právomoc Spoločenstva v zmysle judikátu AETR tým, že rokovalo, uzavrelo, ratifiko­ 39. Komisia sa s odkazom na rozsudky Súdneho dvora v citovaných veciach „otvo­ reného neba" domnieva, že nariadenie 10 — Rozsudok z 31. marca 1971, Komisia/Rada, nazývaný „roz­ č. 3921/91 sa týka nielen dopravcov Spolo­ sudok AETR", 22/70, Zb. s. 263. čenstva, ale tiež dopravcov z tretích krajín, čo

I - 4815

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - P. LÉGER - VEC C-266/03

potvrdzuje článok 6 tohto nariadenia, ktorý ných dohôd povoleniu luxemburského priznáva právo prístupu ku kabotáži švajčiar­ ministra dopravy, a že také povolenie zatiaľ skym dopravcom v zmysle Mannheimského nikdy vydané nebolo. dohovoru. 11

KOMISIA/LUXEMBURSKO

a Súdny dvor nemôže brať do úvahy 48. Podľa Súdneho dvora „vždy, keď Spolo­ neskoršie zmeny". V tomto prípade teda čenstvo na vykonanie niektorej spoločnej lehota stanovená v odôvodnenom stanovisku politiky uvedenej v Zmluve prijme ustano­ uplynula 28. apríla 2000. venia, ktoré v akejkoľvek forme zakladajú spoločné pravidlá, členské štáty už nemajú právo jednotlivo a ani spoločne vstupovať do takých zmluvných záväzkov s tretími štátmi, ktoré by mohli mať vplyv na tieto pravidlá". Pritom „podľa toho, ako dochádza k prijímaniu spoločných pravidiel, môže iba Spoločenstvo vstupovať do zmluvných záväz­ kov s tretími štátmi, 'a to v celom rozsahu pôsobnosti právneho poriadku Spoločen­ 46. Na účel posúdenia prvej výhrady, ktorú stva". 1 3 vzniesla Komisia, je vhodné pripomenúť podmienky, za ktorých môže Spoločenstvo uplatňovať výlučnú vonkajšiu právomoc v zmysle judikatúry, ktorá vychádza z citovaného rozsudku AETR.

50. Nasledujúca judikatúra, ktorá pozostáva „to je prípad, keď medzinárodné záväzky hlavne z viacerých stanovísk Súdneho dvora patria do oblasti uplatňovania spoločných v zmysle článku 228 Zmluvy EHS (zmenený pravidiel, alebo v každom prípade do oblasti na článok 228 Zmluvy ES, d'alej zmenený, už z väčšej časti takými pravidlami pokry­ 18 15 teraz článok 300 ES) umožnila upresniť, čo tej". toto kritérium o zasahovaní v sebe zahŕňa. Súdny dvor teda zdôraznil, že zasahovanie neznamená rozpor, ale že ustanovenia medzinárodných dohôd môžu určite zasia­ hnuť do spoločných právnych predpisov stanovených na úrovni Spoločenstva aj v prípade, keď nie sú s nimi v rozpore. 52. Súdny dvor z toho vyvodil, že „pokiaľ Zasahovanie teda vychádza z konštatovania, Spoločenstvo zahrnulo do svojich interných že medzinárodná dohoda „sa týka oblasti, legislatívnych aktov ustanovenia týkajúce sa ktorá je už z veľkej časti upravená právnymi zaobchádzania so štátnymi príslušníkmi tre­ predpismi Spoločenstva, ktoré boli postupne tích krajín, alebo výslovne udelilo svojim prijímané..." 16 inštitúciám právomoc rokovať s tretími štátmi, získalo výlučnú vonkajšiu právomoc v rozsahu pokrytom týmito aktmi..." 19

53. A podľa jeho názoru „to isté platí, a to aj pri neexistencii výslovných ustanovení 51. Súdny dvor zhrnul tieto okolnosti vo oprávňujúcich jeho orgány na rokovanie svojich citovaných rozsudkoch „otvoreného s tretími krajinami, ak Spoločenstvo vyko­ neba", pokiaľ ide o dvojstranné dohody nalo v určenej oblasti kompletné zosúlade­ zaväzujúce príslušné členské štáty voči Spo­ nie, pretože takto prijaté spoločné pravidlá 1 jeným štátom americkým. 7Súdny dvor by mohli byť dotknuté v zmysle už citova­ pripomenul, za akých podmienok môžu ného rozsudku AETR, ak by si členské štáty medzinárodné dohody zasiahnuť do ponechali právomoc rokovať s tretími kraji­ významu právnych predpisov Spoločenstva nami..." 20 alebo ich zmeniť a v dôsledku toho, za akých podmienok nadobúda Spoločenstvo výlučnú vonkajšiu právomoc vďaka výkonu svojej vnútornej právomoci. Podľa Súdneho dvora

55. Z tvrdení Komisie vyplýva, že podľa nej 58. Podotýkam napokon, že skutočnosť, že vychádza výlučná vonkajšia právomoc Spo­ článok 6 nariadenia č. 3921/91 stanovuje, že ločenstva z okolnosti, že ako rozhodol Súdny toto nariadenie „sa nedotýka práv existujú­ dvor, „Spoločenstvo zahrnulo do svojich cich podľa revidovaného dohovoru pre interných legislatívnych aktov ustanovenia plavbu na Rýne (Mannheimský dohovor)" týkajúce sa zaobchádzania so štátnymi prí­ potvrdzuje podľa môjho názoru predpoklad, slušníkmi tretích krajín". 21 že zákonodarca Spoločenstva neupravil prí­ stup dopravcov z tretích krajín na vnútorný trh Spoločenstva vnútrozemskej vodnej dopravy. Týmto článkom podľa mňa Spolo­ čenstvo len berie na vedomie práva vyplýva­ júce z Mannheimského dohovoru Švajčiar­ sku. Podporovať opačné hľadisko by napokon 56. Domnievam sa teda, ako to odporúča skončilo tak, že by rokovania, ktoré sa luxemburská vláda, že nariadenie č. 3921/91 podnikli na úrovni Spoločenstva z iniciatívy neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré defi­ Rady, na účely uzavretia viacstrannej dohody, nuje zaobchádzanie s dopravcami z tretích určenej najmä na úpravu postavenia doprav­ krajín. cov z dotknutých tretích krajín, neboli užitočné.

57. Je totiž vhodné pripomenúť, že toto nariadenie, ktoré stanovuje podmienky, za ktorých môžu dopravcovia z iných štátov vykonávať prepravu tovaru alebo osôb vnú­ 59. Preto sa domnievam, že pri uplatňovaní trozemskou vodnou dopravou v rámci člen­ judikatúry Súdneho dvora, ako Súdny dvor ského štátu, sa týka iba dopravcov, ktorí sú upresnil v poslednom zo svojich rozsudkov usadení v niektorom členskom štáte, a ktorí „otvoreného neba", nemožno na spoločné používajú plavidlá, ktorých vlastník alebo právne predpisy, ktoré sú uvedené

64. Svojou druhou výhradou Komisia tvrdí, že Luxemburské veľkovojvodstvo nedodržalo záväzky, ktoré mu vyplývajú z článku 10 ES. 62. Z tohto hľadiska a s prihliadnutím na Totiž tým, že- pokračovalo v rokovaniach, výhradu, ako ju odôvodnila Komisia vo svojej uzavrelo, ratifikovalo a uviedlo do platnosti žalobe, sa domnievam, že rokovanie, uzavre­ sporné dvojstranné dohody po tom, čo Rada tie, ratifikácia a uvedenie do platnosti dvoj­ 7. decembra 1992 rozhodla o oprávnení stranných dohôd medzi Luxemburským veľ­ Komisie na rokovanie o dohode v mene Spoločenstva, Luxemburské veľkovojvodstvo ohrozilo vykonanie tohto rozhodnutia Rady. 23 — Pozri najmä rozsudok Komisia/Dánsko, už citovaný, bod 93. Rokovanie Komisie o dohode v mene Spolo-

I - 4820

KOMISIA/LUXEMBURSKO

čenstva, ako aj neskoršie uzavretie tejto trozemskej vodnej dopravy ihneď po nad­ dohody Radou, sa teda javia byť nevyhnutne obudnutí platnosti viacstrannej dohody. sťažené v dôsledku zásahu jednotlivých iniciatív členského štátu. Postavenie Spolo­ čenstva pri rokovaniach je voči tretím krajinám oslabené, pokiaľ Spoločenstvo a členské štáty konajú nejednotné.

2. Posúdenie

I - 4821

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - P. LÉGER - VEC C-266/03

tvrdiť, že toto rozhodnutie z roku 1994 iba 73. V tomto prípade je účinné uskutočňo­ upresňuje pôvodné pokyny na rokovanie, vanie rozhodnutia Rady zo 7. decembra ktoré boli uvedené v rozhodnutí z roku 1992. 1992, ktoré oprávnilo Komisiu na rokovania o viacstrannej dohode v mene Spoločenstva v rozpore s konaním štátu, ktoré spočíva v rokovaní, podpise, ratifikácii a uvedení do platnosti dvojstranných dohôd zároveň v tej istej oblasti.

70. Po týchto upresneniach sa rovnako ako Komisia domnievam, že práve správanie vytýkané Luxemburskému veľkovojvodstvu je porušením jeho povinnosti lojálnej spolu­ práce, ktorá je vyjadrená v článku 10 ES.

74. Možno sa totiž domnievať, že rokovanie, podpis, ratifikácia, ako aj uvedenie do plat­ nosti týchto dvojstranných dohôd, pričom 71. Tento článok totiž najmä pozitívne všetko spadá do oblasti, pokrytej výslovným ukladá členským štátom, aby Spoločenstvu poverením Komisie na rokovania, mohlo uľahčili dosiahnutie jeho úloh a negatívne, ohroziť prijatie viacstrannej dohody na aby neprijali „žiadne opatrenia, ktoré by úrovni Spoločenstva. Dokonca dodávam, že mohli ohroziť dosiahnutie cieľov tejto právne vákuum v oblasti riečnej dopravy, zmluvy". ktorému sa luxemburská vláda chcela podľa jej vyjadrenia vyhnúť, bolo naopak pravde­ podobne na úrovni Spoločenstva sťažené paralyzujúcim účinkom takto uzavretých dvojstranných dohôd.

77. Vzhľadom na tieto okolnosti navrhujem, aby Súdny dvor považoval výhradu Komisie týkajúcu sa porušenia článku 10 ES zo strany79. Komisia sa konkrétne domnieva, že po Luxemburského vel'kovojvodstva za prijatí nariadenia č. 1356/96 je zachovanie dôvodnú. ustanovení týchto dvojstranných dohôd umožňujúcich plavidlám registrovaným v dotknutých tretích krajinách vykonávať služby medzi Luxemburským vel'kovojvod­ stvom a ostatnými členskými štátmi Spolo­ čenstva na základe zvláštneho povolenia od príslušného orgánu, nezlučiteľné s uvedeným nariadením. Toto nariadenie totiž platí pre vnútrozemskú nákladnú a osobnú vodnú C — O výhrade týkajúcej sa nezlučiteľnosti dopravu medzi členskými štátmi a pre tranzit sporných dvojstranných dohôd uzavretých cez členské štáty (článok 1) a stanovuje medzi Luxemburským vel'kovojvodstvom na podmienky, ktoré musí akýkoľvek dopravca jednej strane a Českou a Slovenskou federa­ tovaru alebo osôb vnútrozemskou vodnou tívnou republikou, Rumunskom a Poľskom na dopravou splniť, aby bol oprávnený vykoná­ druhej strane, s nariadením č. 1356/96 vať činnosť tranzitu medzi členskými štátmi a tranzit cez ne (článok 2).

1. Tvrdenia účastníkov konania

80. Komisia sa domnieva, že v dôsledku 78. Komisia tvrdí, že dvojstranné dohody, kritizovaných ustanovení dvojstranných uzavreté medzi Luxemburským vel'kovojvod­ dohôd mení Luxemburské vel'kovojvodstvo

I - 4823

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - P. LÉGER - VEC C-266/03

I - 4824

KOMISIA/LUXEMBURSKO

absencii takej registrácie, vlastniť osvedčenie nenaznačuje, že by jeho predmetom malo byť o príslušnosti vo flotile členského štátu všeobecné zabránenie plavidlám, registrova­ a napokon, spĺňať podmienky stanovené ným v tretích krajinách, ktoré nepatria do v článku 2 nariadenia Rady (EHS) Európskeho spoločenstva, vykonávať služby č. 3921/91. 25 medzi rôznymi členskými š t á t m i a Európskym spoločenstvom.

85. Vymedzenie a rámec tohto systému slobodného poskytovania služieb v oblasti riečnej dopravy medzi členskými štátmi Spoločenstva v prospech prevádzkovateľov 87. Komisia napokon netvrdí, že dvojstranné usadených v jednom z členských štátov, dohody upravujú súbežný systém slobod­ nemožno, podľa môjho názoru, chápať ako ného poskytovania služieb v prospech plavi­ absolútny zákaz pre plavidlá registrované diel registrovaných v Českej a Slovenskej v tretích krajinách vykonávať služby medzi federatívnej republike, Rumunsku a Poľsku. rôznymi členskými štátmi Spoločenstva. V skutočnosti vo svojich pripomienkach prihliada na okolnosť, že tieto dvojstranné dohody upravujú iba možnosť a nie právo pre tieto plavidlá registrované v týchto tretích krajinách vykonávať služby medzi rôznymi členskými štátmi Spoločenstva. Poukazuje totiž na to, že táto možnosť poskytovať služby podlieha zvláštnemu povoleniu prí­ slušného orgánu.

86. Zastávam totiž názor, že hoci nariadenie č. 1356/96 možno vykladať tak, ako to navrhuje vo svojich pripomienkach Komisia, že je organizačným nástrojom prednosti pre členské štáty Spoločenstva v oblasti riečnej dopravy na území Spoločenstva, zdá sa však, že táto prednosť sa týka iba oprávnenia používať systém slobodného poskytovania služieb v prospech, ako bolo vidieť, iba dopravcov, úzko naviazaných na členský štát. Naopak, nič v obsahu uvedeného nariadenia 88. Sporné dvojstranné dohody teda neupra­ vujú slobodné poskytovanie služieb riečnej dopravy tovaru alebo osôb medzi členskými štátmi Spoločenstva a českými, slovenskými, 25 — Pozri v tejto súvislosti bod 14 týchto návrhov. rumunskými a poľskými dopravcami, ale iba

91. Všetky tieto okolnosti ma teda vedú k tomu, že sa domnievam, že Komisia 89. Ak sa teda odvoláme na znenie dvoj­ nepreukázala dôvodnosť výhrady týkajúcej stranných dohôd, môžeme zdôrazniť, že sa nezlučiteľnosti dohôd uzavretých medzi v zmysle ich článku 1 ods. 2 pism. d) Luxemburským veľkovojvodstvom na jednej „pojmom ,doprava za účasti tretích štá- strane a Českou a Slovenskou federatívnou tov'[ 26 ] sa rozumie doprava, vykonávaná republikou, Rumunskom a Poľskom na prostredníctvom plavidiel jednej strany druhej strane, s nariadením č. 1356/96. medzi prístavmi druhej strany a prístavmi tretieho štátu s nalodením a/alebo vylodením cestujúcich a naložením a/alebo vyložením tovaru."27 V tejto súvislosti článok 6 dvoj­ stranných dohôd v podstate stanovuje, že doprava v tretích štátoch podlieha povoleniu príslušných orgánov strán a/alebo nemožno ju vykonať iba v prípadoch určených zmie­ šanou komisiou, v právomoci ktorej je vykonanie dohôd. Nejde teda o systém slo­ bodného poskytovania služieb. 92. Napokon v súlade s článkom 69 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora a vzhľadom na to, že navrhujem vyhovieť 26 — Ide o štáty, ktoré nie sú stranami dotknutých dvojstranných žalobe Komisie iba čiastočne, každý účastník dohôd. konania by mal znášať svoje vlastné trovy 27 — Pokiaí ide o dvojstrannú dohodu s Rumunskom, je potrebné odvolávať sa na článok 1 písm. k). konania.

I - 4826

KOMISIA/LUXEMBURSKO

IV — Návrh

93. V dôsledku toho navrhujem, aby Súdny dvor:

„1. určil, že Luxemburské veľkovojvodstvo si tým, že po rozhodnutí Rady zo 7. decembra 1992 o začatí rokovaní medzi Spoločenstvom a tretími krajinami o pravidlách uplatniteľných na riečnu dopravu cestujúcich a tovaru medzi dotknutými stranami rokovalo, uzavrelo, ratifikovalo a uviedlo do platnosti niektoré dvojstranné dohody týkajúce sa vnútrozemskej vodnej dopravy s Českou a Slovenskou federatívnou republikou, Rumunskom a Poľskom, nesplnilo svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 10 ES;