C-14/04

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - RUIZ-JARABO - VEC C-14/04

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA DÁMASO RUIZ-JARABO COLOMER prednesené 12. júla 2005 1

I - Úvod 3. Otázka je komplikovaná tým, že keď Francúzska republika prebrala uvedenú smernicu Spoločenstva do svojho právneho poriadku, prijala opatrenia, ktoré sú pre zamestnancov priaznivejšie a ktoré teraz môžu byť ovplyvnené odpoveďou Súdneho dvora, ktorú má poskytnúť. 1. Na francúzsky Conseil d'État bolo po­ daných niekoľko žalôb smerujúcich proti dekrétu, ktorý na účely výpočtu skutočného pracovného času stanovuje pre zamestnan­ cov niektorých zariadení sociálnej starostli­ vosti a zdravotnícko-sociálnych zariadení rovnocennosť času, ktorý strávia na pracovi­ sku. II — Právny rámec

A — Právna úprava Spoločenstva 2. Problém spočíva v tom, či je uvedený systém, ktorý vychádza z vnútroštátneho zákonníka práce [code du travail], zlučiteľný so s m e r n i c o u Rady 93/104 ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času 2 . 1. Vývoj

1 — Jazyk prednesú: španielčina. 2 — Ú. v. ES L 307, s. 18: Mim. vyd. 05/002, s. 197. Táto smernica bola po viacerých zmenách a doplneniach nahradená smerni­ cou Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novem­ bra 2003 (Ú. v. ES L 299, s. 9; Mim. vyd. 05/004, s. 381), ktorá má rovnaký názov, a pokiaľ ide o prejednávanú vec, má 4. Už po niekoľko desaťročí existuje podobný, niekedy identický obsah. v európskych krajinách tendencia skrátiť

I - 10256

5. Muselo sa však čakať až do sedemdesia tych rokov, kým sa na úrovni Európskeho 6. Jednotný európsky akt 8, ktorým bol spoločenstva prostredníctvom Rady podnikli vložený článok 118a do tretej hlavy Rímskej prvé kroky: odporúčanie 75/457/EHS zmluvy 9, a Charta základných sociálnych z 22. júla 1975 4 vyzývajúce členské štáty na práv pracovníkov Spoločenstva prijatá prijatie štyridsaťhodinového pracovného Európskou radou v Štrasburgu 9. decembra týždňa a štvortýždňovej dovolenky za rok 1989 10 uznali, že dĺžka a organizácia pra a rezolúcia Rady z 18. decembra 1979 covného času zohrávajú dôležitú úlohu pri o organizácii pracovného času 5, ktoré vyža

zvýšenie pružnosti. Objavil sa aj návrh druhého odporúčania v tejto otázke 7 — O tomto vývoji na úrovni Spoločenstva pozri Arrigo, G.: // z 23. septembra 1983 6, ktorý zostal na diritto dci lavoro dell'Unione europeu, Gíuffrè editore, Miláno, papieri kvôli kontroverznej· povahe tém, 2001, s. 200 až 205. 8 - Ú. v. ES L 169, s. 1. 9 — Ako pripomenul generálny advokát Léger vo svojich návrhoch vo veci Spojené Kráľovstvo/Rada (rozsudok z 12. novembra 1996, C-84/94, Zb. s. I-5755), „pred prijatím Jednotného

pravidelnú platenú dovolenku", a článok 7 písm. d) Medzi národného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych 10 — KOM(89) 471, konečné znenie. právach priznáva každému právo na priaznivé pracovné 11 — Smernica Rady 91/533/EHS zo 14. októbra 1991 o povinnosti podmienky zabezpečujúce „odpočinok, zotavenie a rozumné zamestnávateľa informovať zamestnancov o podmienkach vymedzenie pracovných hodín a pravidelnú platenú dovo

4 — Ú. v. ES L 199, s. 32. k jeno zamestnávateľovi vzhľadom na to, že oznámenie 5 — Ú. v. ES C 2, 1980, s. 1. zamestnancovi by malo obsahovať „dĺžku normálneho 6 — Návrh odporúčania Rady o obmedzení a reorganizácii pra pracovného dna alebo týždňa zamestnanca" [článok 2 ods. 2 pism. i)]. covného času (Ú. v. ES C 290, s. 4).

13 — Ú. v. ES L 183, s. 1; Mim. vyd. 05/001, s. 349. 12 — Vložený článkom 21 Jednotného európskeho aktu. 14 — Rozsudok z 26. júna 2001, C-173/99, Zb. s. I-4881, bod 5.

I - 10258

DELLAS A I.

sériou osobitných smerníc, medzi ktoré patrí žalobou o jej zrušenie alebo subsidíarne aj smernica 93/104 , pri ktorej je relevantné o zrušenie článku 4, článku 5 ods. 1 a 2, uviesť jej právny základ a právnu úpravu. článku 6 ods. 2 a článku 7. Prvým žalobným dôvodom bola nesprávna volba právneho základu. Ďalej Spojené kráľovstvo tvrdí, že bola porušená zásada proporcionality, pre­ kročená právomoc a vytýka porušenie nie­ koľkých zásadných formálnych predpisov. Podľa jeho názoru by základom smernice mal byť článok 100 Zmluvy ES (teraz a) Právny základ článok 94 ES) alebo článok 235 Zmluvy ES (teraz článok 308 ES), ktoré vyžadujú jedno­ hlasné rozhodovanie v Rade.

12. Základom smernice je článok 118a Zmluvy, ktorého znenie je výsledkom kom­ promisu, čo vyvolalo značné pochybnosti týkajúce sa výkladu rozsahu činnosti Spolo­ čenstva 1 6 .

13. Smernica bola prijatá kvalifikovanou väčšinou napriek nesúhlasu Spojeného krá­ ľovstva, ktoré sa obrátilo na Súdny dvor so

I - 10259

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — RUIZ-JARABO — VEC C-14/04

ovplyvniť zdravie a bezpečnosť pracovníkov (odsek 1) a vzťahuje sa na „minimálne doby v ich pracovnom prostredí" (bod 15) 19. denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, na prestávky v práci a maximálny týždenný pracovný čas" [ods. 2 pism. a)] a na „niektoré aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie pracovného času" [ods. 2 pism. b)]. 15. Z rozsudku vyplýva, že „organizácia pracovného času nie je nevyhnutne chápaná ako nástroj politiky zamestnanosti" (bod 28), ale že sa skôr považuje za faktor, ktorý môže mať priaznivý vplyv na pracovné prostredie (bod 29). 18. Článok 2 upresňuje, že na účely tejto smernice:

„1. pracovný čas znamená akýkoľvek čas, b) Obsah počas ktorého pracovník pracuje, teda je k dispozícii zamestnávateľovi a vykonáva svoje činnosti alebo povin­ nosti v súlade s vnútroštátnymi práv­ nymi predpismi a/alebo praxou; 16. Smernica uvádza úpravu ako zdanlivo jednoduchú a všeobecnú, tá je ale v skutočnosti veľmi zložitá 20.

2. čas odpočinku znamená akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom;

17. V jej článku 1 stanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia

„Členské štáty prijmú opatrenia nevyh­ nutné na zabezpečenie toho, aby každý pracovník mal nárok na minimálny denný odpočinok trvajúci 11 po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 „Členské štáty prijmú opatrenia nevy­ hodín." 21 hnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:

— O týždni sa hovorí v dvoch oblastiach:

1. týždenný pracovný čas bude obme­ dzený prostredníctvom zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení, alebo prostred­ „Členské štáty prijmú nevyhnutné opa­ níctvom kolektívnych zmlúv alebo trenia na zabezpečenie toho, aby za dohôd medzi sociálnymi partnermi; každé obdobie 7 dní mal pracovník nárok na minimálny neprerušovaný odpočinok v trvaní 24 hodín plus 11- hodinový denný odpočinok uvedený v článku 3.

21 — Ako upozorňuje Tepsié, B.: Droit européen du travnil, 2. priemerný pracovný čas pre každé Éditions Litec, Parli, 2001, s. 184, otázka určenia volných dní, obdobie 7 dní vrátane nadčasov ktoré súvisia s náboženskými zvyklosťami a históriou kaž­ dého štátu, zostáva bokom. neprekročí 48 hodín" (článok 6).

I - 10261

NÄVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - RUIZ-JARABO - VEC C-14/04

I - 10262

DELLAS A I.

3. pre uplatnenie článku 8 (dĺžka c) v prípade činností spojených nočnej práce) referenčné obdobie s potrebou nepretržitej služby alebo definované po porade so sociálnymi výroby, najmä: partnermi alebo definované kolek­ tívnymi zmluvami alebo dohodami uzavretými medzi sociálnymi part­ nermi na vnútroštátnej alebo regio­ nálnej úrovni. i) služieb vzťahujúcich sa na prija­ tie, liečenie a/alebo starostlivosť v nemocniciach alebo podob­ ných zariadeniach, ubytovacích zariadeniach a väzniciach;

Ak minimálna 24-hodinová doba týždenného odpočinku spadá do referenčného obdobia, nie je zahrnutá do výpočtu priemeru."

22. Nakoniec je nutné poznamenať, že článok 18 toleruje, aby štát nedodržiaval maximálnu hranicu pracovného času 48 — Článok 17 umožňuje, aby sa vnútro­ hodín týždenne, pokiaľ budú pri tejto štátne orgány v rámci určitých limitov výnimke splnené osobitné podmienky, medzi odchýlili od práva Spoločenstva. Kon­ ktoré patrí povinnosť zamestnávateľa vyžia­ krétne podľa odseku 2 „prostredníctvom dať a získať súhlas dotknutého pracovníka zákonov, iných právnych predpisov [ods. 1 pism. b) bod i) prvá zarážka]. alebo správnych opatrení alebo pro­ stredníctvom kolektívnych zmlúv, alebo dohôd medzi sociálnymi partnermi" môžu byť prijaté odchýlky z článkov 3, 4, 5, 8 a 16:

B — Francúzska právna úprava

26. Prvý odsek článku L. 212-4 definuje pojem skutočného pracovného času ako čas, v priebehu ktorého je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi a musí plniť 24. Článok L. 212-1 stanovuje, že jeho pokyny bez toho, aby sa mohol voľne v zariadeniach alebo povolaniach uvedených venovať osobným záležitostiam. Druhý odsek v článku L. 200-1, ako aj v živnostenských stanovuje, že čas potrebný na stravovanie, a družstevných zariadeniach a ich pobočkách ako aj prestávky sa považujú za skutočný je skutočný zákonný pracovný čas zamest­ pracovný čas, pokiaľ sú splnené predchádza­ nancov stanovený na 35 hodín týždenne júce kritériá. Inak môžu byť predmetom (prvý odsek), pričom nesmie prekročiť desať odmeňovania na základe kolektívnej zmluvy hodín denne s výnimkou odchýliek za alebo dohody. Tretí odsek upravuje čas podmienok stanovených dekrétom (druhý potrebný na prezliekanie, štvrtý odsek umož­ odsek). ňuje stanoviť „čas rovnocenný zákonnému pracovnému času v povolaniach a pre určité zamestnania zahŕňajúci neaktívne obdobie", ktorý bude odmeňovaný v súlade so zvyklo­ sťami alebo kolektívnymi zmluvami či doho­ dami.

25. Článok L. 212-2 umožňuje stanoviť dekrétom Conseil des Ministres spôsoby

32. Dekrét má štyri články: b) Čas odpočinku

29. Článok L. 220-1 vyžaduje, aby denný odpočinok trval minimálne jedenásť po sebe — Článok 1 vymedzuje pôsobnosť tejto nasledujúcich hodín (prvý odsek), aj keď sú úpravy: 1. na neziskové zariadenia možné odchýlky pri niektorých činnostiach riadené súkromnými osobami poskytu­ (druhý odsek). júce ubytovanie uvedené v článku L. 312-1 ods. 1, 2, 4, 5 a 8 Code de l'action sociale et des familles; a 2. na zamestnania na plný úväzok vychováva­ teľov, ošetrovateľov a opatrovateľov alebo osôb ich z a s t u p u j ú c i c h s rovnakou kvalifikáciou, ktoré zabezpe­ čujú nočný dohľad v miestnostiach 30. Týždenný čas odpočinku, ako stanovuje určených pre pohotovostnú službu. článok L. 221-4, nesmie byť kratší ako 24 po sebe nasledujúcich hodín, ku ktorým sa pripočítajú po sebe nasledujúce hodiny denného odpočinku (prvý odsek). 28 — JORF z 3. januára 2002, s. 149.

I - 10265

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKĀTA - RUIZ-JARABO - VEC C-14/04

— Podľa článku 2 na výpočet zákonného č. 2001-1384 pred Conseil d'État, Section du pracovného času v týchto zariadeniach contentieux, a tvrdili, že článok L. 212-4 a pre tieto povolania sa čas nočného zákonníka práce bol nesprávne uplatnený, že dohľadu v miestnostiach určených pre došlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu, že pohotovostnú službu počíta ako tri legálny cieľ skrátiť pracovný čas a zásada hodiny skutočnej práce za prvých deväť rovnosti zaobchádzania s verejnými zariade­ hodín a ako pol hodiny za každú hodinu niami boli porušené, že bol porušený článok nad deväť hodín. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj že zavedenie systému rovnocennosti je nezluči­ teľné s cieľmi smernice 93/104.

stvom alebo za všeobecne uplatniteľnú 37. Na pojednávanie konané 12. mája 2005 aj na hraničné hodnoty stanovené vnú­ prišli s cieľom ústne predniesť svoje pripo­ troštátnymi právnymi poriadkami, mienky zástupcovia Fédération nationale des najmä so zreteľom na zabezpečenie syndicats des services de santé et des services prebratia uvedenej smernice, aj keď tieto sociaux CFDT, francúzskej a holandskej hraničné hodnoty v skutočnosti môžu vlády a Komisie. byť, ako je to v prípade Francúzska a v záujme ochrany zamestnancov, stanovené na úrovni, ktorá zabezpečuje lepšiu ochranu ako hraničné hodnoty stanovené uvedenou smernicou?

V — Analýza prejudiciálnych otázok

2. V akom rozsahu možno považovať systém striktnej pomernej rovnocen­ 38. Conseil d'État žiada Súdny dvor nosti, ktorý zohľadňuje celkový počet o preskúmanie dvoch aspektov smer­ hodín prítomnosti na pracovisku, ale nice 93/104: či sa pojmy obsiahnuté v jej uplatňuje na ne mechanizmus váženia, texte vzťahujú na hraničné hodnoty, ktoré ktorý vyjadruje nižšiu intenzitu práce sama stanovuje, alebo na tie, ktoré sú počas neaktívneho obdobia, za zluči­ uvedené vo vykonávacích vnútroštátnych teľný s cieľmi smernice Rady 93/104 predpisoch, a či je prípustné zavedenie z 23. novembra 1993?" takéhoto systému rovnocennosti, ktorý pomerne zohľadňuje intenzitu práce.

39. Pred analýzou priamo uplatniteľnej judi- katúry je potrebné zamyslieť sa nad vplyvom IV — Konanie pred Súdnym dvorom času na prácu a jej počítanie, pretože to uľahčí preskúmať prejudiciáble otázky. Začať treba druhou otázkou, lebo len ak sa dôjde k záveru o zlučiteľnosti mechanizmu váženia, bude potrebné stanoviť jeho hranice; v opačnom prípade by požadované skúmanie 36. V lehote stanovenej článkom 20 Štatútu nebolo užitočné 29. Súdneho dvora predložili svoje pripomienky A. Delias, Fédération nationale des syndicats des services de santé et des services sociaux 29 — Ako hovoria Johansson, A.. a Meyer, F. v „La légalité des CFDT, UNIFED, nemecká, belgická, holand­ heures d'équivalence en question (À propos de l'arrêt du Conseil d'Etat du 3 décembre 2003)", Droit ouvrier, apríl ská a francúzska vláda, ako aj Komisia. 2001, s. 157, prví otázka je okrajová.

30 — Anisi, D.: Creadores de esaises, Alianza Ed., Madrid, 1995. 32 — Marx, K.: El Capital, 2. vydanie, Orbis, Barcelona, 1986, kniha I, oddiel 3, kapitola VIII: „La jornada laboral"; zotrváva 31 — Supiot, A.: „A la recherche de la concordance des temps (à na tomto názore aj v knihe III, oddiel 7, kapitola XLVIII: „tak propos de la directive européenne 'Temps de travail' ako divoch musí zápasiť s prírodou, aby uspokojil svoje n 93/104 du 23 novembre 1993)", v The Regulation, c. d., potreby, aby si našiel prostriedky pre živobytie a mohol sa s. 108 až 111, zdôrazňuje, že čas umožňuje obmedziť moc rozmnožovať, tak musí konať aj civilizovaný človek vo zamestnávateľa nad zamestnancom a odmerať výkon zamest­ všetkých spoločenských formách a všetkých možných systé­ nanca; celkovo slúži na stanovenie tempa práce. moch výroby".

I - 10268

DELLAS A I.

z právnych predpisov . V tejto poslednej 47. Tradične sa vymeriavanie uskutočňovalo uvedenej oblasti sa jeden z prvých zásahov podľa viac alebo menej dlhých a súvislých štátu do pracovných vzťahov uskutočnil etáp, počas ktorých sa vykonávala „skutočná" zavedením hornej hranice dĺžky denného práca, pričom sa toto poňatie stotožňovalo pracovného času, a to vo všeobecnej úprave s produktivitou, od ktorej tiež závisela a v osobitných úpravách, ako aj s určením odmena. výnimiek. Historicky sa táto hranica vyvíjala od viac ako štyroch tisíc pracovných hodín na osobu a rok v prvých desaťročiach 19. storočia, až k súčasnému priemernému počtu 1600 až 1900 hodín. 34

48. Neskôr sa zaratávali prestávky na stra­ vovanie alebo na prezliekanie, ako aj prítom­ nosť na pracovisku alebo hodiny, počas ktorých zamestnanec je zamestnávateľovi k dispozícii, aj keď charakteristické znaky 45. Stanovenie týchto hraníc navyše slúži na týchto okolností neboli správne vyme­ rozlíšenie riadneho a mimoriadneho výkonu dzené 36. práce, čo má významné dôsledky, pretože na osobitné práce sa uplatňuje ' osobitná úprava 3 5 .

52. Súdny dvor už skúmal niektoré aspekty smernice 93/104: po tom, ako sa v už citovanom rozsudku Spojené kráľovstvo/ Rada vyjadril o jej právnom základe, upresnil tiež jej účel a upresnil pojmy „pracovný čas" a „čas odpočinku" obsiahnuté v článku 2 3 8 . Medzi najvýznamnejšie patrí rozsudok BECTU, už citovaný, Simap 39, Jaeger 40 a v menšej miere Wippel 41. 54. Táto úprava smeruje k zaručeniu lepšej ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov tým, že im poskytuje nárok na minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku, ako 37 — Merino Senovilla, H., c. d., s. 168 až 170. aj na primerané prestávky na odpočinok, 38 — Súdny dvor už analyzoval aj iné ustanovenia. V posledných rokoch vydal napr. rozsudok zo 4. októbra 2001, Bowden a i. a tým, že stanovuje maximálnu týždennú 43 (C-133/00, Zb. s. I-7031), v ktorom sa zaoberal článkom 1 ods. 3 uplatňovaným na zamestnancov v cestnej doprave, hranicu pre pracovný čas . Tieto záruky v už citovanom rozsudku BECTU skúmal článok 7 ods. 1, predstavujú sociálne právo, ktoré je priznané ktorý upravuje dovolenku za rok, a rozhodol, určil, že ide o právo, ktoré nepodlieha žiadnej výnimke. Vnútroštátnu každému pracovníkovi ako minimálna požia­ právnu úpravu, podľa ktorej vznikol nárok na dovolenku až davka nutná na zabezpečenie ochrany jeho po uplynutí minimálnej doby nepretržitého zamestnania u toho istého zamestnávateľa, vyhlásil za nezlučiteľnú bezpečnosti a zdravia 44, a vzťahuje sa bez s právom Spoločenstva (body 43 a nasl.); v rozsudku z 25. októbra 2001, Finilarte a i., spojené veci C-49/98, rozdielu ako na pracovníkov na plný úväzok, C-50/98, C-52/98 až C-54/98 a C-68/98 až C-71/91, Zb. s. I - 45 7831, sa Súdny dvor taktiež zaoberal dĺžkou tejto dovolenky. tak aj na pracovníkov na čiastočný úväzok . V rozsudku z 18. marca 2004, Merino Gómez (C-342/01, Zb. s. I-2605), napokon vyložil toto ustanovenie „v tom zmysle, že pokiaľ sa doba materskej dovolenky prekrýva s dobou každoročnej závodnej dovolenky, podmienky smer­ nice, ktoré sa týkajú platenej dovolenky, nie sú splnené" (bod 42 — Rozsudky BECTU, bod 37; Jaeger, bod 45, a Wippel, bod 46. 33). 43 — Rozsudky Simap, bod 49; BECTU, bod 38; Jaeger, bod 46, 39 — Rozsudok z 3. októbra 2000, C-303/98, Zb. s. I -7963. a Wippel, bod 47. 40 — Rozsudok z 9. septembra 2003, C-151/02, Zb. s. I-8389. 44 — Rozsudky BECTU, bod 47, a Wippel, bod 47. 41 — Rozsudok z 12. októbra 2004, C-313/02, Zb. s. I-9483. 45 — Rozsudok Wippel, bod 48.

56. V rozsudku Simap na jednej strane vyhlásil, že pojmy uvedené v prvých dvoch bodoch článku 2 sa navzájom vylučujú (bod 47); na druhej strane ale obhajoval odlíšenie situácie lekárov, ktorí sú osobne 58. V rozsudku Jaeger Súdny dvor zopakoval prítomní a majú pohotovosť na klinikách na rovnaké tvrdenia v súvislosti s nepretržitými vykonávanie ich povolania, pri ktorých je pohotovostnými službami lekárov v nemoc­ možné čas, ktorý takto strávia, považovať niciach, ktorí môžu spať, pokiaľ práve nie sú „ako celok" za pracovný čas (body 48, 49 potrebné ich znalosti. Rozsudok prebral a 52), od situácie tých, ktorí sú síce niekoľko bodov z rozsudku Simap disponibilní a môžu byť kedykoľvek kontak­ a poukázal na analógiu medzi činnosťami, tovaní, ale nemajú povinnosť byť prítomní ktoré boli v oboch prípadoch skúmané, v zdravotníckom zariadení, takže sa irri a potom uviedol, že skúmané pojmy „sa zaratáva len čas, "v ktorom skutočne posky­ nesmú vykladať podľa rôznych právnych tujú službu", ako pracovný čas (bod 50). úprav členských štátov, ale že sú pojmami práva Spoločenstva, ktoré je potrebné defi­ novať na základe objektívnych znakov a so zreteľom na systém a cieľ smernice, ktorej plná účinnosť, ako aj jednotné uplatňovanie uvedených pojmov sú zaručené len „takýmto nezávislým výkladom" (bod 58), bez toho, aby sa pripúšťali výnimky (body 81 a 91). 57. Súdny dvor prvýkrát uskutočnil zovšeo­ Teda „skutočnosť, že definícia pojmu pra­ becnenie týchto kritérií v uznesení CIG covného času odkazuje na ,vnútroštátne z 3. júla 2001 46, v ktorom bolo rozhodnuté, právne predpisy a/alebo zvyklosti', nezna­ mená, že by členské štáty mohli jednostranne vymedzovať rozsah tohto pojmu", takže 46 — C-241/99, Zb. s. I-5139, body 33 a 34. nemôžu „právo pracovníkov na riadne

60. Tento názor potvrdil Súdny dvor aj 47 v rozsudku Pfeiffer a i. , v ktorom sa 48 — Vo Francúzsku existujú rôzne názory na to, či Cour de prejednával nepretržitý pracovný čas záchra­ cassation má rovnaký názor (Barthélémy, J.: La notion de durée du travail et la civilisation de l'information, JCP éd. G nárov v rámci záchranných činností, ktoré 1998 — I — 114, s. 375 až 379) alebo či sa pridŕža širšieho zahŕňajú viac či menej rozsiahle neaktívne výkladu bez toho, aby bolo nutné súčasné splnenie všetkých troch kritérií [Bélier, B.: „Temps de travail effectif et permanence du lien de subordination", Droit social, 1998, s. 5340 a nasi.; Moizard, N.: Droit du travail communautaire et protection nationale renforcée (L'exemple du droit du travail français), diel II, Presses universitaires d'Aix-Mar- 47 — Rozsudok z 5. októbra 2004, spojené veci C-397/01 až seille, Marseille, 2000, s. 583]. C-403/01, Zb. s. I-8835. 49 — Arrigo, G„ c. d., s. 216.

I - 10272

DELLAS A I.

tách, aby bola poskytnutá ochrana pred činnosti alebo nižšou intenzitou práce, ktorá nebezpečím nedostatočného odpočinku, je pre určité odvetvia typická 5 3 . nadmerného trvania práce a jej nesprávnej organizácie.

65. Preto sa uznáva toto dvojité členenie pracovný čas/čas odpočinku, pretože čas 63. Čas odpočinku sa naopak vyznačuje strávený v miestnostiach určených' pre poho­ neexistenciou podriadenosti voči zamestná­ tovostnú službu sa právne nepovažuje za vateľovi. odpočinok a ráta sa do pracovného času, ale v menšej miere.

66. Tento spôsob počítania času stráveného C — Systém rovnocennosti vo svetle judika- na pracovisku nie je zlučiteľný s výkladom, túry ktorý dala smernici 93/104 judikatúra, lebo hodiny strávené výkonom pracovnej činnosti sa majú zaratávať ako celok do pracovného času bez akýchkoľvek krátení 54.

I - 10273

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - RUIZ-JARABO - VEC C-14/04

v závislosti na výkone zamestnanca je 69. Generálny advokát Saggio v prvej dôsledkom toho, že Súdny dvor vyžaduje, z uvedených vecí vysvetlil 56,že aj keď aby pre pracovný čas boli kumulatívne formulácia článku 2 vedie k názoru, že do splnené tri kritériá článku 2 bodu 1 smer­ pracovného času sa zaratávajú len také nice 93/104. To vedie k dvojstrannej kon­ obdobia, počas ktorých sú splnené všetky frontácii, ktorá znemožňuje včleniť nové tri kritériá, pokiaľ sa berú do úvahy všeo­ koncepcie a neuznáva najnovšie pokroky becné výrazy obsiahnuté v uvedenom usta­ v pracovných vzťahoch, a tak vytvára ďalšie novení, dostaneme sa k inému záveru, problémy, ktoré vyjadrili členské štáty vo pretože spoločné uplatnenie kritérií je len svojich písomných pripomienkach, to vedie ťažko zlučiteľné s cieľmi smernice (bod 34). totiž k tomu, že sa nezapočítava neaktívne Generálny advokát upozornil na praktické obdobie počas výkonu práce, neprihliada sa dôsledky, ktoré by prinieslo kumulatívne na výsledky práce a popierajú sa ďalšie uplatnenie (bod 35). kategórie, čím je zamedzené vytvorenie tretieho, prechodného alebo „šedého" času 55.

70. V návrhoch, ktoré som predložil vo veci Jaeger, som zastával rovnaký názor (bod 28), ale upresnil som, že jedno hľadisko nepo­ stačuje na započítanie niektorých dôb ako pracovného času (bod 29). Uviedol som, že čas, keď sa zamestnanec nachádza na praco­ visku a je k dispozícii zamestnávateľovi, je pracovným časom, aj keď nevykonáva svoje povinnosti, pretože rozdelenie úloh medzi 68. Zotrvaním na tomto výklade sa Súdny zamestnancov je v každom okamihu v moci dvor odchýlil od výkladu navrhovaného zamestnávateľa. To isté možno povedať aj generálnymi advokátmi vo veciach Simap o čase, keď sa zamestnanec nachádza na a Jaeger, ktorí odporúčali, aby sa jednotlivé svojom mieste a vykonáva svoju činnosť, aj prvky uvedené v ustanovení článku 2 bodu 1 smernice posudzovali samostatne.

keď nie je k dispozícii zamestnávateľovi, zasiahnuť a vykonávať svoju činnosť alebo pretože má výraznú samostatnosť na účely funkcie (článok 2 bod la), a „neaktívne dosiahnutia určitého výsledku, ako aj o čase, obdobie v čase pohotovosti" vychádzajúci keď je k dispozícii zamestnávateľovi pri z toho, že zamestnanec je rovnako vykonávaní svojich úloh mimo pracoviska v pohotovosti, ale nie je vyzvaný zamestná­ (bod 30) 57. vateľom, aby vykonával svoju činnosť alebo funkcie (článok 2 bod 1b). Za pracovný čas sa vždy považuje „čas pracovnej pohotovosti", ale „neaktívne obdobie v čase pohotovosti sa nechápe ako pracovný čas, pokiaľ štátny zákon, kolektívna zmluva alebo dohoda medzi sociálnymi partnermi nestanovia v súlade s vnútroštátnymi právnymi pred­ pismi a/alebo národnou praxou inak [na 71. Judikatúra Súdneho dvora navyše zne­ základe kolektívnych zmlúv a dohôd medzi pokojila zákonodarcu Spoločenstva, ktorý sa sociálnymi partnermi alebo zákonov, iných rozhodol upraviť platné normy 58. V tomto právnych predpisov a správnych opatrení sa zmysle chce návrh smernice Európskeho neaktívne obdobia môžu započítavať zvlášt­ parlamentu a Rady, ktorou sa mení nym spôsobom tak, aby bol dodržaný a dopĺňa smernica 2003/88 59, zaviesť dva maximálny týždenný pracovný čas, ktorý nové pojmy: „čas pohotovosti", keď je stanovuje článok 6 — neoficiálny preklad] pracovník povinný zdržiavať sa na pracovi­ (článok 2a) 6 0 . sku, aby mohol na žiadosť zamestnávateľa

I - 10275

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKATA - RUIZ-JARABO - VEC C-14/04

74. Pokiaľ by bol tento návrh prijatý, malo by prekračovaná horná hranica týždenného to vplyv na výpočet pracovného času, takže pracovného času stanovená smernicou. pomerný režim by bol v súlade s právom Spoločenstva a nebolo by potrebné čakať na ohlásenú legislatívnu zmenu.

77. Okrem toho pracovník nemôže voľne užívať čas trávený v miestnosti určenej na pohotovostnú službu. Plnenie pracovnej zmluvy bude podľa situácie vyžadovať určitý počet výkonov, pričom nie je možné stanoviť ich počet vopred. Nastanú iste aj situácie, 75. Uvedené argumenty nevylučujú, že keď noc prebehne pokojne, bez jediného režim rovnocennosti by nemohol spôsobiť zásahu. Zhrnúť komplikované možnosti nejaké nevýhody, vzhľadom na to, že obsa­ a súbežne uplatňované hľadiská do jedného huje právnu fikciu (spočívajúcu v znížení spravodlivého pomerného vzorca je ťažké. hodnoty púhej prítomnosti pracovníka na pracovisku pri čakaní na začatie zásahu z dôvodov predpokladanej nižšej produkti­ vity), je teda potrebné stanoviť pravidlá, ktoré určia, o koľko percent sa znižuje pracovný čas.

stanovenie platovej úrovne 6 3 , na ktoré odka­ ochrana zamestnanca pred vlastným správa­ zujú niektoré pripomienky predložené ním vzhľadom na prirodzenú snahu pracovať v t o m t o s ú d n o m k o n a n í . Nejde viac s cieľom zvýšenia odmeny 65. Pri nočnej o právomoci upraviť spôsob výpočtu odmeny práci sú ustanovenia prísnejšie, pretože v obdobiach s nižšou pracovnou intenzi­ normálny pracovný čas pre pracovníkov tou 64. V každom prípade, ako uviedol Súdny v noci nemá presiahnuť „v priemere osem dvor vo vyššie uvedených rozsudkoch, hodín v každom období 24 hodín"; a sú finančné dôsledky nie sú prekážkou pri stanovené aj ďalšie záruky (články 8 až 11). uplatňovaní právnych noriem Spoločenstva; piate odôvodnenia smernice vyjadruje dosta­ točne jasne, že „zlepšenie bezpečnosti, hygieny a zdravia pracovníkov... je cieľom, ktorý by nemal byť podriadený čisto hospo­ dárskym úvahám". 81. Vnútroštátna právna úprava môže pri preberaní tejto smernice poskytnúť vyššiu úroveň ochrany. Pri jej preverovaní je možné pristúpiť k hodnoteniu celkovému, a nie analytickému —- pravidlo za pravidlom —, pretože v opačnom prípade by došlo k skresleniu systému, ktorého prvky by sa menili.

E — Uplatňovanie pojmov Spoločenstva

82. Z tohto pohľadu vyplýva, že týždenný pracovný čas je plne upravený prostredníc­ tvom pojmov Spoločenstva, ktoré majú štrukturálnu povahu; nie je možné pripustiť, aby ho nejaký štát znížil pod zámienkou, 80. Smernica 93/104 určuje hornú hranicu ktorá by porušila tieto pojmy. 48 hodín v priebehu siedmych dní pre maximálnu dĺžku trvania pracovného času (článok 6). Ostatné ustanovenia sa týkajú odpočinku: denného odpočinku (článok 3), prestávok na odpočinok (článok 4), týžden­ ného času odpočinku (článok 5) a ročnej dovolenky (článok 7), čo je vysvetľované ako 83. Aj keď existuje niekoľko odchýliek 66 z ustanovení Spoločenstva , žiadna sa

85. So zreteľom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položil Conseil d'État, odpovedal takto:

1. Smernici Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času neodporuje systém rovnocennosti, ktorý na účely ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov pri práci zohľadňuje celý čas, počas ktorého je pracovník prítomný na pracovisku, ale zohľadňuje nižšiu intenzitu práce poskytovanej počas neaktívneho obdobia.

2. Pojmy, ktoré stanovuje článok 2 uvedenej smernice, musia vnútroštátne predpisy na prebratie smernice v každom prípade dodržiavať.

I - 10278