C-210/04

1 — Jazyk prednesu: francúzština. 4. Pojem platiteľ dane je definovaný v článku 2 - Ďalej len „DPH“. 3 — Smernica zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov 4 ods. 1 šiestej smernice, podľa ktorého sa za členských štátov týkajúcich sa daní z obratu — spoločný platiteľa dane považuje každý, kto nezávisle systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia (Ú. v. ES L 145, s. 1; Mim. vyd. 09/001, s. 23), zmenená na ľubovoľnom mieste vykonáva hospo a doplnená smernicou Rady 91/680/EHS zo 16. decembra dársku činnosť, odhliadajúc od účelu 1991, ktorou sa dopĺňa spoločný systém dane z pridanej hodnoty, mení a dopĺňa smernica 77/388 s cieľom zrušiť a výsledkov tejto činnosti. Podľa článku 4 daňové hranice (Ú. v. ES L 376, s. 1; Mim. vyd. 09/001, s. 160, ďalej len „šiesta smernica“). ods. 4 prvého pododseku tejto smernice 4 — Ďalej len „FCE Bank“. výraz „nezávisle“ použitý v odseku 1 vylučuje

I - 2805

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. LÉGER — VEC C-210/04

z daňovej povinnosti zamestnané a iné sa uplatňuje na poskytovanie služieb usku osoby, ak sú voči zamestnávateľovi viazané točňované na území štátu. Článok 3 DPR pracovnou zmluvou alebo iným právnym definuje takéto poskytovanie ako poskytova zväzkom vytvárajúcim vzťah podriadenosti nie uskutočňované za protihodnotu. z pohľadu pracovných podmienok, odmeňo vania a záväzkov zamestnávateľa.

5. Miesto zdaniteľného plnenia, pokiaľ ide 7. Článok 7 DPR s názvom „teritorialita o poskytovanie služieb, sa riadi článkom 9 dane“ vo svojom odseku 3 stanovuje, že ods. 1 šiestej smernice, ktorý uvádza: poskytovanie služieb „sa považuje za usku točnené na území členského štátu, ak sú služby poskytované osobami, ktoré majú na území členského štátu svoje sídlo, alebo osobami rezidentmi, ktoré nemajú svoje sídlo v zahraničí, a tiež ak sú poskytované stálymi prevádzkarňami osôb so sídlom v zahraničí „Za miesto, kde sa služba poskytuje, sa alebo zahraničných rezidentov v Taliansku“. považuje miesto, kde má dodávateľ založený svoj podnik [sídlo svojej hospodárskej čin nosti — neoficiálny preklad] alebo kde má trvalé pôsobisko [stálu prevádzkareň — neoficiálny preklad], z ktorého poskytuje služby, alebo v prípade neexistencie žiadneho z uvedených miest, miesto, kde má trvalé bydlisko alebo kde sa väčšinou zdržiava.“

III — Prejudiciálne otázky

10. Keďže príslušná talianska správa neod povedala na túto žiadosť, čo predstavuje jej konkludentné zamietnutie, FCE IT podala žalobu, ktorá bola uznaná za dôvodnú. Odvolanie talianskej správy proti tomuto rozhodnutiu bolo zamietnuté. Príslušný súd 12. Vnútroštátny súd uvádza, že je posta sa domnieval, že predmetné dodávky pred vený pred dva problémy, z ktorých prvý sa stavujú interné plnenia uskutočnené v rámci týka existencie právneho vzťahu na účely toho istého právneho subjektu a že ako také DPH medzi materskou spoločnosťou a jej nepodliehajú DPH. Zastával názor, že stálou prevádzkarňou a druhý pojmu „plne náklady na služby započítané materskou nie za protihodnotu“. spoločnosťou stálej prevádzkarni nepredsta vujú protihodnotu za poskytnutie služieb, ale iba jednoduché rozdelenie nákladov v rámci tej istej spoločnosti.

13. V prvom prípade je podľa vnútroštát neho súdu potrebné overiť, či vzhľadom na vnútroštátnu právnu úpravu a článok 2 11. Talianske ministerstvo hospodárstva šiestej smernice môže stála prevádzkareň a financií podalo kasačný opravný prostrie alebo dcérska spoločnosť podniku nachádza dok proti tomuto rozhodnutiu. Kasačný júca sa v inom členskom štáte ako jej opravný prostriedok založilo na článku 7 materská spoločnosť predstavovať nezávislý DPR, tvrdiac, že akákoľvek platba vykonaná subjekt a môže jej byť priznané postavenie v prospech materskej spoločnosti vo vzťahu adresáta poskytnutia služieb podliehajúceho k ňou poskytnutým službám je z dôvodu DPH, pričom podľa judikatúry je poskytova subjektívnej daňovej samostatnosti priznanej nie služieb zdaniteľné iba v prípade, ak

15. V oblasti priameho zdanenia, pokiaľ ide o daň z príjmov, však podliehajú stále prevádzkarne spoločností nerezidentov dani a plnenia uskutočnené ich prostredníctvom musia byť predmetom účtovníctva oddele ného od účtovníctva ich materskej spoloč nosti. Vnútroštátny súd sa v tejto súvislosti 16. Vnútroštátny súd sa tiež pýta, či existen cia dohody o rozdelení nákladov („cost sharing agreement“) alebo akýkoľvek iný 5 — Vnútroštátny súd sa predovšetkým odvoláva na rozsudok z 3. marca 1994, Tolsma (C-16/93, Zb. s. I-743), v ktorom právny akt prideľujúci stálej prevádzkarni Súdny dvor upresnil, že priamy vzťah medzi poskytnutým plnením a získanou protihodnotou potrebnou na existenciu poskytovania služieb za protihodnotu v zmysle článku 2 ods. 1 šiestej smernice musí mať formu právneho vzťahu. Išlo o otázku, či hudobník, ktorý má predstavenie na verejnom priestranstve a dostáva príspevky od okoloidúcich, poskytuje 6 — Vzor zaktualizovaný 29. apríla 2000 Výborom pre daňové služby za protihodnotu v zmysle článku 2 ods. 1 šiestej záležitosti OECD, zväzok I, ďalej len „vzorová zmluva OECD“. smernice. Súdny dvor rozhodol vyjadrením, na ktoré sa 7 — Článok 7 ods. 2 vzorovej zmluvy OECD ustanovuje, že „ak následne judikatúra často odvolávala, že poskytovanie služieb podnik jedného zmluvného štátu vykonáva svoju činnosť podlieha dani iba vtedy, ak existuje medzi poskytovateľom v druhom zmluvnom štáte prostredníctvom stálej prevádz a príjemcom právny vzťah, na základe ktorého si strany karne, ktorá je tam umiestnená, prisudzujú sa v každom vymenia vzájomné plnenia, pričom odmena získaná poskyto zmluvnom štáte tejto stálej prevádzkarni zisky, ktoré by mohla vateľom predstavuje protihodnotu služby dodanej príjemcovi. docieliť, keby predstavovala odlišný a samostatný podnik Domnieval sa, že v tejto veci uvedené podmienky neboli vykonávajúci rovnaké alebo obdobné činnosti za rovnakých splnené, pretože príspevky od okoloidúcich nepredstavovali alebo obdobných podmienok a bola úplne nezávislá od protihodnotu poskytnutej služby. Neexistovala totiž žiadna podniku, ktorého je stálou prevádzkarňou“ [neoficiálny pre dohoda medzi stranami, pretože okoloidúci poskytovali svoj klad]. príspevok dobrovoľne, pričom jeho výšku stanovovali na Odsek 3 toho istého článku uvádza: základe svojho slobodného rozhodnutia. Medzi hudobným „Na určenie ziskov stálej prevádzkarne sa povoľuje odpočítať plnením a príspevkami, ktoré zaň boli poskytnuté, teda náklady podniku vynaložené na ciele sledované touto stálou neexistoval žiaden vzťah, pretože okoloidúci nepožadovali, prevádzkarňou vrátane výdavkov vedenia a všeobecných aby sa hudba hrala pre nich a poskytovali príspevky nie správnych výdavkov takto vynaložených, či už vznikli v závislosti od hudobného plnenia, ale od subjektívnej v zmluvnom štáte, v ktorom je táto stála prevádzkareň motivácie. umiestnená, alebo inde.“ [neoficiálny preklad]

18. Pokiaľ ide o pojem „plnenie za proti hodnotu“, vnútroštátny súd sa pýta, či započítanie nákladov, prípadne ich čiastočné započítanie, bez ekonomického zisku môže predstavovať protiplnenie v zmysle judika túry. 2. Je možné, prípadne do akej miery, započítať dcérskej spoločnosti náklady 8 — C-498/99, Zb. s. I-7173, body 21 a 22. na tieto služby ako protihodnotu za

I - 2809

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. LÉGER — VEC C-210/04

poskytnuté služby v zmysle článku 2 21. Predovšetkým v týchto prejudiciálnych šiestej smernice bez ohľadu na výšku otázkach a v odôvodnení návrhu na začatie tohto započítania a nezávisle od dosiah prejudiciálneho konania použil Corte nutia zisku? suprema di cassazione niekoľkokrát výraz „dcérska spoločnosť“, na základe čoho by bolo možné domnievať sa, že FCE IT je spoločnosť založená podľa talianskeho práva, a teda spoločnosť predstavujúca právny subjekt odlišný od FCE Bank. 3. Ak sa predpokladá, že poskytovanie služieb medzi materskou spoločnosťou a jej dcérskymi spoločnosťami je v zásade oslobodené od DPH z dôvodu absencie samostatnosti subjektu ako príjemcu služby, a teda neexistencie právneho vzťahu medzi dvoma sub 22. Z odôvodnenia návrhu na začatie pre jektmi, v prípade, ak materská spoloč judiciálneho konania však vyplýva, že termín nosť je rezidentom v inom členskom „dcérska spoločnosť“ sa nemá chápať v jeho štáte Európskej únie, je vnútroštátna vlastnom význame, ale všeobecnejšie ako správna prax, ktorá v takomto prípade druhotná prevádzkareň. Vnútroštátny súd určuje, že tieto služby podliehajú DPH, totiž uvádza, že FCE IT je stálou prevádz v rozpore so zásadou slobody usadiť sa karňou FCE Bank 9 a že problém v spore vo stanovenou v článku 43 ES?“ veci samej spočíva v otázke, či a v akom rozsahu môže v rámci toho istého právneho subjektu existovať právny vzťah, ktorý vytvorí základ pre plnenia podliehajúce DPH 10.

všetky alebo niektoré transakcie, ktoré sú v členskom štáte spoločnosťou nerezidentom charakteristické pre podnikanie úverových disponuje personálnymi a technickými pro inštitúcií“. striedkami potrebnými na poskytnutie slu žieb zodpovedajúcich predmetu podnikania tejto spoločnosti 13. Keďže jedine vnútroštát nemu súdu, pred ktorým sa vedie spor a ktorý je zodpovedný za prijatie rozhodnu tia, prináleží posúdiť s ohľadom na osobitosti prejednávanej veci relevantnosť otázok, ktoré 24. Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť položí Súdnemu dvoru 14, treba pripustiť, že presnú právnu povahu FCE IT. Zdá sa však FCE IT predstavuje stálu prevádzkareň vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v zmysle článku 9 ods. 1 šiestej smernice. zrejmé, že ide o druhotnú prevádzkareň, ktorá nepredstavuje právny subjekt odlišný od svojej materskej spoločnosti, a že vnútro štátny súd sa svojou otázkou položenou v tomto konaní pýta, či a v akom rozsahu majú služby poskytnuté v rámci toho istého právneho subjektu podliehať DPH. 27. Prvú prejudiciálnu otázku teda preskú mam vychádzajúc z premisy, že FCE IT je druhotná prevádzkareň FCE Bank v Taliansku, ktorá nie je odlišný právny subjekt a ktorá predstavuje v tomto štáte stálu prevádzkareň v zmysle článku 9 ods. 1 25. Vnútroštátny súd, ako je uvedené vyššie, šiestej smernice. ďalej uvádza, že FCE IT predstavuje stálu prevádzkareň FCE Bank. V prvej prejudiciál nej otázke sa tento súd pýta na výklad článku 2 ods. 1 a článku 9 ods. 1 šiestej smernice. Pripomínam, že tento posledný menovaný článok stanovuje, že za miesto, kde sa služba poskytuje, sa považuje miesto, kde má dodávateľ založený svoj podnik alebo kde má stálu prevádzkareň, z ktorej poskytuje B — O prvej prejudiciálnej otázke služby 12.

32. Talianska vláda túto analýzu opiera o ustanovenia článku 9 ods. 1 šiestej smernice, ako aj o ustanovenia článku 1 ôsmej smernice Rady 79/1072/EHS, 15 podľa ktorej „na účel tejto smernice platiteľom 29. Prostredníctvom tejto otázky sa vnútro dane, ktorý nemá sídlo na území štátu je štátny súd chce dozvedieť, či takúto dru osoba definovaná v článku 4 ods. 1 [šiestej hotnú prevádzkareň možno považovať za smernice], ktorá... nemá v tomto štáte ani prevádzkareň, ktorá má dostatočnú samo sídlo svojej hospodárskej činnosti ani stálu statnosť vo vzťahu k svojej materskej spoloč pobočku [prevádzkareň — neoficiálny pre nosti nerezidentovi, aby medzi nimi mohol klad], cez ktorú by vykonávala obchodný existovať právny vzťah umožňujúci kvalifi styk...“. Vyvodzuje z toho, že ak aj sú kovať plnenia uskutočnené v rámci toho materská spoločnosť a jej pobočka jedna istého právneho subjektu ako poskytovanie právnická osoba, predstavujú z daňového služieb podliehajúce DPH. hľadiska rozdielnych platiteľov dane, najmä pokiaľ ide o DPH.

že definícia pojmu stála prevádzkareň Súd uplatňuje na všetky hospodárske činnosti neho dvora nezávisí od kritérií vyplývajúcich a všetky štádiá distribúcie a predaja 16. Člá z vnútroštátnych práv, ale z podmienky, že nok 2 ods. 1 tejto smernice sa týka všetkých táto prevádzkareň disponuje personálnymi dodávok tovarov a služieb vykonaných za a technickými prostriedkami dostatočnými protihodnotu v členskom štáte platiteľom na výkon ekonomickej činnosti samostatným dane. V prejednávanom prípade nie je spôsobom. Na záver sa domnieva, že napriek sporné, že plnenia, akými sú služby vysokému stupňu harmonizácie zostáva DPH v oblasti poradenstva, riadenia, odbornej vnútroštátnou daňou a že v dôsledku toho prípravy zamestnancov, spracovávania úda priznanie postavenia platiteľa dane prináleží jov, ako aj poskytovania a správy programo výlučne vlastnému právnemu poriadku kaž vého vybavenia, môžu predstavovať zdani dého členského štátu. Na základe týchto teľné plnenia v zmysle článku 6 ods. 1 šiestej úvah zastáva názor, že stála prevádzkareň, smernice, ak sú vykonávané za protihodnotu hoci je neoddeliteľnou súčasťou subjektu platiteľom dane 17. majúceho „jedinú a nedeliteľnú právnu subjektivitu“, sa má považovať za samostat ného platiteľa dane odlišného od materskej spoločnosti.

34. Nesúhlasím s argumentmi uvedenými týmito vedľajšími účastníkmi. Zastávam rov naký názor ako žalobca, vláda Spojeného kráľovstva a Komisia Európskych spoločen 36. Široký rozsah pôsobnosti šiestej smer stiev, že služby poskytnuté v rámci toho nice je tiež vyjadrený v článku 4 ods. 1, ktorý istého právneho subjektu nemôžu predsta definuje platiteľa dane ako „osobu“, ktorá vovať poskytovanie služieb podliehajúce nezávisle na ľubovoľnom mieste vykonáva DPH, aj keď sú ich náklady rozdelené medzi hospodársku činnosť odhliadajúc od účelu rôznymi stálymi prevádzkarňami. Túto ana a výsledkov tejto činnosti. Ako v súlade lýzu opieram o argumenty uvedené nižšie. s právom pripomína portugalská vláda, pojem platiteľ dane sa teda nevzťahuje iba na fyzické a právnické osoby, ale môže sa tiež vzťahovať aj na subjekt bez právnej subjekti vity 18.

37. Z týchto skutočností môže byť tiež 39. K prvému bodu treba pripomenúť, že vyvodený záver, že existencia plnenia po v šiestej smernici je pojem „nezávisle“ dliehajúceho DPH je objektívna skutočnosť, uvedený v článku 4 ods. 1, ktorý určuje pretože nezávisí od sledovaných cieľov ani predpoklady kvalifikácie platiteľa dane, iba výsledkov tohto plnenia. Tiež nemôže po predmetnom negatívnej definície v odseku 4 dliehať kritériám týkajúcim sa osobitnej prvej vete tohto článku. Podľa tejto definície formy alebo právnych účinkov dohody medzi nezávislosť neexistuje, pokiaľ neexistuje poskytovateľom služby a jej prijímateľom, vzťah podriadenosti porovnateľný ktoré sa môžu v jednotlivých členských so vzťahom vytvoreným pracovnou zmluvou štátoch odlišovať. Ako pripomína talianska medzi zamestnancom a zamestnávateľom. vláda, Súdny dvor rozhodol, že existencia Toto ustanovenie uvádza tri kritériá poskytovania služieb za protihodnotu potrebné na určenie, či takýto vzťah závis nemôže závisieť od vykonateľnosti povin losti existuje vzhľadom na pracovné po ností poskytovateľa služieb, pretože právny dmienky a odmeňovanie a tiež oblasť zodpo vzťah v zmysle už citovaného rozsudku vednosti. Tolsma existuje, aj keď povinnosť tohto poskytovateľa služby nie je vymožiteľná 19.

I - 2814

FCE BANK

činnosti, pretože zisk, ktorý z nej dosahovali, nezávislosť spoločnosti a vykonáva svoju závisel nie len na výške vybraných daní, ale aj hospodársku činnosť nezávislým spôsobom, na výdavkoch spojených s organizáciou per čo má za následok, že v súvislosti s touto sonálnych a materiálnych prostriedkov ich činnosťou je táto spoločnosť platiteľom dane činnosti“ 22. na účely DPH 23.

22 — Tamže, bod 13. 23 — Pozri rozsudok Heerma, už citovaný, bod 8.

I - 2815

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. LÉGER — VEC C-210/04

44. Potvrdenie tejto analýzy možno podľa nemali predstavovať plnenia podliehajúce môjho názoru nájsť v už citovanom rozsudku DPH 25. DFDS, v ktorom Súdny dvor skúmal pojem „nezávisle“ v súvislosti so vzťahmi medzi spoločnosťou založenou podľa dánskeho práva vykonávajúcou činnosť cestovnej agen túry a jej anglickou dcérskou spoločnosťou. Súdny dvor skonštatoval, že tieto spoločnosti neboli nezávislé, hoci dcérska spoločnosť mala svoju vlastnú právnu subjektivitu a bola vlastníkom svojich priestorov, pretože z informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, najmä zo skutoč nosti, že DFDS vlastnila v celom rozsahu 46. Vzťahy medzi materskou spoločnosťou základné imanie dcérskej spoločnosti, a pobočkou ako FCE IT môžu výstižne a z rôznych zmluvných povinností stanove ilustrovať túto zásadu. Z definície FCE IT ných DFDS vyplýva, že dcérska spoločnosť predstavuje iba sídlo prevádzky bez právnej konala iba ako pomocný orgán materskej spoločnosti 24. subjektivity. Zdôrazňujem, že svoju činnosť nevykonáva vo vlastnom mene, ale ako súčasť úverovej inštitúcie, ktorá na základe povolenia získaného v jej domovskom štáte má podľa smernice 2000/12 právo vykonávať činnosť v členskom štáte prostredníctvom pobočky 26. Pobočka tiež nemá svoj vlastný majetok 27. Takisto, ak skúmam kritérium zodpovednosti, treba znovu skonštatovať, že pobočka sama osebe nenesie ekonomické

I - 2816

FCE BANK

riziká spojené s výkonom činnosti úverovej služieb, aby sa vylúčili konflikty medzi inštitúcie, ako napríklad riziko, že klient právomocami členských štátov, ako aj prí neuhradí pôžičku. Je to práve úverová pady dvojitého zdanenia alebo neuplatnenia inštitúcia ako taká, ktorá nesie uvedené DPH. Podľa článku 9 ods. 1 šiestej smernice riziko a ktorej finančná solídnosť vo svetle výkladu judikatúry sa poskytnutie a solventnosť podlieha dohľadu v jej domov služby musí zdaniť v mieste, kde poskytovateľ skom členskom štáte. zriadil sídlo svojej ekonomickej činnosti, okrem prípadu, ak toto kritérium viazanosti nevedie k racionálnemu riešeniu z daňového pohľadu alebo vytvára konflikt s iným člen ským štátom 28. Súdny dvor z uvedeného vyvodil záver, že viazať poskytnutia služby na prevádzkareň odlišnú od sídla tohto podniku 47. Služby poskytnuté materskou spoločnos je možné iba vtedy, ak táto prevádzkareň ťou takejto prevádzkarni musia byť preto vykazuje dostatočný stupeň stálosti a vhodnú podľa mňa posudzované ako plnenia, štruktúru z hľadiska personálneho o ktorých spoločnosť v rámci svojej internej a technického vybavenia, aby predmetnú politiky rozhodla, že sa zrealizujú jej vlast službu mohla dodať 29. nými zamestnancami pre jej jednotlivé pre vádzkové centrá. Okolnosť, že predmetné prevádzkové centrum sa nachádza v inom členskom štáte, nespochybňuje skutočnosť, že ide o služby vykonané podnikom pro stredníctvom jeho vlastných zamestnancov a pre jeho vlastné potreby.

54. Zdá sa mi, že článok 1 smernice 79/1072 32 potvrdzuje túto analýzu. Podľa mňa z tohto ustanovenia vyplýva, že podnik, ktorý má v hostiteľskom členskom štáte stálu 52. Uvedená téza portugalskej vlády je prevádzkareň, sa považuje za platiteľa dane v rozpore s už citovaným rozsudkom DFDS, v tomto štáte. Toto ustanovenie teda z ktorého jasne vyplýva, že stála prevádzka potvrdzuje, a contrario, myšlienku, podľa reň je svojou povahou druhotná prevádzka ktorej stála prevádzkareň nepredstavuje reň, ktorá nemá nezávislý status vo vzťahu samostatného platiteľa dane odlišného od k svojej materskej spoločnosti. 31. Zdá sa mi, podniku, ktorého je súčasťou, ale umožňuje že táto analýza, ktorá bola prevzatá aj viazanosť tohto podniku na hostiteľský štát. v súvislosti s dcérskou spoločnosťou majú Zdá sa mi, že talianska vláda uvedené cou vlastnú právnu subjektivitu pravidlo interpretuje nesprávne, keď ho a predstavujúcou teda subjekt práva odlišný použila ako podklad pre tvrdenie, že stála od svojej materskej spoločnosti, ale prevádzkareň je samostatný platiteľ dane 33. v skutočnosti konajúcou iba ako pomocný orgán tejto materskej spoločnosti, by sa mala, a fortiori, uplatniť v prípade stálej prevádz karne bez vlastnej právnej subjektivity, ktorá tvorí iba miestnu prevádzku.

56. V prvom rade je táto analýza potvrdená ods. 3 šiestej smernice členské štáty, aby sa článkom 4 ods. 4 druhou vetou šiestej zabránilo narušeniu hospodárskej súťaže a na smernice, podľa ktorej, po konzultácii porad základe konzultácie poradného výboru pre ného výboru pre daň z pridanej hodnoty daň z pridanej hodnoty, môžu považovať ustanovenej v článku 29 smernice, má každý poskytovanie služieb za poskytovanie služieb členský štát možnosť považovať za samos za protihodnotu, ak tieto služby poskytuje tatnú osobu podliehajúcu dani osoby sídliace osoba podliehajúca dani na účely jej po na území štátu, ktoré sú právne nezávislé, ale dnikania, kde by daň z pridanej hodnoty za súčasne vzájomne úzko viazané finančnými, tieto služby poskytnuté inou osobou po hospodárskymi a organizačnými prepoje dliehajúcou dani nebola plne odpočítateľná. niami. Ako uvádza vláda Spojeného kráľov stva, toto ustanovenie môže byť pochopené, a contrario, v tom zmysle, že tá istá právnická osoba môže byť iba jediným platiteľom dane.

I - 2819

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. LÉGER — VEC C-210/04

profesijné alebo súkromné účely považovať medzinárodnej činnosti. Podľa systému sta za poskytovanie služieb za protihodnotu, novenému v odseku 1 tohto článku štát sídla

smeruje podľa môjho názoru k potvrdeniu podniku zdaní všetky zisky tohto podniku faktu, že okrem týchto osobitných prípadov okrem prípadu, ak vykonáva túto činnosť takéto poskytovanie služieb nepredstavuje prostredníctvom stálej prevádzkarne 35. plnenia zdaniteľné z dôvodu tejto dane. V takomto prípade prítomnosť sekundárnej prevádzkarne na území hostiteľského štátu umožňuje viazať túto prevádzkareň na daňovú suverenitu tohto štátu. Zisky, ktoré podnik dosiahol prostredníctvom tejto stálej prevádzkarne, sú teda zdanené v štáte, v ktorom sa stála prevádzkareň nachádza. Podľa článku 7 ods. 2 vzorovej zmluvy OECD 61. Na záver si tiež nemyslím, že podmienky sa stálej prevádzkarni priznajú zisky, ktoré by zdanenia ziskov dosiahnutých v štáte usade mohla dosiahnuť, ak by predstavovala nia prostredníctvom stálej prevádzkarne „odlišný a samostatný podnik... a bola úplne ustanovené v článku 7 vzorovej zmluvy nezávislá od podniku, ktorého je stálou OECD môžu spochybniť túto analýzu. Tieto prevádzkarňou“ [neoficiálny preklad]. pravidlá uplatniteľné v oblasti priameho zdanenia nie sú relevantné pre uplatnenie spoločného systému DPH. Je nesporné, že priame zdanenie spadá pod suverenitu člen ských štátov. Členské štáty teda môžu ustanoviť zdanenie spoločností usadených na ich území vrátane ziskov, ktoré dosiahli v rámci ich činnosti v inom členskom štáte. Štáty tiež môžu ustanoviť zdanenie spoloč ností, ktoré vykonávajú na ich území činnosť prostredníctvom stálej prevádzkarne.

65. Takisto sa nedomnievam, že započítanie nákladov na dotknuté služby voči ziskom dosiahnutým v hostiteľskom členskom štáte prostredníctvom stálej prevádzkarne môže preukazovať existenciu právneho vzťahu v zmysle judikatúry v oblasti DPH. Takéto započítanie nákladov na služby voči podielu ziskov podniku prisudzovaných jeho stálej prevádzkarni je logická a spravodlivá proti 64. Na jednej strane je totiž tento systém hodnota pre štáty dotknuté týmto rozdele založený na pojmoch harmonizovaných na ním ziskov. Ide totiž takisto o rozdelenie komunitárnej úrovni, ako je pojem platiteľ všeobecných nákladov podniku na výkon dane, ktorého obsah sa nemôže odlišovať jeho činnosti medzi štátmi. Článok 7 ods. 3 v závislosti od vnútroštátnych ustanovení vzorovej zmluvy OECD stanovuje, že na v oblasti priameho zdanenia zisku bez toho, účely vymedzenia ziskov stálej prevádzkarne aby bol spochybnený cieľ šiestej smernice. Na môžu byť odpočítané náklady vynaložené na druhej strane je zásada „arm's length“ výkon činnosti uskutočnenej touto prevádz ustanovená v článku 7 ods. 2 vzorovej karňou vrátane nákladov riadenia zmluvy OECD založená na právnej fikcii, a všeobecné náklady na správu buď v štáte, pretože zaobchádza so stálou prevádzka kde sa nachádza táto stála prevádzkareň, ňou, akoby išlo o nezávislý podnik, hoci ním alebo v inom štáte. Započítanie nákladov na nie je. V spoločnom systéme DPH je služby, ktoré jej boli poskytnuté, stálej zohľadnenie skutočnej hospodárskej situácie prevádzkarni znamená teda iba výpočet základným kritériom 36. Najmä na základe ziskov zdaniteľných v hostiteľskom štáte uvedenej zásady musí daňový základ pre a tiež nepreukazuje, že táto prevádzkareň uplatnenie tejto dane zodpovedať skutočne predstavuje subjekt nezávislý od materskej získanej protihodnote za dodanú službu a nie spoločnosti. hodnote stanovenej podľa objektívnych kri térií 37. Bolo by teda v rozpore s týmto systémom opierať sa o právnu fikciu

šiu informáciu o tom, na čo sa tento výraz judiciálnu otázku odpovedal tak, že článok 2 vzťahuje za okolností sporu vo veci samej ods. 1 a článok 9 ods. 1 šiestej smernice sa a najmä o dohode, ktorú termín „agreement“ má vykladať v tom zmysle, že okrem popisuje. V každom prípade, aj keď podnik výnimiek ustanovených v šiestej smernici v rámci svojej vnútornej politiky formalizoval poskytovanie služieb dodaných materskou v určitom akte rozdelenie nákladov na služby spoločnosťou nerezidentom druhotnej pre riadenia, všeobecných nákladov na správu vádzkarni, ktorá v tomto členskom štáte nie a nákladov na poskytnutie takých služieb, je zapísaná ako odlišný právny subjekt ako sú tie v prejednávanej veci, medzi svoje a ktorá predstavuje stálu prevádzkareň stále prevádzkarne, táto skutočnosť nepreu v zmysle posledného menovaného ustanove kazuje o nič viac, že uvedené prevádzkarne nia, nemôžu predstavovať plnenia po predstavujú nezávislé subjekty. dliehajúce DPH, hoci náklady na tieto služby boli predmetom započítania tejto prevádz karni.

73. Talianska a portugalská vláda tvrdia, že takáto prax nie je v rozpore so Zmluvou, D — O tretej prejudiciálnej otázke pretože obhajovali tézu, že je v súlade so šiestou smernicou.

71. Treťou prejudiciálnou otázkou sa vnú troštátny súd v podstate pýta, či prax 74. Z môjho pohľadu som mal najväčšie členského štátu, ktorý zdaňuje DPH služby pochybnosti o prípustnosti tejto prejudiciál poskytnuté stálej prevádzkarni materskou nej otázky. Nie je mi totiž jasné, aký význam spoločnosťou, ktorá má svoje sídlo v inom môže mať pre vyriešenie sporu vo veci samej. členskom štáte, je v rozpore so zásadou Na rozdiel od priameho zdanenia je DPH slobody usadiť sa priznanou článkom 43 ES. predmetom harmonizácie na úrovni Spolo čenstva najmä prostredníctvom šiestej smer nice. Keďže sa skonštatovalo, že právna úprava alebo vnútroštátna prax je v rozpore s touto smernicou, nezdá sa potrebné navyše skúmať, či je v rozpore so základnými slobodami ustanovenými v Zmluve, akou je sloboda usadiť sa. Okrem iného vnútroštátny súd neuviedol, z akých dôvodov je potrebné 72. Žalobca, vláda Spojeného kráľovstva túto otázku preskúmať. a Komisia navrhujú odpovedať na túto otázku kladne. Títo účastníci konania tvrdia, že takáto prax predstavuje diskrimináciu odporujúcu Zmluve ES, pokiaľ, ako zrejme vo veci samej, sa prax týka stálych prevádz karní spoločnosti nerezidenta a nie prevádz karní vnútroštátnych spoločností. Tiež uvá dzajú, že ak by sa táto prax uplatňovala bez rozdielu na stále prevádzkarne spoločností 75. Domnievam sa preto, že na tretiu pre rezidentov a nerezidentov, predstavovala by judiciálnu otázku netreba odpovedať.