C-145/04

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKĀTA - A. TIZZANO - VECI C-145/04 A C-300/04

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA ANTONIO TIZZANO prednesené 6. apríla 2006 1

Obsah

I— Právny rámec I - 7922

A — Medzinárodné právo I - 7922

B — Právo Spoločenstva I - 7922

b) EPRA 2003 I - 7926

2. Vec C-300/04 I - 7927

a) Ústavné zriadenie Holandského kráľovstva I - 7927

b) Holandský volebný zákon I - 7927

II — Skutkový stav a konanie I - 7929

A- Vec C-145/04 I - 7929

B — Vec C-145/04 I - 7933

1. Úvod I -7933

2. O prvom žalobnom dôvode I - 7934

a) Úvod I - 7934

b) O práve občanov Spoločenstva voliť v európskych voľbách I - 7935

c) O možnosti rozšírenia práva voliť na štátnych príslušníkov tretích štátov I - 7937

3. O piatej otázke I - 7958

IV — O trovách konania vo veci C-145/04 I -7959

V — Návrh I - 7959

1. Vo veci C-145/04 podanej podľa článku teľov Gibraltáru na voľbách do Európskeho 227 ES Španielske kráľovstvo namieta, že parlamentu, a najmä, že umožnilo voliť aj S p o j e n é kráľovstvo Veľkej B r i t á n i e osobám, ktoré majú pobyt na tomto území, a Severného Írska porušilo právo Spoločen­ ale ktoré nemajú štátnu príslušnosť člen­ stva spôsobom, akým sa konala účasť obyva­ ského štátu, a teda občianstvo Únie.

I - 7921

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKATA — A. TIZZANO — VECI C-145/04 A C-300/04

I - 7922

ŠPANIELSKO/SPOJENÉ KRÁĽOVSTVO

2. Občania únie používajú práva poskyto­ úprava môže stanoviť odchýlky, ak je to vané touto zmluvou a vzťahujú sa na nich odôvodnené špecifickými problémami nie­ povinnosti, ktoré im táto zmluva ukladá." ktorého členského štátu." 3

7. V tejto súvislosti tiež pripomínam, že 2. Volby do Európskeho parlamentu „otázka, či jednotlivec má štátnu príslušnosť členského štátu, sa rozhodne na základe vnútroštátnych predpisov tohto členského štátu. Členské štáty môžu vyhlásiť a vydať 9. Podľa článku 189 ods. 1 ES: informácie o tom, kto sa pokladá za štátneho príslušníka pre spoločenstvo, a to na základe deklarácie predloženej predsedníctvu, pri­ čom túto deklaráciu možno kedykoľvek v prípade potreby zmeniť". 2 „Európsky parlament sa skladá zo zástupcov ľudu štátov, ktoré sú členmi Spoločenstva a vykonáva právomoci, ktorými ho poveruje táto zmluva."

8. Článok 19 ods. 2 ES znie:

10. Článok 190 ES znie:

Rada so súhlasom Európskeho parlamentu 12. Vo vzťahu k „aspektom neupraveným" vyjadreným väčšinou hlasov svojich poslan­ aktom z roku 1976 majú členské štáty cov jednomyseľne prijme zodpovedajúce možnosť „uplatňovať svoje vnútroštátne pravidlá a odporučí členským štátom prijať ustanovenia" (odôvodnenie č. 1 rozhodnutia ich v súlade s príslušnými vnútroštátnymi 2002/772). ústavnými predpismi."

13. Článok 8 aktu z roku 1976 totiž stano­ vuje: 11. Aby sa umožnilo voliť členov Európ­ skeho parlamentu (v tom čase nazývanom Zhromaždenie) priamym všeobecným hla­ sovaním, bolo, ako je známe, prijaté rozhodnutie zástupcov členských štátov v Rade 76/787/ESUO, EHS, Euratom z 20. septembra 1976 o „Akte o priamych a všeobecných voľbách poslancov Európ­ „S výhradou ustanovení tohto aktu sa skeho parlamentu" 4, naposledy zmenené volebný postup v každom členskom štáte a doplnené rozhodnutím Rady 2002/772/ spravuje jeho vnútroštátnymi predpismi. ES, Euratom 5(ďalej len „akt z roku 1976"). Ako je tiež známe, toto rozhodnutie nesta­ novilo jednotný volebný postup, ale obme­ dzilo sa na ustanovenie niektorých „zásad spoločných pre všetky členské štáty" týkajú­

Týmito vnútroštátnymi predpismi, ktoré 4 — Ú. v. ES L 278, s. 1. môžu v prípade potreby zohľadniť osobitú 5 — Rozhodnutie Rady 2002/772/ES, Euratom z 25. júna a 23. septembra 2002, ktorým sa mení a dopĺňa Akt situáciu v členských štátoch, nesmie byť o priamych a všeobecných voľbách poslancov Európskeho dotknutá podstata pomerného volebného parlamentu, pripojený k rozhodnutiu 76/787/ESUO, EHS, Euratom (Ú. v. ES L 283, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 137). systému."

16. Pokiaľ ide o to, čo je podstatné pre toto konanie, je osobitne potrebné poukázať na odseky 3 a 4 tohto ustanovenia, ktoré znejú:

18. Na účely veci C-300/04 je naopak „3. Na zámorské krajiny a územia uvedené potrebné zdôrazniť, že Aruba patrí medzi v zozname v prílohe II tejto zmluvy sa zámorské krajiny a územia podľa článku 299 vzťahujú osobitné dojednania pre pridruže­ ods. 3 ES, ktoré je uvedené v prílohe II nie stanovené v štvrtej časti tejto zmluvy. Zmluvy.

6 — Na účely celkovej rekonštrukcie právneho rámca Spoločenstva týkajúceho sa Gibraltáru si dovolím odkázať na moje návrhy zo 16. januára 2003 vo veci Komisia/Spojene kráľovstvo, C-30/01, o ktorej sa rozhodlo rozsudkom z 23.septembra 2003, Zb. s. I-9481, najmä s. I-9183.

I - 7925

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKATA — A. TIZZANO — VECI C-145/04 A C-300/04

b) EPRA 2003 23. V súlade s článkom 16 ods. 1 EPRA 2003 môže byť do uvedeného zoznamu zapísaná osoba, ktorá spĺňa tieto kumulatívne pod­ mienky: 20. Dňa 8. mája 2003 prijalo Spojené kráľov­ stvo European Parliament (Representation) Act 2003 [zákon z roku 2003 o zbore voličov pre voľby do Európskeho parlamentu (ďalej len „EPRA 2003")]. — má bydlisko na Gibraltári,

7 — 0 situácii v kolóniách Gibraltáru pozri rezolúciu Spojených národov 2429 (XXIII) z 18. decembra 1968. 8 — SI 2004/366.

I - 7926

ŠPANIELSKO/SPOIENÉ KRÁĽOVSTVO

— má takú spôsobilosť na právne úkony, 25. QCC nie sú občanmi Spojeného kráľov­ ktorá ju nerobí nespôsobilou voliť, stva.

— dosiahla vek 18 rokov, 2. Vec C-300/04

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - A. TIZZANO - VECI C-145/04 A C-300/04

vymedzuje osoby oprávnené voliť pomocou 30. Článok Y 3 uvedeného zákona odkazu na príslušné ustanovenia týkajúce sa v súvislosti s volbami členov Európskeho volieb do jednotlivých vnútroštátnych parla­ parlamentu uvádza: mentov.

29. Pokiaľ ide o volby do vnútroštátneho „Právo voliť majú: parlamentu v Holandsku, článok B 1 holand­ ského volebného zákona stanovuje:

a) osoby, ktoré majú právo voliť vo volbách poslancov Tweede Kamer der Staten- „1. Poslanci Tweede Kamer der Staten- Generaal; Generaal sú volení osobami, ktoré sú v deň predloženia kandidatúr holandskými štát­ nymi príslušníkmi a ktoré v deň konania volieb dosiahli vek 18 rokov, s výnimkou tých osôb, ktoré majú v deň predloženia kandi­ datúr skutočné bydlisko v Holandských Anti­ lách alebo na Arube. b) osoby, ktoré nie sú holandskými štát­ nymi príslušníkmi, ale sú štátnymi príslušníkmi iného členského štátu Európskej únie, pod podmienkou, že:

2. Táto výnimka sa nevzťahuje na:

1 ° v deň predloženia kandidatúr majú svoje skutočné bydlisko a) holandského štátneho príslušníka, ktorý v Holandsku, mal v Holandsku bydlisko aspoň 10 rokov;

31. Ako je známe, Európsky súd pre ľudské práva na základe žaloby, ktorú podala britská štátna príslušníčka s bydliskom na Gibraltári, pani Matthews, rozhodol rozsudkom „Vzhľadom na článok 6 ods. 2 Zmluvy z 18. februára 1999, že Spojené kráľovstvo o Európskej únii, podľa ktorého: ,Únia tým, že sa na Gibraltári nekonali voľby do rešpektuje základné ľudské práva, ktoré Európskeho parlamentu, porušilo článok 3 zaručuje Európsky dohovor na ochranu protokolu č. 1 k EDĽP 9. ľudských práv a základných slobôd podpí­ saný v Ríme 4. novembra 1950 a ktoré vyplývajú z ústavných tradícií členských štátov, ako základných princípov práva spo­ ločenstva', Spojené kráľovstvo zabezpečí, aby boli prijaté zmeny a doplnenia potrebné na 32. Spojené kráľovstvo chcelo vykonať tento to, aby sa voličom Gibraltáru umožnilo rozsudok, a preto v roku 2002 navrhlo zúčastniť sa volieb do Európskeho parla­ zmenu a doplnenie prílohy II aktu z roku mentu v rámci jedného z existujúcich voleb­ 1976, aby sa odstránila prekážka, ktorá ných obvodov Spojeného kráľovstva a za vyplýva zo skutočnosti, že, ako bolo uvedené rovnakých podmienok ako ostatným voličom (pozri bod 14 vyššie), táto príloha ukladá tohto volebného obvodu, aby tak v súlade Spojenému kráľovstvu uplatňovať ustanove­ s právom Európskej únie splnilo svoju nia tohto aktu iba vo vzťahu k Spojenému povinnosť, ktorá mu vyplýva z rozsudku kráľovstvu. Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Matthews/Spojené kráľovstvo." 1 0

9 — Pozri Európsky súd pre hulské práva, rozsudok z 18. februára 1999. Matthews v. Spojenó kráľovstvo [GC], c. 24833/94, ESĽP. Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I. 10 — Neoficiálny preklad.

36. Španielske kráľovstvo však hneď reago­ valo tak, že namietalo, že podľa jeho názoru spôsob, akým sa upravovala účasť obyvateľov Gibraltáru na voľbách do Európskeho parla­ 39. Španielsko nebolo spokojné s vyhlá­ mentu a najmä skutočnosť, že sa umožnilo sením Komisie a žalobou podanou voliť aj osobám, ktoré majú bydlisko na 18. marca 2004 navrhuje, aby Súdny dvor tomto území, ale nie sú štátnymi prísluš­ určil, že: níkmi členského štátu, a teda nemajú občian­ stvo Únie, spôsobuje, že tento zákon je v rozpore s právom Spoločenstva. „Spojené kráľovstvo tým, že prijalo European Parliament (Representation) Act 2003, poru­ šilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článkov 189 ES, 190 ES, 17 ES a 19 ES, ako aj z Aktu o priamych a všeobecných voľbách poslancov 37. Keďže tieto pripomienky neboli zohľad­ Európskeho parlamentu, ktorý je pripojený nené, Španielsko sa na základe článku 227 ES k rozhodnutiu Rady 76/787/ESUO, EHS, rozhodlo 28. júla 2003 obrátiť na Komisiu. Euratom z 20. septembra 1976 o priamych a všeobecných voľbách poslancov Zhromaž­ denia."

38. Komisia umožnila príslušným štátom, 40. Uznesením predsedu Súdneho dvora aby si vzájomne predložili ústne aj písomné z 8. septembra 2004 sa vyhovelo návrhu na pripomienky v rámci kontradiktórneho vstup Komisie ako vedľajšieho účastníka do konania a potom vydala toto vyhlásenie: konania C-145/04 na podporu návrhov Spojeného kráľovstva.

41. Na pojednávaní 5. júla 2005 bola vypo­ čutá vláda Španielska, Spojeného kráľovstva, „V nadväznosti na dôkladné preskúmanie ako aj Komisia. sťažnosti Španielskeho kráľovstva a vypočutie, ktoré sa konalo 1. októbra, sa Komisia domnieva, že Spojené kráľovstvo rozšírilo volebné právo na osoby, ktoré majú 11 — Neoficiálny preklad.

45. Proti tomuto rozhodnutiu podali páni Eman a Sevinger 28. mája 2004 odvolanie na 48. Uznesením predsedu Súdneho dvora Raad van State, v ktorom uviedli, že holand­ z 23. augusta 2004 bola táto žiadosť zamiet­ ský volebný zákon je v r o z p o r e nutá z dôvodu, že sa týkala oblasti (pod­ s ustanoveniami Zmluvy týkajúcimi sa mienok účasti na referende o Ústave), ktorá občianstva Únie v spojení s článkom 3 nesúvisí s konaním vo veci samej (týkajúcej protokolu č. 1 k EDĽP. Podľa ich názoru sa naopak práva voliť vo voľbách do Európ- totiž tieto ustanovenia priznávajú právo voliť vo voľbách do Európskeho parlamentu všet­ kým štátnym príslušníkom členského štátu, 12 - Ú. v. EÚ C 310, 16.12.2004.

I - 7931

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKATA - A. TIZZANO - VECI C-145/04 A C-300/04

skeho parlamentu) a predpokladá udalosť 52. Na pojednávaní 5. júla 2005 Súdny dvor (schválenie zákona o vyhlásení uvedeného vypočul pána Emana, holandskú vládu, referenda), ktorá ešte v tom okamihu nena­ francúzsku vládu, španielsku vládu a vládu stala. Spojeného kráľovstva, ako aj Komisiu.

49. Raad van State listom z 22. februára 2004 oznámil Súdnemu dvoru, že zákon III — Právne posúdenie o poradnom referende o Zmluve o ústave pre Európu nadobudol účinnosť 13, a preto opätovne podal žiadosť, aby prejudiciálne konanie prebehlo v skrátenom konaní. Nový zákon obdobne ako zákon o volbách do Európskeho parlamentu totiž ustanovil, že A — Úvodné poznámky referenda sa môžu zúčastniť iba tie osoby, ktoré majú právo voliť vo volbách do vnútroštátneho parlamentu v Holandsku.

53. Ako som už uviedol, veci C-145/04 a C-300/04 majú popri riešení osobitných problémov každej z nich aj spoločné aspekty, ktoré ma vedú k tomu, aby som sa nimi zaoberal spoločne. 50. Keďže sa žiadosť o skrátené konanie naďalej týkala oblasti, ktorá nesúvisí s konaním vo veci samej, uznesením pred­ sedu Súdneho dvora z 18. marca 2005 bola aj táto druhá žiadosť zamietnutá.

občanmi Únie, ale majú bydlisko na území, 57. Súd v Štrasburgu pri tejto príležitosti akým je Aruba, ktoré patrí medzi zámorské zdôraznil, že v nadväznosti na zmeny krajiny a územia a vzťahuje sa naň osobitný a doplnenia, ktoré boli prijaté Maastricht­ režim pridruženia k Spoločenstvu. skou zmluvou, Európsky parlament „je dostatočnou súčasťou osobitného legislatív­ neho procesu, ktorý vedie k prijímaniu aktov podľa článku 189 B a 189 C Zmluvy ES [teraz články 251 ES a 252 ES], okrem toho, že je súčasťou všeobecnej demokratickej kontroly nad činnosťami Európskeho spoločenstva, 55. Obe veci si teda, aj keď z iných hľadísk, aby sa dalo dospieť k záveru, že je súčasťou vyžadujú výklad ustanovení Zmluvy .zákonodarného zboru'" 14 území, akým je o občianstve Únie a o voľbách Európskeho Gibraltár, v ktorom majú akty prijaté so parlamentu, najmä pokiaľ ide o oprávnenie zásadným prispením tohto parlamentu a výkon tohto práva voliť. „priamy účinok" 15 v tom zmysle, že v nich „priamo" vyjadrujú „svoje účinky" a „dotýkajú sa" obyvateľstva tohto miesta rovnako, ako akty prijaté miestnymi zákono­ darnými zhromaždeniami. 16

B — Vec C-145/04

1. Úvod

59. Ako už bolo uvedené (bod 34) mentu na také osoby, akými sú QCC, v nadväznosti na tento rozsudok sa Spojené ktoré nie sú štátnymi príslušníkmi kráľovstvo vyhlásením z 18. februára 2002 Spojeného kráľovstva, je v rozpore zaviazalo urobiť všetko potrebné na to, „aby s článkami 17 ES, 19 ES, 189 ES sa voličom Gibraltáru umožnilo zúčastniť sa a 190 ES, volieb do Európskeho parlamentu v rámci jedného z existujúcich volebných obvodov Spojeného kráľovstva a za rovnakých pod­ mienok ako ostatným voličom tohto voleb­ ného obvodu". — druhým z nich namieta toto isté roz­ šírenie, ako aj začlenenie Gibraltáru do jedného existujúceho volebného obvodu v Anglicku alebo vo Walese z hľadiska 60. Nielen to, ale v nadväznosti na toto porušenia prílohy II aktu z roku 1976 vyhlásenie potom Spojené kráľovstvo prijalo a záväzkov, ktoré Spojené kráľovstvo EPRA 2003. Ako už bolo uvedené (pozri bod prijalo vo svojom vyhlásení 20 a nasi, vyššie), týmto zákonom bol z 18. februára 2002 (pozri bod 34 ustanovený nový volebný obvod, ktorý vyššie). zahŕňa Gibraltár a jeden existujúci volebný obvod Anglicka alebo Walesu (tzv. „kombi­ novaný volebný obvod"); a bol vytvorený osobitný zoznam voličov vedený miestnym funkcionárom („Clerk of the House of Assembly of Gibraltar"), v ktorom musia byť zapísané osoby oprávnené voliť. Medzi tieto osoby patria aj takzvaní QCC („Quali- fing Commonwealth Citizens"), a teda obča­ 2. O prvom žalobnom dôvode nia krajín Commonwealthu, od ktorých sa nepožaduje oprávnenie alebo povolenie na vstup alebo na pobyt na Gibraltári alebo ktoré majú oprávnenie alebo povolenie, ktoré ich oprávňujú na vstup alebo pobyt na Gibraltári (pozri bod 24 vyššie). a) Úvod

63. Britská vláda však tento žalobný dôvod 65. Tieto údaje podľa môjho názoru platia odmieta a tvrdí, že určenie osôb, ktoré majú v dvoch smeroch: v kladnom v tom zmysle, príslušné právo, je v celom rozsahu pone­ že vymedzujú hranice slobody členských chané na členské štáty. Podľa jej názoru sa š t á t o v o b m e d z o v a ť t o t o právo, totiž na európske voľby „vo vzťahu a v zápornom v tom zmysle, že vymedzujú k aspektom neupraveným" jednotným spô­ hranice ich slobody priznať ho. sobom právom Spoločenstva uplatňujú „vnútroštátne ustanovenia" jednotlivých členských štátov (pozri prvé odôvodnenie rozhodnutia 2002/772 a článok 8 aktu z roku 1976). Keď neexistuje právny predpis Spolo­ čenstva, patrí členským štátom právomoc 66. Hoci sa v tejto veci (na rozdiel od toho, určiť, ktoré osoby sa môžu zúčastniť na k čomu dochádza vo veci C-300/04) zdôraz­ európskom hlasovaní, a teda aj rozšíriť túto ňuje najmä druhá možnosť, veľmi stručne účasť na také osoby, akými sú QCC, ktoré sú spomeniem aj prvú, najmä aby som spojil štátnymi príslušníkmi tretích krajín. rozbor oboch možností (a oboch konaní) do V konečnom dôsledku ide o legitímny výkon jedného súhrnnejšieho posúdenia systému práva voľnej úvahy, ktorý v tejto oblasti právo a zásad, z ktorých vychádza. Spoločenstva priznáva členským štátom.

b) O práve občanov Spoločenstva voliť v európskych voľbách

Únie, ktoré používajú podľa článku 17 členovia Európskeho parlamentu sú volení ods. 2 ES. Mohol by som ale poznamenať, „v priamych a všeobecných volbách". Toto že článok 19 ods. 2 ES umožňuje štátnym pravidlo totiž svedčí v prospech priznania 20 príslušníkom jedného členského štátu voliť práva voliť „čo najväčšiemu počtu" osôb , v európskych voľbách v inom členskom štáte, a teda aspoň v zásade všetkým osobám v ktorom má bydlisko za tých istých patriacim do štátneho spoločenstva. podmienok ako štátny príslušník tohto štátu, z čoho možno určitým spôsobom predpo­ kladať priznanie dotknutého práva občanom Únie. Rovnako by som mohol v tom istom zmysle argumentovať na základe článkov 189 ES a 190 ES, ktoré stanovujú, že Európsky parlament je zložený zo zástupcov „ľudu", a teda (aspoň) štátnych príslušníkov „štátov, ktoré sú členmi Spoločenstva". 70. Túto zásadu tiež potvrdzuje skutočnosť, že dotknuté právo je základným právom chráneným Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slo­ bôd, najmä článkom 3 protokolu č. 1 k EDĽP, ktorý zaväzuje „vysoké zmluvné strany... konať v primeraných intervaloch slobodné volby s tajným hlasovaním za podmienok, ktoré zabezpečia slobodné vyjadrenie názo­ rov ľudu pri voľbe zákonodarného zboru". Ide teda o „jeden zo základných nástrojov, ktorý umožňuje chrániť ,skutočne demokra­ tický politický systém'" 21, a presnejšie, o „subjektívne právo" „rozhodujúce pre ustanovenie a ochranu základov skutočnej 69. Ale bez ohľadu na tieto a ďalšie možné demokracie, ktorá sa riadi právnym štá­ odkazy sa mi zdá, že oprávnenie na výkon tom". 22

uvedených ustanovení sú občania Únie 74. Svoje tvrdenie opiera o články 17 ES, takpovediac „nevyhnutne" oprávnení na 19 ES, 189 ES a 190 ES, ako aj o prílohu II výkon práva voliť vo voľbách do Európskeho k aktu z roku 1976, o ktorých sa už viackrát parlamentu v tom zmysle, že aspoň v zásade hovorilo. Musím však spresniť, že na spomí­ môžu všetci požívať toto právo. Tým však nie nané články Zmluvy sa odkazuje vo vzťahu sú dotknuté prípadné obmedzenia, ktoré sa k prvému žalobnému dôvodu, pričom na v tejto oblasti zvyčajne ukladajú (vek, byd­ prílohu II sa odkazuje na účely druhého lisko, podmienky oprávnenia byť volený, žalobného dôvodu. V nasledujúcej diskusii nezlučiteľnosť, atď.) alebo aj osobitné prípady zachovám aj ja toto rozlíšenie, nielen (akými sú prípady, o ktorých sa bude hovoriť z dôvodu uvedeného členenia žaloby, ale tiež neskôr: pozri bod 153 nižšie). a najmä z dôvodu, že ako uvidíme, tak znenie otázok, ako aj odpovede na nich sa v týchto dvoch prípadoch odlišujú.

I - 7937

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKATA — A. TIZZANO — VECI C-145/04 A C-300/04

vateľstvo, ktoré má bydlisko na určitom medzi sebou spoločnými tradíciami, kultú­ území, ale osoby, ktoré majú rovnakú rou, jazykom, etnikom, náboženstvom atd'., národnosť, a teda štátnych príslušníkov nezávisle na ich príslušnosti k tomu istému týchto štátov. Použitie pojmu „ľud" štátnemu zriadeniu (a teda nezávisle na ich v zmysle „národ" v mnohých ústavách postavení štátnych príslušníkov tohto štátu). členských štátov je toho jasným dôkazom. Ale ak je to tak, zdá sa mi zrejmé, že toto nemôže byť význam, v akom spomínané články používajú pojem „ľud". V takom prípade by totiž bolo na jednej strane potrebné zahrnúť do tohto pojmu aj osoby, ktoré nie sú štátnymi príslušníkmi členských štátov, keďže súčasťou „národa" sú všetci 77. Pokiaľ ide o mňa a zatiaľ nezávisle na jednotlivci, ktorí majú uvedené spoločné osobitnej otázke QCC (na základe ktorej, ako znaky, aj keď z dôvodu historicko-politických bude vidieť ďalej, naopak považujem španiel­ okolností patria do iných štátnych útvarov. ske námietky za dôvodné), nemyslím, že zo Na druhej strane by sa museli vylúčiť tí zásad a všeobecných pravidiel Zmluvy je jednotlivci (alebo celé spoločenstvá!), ktorí možné, ako to tvrdí žalujúca vláda, vyvodiť nepatria do „národa" a sú štátnymi prísluš­ absolútny zákaz rozšírenia práva voliť na iné níkmi štátu (ide napríklad o etnické osoby ako štátnych príslušníkov členských a jazykové m e n š i n y ) . To zjavne štátov. A to z dôvodov, ktoré sa teraz a odhliadnuc od akejkoľvek ďalšej úvahy nie pokúsim vysvetliť. je úmyslom Zmluvy, ani toho, k čomu dochádza v praxi, a domnievam sa, že ani toho, čo sleduje žalujúca vláda.

84. Inými slovami, okrem toho, že táto zhoda nie je absolútnym pravidlom, môže chýbať v oboch smeroch. Samozrejme bežne môže rozdiel vzniknúť z obmedzenia okruhu 82. Na vylúčenie tohto záveru je veľa dôvo­ štátnych príslušníkov, ktorí môžu požívať dov. Obmedzím sa na pripomienku, že keby dotknuté právo, vzhľadom na to, že štáty sa bol tento záver správny, bolo by veľmi ťažké zvyčajne zaoberajú (práve vo vzťahu odôvodniť obmedzenia, ktoré sa, ako bolo k štátnym príslušníkom) ukladaním podmie­ tiež uvedené, bežne stanovujú v oblasti nok výkonu práva voliť, a teda podmienok volebného práva tak, ako by bolo tiež ťažké, spolupatričnosti k „zboru voličov" (pozri bod ak nie nemožné, odôvodniť veľkorysejší 71 vyššie a najmä tiež bod 148 a nasi, nižšie prístup, ktorý často využívajú tie isté členské v súvislosti s vecou C-300/04). Nemožno štáty. Nehovoriac o paradoxe, na základe však vylúčiť, že z dôvodu osobitných vnútro­ ktorého by sa potom na jednej strane štátnych okolností alebo politických volieb priznala štátu široká právomoc voľnej úvahy zákonodarcu sa rozdiel prejaví aj v zmysle pri rozhodovaní o kritériách, obmedzeniach rozšírenia voličskej základne. a spôsoboch priznávania vlastnej štátnej príslušnosti, a teda aj o rozšírení postavenia občana Únie v celom svojom rozsahu, na druhej strane by sa však uprela možnosť udeliť jedno z práv spojených s týmto postavením (možno to najvýznamnejšie).

85. To napokon potvrdzuje, ako to správne pripomenuli tiež Spojené kráľovstvo a Komisia, práve skúsenosť niektorých člen­ ských štátov. Hoci má totiž rozsiahlu pre­ 83. Za týchto podmienok je potrebné sa vahu sklon k vyhladzovaniu práva voliť iba domnievať, že zhodu medzi pojmami „ľud/ štátnym príslušníkom (s niektorými výnim­ štátni príslušníci" a „zbor voličov" nemožno kami), nechýbajú prípady, v ktorých je považovať za absolútne a nevyhnutné pra­ v skutočnosti zbor voličov vymedzený širšími vidlo. Určite v sebe zahŕňa to (ako som už pojmami.

87. Mohol by som poukázať aj na prebieha­ júce diskusie (a niekedy dokonca aj na sformulované návrhy) vo viac ako jednom členskom štáte týkajúce sa možnosti za určitých podmienok priznať právo voliť 90. Keď sa posunieme do všeobecnejšej cudzincom (nie občanom Spoločenstva), roviny, nezdá sa mi ani, že by článok 17 ES ktorí majú určitú dobu bydlisko v členskom stanovoval niečo v opačnom zmysle oproti štáte. tomu, čo bolo uvedené. Ako totiž podotkla vláda Spojeného kráľovstva a Komisia, keď sa uvádza, že „občania únie používajú práva poskytované touto zmluvou a vzťahujú sa na nich povinnosti, ktoré im táto zmluva ukladá", určite toto ustanovenie týmto oso­ bám priznáva mnohé práva upravené inde 88. Toto všetko ma vedie k záveru, že keď (najmä v článkoch 18 ES až 21 ES). Vôbec články 189 ES a 190 ES stanovujú, že však nepredpokladá, že iba občania Únie Európsky parlament sa „skladá zo zástupcov môžu používať tieto práva. ľudu štátov, ktoré sú členmi Spoločenstva", na jednej strane zjavne (z vyššie uvedených dôvodov) nevyžadujú, aby všetci štátni prí­ slušníci týchto štátov mali skutočne právo voliť a byť zastúpení v tomto zhromaždení, na druhej strane nevyhradzujú nevyhnutne toto právo iba štátnym príslušníkom.

91. To napokon vyplýva zo samotnej Zmluvy, ktorá výslovne rozširuje niektoré z týchto práv aj na iné osoby ako občanov Únie. Stačí napríklad pripomenúť, že podľa článkov 194 ES a 195 ES má petičné právo 89. Na základe toho, keď teraz prejdem obrátiť sa na Európsky parlament alebo k iným argumentom španielskej vlády, právo obrátiť sa na Európskeho ombuds-

93. O to viac, že toto rozšírenie sa zdá byť v súlade s demokratickou zásadou priamych 24 — Pozri Európsky súd pre ľudské práva, rozsudky Mathieu- -Mohin a Clerfayt v. Belgicko, už citovaný, bod 51, a Hirst a všeobecných volieb, na ktorej sa zakladá aj v. Spojené kráľovstvo, už citovaný, bod 59. Európska únia. Toto pravidlo totiž, ako už 25 — Pozri Lignes directrices ritt Code ¡ic bonne conduite en matière électorale, ktoré prijala Európska komisia pre demokraciu bolo uvedené (pozri bod 69) svedčí prostredníctvom práva Rady Európy (známa ako Benátska komisia) na svojom 52. zasadnutí (Benátky, 18. aż 19. október v prospech priznania práva voliť „čo najväč­ 2002) (5 1) a príslušný Rapport explicatif (§ 1).

I - 7941

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKATA — A. TIZZANO — VECI C-145/04 A C-300/04

96. Ani táto námietka španielskej vlády sa mi volebného obdobia (článok 5), nezlučiteľ­ však nezdá byť presvedčivá. Opomína totiž, nosti s výkonom poslaneckého mandátu že namietaná rozdielnosť právnych úprav je (článok 7), obdobia konania volieb (článok predovšetkým výsledkom situácie, ktorá je 10) a okamihu začiatku sčítania hlasov takpovediac uzákonená samotnou Zmluvou, (článok 11). ako aj zákonodarcom Spoločenstva.

99. Vo vzťahu k všetkým ostatným „aspek­ tom neupraveným" aktom z roku 1976 majú členské štáty možnosť „uplatňovať svoje 97. Ako je známe, Zmluva zveruje Európ­ vnútroštátne ustanovenia" (odôvodnenie skemu parlamentu úlohu vypracovať návrhy č. 1 rozhodnutia 2002/772). Podľa článku 8 na priame a všeobecné voľby konané „jed­ totiž „s výhradou ustanovení tohto aktu sa notným postupom vo všetkých členských volebný postup v každom členskom štáte štátoch alebo v súlade so zásadami spoloč­ spravuje jeho vnútroštátnymi predpismi", nými pre všetky členské štáty", pričom tieto ktoré „môžu v prípade potreby zohľadniť návrhy mali byť potom prijaté Radou s tým, osobitú situáciu v členských štátoch". že Rada členským štátom odporučí prijať ich v súlade s príslušnými vnútroštátnymi ústav­ nými predpismi (článok 190 ods. 4 ES).

104. V tomto zmysle by sa mi napríklad zdalo byť v súlade s týmito zásadami vylúčenie možnosti rozšíriť právo voliť na osoby, ktoré nemajú žiadny skutočný vzťah e) O obmedzení rozširovania práva voliť so Spoločenstvom, a to aj v súlade s logikou systému, a povedal by som, v súlade s ustanoveniami, ktoré, ako už bolo uvedené (bod 91), práve na základe tohto kritéria rozširujú práva občanov na iné osoby.

102. Výkon tejto právomoci samozrejme nemôže byť neobmedzený: tak vo všeobec­ nosti, lebo voľby do Európskeho parlamentu nie sú záležitosťou jedného členského štátu, ale dotýkajú sa celej Únie a majú odraz v celej Únii; ako aj osobitne, lebo tie isté 105. Rovnako sa mi stále zdá nevyhnutné znenia právnych predpisov Spoločenstva, v súlade s vyššie uvedenými kritériami ktoré boli doteraz brané do úvahy, jasne obmedziť rozšírenie dotknutého práva na preukazujú, že „normálnym" prípadom je, že prípady, v ktorých sa predpokladá rovnaké právo voliť patrí občanom Únie. rozšírenie aj pre volby do vnútroštátneho parlamentu.

103. Domnievam sa teda, že takáto právo­ moc sa môže vykonávať iba výnimočne 106. Toto všetko určite nezmenší nesúmer­ a v rámci obmedzení a podmienok zlučiteľ­ nosť vyvolanú pretrvávajúcou neexistenciou ných s právom Spoločenstva. To znamená, že úplnej spoločnej právnej úpravy. Budú teda je v každom prípade potrebné zabezpečiť existovať členské štáty, v ktorých môžu voliť dodržiavanie všeobecných zásad právneho cudzinci s bydliskom v tomto členskom štáte poriadku, akými sú v tomto prípade najmä alebo občania s bydliskom v tretích kraji­ zásady rozumného uváženia, proporcionality nách, pričom v iných členských štátoch bude a zákazu diskriminácie, okrem samozrejme jedna z týchto možností alebo obe vylúčené.

108. Na základe všetkých týchto dôvodov sa 111. Teraz ostáva určiť, či tento istý žalobný preto domnievam, že články 17 ES, 19 ES, dôvod nemôže byť odôvodnený na základe 189 ES a 190 ES v zásade nebránia tomu, aby údajného porušenia prílohy II aktu z roku Spojené kráľovstvo v súlade s ustanoveniami 1976. Ako som však už naznačil (pozri týkajúcimi sa volieb do vnútroštátnych záko­ bod 74 vyššie), z tohto pohľadu sa otázka nodarných zborov priznalo právo voliť vo nepredkladá v rovnakom znení a v žalobe volbách do Európskeho parlamentu osobám, tiež úzko súvisí s druhým žalobným dôvo­ akými sú QCC, ktoré nie sú štátnymi dom, ktorý predložilo Španielsko, a teda sa príslušníkmi Spojeného kráľovstva a ani ňou budem zaoberať v súvislosti s týmto iných členských štátov, ale majú bydlisko druhým žalobným dôvodom. v Spojenom kráľovstve alebo na niektorom území, akým je Gibraltár, za ktoré v zahraničných vzťahoch zodpovedá. 27 — V „novom vyhlásení vlády Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného írska týkajúcom sa vymedzenia pojmu ,občania'" (U. v. ES C 23, 1983, s. 1) z roku 1982, ktorý od 1. januára 1983 nahradil obdobné vyhlásenie z roku 1972 pripojené k záverečnému aktu Zmluvy o pristúpení Spoje­ ného kráľovstva, sa spresňuje, že „pokiaľ ide o Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného írska, pojmami ,občania', ,občania členských štátov' alebo „občania členských štátov a zámorských krajín a území", ktoré sú uvedené Zmluve o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, v Zmluve o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu a v Zmluve o založení Európskeho spoločenstva uhlia 109. Prirodzene, z hľadiska tohto záveru a ocele alebo v iných sekundárnych aktoch vychádzajúcich z týchto Zmlúv, sa rozumejú: a) britskí občania; b) osoby, neobstojí ani námietka španielskej vlády, ktoré sú britskými subiektmi v zmysle štvrtej časti podľa ktorej Spojené kráľovstvo vo vyhlásení zákona ,British Nationality Act' z roku 1981 [zákon o britskom štátnom občianstve] a ktoré majú právo pobytu z roku 1982 neuviedlo kategóriu QCC medzi v Spojenom kráľovstve, a z tohto dôvodu nepodliehajú imigračnej kontrole Spojeného kráľovstva; c) občania brit­ kategóriami osôb, ktoré sa musia považovať ských závislých území, ktorí získali občianstvo z dôvodu za „občanov Spojeného kráľovstva" v zmysle vzťahu s Gibraltárom".

113. V tejto súvislosti španielska vláda predo­ všetkým pripomína, že na základe prílohy II môže Spojené kráľovstvo uplatňovať ustano­ — vytvoriť pre európske voľby nový venia aktu z roku 1976 o voľbách do volebný obvod, ktorý pripája Gibraltár Európskeho parlamentu „iba vo vzťahu k volebnému obvodu Anglicka alebo k Spojenému kráľovstvu", a teda nie vo Walesu (článok 9 EPRA 2003), čím vzťahu k Gibraltáru, ktorý nie je a nikdy v skutočnosti pripája územie kolónie nebol súčasťou tohto kráľovstva. To nezna­ k územiu Spojeného kráľovstva, mená, že by Spojené kráľovstvo nemalo vykonať už citovaný rozsudok Matthews, a teda usporiadať európske voľby aj v kolónii; podľa Španielska však bolo potrebné urobiť to spôsobom, ktorý sama anglická vláda uviedla vo vyhlásení — umožniť voliť na Gibraltári (článok 15), z 18. februára 2002, a teda tak, „aby sa voličom Gibraltáru umožnilo zúčastniť sa volieb do Európskeho parlamentu v rámci jedného z existujúcich volebných obvodov 28 Spojeného kráľovstva". — rozšíriť toto právo na voličov, ktorí nemajú štátnu príslušnosť Spojeného kráľovstva alebo iných členských štátov Únie (článok 16),

114. Inými slovami, podľa názoru žalujúcej vlády na to, aby Spojené kráľovstvo vykonalo

rozsudok

Matthews a neporušilo pritom — vytvoriť na Gibraltári zoznam voličov vedený miestnym funkcionárom 28 — Kurzívou zvýraznil generálny advokát. (články 13 a 14),

I - 7945

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - A. TIZZANO - VECI C-145/04 A C-300/04

— priznať akúkoľvek právomoc súdom na usporiadať európske volby aj na Gibraltári, Gibraltári. a mala teda prijať právny predpis nevyhnutný na tento účel.

117. Pokiaľ ide o mňa, zdôrazňujem pre­ dovšetkým, že v tejto veci sa nenamieta, že pred rozsudkom Matthews umožňovala uve­ dená príloha II (pozri bod 113) Spojenému kráľovstvu usporiadať volby do Európskeho 120. Rovnako ustálená judikatúra upravila, parlamentu iba na území Spojeného kráľov­ že „základné práva tvoria neoddeliteľnú stva. Nenamieta sa však ani, že v nadväznosti súčasť všeobecných zásad práva, ktorých na tento rozsudok bola britská vláda povinná dodržiavanie Súdny dvor zabezpečuje", pri-

I - 7946

ŠPANIELSKO/SPOJENÉ KRÁĽOVSTVO

čom sa inšpiruje „spoločnými ústavnými p r í s l u š n í č k e , „ktorá má bydlisko tradíciami členských štátov, ako aj vysvetle­ na Gibraltári, odňatá akákoľvek možnosť niami a ustanoveniami danými medzinárod­ vyjadriť svoj názor na voľbu členov Európ­ nými zmluvami, ktoré sa týkajú ochrany skeho parlamentu". 33 ľudských práv, na ktorých tvorbe členské štáty spolupracovali alebo ku ktorým pristú­ pili". EDĽP má v tejto súvislosti „zvláštny význam". 29

123. V dôsledku toho, ako to v podstate uznali aj účastníci konania, napriek neprija­ tiu zmeny prílohy II Spojené kráľovstvo nielen mohlo, ale aj muselo prijať všetky 121. Z toho vyplýva, že v právnom poriadku potrebné opatrenia, aby zabezpečilo úplné Spoločenstva dodržiavanie základných práv a skutočné dodržiavanie tohto základného „sa ukladá" primárne „tak Spoločenstvu, ako práva. aj členským štátom" 30, a že preto v tomto právnom poriadku nemôžu „byť uznané opatrenia nezlučiteľné so zachovaním" týchto práv. 3 1

I - 7947

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — A. TIZZANO — VECI C-145/04 A C-300/04

126. Vysvetlím to. Pokiaľ ide o kombinovaný druhej strane, ako zdôraznila Komisia, volebný obvod, súhlasím so Spojeným krá­ nebolo by opodstatnené ukladať voličom ľovstvom a s Komisiou, že v takom systéme, z Gibraltáru povinný spôsob volieb poštou, akým je anglický systém, v ktorom voliči keď sa táto možnosť vo všeobecnosti používa volia v rámci regionálnych proporcionálnych iba v prípade neexistencie iných možných volebných obvodov je jediným možným riešení (napríklad v prípade hospitalizova­ riešením rozšírenia práva voliť aj na voličov ných osôb, väzňov, voličov s bydliskom z Gibraltáru zmena už existujúcich voleb­ v zahraničí). 34 ných obvodov v Spojenom kráľovstve tak, aby zahŕňali aj kolóniu. Keďže pre nepatrný počet voličov na Gibraltári tam nie je možné vytvoriť samostatný volebný obvod, Spojené kráľovstvo nemohlo urobiť nič iné, iba „roz­ šíriť" jeden z už existujúcich volebných obvodov na kolóniu. Španielske kráľovstvo nepoprelo tieto úvahy, ani nenaznačilo, akú inú konkrétnu možnosť malo Spojené krá­ ľovstvo. 128. Po tomto tvrdení sa však musím vzdialiť od stanoviska Spojeného kráľovstva a Komisie, pokiaľ ide o rozšírenie práva voliť na osoby, akými sú QCC, ktoré nie sú štátnymi príslušníkmi ani iných členských štátov Únie. Domnievam sa totiž, že takéto rozšírenie nevychádza z nevyhnutnosti zabezpečiť výkon základného práva, a teda že výnimka z uvedenej prílohy II nie je odôvodnená.

130. Ako som sa snažil preukázať vyššie, je musí vyhovieť v tej časti, v ktorej namieta skutočne pravda, že vývoj moderných demo­ nezákonnosť z dôvodu porušenia prílohy II, kratických systémov za určitých podmienok a to priznaním práva voliť na Gibraltári umožňuje rozšíriť práva politickej účasti na osobám, akými sú QCC, ktoré nemajú štátnu cudzincov, ktorí sa usadili v štáte (pozri príslušnosť Spojeného kráľovstva alebo iných bod 93 vyššie). Je však tiež pravda, že táto členských štátov Únie (článok 16 ods. 1 a 5 možnosť je ešte stále výsledkom slobodnej EPRA 2003). politickej volby, ktorá sa doposiaľ v praxi členských štátov málo využíva. Za týchto podmienok teda môže byť vo vnútroštátnej právnej úprave v oblasti volieb právo štát­ nych príslušníkov tretích štátov voliť vylú­ čené legitímne bez toho, aby to spôsobilo, ako som už pripomenul, akékoľvek riziko 133. Navrhujem preto, aby Súdny dvor určil, konfliktu so zásadami EDĽP. 35 že tým, že Spojené kráľovstvo priznalo osobám, akými sú QCC, ktoré nemajú štátnu príslušnosť Spojeného kráľovstva ani iných členských štátov Únie, právo voliť vo voľbách do Európskeho parlamentu na Gibraltári (článok 16 ods. 1 a 5 EPRA 2003), porušilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z prílohy II aktu z roku 1976. 131. Z toho vyplýva, že ak EDĽP z dôvodov, ktoré boli viackrát uvedené, ukladá účasť občanov Únie na voľbách do Európskeho parlamentu, ktoré sa konajú na Gibraltári a v tomto ohľade umožňuje výnimku z prílohy II, nedá sa to ale povedať, pokiaľ ide o účasť štátnych príslušníkov tretích krajín, akými sú QCC na týchto voľbách. Voči nim si totiž táto príloha zachováva C — Vec C-300/04 svoju zakazujúcu povahu, čo spôsobuje, že ustanovenie anglického zákona, ktoré túto účasť umožňuje, je nezákonné.

135. Ako už bolo uvedené (pozri body 26 a 27), ústavné zriadenie Holandského krá­ ľovstva má dve osobitosti: na jednej strane členenie kráľovstva na tri štátne útvary, ktorými sú Holandsko, Holandské Antily a Aruba; na druhej strane úprava jednotnej 1. Uplatňuje sa druhá časť Zmluvy na štátnej príslušnosti, ktorou je práve holand­ osoby, ktoré majú štátnu príslušnosť ská štátna príslušnosť. členského štátu a ktoré majú bydlisko alebo trvalý pobyt na území patriacom medzi ZKU, uvedeným v článku 299 ods. 3 ES, a ktoré s týmto členským štátom udržujú osobitné vzťahy?

136. Tieto osobitosti sa odrážajú v priznaní práv voliť štátnym príslušníkom. Podľa holandského volebného zákona sa totiž na voľbách do parlamentu v Holandsku môžu zúčastniť iba holandskí štátni príslušníci, ktorí majú v Holandsku alebo v tretích 2. V prípade zápornej odpovede na prvú štátoch svoje bydlisko, a naopak nie tí, ktorí otázku, môžu členské štáty v súvislosti majú bydlisko v Holandských Antilách alebo s článkom 17 ods. 1 druhou vetou ES na Arube 3 6 (článok B 1 ods. 1 a 2). Rovnaké udeliť štátnu príslušnosť osobám, ktoré pravidlo platí aj pre európske voľby, keďže sa majú bydlisko alebo trvalý pobyt v ZKŰ na nich môžu zúčastniť iba tie osoby, ktoré uvedeným v článku 299 ods. 3 ES? majú právo voliť vo voľbách do parlamentu v Holandsku [článok Y 3 písm. a)].

3. Má sa článok 19 ods. 2 ES v súvislosti s článkami 189 ES a 190 ods. 1 ES 137. Práve na základe takýchto ustanovení vykladať v tom zmysle, že — bez ohľadu neboli páni Eman a Sevinger, holandskí štátni na výnimky vo vnútroštátnych právnych poriadkoch, ktoré nie sú nezvyčajné a ktoré sa týkajú najmä zániku práva voliť vzhľadom na trestnoprávne odsú­ 36 — Okrem osôb, ktoré mali v Holandsku bydlisko aspoň 10 rokov alebo pracujú v oblasti verejnej služby. denie alebo nespôsobilosť na právne

141. Ak som tomu teda porozumel správne, zdá sa mi, že sú dve možnosti. Buď sa otázka týka, ako by sa zdalo, osôb, ktoré sa nachádzajú v situácii opísanej v prvej otázke, 2. O prvých štyroch otázkach a teda nie je jasný jej význam, pretože tieto osoby už majú štátnu príslušnosť tohto dotknutého štátu. Alebo napriek formulácii tejto otázky má na mysli osoby, ktoré hoci 138. Skôr ako pristúpim k analytickému majú na uvedenom území bydlisko, nemajú preskúmaniu týchto otázok, musím zdôraz­ štátnu príslušnosť tohto štátu, a pýta sa teda,

I - 7951

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA - A. TIZZANO - VECI C-145/04 A C-300/04

či sa im takáto štátna príslušnosť môže udeliť v Holandskom kráľovstve (alebo lepšie pove­ spolu s právami, ktoré z toho vyplývajú dané, v jednej z územných častí kráľovstva), a ktoré sú uvedené v druhej časti Zmluvy. a teda, ktorí majú bydlisko v štáte, ktorého sú Keby to však bolo tak, pýtam sa, akú súvislosť štátnymi príslušníkmi. Tieto osoby teda má otázka so skúmaným prípadom, vzhľa­ nemajú dôvod odvolávať sa na tento právny dom na to, že sa zaoberáme osobami, ktoré predpis, a nie je teda potrebné sa naň pýtať. už túto štátnu príslušnosť majú.

I - 7952

ŠPANIELSKO/SPOJENÉ KRÁĽOVSTVO

súdu odpovedať. Súdny dvor teda musí šíriť počet osôb oprávnených na výkon objasniť, či členský štát, ktorý priznáva právo dotknutého práva, a teda umožniť voliť aj voliť vo vnútroštátnych voľbách a následne štátnym príslušníkom tretích krajín (pozri v európskych voľbách svojim štátnym prís­ body 72 až 107 vyššie). V tejto veci je však lušníkom, ktorí majú pobyt na európskom potrebné opýtať sa, či a aké sú podmienky, za území tohto členského štátu (ako aj tým, ktorých môžu naopak členské štáty, ktorí majú bydlisko v tretích krajinách), a povedal by som aj tu výnimočne, obmedziť môže uprieť takéto právo svojim štátnym oprávnenie na výkon tohto práva vylúčením príslušníkom, ktorí však majú bydlisko niektorých kategórií vlastných štátnych prís­ v časti členského štátu, ktorý tvorí zámorské lušníkov. územie pridružené k Spoločenstvu.

146. Keď sa hlavná otázka vymedzí takto, môže sa predovšetkým s prihliadnutím na prvú otázku podotknúť, že osoby, ktoré majú 149. Z dôvodov, ktoré sa ďalej pokúsim štátnu príslušnosť členského štátu, sú vyložiť, sa domnievam, že aj v tomto prípade občanmi Únie, a teda požívajú v zásade musí byť odpoveď kladná. a nezávisle na mieste, kde majú bydlisko všetky práva, ktoré právo Spoločenstva vyhradzuje pre takýchto občanov, prirodzene vrátane tých, ktoré sú uvedené v druhej časti Zmluvy.

150. Vychádzam z predpokladu, ktorý je myslím všeobecne uznaný, podľa ktorého 147. Ako som sa už snažil preukázať pri Zmluva neodňala členským štátom právo­ diskusii o veci C-145/04 (pozri body 67 až 71 moc určiť rozsah svojej štátnej príslušnosti; vyššie), medzi tieto práva patrí aj právo voliť naopak „v súlade s medzinárodným právom" vo voľbách do Európskeho parlamentu; preto si ponechávajú túto právomoc, pričom pri jej sa štátni príslušníci členských štátov, a teda vykonávaní musí byť „rešpektované právo občania Únie v zásade musia považovať za Spoločenstva". 38 Z toho vyplýva, že vždy keď ich nositeľov práve na základe práva Spolo­ sa v Zmluve odkazuje na pojem „štátni čenstva. príslušníci členských štátov", otázka, či má nejaká osoba štátnu príslušnosť tohto alebo iného členského štátu a v dôsledku toho občianstvo Únie, sa aspoň pri súčasnom stave práva Spoločenstva nemôže vymedziť

151. Keď sa teda v článku 17 ES uvádza, že „občanom únie je každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu" a že „občania únie používajú práva poskytované touto zmluvou a vzťahujú sa na nich povin­ nosti, ktoré im táto zmluva ukladá", v skutočnosti sa tým odkazuje na vnútro­ 154. V tomto prípade to znamená, že právo štátnu právnu úpravu členských štátov, Spoločenstva preberá ako predpoklad nielen pokiaľ ide o vymedzenie subjektívneho voľbu Holandského kráľovstva týkajúcu sa rámca občianstva Únie. Inými slovami, právo udelenia vlastnej štátnej príslušnosti, ale aj Spoločenstva predpokladá, že táto právna vnútorné členenie práv, ktoré z nej vyplývajú, úprava existuje a ako takú ju právo Spolo­ ktoré sa tento štát rozhodol uplatniť čenstva preberá na účely vymedzenia nosite­ z dôvodu osobitných vzťahov, ktoré ho ľov občianstva Únie. spájajú s územiami Aruby a Holandských Antíl. Mohol by totiž udeliť štátnu prísluš­ nosť iba štátnym príslušníkom na pevnine alebo ju ďalej a rôznym spôsobom rozčleniť medzi týchto a obyvateľov ZKÚ. Z dôvodov, ktoré patria do oblasti jeho zvrchovanosti, sa však rozhodol udeliť jednotnú formálne nedeliteľnú štátnu príslušnosť, ktorá je ale 152. Pri dôkladnejšom pohľade sa však tento v skutočnosti odlišná, pokiaľ ide o výkon odkaz netýka iba vymedzenia postavenia súvisiacich práv (medzi ktoré patrí právo občana Únie, ale aj prípadného členenia práv voliť, a to aj na vnútroštátnej úrovni, aj na spojených s týmto postavením. A to v takom úrovni Spoločenstva). zmysle, že sa na príslušnú vnútroštátnu právnu úpravu musí odkázať nielen z dôvodu zistenia, či je nejaká osoba občanom Únie, ale aj z dôvodu overenia, či táto osoba v súlade s tým, čo prípadne stanovuje vnútroštátny právny poriadok, požíva všetky práva spojené s týmto posta­ vením. 155. Právo Spoločenstva teda nemôže neuz­ nať takéto členenie postavenia štátneho príslušníka v tomto štáte. O to viac, že sa 39 — Vyhlásenie č. 2 o štátnej príslušnosti členského štátu, ktoré je prílohou Maastrichtskej zmluvy. neprejavuje v obmedzeniach týkajúcich sa

157. Európsky súd pre ľudské práva totiž stanovil, že zmluvné štáty môžu na vyme­ dzenie osôb oprávnených na výkon práva voliť prijať kritérium bydliska, a priznať tak toto právo iba „osobám, ktoré majú dosta­ točne úzke alebo nepretržité vzťahy s krajinou". 41 V tejto súvislosti zdôraznil, že 159. Opačný názor má však pán Eman. Na možnosť vylúčiť osoby, ktoré nemajú byd­ pojednávaní totiž tvrdil, že Aruba je dotknutá lisko, je odôvodnená rôznymi „dôvodmi", aktmi, ktoré sú prijaté s prispením Európ­ akým je práve okolnosť, že štátny príslušník, skeho parlamentu, keďže — ak som to dobre ktorý nemá bydlisko, „nie je priamo dotknutý pochopil — týmito aktmi sa miestny záko­ aktmi politických orgánov", ktoré sa volia nodarca inšpiruje, keď musí prijímať zákony a zo všeobecnejšieho hľadiska, že oproti platné na ostrove. Ak som opäť dobre osobám s bydliskom „sa ho dennodenné pochopil, stalo sa to napríklad v oblasti problémy krajiny netýkajú tak priamo úspor. V tejto oblasti zákonodarca Aruby a v takej súvislosti". 42 dobrovoľne upravil miestnu právnu úpravu podľa právnej úpravy Spoločenstva, takže právna úprava Spoločenstva sa takto hoci nepriamo uplatňuje aj na tomto území. 40 — Európsky súd pre ľudskí práva, rozsudok Hirst v. Spojené V dôsledku toho by sa mal Európsky kráľovstvo, už citovaný, 5 62. 41 — Európsky súd pre ľudské práva, rozhodnutie Hilbe parlament považovať za súčasť „zákonodar­ v. Lichtenštajnsko, č. 31981/96, ESĽP 1999-VI, ako aj rozsudky Melnitchenko v. Ukrajina z 19. októbra 2004, ného zboru" Aruby, na ktorého volbe by sa c. 17707/02, § 56, ESĽP 2004-X, a Hirst v. Spojené kráľovstvo, podľa článku 3 protokolu č. 1 k EDĽP mali už citovaný, § 62. 42 — Európsky súd pre ľudské práva, rozsudok Melnitchenko zúčastniť aj holandskí štátni príslušníci v. Ukrajina, už citovaný, § 56. s bydliskom na ostrove.

43 — Európsky súd pre ľudské práva, rozsudok Matthews 45 — Pozri napokon rozhodnutie Rady 2001/822/ES v. Spojené kráľovstvo, už citovaný, § 34 a 64. z 27. novembra 2001 o pridruženi zámorských krajin 44 — Rozsudky z 12. februára 1992, Leplat, C-260/90, Zb. s. I-643, a území k Európskemu spoločenstvu („Rozhodnutie bod 10, a z 22. novembra 2001, Holandsko/Rada, C-110/97, o pridružení zámoria") (Ú. v. ES L 314, s. 1; Mim. vyd. Zb. s. I-8763, bod 49. 11/038, s. 319).

I - 7956

ŠPANIELSKO / SPOJENÉ KRÁĽOVSTVO

sa musí, ako je známe, zaručiť, že s občanom Arube a na Holandských Antilách, na druhej Únie, „sa musí... zaobchádzať rovnako... strane im to isté právo priznáva, ak odídu v rovnakej situácii" 46, pokiaľ nie je iný z týchto ostrovov a zriadia si bydlisko systém „objektívne odôvodnený". 47 v treťom štáte. Výsledkom môže byť naprí­ klad, že ak obyvateľ ostane na Arube, nebude môcť voliť vo volbách do Európskeho parla­ mentu, ale bude to môcť urobiť, keď sa presťahuje, aj definitívne, do tretej krajiny.

166. Nielen to, sporný holandský právny predpis má ďalší a skutočne paradoxný dôsledok. Ako totiž na pojednávaní uznala sama holandská vláda, ak tento predpis na jednej strane upiera právo voliť holandským štátnym príslušníkom, ktorí majú bydlisko na 168. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa mi preto zdá, že môžem dospieť k záveru, že právu Spoločenstva a najmä všeobecnej zásade rovnosti odporuje, ak členský štát, 46 —Rozsudky z 20. septembra 2001. Grzelczyk, C-184/99, Zb. s. I-6193, bod 31, a z U. júla 2002, Dhoop. C-224/98, Zb. ktorý priznáva právo voliť vo vnútroštátnych s. 16191, bod 28. volbách a následne v európskych volbách 47 — Rozsudky z 29. júna 1995, SCAC, C-56/94, Zb. s. I-1769, bod 27; zo 17. apríla 1997, FARI, de Kerlast. C-15/95, Zb. svojim štátnym príslušníkom, ktorí majú s. I-1961. bod 35; zo 17. júla 1997, National Farmers' Union bydlisko na európskom území štátu, a tým, a i., C-351/95, Zb. s. I-4559, bod 61, a z 13. aprila 2000, Karlsson a i., C-292/97, Zb. s. I-2737, bod 39. ktorí majú bydlisko v tretích krajinách,

I - 7957

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — A. TIZZANO — VECI C-145/04 A C-300/04

upiera — bez objektívneho odôvodnenia — v tejto oblasti patrí úprava možných náprav svojim štátnym príslušníkom, ktorí majú konštatovanej nezákonnosti vnútroštátnej bydlisko v inej časti štátu, ktorá patrí medzi právnej úpravy medzi oblasti ponechané na zámorské krajiny a územia pridružené právnu úpravu členských štátov. k Spoločenstvu, právo voliť vo volbách do Európskeho parlamentu.

I - 7958

ŠPANIELSKO/SPOJENÉ KRÁĽOVSTVO

zapísaná do zoznamu voličov, a bola tak kráľovstvo mali úspech len v časti predmetu vylúčená z účasti na volbách do Európskeho konania, zdá sa mi spravodlivé navrhnúť tiež, parlamentu. Takáto náprava musí dodržiavať aby podľa článku 69 ods. 3 rokovacieho zásady rovnocennosti a efektivity. poriadku každý z nich znášal svoje vlastné trovy.

IV — O trovách konania vo veci C-145/04

175. Podľa článku 69 ods. 4 vstúpila Komisia 174. Keďže sa vo veci C-145/04 domnievam, do konania ako vedľajší účastník, musí preto že aj Španielske kráľovstvo, aj Spojené znášať vlastné trovy konania.

V - Návrh

3. Španielske kráľovstvo a Spojené kráľovstvo znášajú svoje vlastné trovy konania.

4. Komisia znáša svoje vlastné trovy konania.

— vo veci C-300/04, že:

1. Právu Spoločenstva a najmä všeobecnej zásade rovnosti odporuje, ak členský štát, ktorý priznáva právo voliť vo vnútroštátnych volbách a následne v európskych volbách svojim štátnym príslušníkom, ktorí majú bydlisko na európskom území štátu, a tým, ktorí majú bydlisko v tretích krajinách, upiera — bez objektívneho odôvodnenia — svojim štátnym príslušníkom, ktorí majú bydlisko v inej časti štátu, ktorá patrí medzi zámorské krajiny a územia pridružené k Spoločenstvu, právo voliť vo volbách do Európskeho parlamentu.

2. Pri neexistencii právnej úpravy Spoločenstva prináleží vnútroštátnemu práv­ nemu poriadku každého členského štátu, aby určil podmienky nápravy právneho stavu osobe, ktorá nebola na základe vnútroštátneho ustanovenia, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva, zapísaná do zoznamu voličov, a bola tak vylúčená z účasti na volbách do Európskeho parlamentu. Takáto náprava musí dodržiavať zásady rovnocennosti a efektivity.

I - 7960