C-148/04

Agenzia delle Entrate, Ufficio Genova 1,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predseda druhej komory C. W. A. Timmermans, sudcovia C. Gulmann (spravodajca), R. Schintgen, G. Arestis a J. Klučka,

* Jazyk konania: taliančina.

I - 11169

ROZSUDOK

Z 15. 12. 2005 — VEC C-148/04

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 8. septembra 2005, I -11170

UNICREDITO ITALIANO

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka platnosti rozhodnutia Komi­ sie 2002/581/ES z 11. decembra 2001 o systéme štátnej pomoci pre banky, ktorý uplatňuje Taliansko [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 184, 2002, s. 27, ďalej len „napadnuté rozhodnutie"), ako aj výkladu článku 87 a nasi. ES, článku 14 nariadenia Rady č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) a všeobecných zásad práva Spoločenstva.

2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Unicredito Italiano SpA (ďalej len „Unicredito") so sídlom v Janove (Taliansko) a Agenzia delle Entrate, Ufficio Genova 1, ktorý sa týkal daňovej výhody v prospech Unicredito v období rokov 1998, 1999 a 2000.

6 Zákon č. 461 z 23. decembra 1998, ktorým sa na vládu deleguje právomoc reorganizácie občianskoprávnej a daňovej právnej úpravy týkajúcej sa subjektov uvedených v článku 11 ods. 1 legislatívneho dekrétu č. 356 z 20. novembra 1990, ako aj daňového režimu reštrukturalizácie bánk (GURI č. 4 zo 7. januára 1999, s. 4, ďalej len „zákon č. 461/98"), splnomocnil taliansku vládu uskutočniť novú reformu právnej úpravy bankového sektora, osobitne v oblasti reštrukturalizácie.

7 Splnomocnenie stanovené v zákone č. 461/98 z 23. decembra 1998 vykonal legislatívny dekrét č. 153 zo 17. mája 1999 o občianskoprávnej a daňovej právnej úprave týkajúcej sa subjektov uvedených v článku 11 ods. 1 legislatívneho dekrétu č. 356 z 20. novembra 1990 a daňového režimu reštrukturalizácie bánk v súlade s článkom 1 zákona č. 461 (GURI č. 125 z 31. mája 1999, s. 4, ďalej len „dekrét č. 153/99").

I - 11172

UNICREDITO ITALIANO

8 Osobitne svojím článkom 22 ods. 1 a článkom 23 ods. 1 zaviedol daňovú výhodu spočívajúcu v znížení sadzby dane z príjmov (IRPEG) na 12,5 % (ďalej len „zníženie dane") pre banky, ktoré sa v priebehu piatich po sebe nasledujúcich zdaňovacích období zlúčia, resp. podstúpia obdobnú reštrukturalizáciu, pod podmienkou, že sa zo ziskov vytvorí osobitná rezerva podliehajúca zákazu rozdelenia počas obdobia troch rokov. Ustanovil, že zisk vyčlenený do osobitnej rezervy nesmie prekročiť 1,2 % rozdielu medzi celkovou sumou pohľadávok a záväzkov bánk, ktoré sa zúčastnili na zlúčení, a analogickým agregátom najväčšej z bánk zúčastnených na tejto operácii.

II — Okolnosti predchádzajúce sporu vo veci samej

13 Listom z 25. októbra 2000 oznámila Komisia talianskej vláde svoje rozhodnutie začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES. Toto rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES C 44, 2001, s. 2).

14 Na záver konania došla Komisia k záveru, že Talianska republika v rozpore s článkom 88 ods. 3 ES uplatňovala zákon č. 461/98 a dekrét č. 153/99 protiprávne. Uviedla, že s výnimkou opatrenia stanoveného v článku 27 ods. 2 dekrétu č. 153/99 tvorili vykonávané daňové opatrenia, medzi nimi zníženie dane, schému štátnej pomoci nezlučiteľnú so spoločným trhom. Uvedené opatrenia zvýhodňovali banky tým, že im umožňovali sa zväčšiť a požívať pritom výhody z úspor zo znížených nákladov.

15 Komisia preto prijala sporné rozhodnutie, v ktorom spresnila, že zákon č. 461/98 a dekrét č. 153/99 zavádzajú daňové výhody rovnako v prospech bankových nadácií, ale že tieto výhody toto rozhodnutie neskúma.

16 Sporné rozhodnutie znie:

„Článok 1

... schéma štátnej pomoci, ktorú Taliansko vykonalo na základe [zákona č. 461/98] a [dekrétu č. 153/99], osobitne na základe... článku 22 I -11174

2. Vymáhanie sa uskutoční bezodkladne v súlade s postupmi vnútroštátneho práva pod podmienkou, že tieto umožňujú okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia. Pomoc, ktorá sa má vymáhať, zahŕňa úroky počítané odo dňa dania pomoci k dispozícii príjemcom až do dňa jej skutočného vrátenia. Úroky sa vypočítajú podľa referenčnej sadzby používanej pre výpočet ekvivalentnej subvencie v rámci regionálnej pomoci.

..." [neoficiálny preklad] I - 11175

ROZSUDOK

Z 15. 12. 2005 — VEC C-148/04

17 Na vykonanie uvedeného rozhodnutia zrušil článok 5 zákonného dekrétu č. 63 z 15. apríla 2002 o naliehavých finančných a daňových ustanoveniach v oblasti vymáhania, racionalizácie systému tvorby nákladov pri farmaceutických výrobkoch, povinností Spoločenstva, sekuritizácie, zhodnocovania majetku a financovania infrastruktur (GURI č. 90 zo 17. apríla 2002, s. 5), ktorý bol zmenený na zákon č. 112 z 15. júna 2002 (GURI č. 139 z 15. júna 2002, s. 3), daňové výhody poskytnuté bankám podľa zákona č. 461/98, najmä zníženie dane.

18 Zákonný dekrét č. 282 z 24. decembra 2002 o naliehavých ustanoveniach v oblasti povinností voči Spoločenstvu, daňových záväzkov, vymáhania a účtovného postupu (GURI č. 301 z 24. decembra 2002, ďalej len „dekrét č. 282/02"), ktorý bol zmenený na zákon č. 27 z 21. februára 2003 (riadna príloha ku GURI č. 44 z 22. februára 2003), uložil bankám, ktoré boli príjemcami pomoci, aby najneskôr do 31. decembra 2002 uhradili sumu rovnajúcu sa dani nevyrovnanej v dôsledku schémy pomoci, a to spolu s úrokmi v ročnej sadzbe 5,5 %.

III — Konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

24 Tvrdí, že zákon č. 218/90 vo svojom článku 7 ods. 3 obsahoval opatrenie vyjadrené v podstate obdobným spôsobom ako článok 22 ods. 1 a článok 23 ods. 1 dekrétu č. 153/99.

25 Vnútroštátny súd uvádza, že toto skoršie opatrenie bolo výhodnejšie než zníženie dane, o ktoré ide v spornom rozhodnutí, pretože sumy uložené do osobitnej rezervy boli jednoducho odpočítateľné a oslobodené od dane, a nie len podliehajúce zníženej sadzbe dane. Tiež uvádza, že úhrady do osobitnej rezervy bolo možné uskutočniť počas piatich rokov, do výšky najvyššej sumy za celé toto obdobie rovnajúcej sa 1,2 % rozdielu medzi všetkými investíciami a vkladmi klientov bánk, ktoré sa zúčastnili na fúzii resp. na vkladoch, na jednej strane a analogickou sumou figurujúcou v poslednej súvahe úverovej inštitúcie zúčastnenej na fúzii alebo na vkladoch na druhej strane.

I -11177

ROZSUDOK

Z 15. 12. 2005 — VEC C-148/04

26 Pritom Komisia už vykonala výslovné posúdenie zákona č. 218/90 v rámci svojich rozhodnutí 1999/288/ES z 29. júla 1998 o podmienečnom schválení pomoci poskytnutej Talianskom v prospech Banco di Napoli [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 116, 1999, s. 36) a 2000/600/ES z 10. novembra 1999 o podmienečnom schválení pomoci poskytnutej Talianskom sicílskym verejnoprávnym bankám Banco di Sicilia a Sicilcassa (U. v. ES L 256,2000, s. 21). V týchto rozhodnutiach dala zreteľne najavo, že uznáva všeobecnú zlučiteľnosť zákona č. 218/90 s článkom 87 ES.

27 Možnosť využitia daňových výhod poskytnutých zákonom č. 461/98 a dekrétom č. 153/99 bola navyše jedným z predpokladov, na ktorých jednotlivé banky zakladali svoje posúdenie hospodárskej uskutočniteľnosti svojich koncentrácií. Retroaktivne zrušenie týchto výhod v tomto prípade spochybňuje, berúc ohľad n a výšku sumy požadovanej platby, ich finančnú stabilitu a spôsobuje a posteriori nerovnovážnu zmenu parametrov posúdenia, ktoré viedli k strategickým volbám už vyjadrených v aktoch. Zásada ochrany legitímnej dôvery teda vylučuje retroaktivitu sporného rozhodnutia.

a) porušila povinnosť poskytnúť riadne odôvodnenie podľa článku 253 ES a/ alebo

b) porušila zásadu legitímnej dôvery a/alebo

c) porušila zásadu proporcionality?

3. Subsidíame, bráni presný výklad článku 87 a nasi. ES, článku 14 [nariadenia č. 659/1999] a všeobecných zásad práva Spoločenstva, najmä [ochrany legitímnej dôvery, právnej istoty a proporcionality], uplatňovaniu článku 1 [dekrétu č. 282/02]?"

I - 11179

ROZSUDOK

Z 15. 12. 2005 — VEC C-148/04

UNICUEDITO ITALIANO

rozhodnutím, ktorého v konaní vo veci T-36/02 pred Súdom prvého stupňa zastupuje ABI, ale pripúšťa, že tento návrh je prípustný vzhľadom na situáciu dotknutej banky. Dovoláva sa však neprípustnosti prvej položenej otázky (pozri bod 42 tohto rozsudku).

33 Ďalej treba zdôrazniť, že žaloba vo veci samej smeruje proti trom implicitným rozhodnutiam o zamietnutí žiadostí o vrátenie súm v súvislosti s daňovou výhodou, ktorú Unicredito využilo z titulu zníženia dane počas období rokov 1998, 1999 a 2000.

34 Ako zdôrazňuje Komisia, žaloba sa netýka iných opatrení stanovených dekrétom č. 153/99, ktoré boli rovnako skúmané sporným rozhodnutím a považované za nezlučiteľné so spoločným trhom.

35 Preto treba prvé dve prejudiciálne otázky chápať ako smerujúce k posúdeniu platnosti článkov 1 a 4 sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa dotýkajú samotného zníženia dane. Pokiaľ ide o tretiu otázku, treba ju chápať ako smerujúcu k spresneniu, či treba článok 87 a nasl. ES, článok 14 nariadenia č. 659/1999, ako aj všeobecné zásady ochrany legitímnej dôvery, právnej istoty a proporcionality vykladať tak, že bránia takému vnútroštátnemu opatreniu, akým je dekrét č. 282/02.

A — O prvej otázke

— nie je selektívnym opatrením, ale opatrením všeobecnej povahy, a v každom prípade rozlišovanie, ktoré zavádza, je odôvodnené povahou a usporiadaním daňového systému,

— neovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi a nenarúša, ani nehrozí narušením hospodárskej súťaže,

— malo byť predmetom konkrétneho skúmania v rámci každej z uskutočnených operácií,

— sa malo skúmať z hľadiska pojmu „pomoc de minimis", možnosti, ktorú Komisia zamietla ihneď bez akéhokoľvek šetrenia, I - 11182

UNICREDITO ITALIANO

— je zlučiteľné so spoločným trhom v tom rozsahu, v akom naň možno hľadieť ako na pomoc na podporu vykonávania dôležitého projektu významného spoloč­ ného európskeho záujmu, pretože zníženie dane spadá do rámca privatizácie talianskeho bankového systému, alebo ako na pomoc na rozvoj určitých hospodárskych činností.

2. Posúdenie Súdnym dvorom

43 Na rozdiel od tvrdenia Komisie vnútroštátny súd nenavrhuje Súdnemu dvoru, aby posúdil zlučiteľnosť zníženia dane so spoločným trhom namiesto Komisie. Položená otázka smeruje iba ku kontrole platnosti rozhodnutia skutočne prijatého Komisiou o tejto zlučiteľnosti. Je preto prípustná.

a) O selektivnosti zníženia dane

44 Článok 87 ods. 1 ES zakazuje pomoc, ktorá „zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru", t. j . selektívnu pomoc.

45 Pomoc môže byť z hľadiska tohto ustanovenia selektívna, aj keď sa týka celého hospodárskeho odvetvia (pozri najmä rozsudok zo 17. júna 1999, Belgicko/Komisia, C-75/97, Zb. s. I-3671, bod 33).

46 V tomto prípade sa zníženie dane uplatňuje v bankovom sektore. Nie je prospešné pre podniky v iných hospodárskych odvetviach.

52 Žalobný dôvod založený na absencii selektivnosti zníženia dane je teda nedôvodný.

I - 11185

ROZSUDOK

Z 15. 12. 2005 — VEC C-148/04

b) O ovplyvňovaní obchodu medzi členskými štátmi a skreslení hospodárskej súťaže

53 Článok 87 ods. 1 ES zakazuje pomoc, ktorá ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi a narúša alebo hrozí narúšaním hospodárskej súťaže.

54 V rámci svojho posúdenia týchto dvoch podmienok nie je Komisia povinná zistiť skutočný dosah pomoci n a obchod medzi členskými štátmi a skutočné skreslenie hospodárskej súťaže, ale len preskúmať, či uvedená p o m o c môže tento obchod ovplyvniť a narušiť hospodársku súťaž (rozsudok z 29. apríla 2004, Taliansko/ Komisia, C-372/97, Zb. s. I-3679, bod 44).

59 V tejto veci treba konštatovať, že zníženie dane posiľňuje postavenie podnikov príjemcov pomoci voči iným podnikom činným v obchode v rámci Spoločenstva.

60 Rovnako treba konštatovať, že odvetvie finančných služieb je predmetom významného liberalizačného procesu na úrovni Spoločenstva, ktorý zvýšil hospo­ dársku súťaž, ktorá mohla už byť dôsledkom voľného pohybu kapitálu stanoveného v Zmluve.

61 Zo spisu pritom vyplýva, že v čase svojho prijatia bolo zníženie dane predstavené v dôvodovej správe k návrhu zákona č. 461/98 ako prostriedok zamedzenia toho, aby z dôvodu významného zaostania talianskeho bankového systému vo vzťahu k jeho európskym konkurentom nespôsobilo uskutočnenie menovej únie v skutočnosti drobenie talianskeho systému v prospech najstabilnejších európskych bánk.

62 Konkurenčná výhoda, ktorú zníženie dane poskytlo subjektom so sídlom v Taliansku, môže sťažiť vstup na taliansky trh subjektom z iných členských štátov, a dokonca uľahčiť subjektom so sídlom v Taliansku vstup na trh v iných členských štátoch. I- 11187

ROZSUDOK

Z 15. 12. 2005 — VEC C-148/04

63 Skutočnosť, na ktorú sa odvoláva talianska vláda, že zníženie dane je v Taliansku rovnako prístupné pobočkám bánk z iných členských štátov, nemôže brániť uvedeným účinkom.

UNICREDITO ITALIANO

67 V prípade schémy pomoci sa môže Komisia obmedziť na skúmanie všeobecných charakteristík predmetnej schémy bez toho, aby bola povinná skúmať každý osobitný prípad uplatnenia (pozri najmä rozsudky z 19. októbra 2000, Taliansko a Sardegna Lines/Komisia, C-15/98 a C-105/99, Zb. s. I-8855, bod 51, a z 29. apríla 2004, Grécko/Komisia, C-278/00, Zb. s. I-3997, bod 24), aby overila, či táto schéma obsahuje prvok štátnej pomoci.

68 Výhrada založená na nedostatku skúmania každej operácie zahrňujúcej zníženie dane je teda nedôvodná.

d) O skúmaní zníženia dane z hľadiska pojmu „pomoc cle minimis"

69 Pri skúmaní schémy pomoci a nie individuálnych pomoci nebola Komisia povinná skúmať každý osobitný prípad uplatnenia schémy, ktorý neviedol k prekročeniu najvyššej sumy pomoci de minimis stanovenej v jej oznámení 96/C 68/06 o pomoci de minimis (U. v. ES C 68, 1996, s. 9).

70 Výhrada založená na nedostatku skúmania zníženia dane z hľadiska „pomoci de minimis" je teda nedôvodná.

74 Z tohto hľadiska postačí konštatovať, že z dôvodovej správy návrhu zákona č. 461/98 okrem iného vyplýva, že účelom zníženia dane je najmä zlepšiť konkurencieschop- nosť subjektov so sídlom v Taliansku tak, že sa posilní len ich k o n k u r e n č n é postavenie na vnútornom trhu.

75 Komisia sa preto tým, že vylúčila kvalifikovanie „projektu spoločného európskeho záujmu", nedopustila zjavnej chyby v posúdení. I -11190

UNICREDITO ITALIANO

76 Unicredito a talianska vláda nemôžu úspešne tvrdiť, že sporné opatrenia spadajú do rámca dokončenia privatizačného procesu, ktorý by mohol byt' projektom spoločného európskeho záujmu.

77 Privatizačný proces začatý členským štátom totiž nemožno sám osebe považovať za projekt spoločného európskeho záujmu.

78 Preto je výhrada založená na článku 87 ods. 3 pism. b) ES nedôvodná,

83 Vzhľadom na dôvody uvedené pri skúmaní predchádzajúcich výhrad, pokiaľ ide o charakteristiky zníženia dane, treba pripustiť, že táto analýza Komisie nespočíva na zjavnej chybe v posúdení.

84 Preto je výhrada založená na porušení článku 87 ods. 3 pism. c) nedôvodná.

B — O druhej otázke

85 Svojou druhou otázkou čítanou vo svetle odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je článok 4 sporného rozhodnutia neplatný v tom rozsahu, v akom sa v ňom obsiahnutý príkaz na vrátenie pomoci neopiera o odôvodnenie v súlade s článkom 253 ES a v akom porušuje zásady ochrany legitímnej dôvery, právnej istoty a proporcionality.

I - 11192

UNICREDITO ITALIANO

I - 11193

ROZSUDOK

Z 15. 12. 2005 — VEC C-148/04

91 Legitímnu dôveru mohla ďalej posilniť skutočnosť, že pokiaľ ide o banky, všetky uskutočňované operácie, ktoré využili výhody z daňových opatrení, o ktoré ide v spornom rozhodnutí, boli predmetom povolení, ktoré vydala Banca d'Italia, orgán s osobitnou právomocou kontroly dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže v bankovom sektore.

92 Za okolností tohto prípadu Komisia tiež nesprávne vyložila zásadu právnej istoty, keď nevzala do úvahy konkrétne riziko významného vnútroštátneho sporu.

93 Unicredito vo svetle článku 14 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 tvrdí, že Komisia mala zabezpečiť dodržanie zásady proporcionality v štádiu príkazu na vrátenie pomoci.

94 Nariadením nie postupného, ale úplného, nezvratného a okamžitého vymáhania pomoci Komisia nepristúpila k legalizácii v súlade s touto zásadou.

2. Posúdenie Súdnym dvorom

a) O odôvodnení príkazu na vrátenie

99 Povinnosť odôvodnenia stanovená v článku 253 ES sa musí v podstate posúdiť podľa okolností konkrétneho prípadu, najmä podľa obsahu aktu, povahy uvádzaného odôvodnenia a záujmu, ktorý jeho adresát môže mať na získaní vysvetlení. V oblasti štátnej pomoci, v rozpore s ustanoveniami článku 88 ods. 3 ES, ak už bola pomoc poskytnutá, však Komisia, ktorá môže vnútroštátnym orgánom nariadiť, aby prikázali jej vrátenie, nie je povinná uviesť osobitné dôvody na účely odôvodnenia svojej činnosti (rozsudky Belgicko/Komisia, už citovaný, body 81 a 82; zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, už citovaný, bod 106, a z 29. apríla 2004, Taliansko/ Komisia, už citovaný, bod 129).

100 Je nesporné, že Talianska republika neoznámila Komisii schému upravujúcu zníženie dane pred jej vykonaním.

I- 11195

ROZSUDOK

Z 15. 12. 2005 — VEC C-148/04

104 Vzhľadom n a imperatívnu povahu kontroly štátnej pomoci vykonávanej Komisiou na základe článku 88 ES môžu mať podniky príjemcovia pomoci legitímnu dôveru v oprávnenosť pomoci v podstate len vtedy, ak sa táto poskytla v súlade s postupom stanoveným v uvedenom článku, a starostlivý hospodársky subjekt je za normálnych okolností schopný sa ubezpečiť, že uvedený postup bol dodržaný. Osobitne, ak sa pomoc poskytla bez predchádzajúceho oznámenia Komisii, na základe čoho je podľa článku 88 ods. 3 ES protiprávna, príjemca pomoci nemôže mať v tomto prípade legitímnu dôveru v zákonnosť jej poskytnutia (rozsudok z 11. novembra 2004, Demesa a Territorio Histórico de Álava/Komisia, C-183/02 P a C-187/02 P, Zb. s. I-10609, body 44 a 45, ako aj citovaná judikatúra). Ani dotknutý členský štát, ani dotknutý subjekt sa navyše nemôžu dovolávať zásady právnej istoty ako prekážky vrátenia pomoci, keďže riziko vnútroštátneho sporu, ktorého sa dovoláva Unicredito, bolo možné predpokladať už od poskytnutia pomoci.

I - 11196

UNICREDITO ITALIANO

105 Je nesporné, že opatrenia obsiahnuté v zákone č. 218/90 neboli nikdy Komisii oznámené. Preto, pokiaľ ide o tvrdenie, že opatrenie obsiahnuté v článku 7 ods. 3 tohto zákona zaviedlo veľmi blízku obdobu zníženia dane, postačí konštatovať, že dovolávané opatrenie Komisia nepreskúmala. V tejto súvislosti lehota, ktorá uplynula od prijatia uvedeného zákona, na ktorú sa odvoláva Unicredito, nie je relevantná. Okrem toho, aj keby obe po sebe nasledujúce opatrenie spadali, ako to tvrdí vnútroštátny súd, pod logiku kontinuity a rozšírenia jedného vo vzťahu druhému, skutočnosť, že Komisia nezasiahla vo vzťahu k prvému, je irelevantná, pretože predmetný režim v tejto veci, skúmaný nezávisle od starého, určité podniky zvýhodňuje (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júna 1988, Grécko/Komisia, 57/86, Zb. s. 2855, bod 10).

111Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa Unicredito nemôže domáhať možnosti pre prijímateľa protiprávnej pomoci odvolávať sa na výnimočné okolnosti, o ktoré by mohol oprávnene oprieť svoju dôveru v súlad tejto pomoci s právom (pozri rozsudok Demesa a Territorio Histórico de Álava/Komisia, už citovaný, bod 51).

112 Treba teda konštatovať, že výhrada založená na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty nie je dôvodná. I - 11198

UNICREDITO ITALIANO

c) O výhrade založenej na porušení zásady proporcionality

1 1 3 Zrušenie protiprávnej pomoci jej vymáhaním je logickým následkom konštatovania jej protiprávnosti. Toto vymáhanie s cieľom návratu do pôvodného stavu nemožno v zásade posudzovať ako neprimerané opatrenie vzhľadom na účel ustanovení Zmluvy v oblasti štátnej pomoci. Vrátením pomoci jej príjemca stratí výhodu, ktorú na trhu požíval voči svojim konkurentom, a nastolí sa nanovo skoršia situácia, existujúca pred poskytnutím pomoci (pozri rozsudok z 29. apríla 2004, Taliansko/ Komisia, už citovaný, body 103 a 104, ako aj citovanú judikatúru).

1 1 4 Sumy, ktoré sa majú vrátiť, nemožno určiť na základe rôznych operácií, ktoré mohli podniky vykonať, keby si nezvolili formu operácie spojenú s pomocou.

119Návrat do pôvodného stavu umožňuje v štádiu vymáhania pomoci vnútroštátnymi orgánmi zohľadniť len daňové zaobchádzanie, prípadne výhodnejšie ako podlá všeobecnej právnej úpravy, ktoré by bolo poskytnuté pri neexistencii protiprávnej pomoci a podľa vnútroštátnych noriem zlučiteľných s právom Spoločenstva na základe skutočne vykonanej operácie.

120 Výhrada založená na porušení zásady proporcionality je teda nedôvodná.

121 Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že sa skúmaním prvých dvoch položených otázok neodhalili prvky, ktoré by mohli mať vplyv na platnosť sporného rozhodnutia.

C — O tretej otázke

122 Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 87 a nasl. ES, článok 14 nariadenia č. 659/1999, ako aj zásady ochrany legitímnej dôvery, právnej istoty a proporcionality, bránia vnútroštátnemu opatreniu, ktoré nariaďuje vrátenie pomoci v rámci výkonu rozhodnutia Komisie, ktorá túto pomoc kvalifikovala ako nezlučiteľnú so spoločným trhom a ktorého skúmanie vzhľadom na tieto isté ustanovenia a všeobecné zásady neodhalilo prvky, ktoré môžu mať VPLYVna platnosť. I - 11200

UNICREDITO ITALIANO

ROZSUDOK

Z 15. 12. 2005 — VEC C-148/04

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

1. Skúmanie položených otázok neodhalilo skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na platnosť rozhodnutia Komisie 2002/581/ES z 11. decembra 2001 o systéme pomoci pre banky, ktorý uplatňuje Taliansko.

2. Článok 87 a nasi. ES, článok 14 nariadenia (ES) Rady č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES, ako aj zásady ochrany legitímnej dôvery, právnej istoty a proporcionality, nemôžu brániť vnútroštátnemu opatreniu, ktoré nariaďuje vrátenie pomoci v rámci výkonu rozhodnutia Komisie, ktorá túto pomoc kvalifikovala za nezlučitelnú so spoločným trhom a ktorého skúmanie vzhľadom na tie isté ustanovenia a všeobecné zásady neodhalilo skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na platnosť.

Podpisy

I - 11202