C-354/04

1 — Jazyk prednesu: taliančina. 5. Podľa tvrdení žalobcov vo veci T-338/02 2 — Ú. v. ES L 344, s. 93; Mim. vyd. 18/001, s. 217. Segi je organizácia so sídlom v Bayonne

I - 1583

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. MENGOZZI — VECI C-354/04 P A C-355/04 P

(Francúzsko) a v Donostii (Španielsko), článku 15 EÚ a článku 34 EÚ uvedených ktorej cieľom je ochrana nárokov mladých v hlave V („Ustanovenia o spoločnej zahra­ Baskov, baskickej identity, kultúry a jazyka, ničnej a bezpečnostnej politike") a v hlave VI ktorej hovorcami sú páni Zubimendi Izaga („Ustanovenia o policajnej a justičnej spolu­ a Galarraga. práci v trestných veciach") Zmluvy o EÚ spoločnú pozíciu 2001/931, keďže zastávala názor, že je potrebné prijať ďalšie opatrenia okrem tých, ktoré už boli predtým prijaté na vykonanie rezolúcie Bezpečnostnej rady.

6. Dna 28. septembra 2001 prijala Bezpeč­ nostná rada OSN (ďalej len „Bezpečnostná rada") rezolúciu 1373 (2001), ktorou najmä 9. Články 1 a 4 spoločnej pozície 2001/931 rozhodla, že všetky štáty si vzájomne znejú: poskytnú čo najväčšiu pomoc pri trestných vyšetrovaniach a iných trestných konaniach týkajúcich sa financovania alebo podpory teroristických činov, vrátane pomoci pri získavaní dôkazov, ktoré majú k dispozícii a ktoré sú pre konania nevyhnutné. „Článok 1

1. Táto spoločná pozícia sa v súlade s ustanoveniami nasledujúcich článkov uplatní na osoby, skupiny a subjekty [entity 7. Uzneseniami z 2. a 19. novembra 2001 — neoficiálny preklad] zapojené do teroris­ nariadil hlavný vyšetrovací sudca č. 5 tických činov, ktoré sú uvedené na zozname Audiencia Nacional v Madride väzbu pred­ v prílohe. pokladaných vodcov Gestoras Pro Amnistía vrátane týchto dvoch hovorcov a činnosti Gestoras Pro Amnistía vyhlásil za nezákonné z dôvodu, že táto organizácia bola integrál­ nou súčasťou separatistickej baskickej orga­ nizácie ETA. Gestoras Pro Amnistía sa proti druhému uzneseniu odvolala.

„Článok 4

11. Poznámka pod čiarou k tejto prílohe uvádza, že „osoby označené * podliehajú iba Členské štáty si prostredníctvom policajnej článku 4". a súdnej spolupráce v trestných veciach v rámci hlavy VI Zmluvy o Európskej únii navzájom poskytnú čo najširšiu možnú pomoc pri predchádzaní a boji proti terori­ stickým činom. Na tento účel na žiadosť plne využijú pri vyšetrovaniach a konaniach, ktoré vedú ich orgány proti ktorýmkoľvek osobám 12. Vo vyhlásení Rady, ktoré tvorí prílohu alebo subjektom [entitám — neoficiálny zápisnice pri prijatí spoločnej pozície

I - 1585

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. MENGOZZI — VECI C-354/04 P A C-355/04 P

2001/931 (ďalej len „vyhlásenie Rady o práve d o h o v o r u o o c h r a n e ľudských p r á v na náhradu škody"), je uvedené: a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP").

3 — Neoficiálny preklad francúzskeho znenia uvedeného v aktoch. 5 — Ú. v. ES L 116, s. 75. 4 — Neuverejnené, ale prístupné na stránke www.echr.coe.int. 6 — Ú. v. ES L 160, s. 32.

I - 1586

GESTORAS PRO AMNISTÍA A I./RADA A SEGI A I./RADA

informácie potrebné na vyhotovenie zoz­ 19. Žalobcovia navrhovali, aby Súd prvého namu, ktorý je prílohou spoločnej pozície, stupňa: sa po ich preskúmaní a prijatí rozhodnutia vrátili dotknutým národným delegáciám.

— zaviazal Radu na zaplatenie sumy 1 000 000 eur každému združeniu a sumu 100 000 eur každému jej hovorcovi ako náhradu škody vzniknu­ 17. O k r e m t o h o odvolatelia vo veci tej z d ô v o d u z á p i s u G e s t o r a s C-355/04 P v priebehu konania tvrdili, že Pro Amnistía a Segi do zoznamu osôb, rozsudkom z 20. júna 2005 štvrtá trestná skupín a entít uvedeného v článku 1 komora Audiencia Nacional v Madride, pred spoločnej pozície 2001/931, aktualizo­ ktorou prebiehalo konanie týkajúce sa Segi, vanej spoločnými pozíciami 2002/340 oslobodila toto združenie spod obžaloby, že a 2002/462, ide o teroristickú skupinu a že je súčasťou ETA. Španielske kráľovstvo existenciu tohto rozhodnutia nepopieralo, ale uviedlo, že nie je právoplatné a že Ministerio Fiscal (pro­ kuratúra) a Združenie obetí terorizmu proti n e m u p o d a l i o d v o l a n i e na T r i b u n a l Supremo. — rozhodol, že tieto sumy sú úročené úrokom z omeškania s ročnou úroko­ vou sadzbou 4,5 % odo dňa rozsudku Súdu prvého stupňa až do zaplatenia,

— zaviazal Radu na náhradu trov konania. II — Konanie na Súde prvého stupňa a napadnuté uznesenia

nizácie žalujúcimi fyzickými osobami, ktoré 23. Súd prvého stupňa napadnutými uzne­ vystupovali pod ich menom, a následnú seniami podľa článku 111 svojho rokova­ neplatnosť splnomocnenia udeleného obhaj­ cieho poriadku zamietol žaloby podané covi v mene týchto dvoch organizácií, ako aj žalobcami bez otvorenia ústnej časti konania. nedostatok splnomocnenia obhajcu Zela- raina Errastiho, namietala Rada nedostatok právomoci Súdu prvého stupňa jednak z dôvodu, že na tento prípad sa nevzťahujú články 235 ES a 288 druhý odsek ES, ako aj z dôvodu, že Súd prvého stupňa nemôže rozhodnúť o zákonnosti spoločnej pozície 24. Súd prvého stupňa v prvom rade roz­ 2001/931. hodol o zjavnom nedostatku svojej právo­ moci rozhodovať o týchto žalobách, keďže sa nimi sledovala náhrada škody údajne spôso­ benej zápisom Gestoras Pro Amnistía a Segi do zoznamu osôb, skupín a entít uvedenom v článku 1 spoločnej pozície 2001/931, aktualizovanej spoločnými pozíciami 2002/340 a 2002/462.

21. Vo svojich p r i p o m i e n k a c h k tejto námietke neprípustnosti žalobcovia navrhli, aby Súd prvého stupňa rozhodol, že žaloby sú prípustné a subsidíarne, pokiaľ by sa Súd prvého stupňa domnieval, že nemá právo­ moc rozhodnúť o žalobe o náhradu škody, 25. V druhom rade sa Súd prvého stupňa aby v každom prípade rozhodol, že Rada tým, domnieval, že má naopak právomoc v zmysle že prijala uvedené spoločné pozície porušila článkov 235 ES a 288 druhý odsek ES všeobecné zásady práva Spoločenstva, ktoré rozhodovať o žalobách o náhradu škody vyplývajú zo spoločných ústavných tradícií žalobcov v časti, v ktorej sa opierala členských štátov a najmä z článkov 1, 6 ods. 1 o údajné porušenie právomoci Európskeho a článku 13 EDĽP. spoločenstva Radou tým, prijala uvedené spoločné pozície. Súd prvého stupňa vo vyššie uvedenom rozsahu preskúmal pred­ met žalôb a zamietol ich ako zjavne nedô­ vodné.

28. Podaniami doručenými do kancelárie Súdneho dvora 17. augusta 2004, zaregistro­ — subsidíarne aby odvolanie zamietol ako vanými v uvedenom poradí pod číslom nedôvodné, k o n a n i a C-354/04 P a C-355/04 P a vyhotovenými v takmer totožnom znení podali odvolatelia odvolania proti uvedeným uzneseniam.

— ak je to potrebné, vrátil vec Súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,

29. V oboch konaniach odvolatelia navrhujú, aby Súdny dvor: — zaviazal odvolateľov na náhradu trov konania.

— zrušil napadnuté uznesenie,

31. V oboch konaniach predložilo Španiel­ 7 — Napadnuté uznesenia, bod 48. ske kráľovstvo rovnaké návrhy ako Rada.

I - 1589

33. Z článku 225 ES, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora a článku 112 ods. 1 pism. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že odvolanie proti rozhodnutiu Súdu prvého stupňa musí uvádzať presným spôsobom napádané časti rozsudku, ktorého zrušenia sa domáha, ako aj právne tvrdenia, o ktoré sa tento návrh osobitne opiera. 8 36. V t o m t o p r í p a d e sa mi zdá, že v odvolaniach podaných na Súdny dvor sú vytýkané časti napadnutých uznesení vyme­ dzené dostatočne. Ako vyplýva najmä z bodu 32 odvolaní, odvolatelia namietajú, že závery Súdu prvého stupňa uvedené v bodoch 40 napadnutých uznesení sú 34. Ako pripomínajú Rada a Španielske krá­ postihnuté právnou vadou, týkajúcou sa ľovstvo, je pravda, že uvedené požiadavky nedostatku jeho právomoci rozhodnúť nespĺňa odvolanie, ktoré neobsahuje nijaké o žalobách o náhrade škody údajne spôso­ tvrdenie, osobitne poukazujúce na právne benej zápisom Gestoras Pro Amnistía a Segi vady, ktorými je postihnutý rozsudok Súdu prvého stupňa a ktoré sa obmedzuje na

9 — Pozri najmä rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C-204/00 P, C-205/00 P, C-211/00 P, C-213/00 P, 8 — Pozri okrem iného rozsudok z 25. mája 2000, Kögler/Súdny C-217/00 P a C-219/00 P, Zb. s. I-123, body 47 a 51. dvor, C-82/98 P, Zb. s. I-3855, bod 21. 10 — Rozsudok Kögler/Súdny dvor, už citovaný, bod 23.

I - 1590

GESTORAS P R O A M N I S T Í A A I . / R A D A A SEGI A I./RADA

do zoznamu osôb, skupín a entít, na ktoré sa 39. Navrhujem preto, aby Súdny dvor vzťahuje spoločná pozícia 2001/931 (ďalej len zamietol námietku neprípustnosti odvolaní, „zoznam subjektov zapojených do teroristic­ ktorú vzniesli Rada a Španielske kráľovstvo. kých činov").

I - 1591

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. MENGOZZI — VECI C-354/04 P A C-355/04 P

o týchto hľadiskách nerozhodol Uvedené telia v tejto súvislosti namietajú nezákonnú úvahy teda nie sú dôvodom odvolania diskrimináciu, na základe ktorej sú poško­ a môžu mať význam nanajvýš v prípade, dení, vzhľadom na to, že subjekty, dotknuté keď Súdny dvor zruší napadnuté uznesenia aj opatreniami uvedenými v článkoch 2 a 3 1 a rozhodne sa vydať konečný rozsudok sám uvedenej spoločnej pozície, 4zapísaní v tom podľa článku 61 prvého odseku svojho istom zozname naopak majú súdnu ochranu, Štatútu, ako to navrhujú odvolatelia. keďže tieto opatrenia sú prijaté v rámci činnosti Spoločenstva, ktorá podlieha pre­ skúmaniu súdu Spoločenstva. Okrem toho v replikách odvolatelia proti tomuto tvrdeniu namietali a uvádzali, že aj na nich sa vzťahujú články 2 a 3 spoločnej pozície 2001/931.

42. Relatívne nejasný však ostáva cieľ, ktorý odvolatelia navrhujú dosiahnuť v procesnej rovine svojimi úvahami uvedenými v bodoch 50 až 59 svojich odvolaní, ktoré sú dosť zmätočné a doslovne opakujú celú časť vyjadrení predložených na Súde prvého stupňa o námietke neprípustnosti, ktorú vzniesla Rada.

45. Domnievam sa preto, že úvahy uvedené v bodoch 50 až 59 odvolaní a úvahy uvedené v bodoch 12 až 16 replík sa musia považovať za neprípustné, a to z dôvodu, že nezodpo­ vedajú minimálnym požiadavkám na jasnosť a presnosť, ako aj z dôvodu, že presne nestanovujú namietané časti napadnutých uznesení.

46. V každom prípade aj keby sa pripustilo, 48. Ako správne uviedol Súd prvého stupňa že tieto úvahy sa môžu legitímne vykladať v napadnutých uzneseniach, 17 vzájomná tak, že sú zamerané na odôvodnenie ďalšieho pomoc členských štátov pri predchádzaní odvolacieho dôvodu proti r o z h o d n u t i u a boji proti teroristickým činom uvedená o nedostatku právomoci uvedenému v bode v článku 4 spomenutej spoločnej pozície 40 napadnutých uznesení, dôvod spočívajúci patrí do pôsobnosti policajnej a justičnej v údajnej nemožnosti, aby Rada namietala spolupráce v trestných veciach upravenej nedostatok právomoci súdu Spoločenstva vo v hlave VI Zmluvy EÚ. Odvolatelia vôbec vzťahu k odvolateľom, sa mi aj tak zdá byť nepreukázali ani na prvom stupni, ani na nedôvodný. Súdnom dvore, že by sa táto vzájomná pomoc mala nariadiť alebo aspoň vykonávať pomocou nástrojov Spoločenstva. 18 Okrem toho nemôžu vážne vytýkať Rade, že na nich neuplatnila aj sankcie uvedené v článkoch 2 a 3 uvedenej spoločnej pozície. Nie je teda 47. Na rozdiel od toho, čo sa uvádza vôbec preukázané, že Rada sa dopustila v replikách, je úplne zjavné, že len články 1 zneužitia konania porušením právomocí

16 — Repliky, bod 16 (neoficiálny preklad). Pozri tiež odvolania, 17 — Napadnuté uznesenia, bod 45. bod 59. 18 — Napadnuté uznesenia, bod 46.

4. táto posledná okolnosť však nemôže sama osebe založiť právomoc súdu Spoločenstva o žalobách žalobcov o náhradu škody, keďže právny systém 1. akty, ktoré mali spôsobiť škodu, ktorú žalobcovia namietajú, čiže spoločná

20 — Napadnuté uznesenia, body 32 a 33. 21 — Napadnuté uznesenia, body 34 až 37. 19 — Napadnuté uznesenia, bod 40. 22 — Napadnuté uznesenia, bod 38.

I - 1594

GESTORAS PRO AMNISTÍA A I./RADA A SEGI A I./RADA

Európskej únie (ďalej len „Únia") vychá­ 52. Nezdá sa, že by týmto odvolacím dôvo­ dza zo zásady zverených právomocí, dom odvolatelia namietali proti posúdeniam ktorá vyplýva z článku 5 EÚ; Súdu prvého stupňa uvedeným v 1., 2. a 3. odseku bodu 50. Zdá sa, že ich odvolacie dôvody sa v podstate sústredia na posúdenia Súdu prvého stupňa uvedené v 4. a 5. odseku toho istého bodu.

5. ani vyhlásenie Rady o práve na náhradu škody nemôže založiť právomoc súdu Spoločenstva v tomto prípade. 24 53. Keďže však ide o tému právomoci súdu Spoločenstva, ktorá je otázkou verejného záujmu a má sa preskúmavať z hľadiska všetkých podstatných okolností a nielen z hľadiska okolností, ktoré uviedli účastníci konania, domnievam sa, že je potrebné pristaviť sa nielen pri osobitných odvolacích dôvodoch, ktoré uviedli odvolatelia v odvolaniach, ale aj pri celej úvahe Súdu prvého stupňa, na základe ktorej dospel k namietanému vyhláseniu, že nemá právo­ 3. Posúdenie moc, a teda aj pri posúdeniach Súdu prvého stupňa, uvedených v 1., 2. a 3. odseku bodu 50, ktoré odvolatelia nenamietajú.

57. Okrem toho zdôrazňujem, že hoci podľa článku 1 ods. 4 druhej vety spoločnej pozície 55. V tomto zmysle sa dá predpokladať, že 2001/931 sa do dotknutého zoznamu môžu spoločná pozícia 2001/931 je aktom, ktorý zaradiť osoby, skupiny a entity, ktoré Bez­ pokiaľ ide ojej ciele, patrí do rámca spoločnej pečnostná rada OSN identifikovala ako zahraničnej a bezpečnostnej politiky podľa prepojené s terorizmom a proti ktorým hlavy V Zmluvy EÚ. Niektoré opatrenia nariadila sankcie, v týchto veciach sa neuvá­ uvedené v tomto akte, ktoré sa dotýkajú dza, že k zápisu Gestoras Pro Amnistía a Segi odvolateľov Gestoras Pro Amnistía a Segi do tohto zoznamu došlo po ich identifikácii a ktoré sú uvedené v článku 4 (čiže vzájomná Bezpečnostnou radou OSN. Je teda potrebné pomoc medzi členskými štátmi pri pred­ sa domnievať, že o tomto zápise rozhodla chádzaní a boji proti teroristickým činom Rada úplne samostatne na základe informá­ a najmä pri trestných vyšetrovaniach a iných cií, ktoré jej poskytol jeden alebo viac trestných konaniach týkajúcich sa subjektov členských štátov pri uplatňovaní kritérií vymenovaných v priloženom zozname), však uvedených v článku 1 ods. 4 prvej vete pokiaľ ide o nástroje činnosti, patria do rámca spoločnej pozície 2001/931. Všeobecnejšie policajnej a justičnej spolupráce v trestných uvádzam, že článok 1 tohto aktu nie je veciach podľa hlavy VI uvedenej Zmluvy. prevzatím obdobných ustanovení uvedených v rezolúcii 1373 (2001), ale je výsledkom samostatného rozhodnutia Rady.

56. Zápis a p o n e c h a n i e G e s t o r a s Pro Amnistía a Segi v zozname subjektov zapojených do teroristických činov bolo prostriedkom uplatnenia iba článku 4 spo­ ločnej pozície 2001/931. Preto súhlasím s posúdením Súdu prvého stupňa, uvedeným b) O neexistencii ustanovenia o náhrade v 1. odseku bodu 50, podľa ktorého akty škody v Zmluve EÚ a o právomoci Súdneho

59. V tejto súvislosti p r i p o m í n a m , že článok 46 EÚ taxatívne (ako to vyplýva z použitia pojmu „len") vymenúva právomoci Súdneho dvora v oblastiach činnosti Únie 3. Členský štát, ktorý urobí vyhlásenie podľa u p r a v e n ý c h Z m l u v o u EÚ. Pokiaľ ide odseku 2 uvedie, že: o ustanovenia jej hlavy VI, článok 46 písm. b) stanovuje, že „Ustanovenia Zmluvy [ES], Zmluvy [ESUO] a Zmluvy [ESAE] týkajúce sa právomoci Súdneho dvora Európskych spoločenstiev a výkonu týchto právomocí sa vzťahujú len" „za podmienok a) každý súd tohto štátu, ktorého roz­ uvedených v článku 35 [EÚ]". hodnutie nie je možné napadnúť oprav­ nými prostriedkami vnútroštátneho práva, môže požiadať Súdny dvor o vydanie predbežného nálezu o [rozhodnutie o prejudiciálnej — neofi­ ciálny preklad] otázke, pokiaľ považuje rozhodnutie o otázke platnosti alebo 60. Článok 35 EÚ stanovuje: výkladu aktu uvedeného v odseku 1, ktorá vznikla počas konania pred súdom, za nutné pre vydanie rozsudku, alebo že

„1. Za podmienok stanovených v tomto článku má Súdny dvor právomoc vydať predbežné nálezy [rozhodnúť b) každý súd tohto štátu môže požiadať v prejudiciálnom konaní — neoficiálny pre­ Súdny dvor o vydanie predbežného klad] o platnosti a výklade rámcových roz­ nálezu [prejudiciálne rozhodnutie —

I - 1597

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. MENGOZZI — VECI C-354/04 P A C-355/04 P

neoficiálny preklad] vo veci, pokiaľ 7. Súdny dvor má právomoc rozhodovať považuje rozhodnutie o otázke platnosti o všetkých s p o r o c h členských štátov alebo výkladu aktu uvedeného v odse­ o výklade alebo uplatnení aktov prijatých ku 1, ktorá vznikla počas konania pred podľa článku 34 ods. 2 vždy, keď Rada súdom, za nutné pre vydanie rozsudku. nemôže vyriešiť takýto spor do šiestich mesiacov po postúpení Rade jedným z jej členov. Súd má ďalej právomoc rozhodovať o sporoch medzi členskými štátmi a Komisiou vo veci výkladu alebo uplatňo­ vania dohovorov vypracovaných podľa článku 34 ods. 2 písm. d)."

63. Súhlasím aj s posúdením Súdu prvého 65. Okrem toho z iného hľadiska pripomí­ stupňa, podľa ktorého článok 46 písm. d) EÚ nam, že podľa článku 46 písm. f) EÚ má súd neposkytuje súdu Spoločenstva žiadnu doda­ Spoločenstva právomoc vykladať točnú pravomoc. 25 a uplatňovať tento článok 46 EÚ týkajúci sa právomoci Súdneho dvora. V rozsahu, v akom má takúto právomoc podľa Zmluvy EÚ, a na účely výkonu tejto právomoci môže súd Spoločenstva uplatňovať aj článok 6 ods. 2 EÚ, pokiaľ ide o činnosti orgánov v súlade s článkom 46 písm. d) EÚ.

I - 1599

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. M E N G O Z Z I — VECI C-354/04 P A C-355/04 P

c) O nespôsobilosti vyhlásenia Rady o práve 70. Okrem toho neskôr uvediem, v akom na náhradu škody založiť právomoc súdu zmysle nie je podľa mňa vyhlásenie, na ktoré Spoločenstva na rozhodovanie o žalobách sa odvolávajú odvolatelia, úplne bezvýz­ odvolateľov o náhradu škody namné.

67. Nepochybne sa mi zdá byť správne posúdenie Súdu prvého stupňa uvedené v 5. odseku bodu 50 o nespôsobilosti vyhlá­ d) O údajnej neexistencii účinnej súdnej senia Rady o práve na náhradu škody založiť ochrany práv odvolateľov právomoc súdu Spoločenstva na rozhodova­ nie o žalobách odvolateľov o náhradu škody. 27

71. Za nedôvodné, hoci z určitých hľadísk za nie prekvapujúce, naopak považujem posú­ denie Súdu prvého stupňa, vyjadrené okrem iného zvlášť zmätočne, 2 8podľa ktorého 68. Toto vyhlásenie predovšetkým vôbec odvolatelia nemajú žiadnu možnosť súdnej nenapovedá, že o náhradu škody spôsobenej ochrany proti zápisu Gestoras Pro-Amnistía omylom vo vzťahu k uvedeným osobám, a Segi do zoznamu subjektov zapojených do skupinám alebo e n t i t á m uvedeným teroristických činov. v zozname subjektov zapojených do terori­ stických činov sa musí žiadať v konaní na súde Spoločenstva.

i) Dôsledky konštatovania neexistencie účin­ a ochrane základných práv, ktoré sa roz­ nej súdnej ochrany odvolateľov siahlym a rozmanitým spôsobom oslavujú v právnej vede, vyplýva tiež z iných ustano­ vení týchto zmlúv: z článku 7 EÚ, ktorý upravuje postup, na základe ktorého Rada rozhodne o existencii vážneho a pretrvávajúceho porušenia zásady alebo viacerých zásad uvedených v článku 6 ods. 1 EÚ členským štátom s možnosťou pozastavenia určitých práv vyplývajúcich 73. Je potrebné pripomenúť, že podľa článku z uplatňovania Zmluvy EÚ pre príslušný 6 o d s . 1 EÚ v z n e n í vyplývajúcom členský štát; z článku 49 EÚ, podľa ktorého z Amsterdamskej zmluvy „Únia je založená vstup nových štátov do Únie podlieha na zásadách slobody, demokracie, dodržia­ dodržiavaniu zásad uvedených v článku 6 vania ľudských práv a základných slobôd ods. 1 EÚ a z článku 11 ods. 1 EÚ, podľa a právneho štátu, ktoré sú spoločné členským ktorého „rozvíjať a upevňovať demokraciu štátom". a právny štát a rešpektovať ľudské práva a základné slobody" je jedným z cieľov spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej poli­ tiky, ku ktorému majú podľa článku 177 ods. 2 ES a článku 181 A ods. 1 ES prispievať aj politiky Spoločenstva v oblasti rozvojovej s p o l u p r á c e a h o s p o d á r s k e j , finančnej a technickej spolupráce s tretími krajinami.

74. Článok 6 ods. 2 EÚ, ktorý v primárnom práve zakotvuje zásadu ustálenú v judikatúre Súdneho dvora týkajúcu sa uplatňovania Zmluvy ES a rozširuje ju na všetky oblasti činností Únie, stanovuje, že „Únia rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaručuje Európ­ sky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný v Ríme 4. n o v e m b r a 1950 a k t o r é vyplývajú z ústavných tradícií členských štátov, ako základných princípov práva Spoločenstva". 76. Okrem toho je potrebné spomenúť Chartu základných práv Európskej únie, ktorá bola Európskym parlamentom, Radou a Komisiou slávnostne vyhlásená v Nice 7. decembra 2000 po jej prijatí hlavami štátov a vlád členských štátov (ďalej len „Charta"). Aj keď je pravda, že Charta nie je právne záväzná, jej hlavným cieľom, ako to

vyplýva z jej preambuly, je opätovné potvr­ 78. Pokiaľ ide o ochranu základných práv, denie „práv vyplývajúcich najmä z ústavných ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou všeobec­ tradícií a medzinárodných záväzkov, ktoré sú ných právnych zásad, je známe, že Súdny spoločné pre členské štáty, zo Zmluvy [EÚ] dvor zaisťuje ich dodržiavanie a na tieto a zo zmlúv Spoločenstva, z... [EDĽP], účely vychádza zo spoločných ústavných sociálnych chárt prijatých Spoločenstvom tradícií členských štátov, ako aj z poznatkov a Radou Európy ako aj z judikatúry Súdneho prinášaných medzinárodnými nástrojmi dvora... a Európskeho súdu pre ľudské týkajúcimi sa ochrany ľudských práv, na práva". 30 ktorých členské štáty spolupracovali alebo k nim pristúpili, najmä EDĽP, ktorému podľa Súdneho dvora v tejto súvislosti prináleží „zvláštny význam". Ako okrem iného upres­ nil S ú d n y dvor, z t o h o vyplýva, že v Spoločenstve nemožno pripustiť opatrenia, ktoré nie sú zlučiteľné s dodržiavaním takto uznaných a zaručených ľudských práv, čo je teda predpokladom pre zákonnosť konaní Spoločenstva. 32 K obdobným úvahám sa musí zjavne dospieť aj pokiaľ ide o znenie článku 6 ods. 2 EÚ a jeho zaradenie do „Spoločných ustanovení" uvedených v hlave I Zmluvy EÚ s odkazom na opatrenia, ktorými sa vyjadruje činnosť Únie v oblastiach spo­ ločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (tzv. „druhý pilier") a policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach (tzv. „tretí pilier"). 77. Pokiaľ ide o zásadu právneho štátu, pripomínam, že Súdny dvor z nej už ako dôsledok vyvodil s odkazom na Európske spoločenstvo, ktoré kvalifikoval ako „právne spoločenstvo", že členské štáty a jeho inšti­ túcie podliehajú kontrole súladu ich aktov so Zmluvou ES a všeobecnými právnymi zása­ dami, ktorých súčasťou sú základné práva. 31 Obdobne je potrebné sa domnievať, že ak je Únia založená na zásade právneho štátu (článok 6 ods. 1 EÚ), jej inštitúcie a členské 79. D o d r ž i a v a n i e ľudských práv štáty, ktoré ju tvoria, musia podliehať kon­ a základných slobôd a zásady právneho štátu trole súladu ich aktov s uvedenou Zmluvou, predstavuje teda „vnútorný" rozmer ako najmä jej článkom 6 ods. 2 aj vtedy, ak h o d n o t u , k t o r á je z á k l a d o m Ú n i e konajú na základe hláv V a VI Zmluvy EÚ. a hodnotiacim kritériom zákonnosti činností

jej inštitúcií a členských štátov v oblastiach v tomto prípade nadobúda osobitný význam, právomoci Únie a „vonkajší" rozmer ako keďže dotknutá ochrana sa týka základných hodnotu, ktorá sa má „vyvážať" za samotné práv priznaných a chránených právom Únie. hranice Únie pomocou nástrojov presviedča­ Odvolatelia totiž vo svojich žalobách na Súde nia, povzbudzovania a vyjednávania. prvého stupňa nie neobhájiteľnými tvrde­ niami uviedli, že namietaný zápis do zoz­ namu subjektov zapojených do teroristic­ kých činov poškodil skutočné a vlastné z á k l a d n é práva o r g a n i z á c i í G e s t o r a s Pro Amnistía a Segi a/alebo ich hovorcov, a to najmä prezumpciu neviny (článok 6 ods. 2 EDĽP a článok 48 ods. 1 Charty), s l o b o d u p r e j a v u ( č l á n o k 10 E D Ľ P 80. Súdny dvor už zdôraznil, že právo na a článok 11 Charty), slobodu združovania účinnú súdnu ochranu, ktorej sa dovolávajú (článok 11 EDĽP a článok 12 Charty) a právo v tomto prípade odvolatelia, je súčasťou na rešpektovanie súkromného života (člá­ všeobecných právnych zásad vyplývajúcich nok 8 EDĽP a článok 7 Charty). 35 zo spoločných ústavných tradícií členských štátov a je tiež upravené v článku 6 ods. 1 a článku 13 EDĽP. 33 Dodávam, že toto právo sa tiež priznáva v článkoch 8 a 10 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, prijatej Valným zhromaždením Organizácie spojených náro­ dov rezolúciou 217 A (III) z 10. decembra 1948, ako aj v článku 2 ods. 3 a článku 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, prijatého 19. decembra 1966, ktorý nadobudol účinnosť 23. marca 1976. 34 Samotná Charta ho upravuje vo svojom článku 47.

83. Okrem toho, ak je pravda, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je tzv. právo na súd absolútne, ale môže podliehať obmedzeniam, je potrebné pripo­ menúť, že tieto obmedzenia sú podľa tohto súdu prípustné iba vtedy, ak sledujú legi­ tímny cieľ a pod podmienkou, že sú prime­ rané tomuto cieľu a neobmedzujú prístup jednotlivcov k súdu takým spôsobom, ktorý poškodzuje podstatu uvedeného práva. 36 Nezdá sa mi, že by tieto požiadavky spínala 85. Keby v prípade, akým je prípad odvola- úplná neexistencia súdnej ochrany práv teľov, skutočne neexistovala žiadna účinná odvolateľov, akou je tá, ktorú konštatoval súdna ochrana, išlo by na jednej strane Súd p r v é h o s t u p ň a , k t o r á nevyplýva o veľmi vážny a zjavný nesúlad systému vo z osobitnej právnej úpravy zameranej na vnútornej rovine Únie a na druhej strane obmedzenie prístupu k súdu, aby sa tým o situáciu, ktorá vo vonkajšej rovine vysta­ dosiahol určitý cieľ, ale z nezavedenia pri­ vuje členské štáty Únie kritike Európskeho meraných procesných prostriedkov v rámci súdu pre ľudské práva a oslabuje nielen celej oblasti činnosti Únie. podobu a identitu Únie v medzinárodnej rovine, 38 ale aj jej vyjednávacie postavenie voči tretím krajinám s teoretickým rizikom, že tieto krajiny budú využívať doložky týkajúce sa dodržiavania ľudských práv (tzv. „podmienečné doložky"), pričom práve Únia stále častejšie ukladá ich začleňovanie do medzinárodných dohôd, ktoré uzatvára. 39

86. Najmä z hľadiska dodržiavania povin­ pečuje, ani nevylučuje, pokiaľ ide o právo ností prevzatých členskými štátmi po pristú­ Únie, porušenie práva odvolateľov na účinnú pení k EDĽP zdôrazňujem, že by bolo úplne súdnu ochranu. Ide totiž o rozhodnutie nepravdepodobné, keby Európsky súd pre o neprípustnosti a nie o veci samej, založené ľudské práva rozšíril na tretí pilier Únie na tom, že vzhľadom na osobitné charakteri­ p r e d p o k l a d r o v n a k é h o postavenia pri stiky konkrétneho prípadu nemajú odvolate­ ochrane základných práv, ktoré ustanovil lia postavenie „obete" v zmysle článku 34 medzi EDĽP a právnym poriadkom Spolo­ EDĽP, ktorý na základe toho, že ide o čisto čenstva, čiže „prvým pilierom" samotnej procesné ustanovenie EDĽP, nemôže podľa Únie, a ktorý vedie uvedený súd môjho názoru nadobudnúť význam, pokiaľ k vykonávaniu iba „okrajovej" kontroly ide o ochranu základných práv v rámci súladu aktov prijatých orgánmi Spoločenstva Únie. 41 a EDĽP. 40 Bolo by však veľmi pravdepo­ dobné, keby v rámci úplnej kontroly súladu aktov prijatých orgánmi Spoločenstva pri vykonávaní ustanovení hlavy VI Zmluvy EÚ a EDĽP Európsky súd pre ľudské práva nakoniec v budúcnosti namietal porušenie ustanovení tohto dohovoru, aspoň článku 6 ods. 1 a/alebo článku 13 členskými štátmi Únie.

87. V súvislosti so vzťahmi k EDĽP musím uviesť ďalšie dve úvahy.

89. V druhom rade by bolo málo relevantné zdôrazniť, že keďže by aj tak s odkazom na akty prijaté inštitúciami v rámci policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach existovala možnosť uplatniť porušenie základných práv na Európskom súde pre ľudské práva, neexistuje medzera v ochrane 88. V prvom rade sa domnievam, že roz­ týchto práv v uvedenom rámci. Preskúmanie, hodnutie prijaté Európskym súdom pre ktoré vykonáva tento súd, je totiž vonkajším ľudské práva podľa článku 34 EDĽP týkajúce preskúmaním voči systému Únie a má pod­ sa žalôb, ktoré na Súdny dvor podali porný charakter, a teda by nemohlo nahradiť odvolatelia (pozri bod 14), z práve uvede­ prípadnú neexistenciu primeraných záruk ného hľadiska v tomto prípade ani neubez- ochrany základných práv vnútri t o h t o

91. Po zdôraznení vážnych dôsledkov takého konštatovania, akým je konštatovanie uve­ dené v bode 38 napadnutých uznesení o neexistencii súdnej ochrany (základných) práv, ktorých sa dovolávajú odvolatelia, sa zdá by ešte zjavnejšia nevyhnutnosť vykladať Zmluvu EÚ čo možno najviac tak, aby sa zabezpečila ochrana vnútri systému, ktorý zaviedla táto Zmluva. 44 90. Okrem toho dodávam, že keby Súdny dvor p o d p o r i l u z n a n i e tejto medzery v ochrane základných práv v rámci policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach, vnútroštátne súdy rôznych členských štátov by sa cítili byt' oprávnené sami vykonávať, pokiaľ by vo veci rozhodovali, kontrolu súladu aktov prijatých Radou na základe článku 34 EÚ 42 so základnými právami, — Nedostatok procesných prostriedkov ktoré sú nie vždy rovnakým spôsobom proti vnútroštátnym opatreniam na vykona­ chránené v ich príslušných vnútroštátnych nie článku 4 spoločnej pozície 2001/931 na právnych poriadkoch. Rovnosť občanov Únie účely súdnej ochrany práv odvolateľov pred zákonom by bola porušená. Teória a prejudiciálna otázka týkajúca sa platnosti tzv. „protimedzí" vnútroštátneho práva, článku 35 ods. 1 EÚ potvrdená v ústavnej judikatúre rôznych členských štátov, ktorá je medzou pre inštitúcie pri výkone časti suverenity pre­ 43 nesenej na Spoločenstvo, by v treťom pilieri Únie našla rámec konkrétnejšieho uplatňovania oproti tomu, aké mala vo vzťahu k činnosti Spoločenstva. 92. Ako zdôraznil Súd prvého stupňa, 45 je potrebné brať do úvahy, že odvolatelia v tomto prípade namietajú porušenie svojich 42 — Ide o spoločné pozície [článok 34 ods. 2 písm. a) EÚ], (základných) práv vyplývajúcich im nielen rámcové rozhodnutia [článok 34 ods. 2 písm. b) EÚ], rozhodnutia a príslušné opatrenia na ich vykonanie [článok 34 ods. 2 písm. c) EÚ], ako aj o opatrenia na vykonanie dohovorov [článok 34 ods. 2 písm. d) EÚ]. 43 — Táto teória je natoľko známa, že si v tomto prípade nevyžaduje vysvetlenie. Stačí odkázať najmä na rozsudok, 44 — Zdôrazňujem, že sám článok 13 EDĽP preukazuje, že ktorý vydal Bundesverfassungsgericht 22. októbra 1986, existencia vonkajšej kontroly nad dodržiavaním práv známy ako Solange II, v BverfGE, 73, 339, a rozsudok, ktorý a základných slobôd zmluvnými štátmi nezbavuje tieto štáty vydal Corte costituzionale italiana 21. apríla 1989 č. 232, povinnosti organizovať vnútornú kontrolu. Fragd, v Foro it., 1990, I, 1855. 45 — Napadnuté uznesenia, bod 38.

93. Preto Súd prvého stupňa správne uvie­ dol, že ochrana týchto práv nemôže spočívať na možnosti uplatniť (mimozmluvnú) zod­ 95. Zdôrazňujem však, že aj prejudiciálna povednosť jednotlivých členských štátov za otázka o platnosti nie je procesným pro­ vnútroštátne akty prijaté na vykonanie striedkom v pravom zmysle, ale je nástrojom článku 4 spoločnej pozície 2001/931. 46 spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a súdom Spoločenstva v rámci konania, ktoré sa môže začať pred vnútroštátnymi súdmi. Typickým príkladom je to, keď sa prejudiciálne konanie o platnosti pripojí k žalobe o neplatnosť podanej na vnútro­ štátnom súde proti vnútroštátnym opatre­ niam na vykonanie aktu, ktorého platnosť sa namieta. Zdá sa mi teda dosť ťažké, aby v takomto prípade mohla vzniknúť prejudi­ ciálna právomoc na rozhodovanie o platnosti 94. Súd prvého stupňa sa potom domnieval, Súdneho dvora podľa článku 35 ods. 1 EÚ že na zabezpečenie tejto ochrany je rovnako v rámci konania, ktorým sa namietajú neprimeraná právomoc Súdneho dvora roz­ prípadné opatrenia na vykonanie článku 4 hodovať o prejudiciálnych otázkach spoločnej pozície 2001/931. Tento článok o platnosti podľa článku 35 ods. 1 EÚ. totiž nezveruje členským štátom a ich orgá­ Súhlasím s týmto posúdením aj bez ohľadu nom nové právomoci, ale len podnecuje na dôvod uvedený v napadnutých uznese­ alebo nanajvýš zaväzuje členské štáty a ich niach, podľa ktorého sa táto právomoc orgány, aby používali „svoje existujúce prá­ netýka spoločných pozícií, ale len rámcových vomoci v súlade s aktmi Európskej únie rozhodnutí a rozhodnutí 47 a prípadnej mož­ a inými medzinárodnými dohodami, dojed­ naniami a dohovormi, ktoré sú záväzné pre členské štáty". Tieto právomoci mohli alebo sa môžu vykonávať vo vzťahu k subjektom 46 — Tamže. 47 — Tamže. uvedeným na zozname v prílohe spoločnej

96. V každom prípade výkon právomoci rozhodovať v prejudiciálnom konaní 98. Skutočnosť, že ustanovenia Zmluvy EÚ o p l a t n o s t i by m o h o l viesť nanajvýš neupravujú žalobu o náhradu škody prípadne k vyhláseniu neplatnosti spoločnej pozí­ spôsobenú aktmi prijatými Radou na základe cie 2001/931 alebo sporných zápisov, ale článku 34 EÚ a vylučujú, aby mohol súd nie k náhrade škody, ktorá tým bola prípadne Spoločenstva rozhodnúť o podobnej žalobe spôsobená. Zdá sa mi, že možnosť dosiahnuť neuvedenej v článku 35 EÚ, však podľa náhradu škody spôsobenej v dôsledku poru­ môjho názoru neznamená, že odvolatelia sú šenia práva v prípade, keď jednoduché v tomto prípade pozbavení účinnej súdnej zistenie tohto porušenia alebo vyhlásenie ochrany (základných) práv, ktorých sa domá­ neplatnosti aktu, ktorým vzniká škoda, nie hajú. je dostatočné na uspokojenie porušeného práva, je obsiahnutá v súdnej ochrane sa­ motného práva, ak má byť táto ochrana účinná. 49

I - 1608

GESTORAS P R O A M N I S T Í A A I./RADA A SEGI A I./RADA

akým je tento prípad, existuje možnosť, aby 102. Je teda potrebné vychádzať z toho, že jednotlivec podal na súd Spoločenstva žalobu na základe článku 6 ods. 1 a 2 EÚ pripúšťa o neplatnosť (článok III-365, ktorý sa vzťa­ Únia súdne preskúmanie zákonnosti činnosti huje aj na akty Únie prijaté v oblasti inštitúcií a zaručuje súdnu ochranu práv, policajnej a justičnej spolupráce v trestných najmä tých, ktoré sa považujú za základné. 50 veciach), ako aj žalobu o náhradu škody proti Únii (články Ш-370 a III-431 druhý odsek).

I - 1609

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. M E N G O Z Z I — VECI C-354/04 P A C-355/04 P

orgánom, pokiaľ nie sú takéto právomoci právnych prostriedkov a postupov, umožňu­ zverené inštitúciám Únie. júcich zabezpečiť dodržiavanie práva na účinnú súdnu ochranu a ich súdom vykladať a uplatňovať vnútroštátne procesné predpisy o podaní žaloby tak, aby sa táto ochrana zabezpečila.

105. Právomoc vnútroštátnych súdov pre- skúmavať zákonnosť aktov prijatých Radou na základe článku 34 EÚ, ktorá naráža na svoje prirodzené obmedzenie vo vzťahu 108. Dôležité okolnosti, ktoré hoci aj k právomociam zvereným Súdnemu dvoru, nepriamo potvrdzujú, že akty prijaté Radou vychádza okrem zásad, na ktorých sa zakladá na základe článku 34 EÚ podliehajú súd­ Únia, čiže zásad p r á v n e h o š t á t u nemu preskúmaniu vnútroštátnych súdov na a dodržiavania základných práv (článok 6 základe podnetu jednotlivcov, sa môžu vyvo­ ods. 2 EÚ), medzi ktoré patrí právo na diť z právnej úpravy súdnej právomoci účinnú súdnu ochranu, aj zo zásady lojálnej zverenej Súdnemu dvoru článkom 35 EÚ. spolupráce.

109. Keď sa v odseku 1 upravuje právomoc Súdneho dvora rozhodnúť v prejudiciálnom 106. Súdny dvor už potvrdil, že zásada konaní najmä o platnosti rámcových roz­ lojálnej spolupráce platí aj v oblasti policajnej hodnutí a rozhodnutí, potvrdzuje článok a justičnej spolupráce v trestných veciach, 35 EÚ najmä to, že tieto akty podliehajú pričom z nej vyplýva, že členské štáty prijmú súdnemu preskúmaniu, ktoré môže začať na všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo podnet jednotlivcov. osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich z práva Únie. 54

Únie, ako aj v rámci prvého piliera ako „súdy právomocí Súdneho dvora oproti situácii, spoločného práva" samotnej Únie. Ak žia­ ktorá vyplývala z Maastrichtskej zmluvy, a to dajú, aby Súdny dvor upresnil spôsob, akým pokiaľ ide o policajnú a justičnú spoluprácu sa majú vykladať rámcové rozhodnutia v trestnej oblasti. Ustanovenia tohto článku a rozhodnutia, môžu lepšie zabezpečiť naprí­ týkajúce sa právomoci Súdneho dvora roz­ klad konformný výklad v n ú t r o š t á t n e h o hodovať v prejudiciálnom konaní sú však 56 práva vo vzťahu k týmto aktom. Keď navrhnuté tak, aby túto právomoc významne vnútroštátne súdy kladú Súdnemu dvoru obmedzovali. Napokon je známe, že sú otázky o platnosti týchto aktov, môžu lepšie v podstate navrhnuté na základe ustanovení, zabezpečiť, aby sa pri činnosti Únie v oblasti ktoré vymedzili členské štáty po náročnom policajnej a justičnej spolupráce v trestných vyjednávaní t ý k a j ú c o m sa D o h o v o r u veciach dodržiavali základné práva, ktoré sú o Europole 57, a vykonané protokolom uznané právom Únie a ktoré môžu jedno­ o výklade tohto dohovoru prostredníctvom tlivci priamo uplatňovať na súde. rozhodnutí Súdneho dvora v prejudiciálnom konaní 58, ktoré sú kompromisným riešením vo vzťahu k nepriateľskému postoju niekto­ rých členských štátov k rozšíreniu právomoci súdu Spoločenstva v tejto oblasti.

I - 1611

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. MENGOZZI — VECI C-354/04 P A C-355/04 P

štátov, ktoré prijali právomoc, aby podávali a ktorých zrušenie žiadajú na vnútroštátnom na Súdny dvor návrhy na začatie prejudi- súde. V tomto prípade musí existovať mož­ ciálneho konania a aby Súdny dvor o týchto nosť prijať rozhodnutie o platnosti alebo návrhoch rozhodoval neplatnosti aktu Rady samotným vnútroštát­ nym súdom bez toho, aby sa mohol podať návrh na začatie prejudiciálneho konania.

I - 1612

GESTORAS PRO AMNISTÍA A I../RADA A SEGI A I./RADA

vypracúvaní deklarácie podľa článku 35 120. Posúdenie platnosti alebo neplatnosti ods. 2 EÚ vyhradiť právo na také ustanovenia vykonané priamo vnútroštátnym súdom v ich národnom práve, ktoré pri vzniku bude mať samozrejme účinok len v rámci otázky týkajúcej sa platnosti alebo výkladu vnútroštátnej veci a nie erga omnes. aktu upraví túto otázku ako povinnosť pre súdy poslednej inštancie. Ostáva však sku­ točnosťou, že podobná povinnosť nevychá­ dza z práva Únie, ale z vnútroštátneho práva členského štátu.

119. Zdá sa mi, že obdobne sa musí posudzovať, že možnosť členského štátu na základe článku 35 ods. 3 písm. a) EÚ vyhradiť len súdom poslednej inštancie právo podať 122. V tejto súvislosti pripomínam, že dva na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciál­ predpoklady, o ktoré Súdny dvor v rozsudku neho konania znamená, že pokiaľ sa súdy Foto-Frost oprel svoj výklad týkajúci sa nižšieho stupňa domnievajú, že je potrebné výlučného charakteru právomoci súdu Spo­ posúdenie platnosti rámcového rozhodnutia alebo rozhodnutia Rady, môžu ho vykonať ločenstva rozhodovať o neplatnosti aktov samy. Zdá sa totiž, že nemá zmysel sa inštitúcií Spoločenstva, sa v rámci pôsobnosti domnievať, že jednotlivci sú povinní obracať hlavy VI Zmluvy EÚ nenachádzajú. sa zbytočne na jeden alebo viac stupňov konania pred možnosťou podať návrh, aby sa mohla vyriešiť otázka platnosti. 60 — Rozsudok z 22. októbra 1987, Foto-Frost, 314/85, Zb. s. 4199.

I - 1613

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. M E N G O Z Z I — VECI C-354/04 P A C-355/04 P

124. Sám Súdny dvor okrem toho v bode 35 rozsudku Pupino 6 2 rozhodol, že jeho právo­ moci „sú podľa článku 35 EÚ menej rozsiahle vo vzťahu k hlave VI Zmluvy [EÚ] ako podľa Zmluvy ES".

126. Domnievam sa preto, že časť rozsudku 125. Pre úplnosť citácie dodávam, že v bo­ Pupino, uvedená v predchádzajúcom bode, de 35 tohto rozsudku Súdny dvor zároveň pripomína nielen obiter dictum, ale musí sa uviedol, že „neexistuje kompletná sústava žalôb a konaní určených na zabezpečenie

63 — Tamže, bod 36 („bez ohľadu na stupeň integrácie zamýšľaný Amsterdamskou zmluvou v procese utvárania čoraz užšieho spojenectva medzi národmi Európy v zmysle článku 1 61 — Tamže, bod 16. druhého odseku EÚ..."). Kurzívou zvýraznil generálny 62 — Rozsudok Pupino, už citovaný. advokát.

I - 1614

GESTORAS PRO AMNISTÍA A I./RADA A SEGI A I./RADA

chápať z hľadiska kontextu, v ktorom sa Únie v oblasti, ktorá je predmetom preskú­ nachádza v tom zmysle, že hlava VI nepriz­ mania, a to bez ohľadu na pochybnosti náva Súdnemu dvoru dostatočné právomoci o tom, či pre tieto súdy majú rozsudky na zabezpečenie kontroly zákonnosti aktov S ú d n e h o dvora, v ktorých rozhoduje inštitúcií. A práve to som uviedol v bode 123. o návrhoch na začatie prejudiciálneho kona­ nia podaných vnútroštátnymi súdmi, ktoré však prijali túto právomoc, záväznú hodnotu alebo nie.

128. V tejto súvislosti predovšetkým pripo­ mínam, že rôzne členské štáty Únie tak, ako 130. Preto je potrebné uznať, že samotné im to umožňuje článok 35 EÚ, dodnes jednotné uplatňovanie práva Únie vnútro­ neprijali túto právomoc, a preto sa ich súdy, štátnymi súdmi v rámci tretieho piliera Únie ako som uviedol vyššie, musia považovať za dnes nie je zaručené (a je potrebné si spôsobilé sami rozhodovať o rozsahu, ako aj všimnúť, že to tak bude dokonca vtedy, keby o platnosti rámcových rozhodnutí sa pripustilo také pravidlo, akým je pravidlo a rozhodnutí podľa článku 34 EÚ, pokiaľ to Foto-Frost aj v tejto oblasti). Riziko rôzneho je potrebné na posúdenie vo veci, o ktorej u p l a t ň o v a n i a a k t o v Rady u v e d e n ý c h rozhodujú. Už len z tohto dôvodu nie je v článku 34 EÚ je určite nevýhodou súdneho zabezpečené jednotné uplatňovanie práva systému n a v r h n u t é h o A m s t e r d a m s k o u zmluvou, pokiaľ ide o tento pilier. Ale k oveľa závažnejšiemu problému by podľa 64 — Rozsudok Foto-Frost, už citovaný, bod 15. môjho názoru mohlo viesť také chápanie

I - 1615

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. MENGOZZI — VECI C-354/04 P A C-355/04 P

132. Odbočil som k modelu právomoci 133. Už som zdôraznil, že aj v rámci tretieho Súdneho dvora rozhodovať piliera Únie patrí do právomoci vnútroštát­ v prejudiciálnom konaní podľa nych súdov stanoviť systém právnych pro­ článku 35 EÚ preto, aby som poukázal, ako striedkov a postupov, umožňujúcich zabez­ členské štáty, pokiaľ ide o tretí pilier Únie, pečiť dodržiavanie práva na účinnú súdnu vymedzili súdny systém, v ktorom je zásah ochranu. To znamená, že súdna ochrana, Súdneho dvora ako nadnárodného súdu ktorú musia mať podľa práva Únie jednotlivci obmedzenejší ako zásah, ktorý mu je zverený k dispozícii na vnútroštátnych súdoch vo v rámci Zmluvy ES a v ktorom je následne vzťahu k činnosti Únie v rámci tretieho viac priestoru ponechaného na právomoc piliera, nie je obmedzená len na výslovne vnútroštátnych súdov. To by však nemalo v článku 35 ods. 1 EÚ uvedené prípady

I - 1616

GESTORAS P R O A M N I S T Í A A I./RADA A SEGI A I./RADA

nepriameho napadnutia platnosti rámcových vyvodiť ak už nie zo samotného obyčajového rozhodnutí a rozhodnutí (námietka neplat­ medzinárodného práva, ako to uvádzajú nosti v rámci konania proti vnútroštátnym odvolatelia, tak aspoň zo všeobecných zásad vykonávacím opatreniam). Zahŕňa tiež najmä spoločných pre právne poriadky členských priame napadnutie platnosti týchto aktov, štátov, pričom musí existovať možnosť obrá­ ako aj spoločných pozícií podľa článku 34 tiť sa na tieto právne poriadky na účely písm. a) EÚ, pokiaľ sú bez ohľadu na vyplnenia medzery v práve Únie, vyvolanej neexistenciu priameho účinku aj tak spôso­ neexistenciou písaných právnych predpisov. bilé bezprostredne a samy osebe poškodiť právne postavenie jednotlivcov, a teda bez ohľadu na vnútroštátne vykonávacie opatre­ nia; a to na účely dosiahnutia aspoň náhrady škody, ktorá z tohto dôvodu prípadne vznikla.

I - 1617

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. MENGOZZI — VECI C-354/04 P A C-355/04 P

136. Existencia tejto zodpovednosti bola na okrem zásady lojálnej spolupráce vo svetle druhej strane uznaná aj samotnou Radou vo príslušných ustanovení a všeobecných zásad vyhlásení o práve na náhradu škody, ktorým práva Únie in primis na základné práva táto inštitúcia „pripomína", že „akýkoľvek uvedené v článku 6 ods. 2 EÚ, a teda na omyl" týkajúci sa osôb, skupín alebo entít práva, ktoré zaručuje EDĽP a ktoré vyplývajú spôsobuje, že poškodenej strane vzniká toto zo spoločných ústavných tradícií členských právo. štátov. Odkaz vnútroštátneho súdu na ústavné u s t a n o v e n i a svojho p r á v n e h o poriadku by nemusel byť dostatočný na to, aby zabezpečil štandardnú úroveň ochrany základných práv vyplývajúcich z článku 6 ods. 2 EÚ, keďže, ako sa často pozoruje, táto úroveň nezodpovedá „minimálnemu spoloč­ nému menovateľu" ochrany priznávanej základným právam v ústavných poriadkoch 137. Okrem toho zdôrazňujem, že zásada členských štátov, ale naopak vyššej úrovni zodpovednosti verejných orgánov za škody ochrany, primeranej požiadavkám práva spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie. V tejto súvislosti preto patrí do Únie nachádza dokonca výslovné vyjadrenie, právomoci vnútroštátnych súdov, aby posú­ pokiaľ ide o oblasť policajnej a justičnej dili prípadné obmedzenia výkonu základných spolupráce v trestných veciach v niektorých práv, ktoré zodpovedajú účelom všeobec­ ustanoveniach Dohovoru o Europole. Pokiaľ ného záujmu 68 s prihliadnutím nielen na ide o predpoklad uvedený v preambule tohto požiadavky ich štátu pôvodu, ale aj na dohovoru, že „v oblasti policajnej spolupráce požiadavky Únie vo svojej celistvosti. sa musí venovať mimoriadna pozornosť ochrane práv jednotlivcov, najmä ochrane ich osobných údajov" [neoficiálny preklad], články 38 a 39 ods. 2 tohto dohovoru v uvedenom poradí uvádzajú zásadu mimo- zmluvnej zodpovednosti jednotlivých štátov vo vzťahu k poškodenej osobe v prípade neoprávneného alebo nesprávneho spraco­ vávania údajov Europolom a zásadu mimo- zmluvnej zodpovednosti Europolu za škody spôsobené jeho orgánmi, zástupcami jeho riaditeľa alebo jeho zamestnancami pri plnení svojich povinností.

nemusia preceňovať. Vnútroštátne súdy a efektivity, vypracované judikatúrou Súd­ môžu pri tejto činnosti využívať ustanovenia neho dvora týkajúcou sa Zmluvy ES, ktoré Charty a judikatúry Spoločenstva popri sa môžu preniesť do tretieho piliera Únie. ustanoveniach EDĽP a judikatúry Európ­ skeho súdu pre ľudské práva. Na účely posúdenia zákonnosti aktov Rady podľa článku 34 EÚ, aspoň tých, ktoré sú uvedené v článku 35 ods. 1 EÚ, môžu samozrejme vnútroštátne súdy žiadať o pomoc Súdny dvor v rozsahu, v akom im to možnosti, — Vykonateľnosť a účinnosť ochrany pomo­ ktoré využili príslušné štáty a ktoré sú cou náhrady škody na vnútroštátnych uvedené v článku 35 ods. 2 a 3 EÚ, dovoľujú, súdoch vo vzťahu k osobitným problemati­ pričom podajú návrh na začatie prejudiciál- kám neho konania o platnosti. V každom prípade uvedené ťažkosti nemôžu viesť k tomu, že by sa uprednostnil prípad neexistencie súdnej ochrany základných práv, ktoré vyplývajú z článku 6 ods. 2 EÚ v rámci hlavy VI 141. V napadnutých uzneseniach 71 sa Súd Zmluvy EÚ. prvého stupňa domnieval, že konanie s cieľom uplatniť na vnútroštátnom súde individuálnu zodpovednosť každého člen­ ského štátu za jeho účasť na prijímaní spoločnej pozície 2001/931 a nasledujúcich spoločných pozícií, ktoré ju aktualizovali, je „málo účinné".

142. S týmto posúdením, ktorého dôvody okrem toho Súd prvého stupňa neuviedol, nesúhlasím.

144. V prvom rade sa kladie otázka určenia 146. Ak nesie mimozmluvnú zodpovednosť subjektu, ktorý je prípadne povinný nahradiť Ú n i a ako m e d z i n á r o d n á o r g a n i z á c i a údajnú škodu. V podstate, proti komu by s právnou subjektivitou, žaloba by mohla mali odvolatelia podať na vnútroštátny súd byť podaná na súd štátu (a miesta), kde žalobu o náhradu škody údajne spôsobenú k udalosti, ktorá spôsobila škodu, došlo alebo zápisom Gestoras Pro Amnistía a Segi do môže dôjsť, v súlade s kritériom uvedeným zoznamu subjektov zapojených do teroristic­ v článku 5 ods. 3 nariadenia Rady (ES) kých činov? Mimozmluvnú zodpovednosť č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci nesie Únia ako taká alebo s p o l o č n e a o uznávaní a výkone rozsudkov a nerozdielne jednotlivé členské štáty, ktoré v občianskych a obchodných veciach 73. jednomyseľne prijali spoločnú pozíciu Napokon v tejto súvislosti uvádzam, že 2001/931 a nasledujúce spoločné pozície, článok 39 Dohovoru o Europole odkazuje ktoré ju aktualizovali? Odpoveď na túto na príslušné ustanovenia Bruselského doho­ otázku závisí do odpovede na otázku, ktorá voru z 27. septembra 1968 (ktorý už bol je predmetom rozsiahlych diskusií v právnej medzi členskými štátmi nahradený uvede­ vede, na otázku týkajúcu sa existencie ným nariadením), aby určil príslušné vnú­ právnej subjektivity Únie. V tejto súvislosti troštátne súdy, ktoré majú rozhodovať uvádzam, že pokiaľ ide o samotný Europol, o sporoch týkajúcich sa zodpovednosti Euro- ako aj Európske spoločenstvo, v zakladajúcej polu. zmluve je výslovné vyjadrenie mimozmluvnej zodpovednosti sprevádzané jednak výslov­ ným priznaním právnej subjektivity, ako aj v každom členskom štáte priznaním čo 72 — Pozri, pokiaľ ide o Europol, článok 26 ods. 1 a 2 Dohovoru najrozsiahlejšej právnej spôsobilosti, ktorú o Europole, a pokiaľ ide o Európske spoločenstvo, články 281 ES a 282 ES. vnútroštátne právo priznáva právnickým 73 — Ú. v. ES L 12, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42.

150. Pokiaľ by sme sa domnievali, že mimo­ zmluvnú zodpovednosť nesú jednotlivé člen­ ské štáty, problém by nastal prípadne len vtedy, keby odvolatelia uplatňovali zodpo­ vednosť jedného členského štátu na súde iného členského štátu. To by samozrejme 148. Okrem toho je potrebné pripomenúť nenastalo v reálnejšom prípade žaloby po­ mechanizmus, ktorý zaviedol článok 38 danej proti členskému štátu na jeho súd. Dohovoru o Europole na účely uplatnenia Súdna imunita štátov teda nepredstavuje zodpovednosti štátov za škody spôsobené absolútnu prekážku ochrany pomocou do­ neoprávneným alebo nesprávnym spracová­ tknutého konania o náhradu škody na vaním údajov Europolom. Popri stanovení, vnútroštátnom súde. že „každý členský štát" [neoficiálny preklad] je zodpovedný za takéto škody, tento článok stanovuje, že „poškodená strana môže podať žalobu o náhradu škody iba na ten členský štát, v ktorom nastala udalosť vedúca k poškodeniu, pričom ju má predložiť súdu, pod ktorého právomoc príslušná záležitosť patrí podľa vnútroštátnych právnych pred­ pisov dotknutého členského štátu" [neofi­ ciálny preklad]. Okrem toho je potrebné upresniť, že „členský štát nemôže tvrdiť, že chybné údaje mu poskytol iný členský štát 151. Pokiaľ by sme sa naopak domnievali, že alebo Europol s cieľom vyhnúť sa svojej za škody má niesť zodpovednosť Únia ako zodpovednosti voči poškodenej strane" taká, a teda ako medzinárodná organizácia [neoficiálnypreklad]. Napokon sa ustanovuje s právnou subjektivitou, bez ohľadu na právo na refundáciu štátu, ktorý musel skutočnosť, že Zmluva EÚ ani pripojené zaplatiť náhradu škody, pokiaľ bola udalosť, protokoly nezverujú Únii súdnu imunitu vedúca ku škode, ktorá bola nahradená, (podobne ako ju napokon Zmluva ES ani spôsobená Europolom alebo iným štátom. pripojené protokoly nezverujú Spoločen-

154. V štvrtom rade, pokiaľ sa berie do úvahy zásada práva na náhradu škody spôsobenej protiprávnymi aktmi prijatými Radou podľa článku 34 EÚ ako zásada, ktorá 152. V každom prípade by sa vyhlásenie je súčasťou Zmluvy EÚ, vzniká aj tak Rady o práve na náhradu škody, vydané pri problém určenia konkrétnych podmienok p r í l e ž i t o s t i prijatia spoločnej pozície tejto zodpovednosti, a teda právnej úpravy, 2001/931 mohlo vykladať ako aspoň impli­ ktorá sa na ňu vzťahuje. Zdá sa mi, že v tejto citné odmietnutie využitia súdnej imunity, súvislosti sú v podstate tieto možnosti: i) in pokiaľ ide o prípadné škody spôsobené toto sa uplatňuje vnútroštátna právna úprava protiprávnym zápisom do zoznamu subjek­ tov zapojených do teroristických činov, keďže sa odvoláva na právo „domáhať sa náhrady škody na súde" [neoficiálny pre­ 75 — V tejto súvislosti poukazujem nielen priamo na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva Waite a Kennedy klad]. v. Nemecko (už citovaný), a Beer a Regan v. Nemecko z 18. februára 1999 (neuverejnený, ale prístupný na stránke www.echr.coe.int), ale aj na podrobnú analýzu a rozbor prípadov, ktorej autormi sú REINISCH, A., WEBER, U. A.: In the Shadow of Waite and Kennedy. The Jurisdictional Immunity of International Organizations, the Individual's 74 — Súdna imunita Európskeho spoločenstva na súdoch člen­ Right of Access to the Courts and Administrative Tribunals ských štátov sa naopak musí považovať za implicitne as Alternative Means of Dispute Settlement. In: International vylúčenú na základe článku 240 ES, podľa ktorého Organizations Law Review, 2004, 1, s. 59, ako aj GAILLARD, „s výnimkou právomoci, ktorú Súdnemu dvoru priznáva táto E., PINGEL-LENUZZA, L: International Organisations and zmluva, spory, v ktorých je Spoločenstvo zúčastnenou Immunity from Jurisdiction: to Restrict or to Bypass. stranou, nie sú z tohto dôvodu vyňaté z právomoci súdov In: International and Comparative Law Quarterly, 2002, členských štátov". zväzok 51, s. 1.

155. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa 158. Na druhej strane, vzhľadom na to, že mi nezdá, že tvrdenie, že odvolatelia môžu odvolatelia majú na vnútroštátnych súdoch dosiahnuť o c h r a n u p o m o c o u k o n a n i a k dispozícii účinnú súdnu ochranu, vyhláse­ o náhradu škody na vnútroštátnych súdoch, nie o nedostatku právomoci súdu Spoločen- spadá do právnej medzery alebo naráža na stva rozhodovať o ich žalobe také prekážky, ktoré ju robia čisto iluzórnou. o mimozmluvnej zodpovednosti nespôso­ buje, ako tvrdia, porušenie ich práva na túto

76 — Pozri rozsudok Köbler, už citovaný, body 57 a 58. 77 — Takéto riešenie zaručuje rovnosť v zaobchádzaní so sub­ jektmi poškodenými rovnakým aktom. 78 — Napadnuté uznesenia, bod 38.

I - 1623

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. MENGOZZI — VECI C-354/04 P A C-355/04 P

ochranu. V tomto zmysle tieto odvolania dodržiavať medzinárodné záväzky, ktoré boli vychádzajú z nesprávneho predpokladu, a už predtým prijaté s pristúpením k Charte OSN len z tohto dôvodu sa mi zdá, že sa musia a EDĽP a napokon „zásada všeobecného zamietnuť. výkladu" týkajúca sa „rozšírenej právomoci" Súdneho dvora.

e) Účinná súdna ochrana práv, zásada zve­ rených právomocí a právomoc súdu Spolo­ čenstva

162. Už som zdôraznil (pozri bod 67) nespô­ sobilosť vyhlásenia Rady o práve na náhradu škody ovplyvniť také právomoci Súdneho dvora, aké sú stanovené v Zmluve EÚ. 160. Argumentácia odvolateľov v sebe spája Rovnaké posúdenie si zjavne zaslúži aj v podstate kombináciu týchto prvkov: ich

odôvodnenie

č. 8 rozhodnutia 2003/48, podľa právo na účinnú súdnu ochranu priznané na k t o r é h o „toto r o z h o d n u t i e rešpektuje základe článku 6 ods. 2 EÚ; vyhlásenie Rady základné práva a dodržiava zásady uznané o práve na náhradu škody; odôvodnenie č. 8 v článku 6 Zmluvy o Európskej únii" a žiadne rozhodnutia 2003/48; povinnosť členských jeho ustanovenie „sa nesmie vykladať ako štátov na základe článku 30 ods. 3 Vieden­ povolenie porušovania právnej ochrany, ského dohovoru a článku 307 ods. 1 ES ktorú vnútroštátne právo priznáva osobám, s k u p i n á m alebo subjektom uvedeným v zozname prílohy k spoločnej pozícii 79 — Tamže. 2001/931/SZBP".

I - 1624

GESTORAS P R O A M N I S T Í A A I./RADA A SEGI A I./RADA

163. Irelevantné je tiež tvrdenie, ktoré odvo- vplyvnia práva a povinnosti vyplývajúce latelia uviedli s odkazom na článok 30 ods. 3 z dohôd uzavretých pred 1. januárom 1958 Viedenského dohovoru a na článok 307 alebo pre pristupujúce štáty pred dnom ich ods. 1 ES. Rovnaké tvrdenie ako tvrdenie prístupu medzi jedným alebo viacerými týkajúce sa „rozšírenej právomoci" Súdneho členskými štátmi na jednej strane a jednou dvora je možné preskúmať bez ohľadu na to, alebo viacerými tretími krajinami na strane že bolo odvolateľmi uvedené iba v replikách, druhej", stačí uviesť spolu s Radou, že sa keďže ide len o tvrdenie na podporu dôvodu, nevzťahuje na pôsobnosť hláv V a VI Zmluvy ktorý už bol uvedený v odvolaní a keďže EÚ. právomoc súdu Spoločenstva je, ako som už uviedol, otázkou verejného záujmu, ktorú môže Súdny dvor v každom prípade pre­ skúmať z úradnej moci z hľadiska všetkých podstatných okolností.

I - 1625

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. M E N G O Z Z I — VECI C-354/04 P A C-355/04 P

167. Pripomínam, že zásada zverených kom­ výkladu alebo výkladu vykonaného tak, aby petencií, ktorá je upravená v článku 5 ES sa zabezpečil výsledok v súlade so zásadami (pokiaľ ide o Spoločenstvo), 7 ES (pokiaľ ide alebo všeobecnými požiadavkami právneho o inštitúcie Spoločenstva) a 5 EÚ (pokiaľ ide poriadku Spoločenstva (akými je dodržiava­ o inštitúcie, ktoré tvoria jednotný inštitucio­ nie inštitucionálnej rovnováhy, potreba úpl­ nálny rámec Únie), neznamená nevyhnutne nej a dôslednej kontroly zákonnosti aktu, výslovné zverenie právomocí. Preukazuje to súdna ochrana práv) bez toho, aby sa tým samotné znenie článku 308 ES týkajúce sa však porušilo znenie a štruktúra samotnej implicitných právomocí Spoločenstva. Prá­ zmluvy. Najmä „v prípade, keď ustanovenie vomoci môžu byť aj implicitné a vyvodené na mlčí", ho mohol Súdny dvor vykladať základe hoci aj rozširujúceho výkladu „v súlade s požiadavkou čo naj primeranej sej z ustanovení zmlúv, pri dodržiavaní ich súdnej ochrany". 84 znenia a štruktúry.

169. Naopak, v rozsudku Unión de Peque­ ños Agricultores/Rada 85 sa Súdny dvor domnieval, že výklad podmienky, aby bol subjekt osobne dotknutý v zmysle článku 173 Zmluvy ES vykonaný z hľadiska zásady účinnej súdnej ochrany, nemôže viesť k vylúčeniu podmienky, o akú ide, ktorá je výslovne upravená v Zmluve, bez toho, aby sa 168. Podľa môjho názoru v rozsudkoch Les prekročili právomoci zverené touto zmluvou Verts/Parlament a „Černobyl", na ktoré súdom Spoločenstva. Rozširujúcemu výkladu odkazujú odvolatelia, ako aj v rozsudkoch tohto ustanovenia, ktorého sa dovoláva „AETS" 81, Grécko/Rada 82 a Simmenthal/ odvolatel' v mene uvedenej zásady, bránilo Komisia 83 Súdny dvor len upresnil pôsob­ znenie samotnej Zmluvy. nosť ustanovení Zmluvy EHS týkajúcich sa žalôb o neplatnosť a námietok neplatnosti pomocou systematického, teleologického

171. Zdá sa mi, že v týchto veciach sa situácia približuje viac k situácii, ktorá existovala vo veci Unión de Pequeños Agricultores/Rada, ako k situáciám, ktoré charakterizovali veci vymedzené rozsudkami spomínanými v bode 168. Ustanovenie článku 46 EÚ v spojení s článkom 35 EÚ uvádza taxatívny výpočet právomocí Súd­ neho dvora s tým, že vylučuje najmä právomoc súdu Spoločenstva rozhodovať o žalobách o náhradu škody spôsobenej 173. Ak je teda problémom, aby som použil aktmi prijatými Radou na základe slová, ktoré uviedol generálny advokát článku 34 EÚ. Jacobs, 87 „ako zabezpečiť odvolateľom účinnú súdnu ochranu pri dodržiavaní medzí ustanovených znením a štruktúrou Zmluvy", odpoveďou v takom prípade, akým je tento, je ako už bolo uvedené, priznanie, že ochrana pomocou konania o náhradu škody, ktorú sledujú odvolatelia sa poskytuje na vnútro­ štátnom súde a nie na súde Spoločenstva. Pokiaľ sa má naopak v rozpore s tým, čo 172. Okrem toho v rozsudkoch citovaných tvrdím, považovať takáto ochrana na vnútro­ v bode 168 Súdny dvor v podstate upresnil štátnom súde za neprípustnú, alternatívne niektoré podmienky (týkajúce sa počtu priznanie právomoci súdu Spoločenstva by subjektov oprávnených podať žalobu, dôvo­ nebolo rozširujúcim výkladom alebo výkla­ dov neplatnosti, o ktoré sa môžu opierať, dom praeter legem, ale výkladom contra legem ustanovenia článku 46 EÚ v spojení s článkom 35 EÚ.

86 — Pozri rozsudok zo 17. februára 1977, CFDT/Rada, 66/76, Zb. s. 305, body 8 až 12, pokiaľ ide o aktívnu a pasívnu legitimáciu na podanie žaloby podľa článku 33 Zmluvy ESUO, a uznesenie z 13. januára 1995, Roujansky/Rada, 87 — Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs 21. marca C-253/94 P, Zb. s. I-7, body 9 a 11, pokiaľ ide o akty, ktoré 2002 vo veci Unión de Pequeños Agricultores/Rada, už môžu byť predmetom žaloby podľa článku 173 Zmluvy ES. citovanej, bod 54.

175. Ide o obdobný konflikt, akým je kon­ flikt na jednej strane medzi všeobecnou zásadou účinnej súdnej ochrany práv a na druhej strane zásadou zverenej právomoci upravenej v článku 7 ES a článku 173 Zmluvy ES, ktorý Súdny dvor implicitne vzal do úvahy v bode 44 rozsudku Unión de Pequeños Agricultores/Rada a vyriešil ho v zmysle prednosti zásady zverených právo- mocí a článku 173 Zmluvy ES, ako správne 177. Uprednostnenie základného práva na poznamenal Súd prvého stupňa v bode 38 účinnú súdnu ochranu a na tento účel napadnutých uznesení. neuplatňovanie príslušných ustanovení Zmluvy EÚ o právomoci Súdneho dvora predpokladá uznanie existencie hierarchie aj medzi primárnymi ustanoveniami a určitým druhom „nad-ústavnej" hodnoty vo vzťahu k základným právam. Domnievam sa, že podobný prístup, ktorý sám osebe nie je zvláštny, však nie je v aktuálnom stave práva Únie dovolený. To platí aspoň z dôvodu 176. Nezdá sa mi, že Súdny dvor mohol pri n e e x i s t e n c i e výslovného v y m e n o v a n i a iných príležitostiach preskúmať situáciu tak základných práv zaručovaných Ú n i o u jasného a nenapraviteľného konfliktu, ktorá v príslušných ustanoveniach platných zmlúv. by si vyžadovala jasnú volbu medzi ustano­ Charta nemôže podľa môjho názoru nahrá­ veniami alebo primárnymi zásadami. 88 dzať neexistenciu tohto vymenovania, keďže Navyše uvádzam, že všetky ustanovenia, predstavuje iba zdroj inšpirácie pre súd ktoré by boli v konflikte v tomto prípade, Spoločenstva a pre vnútroštátne súdy pri objasňovaní základných práv chránených právom Únie, akými sú všeobecné zásady a ako je známe, nemá právne záväznú 88 — V niektorých prípadoch išlo v podstate o vyvažovanie medzi hodnotu. Toto obmedzenie by samozrejme základnými právami a základnými slobodami zaručenými Zmluvou ES (pozri rozsudky z 12. júna 2003, Schmidberger, neexistovalo v prípade ratifikácie všetkými C-112/00, Zb. s. I-5659, a zo 14. októbra 2004, Omega, C-36/02, Zb. s. I-9609). členskými štátmi Zmluvy o ústave pre

181. V druhom rade uznávam, že riešenie právomoci vnútroštátnych súdov týkajúcej sa takých žalôb o náhradu škody, akými sú žaloby podané v tomto prípade odvolateľmi, sú nevýhodou z hľadiska jednotného uplat­ ňovania práva Únie, a teda právnej istoty. 4. Záverečné poznámky Tieto nevýhody by sa mali vyriešiť pomocou primeraného rozšírenia právomoci Súdneho dvora pri revízii v súčasnosti platných zmlúv, akou je revízia, ktorú uskutočnila Zmluva o ústave pre Európu. Zatiaľ, pokiaľ ide o tieto nevýhody, p o z n a m e n á v a m , že najmä 179. Navrhujem, aby Súdny dvor zamietol v oblasti ochrany základných práv je stále tieto odvolania a chcel by som vyjadriť dve lepšie mať nejakú právnu „neistotu" ako záverečné poznámky. istotu „bezprávia".

I - 1629

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — P. MENGOZZI — VECI C-354/04 P A C-355/04 P

V — O trovách 183. Podľa môjho názoru teda existujú výnimočné dôvody, ktoré odôvodňujú pri uplatnení článku 69 ods. 3 rokovacieho 182. Domnievam sa, že s riešením, ktoré poriadku rozdeliť náhradu trov konania prijal Súd prvého stupňa o rozdelení trov medzi účastníkov konania. konania medzi účastníkov konania, sa dá v plnom rozsahu súhlasiť aj pokiaľ ide o konanie pred Súdnym dvorom. Bez ohľadu na samotné vyhlásenie Rady o práve na náhradu škody je úplne pochopiteľné, že odvolatelia, ktorých právo na účinnú súdnu ochranu uznáva právo Únie, hľadali v súde Spoločenstva aj vo fáze odvolania príslušný 184. Okrem toho v súlade s článkom 69 súd, ktorý by rozhodoval o ich žalobe na ods. 4 by malo Španielske kráľovstvo znášať náhradu škody. vlastné trovy konania.