C-467/04

GASPARINI A I.

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY ELEANOR SHARPSTON prednesené 15. júna 2006 1

1. V tomto návrhu na začatie prejudiciál­ všeobecnejšie v práve Spoločenstva), kon­ neho konania Sección Primera de la Audien­ krétne, či sa môže táto zásada uplatniť iba cia Provincial de Málaga (Prvé oddelenie vtedy, keď prvý súd dospel k svojmu roz­ Provinčného súdu v Malage) (ďalej len hodnutiu po posúdení veci samej. „vnútroštátny súd“) žiada o objasnenie pôsobnosti zásady ne bis in idem obsiahnutej v článku 54 dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda (ďalej len „DVSD“) 2.

Právna úprava 2. Vnútroštátny súd si najmä želá vedieť, či na základe uvedenej zásady rozhodnutie súdu jedného členského štátu, ktoré bráni akémukoľvek ďalšiemu trestnému konaniu vychádzajúcemu z konkrétnych skutkových okolností z toho dôvodu, že trestné stíhanie pre trestný čin je premlčané podľa vnútro­ Ustanovenia vzťahujúce sa na Schengenské štátneho práva, predstavuje rozhodnutie, acquis a DVSD ktoré bráni trestným súdom iného členského štátu v tom, aby stíhali toho istého obžalo­ vaného alebo iných obžalovaných pre trestný čin vyplývajúci z tých istých skutkových okolností.

4. V súlade s článkom 1 Protokolu, ktorým sa začleňuje Schengenské acquis do rámca Európskej únie 3 (ďalej len „protokol“), tri­ násť členských štátov Európskej únie vrátane 3. Zodpovedanie uvedenej otázky od Súd­ Španielska a Portugalska je oprávnených neho dvora vyžaduje, aby vymedzil jeden zo založiť medzi sebou užšiu spoluprácu základných aspektov zásady ne bis in idem v rámci pôsobnosti takzvaného „schengen­ v článku 54 DVSD (a teda nevyhnutne ského acquis“.

8. Článok 2 ods. 1 prvý pododsek protokolu stanovuje, že odo dňa nadobudnutia účin­ nosti Amsterdamskej zmluvy sa Schengenské acquis okamžite uplatňuje v trinástich člen­ 6. Cieľom zmluvných strán Schengenskej ských štátoch uvedených v článku 1 pro­ dohody a DVSD je „zrušen[ie] kontroly tokolu. osôb... na spoločných hraniciach..." 5 vzhľa­ dom na to, že „stále užšia únia národov členských štátov Európskych spoločenstiev sa musí prejaviť vo voľnom prekračovaní vnútorných hraníc pre všetkých štátnych príslušníkov členských štátov..."6. V súlade s prvým odsekom preambuly k Protokolu je cieľom schengenského acquis „rozvoj Európ­ skej integrácie a najmä... umožnenie rých­ lejšieho rozvoja Európskej únie na oblasť 9. Rada prijala na základe článku 2 ods. 1 slobody, bezpečnosti a práva“. druhého pododseku druhej vety protokolu rozhodnutie 1999/436/ES, ktorým sa v súlade s príslušnými ustanoveniami Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a Zmluvy o Európskej únii stanovuje právny základ pre všetky ustanovenia alebo roz­ hodnutia, ktoré tvoria Schengenské acquis. 7 Z článku 2 tohto rozhodnutia v spojení s prílohou A tohto rozhodnutia je zrejmé, že Rada vybrala články 31 EÚ a 34 EÚ, ktoré 7. Podľa článku 2 prvého odseku štvrtej sú súčasťou hlavy VI Zmluvy o Európskej zarážky EÚ je jedným z cieľov Európskej únii nazvanej „Ustanovenia o spolupráci únie zachovávanie a rozvíjanie takého pries­ v oblasti spravodlivosti a vnútorných záleži­ toru, v ktorom je zaručený voľný pohyb osôb tostí“, za právny základ pre články 54 až 58 DVSD.

4 — Ú. v. ES L 239, 22.9.2000, s. 13; Mim. vyd. 19/002, s. 3. 5 — Druhý bod preambuly DVSD. 7 — Rozhodnutie z 20. mája 1999 (Ú. v. ES L 176, 10.7.1999, s. 17; 6 — Prvý bod preambuly Schengenskej dohody. Mim. vyd. 19/001, s. 152).

stva ratifikácií. Ďalšie platné ustanovenia práva Spoločenstva, ktoré odkazujú na zásadu ne bis in idem, zahŕňajú článok 6 v spojení s odôvodnením č. 10 nariadenia Rady (ES, Euratom) 9 — Na úrovni OSN článok 14 ods. 7 Medzinárodného paktu č. 2988/95 z 18. decembra 1995 o ochrane finančných záujmov o občianskych a politických právach z roku 1966 uvádza, že Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 312, 23.12.1995, s. 1; „trestné stíhanie nemožno začať proti tomu, proti komu sa Mim. vyd. 01/001, s. 340); článok 7 Dohovoru o ochrane skoršie stíhanie pre ten istý čin skončilo právoplatným finančných záujmov Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES C 316, rozhodnutím súdu, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného 1995, s. 49); článok 10 Dohovoru o boji proti korupcii alebo ktorým bol od žaloby oslobodený“. Na európskej úrovni úradníkov Európskych spoločenstiev alebo úradníkov člen­ sa článok 53 až 55 Európskeho dohovoru o medzinárodnej ských štátov Európskej únie (Ú. v. ES C 195, 1997, s. 1) platnosti trestných rozsudkov z roku 1970 a články 35 až 37 a článok 3 ods. 2 a článok 4 ods. 3 a 5 Rámcového rozhodnutia Európskeho dohovoru o odovzdávaní trestného konania o európskom zatýkacom rozkaze (Ú. v. ES L 190, 10.7.2002, z roku 1972 prijatých v rámci Rady Európy okrajovo zaoberali s. 1). Článok II-110 návrhu Ústavy pre Európu povýšil zásadu otázkou medzinárodnej zásady ne bis in idem. Oba uvedené ne bis in idem na „ústavnú“ úroveň ako jedno zo základných dohovory však ratifikovalo veľmi málo štátov. Pre úplný práv v rámci Únie. Uvedené ustanovenie, nazvané „Právo prehľad medzinárodných nástrojov vzťahujúcich sa na zásadu nebyť stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní dvakrát za ne bis in idem prijatých v rámci Rady Európy, pozri ten istý trestný čin“, znie takto: „Nikoho nemožno stíhať alebo J. VERVAELE: „The transnational ne bis in idem principle in potrestať v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol the EU: Mutual Recognition and equivalent protection of oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom v rámci human rights“, (2005) Utrecht Law Review zv. I, č. 2, Únie v súlade so zákonom.“ (december), s. 100, s. 103 a nasl.

16. Návrh na začatie prejudiciálneho kona­ nia bol predložený v rámci trestného konania 19. Uznesenie vnútroštátneho súdu začatého v Španielsku proti niekoľkým oso­ o návrhu na začatie prejudiciálneho konania bám spojeným so španielskou spoločnosťou uvádza, že po odvolaní prokuratúry proti Minerva SA v súvislosti s predajom olivo­ rozsudku Tribunal Judicial de Setúbal — vého oleja. Vara Competência Mista (ďalej len „Trestný súd v Setúbale“) v portugalskom konaní Supremo Tribunal (Najvyšší súd) konštato­ 10 — Rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij val, že „olej nízkej kvality dovezený do a i./Komisia, C-238/99 P, C-244/99 P, C-245/99 P, C-247/99 P, Portugalska v desiatich prípadoch pochádzal C-250/99 P až C-252/99 P a C-254/99 P, Zb. s. I-8375. Pozri bod 57 nižšie. z Tuniska a v jednom prípade z Turecka a že

I - 9206

GASPARINI A I.

v Portugalsku bolo deklarované menšie v Španielsku. Tiež namietali, že všetci množstvo, ako bolo skutočne dovezené. obžalovaní v Španielsku by mali mať taktiež Obžalovaní [v Portugalsku] boli oslobodení prospech zo zásady res iudicata v trestnom spod obžaloby, keď bolo zistené, že trestné konaní bez ohľadu na skutočnosť, že pred­ stíhanie trestného činu sa premlčalo metné rozhodnutie portugalských súdov sa [v súlade s portugalským trestným zákonní­ týkalo iba dvoch obžalovaných v Španielsku. kom]“. Tiež uviedli, že v portugalskom trestnom konaní nebolo preukázané, že by mali tovary pôvod mimo Spoločenstva.

Čo sa týka pojmu tovaru vo voľnom obehu, tento súd žiada o výklad článku 24 ES, pokiaľ ide o to, či: „Čo sa týka res iudicata v trestnom konaní, tento súd žiada o výklad článku 54 [DVSD]:

4. ak niektorý súd členského štátu skon­ štatuje, že nie je dokázané, že bol tovar uvedený na územie Spoločenstva proti­ právne, resp. že trestný čin porušovania 1. Zaväzuje právny názor o premlčaní predpisov o obehu tovaru v styku trestného stíhania, ktorý majú súdy s cudzinou je premlčaný: jedného štátu Spoločenstva, súdy ostat­ ných štátov Spoločenstva?

a) možno daný tovar považovať za tovar vo voľnom obehu na území ostatných členských štátov?

2. Má oslobodenie obžalovaného spod obžaloby z dôvodu premlčania trest­ ného stíhania priaznivé účinky pre obžalovaných v inom štáte Spoločen­ stva, ak ide o rovnaké skutky? Inak b) možno uvedenie na trh v inom povedané, možno usudzovať, že pre­ členskom štáte Spoločenstva, usku­ mlčanie zvýhodňuje tiež obžalovaných točnené po dovoze do členského v inom štáte Spoločenstva na základe štátu, ktorého súd oslobodil obžalo­ rovnakých skutkov? vaného spod obžaloby, považovať za

I - 9208

GASPARINI A I.

29. Citlivejší problém prípustnosti by mohol vyplynúť zo spôsobu, akým je uznesenie vnútroštátneho súdu formulované. Hoci 27. V súlade s článkom 35 EÚ Španielsko žiaden z účastníkov konania, ktorí predložili uznalo právomoc Súdneho dvora rozhodovať pripomienky, výslovne nenaznačil, že by mali o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa byť z tohto dôvodu prejudiciálne otázky platnosti a výkladu aktov prijatých na základe vyhlásené za neprípustné, niektorí z nich hlavy VI Zmluvy o EÚ. Španielsko si vybralo v podstatných ohľadoch kritizovali skutkové možnosť, uvedenú v článku 35 ods. 3 písm. a) tvrdenia uvedené v uznesení vnútroštátneho EÚ, podľa ktorej môže požiadať Súdny dvor súdu o návrhu na začatie prejudiciálneho o výklad uvedeného nariadenia formou pre­ konania. judiciálnych otázok len taký vnútroštátny súdny orgán, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva. 12 — Pozri bod 21 vyššie.

I - 9209

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY — E. SHARPSTON — VEC C-467/04

32. Obdobne Komisia a v menšom rozsahu holandská vláda sa vo svojich pripomienkach domnievajú, že hypotéza, na ktorej sa zdajú byť tretia a štvrtá otázka založené (že nezákonný dovoz a pôvod tovaru mimo Spoločenstva neboli preukázané na účely 34. Napriek tomu sa nedomnievam, že trestného činu porušovania predpisov otázky by mali byť vyhlásené za neprípustné. o obehu tovaru v styku s cudzinou), je v otvorenom rozpore so skutkovými tvrde­ niami obsiahnutými v uznesení vnútroštát­ 14 — Oba boli riadne predložené ako súčasť súdneho spisu neho súdu, ako je uvedené vyššie. 13 vnútroštátneho súdu kancelárii Súdneho dvora. 15 — Mala by som v tejto fáze jasne uviesť, že moje odôvodnenie je založené na predpoklade, že článok 54 DVSD sa uplatňuje iba v prípade rozhodnutí vyplývajúcich z vnútroštátnych trest­ ných konaní a nevzťahuje sa na rozhodnutia vyplývajúce 13 — Pozri body 17 až 19 vyššie. z občianskoprávnych konaní.

I - 9210

GASPARINI A I.

V súlade s ustálenou judikatúrou je úlohou v troch rozsudkoch: Gözütok a Brügge, 17 vnútroštátneho súdu samotného určiť pred­ Miraglia 18 a Van Esbroeck 19. met prejudiciálnych otázok, ktoré si Súd­ nemu dvoru želá položiť podľa článku 234 ES. 16 Vnútroštátny súd naznačil, že požaduje vysvetlenie rozsahu pôsobnosti konkrétnych aspektov zásady ne bis in idem v článku 54 DVSD (otázky 1, 2 a 3) a toho, čo predstavuje pojem „tovar vo voľnom obehu“ v zmysle článku 24 ES (otázka 4). Je zjavné, že prvé tri otázky s vecou súvisia; a nemožno s určitosťou vylúčiť, že odpoveď na štvrtú otázku môže byť tiež pre niektorú časť trestného konania prejednávaného vnútro­ štátnym súdom relevantná.

I - 9211

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY — E. SHARPSTON — VEC C-467/04

Judikatúra týkajúca sa článku 54 DVSD 41. Po prvé vyslovil, že „takým konaním... sa trestá protiprávne konania, ktorého sa obža­ lovaný údajne dopustil“ 25.

38. V rozsudku Gözütok a Brügge bola Súdnemu dvoru položená otázka, či sa zásada ne bis in idem v článku 54 DVSD

uplatní na vnútroštátne konania vedúce k „mimosúdnym dohodám“, podľa ktorých môže prokuratúra bez zásahu akéhokoľvek 42. Po druhé sa domnieval, že skutočnosť, že súdneho orgánu jednostranne ponúknuť žiaden súd nebol do takého konania zapo­ zastavenie trestného stíhania, ak obvinený jený, „uvedený výklad nespochybňuje, keďže splní určité podmienky, najmä zaplatenie také procesné a formálne záležitosti nemajú peňažných pokút. Prijatie uvedených pod­ dopad na [ďalšiemu konaniu brániace] mienok bráni ďalšiemu trestnému stíhaniu za účinky konania,..., ktoré pri neexistencii tie isté skutky podľa vnútroštátneho trest­ výslovného tvrdenia v opačnom zmysle ného práva. v článku 54 DVSD treba považovať za dostatočné na to, aby umožnili uplatnenie zásady ne bis in idem stanovenej v uvedenom ustanovení“ 26.

39. Súdny dvor na uvedenú otázku odpove­ dal kladne. Podľa Súdneho dvora, „pokiaľ je na základe takého konania ďalšie trestné

sov členských štátov v oblasti neprípustnosti skej únie je posilnenie európskej integrácie trestného stíhania“ 27. a najmä umožnenie toho, aby sa Únia rýchlejšie stala priestorom slobody, bezpeč­ nosti a práva, čo je cieľ, ktorý má Únia zachovávať a rozvíjať“ 30. Na pozadí uvede­ ného „článok 54 DVSD, ktorého cieľom je zabezpečiť, aby nikto nebol trestne stíhaný 44. Po štvrté Súdny dvor osobitne zdôraznil pre ten istý čin v niekoľkých členských zásadu vzájomnej dôvery, ktorá tvorí základ štátoch, pretože využil svoje právo na voľný článku 54 DVSD. Z uvedenej zásady nevyh­ pohyb, nemôže hrať užitočnú úlohu na ceste nutne vyplýva to, „že členské štáty musia mať k úplnému dosiahnutiu uvedeného cieľa, ak vzájomnú dôveru v ich systémy trestného sa neuplatňuje aj na rozhodnutia, ktoré súdnictva a že každý z uvedených štátov právoplatne zastavujú trestné stíhanie súhlasí s použitím právnej úpravy v oblasti v členskom štáte dokonca aj vtedy, ak sú trestného práva platnej v členských štátoch, také rozhodnutia prijaté bez zásahu súdu hoci by uplatnenie jeho vlastnej právnej a nemajú podobu súdneho rozhodnutia“ 31. úpravy viedlo k inému výsledku“ 28.

45. Po piate sa Súdny dvor domnieval, že prijatý výklad je „jediným výkladom, ktorý uprednostňuje predmet a účel [článku 54 DVSD] a nie procesné a čisto formálne záležitosti, ktoré sa napokon medzi dotknu­ tými členskými štátmi líšia, a ktorý zabezpe­ čuje, aby mala zásada riadny účinok“ 29.

47. Poznamenávam, že pri dosiahnutí svojho rozhodnutia Súdny dvor vzal do úvahy skutočnosť, že také konania, o aké ide 46. Napokon Súdny dvor zdôraznil inte­ v prejednávanej veci, majú obmedzené uplat­ gračné ciele Zmluvy o Európskej únii. nenie a vo všeobecnosti sa uplatňujú iba na Pripomenul, že „Európska únia si stanovila menej závažné trestné činy. 32 Tiež zdôraz­ cieľ zachovávať a rozvíjať Úniu ako priestor ňujem, že východiskový bod Súdneho dvora slobody, bezpečnosti a práva, v ktorom je pre jeho analýzu bol ten, že posudzované zaručený voľný pohyb osôb“, a že „cieľom skrátené konania vskutku trestajú predmetné integrácie Schengenského acquis (ktoré protiprávne konanie. 33 zahŕňa článok 54 DVSD) do rámca Európ-

49. Odôvodnenie Súdneho dvora v rozsudku Miraglia bolo podobné odôvodneniu v rozsudku Gözütok a Brügge, ale viedlo k opačnému záveru. Rovnako ako v rozsudku Gözütok a Brügge Súdny dvor vyslovil, že jeho výklad je jediný, ktorý „uprednostňuje predmet a cieľ [článku 54 DVSD] pred procesnými hľadiskami, ktoré sa menia v závislosti od dotknutých členských štátov, a ktorý zabezpečuje užitočné uplatnenie tohto článku“ 35. Na rozdiel od rozsudku Gözütok a Brügge však Súdny dvor v rozsudku Miraglia uprednostnil potrebu zabezpečiť potrestanie trestného činu a položil menší dôraz na podporu voľného pohybu osôb. Formuloval to tak, že „výsled­ 50. Napokon v rozsudku Van Esbroeck bol kom uplatnenia [článku 54 DVSD] na roz­ Súdny dvor požiadaný, aby okrem iného hodnutie o skončení trestného konania, objasnil rozsah pojmu „ten istý čin“ v článku akým je rozhodnutie vo vnútroštátnej veci, 54 DVSD. Problém bol nastolený v rámci by bolo sťaženie, resp. znemožnenie akejkoľ­ trestného konania začatého v dvoch zmluv- vek konkrétnej možnosti potrestať

36 — Bod 33 (kurzívou zvýraznila generálna advokátka). 34 — Bod 30. 37 — Bod 34 (kurzívou zvýraznila generálna advokátka). 35 — Bod 31. 38 — Tamže (kurzívou zvýraznila generálna advokátka).

I - 9214

GASPARINI A I.

ných štátoch (Nórsko a Belgicko) 39 proti tej „zhodnosti skutkovej podstaty činu, ktorým istej osobe pre ten istý čin, konkrétne sa rozumie existencia celku konkrétnych prepravu zakázaných drog z Belgicka do okolností, ktoré sú navzájom nerozlučiteľne Nórska. Obvinený bol trestne stíhaný spojené“ 41. v Nórsku za trestný čin dovozu nezákonných látok a v Belgicku za trestný čin ich vývozu. Prejudiciálna otázka bola, či „ten istý čin“ vyžadoval iba zhodnosť skutkovej podstaty činu; alebo či navyše vyžadoval, aby išlo o skutkovú podstatu rovnakého trestného činu v oboch vnútroštátnych trestnopráv­ nych systémoch. Inými slovami, musí exi­ 52. Pri dosahovaní uvedeného záveru uplat­ stovať „totožnosť chráneného právneho nil Súdny dvor to isté odôvodnenie ako záujmu“, ako to Súdny dvor vyžadoval v rozsudku Gözütok a Brügge. v prípade sankcií Spoločenstva za porušenie práva hospodárskej súťaže ES? 40

I - 9215

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY — E. SHARPSTON — VEC C-467/04

dôvery medzi zmluvnými stranami v ich Judikatúra k základnej zásade ne bis in idem príslušné systémy trestného súdnictva. 44 v práve hospodárskej súťaže EÚ Z uvedeného dôvodu by skutočnosť, že na tie isté skutky možno v dvoch rozdielnych zmluvných stranách uplatniť odlišné právne kvalifikácie, nemala byť prekážkou uplatne­ nia článku 54 DVSD.

57. V rozsudku Vinyl Maatschappij Súdny dvor uviedol, že zásada ne bis in idem „je základnou zásadou práva Spoločenstva tiež zakotvenou v článku 4 ods. 1 protokolu č. 7 EDĽP“ 47. Ďalej vyslovil, že uvedená zásada 55. Po tretie Súdny dvor poukázal na cieľ „sama osebe nebráni obnove konania vo článku 54 DVSD, uvedúc, že právo na voľný vzťahu k tomu istému protisúťažnému kona­ pohyb je skutočne zaručené iba vtedy, ak niu, pokiaľ bolo prvé rozhodnutie zrušené páchateľ činu vie, že ak bol už raz odsúdený z procesných dôvodov bez toho, aby bolo a vykonal svoj trest alebo bol právoplatne vydané akékoľvek rozhodnutie o veci samej, oslobodený spod obžaloby v členskom štáte, keďže rozhodnutie o neplatnosti nemôže za môže sa pohybovať vnútri Schengenského takých okolností byť považované za ‚oslobo­ priestoru bez toho, aby sa obával nového denie spod obžaloby‘ v zmysle, ktorý je trestného stíhania iba preto, pretože tento uvedenému výrazu daný v trestnoprávnych čin bol v právnom poriadku iného členského veciach“ 48. štátu kvalifikovaný odlišne. 45

Napätia v súčasnej judikatúre 62. Ďalej v rozsudku Gözütok a Brügge a v rozsudku Van Esbroeck Súdny dvor zdôraznil zásadu „vzájomnej dôvery“, ktorá tvorí základ článku 54 DVSD, a nepovažoval 59. Preskúmanie týchto vecí odhaľuje dve neexistenciu harmonizácie vnútroštátnych oblasti napätia v existujúcej judikatúre Súd­ trestných zákonníkov a procesných pravidiel neho dvora týkajúcej sa zásady ne bis in za žiadnu prekážku uplatnenia zásady ne bis idem. in idem. V rozsudku Gözütok a Brügge teda uplatnil uvedenú zásadu na konkrétne kona­ nie, čoho výsledkom bolo zabránenie ďal­ šiemu trestnému stíhaniu v „prvom“ člen­ skom štáte. V rozsudku Miraglia však Súdny dvor vyslovil, že podmienkou na uplatnenie zásady uvedenej v článku 54 DVSD je meritórne rozhodnutie. Z rozsudku Miraglia 60. Po prvé, existuje určitý stupeň vzájom­ preto vyplýva, že zastavenie trestného stíha­ ného rozporu v rámci judikatúry Súdneho nia iba z procesných dôvodov v „prvom“ dvora týkajúcej sa článku 54 DVSD. členskom štáte za bežných okolností nestačí na uplatnenie článku 54 DVSD.

64. Prvá otázka požaduje objasnenie toho, či 67. Premlčacie lehoty sú stanovené podľa treba zásadu ne bis in idem v článku 54 závažnosti trestného činu. Existujú však DVSD vykladať tak, že sa uplatní na situáciu, podstatné rozdiely medzi členskými štátmi, v ktorej príslušný súd „prvého“ členského pokiaľ ide o dĺžku premlčacích lehôt štátu dospel k právoplatnému rozhodnutiu v prípade trestných činov, ktoré sú zhruba (res iudicata) zakazujúcemu ďalšie trestné podobné. 53 stíhanie určitých osôb z toho dôvodu pre­ mlčania trestného stíhania podľa trestného práva tohto členského štátu.

68. Naopak, v anglickom, škótskom a írskom systéme nepodlieha vo všeobecnosti trestné stíhanie premlčaniu. 54

53 — Teda napríklad vo Francúzsku existuje premlčacia doba 10 Úvodné poznámky rokov na trestné stíhanie závažných trestných činov, 5 rokov pre menej závažné trestné činy („délits“) a iba jeden rok pre priestupky („contraventions“). V Španielsku v závislosti od závažnosti trestu alebo sankcie, ktoré môžu byť za spáchanie trestného činu uložené, sú trestné stíhania za trestné činy (používajúc uvedený pojem genericky) premlčané po 20, 15, 10, 5 alebo 3 rokoch.

54 — Existujú určité výnimky. Tak napríklad, až do jej zrušenia prostredníctvom Sexual Offences Act z roku 2003 (zákon 65. Pred zodpovedaním prvej otázky pova­ o sexuálnych trestných činoch z roku 2003) sa uplatňovala žujem za potrebné uviesť niekoľko úvodných doba 12 mesiacov na trestné stíhania za protiprávny pohlavný styk s dievčatami mladšími ako 16 rokov (o rozobratí poznámok. uvedenej lehoty pozri rozsudok House of Lords vo veci Regina/J (Appelant) [2004] UKHL 42). Je zrejmé, že všeobecná neexistencia premlčania nevylučuje možné uplat­ nenie takých zásad, ako je zneužitie konania, ktoré môžu za určitých okolností obmedziť právomoc orgánov činných v trestnom konaní začať trestné stíhanie, čím sa dospeje 51 — Pozri odpoveď na druhú otázku nižšie, body 121 až 124. k rovnakému praktickému výsledku odlišným myšlienkovým 52 — Rozsudok Cement, už citovaný v poznámke pod čiarou 23. pochodom.

55 — O kritickej analýze zásady a jej zdôvodnení pozri vo všeobecnosti MERLE, A., a VITU, A.: Traité de Droit Criminel, Tome II, Procédure Pénale, 4. vydanie, 1979, body 70. Stanovenie premlčania na právo štátu 46 a nasl. a tam citovanú literatúru. 56 — Odkazy na túto zásadu možno nájsť už u Demosthena, ktorý začať trestné stíhanie vychádza z niekoľkých uvádza, že „zákony bránia tomu, aby bol ten istý človek dôvodov. Argumentuje sa napríklad, že po súdený dva razy za ten istý čin“ [Reč „Proti Leptinovi“ (355 p. n. l.)], a rímskom práve, kde sa objavila v Justiniánovom uplynutí určitého počtu rokov je kvôli Corpus Juris Civilis (Dig.48.2.7.2 a Cj.9.2.9pr: 529 — 534 n. l.). Prvé zaznamenané vyjadrenie rovnakej zásady spoločenskému zmieru lepšie nechať minu­ v common law pravdepodobne vyplýva zo sporu z 12. losť tak a nie znovu oživovať nepokoj storočia medzi arcibiskupom Thomasom Becketom a Henrichom II. Becket argumentoval, že duchovní usvedčení v spoločnosti spôsobený údajným trestným cirkevnými súdmi boli vyňatí spod ďalšieho potrestania na kráľovských súdoch, pretože také ďalšie potrestanie svetskou činom. Ak štát koná nedbanlivo tým, že mocou by porušilo zákaz dvojitého potrestania podľa nepostaví obvineného pred súd v rámci cirkevného práva [ktorý je samotný založený na komentári sv. Hieronýma (391 n. l.), „pretože Boh za ten istý priestupok stanovených lehôt, môže to odôvodniť stratu dva razy nesúdi“]. Sudcovia kráľa, možno ovplyvnení ľudovým uctievaním (a následnou kanonizáciou) Becketa po práva spoločnosti potrestať dotknutých jed­ jeho vražde kráľovými rytiermi v katedrále v Canterbury notlivcov. Napokon, na praktickejšej úrovni, a záverečným verejným pokáním Henricha II. nad Becketo­ vým hrobom, začali uplatňovať uvedenú maximu ako právnu čím viac času uplynulo od údajného trest­ zásadu. O histórii zásady pozri vo všeobecnosti SIGLER, J. A.: „A History of Double Jeopardy“ (1963) 7 Am J of Legal ného činu, tým bude pravdepodobne ťažšie History 283. O histórii zásady v anglickom práve pozri tiež získať spoľahlivé dôkazy a viesť spravodlivý FRIEDLAND, M.: Double Jeopardy, 1969, OUP, strany 5 až 15, a McDERMOTT, P.: Res Judicata and Double Jeopardy, súdny proces. Butterworths, 1999, strany 199 až 201.

75. Podľa jedného prístupu k tomu môže 57 — Ako argumentovalo Španielsko vo svojich pripomienkach, dôjsť iba vtedy, ak sa uskutočnil súdny proces zásada sa tiež usiluje donútiť policajné sily a prokurátorov, vo veci samej a konanie obžalovaného aby pripravili a presadzovali svoju obžalobu tak účinne, ako je to len možné. V uvedenom ohľade pozri WILS, W. P. J.: „The preskúmali vymenovaní zástupcovia spoloč­ principle of ne bis in idem in EC antitrust enforcement: a legal and economic analysis“, (2003) World Competition 26 nosti. Taký prístup nachádza podporu (2), 131, najmä 138. Zásada konečnosti trestného konania v znení článku 4 ods. 2 protokolu č. 7 EDĽP, tvorí tiež základ zásady ne bis in idem. Hodnota konečnosti však úzko súvisí s hlavným odôvodnením zásady, konkrétne ktorý stanovuje, že konanie môže byť napriek ochranou jednotlivca pred ius puniendi štátu. Pokiaľ ide o tento aspekt, pozri ďalej Law Commission's Report Double tomu obnovené v súlade so zákonom Jeopardy and Prosecution Appeals (marec 2001), dostupnú na a trestným poriadkom dotknutého štátu, ak www.lawcom.gov.uk, s. 37 — 38. 58 — O analýze zdôvodnenia stojaceho v pozadí zásady ne bis in existujú dôkazy o nových alebo novo obja­ idem tak v tradícii kontinentálneho práva, ako aj v tradícii vených skutkových okolnostiach alebo ak common law pozri FRIEDLAND, už citovaný v poznámke pod čiarou 56, strany 3 až 5; McDERMOTT, už citovaný v poznámke pod čiarou 56, kapitoly 21 a 22. Nedávnu podrobnú analýzu možno nájsť v správe Law Commission z marca 2001, už citovanej v poznámke pod čiarou 57. 59 — Koncepcia je napríklad takto opísaná v piatom dodatku 60 — Vo veci Green/Spojené štáty (1957) 355 U.S. 184, strany 187 Ústavy Spojených štátov amerických, ktorý uvádza, že nikto — 8, už citovanej FRIEDLANDOM, poznámka pod čiarou „nesmie byť za ten istý čin dvakrát vystavený nebezpečenstvu 56, s. 4. straty života alebo zdravia“. 61 — Pozri bod 13 vyššie a súvisiacu poznámku pod čiarou.

76. Podľa iného prístupu je samotná jediná 63 — Článok 1 rozhodnutia Rady z 29. mája 2000, ktoré sa týka príležitosť spoločnosti na vyrovnanie si účtov požiadavky Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska zúčastňovať sa na niektorých ustanoveniach Schengen­ s obvineným ohraničená lehotami na trestné ského acquis (Ú. v. ES L 131, 1.6.2000, s. 43; Mim. vyd. stíhanie, ktoré si uložila sama spoločnosť, 19/001, s. 178), a rozhodnutie Rady 2004/926/ES z 22. decembra 2004 o nadobudnutí účinnosti niektorých a nezáleží na tom, či — práve z uvedeného ustanovení Schengenského acquis Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska [neoficiálny preklad] dôvodu — nikdy nedôjde k súdnemu procesu (Ú. v. EÚ L 395, 31.12.2004, s. 70). „vo veci samej“. Hoci rešpektujem myšlien­ 64 — Článok 1 rozhodnutia Rady 2002/192/ES z 28. februára 2002 o požiadavke Írska zúčastňovať sa na niektorých ustanove­ kovú súdržnosť uvedeného prístupu, zdá sa niach Schengenského acquis (Ú. v. ES L 64, 7.3.2002, s. 20; Mim. vyd. 19/004, s. 211). Príslušné ustanovenia však ešte musia byť uvedené do účinnosti druhým rozhodnutím Rady. 65 — Len čo Švajčiarsko a členské štáty, ktoré vstúpili do EÚ v roku 2004, plne vykonajú Schengenské acquis, rozdiely 62 — Obdobné výnimky sa uplatňujú v právnych systémoch v prístupoch k trestnému právu sa samozrejme zväčšia. Pozri väčšiny členských štátov. ďalej body 108 až 114 nižšie.

I - 9221

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY — E. SHARPSTON — VEC C-467/04

vam názor, že to tak nie je vtedy, ak uvedené presne jej rozsah, kedy ju presne treba rozhodnutie nie je výsledkom konania, ktoré uplatniť, a tak ďalej. 67 zahŕňalo meritórne posúdenie veci. Iba vtedy bola dotknutá osoba skutočne „vystavená nebezpečenstvu“, a môže sa teda odvolávať na článok 54 DVSD. 66

67 — Dokonca aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva si vzájomne odporuje, čo sa týka presného rozsahu zásady v článku 4 ods. 1 protokolu č. 7, najmä pokiaľ ide o to, či vyžaduje iba totožnosť skutkových podstát alebo tiež vyžaduje totožnosť chráneného právneho záujmu. O tomto aspekte pozri nesúhlasné stanovisko sudcu Repki vo veci Oliveira/­ Švajčiarsko, č. 25711/94, rozsudok z 30. júla 1998, Rozsudky a rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva 1998-V. Čo 78. Hoci zdôvodnenie zásady ne bis in idem sa týka ťažkostí pri uplatňovaní zásady v medzištátnom je všeobecne uznávané a nejaký variant takej kontexte, pozri vo všeobecnosti Vervaele, už citovaný v poznámke pod čiarou 9, a VAN DEN WYNGAERT, C, zásady možno nájsť (ako by človek aj a STESSENS, G.: „The international non bis in idem principle: resolving the unanswered questions“, 1999, Inter­ očakával) vo všeobecnosti v právnych systé­ national and Comparative Law Quarterly, zv. 48, s. 779. moch štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Zelená kniha Komisie, už citovaná v poznámke pod čiarou 66, sa rozsiahlo zaoberá ťažkosťami vyplývajúcimi DVSD, a vskutku vo väčšine rozvinutých z uplatnenia zásady ne bis in idem v kontexte EÚ. právnych systémov, z krátkeho porovnáva­ 68 — Dohovor o zákaze dvojitého trestného stíhania z roku 1987, už citovaný v poznámke pod čiarou 8, teda nikdy nevstúpil do cieho prieskumu je zrejmé, že neexistuje platnosti kvôli neexistencii dostatočného množstva ratifikácií. Nedávno, v roku 1999, Európska rada v Tampere požiadala žiadna jediná naozaj spoločná definícia toho, Radu a Komisiu, aby do decembra 2000 prijala program čo presne uvedená zásada znamená, aký je opatrení na zavedenie zásady vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí tak v občianskych, ako aj v trestných veciach. Uvedený program navrhoval 24 neurčito definovaných opatrení zoradených podľa dôležitosti. Nedošlo k žiadnemu skutočnému zavedeniu navrhovaných opatrení, čo sa týka zásady ne bis in idem. V roku 2003, bezprostredne po 66 — Pozri body 92 až 96 nižšie. Vo svojich návrhoch pred­ rozhodnutí Súdneho dvora vo veci Gözütok a Brügge, nesených vo veci Van Straaten, už citovaných v poznámke predložilo grécke predsedníctvo iniciatívu s cieľom prijať pod čiarou 19, generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer tiež Rámcové rozhodnutie Rady týkajúce sa uplatnenia zásady „ne uvádza, že zásada ne bis in idem sa uplatní za predpokladu, že bis in idem“ [neoficiálny preklad] (Ú. v. EÚ C 100, 26.4.2003, obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby po posúdení veci s. 24). Jeho cieľom bolo poskytnúť členským štátom spoločné samej (body 65 a 67). Zelená kniha o kompetenčných právne pravidlá vzťahujúce sa na zásadu ne bis in idem, aby sa konfliktoch a zásade ne bis in idem v trestnom konaní zabezpečila jednotnosť tak pri výklade uvedených pravidiel, [KOM(2005) 696 v konečnom znení] si presne túto otázku ako aj pri ich praktickom vykonávaní. Doteraz členské štáty kladie na stranách 54 až 56. s Rámcovým rozhodnutím Rady nevyslovili súhlas.

69 — Formulácia použitá nebohým sudcom Mancini v „The free movement of workers in the case-law of the ECJ“, v Constitutional Adjudication in EC and National Law, Rovnováha medzi voľným pohybom osôb D. Curtin, a D. O'Keefe (eds.), 1992, Butterworths, s. 67. Od počiatku podával Súdny dvor definíciu, na úrovni Spolo­ a požiadavkami na boj so zločinnosťou čenstva, kľúčových koncepcií Zmluvy ES. Pozri napríklad judikatúru týkajúcu sa definície pojmu „pracovník“ alebo a poskytnutie vysokej úrovne bezpečnosti „zamestnanie“ (počínajúc rozsudkami z 19. marca 1964, Hoekstra, 75/63, Zb. s. 347, bod 184, a z 23. marca 1982, v rámci „oblasti slobody, bezpečnosti Levin, 53/81, Zb. s. 1035, bod 11). Podľa už ustálenej a práva“ judikatúry „potreba jednotného uplatňovania práva Spolo­ čenstva a zásady rovnosti vyžaduje, aby bol pojmom ustanovenia práva Spoločenstva, ktoré nijako výslovne neodkazujú na právo členského štátu na účely určenia ich významu a rozsahu pôsobnosti zvyčajne daný autonómny a jednotný výklad v celom Spoločenstve; uvedený výklad musí 70 — Rozsudok z 5. februára 1963, Van Gend & Loos, 26/62, Zb. vziať do úvahy kontext ustanovenia a účel predmetnej s. 1, bod 12. právnej úpravy“ (pozri okrem iného rozsudok z 27. februára 71 — Tie medzinárodné dohovory, ktoré upravujú uplatnenie 2003, Adolf Truley, C-373/00, Zb. s. I-1931, bod 35 a tam zásady v medzištátnom kontexte, boli pozoruhodne neús­ citovanú judikatúru). pešné pri získavaní ratifikácie. Pozri poznámku pod čiarou 9.

I - 9223

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY — E. SHARPSTON — VEC C-467/04

83. Tu pripomínam, že podľa článku 29 EÚ (prvé ustanovenie hlavy VI „Ustanovenia o policajnej a justičnej spolupráci v trestných veciach“, na ktorom sú založené články 54 až 58 DVSD) je „cieľom únie poskytnúť občanom vysokú úroveň ochrany v oblasti voľného pohybu, bezpečnosti a práva rozvojom spoločných postupov členských štátov v oblastiach policajnej Odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku a justičnej spolupráce v trestných veciach“. Hoci je teda uskutočnenie voľného pohybu osôb dôležité, rovnako dôležité je aj dosiah­ nutie „vysok[ej] úrov[ne] ochrany“. Článok 2 EÚ obdobne priznáva rovnakú dôležitosť uskutočneniu voľného pohybu osôb a prevencii a boju proti zločinnosti. 72 85. Pri odpovedaní na prvú prejudiciálnu otázku musí Súdny dvor urobiť zásadné rozhodnutie, či procesné premlčanie (kto­ rého uplatnenie v zásade nevyžaduje žiadne preskúmanie veci samej vo vzťahu k obžalovanému) je dostatočné na uplatnenie zásady ne bis in idem alebo či je na uplatnenie tejto zásady nevyhnutné určité

84. Zdá sa mi teda, že voľný pohyb osôb je síce nepochybne dôležitou, nie však absolút- 73 — Vskutku nie je absolútnou hodnotou z hľadiska tradičného výkladu Zmluvy ES. Článok 39 ods. 3 ES (pracovníci), článok 46 ES (usadenie sa) aj článok 55 ES (služby) výslovne umožňujú odchýlky zo zásady voľného pohybu osôb z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a verejného zdravia. Uvedené odchýlky boli ďalej rozšírené 72 — Ako to bolo výslovne uznané v rozsudku Miraglia, pozri judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa „povinným požia­ poznámku pod čiarou 49. davkám“. Pozri ďalej body 110 až 112 nižšie.

88. Naopak, všetky členské štáty, ktoré predložili pripomienky, prijímajú meritórny prístup. Španielsko, Holandsko, Poľsko 90. V tomto rozsahu s Komisiou súhlasím: a Francúzsko v podstate tvrdia, že článok vskutku sa zdá, že vnútroštátne konania 54 DVSD sa uplatní iba vtedy, keď príslušný vedúce k rozhodnutiam zahŕňajúcim uplat­ súd vo svojom právoplatnom rozhodnutí vec nenie premlčania môžu, ale nemusia meritórne posúdil a vydal rozsudok o trestnej (v závislosti od toho, ako presne, kedy zodpovednosti obvineného. Tak to nie je a kým je otázka premlčania nastolená) v prípade, keď je trestné konanie právoplatne zahŕňať meritórne posúdenie. 74 Podľa môjho zastavené len z toho dôvodu, že trestné názoru by sa však na zastavenie trestných stíhanie trestných činov je premlčané. Taliansko argumentuje podobným smerom, že článok 54 DVSD sa uplatní iba vtedy, keď je právoplatné rozhodnutie o zastavení trest- 74 — Pozri poznámku pod čiarou 78.

I - 9225

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY — E. SHARPSTON — VEC C-467/04

stíhaní prostredníctvom uplatnenia premlča­ 93. Naopak, ako som uviedla, premlčanie je nia bez akéhokoľvek meritórneho posúdenia založené na odlišnom zdôvodnení. Spoloč­ nemala zásada ne bis in idem upravená nosť tak nerozhoduje o obžalovanom, ale v článku 54 DVSD vzťahovať. o dôležitosti, ktorú prikladá trestnému činu z objektívneho hľadiska 75 — čo je roz­ hodnutie, ktoré sa značne od jedného štátu k druhému odlišuje —, a teda o tom, ako dlho je primerané, aby si štát ponechal svoje právo trestne stíhať.

91. V ďalšej časti uvádzam svoje dôvody, prečo som názoru, že meritórny prístup je lepším výkladom článku 54 DVSD. Potom preskúmam množstvo námietok vznesených tými, ktorí podporujú procesnoprávny prí­ stup, proti prijatiu meritórneho prístupu.

92. Po prvé meritórny prístup je vernejší 75 — Tak napríklad trestný čin genocídy nepodlieha žiadnej zdôvodneniu zásady ne bis in idem. V súlade premlčacej dobe v niekoľkých členských štátoch, ktoré uplatňujú premlčaciu dobu na iné trestné činy. s uvedenou zásadou má štát jednu príležitosť 76 — Bohužiaľ, pôsobnosť článku 4 Protokolu č. 7 k EDĽP je posúdiť a vydať rozsudok, pokiaľ ide o údajné výslovne obmedzená na vnútroštátny kontext (t. j. vnútro­ štátny kontext každého štátu, ktorý je zmluvnou stranou zločinné konanie jednotlivca. Iba po posú­ protokolu): pozri vysvetľujúcu správu k protokolu č. 7, bod dení merita možno rozumne povedať, že 27. Z uvedeného dôvodu nie je ani jeho skutočný text, ani jeho výklad poskytnutý Európskym súdom pre ľudské práva dotknutá osoba bola vystavená „nebezpečen­ v konečnom dôsledku užitočný ako usmernenie pre riadny výklad článku 54 DVSD. To isté platí o článku 14 ods. 7 stvu“ a že by okrem výnimočných okolností Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach nemalo dôjsť k druhému posudzovaniu („ne z roku 1966, ktorý tiež smeroval k jeho uplatňovaniu vo vnútroštátnom kontexte každého jednotlivého signatárskeho bis“) tej istej veci („in idem“). štátu.

I - 9226

GASPARINI A I.

a akékoľvek ďalšie trestné stíhanie toho istého obvineného v inom členskom štáte za ten istý čin by podľa článku 54 DVSD malo byť vylúčené. 80 To sa zhoduje s odôvodnením zásady ne bis in idem. 95. Na účely uplatnenia zásady ne bis in Z toho vyplýva, že ak rozhodnutie, že trestné idem stanovenej v článku 54 DVSD sa mi zdá stíhanie je premlčané, predchádza akému byť nevyhnutnou požiadavkou uskutočnenie

Nezašla by som však tak ďaleko, aby som na uplatnenie zásady vyžadovala formálny rozsudok o „vine“ alebo „nevine“. To by podľa môjho 78 — Krátka porovnávacia štúdia ukazuje, že hoci je otázka toho, či názoru podriadilo uplatnenie článku 54 je trestné stíhanie premlčané, zvyčajne rozhodnutá ex officio príslušným súdom na začiatku súdneho procesu (ak teda toto DVSD neprimerane prísnym podmienkam prokuratúra už neuskutočnila pred tým, ako bola proti obvinenému vôbec podaná obžaloba), aspekt možno tiež a zmenšilo by jeho praktický význam na nastoliť v ktorejkoľvek fáze trestného konania ktoroukoľvek stranou, dokonca aj potom, čo sa uskutočnilo pojednávanie neprijateľnú úroveň. a boli predložené dôkazy. Zdá sa mi, že v neskôr uvedenom prípade bola podstata veci posúdená, dokonca aj pokiaľ nad obžalovanými nie je vynesený žiaden formálny rozsudok

jem v bodoch 117 a 118 nižšie, uvedené praktické ťažkosti možno zmenšiť dovolaním sa existujúcich mechanizmov spolupráce medzi vnútroštátnymi trestnými súdmi. Môže to 96. Navrhovala by som preto, aby sa mohol byť tiež tak, že vnútroštátna právna úprava v trestných obvinený tiež domáhať zásady ne bis in idem veciach samotná definuje bod, v ktorom je obvinený vystavený „nebezpečenstvu“. Tak je to tiež napríklad vtedy, keď bol de facto vystavený nebezpe v prípade Spojených štátov, keď nastáva nebezpečenstvo v prípade porotného súdu vtedy, keď je porota vybraná a keď čenstvu, ale jeho stíhanie bolo v konečnom zloží prísahu. Také pravidlo je považované za časť jadra zásady zákazu dvojitého trestného stíhania zakotvenej v piatom dodatku.

nezávisí od toho, či je do konania formálne zapojený súd. dovolával zásady ne bis in idem.

81 — To je tiež význam, ktorý je podľa môjho názoru potrebné pripísať slovám „oslobodený“ v článku II-110 návrhu Európskej ústavy. Pozri poznámku pod čiarou 8. 82 — Pozri bod 83 vyššie. 83 — Pozri bod 57 vyššie.

I - 9228

GASPARINI A I.

101. Po štvrté výklad zásady ne bis in idem duje základná zásada ne bis in idem meri­ by mal byť rovnaký vo všetkých oblastiach tórne posúdenie (ako to aj požaduje), to isté práva EÚ. Uvedený záver vyplýva z článku 6 musí platiť vtedy, keď sa táto zásada uplat­ EÚ, ktorý je súčasťou hlavy I „Spoločné ňuje podľa článku 54 DVSD. ustanovenia“ a ktorý platí pre všetky piliere podľa Zmluvy o EÚ. Článok 6 ods. 1 uvádza, že „Únia je založená na zásadách slobody, demokracie, dodržiavania ľudských práv a základných slobôd a právneho štátu, ktoré sú spoločné členským štátom“. Článok 6 ods. 2 ďalej uvádza, že „Únia rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaručuje Európ­ sky dohovor na ochranu ľudských práv 103. Možno argumentovať, že zásada ne bis a základných slobôd... a ktoré vyplývajú in idem v práve hospodárskej súťaže môže z ústavných tradícií spoločných pre členské a mala by byť odlišná od zásady ne bis in štáty ako základných princípov práva spolo­ idem podľa článku 54 DVSD. Uvedený čenstva“. Základná zásada ne bis in idem teda argument preskúmam neskôr. 85 Otázka, či predstavuje pravidlo vyššej právnej sily zásada ne bis in idem vyžaduje, aby došlo v rámci právneho systému EÚ. Jeho výklad k meritórnemu posúdeniu, však smeruje preto musí byť konzistentný vo všetkých k jednému z kľúčových prvkov zásady oblastiach činnosti, ktoré podliehajú Zmluve samotnej. Uvedený kľúčový prvok musí o EÚ, teda vrátane Zmluvy ES zostať rovnaký bez ohľadu na právny kontext, a Schengenského acquis. 84 v ktorom je zásada potom uplatňovaná. Nedokážem si predstaviť, ako by sa mohol kľúčový prvok základnej zásady podstatne vo svojom obsahu líšiť v závislosti od toho, či sa zásada ne bis in idem uplatňuje podľa článku 54 DVSD, alebo všeobecne ako základná zásada práva Spoločenstva (napríklad v rámci práva hospodárskej súťaže).

105. Zdá sa, že námietky, ktorými sa musím zaoberať, sú tri: úloha zásady „vzájomnej dôvery“, z ktorej vychádza článok 54 DVSD, výslovné odmietnutie predchádzajúcej har­ monizácie ako podmienky na uplatnenie článku 54 DVSD Súdnym dvorom a praktické ťažkosti, ktoré môžu vyplynúť 109. Mne sa naopak zdá, že je možné z uplatnenia meritórneho prístupu. Každú a potrebné rozlišovať medzi dôverou z týchto námietok postupne preskúmam.

87 — Je jasné, že tento koncept je úzko spriaznený so „vzájomným uznávaním“, ktoré tvorí tradičnú časť štyroch slobôd podľa práva ES. Súdny dvor vo svojich rozsudkoch hovorí o „vzájomnej dôvere“ a nie o „vzájomnom uznávaní“, čo je pojem používaný Európskou radou, Radou a Komisiou (pozri poznámku pod čiarou 89). Predpokladám však, že toto sú rozdielne názvy pre tú istú zásadu. 88 — Pozri body 44 a 54. 106. Je po prvé meritórny prístup v rozpore 89 — Zásadu „vzájomného uznávania“ v trestných veciach si osvojila na návrh Spojeného kráľovstva Európska rada s dôrazom, ktorý Súdny dvor až doteraz v Tampere v roku 1999. Závery uvedenej Rady uvádzajú, že „Európska rada... si osvojuje zásadu vzájomného uznávania, prikladal významu „vzájomnej dôvery“ medzi ktorá by sa podľa jej názoru mala stať základným kameňom členskými štátmi? justičnej spolupráce tak v občianskych, ako aj v trestných veciach v rámci Únie. Zásada by sa mala uplatňovať tak na rozsudky, ako aj na iné rozhodnutia súdnych orgánov“ (bod 33 záverov predsedníctva). Podľa úvodu k Programu opatrení na vykonanie zásady vzájomného uznávania rozhodnutí v trestných veciach, ktorý následne prijali Rada a Komisia 86 — Toto zďaleka nie je len teoretická otázka. Na ilustráciu, zdá (Ú. v. ES C 12, 15.1.2001, s. 10), uvedenie uvedenej zásady do sa, že kvôli svojmu zhovievavému posudzovaniu trestných praxe „predpokladá, že členské štáty majú vzájomnú dôveru činov vzťahujúcich sa na obchod s odcudzenými umeleckými v ich príslušné systémy trestného súdnictva. Uvedená dôvera predmetmi boli dlho tak Belgicko, ako aj Holandsko je založená najmä na ich spoločnom záväzku na uplatňovanie uprednostňovanou lokalitou pre obchodníkov s takými pred­ zásad slobody, demokracie a rešpektu k ľudským právam, metmi. základných slobôd a právneho štátu“.

91 — Pozri v tomto ohľade analýzu vykonanú PEERS, S.: „Mutual Recognition and Criminal Law in the EU: Has the Council got it Wrong?“, (2004) Common Market Law Review 5. 110. Tu by sa možno dala uviesť paralela 92 — Vskutku „Le crime et la peine sont donc des phénomènes sociaux, soumis aux lois de la sociologie, et ainsi condition­ s judikatúrou týkajúcou sa zásady vzájom­ nés par tous les changements apportés à l'organisation ného uznávania uplatniteľnej na hlavné sociale, par exemple, par les variations du milieu économique et, plus encore, par l'état des croyances morales et du degré slobody podľa Zmluvy ES. Hoci vzájomné de culture de chaque époque et de chaque peuple“. (Émile Garçon, 1851 — 1922, Le droit pénal, origines, évolution, état uznávanie je dôležité, z uvedenej zásady actuel, Payot, 1922, s. 3). Súdny dvor sa v minulosti vyhýbal existujú výnimky, tak na základe konkrét­ spochybňovaniu, podľa práva Spoločenstva, morálnych roz­ hodnutí uskutočňovaných členskými štátmi, ako sa odrážajú nych ustanovení Zmluvy ES, ako aj na v ich právnom poriadku. Rozsudok z 4. októbra 1991, Society for the Protection of Unborn Children Ireland (C-159/90, Zb. základe judikatúry týkajúcej sa „kategoric­ s. I-4685), predstavuje klasický príklad, hoci nie jediný, kých požiadaviek“. Na svoje úplné uplatnenie v uvedenom kontexte. Pozri všeobecne O'LEARY, S., a FERNÁNDEZ-MARTÍN, J. M.: „Judicially created excep­ zásada v každom prípade vyžaduje, aby boli tions to the free provision of services“ v Services and Free movement in EU Law, M. Andenas, a R. Wulf-Henning (eds.), postavenie alebo vlastnosti osôb, tovarov 2002, OUP, 163. Je zaujímavé poznamenať, že v kontexte alebo služieb, ktoré sa usilujú využiť ustano- nepochybne federálneho systému Spojených štátov americ­ kých nie je klauzula piateho dodatku o zákaze dvojitého trestného stíhania porušená po sebe nasledujúcimi trestnými stíhaniami zo strany štátu a/alebo federálnych orgánov za to isté konanie tvoriace podklad stíhania. Štáty sú vo vzájom­ nom vzťahu a vo vzťahu k federálnej vláde považované za 90 — V tomto prípade by okrem toho ako zákonodarca pôsobil osobitné suverénne moci na účely klauzuly o zákaze dvoji­ Súdny dvor, čo len podčiarkuje nevhodnosť takého prístupu. tého trestného stíhania [Heath/Alabama (1985) 474 U.S. 82].

114. Zdá sa mi, že práve uvedené pripo­ mienky vo vzťahu k zásade vzájomnej dôvery sú relevantné aj v tejto súvislosti. Rovnako ako vzájomné uznávanie v kontexte ustano­ vení o voľnom pohybe Zmluvy ES nemôže ani zásada vzájomnej dôvery sama účinne zabezpečiť dosiahnutie cieľov sledovaných hlavou VI EÚ (policajná a justičná spolupráca v trestných veciach). Aby sa úplne zaručil voľný pohyb osôb v kontexte, kde existuje značná rozmanitosť vo vnútroštátnych prí­ stupoch k trestným veciam, určitý stupeň harmonizácie alebo približovania vnútroštát­ nych právnych úprav v oblasti trestného práva bude v určitom čase pravdepodobne nevyhnutný. 95 To celkom zjavne platí aj pre 113. Vyžaduje po druhé meritórny prístup otázku premlčania. Ak sa to nestane a kým sa ako podmienku na uplatnenie zásady ne bis to nestane, zdá sa mi, že zásada vzájomnej in idem nejakú minimálnu úroveň harmoni­ dôvery poskytuje neuspokojujúci základ pre zácie medzi systémami trestného práva rozšírenie zásady ne bis in idem tak, aby členských štátov? Ak je to tak, bolo by to pokrývala res iudicata z procesných dôvodov jasne v rozpore s prístupom prijatým Súd- na základe premlčania bez posúdenia veci

93 — V EÚ je v závislosti od členských štátov hranica trestnej 95 — V tom istom zmysle pozri SCHERMERS, H.: „Non bis in zodpovednosti stanovená na 7, 8, 13, 14, 16 a 18 rokov. idem“ v Du Droit International au Droit de l'Intégration, 94 — V tomto ohľade sa odchyľujem od názoru vyjadreného Liber Amicorum Pierre Pescatore, F. Capotorti et al. (eds), generálnym advokátom Ruiz-Jarabo Colomer vo veci Van Nomos, 601 at 611. Pozri tiež van den Wyngaert a Stessens, Straaten, už citovanej v poznámke pod čiarou 19, bod 65. už citované v poznámke pod čiarou 67, s. 792.

116. S Komisiou nesúhlasím.

119. Čo sa týka argumentu o diskriminácii, diskriminácia spočíva v posudzovaní dvoch porovnateľných situácií odlišne. Situácia obžalovaného oslobodeného spod obžaloby po preskúmaní veci samej nie je porovna­ 117. Čo sa týka argumentu založeného na teľná so situáciou obžalovaného oslobode­ praktických ťažkostiach, nedokážem si pred­ ného spod obžaloby bez takého posúdenia. staviť, ako by mali byť uvedené ťažkosti zo Preto nie som názoru, že je pravdepodobné,

I - 9233

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY — E. SHARPSTON — VEC C-467/04

že meritórny prístup bude viesť k nejakej Druhá otázka diskriminácii.

121. Svojou druhou otázkou chce vnútro­ štátny súd v zásade zistiť, či sa má zásada ne bis in idem uvedená v článku 54 DVSD vykladať v tom zmysle, že bráni trestnému stíhaniu jednotlivcov v členskom štáte B z toho dôvodu, že trestné stíhanie iných jednotlivcov na základe rovnakých skutoč­ ností bolo v členskom štáte A zastavené z dôvodu premlčania trestného stíhania pre údajný trestný čin.

I - 9234

GASPARINI A I.

Súdny dvor už vskutku uplatnil uvedený spod obžaloby, trestné súdy iného členského doslovný výklad článku 54 v rozsudku Göz­ štátu môžu rozšíriť vyšetrovanie, aby pre­ ütok a Brügge, v ktorom vyslovil, že „jediným ukázali, že k uvedeniu tovaru na trh bez účinkom zásady ne bis in idem, ako je zaplatenia cla došlo z tretieho štátu. stanovená v uvedenom ustanovení, je zabez­ pečenie toho, aby osoba, ktorá bola právo­ platne odsúdená jednou zo zmluvných strán, nebola opätovne trestne stíhaná pre ten istý čin v inom členskom štáte“ 98.

126. Ako na to správne poukázali Komisia a obžalovaní v Španielsku, táto otázka je založená na predpoklade, ktorý je v rozpore 124. Uvedený záver bol potvrdený rozsud­ s opisom skutkových okolností v uznesení kom Cement. V uvedenej veci Súdny dvor vnútroštátneho súdu o návrhu na začatie s ohľadom na pravidlá hospodárskej súťaže prejudiciálneho konania. 100 Keďže však exis­ ES uviedol, že uplatnenie zásady ne bis in tujú náznaky, že odpoveď na túto otázku idem podlieha okrem iného podmienke môže byť pre vnútroštátny súd užitočná, „totožnosti páchateľa“ 99. napriek tomu ju preskúmam.

Štvrtá otázka

129. Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby rozhodol, či sú v konkrétnom prípade 131. Znenie štvrtej otázky naznačuje, že uvedené podmienky splnené. Pokiaľ sú spl­ portugalský Najvyšší súd už konštatoval, že nené, ďalšie konanie proti tomu istému predmetné tovary neboli nezákonne dove­ obžalovanému (obžalovaným) na základe tej zené do Portugalska, čo je záver, ktorému istej skutkovej podstaty je vylúčené odporujú iné časti uznesenia vnútroštátneho a vnútroštátny súd nemôže rozšírením roz­ súdu o návrhu na začatie prejudiciálneho sahu svojho preskúmavania spochybňovať konania. 103 So zreteľom na celkové vyznenie žiadne skutkové zistenia v prvom rozhod­ nutí. 102 uznesenia vnútroštátneho súdu však prefor­ mulujem tieto otázky, ako to urobila Komisia a všetky členské štáty, ktoré predložili pripomienky, s cieľom poskytnúť vnútroštát­ nemu súdu užitočnú odpoveď.

130. Na druhej strane, ak nie sú podmienky, ktoré som spomenula, splnené, trestné súdy

132. Štvrtá otázka pozostáva z dvoch samo­ 102 — Mala by som zdôrazniť, že odpoveď, ktorú navrhujem, by statných otázok. nemala byť chápaná tak, že nevyhnutne bráni obnove konania podľa článku 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k EDĽP (napríklad, ak by sa objavili dôkazy o nových alebo novo objavených skutkových okolnostiach). Keďže tento aspekt nie je v prejednávanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania nastolený, ďalej ho tu neposudzujem. 103 — Pozri body 29 až 33 vyššie.

I - 9236

GASPARINI A I.

I - 9237

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY — E. SHARPSTON — VEC C-467/04

I - 9238

GASPARINI A I.

143. Právne predpisy Spoločenstva sa teda 145. Z uvedeného vyplýva, že, ako som už na zaoberajú iba administratívno-právnymi to poukázala vo svojej odpovedi na tretiu aspektmi nezákonného dovozu. Neusilujú otázku, v súčasnej fáze vývoja práva Európ­ sa harmonizovať právne posudzovanie col­ skej únie, keď sú splnené všetky podmienky ných deliktov podľa vnútroštátnych trestno­ nevyhnutné na uplatnenie zásady ne bis in právnych predpisov. Členské štáty si pone­ idem v článku 54 DVSD, ďalšie trestné chali právomoc trestať colné delikty proti konanie proti tomu istému obžalovanému colnému kódexu, 114, a to za podmienok (obžalovaným) na základe tej istej skutkovej stanovených Súdnym dvorom najmä čo sa podstaty je vylúčené a vnútroštátny trestný týka proporcionality. Otázku, či nezákonný súd nemôže spochybňovať žiadne skutkové dovoz zakladá aj colný delikt (popri colnom zistenia v prvom rozhodnutí. 115 dlhu podľa správneho práva) podliehajúci trestnej zodpovednosti, preto treba vyriešiť v súlade s uplatniteľnými vnútroštátnymi trestnoprávnymi predpismi.

146. Ak to však nie je ten prípad, trestné súdy v ostatných členských štátoch nie sú viazané predchádzajúcimi zisteniami usku­ točnenými trestnými súdmi v iných člen­ ských štátoch.

Štvrtá otázka písm. b)

151. Spĺňajú dovoz tovarov a ich uvádzanie na trh podmienku „zhodnosti skutkovej 148. Druhou podotázkou sa vnútroštátny podstaty činu“, chápanú ako „celok činov, súd v zásade pýta, či na účely uplatňovania ktoré sú nerozlučiteľné spojené v čase, prie­ článku 54 DVSD musí byť dovoz a následný store, ako aj z hľadiska svojho predmetu“? predaj tovarov považovaný za jediný čin alebo za dva odlišné činy.

152. Nemyslím si, že je to nevyhnutne tak. Konanie spočívajúce v nezákonnom dovoze tovarov, ktorým sa rozumie dovoz tovarov na 149. Pojem „ten istý čin“ na účely článku 54 colné územie EÚ bez zaplatenia príslušného DVSD bol vyložený Súdnym dvorom cla alebo dovozných poplatkov, nemusí v rozsudku Van Esbroeck. Súdny dvor nevyhnutne alebo automaticky zahŕňať aj vyslovil, že „jediným príslušným kritériom“ konanie spočívajúce v predaji uvedených na účely uvedeného ustanovenia je to, že by tovarov na uvedenom území tretím osobám. mala existovať „zhodnos[ť] skutkovej pod­ Možno si napríklad jednoducho predstaviť staty činu, ktorým sa rozumie existencia nezákonný dovoz tovarov pre vlastnú spo­ celku konkrétnych okolností, ktoré sú navzá­ trebu, keď nedochádza vôbec k žiadnemu jom nerozlučiteľne spojené“ 116. Súdny dvor uviedol, že skutková podstata bude pred­ stavovať „ten istý čin“, ak tvorí „celok činov, ktoré sú nerozlučiteľné spojené v čase, prie­ 118 — Tamže. Vskutku tovary, ktoré sú prepravované cez hranicu, sú tým istým úkonom tak vyvážané z územia jednej store, ako aj z hľadiska svojho predmetu“ 117. zmluvnej strany, ako aj dovážané na územie druhej. Považovať také pokračovacie konanie za konanie zložené z dvoch osobitných úkonov by, ako to správne zdôraznil generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer vo veci Van Esbroeck, bolo proti cieľom a zásadám, ktoré sú v pozadí všetkých ideálov vnútorného trhu Zmluvy ES: pozri jeho 116 — V bode 36. návrhy prednesené vo veci Van Esbroeck, už citované 117 — V bode 37. v poznámke pod čiarou 19, bod 52.

157. Zdá sa mi, že rozlišujúcim prvkom je to, že v rozsudku Cement uplatnil Súdny 154. Samozrejme že môžu existovať okol­ dvor zásadu ne bis in idem z hľadiska nosti, pri ktorých sú nezákonný dovoz a následný predaj nezákonne dovezeného tovaru tak nerozlučne spojené 119, že môžu 120 — Rozsudok Cement, už citovaný v poznámke pod čiarou 23, byť považované za ten istý čin v zmysle bod 338. Pozri tiež rozsudok z 18. novembra 1987, Maizena rozsudku Van Esbroeck. Rozhodnutie (137/85, Zb. s. 4587), v ktorom Súdny dvor zamietol uplatnenie zásady ne bis in idem, pretože dve ustanovenia v tomto smere bude úlohou vnútroštátneho práva Spoločenstva (ukladajúce žalobcom vo vnútroštát­ nych konaniach poskytnutie dvoch zábezpek v spojení s tou súdu. istou vývoznou licenciou) mali odlišné účely. Súdny dvor teda implicitne uplatnil kritérium totožnosti chráneného právneho záujmu ako podmienku zásady ne bis in idem. Pozri v tom istom zmysle rozsudok z 12. júla 2005, Komisia/­ Francúzsko, C-304/02, Zb. s. I-6263, bod 84; a pozri tiež 119 — Napríklad, keď vývozca už súhlasil s predajom alebo judikatúru citovanú v poznámke pod čiarou 49. uskutoční ho krátko po nezákonnom dovoze tovaru. 121 — Pozri body 101 až 103 vyššie.

I - 9241

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY — E. SHARPSTON — VEC C-467/04

právomoci inštitúcií Spoločenstva sankcio­ nenie zásady ne bis in idem v článku 54 novať podniky podľa pravidiel hospodárskej DVSD by zbavilo túto zásadu akejkoľvek súťaže ES — teda v prísne nadnárodnom podstaty a účinnosti pri dosahovaní jej cieľa kontexte a s ohľadom na jeden právny podpory voľného pohybu osôb. poriadok, v ktorom platí jednotný súbor predpisov. Za takých okolností je chránený právny záujem už zo samotnej podstaty upravený predpismi ES v oblasti hospodár­ skej súťaže a je rovnaký pre celé Spoločen­ stvo. Je preto primerané, aby Súdny dvor v tomto „unitárnom“ kontexte vyžadoval existenciu „totožnosti chráneného právneho záujmu“ ako jednu z podmienok uplatnenia zásady ne bis in idem.

I - 9242

GASPARINI A I.

Návrh

160. Vzhľadom na vyššie uvedené preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky položené Audiencia Provincial de Málaga takto:

1. V súčasnej fáze vývoja práva Európskej únie sa má článok 54 dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd je viazaný rozhodnutím prijatým v trestnom konaní súdom v inom členskom štáte, podľa ktorého je trestné stíhanie premlčané, iba vtedy, ak a) je uvedené rozhodnutie právoplatné podľa vnútroštátneho práva, b) konanie v druhom členskom štáte zahŕňalo posúdene veci samej a c) skutková podstata činu a obžalovaný (obžalovaní) sú v konaniach pred obidvoma súdmi totožní. Je úlohou vnútroštátneho súdu rozhodnúť, či sú uvedené podmienky v konkrétnom prípade splnené. Pokiaľ sú splnené, ďalšie konanie proti tomu istému obžalovanému (obžalovaným) na základe tej istej skutkovej podstaty je vylúčené.

2. Keďže sa článok 54 dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, uplatní iba vtedy, keď ide o toho istého obžalovaného, nebráni uvedený článok v trestnom stíhaní jednotlivcov v jednom členskom štáte z dôvodu, že trestné stíhanie proti iným jednotlivcom na základe rovnakých skutočností bolo v inom členskom štáte zastavené z dôvodu premlčania.