T-294/04

UZNESENIE

Z 11. 7. 2005 — VEC T-294/04

UZNESENIE

SÚDU PRVÉHO STUPŇA (tretia komora) z 11. júla 2005*

Vo veci T-294/04,

Internationaler Hilfsfonds eV, so sídlom v Rosbachu (Nemecko), v zastúpení: H. Kaltenecker, advokát,

žalobca,

proti

SÚD PRVÉHO STUPŇA EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (tretia komora),

v zložení: predseda komory M. Jaeger, sudcovia J. Azizi a E. Cremona,

tajomník: H. Jung,

vydal toto

Uznesenie

Právny rámec

„Európsky parlament vymenuje ombudsmana zmocneného prijímať od občanov únie alebo od fyzických či právnických osôb s bydliskom alebo zaregistrovaným sídlom v členskom štáte sťažnosti týkajúce sa prípadov nesprávneho úradného postupu inštitúcií alebo orgánov Spoločenstva s výnimkou Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa pri výkone ich súdnych funkcií.

V súlade so svojimi povinnosťami sa ombudsman najprv presvedčí o opodstatnenosti šetrenia, ktoré začne z vlastného podnetu alebo na základe sťažnosti predloženej priamo jemu alebo prostredníctvom člena Európskeho parlamentu, okrem prípadu, keď uvádzané skutočnosti sú alebo boli predmetom súdneho konania. Ak ombudsman zistí prípad nesprávneho úradného postupu, postúpi záležitosť príslušnému orgánu, ktorý ho o svojom stanovisku vyrozumie v lehote troch mesiacov. Ombudsman potom odovzdá správu Európskemu parlamentu a príslušnému orgánu. O výsledku takého šetrenia musí byť osoba, ktorá podala sťažnosť, vyrozumená.

Ombudsman podáva o výsledkoch svojho šetrenia výročnú správu Európskemu parlamentu."

4 Dňa 9. marca 1994 prijal Parlament v súlade s článkom 195 ods. 4 ES rozhodnutie o úprave a všeobecných podmienkach upravujúcich výkon funkcie ombudsmana (Ú. v. ES L 113, 1994, s. 15; Mim. vyd. 01/001, s. 283).

II - 2724

INTERNATIONALER HILFSFONDS/KOMISIA

9 Žalobca sa teda obrátil na ombudsmana s troma sťažnosťami, pričom prvú podal v roku 1998 a zvyšné dve v roku 2000. Tieto sťažnosti sa týkali najmä dvoch aspektov, a to otázky prístupu žalobcu k spisu a otázky, či Komisia riadne preskúmala žiadosti žalobcu.

10 Pokiaľ ide o prístup k spisu, ombudsman dospel vo svojom rozhodnutí z 30. novembra 2001 k záveru, že zoznam dokumentov, ktoré Komisia navrhovala žalobcovi na nahliadnutie, nebol úplný, že Komisia bezdôvodne zadržiavala niektoré dokumenty a že v dôsledku toho môže toto konanie Komisie predstavovať prípad nesprávneho úradného postupu. Ombudsman Komisii navrhol, aby povolila primeraný prístup k spisu. Nahliadnutie do spisu sa uskutočnilo v priestoroch Komisie 26. októbra 2001. Ombudsman okrem iného skonštatoval, že došlo k prípadu nesprávneho úradného postupu, keďže žalobca nemal možnosť byť formálne vypočutý v súvislosti s informáciami, ktoré Komisia získala od tretích osôb, pričom tieto informácie boli použité pri vydaní rozhodnutia v jeho neprospech.

1 1 Pokiaľ ide o otázku, či boli žalobcove žiadosti riadne preskúmané, ombudsman dospel prostredníctvom iného rozhodnutia, ktoré bolo vydané takisto 30. novembra 2001, v otázke zohľadnenia niektorých informácií od tretích osôb Komisiou k záveru, že k takémuto preskúmaniu nedošlo. Okrem toho v rozhodnutí z 11. júla 2000 ombudsman kritizoval skutočnosť, že Komisia nechala uplynúť príliš dlhú lehotu, kým došlo k písomnému predloženiu dôvodov, ktoré ju v roku 1993 viedli k záveru o neoprávnenosti žalobcu. Napokon, pokiaľ ide o skutočnosť, že Komisia formálne nerozhodla o žiadostiach, ktoré žalobca podal v decembri 1996 a v septembri 1997, ombudsman vo svojom rozhodnutí z 19. júla 2001 Komisii odporučil, aby o týchto žiadostiach rozhodla do 31. októbra 2001.

16 Žalobca navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

— zaviazal žalovanú, aby žalobcovi zaplatila sumu vo výške 54 037 eur ako náhradu spôsobenej majetkovej ujmy,

— zavial žalovanú na náhradu trov konania. II - 2727

UZNESENIE

Z 11. 7. 2005 — VEC T-294/04

17 Žalovaná navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

— zamietol žalobu ako neprípustnú a/alebo nedôvodnú,

20 Žalovaná tvrdí, že podľa ustálenej judikatúry je na účely splnenia požiadaviek článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku potrebné, aby žaloba smerujúca k náhrade II - 2728

INTERNATIONALER HILFSFONDS/KOMISIA

škody údajne spôsobenej inštitúciou Spoločenstva na základe mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva obsahovala skutočnosti, na základe ktorých je možné identifikovať konanie, ktoré žalobca inštitúcii vytýka, dôvody, pre ktoré sa domnieva, že medzi týmto konaním a škodou, ktorá mu bola údajne spôsobená existuje príčinná súvislosť, ako aj charakter a rozsah tejto škody (rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. februára 2004, Calberson GE/Komisia, T-215/01, T-220/01 a T-221/01, Zb. s. II-587, bod 176).

21 Žalovaná tvrdí, že ani po niekoľkonásobnom prečítaní žaloby sa jej nepodarilo identifikovať konanie, ktoré sa jej vytýka. Dodáva, že veľký význam, ktorý žalobca pripisuje rozhodnutiam ombudsmana, a skutočnosť, že žalobca z nich v značnom rozsahu vychádza, vytvárajú dojem, že žalobca sa domnieva, že konanie žalovanej, ktorého sa rozhodnutia týkajú, bolo protiprávne. Žalovaná dospela k záveru, že jej neprináleží rozplietať niť obvinení, aby sa z nich vybrali tie, ktoré sú relevantné, na účely preukázania protiprávneho konania z jej strany, ktoré by mohlo viesť k vzniku zodpovednosti Spoločenstva.

22 Žalobca sa domnieva, že žaloba spĺňa podmienky v zmysle článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku.

Posúdenie Súdom prvého stupňa

26 Ďalej je potrebné uviesť, že žaloba takisto umožňuje identifikovať dve kategórie údajne nesprávneho konania žalovanej, ktorými bola podľa žalobcu spôsobená uvedená škoda, t. j . konania, ktoré kritizoval o m b u d s m a n , ako aj konanie, o k t o r o m Súd prvého stupňa rozhodol v rozsudku Internationaler Hilfsfonds/Komisia, u ž citovanom v b o d e 13 vyššie, že je protiprávne. Prvá kategória predmetných konaní sa konkrétnejšie týka toho, že z o z n a m dokumentov, ktoré žalovaná navrhla n a nahliadnutie, nebol úplný, že žalobca nemal možnosť byť formálne vypočutý v súvislosti s informáciami, ktoré žalobca získal o d tretích osôb, a toho, že žalovaná nechala uplynúť príliš dlhú lehotu, k ý m listom z 29. júla 1996 vysvetlila hlavné dôvody, ktoré ju v roku 1993 viedli k záveru o neoprávnenosti žalobcu. D r u h á kategória p r e d m e t n ý c h konaní sa týka toho, že nedošlo k opätovnému preskúmaniu II - 2730

INTERNATIONALER HILFSFONDS/KOMISIA

oprávnenosti žalobcu v rámci jeho žiadostí o spolufinancovanie, podaných v rokoch 1996 a 1997. O k r e m toho je potrebné skonštatovať, že Komisia predložila svoju obranu vo vzťahu ku každej z kategórií údajných nesprávnych konaní.

27 Navyše sa žalobca výslovne zmieňuje o existencii priamej príčinnej súvislosti medzi údajnou škodou a rozličnými protiprávnymi konaniami vytýkanými Komisii. Uvádza, že keďže n e m á dostatočnú znalosť základných právnych predpisov, a vzhľadom na to, že žalovaná s n í m málo spolupracovala, a niekedy sa správala dokonca obštruktivne, bol nútený poradiť sa advokátom, aby mal v konaní o sťažnosti pred o m b u d s m a n o m úspech, a aby sa zaručilo získanie odpovede žalovanej k početným žiadostiam, ktoré jej boli opakovane predložené počas predchádzajúcich rokov.

31 Žalobca zdôrazňuje, že touto žalobou smeruje k tomu, aby bol vyhlásený rozsudok týkajúci sa zásadnej otázky, či možno získať, a to prostredníctvom žaloby o náhradu škody, náhradu nákladov právneho zastúpenia, ktoré boli legitímne vynaložené v priebehu konania o sťažnosti pred ombudsmanom.

32 Žalobca pripomína, že žaloba o náhradu škody musí smerovať k náhrade škody spôsobenej aktom, opomenutiami prijať jeden, resp. viaceré akty, alebo proti­ právnymi konaniami inštitúcií Spoločenstva. V danom prípade ide o hrubú nedbanlivosť spočívajúcu v neprijatí právnych aktov, ako aj o také protiprávne konania, akými sú nevypočutie žalobcu, nesprávne vyhotovenie zoznamu doku­ mentov, nezohľadnenie kontrolného postupu, nepravdivé tvrdenia o podvodných konaniach alebo nesprávne posúdenie situácie žalobcu a jeho oprávnenosti na spolufinancovanie činností vedených mimovládnymi organizáciami. Tieto proti­ právne konania žalovanej sú takisto porušeniami mnohých zásad správneho úradného postupu, ktoré sa považujú za adekvátne normy ochrany v zmysle článku 288 druhého odseku ES.

33 Žalobca tvrdí, že ak by k protiprávnym konaniam žalovanej nedošlo, rozličné konania o sťažnosti, v ktorých sa musela obrátiť na advokátsku kanceláriu, by boli bezpredmetné, a teda by nevznikla škoda a nedošlo by k vyplateniu odmien. Takto bola podľa žalobcu preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnymi konaniami žalovanej a vznikom škody.

II - 2732

INTERNATIONALER HILFSFONDS/KOMISIA

34 Žalobca trvá na tom, že žaloba o n á h r a d u škody m á samostatný charakter, ako aj n a svojom práve podať žalobu smerujúcu k určeniu mimozmluvnej zodpovednosti n a základe konania pred o m b u d s m a n o m . N a p o k o n tvrdí, že nesprávne konania žalovanej trvali dlhšiu dobu, a preto je proti n i m m o ž n é podať žalobu o n á h r a d u škody, keďže doposiaľ nedošlo k uplynutiu päťročnej lehoty.

39 Pokiaľ ide o prvé dve podmienky, teda existenciu dostatočne závažného porušenia právneho pravidla, ktorým sa jednotlivcom priznávajú práva, žalovaná tvrdí, že žalobca sa domnieva, že postačuje odkázať na rozhodnutia ombudsmana. Roz­ hodnutia ombudsmana však podliehajú pre neho vlastným osobitným podmienkam, ktoré nezodpovedajú podmienkam, ktoré je potrebné splniť na účely preukázania práva na náhradu škody. Kritiku alebo zistenie zneužitia zo strany ombudsmana nie je možné prirovnávať k dostatočne závažnému porušeniu takého právneho pravidla, akým je zásada správneho úradného postupu. Rozhodnutia ombudsmana preto nie sú pre Súd prvého stupňa záväzné a nezbavujú ho povinnosti preskúmať, či boli predmetné podmienky splnené. Tento výklad bol potvrdený uznesením predsedu Súdu prvého stupňa z 15. októbra 2004, Tillack/Komisia (T-193/04 R, Zb. s. II-3575, bod 60).

40 Pokiaľ ide o tretiu podmienku, teda o existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym konaním a údajnou škodou, žalovaná uvádza, že žalobca len vyhlásil, že priama príčinná súvislosť existuje. Dodáva, že jej neprináleží preukazovať, že podmienky sú splnené, a keďže si žalobca nesplnil svoju povinnosť, je potrebné žalobu zamietnuť ako zjavne nedôvodnú.

41 Žalovaná subsidíame uvádza, že ombudsman zhrnul svoje výhrady do troch bodov, a teda ide o okolnosti, za ktorých bolo v roku 1993 prijaté rozhodnutie o neoprávnenosti žalobcu, o prístup k spisu a o žiadosti, ktoré žalobca podal v rokoch 1996 a 1997 a o ktorých sa nerozhodlo.

42 Pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých bolo v roku 1993 prijaté rozhodnutie o neoprávnenosti žalobcu, žalovaná pripomína, že v súlade s článkom 46 Štatútu Súdneho dvora sa nároky vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva premlčujú po uplynutí piatich rokov od skutočnosti, ktorá ich založila. Keďže II - 2734

UZNESENIE

Z 11. 7. 2005 — VEC T-294/04

Posúdenie Súdom prvého stupňa

46 Na úvod je potrebné pripomenúť, že žalobca sa touto žalobou usiluje získať od Spoločenstva náhradu škody za náklady právneho zastúpenia, ktoré vynaložil počas troch konaní pred ombudsmanom.

47 Ďalej je potrebné uviesť, že ustanovením ombudsmana poskytla Zmluva občanom Únie na účely obrany ich záujmov alternatívny prostriedok k žalobe pred súdom Spoločenstva. Tento alternatívny mimosúdny prostriedok zodpovedá osobitným kritériám a nevyhnutne nemá rovnaký cieľ, ako m á súdna žaloba (rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. apríla 2002, Lamberts/Ombudsman, T-209/00, Zb. s. II-2203, bod 65).

48 Okrem toho, z článku 195 ods. 1 ES a z článku 2 ods. 6 a 7 rozhodnutia 94/262 vyplýva, že tieto dva prostriedky nie je možné využívať súčasne. Hoci totiž podanie sťažnosti ombudsmanovi nemá vplyv na lehoty platné pre podanie odvolania na súd Spoločenstva, musí ombudsman v prípade, ak príslušný občan súčasne podá žalobu na súd Spoločenstva týkajúcu sa tých istých skutkových okolností, svoje preskúmanie ukončiť a vyhlásiť sťažnosť za neprípustnú. Občanovi teda prináleží posúdiť, ktorý z dvoch prostriedkov, ktoré sú k dispozícii, môže lepšie slúžiť jeho záujmom (rozsudok Lamberts/Ombudsman, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 66). II - 2736

INTERNATIONALER HILFSFONDS/KOMISIA

50 V zmysle článku 91 písm. b) rokovacieho poriadku sa totiž za nahraditeľné trovy konania považujú „nutné výdavky, ktoré vznikli účastníkom v súvislosti s konaním, najmä cestovné náklady a výdavky spojené s pobytom a odmena splnomocneného zástupcu, poradcu alebo advokáta". Z tohto ustanovenia vyplýva, že nahraditeľné trovy konania sa obmedzujú jednak na trovy konania, ktoré boli vynaložené na účely konania na Súde prvého stupňa, a takisto na trovy konania, ktoré boli na tieto účely nutné (pozri uznesenie Súdu prvého stupňa z 10. januára 2002, Starway/Rada, T-80/97 DEP, Zb. s. II-1, bod 24, ako aj tam citovanú judikatúru). Okrem toho Súd prvého stupňa rozhodol, že aj keď sa v priebehu konania, ktoré predchádza súdnemu konaniu, vo všeobecnosti vykonáva podstatná právna činnosť, je potrebné pripomenúť, že článok 91 rokovacieho poriadku za „konanie" považuje iba konanie na Súde prvého stupňa, pričom vylučuje konanie, ktoré mu predchádza. Uvedené vyplýva najmä z článku 90 toho istého rokovacieho poriadku, v ktorom sa uvádza „konanie pred Súdom prvého stupňa" (pozri uznesenie Súdu prvého stupňa z 24. januára 2002, Groupe Origny/Komisia, T-38/95 DEP, Zb. s. II-217, bod 29 a tam citovanú judikatúru).

si V danom prípade sa žalobca prostredníctvom žaloby o náhradu škody usiluje vymôcť si tie náklady právneho zastúpenia, ktoré boli vynaložené v konaniach pred ombudsmanom. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že priznanie týchto nákladov z titulu náhrady škody by bolo v rozpore s judikatúrou Súdu prvého stupňa týkajúcou sa nenahrádzania uvedených nákladov ako trov konania.

53 Okrem toho je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že náklady týkajúce sa právneho poradenstva advokáta v štádiu správnych sťažností v rámci konania pred podaním žaloby upraveného v článku 90 služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev je potrebné odlíšiť od nákladov právneho zastúpenia vynaložených v sporovom konaní. Hoci v takomto prípade nie je možné dotknutej osobe zakázať, aby sa už v tomto štádiu obrátila na advokáta, je to jej vlastné rozhodnutie, ktoré sa nemôže v žiadnom prípade pripísať žalovanej inštitúcii. Súdny dvor sa preto domnieval, že každá príčinná súvislosť medzi údajnou škodou, teda nákladmi právneho zastúpenia vynaloženými v konaní pred podaním žaloby, a konaním Spoločenstva je z právneho hľadiska nedôvodná, a preto musí byť žaloba o náhradu škody v takom prípade nielen zamietnutá, ale takisto považovaná za nedôvodnú z právneho hľadiska, a preto za obťažujúcu, čo je prípadne potrebné zohľadniť pri rozhodovaní o trovách konania (rozsudok Súdneho dvora z 9. marca 1978, Herpels/Komisia, 54/77, Zb. s. 585, body 45 až 50).

54 V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že na rozdiel od konaní pred podaním žaloby v zmysle článku 90 služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev sa žalobca môže predtým, ako podá žalobu na Súd prvého stupňa, obrátiť na ombudsmana.

II - 2738

INTERNATIONALER HILFSFONDS/KOMISIA

55 Vzhľadom n a tieto úvahy je o p o d s t a t n e n é dospieť k záveru, že náklady p r á v n e h o zastúpenia vynaložené pred ombudsmanom nie sú nahraditeľné z titulu náhrady škody v rámci žaloby o náhradu škody.

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (tretia komora)

nariadil:

1. Žaloba sa zamieta ako právne zjavne nedôvodná.

2. Žalobca je povinný nahradiť trovy konania.

V Luxemburgu 11. júla 2005