C-8/06

Anna Herrero Romeu , v zastúpení: R. García-Gallardo Gil-Fournier, D. Domínguez Pérez a A. Sayagués Torres, abogados,

odvolateľka,

ďalší účastník konania:

Komisia Európskych spoločenstiev , v zastúpení: J. Currall, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci J. Gutiérrez Gisbert, J. Rivas Andrés a M. Canal, abogados, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalovaný v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (štvrtá komora),

Rozsudok

1

Svojím odvolaním navrhuje pani Herrero Romeu zrušenie rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 25. októbra 2005, Herrero Romeu/Komisia ( T-298/02, Zb. VS. s. I-A-295 a II-1349 , ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým zamietol jej žalobu o zrušenie rozhodnutia Komisie Európskych spoločenstiev z 10. júna 2002, ktorým bol zamietnutý jej nárok na príspevok na expatriáciu upravený článkom 4 ods. 1 prílohy VII Služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev (ďalej len „služobný poriadok“), ako aj príspevky, ktoré s ním súvisia (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

Právny rámec

2

Článok 69 prvá veta služobného poriadku v znení platnom v čase vydania sporného rozhodnutia stanovuje, že príspevok na expatriáciu zodpovedá 16 % zo súčtu základného platu, príspevku na domácnosť a príspevku na nezaopatrené dieťa, na ktoré má úradník nárok.

a

—

ktorí počas obdobia piatich rokov, ktoré sa skončilo šesť mesiacov pred ich nástupom do služby, nemali zvyčajné bydlisko alebo nevykonávali svoje hlavné zamestnanie na európskom území tohto štátu. Na účely tohto ustanovenia sa nebudú brať do úvahy okolnosti, vyplývajúce z práce vykonávanej pre iný štát alebo pre medzinárodnú organizáciu,

…“

Skutkové okolnosti

4

Dňa 19. novembra 2001 mala žalobkyňa stretnutie s pracovníkmi generálneho riaditeľstva (GR) ‚Personál a administratíva‘ s cieľom určiť jej nároky a doplniť jej osobnú nástupnú dokumentáciu. Počas tohto stretnutia bola ústne informovaná, že predbežne jej nemožno priznať nárok na príspevok na expatriáciu. Osobná dokumentácia zostavená k tomuto dňu tiež uvádzala, že príspevok jej bol zamietnutý.

6

Dňa 18. januára 2002 žalobkyňa zaslala vedúcemu jednotky ‚Správu individuálnych nárokov‘ patriacej pod GR ‚Personál a administratíva‘ list, ktorým ho požiadala o oznámenie existujúcich ustanovení v oblasti príspevkov pre nových úradníkov, ktorí predtým pracovali pre zastupiteľské delegácie regiónov v Bruseli. Keďže žalobkyňa na tento list nedostala od Komisie žiadnu odpoveď, svoju žiadosť zopakovala listom zo 14. februára 2002.

7

Dňa 14. februára 2002 žalobkyňa podala proti rozhodnutiu z 19. novembra 2001 sťažnosť na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku.

8

7

Pokiaľ ide o prvý dôvod, Súd prvého stupňa sa domnieval v bode 26 napadnutého rozsudku, že sporné bolo určenie, či práca vykonávaná odvolateľkou v Bruseli na delegácii Patronat mala byť považovaná za prácu vykonávanú pre iný štát podľa článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážky uvedenej prílohy VII.

8

V súvislosti so zamietnutím tohto dôvodu Súd prvého stupňa najskôr pripomenul v bode 29 napadnutého rozsudku, že podľa právneho názoru Súdneho dvora zo všeobecnej systematiky Zmluvy ES a EURATOM jasne vyplýva, že pojem členský štát v zmysle inštitucionálnych ustanovení sa vzťahuje len na vládne orgány členských štátov a nemožno ho rozšíriť na vlády regiónov alebo autonómnych oblastí bez ohľadu na rozsah právomocí, ktoré im boli priznané.

9

V bode 30 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa sa následne v podstate domnieval, že ustanovenia služobného poriadku obsahujú presnú terminológiu, ktorej analogické rozšírenie na prípady, ktoré nie sú výslovne uvedené, je vylúčené. Nakoniec v bode 31 zmieneného rozsudku zdôraznil, že zákonodarca Spoločenstva zvolil pojem „štát“, hoci v čase prijatia služobného poriadku už existovali štáty s federálnou alebo regionálnou štruktúrou, ako napríklad Spolková republika Nemecko, a nielen štáty s vnútornou štruktúrou centralizovanej povahy. Z toho vyvodil, že ak by teda zákonodarca Spoločenstva chcel zahrnúť do uvedeného článku politické jednotky alebo územné jednotky, urobil by to tak výslovne.

13

V bode 35 odmietol tvrdenie odvolateľky vychádzajúce z existencie autonómneho pojmu štát v práve Spoločenstva, ktorý zahŕňa decentralizované jednotky. V bodoch 36 a 37 odmietol tvrdenia odvolateľky vychádzajúce z vlastných právomocí autonómnych oblastí v španielskom právnom poriadku a z textu rozhodnutia španielskeho Tribunal Constitucional z 26. mája 1994. V bodoch 38 až 40 Súd prvého stupňa odmietol tvrdenia, podľa ktorých odvolateľka podliehala rovnakému systému zdravotného poistenia a rovnakému daňovému systému ako diplomatický personál stáleho zastúpenia Španielskeho kráľovstva pri Európskej únii v Bruseli. Nakoniec v bodoch 41 a 42 odmietol tvrdenie odvolateľky založené na účasti zastúpení autonómnych oblastí na poradných výboroch Komisie.

14

Na zamietnutie druhého žalobného dôvodu založeného na nesprávnom posúdení skutkových okolností, ktorých sa mala dopustiť Komisia, Súd prvého stupňa uviedol v bode 58 napadnutého rozsudku, že odvolateľka mala počas referenčného obdobia zvyčajné bydlisko v Bruseli, kde obvykle vykonávala svoje hlavné zamestnanie, a že stredisko jej záujmov sa nachádzalo tiež v tomto meste. Súd prvého stupňa upresnil v bode 59 zmieneného rozsudku, že tento záver nie je vyvrátený skutočnosťami, ktoré uviedla odvolateľka nato, aby preukázala, že jej stredisko záujmov sa nachádzalo v Španielsku počas toho istého obdobia.

15

Súd prvého stupňa zamietol tretí žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia, keď zaujal právny názor v bodoch 68 až 70 napadnutého rozsudku, že odvolateľka mala v plnej miere vedomosť o dôvodoch, pre ktoré jej MO zamietol priznať príspevok na expatriáciu.

Svojím odvolaním odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor:

—

zrušil napadnutý rozsudok, vrátil vec na konanie Súdu prvého stupňa a

—

zaviazal Komisiu na náhradu trov konania na oboch stupňoch.

19

Argumentácia účastníkov konania

20

Na základe svojho jediného dôvodu odvolateľka vytýka Súdu prvého stupňa, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že podal nesprávny výklad pojmu„okolnosti, vyplývajúce z práce vykonávanej pre iný štát“, ktorý je uvedený v článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážke prílohy VII služobného poriadku. Tento dôvod obsahuje štyri samostatné časti.

21

Po prvé odvolateľka uvádza, že Súd prvého stupňa vyložil striktne výnimku stanovenú článkom 4 ods. 1 písm. a) druhou zarážkou prílohy VII služobného poriadku. Tým, že Súd prvého stupňa rozhodol, odchýlil sa tak od svojej skoršej judikatúry a presnejšie od svojho rozsudku z 30. marca 1993, Vardakas/Komisia ( T-4/92, Zb. s. II-357 , bod 34), v ktorom rozhodol tak, že toto ustanovenie ako výnimka z výnimky musí byť vykladané široko.

22

25

V rámci svojho vyjadrenia Komisia po prvé tvrdí, že Súd prvého stupňa nepodal reštriktívny výklad výnimky stanovenej článkom 4 ods. 1 písm. a) druhou zarážkou prílohy VII služobného poriadku, ale široký výklad tejto výnimky s výhradou požiadavky na priamu právnu väzbu medzi predmetnou osobou a dotknutým členským štátom. V prejednávanej veci však odvolateľka nemala takúto právnu väzbu so Španielskym kráľovstvom.

26

Po druhé Komisia tvrdí, že argumentácia odvolateľky je založená na nesprávnom predpoklade, ktorý vyvracia správnosť jej argumentácie. Zamieňa si totižto dva pojmy, to znamená na jednej strane ratio legis výnimky uvedenej v článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážke prílohy VII služobného poriadku a na druhej strane ratio legis použitia pojmu „štát“, ktorý je uvedený v tej istej výnimke. Predmetom diskusie pred Súdom prvého stupňa bol však jedine výklad pojmu „štát“ a tento je relevantný.

27

Neexistuje tiež diskriminácia medzi úradníkmi, ktorí vykonávajú prácu pre dotknutý členský štát tak, že ju vykonávajú v rámci stáleho zastúpenia, ktoré patrí do ústrednej správy tohto štátu, a tými úradníkmi, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom autonómnej oblasti. Obe situácie totižto nie sú porovnateľné, pokiaľ ide o plnené úlohy, pretože ako vyplýva z bodu 37 napadnutého rozsudku, úlohou delegácií španielskych autonómnych oblastí je ochrana záujmov administratívnych jednotiek, ktoré zastupujú, a tieto záujmy sa nemusia nutne zhodovať so záujmami iných autonómnych oblastí a so záujmami Španielskeho kráľovstva ako štátu.

Posúdenie Súdnym dvorom

O prípustnosti

31

Podľa Komisie tvrdenie, ktoré uviedla odvolateľka, podľa ktorého „[t]o, čo je nakoniec dôležité, je trvalý alebo dočasný charakter väzieb vytvorených medzi úradníkom a krajinou, kde je miesto výkonu jeho práce…“, môže byť novou otázkou, alebo prinajmenšom otázkou, ktorá nebola takto vyjadrená pred Súdom prvého stupňa.

32

Treba zdôrazniť, že z ustanovení článku 58 Štatútu Súdneho dvora v spojení s článkom 113 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že v rámci odvolania môže odvolateľ uvádzať akékoľvek relevantné tvrdenie s jedinou výhradou, že odvolanie nezmení predmet sporu pred Súdom prvého stupňa (rozsudok z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada, C-229/05 P, Zb. s. I-439 , bod 66).

Na zodpovedanie dôvodu uvedeného odvolateľkou treba rozhodnúť o otázke, či výkladom pojmu „práca vykonávaná pre iný štát“ uvedeného v článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážke prílohy VII služobného poriadku sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

36

Na úvod treba zdôrazniť, že v rozpore s tým, čo tvrdí Komisia, pojem „štát“ nemôže byť odtrhnutý od výrazu, ktorého je súčasťou, na to, aby bol samostatne vykladaný. Význam pojmu práva Spoločenstva, akým je práca vykonávaná pre iný štát, musí byť posudzovaný vo svojom celku a vykladaný v závislosti od systematiky a cieľov, ktoré sleduje právna úprava, ktorej je súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. mája 2000, KVS International, C-301/98, Zb. s. I-3583 , bod 21; z 19. septembra 2000, Nemecko/Komisia, C-156/98, Zb. s. I-6857 , bod 50; zo 14. júna 2001, Kvaerner, C-191/99, Zb. s. I-4447 , bod 30, ako aj zo 16. mája 2002, Schilling a Nehring, C-63/00, Zb. s. I-4483 , bod 24).

37

40

Vykonávanie takejto práce „pre iný štát alebo medzinárodnú organizáciu“ má totiž za následok udržiavanie osobitnej väzby dotknutej osoby s týmto iným štátom alebo medzinárodnou organizáciou, a tým vzniká prekážka vytvoreniu trvalej väzby s krajinou pridelenia, a teda jeho dostatočného začlenenia do spoločnosti krajiny pridelenia (rozsudok Komisia/Hosman-Chevalier, už citovaný, bod 38).

41

V tejto súvislosti nemožno vyvodiť z ustanovení článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážky prílohy VII služobného poriadku, že práca vykonávaná „pre iný štát“ je nutne prácou vykonávanou pre členský štát Európskej únie. Takýto záver nie je neplatný v dôsledku skutočnosti, že v praxi budúci úradníci Únie vykonávajú vo väčšine prípadov svoju prácu pre členský štát a nie pre tretí štát.

42

Pokiaľ sú dotknuté tiež tretie štáty, je potrebné sa pri výklade pojmu „štát“ v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážky prílohy VII služobného poriadku odvolať na medzinárodné právo verejné, ktoré upravuje vzťahy medzi členskými štátmi a tretími štátmi.

46

Predchádzajúce úvahy sú ďalej potvrdené zhodujúcim sa tvrdením, ktoré vyplýva z jedného z dokumentov zo spisového materiálu. Odpoveďou na otázku položenú Súdom prvého stupňa v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania Španielske kráľovstvo totiž upresnilo bez toho, že by v tomto ohľade bol vznesený opačný názor, že začlenenie úradníkov do stáleho zastúpenia tohto členského štátu a ich akreditácia belgickými úradmi má za následok, že si zachovávajú svoje trvalé bydlisko v ich členskom štáte pôvodu a že keďže nie sú zaregistrovaní v obciach Belgického kráľovstva, nie sú považovaní príslušnými úradmi za majúcich bydlisko v poslednom uvedenom členskom štáte.

47

Takéto okolnosti však môžu zabrániť tomu, aby sa uvedení úradníci dostatočne začlenili do členského štátu pridelenia, a preto môžu prispieť k expatriácii, v ktorej sa nachádzajú títo úradníci.

48

V tejto súvislosti odvolateľka vytýka Súdu prvého stupňa, tak ako je uvedené v bode 23 tohto rozsudku, že založil diskrimináciu medzi úradníkmi, ktorí vykonávali prácu pre štát prostredníctvom ústrednej správy v rámci stáleho zastúpenia, úradníkmi, ktorým je priznaný nárok na príspevok na expatriáciu, a úradníkmi, ktorí vykonávali takúto prácu prostredníctvom správy autonómnej oblasti.

52

Za týchto okolností tvrdenie odvolateľky založené na porušení zásady rovnosti zaobchádzania možno len zamietnuť.

53

Okrem toho ako príklad treba uviesť, že v Španielsku na základe dohody o odbore záležitostí, ktoré patria autonómnym oblastiam na pôde stáleho zastúpenia Španielskeho kráľovstva pri Európskej únii a o účasti autonómnych oblastí na pôde pracovných skupín Rady Európskej únie, ktorú prijala španielska vláda 9. decembra 2004 v rámci Conferencia para Asuntos con las Comunidades Europeas, aj keď táto dohoda neexistovala v čase skutkových okolností, ktoré boli pôvodom tohto sporu, a teda sa naňho neuplatní, aspoň dve pracovné miesta poradcov pre autonómne záležitosti na stálom zastúpení sú obsadené úradníkmi autonómnych oblastí, ktoré majú právomoci na vnútroštátnej úrovni, ale ktorí sú začlenení do tohto stáleho zastúpenia.

54

Preto, pokiaľ na účel výkladu výrazu „práca vykonávaná pre iný štát“ uvedeného v článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážke prílohy VII služobného poriadku musí byť považovaný za jedinú relevantnú skutočnosť to, že práca je vykonávaná na pôde stáleho zastúpenia štátu, potom z toho vyplýva, že Súd prvého stupňa sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia v bode 33 napadnutého rozsudku tým, že vyložil zmienený výraz tak, že sa nevzťahuje na prácu vykonávanú pre vlády politických jednotiek štátov.

1.

Odvolanie sa zamieta.

2.

Pani Herrero Romeu je povinná nahradiť trovy konania.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: španielčina.