C-7/06

62006CJ0007

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

z 29. novembra 2007 ( *1 )

„Odvolanie — Úradníci — Odmena — Príspevok na expatriáciu — Podmienka stanovená v článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážke prílohy VII služobného poriadku — Pojem ‚práca vykonávaná pre iný štát‘“

Vo veci C-7/06 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora, podané 5. januára 2006,

v zložení: predseda štvrtej komory K. Lenaerts, sudcovia G. Arestis, R. Silva de Lapuerta, J. Malenovský (spravodajca) a T. von Danwitz,

generálny advokát: Y. Bot,

tajomníčka: L. Hewlett, hlavná referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 22. marca 2007,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 7. júna 2007,

vyhlásil tento

3

Podľa článku 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku sa príspevok na expatriáciu vypláca:

„a)

úradníkom:

—

ktorí nie sú a nikdy neboli štátnymi príslušníkmi štátu, na ktorého území sa nachádza ich miesto výkonu práce,

Súd prvého stupňa zhrnul skutkové okolnosti v bodoch 3 až 13 napadnutého rozsudku takto:

„3

Žalobkyňa, španielska štátna príslušníčka, študovala v rámci tretieho univerzitného stupňa od septembra 1991 do júla 1992 na Slobodnej univerzite v Bruseli, potom bola na stáži v Komisii v Bruseli od októbra 1992 do februára 1993.

4

Od 1. októbra 1993 do 31. decembra 1994 žalobkyňa pracovala pre vládu autonómnej oblasti Navarra (Comunidad Autónoma de Navarra) v Bruseli. Od 21. februára 1995 do 20. augusta 1995 pracovala v Bruseli na základe zmluvy podpísanej 21. februára 1995 v Sociedad de Desarrollo de Navarra, Sodena, SA (Spoločnosť pre rozvoj Navarry, ďalej len ‚Sodena‘), pre spoločnosť poverenú hospodárskym rozvojom tejto autonómnej oblasti Navarra.

5

Od 1. marca 1997 do 28. februára 1998 žalobkyňa vykonávala prácu na základe zmluvy uzavretej 1. marca 1997 pre Sociedad de Desarrollo Exterior de Navarra, Sodexna, SA (Spoločnosť pre vonkajší rozvoj Navarry, ďalej len ‚Sodexna‘), spoločnosť poverenú vonkajším hospodárskym rozvojom autonómnej oblasti Navarra s cieľom otvoriť nový úrad autonómnej oblasti Navarra pri inštitúciách Spoločenstva v Bruseli. Následne od 1. apríla 1998 do 31. marca 1999 pracovala pre Sodexna na základe pracovnej zmluvy podpísanej 1. apríla 1998 ako riaditeľka úradu tejto spoločnosti v Bruseli.

9

Od 1. apríla 1999 do 15. apríla 2001 žalobkyňa vykonávala funkciu splnomocnenkyne vlády tohto autonómnej oblasti Navarra v Bruseli na základe regionálneho dekrétu č. 87/1999 autonómnej oblasti Navarra z 29. marca 1999.

10

Žalobkyňa, španielska štátna príslušníčka, nastúpila do služobného pomeru na Komisiu v Bruseli ako úradníčka. Obdobie piatich rokov uvedené v článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážke prílohy VII služobného poriadku nazvané ‚referenčné obdobie‘ bolo v prejednávanej veci od 16. októbra 1995 do 15. októbra 2000, ktorým je žalobkyňa vymenovaná na túto funkciu.

11

povolanie asistentky poslanca Parlamentu od 1. septembra 1995 do 30. júna 1996 nemôže byť považované za ‚prácu vykonávanú pre medzinárodnú organizáciu‘ v zmysle výnimky stanovenej uvedeným článkom 4, a teda neutralizovaná, pretože žalobkyňa nemala priamu právnu väzbu s Parlamentom, keďže jej zmluvný vzťah spočíval na súkromnoprávnej zmluve uzavretej s poslancom,

—

práca vykonávaná v Peru od 11. júla do 18. augusta 1996 (jeden mesiac a jeden týždeň) nemohla prerušiť jej pobyt v Belgicku,

—

plnenie pracovných úloh pre spoločnosti Sodena a Sodexna nepatrí do pôsobnosti vyššie uvedeného ustanovenia, pretože aj za predpokladu, že by tieto spoločnosti mali verejný charakter a boli by poverené zastupovaním záujmov autonómnej oblasti Navarra v Bruseli, keďže prácu, ktorú vykonávala žalobkyňa v prospech uvedených spoločností, spravovala súkromnoprávnymi zmluvami,

—

7

Pokiaľ ide o prvý dôvod, Súd prvého stupňa sa domnieval v bode 39 napadnutého rozsudku, že sporné bolo určenie, či práca vykonávaná odvolateľkou v Bruseli pre Sodexna, ako aj pre vládu autonómnej oblasti Navarra, mala byť považovaná za prácu vykonávanú pre iný štát podľa článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážky uvedenej prílohy VII.

8

V súvislosti so zamietnutím tohto dôvodu Súd prvého stupňa najskôr pripomenul v bode 42 napadnutého rozsudku, že podľa právneho názoru Súdneho dvora zo všeobecnej systematiky Zmluvy ES a EURATOM jasne vyplýva, že pojem členský štát v zmysle inštitucionálnych ustanovení sa vzťahuje len na vládne orgány členských štátov a nemožno ho rozšíriť na vlády regiónov alebo autonómnych oblastí bez ohľadu na rozsah právomocí, ktoré im boli priznané.

9

V bode 43 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa sa následne v podstate domnieval, že ustanovenia služobného poriadku obsahujú presnú terminológiu, ktorej analogické rozšírenie na prípady, ktoré nie sú výslovne uvedené, je vylúčené. Nakoniec v bode 44 zmieneného rozsudku zdôraznil, že zákonodarca Spoločenstva zvolil pojem „štát“, hoci v čase prijatia služobného poriadku už existovali štáty s federálnou alebo regionálnou štruktúrou, ako napríklad Spolková republika Nemecko, a nielen štáty s vnútornou štruktúrou centralizovanej povahy. Z toho vyvodil, že ak by teda zákonodarca Spoločenstva chcel zahrnúť do uvedeného článku politické jednotky alebo územné jednotky, urobil by to tak výslovne.

13

Súd prvého stupňa tiež odmietol v bodoch 49 až 56 napadnutého rozsudku viacero tvrdení, ktoré uviedla žalobkyňa.

14

V bode 49 odmietol tvrdenie žalobkyne vychádzajúce z existencie autonómneho pojmu štát v práve Spoločenstva, ktorý zahŕňa decentralizované jednotky. V bodoch 50 a 51 odmietol tvrdenia žalobkyne vychádzajúce z vlastných právomocí autonómnych oblastí v španielskom právnom poriadku a z textu rozhodnutia španielskeho Tribunal Constitucional z 26. mája 1994. V bodoch 52 až 54 Súd prvého stupňa odmietol tvrdenia, podľa ktorých žalobkyňa podliehala rovnakému systému zdravotného poistenia a rovnakému daňovému systému ako diplomatický personál stáleho zastúpenia Španielskeho kráľovstva v Bruseli. Nakoniec v bodoch 55 a 56 odmietol tvrdenie žalobkyne založené na účasti zastúpení autonómnych oblastí na poradných výboroch Komisie.

15

Na zamietnutie druhého žalobného dôvodu založeného na nesprávnom posúdení skutkových okolností, ktorého sa mala dopustiť Komisia, Súd prvého stupňa uviedol v bodoch 85 až 87 napadnutého rozsudku, že odvolateľka mala počas referenčného obdobia zvyčajné bydlisko v Bruseli, kde obvykle vykonávala svoje hlavné zamestnanie, a že stredisko jej záujmov sa nachádzalo tiež v tomto meste. Súd prvého stupňa upresnil v bode 88 zmieneného rozsudku, že tento záver nie je vyvrátený za predpokladu, že obdobie od 1. septembra 1995 do 30. júna 1996, počas ktorého odvolateľka pracovala ako asistentka poslanca parlamentu, musí byť považované za prácu vykonávanú „pre medzinárodnú organizáciu“ v zmysle výnimky stanovenej článkom 4 ods. 1 písm. a) druhou zarážkou prílohy VII služobného poriadku.

Návrhy účastníkov odvolacieho konania

19

Svojím odvolaním odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor:

—

zrušil napadnutý rozsudok, vrátil vec na konanie Súdu prvého stupňa a

—

zaviazal odvolateľku na náhradu trov odvolacieho konania.

O odvolaní

Argumentácia účastníkov konania

21

Na základe svojho jediného dôvodu odvolateľka vytýka Súdu prvého stupňa, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že podal nesprávny výklad pojmu „okolnosti, vyplývajúce z práce vykonávanej pre iný štát alebo pre medzinárodnú organizáciu“, ktorý je uvedený v článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážke prílohy VII služobného poriadku. Tento dôvod obsahuje štyri samostatné časti.

22

V napadnutom rozsudku však tým, že vylúčil z pôsobnosti tejto výnimky prácu vykonávanú pre iný dotknutý členský štát prostredníctvom autonómnych oblastí, nerozpoznal dôvod existencie uvedeného ustanovenia a okrem iného založil diskrimináciu medzi úradníkmi, ktorí vykonávali prácu pre tento štát prostredníctvom ústrednej správy v rámci stáleho zastúpenia, úradníkmi, ktorým je priznaný nárok na príspevok na expatriáciu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. septembra 2005, Hosman-Chevalier/Komisia, T-72/04, Zb. s. II-3265 , bod 40), a úradníkmi, ktorí vykonávajú prácu prostredníctvom správy autonómnej oblasti. V oboch situáciách totiž úradník nevytvoril trvalú väzbu so štátom, kde je miesto výkonu práce pred tým, než vstúpil do služobného pomeru v Spoločenstvách z dôvodu dočasného charakteru jeho pridelenia do tejto krajiny. To, čo je nakoniec dôležité, je trvalý alebo dočasný charakter väzieb vytvorených úradníkom so štátom, kde je jeho miesto výkonu práce.

25

Nakoniec v rozpore s tým, ako Súd prvého stupňa rozhodol v bode 45 napadnutého rozsudku, tento široký výklad nevedie k tomu, aby sa za „štát“ považovali všetky verejné subjekty s vlastnou právnou subjektivitou. Rozsah takéhoto výkladu zostáva ohraničený na subjekty, ktoré majú právomoci v oblasti Spoločenstva, tak aj v prípade autonómnych oblastí, a zaslúžia si byť v súlade s ďalšími ustanoveniami Zmluvy ES, ako napríklad s tými, ktoré sa týkajú štátnej pomoci alebo verejného obstarávania.

26

Po tretie odvolateľka vytýka Súdu prvého stupňa, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že vylúčil z pojmu „okolnosti, vyplývajúce z práce vykonávanej pre iný štát“ prácu, ktorú vykonávala ako zamestnankyňa spoločnosti poverenej plnením úloh vo verejnom záujme, a to bez toho, že by skúmal, či so zreteľom na jej zloženie, jej úlohy a jej závislosť od verejnej moci táto spoločnosť bola podriadená štátu. Tým sa Súd prvého stupňa dostal do rozporu ako s ustanoveniami španielskeho práva, podľa ktorých takáto spoločnosť je súčasťou verejnej správy, tak aj s judikatúrou Spoločenstva a najmä s rozsudkami z 20. septembra 1988, Beentjes ( 31/87, Zb. s. 4635 , bod 12), a zo 17. decembra 1998, Komisia/Írsko ( C-353/96, Zb. s. I-8565 , bod 26).

30

Neexistuje tiež diskriminácia medzi úradníkmi, ktorí vykonávajú prácu pre dotknutý členský štát tak, že ju vykonávajú v rámci stáleho zastúpenia, ktoré patrí do ústrednej správy tohto štátu, a tými úradníkmi, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom autonómnej oblasti. Obe situácie totižto nie sú porovnateľné, pokiaľ ide o plnené úlohy, pretože ako vyplýva z bodu 51 napadnutého rozsudku, úlohou delegácií španielskych autonómnych oblastí je ochrana záujmov administratívnych jednotiek, ktoré zastupujú, a tieto záujmy sa nemusia nutne zhodovať so záujmami iných autonómnych oblastí a so záujmami Španielskeho kráľovstva ako štátu.

31

V každom prípade treba vychádzať z rozhodnutia zákonodarcu Spoločenstva, ktorý nemal záujem začleniť do uvedenej výnimky politické jednotky štátu, ako napríklad vlády regiónov, autonómnych oblastí a iných územných jednotiek.

32

V každom prípade Komisia tvrdí, že tak ako rozhodol Súd prvého stupňa v bode 45 napadnutého rozsudku, postupovať podľa výkladu uvádzaného odvolateľkou by viedlo k tomu, „že za štát by sa považovali všetky verejné subjekty s vlastnou právnou subjektivitou, ktorým ústredná vláda postúpila vnútorné právomoci vrátane obcí alebo akýchkoľvek jednotiek, ktorým správa delegovala svoje funkcie“.

36

Po štvrté Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa sa neopomenul vysloviť k otázke, či práca asistentky poslanca Parlamentu musí byť považovaná za prácu vykonávanú pre medzinárodnú organizáciu, pretože rozhodol v bodoch 88 a 89 napadnutého rozsudku, že odpoveď na túto otázku nemá žiaden vplyv na nárok na príspevok na expatriáciu, keďže odvolateľka mala svoje zvyčajné bydlisko v Bruseli ako pred, tak aj po výkone tejto práce. Okrem toho takáto práca nepatrí do pôsobnosti uvedenej výnimky, pretože odvolateľka nemala v rámci tejto práce priame právne väzby s Parlamentom.

Posúdenie Súdnym dvorom

O prípustnosti

37

Podľa Komisie tvrdenie, ktoré uviedla odvolateľka, podľa ktorého „[t]o, čo je nakoniec dôležité, je trvalý alebo dočasný charakter väzby vytvorenej medzi úradníkom a krajinou, kde je miesto výkonu jeho práce…“, môže byť novou otázkou alebo prinajmenšom otázkou, ktorá nebola takto vyjadrená pred Súdom prvého stupňa.

O veci samej

41

Na zodpovedanie dôvodu uvedeného odvolateľkou treba rozhodnúť o otázke, či výkladom pojmu „práca vykonávaná pre iný štát“ uvedeného v článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážke prílohy VII služobného poriadku sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

42

Na úvod treba zdôrazniť, že v rozpore s tým, čo tvrdí Komisia, pojem „štát“ nemôže byť odtrhnutý od výrazu, ktorého je súčasťou, na to, aby bol samostatne vykladaný. Význam pojmu práva Spoločenstva, akým je práca vykonávaná pre iný štát, musí byť posudzovaný vo svojom celku a vykladaný v závislosti od systematiky a cieľov, ktoré sleduje právna úprava, ktorej je súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. mája 2000, KVS International, C-301/98, Zb. s. I-3583 , bod 21; z 19. septembra 2000, Nemecko/Komisia, C-156/98, Zb. s. I-6857 , bod 50; zo 14. júna 2001, Kvaerner, C-191/99, Zb. s. I-4447 , bod 30, ako aj zo 16. mája 2002, Schilling a Nehring, C-63/00, Zb. s. I-4483 , bod 24).

43

Vykonávanie takejto práce „pre iný štát alebo medzinárodnú organizáciu“ má totiž za následok udržiavanie osobitnej väzby dotknutej osoby s týmto iným štátom alebo medzinárodnou organizáciou, a tým vzniká prekážka vytvoreniu trvalej väzby s krajinou pridelenia, a teda jeho dostatočného začlenenia do spoločnosti krajiny pridelenia (rozsudok Komisia/Hosman-Chevalier, už citovaný, bod 38).

47

V tejto súvislosti nemožno vyvodiť z ustanovení článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážky prílohy VII služobného poriadku, že práca vykonávaná „pre iný štát“ je nutne prácou vykonávanou pre členský štát Európskej únie. Takýto záver nie je neplatný v dôsledku skutočnosti, že v praxi budúci úradníci Únie vykonávajú vo väčšine prípadov svoju prácu pre členský štát a nie pre tretí štát.

48

Pokiaľ sú dotknuté tiež tretie štáty, je potrebné sa pri výklade pojmu „štát“ v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážky prílohy VII služobného poriadku odvolať na medzinárodné právo verejné, ktoré upravuje vzťahy medzi členskými štátmi a tretími štátmi.

49

Predchádzajúce úvahy sú ďalej potvrdené zhodujúcim sa tvrdením, ktoré vyplýva z jedného z dokumentov zo spisového materiálu. Odpoveďou na otázku položenú Súdom prvého stupňa v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania Španielske kráľovstvo totiž upresnilo bez toho, že by v tomto ohľade bol vznesený opačný názor, že začlenenie úradníkov do stáleho zastúpenia tohto členského štátu a ich akreditácia belgickými úradmi má za následok, že si zachovávajú svoje trvalé bydlisko v ich členskom štáte pôvodu a že keďže nie sú zaregistrovaní v obciach Belgického kráľovstva, nie sú považovaní príslušnými úradmi za majúcich bydlisko v poslednom uvedenom členskom štáte.

53

Takéto okolnosti však môžu zabrániť tomu, aby sa uvedení úradníci dostatočne začlenili do členského štátu pridelenia, a preto môžu prispieť k expatriácii, v ktorej sa nachádzajú títo úradníci.

54

V tejto súvislosti odvolateľka vytýka Súdu prvého stupňa, tak ako je uvedené v bode 24 tohto rozsudku, že založil diskrimináciu medzi úradníkmi, ktorí vykonávali prácu pre štát prostredníctvom ústrednej správy v rámci stáleho zastúpenia, úradníkmi, ktorým je priznaný nárok na príspevok na expatriáciu, a úradníkmi, ktorí vykonávali takúto prácu prostredníctvom správy autonómnej oblasti.

55

Za týchto okolností tvrdenie odvolateľky založené na porušení zásady rovnosti zaobchádzania možno len zamietnuť.

59

Okrem toho ako príklad treba uviesť, že v Španielsku na základe dohody o odbore záležitostí, ktoré patria autonómnym oblastiam na pôde stáleho zastúpenia Španielskeho kráľovstva pri Únii a o účasti autonómnych oblastí na pôde pracovných skupín Rady Európskej únie, ktorú prijala španielska vláda 9. decembra 2004 v rámci Conferencia para Asuntos con las Comunidades Europeas, aj keď táto dohoda neexistovala v čase skutkových okolností, ktoré boli pôvodom tohto sporu, a teda sa naňho neuplatní, aspoň dve pracovné miesta poradcov pre autonómne záležitosti na stálom zastúpení sú obsadené úradníkmi autonómnych oblastí, ktoré majú právomoci na vnútroštátnej úrovni, ale ktorí sú začlenení do tohto stáleho zastúpenia.

60

Preto, pokiaľ sa na účel výkladu výrazu „práca vykonávaná pre iný štát“ uvedeného v článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážke prílohy VII služobného poriadku musí považovať za jedinú relevantnú skutočnosť to, že práca je vykonávaná na pôde stáleho zastúpenia štátu, potom z toho vyplýva, že Súd prvého stupňa sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia v bode 46 napadnutého rozsudku tým, že vyložil zmienený výraz tak, že sa nevzťahuje na prácu vykonávanú pre vlády politických jednotiek štátov.

61

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že odvolanie treba zamietnuť.

O trovách

65

Podľa článku 69 ods. 2 prvého pododseku Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 118 toho istého rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Na základe článku 70 rokovacieho poriadku v sporoch medzi Spoločenstvami a ich zamestnancami znášajú inštitúcie svoje vlastné trovy konania. Na základe článku 122 druhého odseku prvej zarážky tohto rokovacieho poriadku sa však tento článok 70 nevzťahuje na odvolanie podané úradníkom alebo iným zamestnancom inštitúcie proti tejto inštitúcii. Keďže Komisia navrhla zaviazať odvolateľku na náhradu trov konania a tá nemala úspech vo svojom dôvode, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol a vyhlásil:

1.