C-484/04

2. Predmetom sporu účastníkov konania je najmä otázka, či Spojené kráľovstvo prijalo všetky opatrenia potrebné na realizáciu práv pracovníkov na ich minimálne doby denného A — Právo Spoločenstva a týždenného odpočinku. S tým môžu byť v rozpore usmernenia, ktoré vydalo minis­ terstvo obchodu a priemyslu a podľa ktorých nie sú zamestnávatelia povinní dbať na skutočné dodržiavanie týchto dôb odpočinku zo strany svojich pracovníkov. 4. Právny rámec Spoločenstva použiteľný na toto konanie tvorí smernica Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času 2 (ďalej len „smernica o pracovnom čase"). Podľa jej 3. Popritom ide o otázku, či právo Spolo­ čenstva povoľuje výnimky z maximálnej dĺžky týždenného a nočného pracovného 2 — Ú. v. ES L 307, s. 18; Mim. vyd. 05/002, s. 197. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Ú. v. EÚ L 299, s. 9; Mim. vyd. 05/004, s. 381), nahradila s účinnosťou od 4. augusta 2004 smernicu o pracovnom čase. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, sú ich znenia obsahovo 1 — Jazyk prednesu: nemčina. rovnaké.

I - 7473

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY — J. KOKOTT — VEC C-484/04

článku 1 ods. 1 táto smernica ustanovuje lušnej činnosti trvanie pracovného času m i n i m á l n e požiadavky b e z p e č n o s t i nemeria a/alebo nie je vopred určené alebo a ochrany zdravia pri práci pre organizáciu si ho môžu určiť sami pracovníci..." pracovného času.

5. V článkoch 3 a 5 smernice o pracovnom čase sú upravené minimálne doby denného B — Vnútroštátne právo a týždenného odpočinku. Podľa nich sú členské štáty povinné prijať opatrenia nevyh­ nutné na zabezpečenie toho, aby každý pracovník mal nárok na minimálny denný odpočinok trvajúci 11 po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín (článok 3) a za 7. V Spojenom kráľovstve bola smernica každé obdobie siedmich dní nárok na o pracovnom čase prebratá do vnútroštát­ minimálny neprerušovaný odpočinok neho práva prostredníctvom nariadenia v trvaní 24 hodín plus 11-hodinový denný Working Time Regulations 3 (ďalej len odpočinok (článok 5 ods. 1). „WTR"). WTR nadobudlo účinnosť 1. ok­ tóbra 1998.

„s výnimkou ustanovení odseku 2 má každý dospelý pracovník nárok na minimálny „Ak sa časť pracovného času pracovníka neprerušovaný odpočinok v trvaní 24 hodín meria alebo je vopred určená, alebo si ju za každé obdobie siedmich dní, počas nemôže určiť sám pracovník, ale vzhľadom ktorého vykonáva prácu pre svojho zamest­ na osobitnú povahu príslušnej činnosti môže návateľa." pracovník bez nariadenia zamestnávateľa rovnako vykonať prácu, ktorej trvanie sa nemeria, alebo nie je vopred určené, alebo si ho môže určiť sám pracovník, článok 4 ods. 1 a 2 a článok 6 ods. 1, 2 a 7 sa uplatnia len na to trvanie jeho pracovného času, ktoré sa meria alebo je vopred určené, alebo si ho nemôže určiť sám pracovník." 7 10. Okrem toho vydalo ministerstvo obchodu a priemyslu usmernenia 4 , ktoré majú uľahčiť dotknutým zamestnávateľom a pracovníkom chápanie ustanovení WTR. O denných a týždenných dobách odpočinku odsek 5 týchto usmernení okrem iného uvádza:

III — Konanie pred podaním žaloby a žaloba

„Zamestnávatelia musia zabezpečiť, že si pracovníci budú môcť čerpať svoje doby odpočinku, avšak nie sú povinní overovať, že tak aj spravia." 5 12. Listom z 21. marca 2002 Komisia namietala, že článok 20 ods. 2 WTR sa 4 — Usmernenia majú názov „Your guide to the Working Time Regulations" a v znení z júla 2003 sú k nahliadnutiu na http:// www.dti.gov.uk/er/work_time_regs/wtr_guide.pdf (naposledy navštívená 18. januára 2006). 6 — Zmena bola vykonaná 16. decembra 1999 článkom 4 Working 5 — Anglicky: „Employers must make sure that workers can take Time Regulations 1999 (S. I. 1999, č. 3372) a nadobudla their rest, but are not required to make sure that they do take účinnosť 17. decembra 1999. their rest" (pozri s. 14 usmernení): zvýraznenia kurzívou podľa 7 — Články 4 a 6 WTR stanovujú maximálnu dĺžku týždenného originálu. a nočného pracovného času.

16. Za týchto okolností podala Komisia — zaviazal Spojené kráľovstvo na náhradu 23. novembra 2004 podľa článku 226 trov konania.

I - 7476

KOMISIA/SPOJENÉ KRÁĽOVSTVO

17. Dňa 26. januára 2006 Komisia svoju — zaviazal Komisiu na náhradu trov kona­ žalobu v ústnej časti konania pred Súdnym nia. dvorom čiastočne preformulovala. Teraz navrhuje, aby Súdny dvor:

19. V konaní pred podaním žaloby Komisia — určil, že Spojené kráľovstvo si navyše vytýkala aj právny stav v Spojenom kráľovstve, pokiaľ ide výpočet dĺžky nočnej práce, ktorý vyplýva z článku 6 ods. 6 WTR a u s m e r n e n í ministerstva o b c h o d u a priemyslu; tento právny stav je v rozpore 1. nesplnilo svoje povinnosti, ktoré mu s článkom 8 smernice o pracovnom čase vyplývajú z článku 17 ods. 1 smer­ v spojení s jej odôvodneniami č. 11 a 12. nice 93/104 a z článku 249 ES tým, Spojené kráľovstvo potom zmenilo príslušné že použilo odchýlku na pracovníkov, ustanovenia v rámci stanovenej lehoty. 8 ktorých pracovný čas sa čiastočne Vzhľadom na to už Komisia túto poslednú nemeria alebo nie je vopred určený, uvedenú výhradu vo svojej žalobe neuvádza. alebo si ho môže pracovník určiť sám, a

2. nesplnilo svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 249 ES na IV — Právne posúdenie vykonanie práva na doby denného a týždenného odpočinku tým, že ponechalo svoje oficiálne usmerne­ nia v ich súčasnom znení;

21. Komisia namieta, že na toto ustanovenie sa nevzťahuje možnosť odchýlky, ktorú upravuje článok 17 ods. 1 smernice o pracovnom čase. Táto možnosť odchýlky sa totiž použije iba na pracovníkov, ktorých celkový pracovný čas sa nemeria a/alebo nie je vopred určený, alebo si ho pracovníci môžu určiť sami. Naopak, nedovoľuje obme­ dzené použitie ustanovení o maximálnej 24. Už znenie článku 17 ods. 1 smernice dĺžke týždenného a nočného pracovného o pracovnom čase sa teda vzťahuje na času na časti pracovných činností, ako to „pracovný čas" ako celok, a nie na jeho stanovuje článok 20 ods. 2 WTR pre prípad, jednotlivé časti. Aj „vykonávaná činnosť, že pracovný čas pracovníka sa iba čiastočne ktorej osobitná povaha odôvodňuje úpravu nemeria a/alebo nie je vopred určený, alebo minimálnych dôb denného a týždenného si ho pracovník môže určiť sám len čiastočne. odpočinku odchyľujúcu sa od všeobecných ustanovení smernice o pracovnom čase, je uvedená v jednotnom čísle. Rozhodujúce je teda celkové posúdenie činnosti dotknutého pracovníka, nie osobitná povaha jednotlivých úloh, ktoré sa viažu k tejto činnosti.

22. Podľa ustálenej judikatúry je pri určení dosahu ustanovenia práva Spoločenstva potrebné súčasne zohľadniť jeho znenie, kontext a jeho ciele. 9

25. Kontext právnej úpravy, v ktorej sa nachádza možná odchýlka stanovená 9 — Pozri z nedávnej doby rozsudok z 8. decembra 2005, Jyske Finans, C 280/04, Zb. s. I-10683, bod 34. Pozri okrem toho v článku 17 ods. 1 smernice o pracovnom rozsudky zo 7. júna 2005, VEMW a i., C-17/03, Zb. s. I-4983, bod 41, a z 8. septembra 2005, Mobistar a Belgacom Mobile, čase, tento uhol pohľadu potvrdzuje. Naprí­ C-544/03 a C-545/03, Zb. s. I-7723, bod 39. klad pojem „pracovný čas" zahŕňa podľa

13 — Rozsudky z 26. júna 2001, BECTU, C-173/99, Zb. s. I-4881, bod 37; z 9. septembra 2003, Jaeger, C-151/02, Zb. s. I-8389, 27. Ako totiž vyplýva tak z právneho základu bod 45; z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01, Zb. s. I-8835, bod 91; z 12. októbra 2004, Wippel, C-313/02, smernice o pracovnom čase, ktorým je Zb. s. I-9483, bod 46, a z 1. decembra 2005, Dellas a i., článok 118a ES 1 2 , akoaj z jej prvého, C-14/04, Zb. s. I-10253, bod 40. Pozri aj rozsudok z 12. novembra 1996, Spojené kráľovstvo/Rada, C-84/94, štvrtého, siedmeho a ôsmeho odôvodnenia Zb. s. I-5755, body 75 až 77. a z jej článku 1 ods. 1, prostredníctvom 14 — Rozsudok z 3. októbra 2000, Simap, C-303/98, Zb. s. I-7963, bod 49, ako aj rozsudky BECTU, už citovaný v poznámke pod smernice o pracovnom čase sa majú stanoviť čiarou 13, bod 38; jaeger, už citovaný v poznámke pod čiarou minimálne požiadavky určené na zlepšenie 13, body 46 a 92; Pfeiffer, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, body 76, 82 a 91, Wippel, už citovaný v poznámke pod životných a pracovných podmienok pracov­ čiarou 13, bod 47, a Delias, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, bod 41. Pozri popri tom aj rozsudok Spojené kráľovstvo/Rada, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, body 45 a 75. 15 — Charta základných sociálnych práv pracovníkov Spoločenstva prijatá na zasadnutí Európskej rady v Štrasburgu 9. decembra 10 — Kurzívou zvýraznila generálna advokátka. 1989 formou deklarácie. Táto deklarácia bola prijatá vedú­ 11 — Pozri úvodné slová v článku 17 ods. 1 smernice o pracovnom cimi štátnymi a vládnymi predstaviteľmi jedenástich čase: „Pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady z vtedajších dvanástich členských štátov a nebola uverejnená bezpečnosti a zdravia pracovníkov...". v Zbierke; pozri k tomu záverečné návrhy predsedníctva, Bull. 12 — Články 117 až 120 Zmluvy ES boli nahradené článkami ES 12-1989, bod 1.1.10. 136 ES až 143 ES. 16 — Štvrté odôvodnenie smernice o pracovnom čase.

32. Pokiaľ by sa možnosť odchýlok podľa článku 17 ods. 1 smernice o pracovnom čase vzťahovala aj na prípady, v ktorých môže byť pracovný čas iba čiastočne meraný, určený 31. V dôsledku toho treba výnimky vopred alebo určený samými pracovníkmi, z uvedených pravidiel upravujúcich pracovný existovalo by nebezpečenstvo obchádzania čas, ako napríklad možnosti odchýlky podľa maximálnych hraníc pre týždenný a nočný článku 17 ods. 1 smernice o pracovnom čase, pracovný čas upravených právom Spoločen­ 18 vykladať restriktivne. V súlade s cieľom stva. V takých prípadoch by sa mohol tejto smernice, ktorým je zabezpečiť ochranu maximálny týždenný a nočný pracovný čas bezpečnosti a zdravia všetkých pracovníkov, celkom alebo podstatne vyčerpať tou časťou tak musí byť možnosť odchýlky podľa jej činnosti dotknutého pracovníka, pri ktorej sa trvanie pracovného času meria, je určené vopred alebo si ho pracovníci nemôžu určiť 17 — Rozsudky BECTU, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, sami. Pri plnení svojich ostatných úloh, body 43 a 47; Pfeiffer, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, u ktorých sa kvôli ich osobitnej povahe bod 100, Wippel, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, bod 47, a Delias, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, bod 49. trvanie pracovného času nemeria alebo nie 18 — V tomto zmysle aj rozsudok Jaeger (už citovaný v poznámke je určené vopred, alebo si ho môže určiť pod čiarou 13, bod 89), podľa ktorého „v článku 17 smernice 93/104 upravené odchýlky sa majú vykladať ako výnimky dotknutá osoba sama, by teda musel pracov­ z právnej úpravy Spoločenstva týkajúcej sa organizácie pracovného času tak, že ich pôsobnosť je obmedzená na to, ník pravdepodobne prekročiť maximálne čo je bezpodmienečne nevyhnutné na zachovanie záujmov, hranice pre týždenný alebo nočný pracovný ktorých ochranu umožňujú" (kurzívou zvýraznila generálna advokátka). čas.

38. Vo svojom druhom žalobnom dôvode 35. Podľa ustálenej judikatúry sa má exis­ Komisia tvrdí, že Spojené kráľovstvo tencia nesplnenia povinnosti posudzovať na nesplnilo svoje povinnosti týkajúce sa pre­ základe stavu, v ktorom sa dotknutý členský bratia nároku na minimálne doby denného štát nachádzal v čase uplynutia lehoty a týždenného odpočinku, ktoré mu vyplývajú stanovenej v odôvodnenom stanovisku, z článku 249 ES, tým, že ponechalo a neskoršie zmeny nemôže Súdny dvor vziať v platnosti svoje oficiálne usmernenia minis­ do úvahy. Samotné oznámenie zmeny vnú­ terstva obchodu a priemyslu v ich súčasnom troštátnych zákonov a vykonávacích pred­ znení. Predmetom tohto žalobného dôvodu pisov nestačí. 19 sú usmernenia ministerstva obchodu a priemyslu, v ktorých sa uvádza, že zamest­ návatelia musia zabezpečiť, že pracovníci 19 — Pozri ¡ba rozsudok z 26. januára 2006, Komisia/Španielsko, môžu svoju dobu odpočinku čerpať, ale nie C-514/03, Zb. s. I-963, bod 44. sú povinní overovať, že to aj spravili.

I - 7481

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY — J. KOKOTT — VEC C-484/04

39. Ešte pred vecným posúdením tohto konaním pred podaním žaloby upraveným žalobného dôvodu je potrebné zodpovedať v tomto ustanovení. Žaloba preto musí byť otázku jeho prípustnosti. založená na tých istých odôvodneniach a žalobných dôvodoch ako odôvodnené stanovisko. Výhrada, ktorá v odôvodnenom stanovisku nebola uvedená, nie je v konaní pred Súdnym dvorom prípustná. 2 0

1. Prípustnosť

43. Z toho však nie je možné vyvodiť, že 40. Podľa názoru Spojeného kráľovstva je v každom prípade musí existovať úplný súlad druhý žalobný dôvod neprípustný z dvoch medzi znením výhrad vo výzve, vo výroku dôvodov. odôvodneného stanoviska a v žalobných návrhoch, pokiaľ nedošlo k rozšíreniu alebo zmene predmetu sporu. 21

I - 7482

KOMISIA/SPOJENÉ KRÁĽOVSTVO

Komisia v bode 27 odôvodneného stanoviska smernicou o pracovnom čase, konkrétne podčiarkla, že podľa článku 249 ES je práva týkajúce sa minimálnych dôb denného smernica záväzná pre každý členský štát, a týždenného odpočinku, sa budú účinne ktorému je určená, a to vzhľadom na poskytovať a uplatňovať. 23 výsledok, ktorý sa má dosiahnu!;. Členské štáty teda nesú zodpovednosť za to, že práva, ktoré garantuje smernica o pracovnom čase, predovšetkým práva týkajúce sa s dôb den­ ného a týždenného odpočinku, sa poskytujú a uplatňujú. 2 2Samotné prebratie smernice nepostačuje. Usmernenia totiž môžu viesť 46. Za týchto okolností je potrebné konšta­ k takej praxi, ktorá bude v rozpore so tovať, že Komisia v uvedenom prípade roz­ smernicou o pracovnom čase. šírením predmetu sporu vôbec neporušila práva Spojeného kráľovstva na obranu. Naopak oprela svoju žalobu, pokiaľ ide o druhý žalobný dôvod, o rovnaké úvahy ako v prípade odôvodneného stanoviska. Bez toho, že by sa Komisia obracala proti prebratiu smernice o pracovnom čase pro­ stredníctvom ustanovení WTR ako takému, má Komisia tak vo svojom odôvodnenom stanovisku, ako aj vo svojej žalobe výhrady voči takej praxi odporúčanej orgánmi, ktorá je uvedená v usmerneniach ministerstva obchodu a priemyslu.

45. Vo svojej žalobe poukazuje Komisia v bode 25 opätovne na prebratie článku 3 a 5 smernice o pracovnom čase prostredníc­ tvom článkov 10 a 11 WTR. Potom cituje príslušné miesto z usmernení a v bode 26 b) O námietke neurčitosti žaloby žaloby opätovne uvádza, že podľa jej názoru by usmernenia mohli povzbudiť a podporiť prax, ktorá nezodpovedá požiadavkám smer­ nice o pracovnom čase. Sumárne dospela Komisia v bode 29 žaloby k záveru, že 47. Spojené kráľovstvo okrem toho namieta v usmerneniach uvedená prax nie je zluči­ neurčitosť žaloby. Namiesto toho, aby Komi­ teľná s povinnosťou komplexne a účinne sia poukázala na všeobecnú povinnosť, ktorá prebrať smernicu o pracovnom čase; podľa vyplýva členským štátom z článku 249 ES, článku 249 ES majú členské štáty zreteľnú podľa názoru Spojeného kráľovstva mala zodpovednosť za to, že práva garantované

49. V prejednávanej veci sú predmetom druhého žalobného dôvodu Komisie v jej žalobe, ako aj predtým v jej odôvodnenom stanovisku výslovne usmernenia ministerstva obchodu a priemyslu. 25 Jadrom jej výčitky, ktorá je obzvlášť zreteľne vyjadrená najmä v bodoch 25 a 30 žaloby, je signál pre zamestnávateľov vychádzajúci z usmernení, 52. Zo žaloby o nesplnenie povinnosti musí že nie je potrebné zabezpečiť, aby ich byť tiež samozrejme zrejmé, ktoré ustanove­ pracovníci skutočne využili prestávky na nia smernice sa podľa názoru Komisie odpočinok, na ktoré majú nárok; namiesto v rozpore s článkom 249 ods. 3 ES neprebrali toho stačí, že pracovníkom, ktorí si chcú alebo prebrali nesprávne. Zmysluplnejšie by čerpať dobu odpočinku, sa v tom nebude bolo výslovné uvedenie dotknutých ustano­ brániť. vení v žalobe. V žiadnom prípade to ale nie je nevyhnutné. Ako už totiž bolo uvedené, opis predmetu sporu a žalobných dôvodov musí byť dostatočne jasný a zreteľný, aby sa 24 — Pozri iba rozsudky z 9.januára 2003, Taliansko/Komisia, členskému štátu umožnila príprava obrany C-178/00, Zb. s. I-303, bod 6, a zo 14. októbra 2004, Komisia/ Španielsko, C-55/03, neuverejnený v Zbierke, bod 23. a Súdnemu dvoru vykonávanie jeho preskú- 25 — Pozri body 44 a 45 týchto návrhov. mavacích úloh. V prejednávanej veci na

I - 7484

KOMISIA/SPOJENÉ KRÁĽOVSTVO

splnenie týchto požiadaviek stačí odkaz 55. Predmetom sporu účastníkov konania je Komisie na nesprávne „prebratie práva na v zásade otázka, či sa článkom 3 a 5 smernice doby denného a týždenného odpočinku", o pracovnom čase vyhovie už vtedy, keď sa ktorý sa nachádza tak v samotnom žalobnom dotknutým pracovníkom prizná iba právny návrhu, ako aj v odôvodnení žaloby. Komisia nárok na doby denného a týždenného odpo­ nakoniec na rôznych miestach svojej žaloby činku, alebo či musia členské štáty okrem výslovne odkazuje na články 3 a 5 smernice toho uložiť zamestnávateľom povinnosť o pracovnom čase. 26 dosiahnuť určitý výsledok, teda zabezpečiť, že doby odpočinku budú aj skutočne dodr­ žané.

b) Posúdenie

58. Komisia s týmito tvrdeniami Spojeného 60. Podľa článkov 3 a 5 smernice kráľovstva opierajúcimi sa o znenie a kontext o pracovnom čase sú členské štáty povinné právnej úpravy nesúhlasí a poukazuje v tejto prijať opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie súvislosti najmä na nejednotnosť formulácií, toho, aby každý pracovník mal nárok na ktoré sú zrejmé nielen medzi rozličnými minimálny denný odpočinok trvajúci jede­ jazykovými zneniami smernice, ale aj v rámci násť po sebe nasledujúcich hodín v priebehu samotných jednotlivých jazykových znení. 24 hodín a za každé obdobie siedmich dní na Podľa jej názoru vyplýva z článku 249 ES minimálny neprerušovaný odpočinok zreteľná zodpovednosť pre členský štát v trvaní 24 hodín plus 11-hodinový denný zabezpečiť, že práva pracovníkov upravené odpočinok uvedený v článku 3. v smernici o pracovnom čase, najmä tie, ktoré súvisia s minimálnymi dobami den­ ného a týždenného odpočinku, budú účinne zaistené a uplatňované. Zamestnávatelia by to mali zabezpečiť pomocou zodpovedajúcej podnikovej organizácie.

61. Okrem tohto konštatovania však ani 27 — Smernica Rady 92/85/EHS z 19. októbra 1992 o zavedení znenie článkov 3 a 5, ani systematika opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci tehotných pracovníčok a pracovníčok krátko po smernice o pracovnom čase neobsahuje pôrode alebo dojčiacich pracovníčok (desiata samostatná bližšie odkazy na to, aké konkrétne požia­ smernica v zmysle článku 16 ods. 1 smernice 89/391/EHS) (Ú. v. ES L 348, s. 1, Mim. vyd. 05/002, s. 110). davky musia členské štáty pre zamestnáva-

63. Touto všeobecnou nejednotnosťou pou­ žívania jazyka možno vysvetliť aj skutočnosť, že smernica o pracovnom čase nepoužíva pri určovaní maximálnej dÍžky týždenného a nočného pracovného času v článku 6 ods. 2 a v článku 8 ods. 1 rovnaké formulácie ako pri určovaní minimálnych dôb odpo­ činku. Tam sa od členských štátov požaduje prijatie opatrení nevyhnutných na zabezpe­ 62. Formulácie rôznych ustanovení smer­ čenie toho, aby týždenný alebo nočný nice o pracovnom čase sa podstatne líšia pracovný čas „neprekračoval" stanovenú tak medzi jednotlivými jazykovými zneniami, maximálnu dobu trvania. 28 ako aj v rámci samotných jazykových znení. V anglickom znení sa v článkoch 3, 4, 5 a 7 sústavne používa výraz „is entitled to", z čoho by sa dal odvodiť iba právny nárok. Vo francúzskom, talianskom a portugalskom jazykovom znení sa používa v tých istých článkoch pojem „bénéficie" (francúzsky) alebo „benefici" (taliansky) alebo „benefi­ ciem" (portugalsky), čo by sa do nemčiny 64. V rozpore s názorom Spojeného kráľov­ dalo preložiť ako „genießen" (požívať) alebo stva sa z príslušnej voľby slov nedá odvodiť „zugute kommen" (mať prospech) a následne žiadny kvalitatívny rozdiel medzi predmetom mohlo predstavovať povinnosť dosiahnuť článkov 6 a 8 smernice o pracovnom čase na určitý výsledok. V mnohých ďalších jazyko­ jednej strane a predmetom sporných článkov vých zneniach nie je používaná terminológia 3 a 5 na druhej strane. Proti takému rozdielu jednotná ani v rámci samotného ustanovenia hovorí najmä ôsme odôvodnenie smernice o dobách odpočinku (články 3, 4, 5 a 7). o pracovnom čase, v ktorom sa jedným Napríklad nemecká verzia článkov 3, 4 a 5 dychom a s rovnakým cieľom uvádzajú používa výraz „gewährt wird" (poskytne sa), minimálne doby odpočinku a maximálne ale v článku 7 smernice je naproti tomu doby trvania pracovnej činnosti: obe slúžia uvedený výraz „ e r h ä l t " ( d o s t a n e ) . na zaistenie bezpečnosti a zdravia pracovní­ V španielskom znení článkov 3 a 5 sa používa kov. pojem „disfruten", zatiaľ čo v článku 4 „tengan derecho a disfrutar" a v článku 7 „dispongan". Podobne nejednotné je v holandskom jazykovom znení v článkoch 28 — Iné jazykové verzie, ktoré porovnávam (francúzska, anglická, talianska, španielska, portugalské a holandská) obsahujú 3 a 5 slovo „genieten", ale v článku 4 rovnocenné formulácie.

68. V žiadnom prípade sa však nemôže 66. Na dosiahnutie ochrany bezpečnosti zamestnávateľ postaviť pasívne k svojim úlo­ a zdravia pracovníkov je potrebné, aby sa hám a poskytovať doby odpočinku iba tým im ustanovené minimálne doby odpočinku aj pracovníkom, ktorí o to výslovne požiadajú 33 skutočne poskytli. To najmä predpokladá, alebo to dokonca presadia súdnou cestou. že zamestnávatelia vytvoria svojim pracovní­ Nielen hroziace riziko možného súdneho sporu, ale už samotná hrozba, že sa pracov­ ník stane v rámci podniku pre samotné 29 — Pozri k tomu aj body 26 až 29 týchto návrhov. požadovanie dôb odpočinku neobľúbeným, 30 — Bod 30 týchto návrhov. môže výrazne sťažiť účinné uplatňovanie 31 — Rozsudky BECTU, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, týchto garantovaných práv na ochranu bez­ body 43 a 47; Pfeiffer, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, bod 100; Wippet, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, bod pečnosti a zdravia. 47, a Dellas, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, bod 49. 32 — Rozsudok Dellas, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, bod 53; požiadavku účinnej ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov skutočným (efektívnym) zabezpečením mini­ málnych dob odpočinku zdôrazňuje už aj rozsudok Jaeger, už 34 — V tom istom zmysle — v súvislosti s nárokom na dovolenku citovaný v poznámke pod čiarou 13, body 70, 92 a 95. — návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Stix-Hackl 33 — V tomto zmysle aj rozsudok Jaeger, už citovaný v poznámke 27. októbra 2005, Robinson-Steele a i., C-131/04 a C-257/04 pod čiarou 13, body 70 a 92. (vec v konaní ), bod 54.

71. Tým, že Spojené kráľovstvo zaradilo do usmernení ministerstva obchodu a priemyslu uvedené prinajmenšom nejasné časti, poru­ 70. Za týchto okolností je sporná časť šilo svoju povinnosť prijať opatrenia nevyh­ usmernení ministerstva obchodu nutné na zabezpečenie toho, aby sa každému a priemyslu prinajmenšom nejasná. Jej prvý pracovníkovi poskytli minimálne doby den­ pododsek síce výstižne spomína povinnosť ného a týždenného odpočinku v zmysle zamestnávateľa zabezpečiť, aby mohli pra­ článkov 3 a 5 smernice o pracovnom čase. covníci svoje doby odpočinku čerpať. Druhý pododsek však dopĺňa, že zamestnávateľ nie je povinný postarať sa o to, aby pracovník 35 — Napríklad v úvode odseku 5 usmernení sa uvádza: svoje doby odpočinku aj skutočne čerpal. „Employers must check... how working time is arranged and whether workers can take the time off they are entitled Pokiaľ sa tieto ustanovenia čítajú v súvislosti, to..." (pozri s. 14 usmernení).

I - 7489

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY — J. KOKOTT — VEC C-484/04

72. S tým nie je v rozpore, že usmernenia podliehajú všetky orgány verejnej moci. pre zamestnávateľov a pracovníkov majú Nejasnými odporúčaniami svojich orgánov pravdepodobne povahu odporúčania, a teda verejnej moci nesmie členský štát vytvárať 36 nie sú právne záväzné. Ako už totiž Súdny riziko, že praktické použitie jeho vnútroštát­ dvor rozhodol, akékoľvek konanie orgánov neho práva bude odporovať cieľom smernice. verejnej moci členského štátu, teda aj opat­ renie bez záväznej povahy, je spôsobilé ovplyvniť správanie občanov v tomto štáte, a tým zmariť dosiahnutie cieľov Spoločen­ stva. 37 Toto platí aj pre dosiahnutie ciel'ov smernice, ktorá je podl'a článku 249 ods. 3 ES záväzná pre každý členský štát, ktorému je 74. Z týchto dôvodov je potrebné vyhovieť aj smernica určená. druhému žalobnému dôvodu Komisie.

I - 7490

KOMISIA/SPOJENÉ KRÁĽOVSTVO

VI — Návrh

76. Na základe uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:

1. Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska si nesplnilo svoje povinnosti prebrať smernicu Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o určitých aspektoch organizácie pracovného času, ktoré mu vyplývajú z článku 249 ods. 3 ES, tým, že

— v rozpore s článkom 17 ods. 1 smernice zaviedlo ustanovenie článku 20 ods. 2 Working Time Regulations v znení zo 17. decembra 1999, podľa ktorého sa v prípadoch, keď sa pracovný čas meria a/alebo je určený vopred iba čiastočne alebo si ho pracovníci nemôžu určiť sami, uplatní maximálna dĺžka týždenného a nočného pracovného času iba na túto časť pracovného času, a