C-144/04

3. Dohodnúc sa, že „pracovné zmluvy na dobu neurčitú predstavujú všeobecnú formu pracovnoprávnych vzťahov", avšak zároveň 2, V podstate chce vnútroštátny súd vedieť, uznávajúc, že „v určitých rezortoch, povola­ či — v rámci sporu medzi jednotlivcami — niach a pri niektorých činnostiach je pre uvedené smernice nepripúšťajú takú vnútro­ pracovnoprávne vzťahy príznačné uplatňo­ štátnu legislatívu, ktorá umožňuje bez obme­ vanie pracovných zmlúv na dobu určitú, čo dzení uzatvárať zmluvy na dobu určitú so vyhovuje zamestnávateľom i pracovníkom" staršími pracovníkmi. (Všeobecné hľadiská, body 6 a 8), uzavreli odborové organizácie na európskej úrovni (ETUC, UNICE a CEEP) rámcovú dohodu o práci na dobu určitú (ďalej len „rámcová 1 — Jazyk prednesu: taliančina. 2 — Ú. v. KS I. 175, s. 43; Mim. vyd. 05/003, s. 368. dohoda"), ktorá bola vzápätí v zmysle článku 3 — Ú. v. ES I. 303, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79. 139 ods. 2 ES vykonaná smernicou 1999/70.

I - 9985

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — A. TIZZANO — VEC C-144/04

4. Pokiaľ ide o predmetnú vec, je pre­ 5. Podľa doložky 8 bod 3: dovšetkým namieste pripomenúť doložku 5 bod 1 rámcovej dohody, v zmysle ktorej:

I - 9986

MANGOLD

tiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov spolu 6 rokov na to, aby zaviedli do praxe odbornej prípravy, a ak prostriedky na ustanovenia tejto smernice o diskriminácii dosiahnutie tohto cieľa sú primerané založenej na veku a zdravotnom postihnutí. a nevyhnutné. V takom prípade o tom bezodkladne infor­ mujú Komisiu. ..."

Takéto rozdiely v zaobchádzaní môžu okrem iného zahrňovať:

9. Keďže Nemecko využilo túto možnosť, a) stanovenie osobitných podmienok prí­ musia byť ustanovenia smernice 2000/78, stupu k zamestnaniu a odbornej prí­ ktoré sa týkajú veku a zdravotného postih­ prave, zamestnaniu a povolaniu vrátane nutia, prebraté najneskôr 2. decembra 2006. podmienok prepúšťania a odmeňovania pre mladých a starších pracovníkov a osoby s opatrovateľskými povinno­ sťami, aby sa podporila ich profesio­ nálna integrácia alebo aby sa zabezpečila ich ochrana;

B — Vnútroštátne právo

12. Táto situácia sa čiastočne zmenila prija­ tím zákona z 21. decembra 2000 o pracovnom pomere na kratší pracovný čas a o zmluvách na dobu určitú, ktorým bola prebratá smernica 1999/70 (ďalej len „Podmienka existencie objektívneho dôvodu „TzBfG") 6. sa nevzťahuje na uzatvorenie pracovnej zmluvy na dobu určitú, ak pracovník v čase vzniku pracovnoprávneho vzťahu na dobu určitú dovŕšil vek 58 rokov. Stanoviť dobu určitú nie je možné, ak existuje úzka väzba 13. Článok 14 ods. 1 TzBfG prevzal všeo­ na predchádzajúcu pracovnú zmluvu na becné pravidlo, podľa ktorého je zmluva na dobu neurčitú s tým istým zamestnávateľom. dobu určitú prípustná len vtedy, ak na jej Za takúto úzku väzbu treba predovšetkým uzavretie existuje objektívny dôvod . považovať situáciu, keď je časový odstup V zmysle článku 14 ods. 2, ak takýto medzi danými dvoma pracovnými zmluvami kratší ako šesť mesiacov" 8.

3. Strany sa dohodli, že dôvodom uzavretia zmluvy na dobu určitú je len dôvod uvedený II — Skutkový stav a konanie v bode 2. Iné dôvody obmedzenia dĺžky pracovného pomeru, ktoré v zásade zákono­ darca aj judikatúra pripúšťajú, sú v tejto zmluve výslovne vylúčené." 16. V spore vo veci samej proti sebe stoja pán Mangold a advokát Helm.

17. Dňa 26. júna 2003 uzavrel pán Mangold, 19. Pán Mangold len pár týždňov po uza­ vtedy 56-ročný, pracovnú zmluvu na dobu vretí pracovného pomeru podal na Arbeits­ neurčitú s advokátom Helmom. gericht žalobu proti svojmu zamestnávate­ ľovi, pretože sa domnieval, že článok 14 ods. 3 TzBfG je v rozpore so smernicami 1999/70 a 2000/78 a že zmluvné ustanovenie o zániku pracovného pomeru preto nemôže 18. Článok 6 zmluvy znie takto: byť voči nemu použité. Keďže aj tento súd mal pochybnosti o výklade smerníc, roz­ hodol o prerušení konania a položení týchto prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru:

„Zánik pracovného pomeru

„1. a) Má sa doložka 8 bod 3 rámcovej 1. Pracovný pomer vzniká 1. júla 2003 a trvá dohody (smernica Rady 1999/70/ES do 28. februára 2004. z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP), 9 — UGHI 2002, 1, s. 4607. Kurzívou zvýraznil generálny advokát. vykladať tak, že po prebratí do

I - 9989

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - A. TIZZANO - VEC C-144/04

2. Má sa článok 6 smernice 2000/78/ES Rady z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rov­ naké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, vykladať tak, že odporuje takej vnútroštátnej právnej úprave, aká A — O údajnej fiktívnej povahe sporu vo veci je tu predmetom sporu, ktorá umožňuje samej uzavrieť pracovné zmluvy na dobu určitú so zamestnancami vo veku 52 a viac rokov, a to bez objektívneho dôvodu, v rozpore so zásadou, ktorá takýto objektívny dôvod vyžaduje? 22. Nazdávam sa, že predtým, ako sa budem z vecnej stránky venovať otázkam, ktoré položil Arbeitsgericht, musím reagovať na pochybnosti, ktoré vyjadrila nemecká vláda, pokiaľ ide o „skutočnú" alebo „fiktívnu" povahu sporu vo veci samej, čo sú pochyb­ 3. Ak je odpoveď na niektorú z týchto nosti, ktoré ak by boli dôvodné, mohli by troch otázok kladná, je vnútroštátny súd spochybniť prípustnosť návrhu na začatie povinný neuplatniť vnútroštátnu právnu prejudiciálneho konania. Kvôli úplnosti ešte úpravu, ktorá je v rozpore s právom spresním, že vo vzťahu k prípustnosti Spoločenstva, a uplatniť všeobecnú vzniesla dve výhrady aj Komisia. Keďže však zásadu vnútroštátneho práva, v zmysle ide o veľmi konkrétne aspekty, zvážim ich ktorej je protiprávne stanoviť dobu v štádiu preskúmania otázok, na ktoré sa určitú bez objektívneho dôvodu?" viažu.

I - 9990

MANGOLD

27. Vieme však, že poslaním zvereným Súdnemu dvoru je „prispievať k výkonu spravodlivosti v členských štátoch, a nie formulovať poradné stanoviská k všeobecným alebo hypotetickým otázkam". S cieľom uchovať toto poslanie si Súdny dvor vždy vyhradzoval právo „preskúmať pod­ 24. Poviem hneď na úvod, že aj vo svetle mienky, za akých mu vnútroštátny súd podal iných okolností predmetnej veci (ku ktorým návrh na začatie konania" 12, a vo výnimoč- sa vrátim neskôr v bode 29) sa mi pochyb­ nosti nemeckej vlády vôbec nezdajú byť neopodstatnené. Z dôvodov, ktoré tu vysve­ 10 — Rozsudky z 29. novembra 1978, Pigs Marketing Board, 83/78, tlím, si však nemyslím, že sú dostatočným Zb. s. 2347; z 28. novembra 1991, Durighello, C-186/90, Zb. s. I-5773, a zo 16. júla 1992, Meilicke, C-83/91, základom pre rozhodnutie o neprípustnosti Zb. s. I-4871, bod 23. otázok položených Súdnemu dvoru. Navyše 11 — Rozsudok z 8. novembra 1990, Gmurzynska-Bscher, ani samotná nemecká vláda nezašla lak C-231/89, Zb., s. I-4003, bod 20. 12 - Rozsudok z 3. februára 1983, Robards, 149/82, Zb. s. 171, ďaleko, aby formálne predložila takýto návrh. a rozsudok Meilicke, uż, citovaný, bod 25.

I - 9991

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKATA — A. TIZZANO — VEC C-144/04

I - 9992

MANGOLD

považovať za „zjavne" fiktívny a že návrh na 34. Okrem toho sa mi zdá, že na zachovanie začatie prejudiciálneho konania, ktorý z neho úlohy Súdneho dvora je — skôr než pokusy vyplynul, by mal byť vyhlásený za prípustný preveriť, do akej miery je zjavná umelosť v zmysle už spomínaného smerovania judi- sporu, ktorej zistenie je perdefinitionem často katúry Súdneho dvora (pozri bod 28), ktoré náročné a spochybniteľné, — dôležité zistiť, neprípustnosť podmieňuje práve zjavnou najmä ak ide o „podozrivú" vec, či požado­ umelosťou. vaný výklad práva Spoločenstva skutočne vychádza z „objektívnej potreby inherentnej v riešení sporu".

32. Osobne síce zdieľam tento záver, pova­ 35. Vo svetle týchto úvah sa preto domnie­ žujem však za vhodnejšie zasadiť ho do vam, že výhrada vyplývajúca z fiktívnej novšieho smerovania Súdneho dvora, ktoré povahy sporu vo veci samej nemôže sama na účely preskúmania prípustnosti zjemňuje osebe spôsobiť neprípustnosť položených účinky možnej dohody medzi účastníkmi prejudiciálnych otázok a že je naopak konania o výsledku konania vo veci samej potrebné sústrediť sa, a to dokonca veľmi a zdôrazňuje skôr skutočný význam prejudi- striktne, na preskúmanie opodstatnenosti ciálnej otázky pre riešenie sporu vo veci týchto otázok. samej (pozri opäť bod 28 vyššie).

38. Ako jasne vyplýva zo znenia a cieľa tohto ustanovenia, doložka 5 upravuje prípady opakovane uzavretých zmlúv na dobu určitú, a jej výklad je teda pre predmetný prípad úplne irelevantný, keďže ten sa naopak týka 41. Ako potvrdili pán Mangold a advokát prvej a jedinej pracovnej zmluvy, ktorú spolu Helm, zmluva, ktorú uzavreli, je prvou uzavreli pán Mangold a advokát Helm. a jedinou pracovnou zmluvou uzavretou medzi nimi. Z toho vyplýva, že na základe predchádzajúcich úvah sa doložka 5 na túto zmluvu nevzťahuje a jej výklad je z hľadiska riešenia sporu vo veci samej zjavne irele­ vantný. 39. Pokiaľ ide o znenie tohto ustanovenia, treba si všimnúť, že doložka ukladá členským štátom, aby vo svojich vnútroštátnych poriadkoch zaviedli také opatrenia, ako sú „objektívne dôvody oprávňujúce predĺženie platnosti" pracovných zmlúv na dobu určitú [písm. a)], určenie „maximálneho prípust­ 42. Z toho dôvodu navrhujem Súdnemu ného celkového obdobia platnosti" „opako­ dvoru, aby vyhlásil, že nemá právomoc vane uzatvorených" zmlúv [písm. b)] alebo rozhodnúť o prvej otázke písm. b). určenie, „koľkokrát možno platnosť takýchto pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov predĺžiť [písm. c)]. Toto ustanove­ nie teda požaduje restriktivne opatrenia v prípade viacerýchopakovane uzavretých zmlúv a nevzťahuje sa na prípady, keď ide o jediné zamestnanie pracovníka na dobu určitú. ii) O doložke 8 bode 3 (t. j . doložke o neznižovaní úrovne)

40. Tento argument založený na doslovnom 43. V prvej otázke písm. a) sa Arbeitsgericht znení je navyše potvrdený účelom smernice, pýta, či doložku 8 bod 3 rámcovej dohody ktorým je „vytvoriť rámec, ktorým by sa treba vykladať tak, že nepripúšťa takú zamedzilo nezákonnému konaniu, ku kto­ vnútroštátnu právnu úpravu, aká je obsiah-

I - 9995

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - A. TIZZANO - VEC C-144/04

veci (ako vyplýva zo zmien vykonaných neoprávňuje k znižovaniu všeobecnej úrovne Hartzovým zákonom), položil otázku vo ochrany poskytovanej pracovníkom, na kto­ svetle predchádzajúcej právnej úpravy, ktorá rých sa táto dohoda vzťahuje". sa v predmetnej veci nezdá byť skutočne relevantná.

50. Účastníci konania, ktorí predložili pri­ pomienky k tejto doložke, sa osobitne 48. Napriek tomu a vzhľadom na to, že upriamili na to, aby preukázali, že nemecký vnútroštátny súd každopádne poskytol Súd­ zákonodarca vyššie spomínanými normatív­ nemu dvoru informácie o všetkých právnych nymi zásahmi znížil (alebo neznížil) všeo­ skutočnostiach potrebných nato, aby sa dalo becnú úroveň ochrany, ktorú pracovníkom užitočne reagovať na jeho pochybnosti, poskytoval vnútroštátny právny poriadok domnievam sa — rovnako ako Komisia — pred prebratím smernice 1999/70. že prvú otázku písm. a) netreba vyhlásiť za neprípustnú a možno nasledovať prax — ktorú Súdny dvor v takýchto prípadoch často používa — preformulovania samotnej otázky tak, aby bolo súdu objasnené to, čo je pre neho skutočne užitočné vedieť. Ide preto o to, aby bol usmernený v otázke, či je doložka 8 bod 3 rámcovej dohody prekážkou 51. Podľa pána Mangolda došlo k istému použitia takej vnútroštátnej právnej úpravy, zníženiu úrovne ochrany, keďže zákon aká je obsiahnutá v článku 14 ods. 3 TzBfG značne znížil vekovú hranicu, za ktorou v znení Hartzovho zákona, ktorá po prebratí neplatia obmedzenia týkajúce sa uzatvárania smernice 1999/70 znížila vekovú hranicu, za zmlúv na dobu určitú. Nemecká vláda je ktorou je možné bez obmedzení uzatvárať opačného názoru a zdôrazňuje, že napadnuté zmluvy na dobu určitú, z 58 na 52 rokov. zníženie vekovej hranice bolo viac než vyvážené uznaním nových záruk pre pracov­ níkov so zmluvami na dobu určitú, akými sú napr. zavedenie všeobecného zákazu diskri­ minácie a rozšírenie platnosti obmedzení, ktoré sa vzťahujú na takýto druh zmlúv, aj na malé podniky a krátkodobé pracovnoprávne vzťahy. Pripomienky účastníkov konania

21 — Pokiaľ ide o definíciu týchto doložiek, pozri okrem iného: Martin, P.: Le droit social communautaire: droit commun des États membres de la Communauté européenne en matière sociale?, v: Revue trimestrelle de droit européen, 1994, č. 4, s. 627. 22 — Pozri napríklad druhé odôvodnenie smernice Rady 89/391/ EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri O právnej povahe doložky práci (Ú. v. ES L 183, s. 1; Mim. vyd. 05/001, s. 349), štvrté odôvodnenie smernice 2002/44/KS Európskeho parlamentu a Rady z 25. júna 2002 o minimálnych zdravotných a bezpečnostných požiadavkách vyplývajúcich z vystavenia pracovníkov rizikám vzniknutým pôsobením fyzikálnych faktorov (vibrácie) (šestnásta samostatná smernica v zmysle článku 16 ods. 1 smernice 89/391/EHS) — Spoločné vyhlásenie Európskeho parlamentu a Rady (Ú. v ES L 177, s. 13; Mim. vyd. 05/004, s. 235) a piate odôvodnenie smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/40/ES z 29. apríla 2004

54. Začnem tým, že pripomeniem, že sto EHS) (Ú. v. EÚ 1. 159, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 62). jíme zoči-voči ustanoveniam, všeobecne 23 — Pozri napríklad článok 18 ods. 3 smernice Rady 93/104/ES nazývaným „doložky o neznižovaní úrovne", z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Ú. v. ES I. 307, s. 18; Mim. vyd. 05/002, ktoré boli zavádzané do sociálnych smerníc s. 197), článok 16 smernice Rady 94/33/ES z 22. júna 1994 o ochrane mladých ľudí pri práci (Ú. v. ES L 216, s. 12; Mim. Spoločenstva na konci 80-tych rokov 20 vyd. 05/002, s. 213), článok 6 smernice Rady 97/80/ES s cieľom — ktorý bol vyjadrený rozličnými z 15. decembra 1997 o dôkaznom bremene v prípadoch diskriminácie na základe pohlavia (Ú. v. ES L 14, s. 6; Mim. spôsobmi — stanoviť, že vykonanie špecific vyd. 05/003, 264), doložka 6 bod 2 smernice Rady 97/81 /ES z 15. decembra 1997 týkajúcej sa rámcovej dohody o práci na kej smernice nesmie „odôvodňovať", byť kratší pracovný čas (Ú. v.

20/001, s. 23), článok 8 ods. 2 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. v. ES 20 — Doložku toho typu možno tiež nájsť v Charte základných 1. 80, s. 29; Mim. vyd. 05/004, s. 79), článok 4 smernice s o c i á l n y c h práv p r a c o v n í k o v S p o l o č e n s t v a , k t o r á 2002/14 Európskeho parlamentu a Rady z 11. marca 2002,

I - 9997

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — A. TIZZANO — VEC C-144/04

56. Tejto druhej kategórii, do ktorej patrí aj neznížili, t. j . aby nevyužili preberanie doložka 8 bod 3 rámcovej dohody, väčšina smernice ako príležitosť znížiť ochranu, právnej vedy priznáva záväzný právny cha­ ktorú už predtým pracovníkom zaručoval rakter. Iná časť doktríny jej naopak priznáva vnútroštátny poriadok. výsostne politickú hodnotu: podľa nej ide v podstate o obyčajnú výzvu vnútroštátnym zákonodarcom, aby pri preberaní smerníc z oblasti sociálnej politiky neznižovali ochranu, ktorá už je vo vnútroštátnom právnom poriadku uznaná. 59. Zdá sa mi, že toto posúdenie je navyše potvrdené umiestnením tejto doložky v rámci smernice. Bola totiž včlenená nie medzi odôvodnenia (ako sa v minulosti viac­ krát stalo), ale do samotného normatívneho textu smernice. Ako všetky normatívne ustanovenia tohto aktu, aj táto doložka teda na základe článku 249 tretieho odseku ES zaväzuje členské štáty, pokiaľ ide o výsledok, 57. Mne sa zdá vhodnejšie uprednostniť, aj ktorý sa má dosiahnuť, ktorým je v predmetnom prípade, prvú orientáciu, a to v predmetnom prípade vyhnutie sa tomu, z dôvodov, ktoré sa týkajú doslovného znenia aby prebratie smernice oprávňovalo na a systematiky 24. prípadné zníženie úrovne ochrany, ktorá už existuje na vnútroštátnej úrovni.

O rozsahu povinnosti neznižovania úrovne 58. Pokiaľ ide o prvé hľadisko, použitie ochrany slovesa v oznamovacom spôsobe „vykonáva­ nie tejto (rámcovej) dohody neoprávňuje k znižovaniu všeobecnej úrovne ochrany" ) vedie k záveru — ak vychádzame z kánonov výkladu, ktoré sa zvyčajne v takýchto prípa­ 26 doch uplatňujú , že úmyslom bolo upred­ 60. Po tomto objasnení by som sa teraz nostniť záväznú formuláciu, a teda uložiť chcel pokúsiť o hlbšiu analýzu rozsahu členským štátom skutočnú povinnosť, aby povinnosti vyplývajúcej z doložky 8 bodu 3.

62. Podľa môjho názoru ide naopak o doložku transparentnosti, tzn. doložku, ktorá s cieľom predchádzať zneužitiu zaka­ zuje členským štátom využiť príležitosť pre­ berania smernice — v takej citlivej oblasti, akou je sociálna politika — na zníženie ochrany, ktorú už predtým zaručovali ich vnútroštátne právne poriadky a pripísanie tohto zníženia na vrub (ako sa to, bohužiaľ, 65. Ak by sa predmetná doložka nemala často stáva!) neexistujúcim záväzkom práva považovať, ako už bolo povedané, za záväzok Spoločenstva, skôr než autonómnej voľbe na transparentnosti, ale za ozajstný záväzok vnútroštátnej úrovni. stand-still, členské štáty by pri uplatňovaní smernice boli obrane nielen o možnosť porušiť povinnosti, ktoré z nej vyplývajú, čo je samozrejmé, ale absolútne aj o možnosť urobiť na základe oprávnených dôvodov krok späť v oblasti upravenej smernicou. To by však neznamenalo ani podporu, ani dopl­ nenie, ale naopak úplné paralyzovanie (sme­ 63. To vyplýva predovšetkým zo znenia rom nadol) ich činnosti v oblasti sociálnej doložky, ktorá nevylučuje znižovanie úrovne politiky. ochrany zabezpečenej pre pracovníkov so všeobecnou platnosťou, ale ustanovuje, že „vykonanie" smernice samo osebe „neopráv­ ňuje" na vykonanie takéhoto zníženia. Zní­ ženie ochrany na vnútroštátnej úrovni je teda s výhradou dodržania ustanovení smernice plne možné, ale iba z iných dôvodov než je potreba prebratia samotnej smernice, pričom existenciu týchto dôvodov musí preukázať členský štát.

66. Po tomto výklade ešte zostáva z hľadiska definície rozsahu doložky 8 bodu 3 zistiť, či sa zmienka o „vykonaní" smernice týka „prvého vykonania" samotnej smernice, alebo všeobecnejšie akéhokoľvek aktu nasle­ 64. Po dôkladnom zvážení je zrejmé, že iný dujúceho po vykonaní, ktorý zasahuje clo výklad by bol nielenže v rozpore s veľmi rozsahu jej pôsobnosti.

72. Zdá sa mi však, že toto riziko existuje aj neskôr, najmä keď — ako je tomu v predmetnom prípade — zákonodarca dopĺňa alebo mení akt, ktorým bola smernica prvýkrát prebratá, takým spôsobom, že doň 69. Pokiaľ ide o znenie doložky, zdôrazňu­ vkladá nové ustanovenia. V skutočnosti aj pri jem, že tým, že doložka stanovuje, že týchto ustanoveniach, ktoré sa miešajú s už „vykonanie" smernice neoprávňuje existujúcimi ustanoveniami, môže byť ťažké k znižovaniu úrovne, vyjadruje sa úplne rozlíšiť, či ešte vychádzajú z povinnosti všeobecne, a môže sa preto vzťahovať na stanovenej právom Spoločenstva, alebo už akúkoľvek vnútroštátnu právnu úpravu, kto­ z autonómnej vnútroštátnej vôle zákono­ rej cieľom je dosiahnutie výsledku sledova­ darcu. ného smernicou. A preto nielen tie vnútro­ štátne ustanovenia, ktorými sa vykonávajú povinnosti vyplývajúce zo smernice, ale aj tie, ktoré neskôr s tým istým cieľom dopĺňajú alebo menia už prijaté normy, musia byť v súlade s vyššie popísaným záväzkom trans- 73. Z toho dôvodu sa mi zdá, že aj zákony parentnosti. prijaté po prvom prebratí smernice, akým je

I - 10000

MANGOLD

78. Vo svetle týchto skutočností sa teda domnievam, že doložka 8 bod 3 rámcovej dohody sa nestavia proti takému vnútroštát­ 76. Prvá skutočnosť v tomto smere vyplýva nemu ustanoveniu, akým je článok 14 ods. 3 z existencie rôznych normatívnych zásahov, TzBfG v znení Hartzovho zákona, ktorý

I - 10001

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — A. TIZZANO — VEC C-144/04

z dôvodov spojených s podporou zamestna­ štátnych právnych predpisov sú objektívne nosti nezávislých od prebratia smernice a primerane odôvodnenéoprávneným cieľom, 1999/70 znížil vekovú hranicu, za ktorou je najmä cieľmi zákonnej politiky zamestna­ možné uzatvárať pracovné zmluvy na dobu nosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy, určitú bez obmedzení, z 58 rokov na 52 a ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa rokov. súprimerané a nevyhnutné".

79. Zostáva však ešte preskúmať, či je toto zníženie zlučiteľné s druhou smernicou (2000/78), ktorú uvádza vnútroštátny súd 82. V zmysle písmena a) toho istého článku v druhej prejudiciálnej otázke a ktorú tu môžu takéto rozdiely zahŕňať predovšetkým teraz preskúmam. „stanovenie osobitných podmienok prístupu k zamestnaniu a odbornej príprave, zamest­ naniu a povolaniu vrátane podmienok pre­ púšťania a odmeňovania pre... starších pra­ covníkov..., aby sa podporila ich profesio­ nálna integrácia alebo aby sa zabezpečila ich ochrana". C — O smernici 2000/78

80. V druhej otázke sa vnútroštátny súd pýta, či článok 6 ods. 1 smernice 2000/78 nepripúšťa takú vnútroštátnu právnu úpravu, 83. Pripomeniem tiež, že aj pred prijatím ako je článok 14 ods. 3 TzBfG v znení smernice 2000/78 a špecifických ustanovení Hartzovho zákona, ktorá umožňuje uzatvárať v nej obsiahnutých Súdny dvor uznal exi­ pracovné zmluvy na dobu určitú so zamest­ stenciu všeobecnej zásady rovnosti, ktorá nancami vo veku 52 a viac rokov, a to bez zaväzuje členské štáty „pri vykonávaní práv­ objektívneho dôvodu a v rozpore so všeo­ nej úpravy Spoločenstva" a na ktorú sa teda becnou zásadou vnútroštátneho práva, ktorá Súdny dvor môže odvolať pri posudzovaní takýto objektívny dôvod v zásade vyžaduje. vnútroštátnej právnej úpravy, „ktorá patrí do 27 pôsobnosti práva Spoločenstva" . Podľa tejto zásady je zakázané „zaobchádzať

84. Ako vyplýva z porovnania týchto dvoch noriem — jednej špecifickej, obsiahnutej v smernici, a druhej všeobecnej, ktorú som tu uviedol, — v zásade sa zhodujú, keďže analýza takej právnej úpravy, akou je daná nemecká úprava, sa môže vykonať tak vo svetle jednej, ako aj druhej z nich, a to 86. Pred týmto overením si pripomeňme, že s obdobnými výsledkami. Možno by bolo článok 14 ods. 3 TzBfG po zmenách vhodnejšie odvolať sa na zásadu rovnosti — vykonaných Hartzovým zákonom ustano­ na ktorú sa odvoláva, aj keď len nepriamo, aj vuje: „Podmienka existencie objektívneho vnútroštátny súd —, pretože práve ako dôvodu sa nevzťahuje na uzatvorenie pra­ všeobecná zásada práva Spoločenstva, ktorá covnej zmluvy na dobu určitú, ak pracovník ukladá presnú a nepodmienenú povinnosť, je v čase vzniku pracovnoprávneho vzťahu na účinná voči všetkým a na rozdiel od smernice dobu určitú dovŕšil vek 58 rokov. Stanoviť by ju tak mohol pán Mangold priamo dobu určitú nie je možné, ak existuje úzka uplatniť voči advokátovi Helmovi väzba na predchádzajúcu pracovnú zmluvu a Arbeitsgericht by ju mohol aplikovať na dobu neurčitú s tým istým zamestnáva­ v konaní vo veci samej. teľom. ... Do 31. decembra 2006 sa zmienka o 58 rokoch v prvej vete považuje za zmienku o 52 rokoch".

85. Výsledok analýzy by sa však nezmenil, ani keby sme chceli túto otázku vyriešiť

28 — Rozsudky z 29. júna 1995, SCAC, C-56/94, Zb. s. I-1769, bod 87. Prejdem teraz k vyššie popísanému 27; zo 17. apríla 1997, KARL de Kerlast, už citovaný, bod 35; preskúmaniu, ktoré si, pripomínaní, vyžaduje zo 17. júla 1997, National Farmers' Union a i., C-351/95, Zb. s. I-4559. bod 61; a z 13. aprila 2000, Karlsson a i., zistiť, či tu existuje rozdiel v zaobchádzaní, C-292/97, Z. s. i-2737, bod 39. a ak áno, či je objektívne odôvodnený a či 29 — Rozsudok z 19. marca 2002, Lommers, C-476/99, Zb. s. I- 2891, bod 39. bola dodržaná zásada proporcionality.

90. Ak sa totiž prenesieme cez toto v istom smere klamlivé znenie ustanovenia (ktoré, zdá sa, vylučuje nevyhnutnosť „objektívneho dôvodu" pre uzavretie zmluvy na dobu určitú s pracovníkmi vo veku 52 a viac rokov) a naopak zvážime — ako sme to urobili 93. Okrem toho zdôraznil, že veková hranica vyššie — práce vládnej komisie, ktoré viedli 52 rokov, ktorá je navyše nižšia ako 55 rokov k prijatiu Hartzovho zákona (pozri body 15, uvádzaných spomínanou vládnom komisiou 76 a 77 vyššie) môžeme si všimnúť, že tak (pozri bod 15 vyššie), je v praxi znížená predmetné ustanovenie, ako aj ustanovenia, o ďalšie dva roky, keďže sporné ustanovenie ktoré mu predchádzali, majú veľmi kon­ vylučuje zamestnanie na dobu určitú, „ak už krétne odôvodnenie. Cieľom všetkých je totiž mal pracovník predtým pracovnoprávny podporiť profesionálnu integráciu starších vzťah na dobu... neurčitú", ale nie vtedy, ak nezamestnaných pracovníkov, ktorí — aj s ním bola predtým uzavretá zmluva na dobu podľa oficiálnych štatistík, na ktoré pouká­ zala uvedená komisia, — sa pri hľadaní nového zamestnania stretávajú so závažnými ťažkosťami. 30 — Pozri uznesenie, ktorým bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, s. 12.

I - 10004

MANGOLD

určitú, ktorá na základe iných ustanovení 96. Takisto nemožno namietať ani skutoč­ TzBfG 3 1 môže trvať práve až dva roky. 32 nosť, že zníženie vekovej hranice z 58 na 52 rokov podľa Hartzovho zákona platí len do 31. decembra 2006. Táto námietka totiž padá hneď, ako si uvedomíme, že veľká časť pracovníkov, na ktorých sa vzťahuje tento zákon (a medzi nimi rovnako aj pán Man­ gold), už bude mať dovŕšených 58 rokov, a bude sa teda naň opäť vzťahovať špeciálny režim stanovený v článku 14 ods. 3 TzBfG. Prinajmenšom pre týchto pracovníkov je teda vylúčenie zo záruky stabilného vzťahu 94. Skrátka podľa výkladu vnútroštátneho definitívne, a teda neprimerané. súdu sporné ustanovenie v konečnom dôsledku umožňuje, aby pracovníci, ktorí sú prvýkrát zamestnaní na dobu určitú vo veku dovŕšených 50 rokov, boli následne bez obmedzení zamestnaní na dobu určitú, a to až do dosiahnutia dôchodkového veku.

D — O následkoch výkladu Súdneho dvora dovolávať tak voči štátu 3 3 , ako aj voči iným jednotlivcom (pozri bod 84 vyššie). Je skutočne mimo akejkoľvek pochybnosti, že v takom prípade by vnútroštátny súd musel práve z dôvodu priameho účinku tejto zásady vylúčiť uplatnenie vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá je s ňou v rozpore. 99. Predtým ako dospejem k záveru, mi ešte zostáva upresniť, aké právne následky bude v n ú t r o š t á t n y súd musieť vyvodiť z rozhodnutia Súdneho dvora za takých okolností, aké sú v konaní vo veci samej, keď vnútroštátny súd žiada o výklad smer­ nice v rámci sporu medzi jednotlivcami. 102. Daná otázka sa opätovne vynára v celej svojej vážnosti v prípade, ak by Súdny dvor rozhodol — ako som alternatívne uviedol —, že vyhlási nezlučiteľnosť vzhľadom na pra­ vidlo zákazu diskriminácie zakotvené v článku 6 smernice 2000/78. V takom prípade by totiž odpoveď na túto otázku bola ešte zložitejšia z dôvodu, že v čase 100. Zostáva mi teda ešte odpovedať na predmetného skutkového stavu ešte lehota tretiu otázku, ktorou sa vnútroštátny súd na prebratie smernice neuplynula (pozri snaží zistiť, aký by mal na konanie vo veci body 8 a 9 vyššie). samej dopad prípadný rozsudok, ktorým by bola taká právna úprava, akou je predmetná vnútroštátna norma, vyhlásená za nezluči­ teľnú, a najmä, či v nadväznosti na takýto

rozsudok

môže vylúčiť uplatnenie uvedenej právnej úpravy. 103. V tejto súvislosti Arbeitsgericht a v podstate aj Komisia tvrdia, že ak by smernice 1999/70 a 2000/78 nepripúšťali také ustanovenie, ako je článok 14 ods. 3 TzBfG v znení Hartzovho zákona, ktoré bez obmedzení pripúšťa pracovnoprávne vzťahy na dobu určitú s pracovníkmi vo veku 52 101. Ak to dôkladne zvážime, tejto otázke by a viac rokov, muselo by byť toto ustanovenie sme sa vyhli, ak by Súdny dvor — nasledujúc odstránené a nahradené všeobecným pravi­ riešenie, ktoré mu navrhujem — súhlasil dlom obsiahnutým v článku 14 ods. 1 TzBfG, s vyhlásením nezlučiteľnosti takého zákona, ktoré umožňuje uzatváranie tohto typu aký je v predmetnej veci, s tým, že by ako zmlúv iba v prípade existencie objektívneho výkladový parameter použil všeobecnú dôvodu. zásadu rovnosti, ktorej jasný, presný a nepodmienený normatívny obsah je adre­ sovaný všetkým subjektom právneho 33 — Pozri rozsudok z 15. apríla 1997, Bakers of Nailsea, C-27/95, poriadku a jednotlivci sa ho preto môžu Zb. s. I-1847, bod 21.

107. V predmetnom prípade lo konkrétne znamená, že namietaná téza by mala taký účinok, že advokátovi Helmovi by smernica bránila uplatniť na Arbeitsgericht možnosť, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, t. j . bez obmedzení uzatvárať zmluvy na dobu určitú s pracovníkmi vo veku 52 a viac 105. Samozrejme — pokračuje Komisia —, rokov34. keďže sú smernice Spoločenstva vrátane tých, pri ktorých ešte neuplynula lehota na prebratie, určené členským štátom, nemôžu vyvolávať priame horizontálne účinky, tzn. účinky voči jednotlivcom, ako je advokát Helm, ktorý je žalovanou stranou v spore s iným jednotlivcom. V predmetnom prípade by každopádne uplatnenie uvedených smer­ níc nevyvolalo žiaden účinok tohto typu; po 108. To by bolo zjavne v rozpore s ustálenou vylúčení článku 14 ods. 3 TzBfG by sa totiž judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej uplatnilo iné ustanovenie vnútroštátneho smernice, keďže sú formálne určené člen­ práva, a síce článok 14 ods. 1 TzBfG, a nie ským štátom, „ako také nemôžu jednotliv­ niektoré z ustanovení uvedených smerníc com ukladať povinnosti, takže sa ich voči 35 ako také. nim nemožno dovolávať" .

34 — V takom prípade by v dôsledku toho nebolo možné odvolával' sa (čo napokon Arbeitsgericht a Komisia ani nerobia) na

rozsudok

z 26. septembra 2000, Unilever (C-M3/98, Zb. s. I- 7535), v ktorom Súdny dvor pripustil, aby sa neuplatnila národná technická norma, ktorá bola prijatá v lehote na oznámenie o prijatí podľa článku 9 smernice 83/189, ale len preto, že sa domnieval, že táto smernica „vôbec nedefinuje vecný obsah právneho pravidla, na základe ktorého má vnútroštátny súd rozhodnúť prejednávaný spor" (bod 51). 35 — Pozri najmä rozsudky z 26. februára 1986, Marshall, 152/84, Zb. s. 723, bod 48; zo 14. júla 1991, Faccini Dori, C-91/92, 106. Poviem hneď na úvod, že podľa môjho Zb. s. I-3325, bod 20; zo 7. januára 2001, Wells, C-201/02, Zb. s. I-723, bod 56; a 7. 3. mája 2005, Berlusconi, C-387/02, názoru nemožno s týmto stanoviskom súhla­ 391/02 e 403/02, Zb. s. I-3565, bod 73).

110. Toto riešenie si podľa môjho názoru takisto neprotirečí s judikatúrou, na ktorú sa odvolávajú Arbeitsgericht a Komisia 112. Musím však ešte doplniť — opäť podľa a v ktorej Súdny dvor uznal, že počas lehoty ustálenej judikatúry —, že uvedený záver na prebratie smernice sa členské štáty musia nezbavuje vnútroštátny súd povinnosti vylo­ zdržať prijímania takých ustanovení, ktoré by žiť svoje právo v súlade so smernicami. mohli vážne ohroziť dosiahnutie výsledku sledovaného smernicou 36. Súdny dvor nedávno upresnil, že existencia tejto povin­ nosti na strane členských štátov neimplikuje právo jednotlivcov (naopak, výslovne ho vylučuje) dovolávať sa „pred vnútroštátnymi súdmi" smernice, pri ktorej lehota ešte neuplynula, „s cieľom vylúčiť uplatnenie vnútroštátnej právnej normy, ktorá pred­ 113. V prípade, že by smernica nemohla chádzala smernici a odporuje jej" 3 7 . Vylúče­ vyvolať priame účinky v konaní vo veci samej, Súdny dvor totiž vždy zdôrazňoval, že vnútroštátny súd musí každopádne „uro­ 36 — Rozsudky z 18. decembra 1997, Inter-Environnement Wal­ biť všetko, čo je v jeho právomoci", „majúc lonie, C-129/96, Zb. s. I-7411, bod 45, a z 8. mája 2003, na zreteli vnútroštátne právo ako celok", ATRAL, C-14/02, Zb. s. I-4431, bod 58. 37 — Rozsudok z 5. februára 2004, Rieser, C-157/02, Zb. s. I-1477, prostredníctvom všetkých „výkladových bod 69. metód, ktoré toto právo pozná", aby „dosia-

I - 10008

MANGOLD

hol výsledok sledovaný" smernicou . Sku­ smerniciam, ako je smernica 2000/78 (ktorá točne, tak ako iné orgány členských štátov, aj má podľa môjho názoru väčší význam; pozri vnútroštátny súd je viazaný povinnosťou bod 98 vyššie), ktorá už bola v čase skutko­ vyplývajúcou z článku 249 tretieho odseku vého stavu v predmetnej veci účinná, avšak ES, ktorý zakotvuje rozsah záväznosti smer­ 40 lehota na jej prebratie ešte neuplynula . níc, a všeobecnejšie z článku 10 druhého odseku ES, ktorý uvedeným orgánom ukladá povinnosť prijať „všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy", aby zabezpečili dodržiavanie práva Spoločenstva 39.

I - 10009

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKATA - A. TIZZANO - VEC C-144/04

„vnútroštátni sudcovia ich musia zohľadniť prijať všetky opatrenia potrebné na dosia­ pri riešení sporov, ktoré prejednávajú" 44. hnutie výsledku, o ktorý sa usiluje smernica, zaväzuje všetky orgány členských štátov vrátane vnútroštátnych súdov v rámci ich právomoci. A preto, pokiaľ neuplynula lehota na prebratie smernice, tieto súdy musia urobiť všetko, čo je pri výkone ich právomoci možné, aby nebol ohrozený výsledok, o ktorý 118. Je preto zjavné, že rovnakú povinnosť sa usiluje smernica. Inak povedané, musia sa treba uznať vo vzťahu k smerniciam, pri tiež snažiť uprednostniť taký výklad vnútro­ ktorých ešte lehota na prebratie neuplynula, štátneho práva, ktorý bude najbližší zneniu keďže patria medzi právne pramene a duchu smernice. a vyvolávajú právne účinky nie počínajúc uplynutím tejto lehoty, ale počínajúc na­ dobudnutím účinnosti, tzn. podľa článku 254 ES v deň, ktorý je v nich stanovený, a ak nie je stanovený, dvadsiaty deň po ich uverej­ není.

IV - Návrh

Vo svetle predchádzajúcich úvah navrhujem Súdnemu dvoru, aby Arbeitsgericht odpovedal takto:

„1. a) Doložka 8 bod 3 smernice Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP, neodporuje takému vnútroštátnemu ustanoveniu, akým je článok 14 ods. 3 zákona o pracovnom pomere na kratší pracovný čas a o zmluvách na dobu určitú z 21. decembra 2000 (TzBfG) v znení zákona z 23. decembra 2002 o poskytovaní moderných služieb na trhu práce (tzv. Hartzov zákon), ktorý z oprávnených dôvodov podpory zamestnanosti, nezávislých od preberania samotnej smernice, znížil vekovú hranicu, za ktorou je možné bez obmedzení uzatvárať pracovné zmluvy na dobu určitú, z 58 na 52 rokov.

I-10011

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKATA - A. TIZZANO - VEC C-144/04

1. b) Súdny dvor nemá právomoc rozhodnúť o otázke 1 písm. b).