C-540/03

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY — J. KOKOTT — VEC C-540/03

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY JULIANE KOKOTT prednesené 8. septembra 2005 1

I — Úvod 12 alebo 15 rokov a stanovili určité čakacie doby. Parlament zastáva stanovisko, že tieto ustanovenia sú nezlučiteľné s ľudskoprávnou ochranou rodiny a so zásadou rovnosti zaobchádzania.

1. Touto žalobou Európsky parlament napáda článok 4 ods. 1 posledný pododsek a odsek 6, ako aj článok 8 smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny 2 (ďalej len „smernica“). Na rozdiel od jej názvu táto smernica neupra­ vuje zlúčenie rodiny vo všeobecnosti, ale len práva rodín, ktorých ani jeden príslušník nie je občan Únie.

„a) podmienky vstupu a pobytu a pravidlá o postupe členských štátov pri udeľo­ vaní víz a povolení na dlhodobý pobyt, „Je potrebné prijať opatrenia týkajúce sa vrátane takých, ktoré sa vydávajú za zlúčenia rodiny v súlade s povinnosťou účelom opätovného spojenia rodiny; chrániť rodinu a rešpektovať rodinný život, ktorá je zakotvená v mnohých nástrojoch medzinárodného práva. Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané najmä v článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv b) ..." a základných slobôd a v Charte základných práv Európskej únie.“

5. Poukázať možno aj na článok 63 druhý odsek Zmluvy, ktorý znie:

7. Tu je potrebné pripomenúť, že článok 7 Charty základných práv (článok II-67 Zmluvy o Ústave pre Európu) „Opatrenia prijaté Radou v súlade s odsekmi o rešpektovaní súkromného a rodinného 3 a 4 nebránia žiadnemu členskému štátu, života upravuje, že každý má právo na aby v daných oblastiach zachoval alebo rešpektovanie súkromného a rodinného zaviedol vnútroštátne opatrenia, ktoré sú života, obydlia a komunikácie.

I - 5777

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY — J. KOKOTT — VEC C-540/03

8. Odôvodnenie č. 5 stanovuje, že: 11. Článok 4 ods. 1 smernice v zásade stanovuje, že členské štáty povolia vstup a pobyt manželovi, resp. manželke a deťom. Posledný pododsek však členským štátom umožňuje, aby vo vzťahu k deťom starším ako 12 rokov stanovili dodatočné požiadavky na zlúčenie:

13. Právo na zlúčenie sa podľa článku 4 medzi podaním žiadosti o zlúčenie rodiny ods. 6 smernice vôbec neuplatní, ak žiadosť a vydaním povolenia na pobyt rodinným o zlúčenie rodiny dieťaťa je podaná po príslušníkom, ak právne predpisy členského dovŕšení jeho pätnásteho roku: štátu, ktoré sa týkajú zlúčenia rodiny a sú platné k dátumu prijatia tejto smernice, berú do úvahy jeho prijímaciu kapacitu.“

„Členské štáty môžu postupovať odlišne a požadovať, aby žiadosti týkajúce sa zlúčenia rodiny maloletých detí boli podané do veku 15. Smernica obsahuje rôzne ustanovenia 15 rokov, ako ustanovujú jeho platné právne o zohľadnení okolností konkrétneho prípadu. predpisy k dátumu vykonania tejto smernice. Ak bude žiadosť podaná po dosiahnutí veku 15 rokov, členské štáty, ktoré sa rozhodnú uplatniť tento odlišný postup, povolia vstup a pobyt takýmto deťom na základe iných dôvodov, ako je zlúčenie rodiny.“ 16. Podľa článku 5 ods. 5 smernice sa má vziať do úvahy záujem maloletého dieťaťa:

14. Článok 8 smernice umožňuje stanoviť čakacie doby: „Pri posudzovaní žiadosti členské štáty nále­ žito zohľadnia najlepšie záujmy maloletých detí.“

„Členské štáty môžu požadovať od garanta, aby mal oprávnený pobyt na ich území počas obdobia nepresahujúceho dva roky predtým, Návrh Komisie 7 sa pri tomto ustanovení ešte ako sa k nemu pripoja jeho rodinní prísluš­ výslovne odvolával na Dohovor o právach níci. dieťaťa 8.

7 — KOM(2002) 225, s. 19. 8 — Predložený na podpis 20. novembra 1989 (UN Treaty Series, zväzok 1577, s. 43). Všetky členské štáty tento dohovor ratifikovali. Aj Zmluva o Ústave pre Európu v článku I-3 ods. 3 druhom pododseku výslovne stanovuje, že Únia podporuje Členský štát môže odlišným postupom ochranu práv dieťaťa, ktorým článok 24 Charty základných práv (článok II-84 Zmluvy o Ústave pre Európu) priznáva ustanoviť čakaciu dobu najviac na tri roky postavenie základných práv.

I - 5780

PARLAMENT/RADA

ochranu a pomoc na území ktorejkoľvek 21. Dodatok, ktorý je podľa článku 38 zmluvnej strany. Článok 19 to konkretizuje neoddeliteľnou súčasťou Charty, stanovuje, v súvislosti so zlúčením rodiny takto: že slovným spojením „rodina migrujúceho pracovníka“ sa na uplatňovanie tohto usta­ novenia rozumie aspoň manželka pracovníka a jeho deti do 21 rokov veku, voči ktorým má vyživovaciu povinnosť. V revidovanej verzii Európskej sociálnej charty z 3. mája 1996 11, ktorá ponechala článok 19 ods. 6 v rovnakom znení, bol Dodatok nanovo formulovaný tým „Na zabezpečenie účinného výkonu práva spôsobom, že na účely uplatňovania tohto migrujúcich pracovníkov a ich rodín na ustanovenia sa slovným spojením „rodina ochranu a pomoc na území ktorejkoľvek zo migrujúceho pracovníka“ rozumie aspoň zmluvných strán sa zmluvné strany zaväzujú: manžel, resp. manželka pracovníka, a jeho nezosobášené deti, pokiaľ sú podľa prísluš­ ných právnych predpisov hostiteľského štátu považované za maloleté deti a pracovník má voči nim vyživovaciu povinnosť.

1. — 5. ...

22. Rada Európy vypracovala aj Európsky dohovor o právnom postavení migrujúcich pracovníkov 12. Zlúčenie rodiny upravuje 6. uľahčiť tak, ako je to možné, spojenie článok 12. Odsek 1 znie takto: rodiny migrujúceho pracovníka, ktorý má povolenie usadiť sa na danom území;

25. Ďalej článok 23 ods. 1 paktu stanovuje:

23. Podľa definície článku 1 sú len štátni príslušníci zmluvných štátov migrujúcimi pracovníkmi v zmysle tohto dohovoru. „Rodina je prirodzenou a základnou jednot­ kou spoločnosti a má právo na ochranu spoločnosti a štátu.“

2. Dohovory na celosvetovej úrovni 26. Dodatočne je potrebné poukázať na článok 24 ods. 1 paktu:

24. Medzinárodný pakt o občianskych „Každé dieťa má bez akejkoľvek diskriminá­ a politických právach z 19. decembra cie podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, nábo­ 1966 13 obsahuje v článku 17 takúto — ženstva, národnostného alebo sociálneho s článkom 8 EDĽP porovnateľnú — záruku: pôvodu, majetku alebo rodu právo na takú ochranu, ktorá mu patrí s ohľadom na jeho postavenie maloletého, zo strany rodiny, 13 — UN Treaty Series, zväzok 999, s. 171. spoločnosti a štátu.“

I - 5782

PARLAMENT/RADA

I - 5783

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY — J. KOKOTT — VEC C-540/03

2. Rodinnými príslušníkmi migrujúcich pra­ — zaviazal Európsky parlament nahradiť covníkov, na ktorých sa vzťahuje tento trovy konania. článok, sú manžel resp. manželka, pokiaľ má migrujúci pracovník voči nim vyživova­ ciu povinnosť, deti, otec a matka.“

33. Spolková republika Nemecko a Komisia podporujú návrhy Rady ako vedľajší účastníci konania.

III — Návrhy

31. Európsky parlament navrhuje, aby Súdny IV — Posúdenie dvor:

35. Čiastočne sa článok 63 druhý odsek by sa takéto stanovisko rozvinulo do dôsled­ Zmluvy chápe ako splnomocnenie na vyda­ kov, bola by prípustná dokonca absencia nie prísnejších ochranných opatrení, aké sú akejkoľvek právnej úpravy, t. j. neprebratie obsiahnuté už v článku 95 ods. 5 ES, článku smernice, pretože aj v tom by spočívala „iná“ 137 ods. 5 ES, článku 153 ods. 3 ES a článku úprava. Opatrenia prijaté na základe článku 176 ES. 18 Tento výklad však nie je presved­ 63 prvého odseku bodov 3 a 4 Zmluvy by čivý, pretože článok 63 druhý odsek ES na tým boli z hľadiska ich právnej záväznosti rozdiel od ustanovení o prísnejších ochran­ redukované na odporúčanie. 21 Tak ďaleko ných opatreniach nemá nijakú spojitosť však nemecká vláda ísť nechcela. s cieľom, ktorý si vyžaduje prísnejšiu ochranu. Ak sú však členské štáty oprávnené zvoliť si ciele iných opatrení, potom právna úprava Spoločenstva nepopisuje nijakú mini­ málnu úroveň, ktorá by bola záväzná pre členské štáty. Takáto minimálna úroveň však znamená možnosť prísnejších ochranných opatrení 19 na rozdiel od úplnej absencie záväzného účinku.

o podmienkach prijatia štátnych príslušníkov tretích krajín na účely štúdia, výmen žiakov, neplateného odborného 36. Z doslovného znenia článku 63 druhého vzdelávania alebo dobrovoľnej služby (Ú. v. EÚ L 375, s. 12), rozhodnutie Rady 2004/573/ES z 29. apríla 2004 odseku Zmluvy by vyplývalo, že sekundárne o organizácii spoločných letov na odsuny štátnych príslušní právo prijaté na základe daných dvoch kov tretích krajín, na ktorých sa vzťahujú príkazy na individuálny odsun, z územia dvoch alebo viacerých člen bodov, t. j. najmä predmetná smernica, by ských štátov (Ú. v. EÚ L 261, s. 28; Mim. vyd. 19/007, s. 78), smernica Rady 2004/81/ES z 29. apríla 2004 o povoleniach na z vnútroštátneho hľadiska nemalo nijaký trvalý pobyt, vydávaných štátnym príslušníkom tretích krajín, účinok a nijakú prednosť uplatnenia, pokiaľ ktorí sú obeťami nezákonného obchodovania s ľuďmi alebo ktorí boli predmetom konania umožňujúceho nelegálne by vnútroštátne právo stanovovalo inú prisťahovalectvo a ktorí spolupracovali s príslušnými orgánmi

(Ú. v. EÚ L 321, s. 26; Mim. vyd. 19/006, s. 233), smernica Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami 18 — FUNGUEIRIÑO-LORENZO: Visa-, Asyl- und Einwande s dlhodobým pobytom (Ú. v. EÚ L 16, s. 44; Mim. vyd. rungspolitik vor und nach dem Amsterdamer Vertrag. s. 81 19/006, s. 272), nariadenie Rady (ES) č. 859/2003 zo 14. mája

EUV/EGV, 2003, článok 63 19/006, s. 3) a smernica Rady 2001/40/ES z 28. mája 2001 EGV, bod 68, a BRECHMANN in: CALLIES/RUFFERT: o vzájomnom uznávaní rozhodnutí o vyhostení štátnych Kommentar zum EU-Vertrag und EG-Vertrag. 2. vydanie príslušníkov tretích krajín (Ú. v. ES L 149, s. 34; Mim. vyd. 2002, článok 63 Zmluvy ES, bod 42. 19/004, s. 107).

39. Článok 63 Zmluvy preto obsahuje roz­ porné ustanovenia 24, ktorých účinnosť môže 38. Takýto výklad článku 63 druhý odsek byť zabezpečená len tým, že ich výklad Zmluvy, podľa ktorého by bolo možné toto sa bude usilovať o primeranú nápravu ustanovenie chápať ako výhradu v prospech — praktická zhoda v reči nemeckého Bundes­ členských štátov, by však integráciu legisla­ verfassungsgericht. 25 Preto druhý odsek tívnych právomocí článku 63 prvý odsek nemožno chápať tak, že ruší právnu záväz­ body 3 a 4 Zmluvy ES vykonanú súčasne so nosť opatrení prijatých na základe bodov 3 zavedením tohto odseku doviedol ad absur­ a 4. Odkaz na zlučiteľnosť so Zmluvou sa má dum a zbavil by ju jej účinku. Cieľom týchto naopak — rovnako ako v ostatnom práve nových legislatívnych právomocí nie je pri­ Spoločenstva — chápať tak, že vnútroštátne jatie odporúčaní. Na to by nebol potrebný ustanovenia musia byť zlučiteľné so sekun­ právny základ v Zmluve ES, keďže článok K.1 dárnym právom vrátane opatrení prijatých a K.3 Zmluvy o Európskej únii v znení na základe bodov 3 a 4. 26 Maastrichtskej zmluvy, ktoré platilo pred­ tým, už obsahoval príslušné a potenciálne dokonca ešte rozsiahlejšie 23 právomoci. 24 — Už tieto výkladové problémy hovoria v prospech cesty Zavedením oprávnení v zmysle článku 63 zvolenej v článku III-267 Zmluvy o Ústave pre Európu spočívajúcej v upustení od ustanovenia porovnateľného prvého odseku bodov 3 a 4 mal byť teda s článkom 63 druhým pododsekom ES. súbor nástrojov práva Spoločenstva daný 25 — Pozri rozsudok Bundesverfassungsgericht zo 16. mája 1995 vo veci 1 BvR 1087/91 (Kruzifix, BVerfGE 93, 1, 21 s ďalšími odkazmi). 26 — Tak napr. HAILBRONNER, B.: European Immigration and Asylum Law under the Treaty. Common Market Law Review 1998, 1047 (1051). To sa zdá byť aj stanoviskom Komisie, 22 - Pozri dokument írskeho predsedníctva „Európska únia dnes ktorá pre neprebratie smernice 2001/40 iniciovala už štyri a zajtra“, CONF/2500/96 z 5. decembra 1996, časť A, oddiel I, konania o nesplnenie povinnosti zo Zmluvy pred Súdnym kapitola 2. Vtedajší návrh na zmeny Zmluvy už síce dvorom: proti Luxembursku (C-448/04, Ú. v. EÚ C 314, s. 6), obsahoval legislatívne právomoci, ale ešte nie ustanovenie, proti Francúzsku (C-450/04, Ú. v. EÚ C 314, s. 7), proti ktoré by bolo porovnateľné s druhým pododsekom. Taliansku (C-462/04, Ú. v. EÚ C 6, 2005, s. 30) a proti Grécku 23 - Členské štáty mohli v rámci vtedajšej Zmluvy o Únii popri (C-474/04, Ú. v. EÚ C 314, s. 10). Dotknuté členské štáty sa spoločných stanoviskách a spoločných opatreniach vypraco­ v týchto konaniach takisto neodvolávali na článok 63 druhý vať aj právne záväzné dohovory. odsek ES, ale oznámili, že prebratie smernice pripravujú.

43. Napriek tomu Rada spochybňuje, že žaloba smeruje proti napadnuteľnému aktu. Namieta totiž, že žaloba Parlamentu sa neobracia proti ustanoveniam práva Spolo­ čenstva, ale — čo je neprípustné — proti ustanoveniam vnútroštátneho práva. Podľa vyjadrení Rady článok 4 ods. 1 posledný pododsek a odsek 6, rovnako ako ani článok 41. Druhý odsek preto nemožno chápať ako 8 smernice členské štáty nezaväzuje prijať obmedzenie právnej záväznosti právnych konkrétne právne predpisy. Naopak, odka­ aktov, ale — ako to zdôrazňuje najmä Rada zuje len na už existujúce vnútroštátne právo — ako poverenie zákonodarcu Spoločenstva, a pripúšťa jeho ďalšiu platnosť. Súdny dvor aby členským štátom ponechal dostatočný nemôže preskúmavať vnútroštátne právo, voľný priestor na prijatie opatrení na základe pokiaľ ide o jeho zlučiteľnosť so základnými bodov 3 a 4. Toto poverenie je realizované právami zaručenými Spoločenstvom. rozličnými možnosťami, ktoré predmetná smernica udeľuje členským štátom. Na základe daného právnopolitického poverenia zároveň v prípade pochybností nemožno sekundárne právo prijaté na základe bodov 3 a 4 chápať ako konečnú harmonizáciu. 44. Parlament a Komisia naproti tomu zdôrazňujú, že napadnuté normy sú súčasťou 27 — Len pre bod 3 písm. b) Rada (jednomyseľným) uznesením práva Spoločenstva, ktoré podlieha kontrole z 22. decembra 2004 o uplatňovaní postupu podľa článku 251 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva na určité oblasti, Súdneho dvora — najmä vzhľadom na jeho na ktoré sa vzťahuje hlava IV tretej časti tejto Zmluvy, zlučiteľnosť so základnými právami zaruče­ zaviedla od 1. januára 2005 hlasovanie kvalifikovanou väčšinou (Ú. v. EÚ L 396, s. 45). nými Spoločenstvom. Ustanovenia práva 28 — Pozri k tomu návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Spoločenstva, ktoré by členským štátom Kokott 8. júla 2004, Dragaggi a i., C-117/03 (rozsudok z 13. januára 2005, Zb. s. I-167), bod 24 a nasl. dovoľovali opatrenia porušujúce základné

30 — Rozsudky z 28. júna 1972, Jamet/Komisia, 37/71, Zb. s. 483, body 10 až 12; z 23. októbra 1974, Transocean Marine Paint/­ Komisia, 17/74, Zb. s. 1063, bod 21; z 31. marca 1998, 46. Posudok, ktorý vypracovala profesorka Francúzsko a i./Komisia „Draselné hnojivá a soľ", C-68/94 a C-30/95, Zb. s. I-1375, bod 256; z 10. decembra 2002, Langenfeld a predložila ho nemecká vláda, Komisia/Rada „Dohovor o jadrovej bezpečnosti“, C-29/99, Zb. s. I-11221, bod 45, a z 24. mája 2005, Francúzsko/­ Parlament a Rada „Pokusy na zvieratách“, C-244/03, Zb. s. I-4021, body 12 a 21. 31 - Pozri rozsudok Pokusy na zvieratách, už citovaný 29 - Pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. októbra 2004, Komisia/­ v poznámke pod čiarou 30, bod 15. Grécko, nazývaný „Ouzo“, C-475/01, Zb. s. I-8923, bod 15 32 - Pozri rozsudok z 5. októbra 2000, Nemecko/Parlament a nasl. a Rada, C-376/98, Zb. s. I-8419, bod 117.

I - 5788

PARLAMENT/RADA

posledný pododsek a odsek 6, ako aj článok 8 50. Z tohto dôvodu skúmam dôvodnosť smernice Súdnym dvorom zrušené, platilo by žaloby len subsidiárne. právo na zlúčenie rodiny bez osobitného obmedzenia aj pre maloleté deti staršie ako 12, resp. 15 rokov a to nezávisle od čakacej doby. Preto by v prípade zrušenia príslušných častí právnej úpravy bola zmenená podstata smernice a Súdny dvor by zasiahol do právomoci zákonodarcu Spoločenstva. B — O dôvodnosti

51. Parlament vo svojej žalobe tvrdí, že bolo porušené ľudské právo na ochranu rodiny, ako aj zásada rovnosti zaobchádzania. Naj­ skôr je potrebné skúmať prípadnú vadu v legislatívnom procese.

48. V tejto veci je vylúčené aj zrušenie zvyšných nerozlučne spojených ustanovení, t. j. celej smernice. To by prekračovalo žalobný návrh Parlamentu a bolo by to nezlučiteľné so záujmom sledovaným žalo­ bou, keďže by potom právo na zlúčenie 1. O legislatívnom procese vo vzťahu rodiny v práve Spoločenstva vôbec nejestvo­ valo. 33 k článku 4 ods. 6 smernice

žalobách o neplatnosť podľa článku 33 ktorému bol Parlament už vypočutý, ibaže by Zmluvy ESUO sa Súdny dvor musí proces­ zmeny v podstate zodpovedali želaniu, ktoré nými vadami zaoberať už z vlastnej inicia­ samotný Parlament už vyslovil. 37 tívy. 34 Generálny advokát Ruiz-Jarabo Colo­ mer chápe túto súdnu prax tak, že z úradnej povinnosti je aj v rámci článku 230 ES potrebné prihliadať prinajmenšom na neprís­ lušnosť a porušenie podstatných formálnych náležitostí. 35 Pokiaľ ide o príslušnosť kona­ júceho orgánu, zodpovedá to aj judikatúre Súdneho dvora. 36 Zásady procesnej ekonó­ mie a právnej istoty v takomto prípade vyžadujú, aby sa s procesnými vadami zaobchádzalo rovnako v každom prípade vtedy, keď sa Súdny dvor o nich dozvie v rámci obvyklej žaloby o neplatnosť. Preto je v tejto veci potrebné skúmať, či bol Parla­ ment v súvislosti s článkom 4 ods. 6 smernice dostatočne vypočutý. 55. Porada s Parlamentom vo vzťahu k článku 4 ods. 6 smernice nebola preuká­ zaná. Rada sa naposledy radila s Európskym parlamentom listom z 23. mája 2002. Podľa predložených informácií sa článok 4 ods. 6 smernice objavuje prvýkrát v dokumente Rady z 25. februára 2003, keď predsedníctvo navrhlo príslušnú zmenu na základe výhrad rakúskeho zastúpenia. 38 Je pravdou, že Parlament sa k smernici naposledy vyjadril až 9. apríla 2003. 39 Zo žiadnych podkladov však nie je zrejmé, že by Rada Parlamentu oznámila zmenu návrhu smernice a že by sa porada vzťahovala aj na ňu. Keďže Rada 54. Podľa článku 63 v spojení s článkom 67 Parlamentu v tomto bode ani neodporuje, je ods. 1 Zmluvy Rada rozhoduje po porade preto potrebné vychádzať z toho, že Parla­ s Parlamentom. Opätovná porada ment nemal nijakú príležitosť vyjadriť sa s Európskym parlamentom je potrebná vždy k článku 4 ods. 6 smernice. vtedy, keď sa konečné znenie textu ako také vo svojej podstate odchyľuje od toho, ku 37 — Rozsudky zo 16. júla 1992, Parlament/Rada, nazývaný „Nákladná doprava“, C-65/90, Zb. s. I-4593, bod 16; z 5. októbra 1993, Drießen a i., C-13/92 až C-16/92, Zb. s. I-4751, bod 23, a z 5. októbra 1994, Nemecko/Rada, 34 — Rozsudky z 21. decembra 1954, Francúzsko/Vysoký úrad, nazývaný „Organizácia trhu s banánmi“, C-280/93, Zb. 1/54, Zb. 1954-1955, s. 7, 33, a z 10. mája 1960, Nemecko/­ s. I-4973, bod 38. Vysoký úrad, 19/58, Zb. s. 483, 500. 38 — Záznam predsedníctva, dokument Rady 6585/03, s. 9, 35 — Návrhy z 28. apríla 2005, Atzeni a i., C-346/03 a C-529/03 poznámka pod čiarou 3. (rozsudok z 23. februára 2006, Zb. s. I-1875), bod 70, 39 — Legislatívne rozhodnutie Európskeho parlamentu a zo 16. decembra 2004, Belgicko/Komisia, C-110/03 (roz­ k zmenenému návrhu smernice Rady o práve na zlúčenie sudok zo 14. apríla 2005, Zb. s. I-2801), bod 29. rodiny z 9. apríla 2003 (Ú. v. EÚ C 64E, 2004, s. 283 a 373). 36 — Rozsudok z 13. júla 2000, Salzgitter/Komisia, C-210/98 P, Zb. Odôvodnenie vyplýva zo správy poslanca Cerdeira Morte­ s. I-5843, bod 56, čo sa týka Komisie. rero A5-0086/2003 z 24. marca 2003.

40 — Pozri najmä pozmeňujúce návrhy 22 až 25 legislatívneho uznesenia citovaného v poznámke pod čiarou 39. 42 — Rozsudky z 11. júla 2002, Carpenter, C-60/00, Zb. s. I-6279, 41 — Pozri pozmeňujúci návrh 26 legislatívneho uznesenia, už bod 41, a z 23. septembra 2003, Akrich, C-109/01, Zb. citovaného v poznámke pod čiarou 39. s. I-9607, bod 58.

I - 5791

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY — J. KOKOTT — VEC C-540/03

zameral na výklad článku 8 EDĽP Európ­ len vo výnimočných prípadoch a za prísnych skym súdom pre ľudské práva (ďalej len podmienok. 44 Ďalšie osobitné úpravy môžu „ESĽP“). Na tomto základe Súdny dvor vyplývať z asociačných dohôd. 45 konštatoval, že článok 8 EDĽP v skutočnosti nezaručuje právo cudzinca vstúpiť do určitej krajiny alebo sa tam zdržiavať ako také. Môže však predstavovať zásah do práva na rešpektovanie rodinného života tak, ako je chránené v článku 8 ods. 1 EDĽP, keď je osobe zamedzený vstup do krajiny, v ktorej žijú jej blízki príbuzní, alebo pobyt v nej. Takýto zásah porušuje EDĽP, keď nespĺňa požiadavky jeho článku 8 ods. 2, teda keď nie je „v súlade so zákonom“, nesleduje jeden alebo viaceré ciele, ktoré sú 63. Naproti tomu vo vzťahu k zlúčeniu vzhľadom na tento odsek legitímne rodín, ktorých členovia sú výlučne štátnymi a „nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“, príslušníkmi tretích štátov, právo Spoločen­ t. j. keď takýto zásah nie je „odôvodnený stva obdobné oprávnenie na pobyt nestano­ nevyhnutnou spoločenskou potrebou“ vuje. Preto nemožno priamo použiť vyššie a najmä nie je v primeranom pomere uvedené vyjadrenia Súdneho dvora, ale je k legitímnemu cieľu, ktorý sa ním má nevyhnutné siahnuť po judikatúre ESĽP. dosiahnuť. 43 Určujúca je pritom ľudskoprávna dimenzia ochrany rodiny, ktorá sa od základných práv občanov Únie líši práve v otázke vstupu a pobytu, t. j. obvykle za týmito právami občanov zaostáva.

68. Rozsudok Sen však ukazuje, že požado­ vané uváženie v konkrétnom prípade môže odôvodniť aj nárok na prisťahovanie detí. V tej veci videl ESĽP prekážky pre návrat do domovského štátu. Pritom sa opieral 66. ESĽP najmä výslovne odmieta odvodiť o okolnosť, že manželia Sen mali okrem z článku 8 EDĽP všeobecnú povinnosť zlúčiť dieťaťa, ktoré sa malo prisťahovať, ešte aj rodiny len s cieľom vyhovieť želaniu rodín žiť deti, ktoré sa narodili, vyrastali a boli integ- v určitej krajine. Zlúčenie rodiny sa týka rodinného života, ako aj prisťahovania. Roz­ sah povinnosti štátu umožniť prisťahovanie 49 — Rozsudky ESĽP z 28. mája 1985, Abdulaziz, Cabales and Balkandali/Spojené kráľovstvo (Series A no. 94, § 67 a nasl.); príbuzným usadených prisťahovalcov závisí z 19. februára 1996, Gül v. Švajčiarsko, Zbierka rozsudkov od osobitných okolností zúčastnených osôb a rozhodnutí 1996-I, § 38; z 28. novembra 1996, Ahmut v. Holandsko, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1996-VI, § 63 a od všeobecného záujmu. Podľa záväzného a 67, a z 21. decembra 2001, Sen/Holandsko (§ 31 a 36). medzinárodného práva verejného 50 — Rozsudky Abdulaziz, už citovaný v poznámke pod čiarou 49, § 68, Gül, už citovaný v poznámke pod čiarou 49, § 39, Ahmut, už citovaný v poznámke pod čiarou 49, § 70. Zatiaľ čo rozsudok Abdulaziz bol vydaný ešte jednomyseľne,

rozsudok

Gül bol vydaný v pomere sedem hlasov ku dvom a rozsudok Ahmut len v pomere päť ku štyrom. 47 — Rozsudok ESĽP z 13. júla 2000, Elsholz v. Nemecko, Zbierka 51 — Pozri napr. rozhodnutia ESĽP z 23. marca 2003, I. M./­ rozsudkov a rozhodnutí 2000-VIII, § 44. Holandsko; z 13. mája 2003, Chandra/Holandsko; z 6. júla 48 — Rozsudok ESĽP z 26. septembra 1997, Mehemi v. Francúz­ 2004, Ramos Andrade/Holandsko, a z 5. apríla 2005, sko, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VI, § 27. Benamar/Holandsko.

69. Rozsudok Sen najmä ukazuje, že pre­ dovšetkým záujmy dotknutých detí sú spô­ sobilé odôvodniť nárok na zlúčenie rodiny v hostiteľskom štáte. Táto tendencia sa 71. Takisto je potrené postupovať aj v práve prejavuje aj v rozhodnutí Winata, ktoré prijal Spoločenstva. Súdny dvor v rozsudkoch výbor pre ľudské práva k uplatneniu článkov Akrich a Carpenter síce výslovne spomenul 17, 23 a 24 Medzinárodného paktu potrebu odôvodnenia odmietnutia zlúčenia o občianskych a politických právach. 55 rodiny, táto potreba je však nevyhnutným Obdobné závery možno odvodiť aj následkom rozsiahlejších práv občanov Únie z článkov 3, 9 a 10 Dohovoru o právach vyplývajúcich z práva Spoločenstva. 57 Ak sú dieťaťa. naproti tomu predpoklady vzniku nároku upravené tak úzko ako v judikatúre ESĽP, nezostáva už pre odôvodnenie zásahu vo forme odmietnutia spravidla žiadny priestor. Relevantné uváženia sú totiž už súčasťou skúmania nároku. 58 Na rozdiel od stanoviska Parlamentu preto pre odmietnutie prisťaho­ vania maloletých členov rodiny nie je 70. Otázkou odôvodnenia odmietnutia pri­ potrebné odôvodnenie podľa článku 8 sťahovania rodiny sa ESĽP v rozsudku Sen už ods. 2 EDĽP. osobitne nezaoberal. Skôr sa zdá, že vychá-

73. Rozsiahlejšie nároky na zlúčenie rodiny v hostiteľskom štáte nemožno odvodiť ani s prihliadnutím na článok 19 ods. 6 Európ­ skej sociálnej charty a ani na pravidlá medzinárodného práva verejného týkajúce sa ľudskoprávnej ochrany rodiny 59.

I - 5795

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY — J. KOKOTT — VEC C-540/03

ktorého úprava zlúčenia rodiny zakladá len hodnutí o smernici akceptovaný všetkými práva pre štátnych príslušníkov jednotlivých vtedajšími členskými štátmi, bol Európsky zmluvných strán. 63 Rozhodovacia prax dohovor zatiaľ ratifikovaný len časťou člen­ Výboru preto na základe tohto ustanovenia ských štátov. nemôže prostredníctvom zovšeobecnenia slúžiť na odôvodnenie všeobecnej právnej zásady a ľudského práva na zlúčenie rodiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ako je tomu v tejto veci. Z tohto dôvodu článok 19 ods. 6 Sociálnej charty, rovnako ako ani ešte ďalej siahajúce záruky práva Spoločenstva pre občanov Únie nezakladajú ľudskoprávny nárok na zlúčenie rodiny, ktorý by zachádzal ďalej ako súdna prax ESĽP.

77. Naproti tomu Medzinárodný dohovor o právach migrujúcich pracovníkov by mohol mať univerzálnu pôsobnosť, dosiaľ však nebol ratifikovaný žiadnym členským štátom. Napokon Dohovor MOP č. 143 o zneužití pri migrácii a podpore rovnosti príležitostí a rovnosti zaobchádzania s migrujúcimi pracovníkmi neobsahuje vo vzťahu k zlúčeniu rodiny nijaké záväzné pravidlo, ale len odkaz na možnosť zmluv­ ných štátov uľahčiť zlúčenie rodiny.

79. Z tohto dôvodu je potrebné skúmať 82. Na rozdiel od stanoviska zastávaného napadnuté ustanovenia v tom smere, či v určitých pasážach Parlamentom teda v tejto ponechávajú dostatočný voľný priestor na veci nie je podstatné, aké opatrenia chcú ich uplatnenie v súlade s ľudskými právami členské štáty prípadne prijať, aby využili v prípade, keď ochrana rodinného života voľný priestor napadnutých ustanovení, ale výnimočne zakladá nárok na zlúčenie rodiny to, ktoré vnútroštátne predpisy sú v hostiteľskom štáte. s prihliadnutím na výklad ustanovení práva Spoločenstva v súlade s ľudskými právami prípustné.

80. Na rozdiel od stanoviska čiastočne zastávaného Parlamentom však táto výnimka O článku 4 ods. 1 poslednom pododseku nemusí byť výslovne zakotvená smernice v jednotlivých ustanoveniach. Ako totiž Parlament na inom mieste uznal a ako to uviedli aj iné zúčastnené osoby, predpisy práva Spoločenstva sú v súlade so základ­ nými právami, ak je možný výklad, ktorý vytvára požadovaný stav zlučiteľnosti so základnými právami. 65 83. Článok 4 ods. 1 posledný pododsek smernice stanovuje, že pri dieťati staršom

64 — Podobné stanovisko zaujal rakúsky Verfassungsgerichtshof k ľudskoprávnym požiadavkám na rakúske právo vo svojom náleze z 8. októbra 2003, G 119, 120/03-13 (http://www.vfgh. 66 — Rozsudok zo 6. novembra 2003, Lindqvist, C-101/01, Zb. gv.at/presse/G119_13_03.pdf, s. 20 a nasl.). s. I-12971, bod 87, pozri aj rozsudok z 26. apríla 2005, 65 — Rozsudok z 13. júla 1989, Wachauf, 5/88, Zb. s. 2609, bod 19. Stichting „Goed Wonen“, C-376/02, Zb. s. I-3445, bod 32.

86. Dostatočne široká definícia požadovanej miery integrácie zodpovedá navyše aj syste­ matickej súvislosti smernice, ktorá je uspô­ 84. Parlament to považuje za vylúčené, sobená na to, aby boli pri nevyhnutných keďže výraz požadovaná miera integrácie rozhodnutiach dôkladne zohľadnené záujmy nenecháva žiaden priestor na zohľadnenie rodiny a najmä detí. Podľa článku 17 záujmov rodiny. 67 Jeho názor však nie je smernice členské štáty v prípade odmietnutia správny. Miera integrácie opisuje, v akom žiadosti, odobratia alebo odmietnutia obno­ rozsahu je prisťahovalec v hostiteľskom štáte viť povolenie na pobyt alebo v prípade integrovaný, resp. sa tam môže integrovať. odsunu garanta alebo jeho rodinných prí­ Pritom ide o záujmy hostiteľského štátu na slušníkov náležito zohľadnia charakter integrácii prisťahovalcov do vlastnej spoloč­ a pevnosť rodinných vzťahov dotknutej nosti, ale aj o záujem prisťahovalca, aby nežil osoby a trvanie jej pobytu v členskom štáte, v izolácii. Rodina môže zohrávať úlohu ako aj existenciu rodinných, kultúrnych na oboch stranách, najmä pokiaľ a sociálnych väzieb s krajinou jej pôvodu. v hostiteľskom štáte už žije veľa dobre Okrem toho podľa článku 5 ods. 5 členské integrovaných rodinných príslušníkov. štáty pri posudzovaní žiadosti náležito zohľadnia najlepšie záujmy maloletých detí. Preto sa právne pojmy smernice majú v prípade pochybností vykladať tak, aby podoba ich prebratia do vnútroštátneho právneho poriadku ponechala priestor na úvahu, ktorý bude zodpovedať vyššie uvede­ ným ustanoveniam.

85. Požiadavka miery integrácie dovoľuje najmä zohľadnenie nároku na zlúčenie

89. Článok 4 ods. 1 posledný pododsek smernice vykladaný takýmto spôsobom rešpektuje ľudskoprávnu ochranu rodiny. S týmto žalobným dôvodom preto Parlament nemôže uspieť.

92. Navyše podľa názoru Rady môžu aj deti po dovŕšení pätnásteho roku veku žiť spolu s ich rodičmi, keďže členské štáty, ktoré uplatňujú túto výnimku, povolia podľa O článku 4 ods. 6 smernice článku 4 ods. 6 druhej vety smernice vstup a pobyt týchto detí z iných dôvodov ako z dôvodu zlúčenia rodiny. Rada tvrdí, že podľa znenia tohto ustanovenia je pri roz­ hodovaní vnútroštátnych orgánov o pobyte

90. Členské štáty môžu podľa článku 4 ods. 6 68 — Podľa údajov Rady sa zodpovedajúca veková hranica smernice v rámci stanovenia odlišného nachádza len v rakúskom práve.

I - 5799

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY — J. KOKOTT — VEC C-540/03

z iných dôvodov vylúčený akýkoľvek voľný nené na základe ľudských práv, zaväzuje priestor („marge de manoeuvre“). Keďže sa členské štáty, aby pripustili zodpovedajúcu majú vziať do úvahy všetky iné dôvody, je možnosť prisťahovania. potrebné počítať s tým, že väčšina takýchto žiadostí bude schválená.

I - 5800

PARLAMENT/RADA

ak v čase prijatia smernice zohľadňujú 100. V nadväznosti na neurčité právne právne predpisy dotknutého členského štátu pojmy „môžu“ (prvý odsek) a „môže“ (druhý v oblasti zlúčenia rodiny jeho prijímaciu odsek) by však mohol prísť do úvahy výklad kapacitu. možností voľby ponúkaných smernicou, ktorý by bol v súlade s ľudskými právami.

98. Rada sa odvoláva na to, že čakacie doby sú všeobecne obvyklým nástrojom prisťaho­ valeckej politiky. K tomu je potrebné dodať, že čakacie doby môžu byť prípustné takmer 101. Tým vzniká otázka, či stačí, keď právo vo všetkých prípadoch zlúčenia rodiny. Spoločenstva ponechá vnútroštátnym záko­ Ľudskoprávny nárok na zlúčenie rodiny nodarcom voľný priestor na to, aby z vlastnej v hostiteľskom štáte sa však vyznačuje práve iniciatívy umožnili z hľadiska ľudských práv tým, že vzniká vo výnimočnom prípade na požadované preskúmanie okolností konkrét­ základe osobitných okolností. Takéto okol­ neho prípadu alebo či znenie zodpovedajú­ nosti môžu viesť aj k tomu, že ďalšie ceho ustanovenia práva Spoločenstva musí vyčkávanie už nemožno požadovať. 70 obsahovať aspoň nejaký oporný bod pre Z tohto dôvodu je potrebné skúmať, či takéto preskúmanie. Rozhodujúce sú v tejto článok 8 smernice dostatočne pamätá na súvislosti úvahy týkajúce sa príslušnej zod­ takýto prípad. povednosti zákonodarcu Spoločenstva a vnútroštátnych parlamentov za dodržiava­ nie ľudských práv a právnej jednoznačnosti.

104. Odkaz na ľudské práva v odôvodnení č. 2 smernice k takémuto nesprávnemu jednodimenzionálnemu prebratiu dokonca prispieva. Namiesto toho, aby boli členským štátom pripomenuté ich záväzky vo vzťahu k základným a ľudským právam, toto odô­ vodnenie totiž konštatuje, že smernica — tak, ako je formulovaná — je so základnými 103. Takýto výklad výrazov „môžu“ a „môže“ a ľudskými právami zlučiteľná. Ak sa členské je síce možný, ale nemožno k nemu bez­ štáty spoľahnú na hodnotenie zákonodarcu prostredne dospieť. V prvom rade totiž Spoločenstva, nemajú žiaden dôvod uvažovať článok 8 smernice definuje voľný priestor o základných a ľudských právach, ktoré nie zákonodarcov členských štátov vo vzťahu sú obsiahnuté v texte smernice. k zákonodarcovi Spoločenstva tým, že upra­ vuje výnimky z práva na zlúčenie rodiny zavedeného sekundárnym právom. Výrazy „môžu“ a „môže“ teda znamenajú, že členské štáty sú vo vzťahu k zákonodarcovi Spolo­ čenstva oprávnené stanoviť čakacie doby v trvaní do dvoch, resp. ďalších troch rokov. Ak to členský štát takpovediac jednodimen­ zionálne preberie, t. j. bez rešpektovania svojich záväzkov vyplývajúcich z ľudských práv, budú právne úpravy členských štátov týkajúce sa čakacích dôb prijaté takisto bez 105. Článok 8 smernice je preto tak, ako je možnosti zohľadnenia prípadov tvrdosti, formulovaný, prinajmenšom zavádzajúci. ktorú požaduje súdna prax ESĽP. Vnútro­ Jeho nezrozumiteľnosť kvôli nezohľadneniu štátne správne orgány budú musieť takéto prípadov tvrdosti zvyšuje riziko porušení zákony uplatniť. Žiaden priestor by pritom ľudských práv. Za tieto porušenia nesú nezostal ani na uplatnenie článku 5 ods. 5 zodpovednosť nielen zákonodarcovia člen­ a článku 17 smernice. Porušeniu základných ských štátov, ale aj zákonodarca Spoločen­ a ľudských práv by sa mohlo v príslušných stva. Požiadavka ochrany ľudských práv prípadoch tvrdosti zabrániť len prostredníc­ a právnej jednoznačnosti tým vedie tvom právnej ochrany poskytovanej súdom k rozporu článku 8 smernice s právom — za určitých okolností po predložení veci Spoločenstva.

107. Nezávisle od článku 14 EDĽP, na ktorý sa odvoláva Parlament, vytvoril Súdny dvor všeobecnú tézu o rovnosti v práve Spoločen­ stva, ktorá sa v judikatúre označuje aj ako všeobecná zásada rovnosti, zásada rovnosti zaobchádzania alebo zákaz diskriminácie. Táto zásada znamená, že s porovnateľnými situáciami nemožno zaobchádzať rôzne a s rôznymi situáciami nemožno zaobchá­ dzať rovnako, ibaže by bolo takéto zaobchá­ 109. Nie každé rozlišovanie podľa veku je dzanie objektívne odôvodnené. 71 Pritom však zároveň zakázanou diskrimináciou na musí byť rozlišovanie primerané vzhľadom na sledovaný cieľ. 72 73 — To zdôrazňuje aj Súd prvého stupňa vo svojich rozsudkoch z 28. októbra 2004, Lutz Herrera/Komisia (T-219/02 a T-337/02, Zb. VS s. IA-319, II-1407, bod 88), a Pyres (už 71 — Rozsudky z 20. septembra 1988, Španielsko/Rada, 203/86, citovaný v poznámke pod čiarou 72, bod 66) pri zaobchá­ Zb. s. 4563, bod 25; zo 17. júla 1997, SAM Schiffahrt a Stapf, dzaní s vekovými hranicami, ale bez diskusie o požiadavkách C-248/95 a C-249/95, Zb. s. I-4475, bod 50; z 13. apríla 2000, všeobecnej zásady rovnosti na vekové hranice. Karlsson a i., C-292/97, Zb. s. I-2737, bod 39; z 12. marca 74 — V tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát 2002, Omega Air a i., C-27/00 a C-122/00, Zb. s. I-2569, Tizzano 8. februára 2001, BECTU, (C-173/99, rozsudok bod 79; z 9. septembra 2003, Milk Marque a National z 26. júna 2001, Zb. s. I-4881, bod 28); generálny advokát Farmers’ Union, C-137/00, Zb. s. I-7975, bod 126; Léger 10. júla 2001, Hautala (C-353/99 P, rozsudok zo z 9. septembra 2004, Španielsko/Komisia, C-304/01, Zb. 6. decembra 2001, Zb. s. I-9565, body 82 a 83); generálny s. I-7655, bod 31, a zo 14. decembra 2004, Swedish Match, advokát Mischo 20. septembra 2001, Booker Aquaculture C-210/03, Zb. s. I-11893, bod 70. a Hydro Seafood (C-20/00 a C-64/00, rozsudok z 10. júla 72 — Rozsudky Súdu prvého stupňa z 23. marca 1994, Huet, 2003, Zb. s. I-7411, bod 126), generálny advokát Poiares T-8/93, Zb. s. II-103, bod 45; z 2. marca 2004, Di Marzio/­ Maduro z 29. júna 2004, Nardone (C-181/03 P, rozsudok Komisia, T-14/03, Zb. VS s. IA-43, II-167, bod 83, z 13. januára 2005, Zb. s. I-199, bod 51), ako aj návrhy, ktoré a z 15. februára 2005, Pyres, T-256/01, Zb. VS s. IA-23, predniesla generálna advokátka Kokott 14. októbra 2004, II-99, bod 61. K „pozitívnej diskriminácii“ pozri aj rozsudky Berlusconi a i. (C-387/02, C-391/02 a C-403/02, rozsudok zo 6. júla 2000, Abrahamsson a Anderson, C-407/98, Zb. z 3. mája 2005, Zb. s. I-3565, poznámka pod čiarou 83), s. I-5539, bod 55, a z 30. septembra 2004, Briheche, C-319/03, a z 27. januára 2005, Housieaux (C-186/04, rozsudok Zb. s. I-8807, bod 31. z 21. apríla 2005, Zb. s. I-3299, poznámka pod čiarou 11).

111. Ak si rodiny želajú prisťahovanie 113. Rozlišovanie je aj primerané. Zvolený samotných detí starších ako 12 rokov, prostriedok je vhodný, keďže pri zlúčení zakladá sa to spravidla na ich slobodnom znevýhodňuje rodiny, ktoré nechali svoje rozhodnutí. Nie sú nútené vystavovať ich deti vyrastať v krajine pôvodu a až neskôr to napravujú. Existencia miernejšieho pro­ striedku nie je zrejmá. Právna úprava nie je ani neprimeraná vo vzťahu k jej cieľom, 75 — Pre Súdny dvor bol nedostatok vekovej hranice — aj keď takýto príklad je pravidlom v zmysle služobného poriadku — najmä keď sa vezmú do úvahy možnosti dokonca dôvodom na zrušenie verejnej súťaže: rozsudok rodín nechať deti prisťahovať sa bez uplatne­ z 22. marca 1972, Costacurta/Komisia (78/71, Zb. s. 163, bod 9 a nasl.). nia požadovanej miery integrácie.

I - 5804

PARLAMENT/RADA

116. Veková hranica podľa článku 4 ods. 6 smernice je iného druhu ako hranica článku 4 ods. 1 posledného pododseku. Zahŕňa totiž každé prisťahovanie detí, ktoré dovŕšili pät­ násť rokov skôr, ako bola podaná žiadosť 119. Navyše po zlúčení rodiny bývajú do­ o zlúčenie rodiny. Dotknuté sú preto aj tknutí mladiství už len krátku dobu ako rodiny, ktoré sa nemohli vedome rozhodnúť, maloletí so svojimi rodičmi, týmto spôsobom že nechajú dieťa prisťahovať pred dovŕšením však môžu získať oprávnenie na pobyt bez vekovej hranice, napr. rodiny, ktoré sa zlúčili toho, aby museli splniť podmienky pre až v tomto časovom okamihu. dospelých. Aj pri okamžitom vstupe po

I - 5805

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY — J. KOKOTT — VEC C-540/03

I - 5806

PARLAMENT/RADA

že cieľom tejto právnej úpravy je využitie priestor, ktorý môžu tieto členské štáty samy lepších predpokladov na integráciu malých vyplniť. Článok 63 druhý odsek Zmluvy detí. obsahuje v tejto súvislosti dokonca právno­ politické poverenie. 78 Vytvorenie voľného priestoru však nevyhnutne vedie k tomu, že právne úpravy jednotlivých členských štátov sa rôznia. To môže predstavovať porušenie zásady rovnosti. 79

124. Zákonodarca Spoločenstva bol však oprávnený vychádzať z toho, že postavenie manželov a detí nie je porovnateľné. Manžel­ stvo je napríklad zriadené na celoživotné spoločenstvo. Rozlišovanie medzi manželmi a deťmi preto neporušuje zásadu rovnosti.

C — Zhrnutie d) O námietkach proti definícii možností voľby

125. Parlament napokon vidí v možnostiach voľby, ktoré sa ponúkajú členským štátom, porušenia zásady rovnosti. Vzhľadom na úpravy možností voľby a rôzne doby stano­ vené na ich využitie môže sa podľa Parla­ 127. Na záver možno konštatovať, že žaloba mentu zaobchádzať s porovnateľnými prí­ je neprípustná, pretože nie je možné odde­ padmi v rôznych členských štátoch rôzne. lené napadnutie ustanovení vytýkaných Par­ lamentom. Ak by však Súdny dvor skúmal vec samú, bolo by potrebné zrušiť článok 4 ods. 6 smernice, a to z dôvodu, že sa neuskutočnila porada s Parlamentom, a článok 8 smernice z dôvodu porušenia ľudského práva na ochranu rodinného života.

130. Z týchto dôvodov Súdnemu dvoru navrhujem, aby rozhodol takto:

1. Žaloba sa zamieta.

2. Európsky parlament je povinný nahradiť trovy konania Rady Európskej únie a znášať vlastné trovy konania.

3. Spolková republika Nemecko a Komisia Európskych Spoločenstiev znášajú vlastné trovy konania.

I - 5808