C-409/06

Bürgermeisterin der Stadt Bergheim,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda V. Skouris, predsedovia komôr A. Tizzano, J. N. Cunha Rodrigues, K. Lenaerts, J.-C. Bonichot a P. Lindh, sudcovia K. Schiemann (spravodajca), A. Borg Barthet, M. Ilešič, J. Malenovský, U. Lõhmus, A. Ó Caoimh a L. Bay Larsen,

* Jazyk konania: nemčina.

I - 8041

ROZSUDOK

Z 8. 9. 2010 — VEC C-409/06

— belgická vláda, v zastúpení: A. Hubert, neskôr L. Van den Broeck, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci P. Vlaemminck a S. Verhulst, advocaten,

I - 8042

WINNER WETTEN

— česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, splnomocnený zástupca,

— grécka vláda, v zastúpení: A. Samoni-Rantou, G. Skiani, M. Tassopoulou a K. Bos- kovits, splnomocnení zástupcovia,

— španielska vláda, v zastúpení: F. Díez Moreno, splnomocnený zástupca,

— Európska komisia, v zastúpení: E. Traversa a K. Gross, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 26. januára 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 43 ES a 49 ES, ako aj dôsledkov vyplývajúcich zo zásady prednosti práva Spoločenstva.

2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Winner Wetten GmbH (ďalej len „WW“) a Bürgermeisterin der Stadt Bergheim (starostka mesta Bergheim) vo veci rozhodnutia starostky, ktorým zakázala spoločnosti WW pokračovať v čin- nosti usporadúvania stávok na športové podujatia.

4 § 31 zákona o spolkovom ústavnom súde (Bundesverfassungsgerichtsgesetz) stanovuje:

„1. Rozhodnutia Bundesverfassungsgericht sú záväzné pre ústavné orgány spolkovej republiky a spolkových krajín, ako aj všetky súdy a orgány.

2. ... rozhodnutie Bundesverfassungsgericht má silu zákona..., ak Bundesver- fassungsgericht vyhlási, že zákon je zlučiteľný alebo nezlučiteľný s ústavou alebo neplatný. V rozsahu, v akom je zákon vyhlásený za zlučiteľný alebo nezlučiteľný s ústavou alebo s inými ustanoveniami spolkového práva, alebo neplatný, musí byť

výrok

rozhodnutia zverejnený v Bundesgesetzblatt...“

I - 8045

ROZSUDOK

Z 8. 9. 2010 — VEC C-409/06

5 Podľa § 35 zákona o spolkovom ústavnom súde:

...

I - 8046

WINNER WETTEN

potrestá sa odňatím slobody na tri mesiace až päť rokov.

...“

7 Štátnou zmluvou o lotériách v Nemecku (Staatsvertrag zum Lotteriewesen in Deut- schland, ďalej len „LottStV“), ktorá sa stala účinnou 1. júla 2004, vytvorili spolkové krajiny jednotný rámec pre podnikateľskú činnosť pri organizovaní, prevádzkovaní a umiestňovaní hazardných hier s výnimkou kasín.

ROZSUDOK

Z 8. 9. 2010 — VEC C-409/06

4. zaručiť, že hazardné hry sa budú odohrávať riadnym spôsobom a že ich logika bude zrozumiteľná, a

5. zabezpečiť, že významná časť príjmov pochádzajúcich z hazardných hier bude použitá na podporu verejných cieľov alebo bude mať privilegovaný daňový štatút v zmysle daňového zákonníka.“

9 Článok 5 ods. 1 a 2 LottStV stanovuje:

„1. Spolkové krajiny majú v rámci cieľov uvedených v článku 1 právnu povinnosť do- zerať nad [existenciou] dostatočnej ponuky hazardných hier.

2. Na základe zákona môžu spolkové krajiny samy zabezpečiť túto povinnosť alebo ju nechať zabezpečiť prostredníctvom právnických osôb zriadených podľa ve- rejného práva alebo spoločností zriadených podľa súkromného práva, v ktorých právnické osoby zriadené podľa verejného práva držia priamo alebo nepriamo rozhodujúci podiel.“

12 V rozsudku z 28. marca 2006 Bundesverfassungsgericht vzhľadom na právnu úpravu zabezpečujúcu prebratie LottStV v spolkovej krajine Bavorsko rozhodol, že verejný monopol v oblasti stávok na športové podujatia existujúci v uvedenej spolkovej kra- jine porušuje článok 12 ods. 1 ústavy, ktorý zabezpečuje slobodnú voľbu povolania. Tento súd najmä zastával názor, že uvedený monopol tým, že neumožňuje, aby stávky usporadúvali súkromní prevádzkovatelia bez existencie regulačného rámca, ktorý by formálne a vecne zabezpečoval tak právne, ako aj fakticky, aby bol účinne sledovaný cieľ obmedzenia stávkovej náruživosti a boja proti stávkovej závislosti, neprimerane poškodzuje slobodnú voľbu povolania zaručenú daným článkom.

I - 8049

ROZSUDOK

Z 8. 9. 2010 — VEC C-409/06

13 Bundesverfassungsgericht po tom, ako zdôraznil, že zákonodarca má k dispozícii via- ceré prostriedky na nápravu uvedenej protiústavnosti, to znamená buď systematickú organizáciu monopolu na účely dosiahnutia uvedeného cieľa, alebo zákonné stano- venie druhov povolenia v oblasti usporadúvania stávok súkromnými spoločnosťami na obchodné účely, rozhodol, že nezruší spornú právnu úpravu a zachová jej účinky až do 31. decembra 2007, pričom spresnil, že k tomuto dátumu musí zákonodarca uplatniť svoju právomoc voľnej úvahy a zmeniť pravidlá považované za nezlučiteľné s ústavou tak, aby zabezpečil ich súlad s ústavou.

14 Bundesverfassungsgericht okrem toho rozhodol, že existujúci právny stav možno provizórne zachovať len za predpokladu, že bude bezodkladne zabezpečená mini- málna koherencia medzi cieľom obmedzenia stávkovej náruživosti a boja proti stáv- kovej závislosti a účinnou existenciou monopolu. Počas stanoveného prechodného obdobia bolo najmä zakázané zvyšovať ponuku stávok a uskutočňovať reklamu, ktorá by prekračovala jednoduché oznámenie o povahe a spôsobe vykonania ponúkaných stávok. Okrem toho sa malo okamžite pristúpiť k aktívnemu informovaniu o nebez- pečenstvách spojených so stávkami.

18 Spoločnosť WW podala proti uvedenému rozhodnutiu a výnosu z 28. júna 2005 na Verwaltungsgericht Köln (Správny súd v Kolíne) žalobu, v ktorej tvrdila, že verejný monopol na stávky na športové podujatia platný v spolkovej krajine SPV, z ktorého vychádzajú tieto akty, je v rozpore so slobodným poskytovaním služieb, ktoré zaru- čuje článok 49 ES.

19 Verwaltungsgericht Köln uvádza, že ani spoločnosť WW, ani spoločnosť Tipico Co. Ltd nie sú držiteľmi povolenia vyžadovaného na základe § 1 SWG NRW na vyko- návanie činnosti dotknutej vo veci samej a toto povolenie im ani nemožno udeliť vzhľadom na existenciu monopolu zriadeného právnou úpravou platnou v spolkovej krajine SPV.

20 V tomto ohľade sa však Verwaltungsgericht Köln domnieva, že z rozsudku zo 6. no- vembra 2003, Gambelli a i. (C-243/01, Zb. s. I-13031), vyplýva, že obmedzujúce opat- renie, akým je uvedený monopol, nemožno v prejednávanej veci odôvodniť údajným cieľom, ktorým je prevencia podnecovania na neprimerané výdavky súvisiace s hrou a boj proti závislosti od hry, keďže je nesporné, že účasť na športových stávkach je podporovaná vnútroštátnymi organizáciami oprávnenými usporadúvať takéto stávky, a preto uvedené opatrenie neprispieva k obmedzeniu stávkovej činnosti jednotným a systematickým spôsobom.

I - 8051

ROZSUDOK

Z 8. 9. 2010 — VEC C-409/06

21 Z uvedeného rozsudku Bundesverfassungsgericht z 28. marca 2006, vydaného vzhľa- dom na právnu úpravu spolkovej krajiny Bavorsko, a analogického uznesenia toho istého súdu z 2. augusta 2006 vzhľadom na porovnateľnú právnu úpravu spolkovej krajiny SPV podľa Verwaltungsgericht Köln vyplýva, že verejný monopol v oblasti stávok na športové podujatia existujúci v spolkovej krajine SPV porušuje článok 12 ods. 1 ústavy z dôvodu, že platný regulačný rámec nemôže ani právne, ani fakticky viesť k tomu, aby bol účinne sledovaný cieľ obmedzenia stávkovej náruživosti a boja proti stávkovej závislosti.

26 Podľa Oberverwaltungsgericht Nordrhein-Westfalen totiž všeobecná zásada právnej istoty a požiadavka nespôsobiť právne vákuum, ktoré by bolo hrozbou pre základné verejné záujmy, vyžadujú predbežne uprednostniť uvedené záujmy nad záujmom or- ganizátorov súkromných stávok na voľnom prístupe na trh tak, že prostredníctvom výnimky zo zásady prednosti práva Spoločenstva stanovia prechodné obdobie, počas ktorého by mohla dotknutá právna úprava zostať uplatniteľná.

27 Verwaltungsgericht Köln má pochybnosti, pokiaľ ide o zlučiteľnosť zavedenia tohto prechodného obdobia s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady prednosti práva Spo­ ločenstva, ktorá, ako vyplýva z rozsudku z 9. marca 1978, Simmenthal (106/77, Zb. s. 629), bezpodmienečne vyžaduje, aby sa vnútroštátna právna úprava nezlučiteľ- ná s článkom 43 ES alebo článkom 49 ES okamžite prestala uplatňovať.

28 Za týchto podmienok Verwaltungsgericht Köln rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. Majú sa články 43 ES a 49 ES vykladať v tom zmysle, že vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa verejného monopolu na stávky na športové podujatia, ktoré

I - 8053

ROZSUDOK

Z 8. 9. 2010 — VEC C-409/06

30 Nemecká a belgická vláda a Európska komisia zastávali názor, že vnútroštátny súd namiesto toho, aby vyvodil záver o nezlučiteľnosti monopolu sporného vo veci samej s právom Spoločenstva len na základe konštatovaní, ktoré uviedol Bundesverfassun- gericht v uvedenom rozsudku z 28. marca 2006, mal skôr preskúmať, či táto nezlu- čiteľnosť pretrvávala vzhľadom na podmienky, ktorým Bundesverfassungsgericht uvedeným rozhodnutím podriadil dočasné zachovanie účinkov predmetnej právnej úpravy, ako sú opísané v bode 14 tohto rozsudku.

31 Belgická vláda a Komisia sa domnievajú, že vzhľadom na to, že takéto preskúmanie nebolo vykonané, relevantnosť prejudiciálnych otázok pre vyriešenie sporu vo veci samej nie je zjavná. Nemecká vláda navrhuje, aby Súdny dvor preformuloval prejudi- ciálne otázky a odpovedal na ne tak, že monopol, ktorý bol takto dočasne upravený, je v súlade s požiadavkami stanovenými v už citovanom rozsudku Gambelli a i.

32 Vnútroštátny súd v snahe reagovať na uvedené námietky zaslal Súdnemu dvoru list z 11. mája 2007, v ktorom spresnil, že na účely rozhodnutia sporu vo veci samej bude musieť zohľadniť ten právny a skutkový stav, ktorý existoval v čase prijatia rozhodnu- tia dotknutého vo veci samej, teda 22. septembra 2005, a preto prípadné zmeny, kto- ré by nastali po vydaní uvedeného rozsudku Bundesverfassungsgericht z 28. marca 2006, nemožno na účely vyriešenia sporu vo veci samej brať do úvahy.

33 Vzhľadom na obsah tohto listu Súdny dvor na základe článku 104 ods. 5 svojho roko- vacieho poriadku 16. júla 2008 zaslal vnútroštátnemu súdu list, v ktorom ho vyzval, aby uviedol, či so zreteľom na spresnenia, ktoré medzitým priniesol Bundesverfas- sungsgericht v uznesení z 22. novembra 2007, zostáva zodpovedanie prejudiciálnych otázok nevyhnutné na vyriešenie sporu vo veci samej. V uvedenom uznesení Bunde- sverfassungsgericht vzhľadom na právnu úpravu spornú vo veci, ktorá bola predme- tom uvedeného rozsudku z 28. marca 2006, rozhodol, že zachovanie účinkov tejto

I - 8056

WINNER WETTEN

36 Ďalej z ustálenej judikatúry vyplýva, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ pri- slúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vec prejednáva a ktorý musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdil potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnu- tia, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru. Preto v prípade, že sa po- ložené otázky týkajú výkladu práva Únie, je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť (pozri najmä rozsudky z 13. marca 2001, PreussenElektra, C-379/98, Zb. s. I-2099, bod 38, a z 10. marca 2009, Hartlauer, C-169/07, Zb. s. I-1721, bod 24).

37 Odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke, ktorú položil vnútroštátny súd, možno len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijaký vzťah k existen- cii alebo predmetu sporu vo veci samej, ak ide o problém hypotetickej povahy, alebo tiež vtedy, ak Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové a právne podklady nevyhnutné na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sú mu položené (pozri rozsudok PreussenElektra, už citovaný, bod 39, a Hartlauer, už citovaný, bod 25).

38 Prejudiciálna otázka totiž nesmeruje k formulácii poradných stanovísk o všeobec- ných alebo hypotetických otázkach, ale je odôvodnená potrebou spojenou s účin- ným vyriešením sporu (pozri najmä rozsudok z 2. apríla 2009, Elshani, C-459/07, Zb. s. I-2759, bod 42 a citovanú judikatúru).

39 V týchto rôznych súvislostiach je však potrebné po prvé pripomenúť, že z judikatúry vyplýva, že vzhľadom na rozdelenie právomocí medzi vnútroštátnymi súdmi a Súd- nym dvorom nemožno vyžadovať, aby vnútroštátny súd predtým, ako podá návrh na Súdny dvor, vykonal všetky faktické a právne posúdenia, ktoré mu prináležia v rám- ci jeho súdnej právomoci. V skutočnosti postačuje, aby tak predmet sporu vo veci samej, ako aj jeho hlavné súvislosti s významom pre právny poriadok Spoločenstva vyplývali z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, aby mohli členské štáty pred- ložiť pripomienky v súlade s článkom 23 Štatútu Súdneho dvora a aby sa mohli uži- točne zúčastniť na konaní pred Súdnym dvorom (pozri rozsudok z 8. septembra 2009,

42 Komisia vyjadrila pochybnosti týkajúce sa relevantnosti odkazu na článok 43 ES ob- siahnutého v prvej otázke, pričom uvedená inštitúcia tvrdila, že na situáciu, ako je situácia dotknutá vo veci samej, sa môže uplatniť len článok 49 ES.

I - 8058

WINNER WETTEN

43 V tomto ohľade je potrebné pripomenúť, že ako vyplýva z ustálenej judikatúry, čin- nosti spočívajúce v umožnení záujemcom za odplatu sa zúčastniť na peňažnej hre sú službami v zmysle článku 49 ES (pozri najmä rozsudky z 24. marca 1994, Schindler, C-275/92, Zb. s. I-1039, bod 25, a z 21. októbra 1999, Zenatti, C-67/98, Zb. s. I-7289, bod 24). To isté platí aj pre činnosť propagovania a uvádzania peňažných hier, keďže takáto činnosť je len konkrétnym spôsobom organizácie a fungovania hier, ku ktorým sa viaže (pozri najmä rozsudok Schindler, už citovaný, body 22 a 23).

44 Také poskytovanie služieb, akým je poskytovanie služieb dotknuté vo veci samej, môže teda patriť do pôsobnosti článku 49 ES, pokiaľ má aspoň jeden z poskytovate- ľov, tak ako vo veci samej, sídlo v inom členskom štáte než v členskom štáte, v ktorom sa služba ponúka (pozri najmä rozsudok Zenatti, už citovaný, bod 24), avšak okrem prípadu, že by sa uplatnil článok 43 ES.

45 Pokiaľ ide o článok 43 ES, je potrebné pripomenúť, že uvedené ustanovenie zakazuje obmedzenia slobody štátnych príslušníkov určitého členského štátu usadiť sa na úze- mí iného členského štátu, vrátane obmedzení zakladať výhradné obchodné zastúpe- nia, organizačné zložky alebo dcérske spoločnosti (pozri rozsudok Gambelli a i., už citovaný, bod 45).

47 Pokiaľ ide o oblasť hier a stávok, Súdny dvor sa v už citovanom rozsudku Gambelli a i. domnieval, že článok 43 ES je určený na to, aby sa uplatnil na situáciu, v ktorej podnik so sídlom v členskom štáte, ktorého prítomnosť v inom členskom štáte sa kon- kretizuje existenciou obchodných zmlúv uzavretých s poskytovateľmi služieb alebo sprostredkovateľmi týkajúcich sa vytvorenia centier na prenos údajov, ktoré posky- tujú užívateľom prostriedky diaľkového prenosu, zhromažďujú a registrujú záujem o stávky a odosielajú ich uvedenej spoločnosti. Pokiaľ podnik vykonáva činnosť spo- čívajúcu v uzatváraní stávok prostredníctvom siete takých obchodných zastúpení so sídlami v inom členskom štáte, potom obmedzenia stanovené vo vzťahu k činnostiam týchto obchodných zastúpení predstavujú prekážku slobody usadiť sa (pozri rozsu- dok Gambelli a i., už citovaný, body 14 a 46, ako aj zo 6. marca 2007, Placanica a i., C-338/04, C-359/04 a C-360/04, Zb. s. I-1891,bod 43).

48 V prejednávanej veci údaje, ktoré obsahuje návrh na začatie prejudiciálneho konania, pokiaľ ide o vzťahy existujúce medzi spoločnosťami Tipico Co. Ltd a WW, neumož- ňujú ani potvrdiť, ani vyvrátiť skutočnosť, že by sa spoločnosť WW mala považo- vať za dcérsku spoločnosť, pobočku alebo výhradné obchodné zastúpenie v zmysle článku 43 ES.

49 Za týchto podmienok treba pripomenúť, že v rámci konania upraveného v člán- ku 267 ZFEÚ založeného na jasnej deľbe právomocí medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom patrí posúdenie skutkových okolností vo veci samej do právomoci vnútroštátneho súdu (pozri najmä rozsudok z 25. februára 2003, IKA, C-326/00, Zb. s. I-1703, bod 27 a citovanú judikatúru).

O prvej otázke

53 Najskôr je potrebné pripomenúť, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, že podľa zásady prednosti práva Únie je účinkom z dôvodu nadobudnutia účinnosti priamo uplat- niteľných ustanovení Zmluvy a aktov inštitúcií vo vzťahu k vnútroštátnemu právu členských štátov strata použiteľnosti každého ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi v rozpore (pozri najmä rozsudky Simmenthal, už citovaný, bod 17, ako aj z 19. júna 1990, Factortame a i., C-213/89, Zb. s. I-2433, bod 18).

I - 8061

ROZSUDOK

Z 8. 9. 2010 — VEC C-409/06

54 Ako totiž zdôraznil Súdny dvor, priamo uplatniteľné ustanovenia práva Únie, ktoré zakladajú s okamžitým účinkom práva a povinnosti pre všetkých, ktorých sa týkajú, či už ide o členské štáty, alebo o jednotlivcov, ktorí sú účastníkmi právnych vzťahov vy- plývajúcich z práva Únie, musia byť plne účinné a uplatňované jednotným spôsobom vo všetkých členských štátoch odo dňa nadobudnutia účinnosti a počas celej doby trvania ich platnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky Simmenthal, už citovaný, body 14 a 15, ako aj Factortame a i., už citovaný, bod 18).

55 Z tejto ustálenej judikatúry vyplýva, že podľa zásady spolupráce uvedenej v člán- ku 10 ES je každý vnútroštátny súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie, ako orgán členského štátu povinný v plnej miere uplatniť právo Únie a chrá- niť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom, pričom musí prípadne neuplatniť akékoľvek vnútroštátne ustanovenie právneho predpisu, ktoré je s ním v rozpore, bez ohľadu na to, či bolo prijaté skôr alebo neskôr ako predpis Únie (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Simmenthal, už citovaný, body 16 a 21, ako aj Factortame a i., už citovaný, bod 19).

59 V prejednávanej veci možno uviesť, že Bundesverfassungsgericht tým, že v rozsudku z 28. marca 2006 a uznesení z 2. augusta 2006, uvedených vyššie, rozhodol, že mo- nopol, akým je monopol dotknutý vo veci samej, porušuje požiadavky ústavy, sa ne- vyjadril o zlučiteľnosti tohto monopolu s právom Spoločenstva, pričom uvedený súd naopak v danom rozsudku zdôraznil, že sa domnieva, že v prejednávanej veci nemá takúto právomoc.

60 Pokiaľ ide o skutočnosť, že Bundesverfassungsgericht po tom, ako konštatoval túto nezlučiteľnosť s ústavou, rozhodol za podmienok uvedených v bodoch 13 a 14 toh- to rozsudku prechodne zachovať účinky vnútroštátnej právnej úpravy týkajúcej sa uvedeného monopolu, z judikatúry pripomenutej v bodoch 53 až 58 tohto rozsudku vyplýva, že táto skutočnosť nemôže byť prekážkou toho, aby vnútroštátny súd, ktorý konštatuje, že táto právna úprava porušuje priamo uplatniteľné ustanovenia práva Únie, ako sú články 43 ES a 49 ES, v súlade so zásadou prednosti práva Únie rozhodol

I - 8063

ROZSUDOK

Z 8. 9. 2010 — VEC C-409/06

neuplatniť uvedenú právnu úpravu v rámci sporu, o ktorom rozhoduje (pozri analo- gicky rozsudok z 19. novembra 2009, Filipiak, C-314/08, Zb. s. I-11049, bod 84).

61 Nemožno totiž pripustiť, aby pravidlá vnútroštátneho práva, hoci majú právnu silu ústavy alebo ústavného zákona, ohrozovali jednotu a účinnosť práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. decembra 1970, Internationale Handelsgesellschaft, 11/70, Zb. s. 1125, bod 3).

I - 8064

WINNER WETTEN

64 V tejto súvislosti je však opodstatnené pripomenúť, že na základe článku 231 druhé- ho odseku ES, teraz článku 264 druhého odseku ZFEÚ, uplatniteľného analogicky aj v rámci prejudiciálneho konania na posúdenie platnosti aktov na základe člán- ku 234 ES, teraz článku 267 ZFEÚ, Súdny dvor disponuje voľnou úvahou, aby v kaž- dom konkrétnom prípade uviedol, ktoré z účinkov právneho aktu Únie, ktorý zrušuje alebo vyhlasuje za neplatný, musia byť považované za konečné (pozri najmä rozsudok z 22. decembra 2008, Régie Networks, C-333/07, Zb. s. I-10807, bod 121 a citovanú judikatúru).

65 V rámci výkonu tejto právomoci môže Súdny dvor najmä pozastaviť účinky zrušenia alebo určenia neplatnosti tohto aktu až do prijatia nového aktu, ktorý napráva konšta- tovanú protiprávnosť (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C-402/05 P a C-415/05 P, Zb. s. I-6351, body 373 až 376, pokiaľ ide o zrušenie, a Régie Networks, už citovaný, bod 126, pokiaľ ide o určenie neplatnosti).

66 Ako vyplýva z judikatúry, zachovanie účinkov aktu Únie, ktorý bol zrušený alebo vy- hlásený za neplatný, ktorého cieľom je zabrániť vzniku právneho vákua, až pokým nový akt nenahradí akt takto zrušený alebo vyhlásený za neplatný (pozri najmä roz- sudok z 5. februára 2004, Rieser Internationale Transporte, C-157/02, Zb. s. I-1477, bod 60), možno odôvodniť naliehavými dôvodmi právnej istoty súvisiacimi so všet- kými záujmami, tak verejnými, ako aj súkromnými, ktoré boli dotknuté (pozri naj- mä rozsudok Régie Networks, už citovaný, bod 122 a citovanú judikatúru), a počas obdobia, ktoré je nevyhnutné na účely nápravy tejto protiprávnosti (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, už citovaný, bod 375, ako aj Régie Networks, už citovaný, bod 126).

O druhej otázke

70 So zreteľom na odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku nie je potrebné odpovedať na druhú otázku.

I - 8066

WINNER WETTEN

O trovách

71 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom kona- nia vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdne- mu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.