C-168/04

KOMISIA/RAKÚSKO

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA PHILIPPE LÉGER prednesené 23. februára 2006 1

1. V prejednávanej žalobe Komisia Európ­ miery porovnateľný so žalobným dôvodom, skych spoločenstiev navrhuje, aby Súdny ktorý Súdny dvor preskúmal v rozsudku dvor určil, že Rakúska republika si tým, že z 21. októbra 2004, Komisia/Luxembursko 2, podmienila vyslanie pracovníkov, ktorí sú ako aj v rozsudku z 19. januára 2006, štátnymi príslušníkmi tretích krajín, zo Komisia/Nemecko 3, zdá sa, že druhý strany podniku so sídlom v inom členskom žalobný dôvod je naopak úplne nový, aj keď štáte tým, že tento podnik získa dokument má určitý vzťah k žalobnému dôvodu uve­ tzv. „potvrdenie o európskom vyslaní“, pri­ denému v poslednej uvedenej veci. Týmto čom vydanie tohto dokumentu príslušnými druhým žalobným dôvodom Komisia vyzýva rakúskymi orgánmi vyžaduje splnenie dvoch Súdny dvor, aby posúdil zlučiteľnosť vnútro­ kumulatívnych podmienok, ktoré sa týkajú štátnej právnej úpravy, ktorej cieľom je zaistiť jednak počtu odpracovaných rokov alebo dodržiavanie predpisov týkajúcich sa kon­ časovej neobmedzenosti pracovnoprávnych troly vstupu a pobytu štátnych príslušníkov vzťahov medzi týmto podnikom tretích štátov na územie členského štátu, a dotknutými zamestnancami a jednak syste­ s pravidlami Zmluvy ES týkajúcimi sa matického podriadenia týchto pracovníkov slobodného poskytovania služieb. zamestnaneckému režimu existujúcemu na rakúskom území počas trvania budúceho vyslania, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 49 ES. Komisia tiež navrhuje, aby Súdny dvor určil, že tento členský štát si nesplnil tieto povinnosti tým, že zakázal vydanie dokladu o vstupe alebo pobyte štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, ktorého vyslal podnik so sídlom v inom členskom štáte, ak uvedený štátny príslušník I — Vnútroštátny právny rámec vstúpil na vnútroštátne územie bez víza.

7. Najskôr musí podnik so sídlom v inom členskom štáte ako v Rakúsku, ktorý má v úmysle uskutočniť vyslanie, podať pred­ bežné ohlásenie v tomto zmysle na prísluš­ ných vnútroštátnych orgánoch, t. j. na regionálnom úrade práce. 4. § 18 ods. 1 AuslBG ustanovuje zásadu, podľa ktorej vysielanie cudzincov na vnútro­ štátne územie zo strany podniku, ktorý nemá sídlo v Rakúsku, podlieha predchádzajúcemu povoleniu. Z tejto zásady existuje niekoľko výnimiek v prospech určitých podnikov alebo činností. 8. Následne prináleží uvedenému úradu doručiť dotknutému podniku dokument označený ako „potvrdenie o európskom vyslaní“, ktorý sa považuje za osvedčenie ohlásenia. Vydanie tohto dokumentu v lehote šiestich týždňov od doručenia uvedeného ohlásenia podlieha splneniu dvoch kumulatívnych podmienok. Tieto podmienky, upravené v § 18 ods. 13 AuslBG, sú tieto. 5. Medzi tieto rôzne výnimky patrí výnimka upravená v § 18 ods. 12 AuslBG (v znení platnom od 1. januára 1998), pre vysielanie štátnych príslušníkov tretích štátov zahra­ ničným podnikom so sídlom v inom člen­ skom štáte Európskeho spoločenstva na účely poskytnutia služieb na rakúskom území. Takáto činnosť podlieha osobitnému 9. Po prvé je nutné, aby „mal cudzinec postupu, tzv. „potvrdeniu o európskom v podniku, ktorý ho vysiela, aspoň jeden vyslaní“ a nie všeobecnému postupu pre rok pravidelné a obvyklé zamestnanie vysielanie cudzincov, ktorý, ako som práve v krajine sídla podniku alebo aby mal uviedol, je povoľovacím konaním. s týmto podnikom uzavretú pracovnú zmluvu na dobu neurčitú a mal povolenia v oblasti zamestnania, ktoré vysielajúca 4 — BGBl.. 218/1975. krajina vyžaduje u štátnych príslušníkov 5 — BGBl. 459/1993. tretích krajín“.

13. § 10 ods. 1 bod 3 FrG ustanovuje že „udelenie dokladu o vstupe alebo pobyte sa musí zamietnuť, ak sa... doklad o pobyte... [okrem niektorých kategórií osôb] má udeliť po vstupe bez víza“. Uvedený článok tak bráni vydaniu dokladu o vstupe alebo pobyte 11. Okrem týchto požiadaviek týkajúcich sa štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, ktorý konania o potvrdení o európskom vyslaní je vyslaný podnikom so sídlom v inom nariaďuje § 7b) ods. 3 a 9 AVRAG pod členskom štáte, pokiaľ takýto štátny prísluš­ sankciou pokuty podniku so sídlom v inom ník vstúpil na rakúske územie bez toho, aby členskom štáte Európskeho hospodárskeho predtým získal vyžadované víza. Inými slo­ priestoru, ktorý má v úmysle vyslať svojich vami, ak uvedený štátny príslušník proti­ pracovníkov do Rakúska, aby svoj zámer právne vstúpil na vnútroštátne územie bez ohlásil na centrálnom koordinačnom úrade toho, aby vopred získal súhlas na vstup na na kontrolu nezákonnej práce, ktorý patrí toto územie a následne na pobyt na ňom, pod spolkové ministerstvo financií. Toto jeho situácia sa nemôže napraviť na mieste ohlásenie, ktoré existuje popri ohlásení na vydaním dokladu o vstupe alebo pobyte. inom úrade v rámci konania o potvrdení o európskom vyslaní, musí byť v zásade urobené aspoň jeden týždeň pred začatím práce, ktorá sa má vykonať v rámci vyslania. Musí obsahovať sériu informácií, ktoré sa týkajú tak osôb zapojených do vyslania, ako aj podmienok vyslania. 6 Prijímajúci orgán následne postúpi uvedené ohlásenie rôznym II — Konanie pred podaním žaloby orgánom sociálneho zabezpečenia, ako aj orgánom kontroly bezpečnosti pri práci.

A — O prvom žalobnom dôvode týkajúcom sa konania o potvrdení o európskom vyslaní

17. Po tom, ako predseda Súdneho dvora uznesením z 26. októbra 2004 vyhovel návrhu na vstup Holandského kráľovstva ako vedľajšieho účastníka do konania na 1. Tvrdenia účastníkov konania podporu Rakúskej republiky, sa Holandské

9 — Druhý list z 2. júla 1998 berie do úvahy zmeny AuslBG, ktoré 19. Svojím prvým žalobným dôvodom nadobudli účinnosť 1. januára 1998 a ktorými (ako som už uviedol v bode 5 týchto návrhov) bolo tzv. povoľovacie Komisia vytýka Rakúskej republike, že poru­ konanie nahradené tzv. konaním “o potvrdení o európskom šila článok 49 ES tým, že podmienila vyslaní“ pre štátnych príslušníkov tretích krajín vyslaných podnikom so sídlom v inom členskom štáte ako v Rakúsku. vysielanie pracovníkov, ktorí sú štátnymi

I - 9046

KOMISIA/RAKÚSKO

21. Ďalej podľa Komisie bez ohľadu na to, či je toto obmedzenie diskriminačné alebo nie 10, v každom prípade je neprimerané vo 24. Hoci Rakúska republika uznáva, že konanie o potvrdení o európskom vyslaní

10 — Ako zdôraznila Komisia v bode 35 svojej žaloby, jej prístup je nezávislý od toho, či má predmetná vnútroštátna právna úprava diskriminačnú povahu. 11 — Ú. v. ES L 18, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/002, s. 43.

I - 9047

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. LÉGER — VEC C-168/04

môže obmedzovať slobodné poskytovanie vania služieb, sa najskôr presvedčím, či sa služieb, na druhej strane popiera, že by toto takéto pravidlá v tejto oblasti majú naozaj opatrenie bolo neprimerané vo vzťahu k cieľu uplatňovať. ochrany pracovníkov, ktoré údajne sleduje. Sporné konanie kvalifikované ako deklara­ tórne sa nielen neprekrýva s konaním upra­ veným v rámci AVRAG, ktoré nepodlieha žiadnej kontrole dodržiavania mzdových podmienok a podmienok zamestnania, ale okrem toho priamo nadväzuje na rozsudok Súdneho dvora z 9. augusta 1994, Vander Elst 12, ktorý podmieňuje vyslanie pracovní­ a) Uplatniteľnosť pravidiel Zmluvy týkajú­ kov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích cich sa slobodného poskytovania služieb štátov a nepodliehajú požiadavke získania v oblasti vysielania pracovníkov povolenia tým, že uvedení pracovníci sú v podniku poskytujúcom služby zamestnaní zákonne a obvykle.

27. V bode 25 už citovaného rozsudku Komisia/Luxembursko Súdny dvor uviedol, že vysielanie pracovníkov v zamestnaneckom pomere, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích štátov, v rámci cezhraničného posky­ tovania služieb nebola harmonizovaná na úrovni Spoločenstva vzhľadom na neprijatie 2. Posúdenie návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady, ktorý v tejto oblasti predložila 12. februára 1999 Komisia. 13 Ako nedávno upresnil Súdny dvor, toto zistenie stále platí. 14 Od uvedeného návrhu totiž Komisia nakoniec ustúpila v auguste 2004, teda niekoľko mesiacov po podaní tejto žaloby 25. Podľa môjho názoru je tento prvý o nesplnení povinnosti. žalobný dôvod dôvodný.

b) Obmedzujúci účinok sporného konania o potvrdení o európskom vyslaní na slo­ bodné poskytovanie služieb 30. Podľa môjho názoru týmto pravidlám Zmluvy odporuje, ako tvrdí Komisia vo svojom prvom žalobnom dôvode, aby člen­ ský štát podmienil vyslanie pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích štátov, zo strany podniku so sídlom v inom člen­ 32. Podľa ustálenej judikatúry právna úprava skom štáte tým, že tento podnik získa členského štátu, ktorá podmieňuje poskyto­ potvrdenia o európskom vyslaní, pričom na vanie niektorých služieb na vnútroštátnom vydanie tohto potvrdenia sa vyžaduje exi­ území zo strany podniku so sídlom v inom stencia pracovnoprávneho vzťahu medzi členskom štáte vydaním administratívneho dotknutými pracovníkmi a týmto podnikom povolenia, predstavuje obmedzenie slobod­ počas doby aspoň jedného roka alebo ného poskytovania služieb. 16 uzavretie pracovnej zmluvy na dobu neurčitú medzi týmito subjektmi a tiež podriadenie týchto pracovníkov mzdovému režimu a režimu zamestnania platnému na vnútro­ štátnom území počas trvania budúceho vyslania. 33. Pritom v protiklade s tým, čo tvrdí rakúska vláda, požiadavka upravená v § 18 15 — Na rozdiel od návrhu smernice z roku 1999, od ktorého sa, ods. 12 AuslBG, spočívajúca v získaní ako som už spomenul, nedávno upustilo, smernica 96/71 potvrdenia o európskom vyslaní pred jeho neupravuje žiadne osobitné konanie pre vysielanie pracovní­ kov v rámci cezhraničného poskytovania služieb. Táto smernica sa obmedzuje predovšetkým na to, aby pracovní­ kom, ktorí sú vyslaní v tomto rámci, v podstate zaručila, že určité pravidlá platné v členskom štáte, na území ktorého dochádza k uvedenému poskytovaniu služieb, pokiaľ ide 16 — Pozri najmä rozsudky z 25. júla 1991, Säger, C-76/90, Zb. o pracovné podmienky a podmienky zamestnania, budú s. I-4221, bod 14; z 9. marca 2000, Komisia/Belgicko, uplatnené v ich prospech. Napokon, ak smernica ponecháva C-355/98, Zb. s. I-1221, bod 35; z 20. februára 2001, Analir členským štátom právomoc zabezpečiť dodržiavanie týchto a i., C-205/99, Zb. s. I-1271, bod 22; z 29. mája 2001, pravidiel, je to — ako sa uvádza v odôvodnení č. 12 —, iba Komisia/Taliansko, C-263/99, Zb. s. I-4195, bod 21, pod podmienkou prijatia vhodných opatrení na tento účel, a v oblasti vysielania pracovníkov rozsudky Vander Elst, už teda opatrení, ktoré neporušujú ustanovenia Zmluvy v oblasti citovaný, bod 15; Komisia/Luxembursko, už citovaný, bod 24, slobodného poskytovania služieb. a Komisia/Nemecko, už citovaný, bod 34.

35. Z toho vyplýva, že § 18 ods. 12 AuslBG bráni vysielaniu pracovníkov, ktorí sú štát­ nymi príslušníkmi tretích štátov, zo strany 38. K tomuto obmedzeniu vyplývajúcemu z požiadavky získať povolenie sa pridávajú 17 — Pozri bod 7 týchto návrhov. obmedzenia vyplývajúce z osobitných pod­ 18 — Predmetná vnútroštátna právna úprava (ktorá, ako som mienok, ktoré je potrebné splniť na jeho uviedol v bodoch 4 a 5 týchto návrhov, je od 1. januára 1998 vydanie a ktoré, pripomínam, spočívajú obmedzená na vysielanie cudzincov, ako sú napríklad štátni príslušníci tretích štátov, zo strany podniku so sídlom v inom podľa § 18 ods. 13 AuslBG jednak v počte členskom štáte ako v Rakúsku) sa tak v konečnom dôsledku podstatne nelíši od predchádzajúcej právnej úpravy (pre odpracovaných rokov alebo v časovej neob­ každé vyslanie cudzincov zahraničnými podnikmi bez ohľadu medzenosti pracovnoprávneho vzťahu medzi na to, či majú tieto podniky sídlo v treťom štáte alebo v inom členskom štáte). týmto podnikom a dotknutými pracovníkmi

I - 9050

KOMISIA/RAKÚSKO

a jednak v systematickom podriadení týchto 40. Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že pracovníkov mzdovému režimu a režimu sporné konanie o potvrdení o európskom zamestnania existujúcemu v Rakúsku počas vyslaní upravené § 18 ods. 12 a 13 AuslBG trvania uvedeného vyslania. 19 z viacerých dôvodov predstavuje obmedzenie slobodného poskytovania služieb.

I - 9051

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. LÉGER — VEC C-168/04

44. Podľa tradičnej judikatúry, na ktorú práce (ku ktorej prispieva predchádzanie Súdny dvor naďalej odkazuje 21, je totiž zneužívania), keďže táto kategória odôvod­ vnútroštátna právna úprava, ktorá so není je teoreticky predurčená na to, aby sa spoločnosťami poskytujúcimi služby, ktoré použila len v prospech nediskriminačných majú sídlo v inom členskom štáte, zaobchá­ opatrení, teda opatrení uplatňovaných bez dza odlišne ako so spoločnosťami so sídlom rozdielu (ktoré sa uplatňujú na všetkých, na vnútroštátnom území, a tým vytvára ktorí majú v úmysle poskytovať svoje služby diskrimináciu na základe sídla poskytovateľa na území členského štátu, ktorý prijal alebo na základe pôvodu služby, v súlade opatrenie tejto povahy, inak povedané na s pravidlami Zmluvy v oblasti slobodného poskytovateľov so sídlom v tomto členskom poskytovania služieb len vtedy, ak sa na ňu štáte, ako aj na poskytovateľov so sídlami môže vzťahovať výnimka výslovne upravená v iných členských štátoch). 22 Zmluvou, akou je aj výnimka obsiahnutá v článku 46 ods. 1 ES, na ktorý odkazuje článok 55 ES.

I - 9052

KOMISIA/RAKÚSKO

vzťahu k prijateľným dôvodom 23, zdá sa, že členským štátom (ako je oblasť priamych táto nejednoznačnosť je predovšetkým odra­ daní), jednak sa uvedená právna úprava zdá zom ťažkostí Súdneho dvora s kvalifikovaním byť jasne diskriminačná. niektorých vnútroštátnych právnych úprav ako diskriminačných, ako aj jeho snahy o rešpektovanie právomocí členských štátov v oblasti priamych daní. 24

Zo súčasného stavu nepatrí do oblasti právomocí vyhradených spisu nevyplýva, že by spoločnosti so sídlom v Rakúsku, ktoré vysielajú na vnútroštátne územie pracovníkov, ktorí sú štátnymi prís 23 — Táto nejednoznačnosť má rôzne formy. Najčastejšie sa Súdny lušníkmi tretích štátov, tiež podliehali také dvor obmedzil na konštatovanie, že predmetná vnútroštátna muto alebo porovnateľnému konaniu. právna úprava (bez toho, aby rozhodol o tom, či má alebo nemá diskriminačný charakter) jednoducho predstavuje prekážku slobodného poskytovania služieb alebo „rozdielne zaobchádzanie“, ktoré znamená osobitné znevýhodnenie pre subjekty, ktoré majú v úmysle uplatniť svoje práva vyplýva júce z tejto slobody, a následne preskúmal, či uvedená právna úprava zodpovedá odôvodneniu, ktoré nie je výslovne upravené Zmluvou, aby nakoniec dospel k záveru, že to tak nie je, alebo aby poskytol poznatky v tomto zmysle vnútroštátnemu súdu.

s. I-8147, bod 30 a nasl., a zo 6. novembra 2003, Gambelli a i. . C-243/01, Zb. s. I-13031, bod 57 a nasl. Zriedkavejšie, aby odpovedal na argumenty predložené účastníkmi konania, Súdny dvor skúmal spornú vnútroštátnu právnu úpravu 49. Zdá sa teda, že na rozdiel od prípadu nielen z hľadiska odôvodnení výslovne upravených Zmluvou, ale aj z hľadiska iných druhov odôvodnení, napriek tomu, že vnútroštátnej právnej úpravy, ktorej sa týkal si dal záležať na tom, že danú právnu úpravu kvalifikoval ako už citovaný rozsudok Komisia/Luxembur diskriminačnú, aby nakoniec dospel k záveru, že táto právna úprava nie je odôvodnená. Pozri v tomto zmysle rozsudok sko 25, sa musí právna úprava Svensson a Gustavsson, už citovaný, bod 15 a nasl., ako aj rozsudok z 13. novembra 2003, Lindman, C-42/02, Zb. v prejednávanej žalobe o nesplnenie povin

Takéto roz vo veci Marks & Spencer, C-446/03 [rozsudok z 13. decembra 2005, Zb. s. I-10837, body 25 až 32, dielne zaobchádzanie predstavuje otvorenú zdôrazňujúce na jednej strane pochybnosti Súdneho dvora diskrimináciu. týkajúce sa prekročenia pravidla vnútroštátneho zaobchá dzania v oblasti priamych daní vzhľadom na snahu zachovať celistvosť vnútroštátnych daňových systémov a na druhej strane ťažkosti s dokazovaním diskriminácie v tejto oblasti vzhľadom na kritériá stanovené v rozsudku zo 14. februára 1995, Schumacker (C-279/93, Zb. s. I-225), podľa ktorého je 25 — V bode 25 Súdny dvor zdôraznil, že predmetná právna potrebné zamerať sa na objektívne odlišnosti medzi dotknu úprava sa uplatňuje bez rozdielu na podniky so sídlom mimo tými situáciami]. územia alebo na území veľkovojvodstva.

53. Súdny dvor totiž opakovane rozhodol, že 26 — Pozri najmä rozsudky z 27. októbra 1977, Bouchereau, 30/77, Zb. s. 1999, body 33 a 35; z 29. októbra 1998, Komisia/­ takéto odôvodnenia vzhľadom na to, že Španielsko, C-114/97, Zb. s. I-6717, bod 46; z 19. januára predstavujú výnimku z niektorej základnej 1999, Calfa, C-348/96, Zb. s. I-11, body 21 a 23; zo 14. marca 2000, Église de scientologie, C-54/99, Zb. s. I-1335, bod 17, slobody zaručenej Zmluvou, sa musia inter- ako aj rozsudok Omega, už citovaný, bod 30.

I - 9054

KOMISIA/RAKÚSKO

žieb bez ohľadu na to, či ide o diskriminačné 57. V každom prípade, aj keby Súdny dvor alebo nediskriminačné obmedzenia. 27 rozhodol v prejednávanej veci inak, podľa môjho názoru treba prijať rovnaký záver, teda rozhodnúť, že Rakúska republika nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 49 ES. To bude zjavné z preskúmania pred­ metného obmedzenia vo vzťahu k cieľom, ktoré Rakúska republika údajne sleduje, a to jednak k ochrane pracovníkov, jednak k zachovaniu stability trhu práce. 55. Dodnes sa Súdny dvor v tomto zmysle formálne nevyjadril, hoci ako som uviedol v súvislosti s vecou Danner bol na to intenzívne vyzývaný.

I - 9055

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. LÉGER — VEC C-168/04

i) Už citovaný rozsudok Komisia/Luxembur­ všetky osoby, ktoré na ich území, hoci aj sko dočasne, vykonávajú prácu v zamestnaneckom pomere, bez ohľadu na štát usadenia zamestnávateľa a že rovnako nezakazuje členským štátom vynútiť si dodr­ 60. V už citovanom rozsudku Komisia/­ žiavanie týchto pravidiel vhodnými pro­ Luxembursko Súdny dvor skúmal súlad striedkami…, pokiaľ sa preukáže, že nimi vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá je do poskytovaná ochrana nie je zabezpečená veľkej miery porovnateľná s právnou úpra­ rovnakými alebo v zásade porovnateľnými vou spornou v tejto veci, s pravidlami povinnosťami, ktoré musí podnik splniť Zmluvy v oblasti slobodného poskytovania v členskom štáte usadenia“. 28 služieb. Presnejšie, táto právna úprava pod­ mieňovala vyslanie pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích štátov, zo strany podniku so sídlom na vnútroštátnom území alebo v inom členskom štáte získaním individuálnych pracovných povolení alebo hromadného pracovného povolenia, ktorých vydanie luxemburskými orgánmi záviselo najmä od okolností týkajúcich sa trhu práce, ako aj od existencie pracovnoprávnych vzťa­ hov medzi dotknutými pracovníkmi 63. Požiadavka pracovného povolenia však a vysielajúcim podnikom vzniknutých na podľa Súdneho dvora nie je vhodným pro­ základe pracovných zmlúv na dobu neurčitú striedkom na zaručenie ochrany pracovní­ minimálne šesť mesiacov pred začatím vysla­ kov. Upresňuje, že dôkazom toho je skutoč­ nia. nosť, že „povinnosť podniku poskytujúceho služby vopred oznámiť miestnym orgánom prítomnosť jedného alebo viacerých vysla­ ných pracovníkov, predpokladanú dĺžku ich pobytu a službu alebo služby, ktorých 61. Súdny dvor rozhodol, že táto vnútro­ poskytovanie odôvodňuje vyslanie, by pritom štátna právna úprava predstavuje obmedze­ predstavovala rovnako účinné, avšak menej nie slobodného poskytovania služieb, ktoré je obmedzujúce opatrenie než predmetná neprimerané cieľom údajne sledovaným požiadavka“. 29 Takéto oznámenie by umož­ touto právnou úpravou, ako aj cieľu spočí­ nilo, že „tieto orgány by mohli kontrolovať vajúcemu v ochrane pracovníkov a zachovaní dodržiavanie [vnútroštátnej] právnej úpravy stability trhu práce. v sociálnej oblasti počas doby vyslania,

pričom by brali do úvahy povinnosti, ktoré 67. Po tretie táto požiadavka „neberie do musí podnik splniť podľa predpisov sociál­ úvahy sociálne opatrenia, najmä pokiaľ ide neho práva platných v členskom štáte o pracovné podmienky a odmenu za prácu, pôvodu“. 30 ktorým v štáte pôvodu podlieha podnik, ktorý chce vyslať pracovníkov, podľa práva príslušného členského štátu alebo prípadnej dohody o spolupráci medzi Európskym spoločenstvom a dotknutým tretím štátom a ktorých použitím je možné vylúčiť 64. Súdny dvor ďalej uviedol, že podmiene­ významné riziká zneužívania pracovníkov nie poskytnutia uvedeného povolenia exis­ a narušovania súťaže medzi podnikmi“. 33 tenciou pracovných zmlúv na dobu neurčitú, uzavretých medzi dotknutými pracovníkmi a vysielajúcim podnikom najmenej šesť mesiacov pred začiatkom ich vyslania na luxemburské územie, prekračuje rámec toho, čo možno ako povinnosť uložiť v mene 68. Súdny dvor z toho vyvodil, že ani ochrany pracovníkov. Súdny dvor vychádzal požiadavka pracovného povolenia, ani súvi­ z nasledujúcich troch dôvodov. siaca požiadavka týkajúca sa odpracovaných rokov a časovej neobmedzenosti pracovno­ právnych vzťahov medzi pracovníkmi, kto­ rých sa vyslanie týka, a ich vysielajúcim zamestnávateľom nie sú primerané cieľu, ktorý spočíva v ochrane zamestnancov. 65. Po prvé „je táto požiadavka... takej povahy, že môže značne skomplikovať vysla­ nie pracovníkov z tretích krajín na luxem­ burské územie na účely poskytovania služieb v sektoroch, kde sa z dôvodu špecifických vlastností vykonávanej činnosti často využí­ 69. Podľa Súdneho dvora sa rovnaký záver vajú zmluvy uzavreté na krátku dobu alebo ponúka vo vzťahu k cieľu spočívajúcemu obmedzené na určité plnenie“. 31 v predchádzaní destabilizácii miestneho trhu práce prílivom pracovníkov, ktorí sú prísluš­ níkmi tretích štátov.

71. Súdny dvor zdôraznil, že už pripustil, „že členský štát si môže overiť, či podnik usadený v inom členskom štáte, ktorý na jeho územie vysiela pracovníkov z tretích 73. V súvislosti s požiadavkou odpracova­ krajín, nevyužíva slobodné poskytovanie ných rokov a časovou neobmedzenosťou služieb na iný účel, než je poskytnutie pracovnoprávnych vzťahov medzi do­ predmetných služieb, napríklad na spro­ tknutými pracovníkmi a ich vysielajúcim stredkovanie zamestnania alebo poskytnutie zamestnávateľom (ktorej vydanie pracov­ pracovníkov inému zamestnávateľovi... [pod ného povolenia podlieha), Súdny dvor rozho­ podmienkou, že budú] rešpektovať medze dol o jej neprimeranosti vo vzťahu k cieľu stanovené právom Spoločenstva, najmä tie, spočívajúcemu v zabezpečení návratu pracov­ ktoré vyplývajú zo slobodného poskytovania níkov do členského štátu pôvodu po skon­ služieb, z ktorého nemožno urobiť čosi čení ich vyslania. iluzórne a ktorého výkon nemôže podliehať diskrečnej právomoci správnych orgánov“.35

a rovnako účinným spôsobom ako pred­ úpravu vo vzťahu k naliehavým dôvodom metné požiadavky“. 37 Súdny dvor ďalej všeobecného záujmu, akými sú ochrana uviedol, že „v kombinácii s informáciami, práce alebo udržanie stability trhu práce, ktoré by tento podnik poskytol túto judikatúru by bolo možné uplatniť o predpokladanej dobe vyslania..., by tieto v širokej miere. Dôsledky, ktoré by bolo údaje umožnili luxemburským orgánom potrebné z nej vyvodiť, sú tieto: ani požia­ podľa potreby prijať nevyhnutné opatrenia davka potvrdenia o európskom vyslaní, ani na konci tohto obdobia“. 38 podmienky, ktoré sú s ním spojené, nie sú primerané ani vo vzťahu k cieľu ochrany pracovníkov, ani k cieľu spočívajúcemu v predchádzaní destabilizácie trhu práce, takže Rakúska republika si skutočne 75. Súdny dvor z toho vyvodil, že ani nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú požiadavka pracovného povolenia, ani súvi­ z článku 49 ES. siaca požiadavka týkajúca sa odpracovaných rokov a trvácnosti pracovnoprávnych vzťa­ hov medzi zamestnancami, ktorých sa vysla­ nie týka, a ich vysielajúcim zamestnávateľom nie sú primerané cieľu, ktorý spočíva v predchádzaní destabilizácii trhu práce. 78. Možno sa tiež domnievať, že to, čo platí pre luxemburskú právnu úpravu, a fortiori platí pre spornú rakúsku právnu úpravu.

76. Takto Súdny dvor dospel k rovnakému zisteniu, ako v súvislosti s cieľom ochrany pracovníkov. Súdny dvor z toho vyvodil, že Luxemburské veľkovojvodstvo si nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 49 ES. 79. Podmienky, ktorým podľa rakúskej práv­ nej úpravy podlieha vydanie sporného pred­ chádzajúceho povolenia, sú totiž z viacerých dôvodov ešte prísnejšie ako podmienky stanovené luxemburskou právnou úpravou.

81. Okrem toho požiadavka odpracovaných rokov stanovená rakúskou právnou úpravou, hoci sa nespája s požiadavkou pracovnej zmluvy na dobu neurčitú, je prísnejšia, ako podmienka uložená luxemburskou právnou 83. Navyše, ako zdôraznila Komisia, podnik úpravou, keďže požadovaná odpracovaná doba nie je len šesť mesiacov, ale jeden rok. 39 poskytujúci služby je povinný vnútroštátnym orgánom v oznámení predchádzajúcom vyslaniu pracovníkov oznámiť niektoré sku­ točnosti, ako je výška odmeny vyplácanej pracovníkovi počas trvania budúceho vysla­ nia. 41 Táto formalita, ktorá sa zaviedla v rámci prebratia uvedenej smernice a proti ktorej Komisia nenamieta, značne prispieva 82. Nakoniec, na rozdiel od situácie v už k tomu, aby sa prípadne zaručilo dodržia­ citovanej veci Komisia/Luxembursko, sporná vanie pracovných podmienok a podmienok vnútroštátna právna úprava ukladá navyše zamestnania, ktoré platia na vnútroštátnom ďalšiu požiadavku, ktorá spočíva území, a to najmä zjednodušením prípad­ v systematickom podriadení dotknutých ných kontrol uskutočňovaných priamo na pracovníkov rakúskemu mzdovému režimu mieste príslušnými orgánmi počas doby a režimu zamestnania počas trvania ich vyslania, ktorá bola uvedená v danom ozná­ vyslania. Táto ďalšia požiadavka ešte viac mení. Požadovať od podniku poskytujúceho obmedzuje možnosť vyslania pracovníkov zo služby, aby navyše systematicky odôvodňoval strany podniku so sídlom v inom členskom dodržiavanie uvedených podmienok počas štáte a v dôsledku toho aj poskytovanie budúceho vyslania v rámci konania o vydaní služieb týmto podnikom. Táto požiadavka predchádzajúceho administratívneho povo­ je okrem toho neprimeraná vo vzťahu k cieľu lenia, ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné spočívajúcemu v ochrane pracovníkov, pre­ pre zaručenie ochrany pracovníkov. tože sa jednak viaže na režim predchádzajú­ ceho administratívneho povolenia a jednak je systematickej povahy, takže sa nezohľadňuje 40 — V tomto zmysle pozri bod 29 už citovaného rozsudku Komisia/Luxembursko, ktorý bol vysvetlený v bode 62 týchto návrhov. Sporná požiadavka ide tiež nad rámec ustanovení o ochrane pracovníkov upravených smernicou 96/71, keďže nielenže má systematickú povahu, a teda vylučuje uplatnenie 39 — Práve to zdôraznil generálny advokát Geelhoed v bode 34 výhodnejších podmienok voči pracovníkom, ktoré by mohli svojich návrhov vo veci, v ktorej bol vyhlásený už citovaný platiť v členskom štáte pôvodu, čo je v rozpore s článkom 3

rozsudok

Komisia/Nemecko, týkajúci sa rovnakej pod­ ods. 7 tejto smernice, ale navyše je táto požiadavka súčasťou mienky, aby dotknutí pracovníci mali vo režimu predchádzajúceho administratívneho povolenia, čo vysielajúcom podniku odpracovaný jeden rok, v zmysle uvedenej smernice nepredstavuje primeraný pro­ s upresnením, že žiadna ďalšia podmienka, či už kumulatívna striedok na zabezpečenie dodržania dotknutých mzdových alebo alternatívna, týkajúca sa uzavretia pracovnej zmluvy na podmienok a podmienok zamestnania. dobu neurčitú, sa nevyžaduje. 41 — Pozri bod 11 a poznámku pod čiarou 6 týchto návrhov.

85. Na rozdiel od toho, čo tvrdí rakúska vláda, podľa mňa len málo zaváži skutočnosť, že na rozdiel od vnútroštátnej právnej úpravy, ktorej sa týkal už citovaný rozsudok Komisia/Luxembursko, vydanie sporného pracovného povolenia nepodlieha diskrečnej právomoci miestneho správneho orgánu, 42 87. Súdny dvor však vymedzil pre tento druh teda zohľadneniu situácie na trhu práce, ale kontrol dve obmedzenia. Prvé bráni tomu, výlučne len objektívnemu overeniu, či došlo aby výkon slobody poskytovania služieb k splneniu podmienok týkajúcich sa na podliehal diskrečnej právomoci správneho jednej strane odpracovaných rokov orgánu. Druhé zamedzuje tomu, aby sa táto a časovej neobmedzenosti pracovnoprávnych základná sloboda zaručená Zmluvou stala vzťahov a na strane druhej podriadenia iluzórnou. Aby boli sporné kontroly prí­ dotknutých pracovníkov mzdovému režimu, pustné, teda nestačí, aby boli zbavené režimu zamestnania a sociálneho zabezpeče­ diskrečného charakteru. Navyše je ešte nia, ktorý sa uplatňuje na vnútroštátnom potrebné, aby nerobili slobodné poskytova­ území. nie služieb iluzórnym. A práve o takýto prípad podľa mňa ide pri kontrole uskutoč­ ňovanej v rámci konania o potvrdení o európskom vyslaní.

86. Za predpokladu, že, ako tvrdí rakúska vláda, zavedenie konania o potvrdení o európskom vyslaní zodpovedá snahe overiť, či podnik usadený v inom členskom štáte, ktorý na rakúske územie vysiela pracovníkov z tretích krajín, nevyužíva slobodné posky­ tovanie služieb na iný účel, než je poskytnu­ tie predmetných služieb, napríklad na spro­ 88. Pripomínam totiž, že, ako to zdôraznil stredkovanie zamestnania alebo poskytnutie Súdny dvor v bode 41 už citovaného roz­ sudku Komisia/Luxembursko, „môže povin­ nosť získať pracovné povolenie, z dôvodu 42 — Pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Nemecko, už formalít a procesných lehôt, ktoré so sebou citovaný, bod 33. prináša, znížiť atraktívnosť slobodného

poskytovania služieb na [vnútroštátnom] na presne vymedzený účel, takže je len veľmi území prostredníctvom vyslaných pracovní­ málo pravdepodobné, že by došlo k splneniu kov so štátnou príslušnosťou tretích krajín“. jednej alebo druhej z týchto podmienok a fortiori za predpokladu, že by podnikmi, ktoré chcú pristúpiť k vyslaniu pracovníkov, boli novozaložené podniky a ich jedinou možnosťou by bolo uzavrieť na tento účel pracovné zmluvy na dobu neurčitú (keďže by 89. Toto zistenie týkajúce sa luxemburskej sa za tohto predpokladu nemohli odvolávať právnej úpravy platí tiež pre spornú rakúsku na existenciu pracovnoprávnych vzťahov právnu úpravu, vzhľadom na formality s dotknutými pracovníkmi, ktoré by trvali a lehoty viažuce sa ku konaniu o potvrdení dlhšie ako jeden rok). o európskom vyslaní, ktoré je, ako sa ukázalo, konaním o vydanie pracovného povolenia.43 Ako uviedla Komisia, takéto obmedzenia robia z využívania vyslania pracovníkov, a teda aj zo slobody poskyto­ vania služieb iluzórnu záležitosť, a to najmä 91. Navyše je nutné uznať, že táto požia­ v oblasti činností, ktoré si vyžadujú presne davka týkajúca sa odpracovaných rokov určené zásahy veľmi krátkeho trvania, ba alebo časovej neobmedzenosti pracovno­ dokonca naliehavé zásahy. právnych vzťahov medzi dotknutými pracov­ níkmi a podnikom poskytujúcim služby je neprimeraná vo vzťahu k cieľu, ktorý spočíva v zaručení návratu uvedených pracovníkov do členského štátu pôvodu po skončení ich vyslania, aby sa tak zachovala stabilita trhu práce. 44 90. Je to tak o to viac v prípade, ak vydanie takéhoto pracovného povolenia je, tak ako pripomínam, podmienené najmä uzavretím pracovnej zmluvy na dobu neurčitú alebo existenciou minimálne rok trvajúcich pra­ covnoprávnych vzťahov medzi pracovníkmi, ktorých sa projekt vyslania týka, a podnikom, 92. Už citovaný rozsudok Vander Elst, na ktorý ho zamýšľa uskutočniť. Takéto pod­ ktorý sa odvoláva rakúska vláda, podľa mňa mienky, a to aj v prípade, že sú len neodporuje tomuto zisteniu. Iste, Súdny dvor alternatívne a nie kumulatívne (ako pod­ v tomto rozsudku vychádzal na základe mienky stanovené právnou úpravou, ktorej návrhu vnútroštátneho súdu predovšetkým sa týka už citovaný rozsudok Komisia/­ z okolnosti, že dotknutí marockí pracovníci Luxembursko) môžu taktiež robiť iluzórnym boli zákonným a obvyklým spôsobom slobodné poskytovanie služieb v určitých zamestnaní v belgickom podniku poskytujú­ odvetviach ako stavebníctvo alebo informa­ com služby, aby zamietol odôvodnenia pred­ tika, v ktorých sa, ako uvádza Komisia, často ložené francúzskou vládou a založené na prijíma do zamestnania na základe pracov­ ných zmlúv uzavretých na krátku dobu alebo 44 — Odkazujem na body 45 a 46 už citovaného rozsudku Komisia/Luxembursko, v ktorých sa spomínajú menej prísne opatrenia, ktoré sú rovnako účinné ako sporné požiadavky. Navyše poukazujem na skutočnosť, že porovnateľné opatre­ 43 — Pozri body 7 a 8, ako aj body 34 až 36 týchto návrhov. nia sú upravené AVRAG (pozri body 11 a 83 týchto návrhov).

93. Zo všetkých vyššie uvedených úvah 1. Tvrdenia účastníkov konania vyplýva, že s ohľadom na už citovaný roz­ sudok Komisia/Luxembursko, (potvrdený už citovaným rozsudkom Komisia/Nemecko), je zjavné, že sporná vnútroštátna právna úprava predstavuje obmedzenie slobodného posky­ 96. Vo svojom druhom žalobnom dôvode tovania služieb, ktoré je neprimerané jednak Komisia Rakúskej republike vytýka, že konala vo vzťahu k cieľu spočívajúcemu v ochrane v rozpore s článkom 49 ES aj tým, že pracovníkov, ako aj k cieľu spočívajúcemu systematicky zakazovala vydať doklad v zachovaní stability trhu práce. o vstupe a pobyte štátnemu príslušníkovi tretej krajiny vyslanému zo strany podniku so sídlom v inom členskom štáte v prípade, keď 45 - V bode 55 už citovaného rozsudku Komisia/Nemecko, Súdny tento štátny príslušník vstúpil na jej územie dvor zdôraznil, že „nepodriadil pojem .pravidelné a obvyklé bez víza, takže sa jeho situácia v žiadnom zamestnanie‘ podmienke pobytu alebo zamestnania po určitú dobu v štáte sídla podniku - poskytovateľa služieb“. prípade nemohla napraviť priamo na mieste.

I - 9063

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. LÉGER — VEC C-168/04

98. Rakúska vláda priznáva, že zákaz vydávať povolenia na pobyt upravený v § 10 ods. 1 bode 3 FrG má predpoklad obmedzovať 100. Smernica 96/71 totiž v tomto zmysle vysielanie pracovníkov so štátnou príslušnos­ neobsahuje žiadne ustanovenia. V jej odô­ vodnení č. 20 sa okrem toho píše, že „táto smernica… nemá vplyv… na vnútroštátne 46 — Rozsudok C-459/99, Zb. s. I-6591, bod 74 predpisy týkajúce sa vstupu, pobytu alebo

I - 9064

KOMISIA/RAKÚSKO

prístupu k zamestnaniu pracovníkov poskytujúcim služby so sídlom v inom člen­ z tretích krajín“. skom štáte vstúpiť na územie cieľového členského štátu a mať v ňom pobyt, sa v plnej miere vzťahujú ustanovenia Zmluvy o slobodnom poskytovaní služieb.

101. Pokiaľ ide o návrh smernice z roku 1999 o podmienkach vysielania pracovníkov so štátnou príslušnosťou tretích krajín pri 103. Musím konštatovať, že systematickým cezhraničnom poskytovaní služieb, tento zákazom vydávania dokladu o vstupe návrh, ako som už spomínal, síce zavádzal alebo pobyte pracovníkovi so štátnou prí­ pravidlá týkajúce sa vstupu a pobytu slušnosťou tretej krajiny, ktorý bol vyslaný zo takýchto pracovníkov, od jeho prijatia sa strany podniku so sídlom v inom členskom však predsa len napokon upustilo. 47 štáte, v prípade, keď tento štátny príslušník vstúpil na územie členského štátu bez víza, obmedzujú právne predpisy tohto členského štátu vysielanie takýchto pracovníkov, a tým aj výkon činností spätých s poskytovaním služieb zo strany daného podniku.

102. Z uvedeného vyplýva, že na podmienky, za akých môžu pracovníci so štátnou prí­ slušnosťou tretej krajiny vyslaní podnikom

I - 9065

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. LÉGER — VEC C-168/04

každého dotknutého pracovníka. Pritom plánovanej služby, resp. služieb presiahlo šesť podľa tvrdení Komisie, ktoré rakúska vláda mesiacov v priebehu dvanástich mesiacov). 50 presvedčivo nevyvracia, udelenie víza v zásade závisí najmä od získania potvrdenia o európskom vyslaní 48, ktoré, ako som už spomínal, môže trvať až šesť týždňov od doručenia vopred požadovaného ohláse­ nia. 49 Podmieňovanie vydania víza takýmto potvrdením tak vedie k posilneniu obme­ dzujúceho účinku zákazu akejkoľvek nápravy 107. Aj keby bolo možné zdôvodniť takéto situácie namieste. obmedzenie slobody verejným poriadkom alebo verejnou bezpečnosťou, podľa môjho názoru ide tak či onak nad rámec toho, čo možno v mene týchto cieľov požadovať.

108. Pripomínam totiž, že podľa ustálenej judikatúry 51 je možné dovolávať sa týchto dôvodov len v prípade skutočnej a dostatočne závažnej hrozby, ktorá sa dotýka základného záujmu spoločnosti.

I - 9066

KOMISIA/RAKÚSKO

nech už je akokoľvek trestuhodné, 52 podľa 111. Pritom väčšina členských štátov, ktoré mňa nepostačuje na konštatovanie reálnej podmieňujú vyslanie pracovníkov, ktorí sú a dostatočne závažnej hrozby, ktorá sa štátnymi príslušníkmi tretích krajín, zo dotýka základného záujmu spoločnosti 53, strany podniku so sídlom v inom členskom a teda ani na zdôvodnenie sporného zákazu štáte získaním vstupného víza alebo dokladu či opatrení, ktoré s ním môžu byť spojené o pobyte, podľa môjho vedomia nesankcio­ (vyhostenie a zákaz vstupu a pobytu nuje nezákonný vstup týchto pracovníkov v krajine). Preto sa predmetný zákaz vzhľa­ na svoje územie automatickým zamietnu­ dom na jeho automatický charakter javí vo tím možnosti napraviť situáciu dotknutých vzťahu k cieľu spočívajúcemu v ochrane osôb na mieste. 54 Tieto poznatky verejného poriadku a verejnej bezpečnosti z porovnávacieho práva ma utvrdzujú ako neprimeraný. v presvedčení, že predmetný zákaz ide nad rámec toho, čo je potrebné na zabezpečenie ochrany verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti.

54 — Azda jedinými členskými štátmi, ktoré takúto sankciu poznajú, sú Talianska republika, Maďarská republika, Poľská republika a Slovinská republika. Aj keď by žiadosť o vízum 52 - Zo stálej judikatúry vyplýva, že „právo Spoločenstva nebráni mala byť v zásade podaná pred vstupom na územie daného členským štátom, aby porušenie vnútroštátnych predpisov štátu, a to vo všeobecnosti na konzulátoch krajiny, v ktorej o kontrole cudzích štátnych príslušníkov postihovali prísluš­ má cudzí štátny príslušník bydlisko, takúto sankciu zjavne nými sankciami..., ktoré sú potrebné na zabezpečenie nestanovuje Belgické kráľovstvo, Česká republika, Dánske efektívnosti predpisov pod podmienkou, že tieto sankcie sú kráľovstvo, Spolková republika Nemecko, Helénska repub­ primerané“. Pozri rozsudok MRAX, už citovaný, bod 77 lika, Francúzska republika, Írsko, Luxemburské veľkovojvod­ a tam citovaná judikatúra. stvo, Švédske kráľovstvo ani Spojené kráľovstvo Veľkej 53 — V tomto zmysle pozri rozsudok z 8. apríla 1976, Royer, 48/75, Británie a Severného Írska. Navyše belgické, dánske Zb. s. 497, bod 47, ako aj rozsudok MRAX, už citovaný, a francúzske úrady podľa všetkého pripúšťajú možnosť bod 79. nápravy na mieste.

I - 9067

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. LÉGER — VEC C-168/04

115. Napokon, bez ohľadu na dosah také­ hoto zmiernenia na predmetný zákaz (ktorý sa inak ukazuje ako značne obmedzený), tieto tvrdenia sotva niečo menia na závere, že predmetné obmedzenie je neprimerané, a teda aj na odôvodnenosti druhého žalob­ 114. Z týchto ustanovení vyplýva, že pra­ ného dôvodu. Z ustálenej judikatúry totiž covníci, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tre­ vyplýva, že pre naplnenie podstaty nesplne­ tích krajín vo vzťahu k Európskej únii nia povinnosti nie sú rozsah ani závažnosť konštatovaného protiprávneho konania dôle­ žité. 57 55 - Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov Hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach (Ú. v. ES L 239, 2000, s. 19; Mim. vyd. 19/002, s. 9, ďalej len „DVSD“). K tomuto dohovoru pristúpili všetky ostatné členské štáty Európskej únie s výnimkou Írska, Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a nových členských štátov (ktoré do Európskej únie vstúpili v máji 2004). 56 - Ide o tieto podmienky: a) byť držiteľom platného dokladu alebo dokladov umožňujúcich prekročenie vonkajšej hranice 116. Z toho usudzujem, že druhý žalobný schengenského priestoru; c) predložiť prípadne doklady dôvod tejto žaloby je dôvodný. preukazujúce účel a podmienky plánovaného pobytu a mať k dispozícii dostatočné prostriedky tak na obdobie plánova­ ného pobytu, ako aj na návrat do východiskového štátu resp. na tranzit do tretej krajiny, v ktorej je jeho prijatie zaručené alebo mať možnosť tieto prostriedky zákonným spôsobom získať ; e) nepredstavovať potenciálnu hrozbu narušenia 57 — Ako príklad z nedávnej doby pozri najmä rozsudok verejného poriadku, národnej bezpečnosti alebo medziná­ z 1. februára 2001, Komisia/Francúzsko, C-333/99, Zb. rodných vzťahov niektorej zo zmluvných strán. s. I-1025, bod 32.

— prijala a ponechala v platnosti právnu úpravu, ktorá systematicky zakazuje vydať doklad o vstupe a pobyte pracovníkovi, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny a bol vyslaný podnikom so sídlom v inom členskom štáte v prípade, keď tento pracovník vstúpil na jej územie bez víza, takže jeho situácia sa v žiadnom prípade nemôže upraviť na mieste,

nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 49 ES.

2. Rakúska republika znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Komisie Európskych spoločenstiev.

I - 9069