C-195/08

Inga Rinau

SÚDNY DVOR (tretia komora),

v zložení: predseda tretej komory A. Rosas, sudcovia J. N. Cunha Rodrigues (spravodajca), J. Klučka, P. Lindh, a A. Arabadjiev,

generálna advokátka: E. Sharpston,

tajomník: C. Strömholm, referentka a M. A. Gaudissart, vedúci sekcie,

vzhľadom na návrh vnútroštátneho súdu z 21. mája 2008 doručený Súdnemu dvoru 22. mája 2008 prejednať prejudiciálny návrh v rámci naliehavého konania podľa článku 104b rokovacieho poriadku,

—

litovská vláda, v zastúpení: D. Kriaučiūnas a R. Mackevičienė, splnomocnení zástupcovia,

—

nemecká vláda, v zastúpení: J. Kemper, splnomocnená zástupkyňa,

—

francúzska vláda, v zastúpení: A.-L. During, splnomocnená zástupkyňa,

—

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: A.-M. Rouchaud-Joët a A. Steiblytė, splnomocnené zástupkyne,

po vypočutí generálnej advokátky,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Článok 3 Haagskeho dohovoru z 25. októbra 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len „Haagsky dohovor z roku 1980“) stanovuje:

„Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak:

a)

je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a

b)

v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu.

5

Článok 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 stanovuje:

„Bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že:

a)

osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonáva alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo

b)

7

Odôvodnenie

č. 17 nariadenia upresňuje:

„V prípadoch neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa sa má bez odkladu dosiahnuť návrat dieťaťa, a na tento účel by sa mal naďalej uplatňovať Haagsky dohovor [z roku 1980], doplnený ustanoveniami tohto nariadenia, najmä jeho článkom 11. Súdy členského štátu, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané, majú mať možnosť zabrániť jeho návratu v osobitných a náležite odôvodnených prípadoch. Takéto rozhodnutie by sa však mohlo nahradiť následným rozhodnutím súdu členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt predtým, než došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu. Ak by takýto rozsudok ukladal návrat dieťaťa, návrat by sa mal uskutočniť bez potreby osobitného konania o uznaní a výkone takéhoto rozsudku v členskom štáte, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané.“

8

Odôvodnenie

č. 21 nariadenia stanovuje:

„Uznávanie a výkon rozsudkov vydaných v členskom štáte sa má zakladať na zásade vzájomnej dôvery a dôvody neuznania by sa mali obmedziť na najnutnejšie minimum.“

5.

pojem ‚členský štát pôvodu‘ označuje členský štát, v ktorom sa vydal rozsudok, ktorý sa má vykonať;

6.

pojem ‚členský štát výkonu‘ označuje členský štát, v ktorom sa žiada o vykonanie rozsudku;

7.

pojem ‚rodičovské práva a povinnosti‘ označuje všetky práva a povinnosti týkajúce sa osoby alebo majetku dieťaťa, ktoré nadobudla fyzická osoba alebo právnická osoba rozsudkom, zo zákona alebo na základe dohody, ktorá má právne účinky. Tento pojem zahŕňa opatrovnícke právo a právo styku s dieťaťom;

je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním;

a

b)

za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.“

10

Článok 8 nariadenia stanovuje:

Podľa článku 11 nariadenia:

„1. Keď osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, podá žiadosť na príslušné orgány členského štátu o vydanie rozsudku podľa [Haagskeho dohovoru z roku 1980], aby dosiahla návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané v inom členskom štáte ako členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, uplatňujú sa odseky 2 až 8.

2. Pri uplatňovaní článkov 12 a 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 sa musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to s ohľadom na jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné.

3. Súd, ktorému sa podala žiadosť o návrat dieťaťa podľa odseku 1, koná o žiadosti urýchlene najrýchlejšími postupmi, ktoré mu poskytuje vnútroštátny právny poriadok.

Bez toho, aby bola dotknutá prvá veta tohto odseku, súd vydá rozsudok najneskôr do šiestich týždňov od podania žiadosti, ak tomu nebránia výnimočné okolnosti.

4. Súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.

Kapitola III nariadenia s názvom „Uznávanie a výkon“ obsahuje články 21 až 52. Oddiel 4 tejto kapitoly III s názvom „Vykonateľnosť niektorých rozsudkov týkajúcich sa práva styku a niektorých rozsudkov, ktoré požadujú návrat dieťaťa“, pozostáva z článkov 40 až 45 tohto nariadenia.

14

Článok 21 ods. 1 a 3 tohto nariadenia stanovuje:

„1. Rozsudok vydaný v členskom štáte sa uznáva v ostatných členských štátoch bez osobitného konania.

…

3. Bez toho, aby bol dotknutý oddiel 4 tejto kapitoly, môže zainteresovaný účastník postupom upraveným v oddiele 2 tejto kapitoly navrhnúť vydanie rozhodnutia o uznaní [alebo neuznaní — neoficiálny preklad ] rozsudku.“

16

Podľa článku 24 nariadenia:

„Právomoc súdu členského štátu pôvodu sa nesmie skúmať. Kritériá, na ktorých sa založila právomoc podľa článkov 3 až 14, sa nesmú skúmať z hľadiska rozporu s verejným poriadkom podľa článkov 22 písm. a) a 23 písm. a).“

17

Článok 28 ods. 1 nariadenia znie:

„Rozsudok o výkone rodičovských práv a povinností k dieťaťu vydaný v členskom štáte, ktorý je vykonateľný v tomto členskom štáte a ktorý bol doručený, sa vykoná v inom členskom štáte, ak tam bol vyhlásený za vykonateľný na návrh zainteresovaného účastníka.“

Článok 40 nariadenia stanovuje:

„1 Tento oddiel sa vzťahuje na:

…

b)

návrat dieťaťa vyplývajúci z rozsudku vyneseného podľa článku 11 ods. 8.

2. Ustanovenia tohto oddielu nebránia nositeľovi rodičovských práv a povinností, aby žiadal o uznanie a výkon rozsudku podľa ustanovení oddielov 1 a 2 tejto kapitoly.“

dieťaťu sa umožnilo vyjadriť sa, pokiaľ sa to s ohľadom na jeho vek a stupeň vyspelosti nepovažovalo za nevhodné;

b)

účastníkom sa dala možnosť vyjadriť sa; a

c)

súd pri vydaní svojho rozsudku vzal do úvahy dôvody vynesenia rozsudku a dôkazy, na ktorých sa zakladá vydaný príkaz podľa článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980.

V prípade, že súd alebo iný orgán prijme opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate do štátu obvyklého pobytu, osvedčenie musí obsahovať podrobné údaje o takýchto opatreniach.

22

Podľa článku 44 nariadenia „[o]svedčenie má právne účinky len v medziach vykonateľnosti rozsudku“.

23

Článok 60 nariadenia stanovuje:

„Vo vzťahoch medzi členskými štátmi má toto nariadenie prednosť pred týmito dohovormi v rozsahu, v ktorom sa týka otázok upravených týmto nariadením:

…

25

Z informácií týkajúcich sa súdov a opravných prostriedkov oznámených podľa článku 68 nariadenia č. 2201/2003 ( Ú. v. EÚ C 40, 2005, s. 2 ) a na základe uplatnenia článku 68 prvého odseku tohto nariadenia Litovská republika oznámila Komisii, že návrhy uvedené v článkoch 21 a 29 tohto nariadenia, ako aj odvolanie podľa jeho článku 33 sa podávajú na Lietuvos apeliacinis teismas (odvolací súd), a že rozsudok vydaný v rámci odvolacieho konania stanoveného v článku 34 tohto nariadenia možno napadnúť iba kasačnou sťažnosťou na Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd).

26

Z týchto informácií vyplýva, že návrh podľa článku 28 ods. 1 nariadenia na vyhlásenie vykonateľnosti rozsudku vydaného súdom iného členského štátu ako Litovskej republiky sa musí podať na Lietuvos apeliacinis teismas.

27

Podľa článku 72 nariadenia sa podstatná časť nariadenia uplatňuje od 1. marca 2005. Na Dánske kráľovstvo sa nariadenie neuplatňuje.

Dňa 14. augusta 2006 Amtsgericht Oranienburg predbežne zveril Luisu do starostlivosti jej otcovi. Dňa 11. októbra 2006 Brandenburgisches Oberlandesgericht (Nemecko) zamietol odvolanie pani Rinau a potvrdil rozhodnutie Amtsgericht Oranienburg.

31

S odvolaním sa na Haagsky dohovor z roku 1980 a nariadenie sa pán Rinau 30. októbra 2006 obrátil na Klaipėdos apygardos teismas (Krajský súd Klaipėda) (Litva) s cieľom dosiahnuť návrat svojej dcéry do Nemecka. Dňa 22. decembra 2006 tento súd zamietol jeho návrh.

32

Podľa informácií poskytnutých Súdnemu dvoru na pojednávaní advokát pána Rinau predložil rozhodnutie z 22. decembra 2006 ústrednému nemeckému orgánu, ktorý ho oznámil Amtsgericht Oranienburg. Po tomto oznámení ústredný litovský orgán zaslal nemecký preklad tohto rozhodnutia.

33

Rozhodnutím z 21. marca 2008 Klaipėdos apygardos teismas opätovne zmietol tieto návrhy. Lietuvos apeliacinis teismas potvrdil toto rozhodnutie 30. apríla 2008. Na návrh pani Rinau Lietuvos Aukščiausiasis Teismas rozhodol 26. mája 2008, že tieto rozhodnutia prejedná v kasačnom konaní, a pozastavil výkon rozhodnutia Lietuvos Apeliacinis Teismas z 15. marca 2007, ktorým sa nariaďoval návrat Luisi do Nemecka až do vydania svojho meritórneho rozhodnutia.

37

Medzičasom 20. júna 2007 Amtsgericht Oranienburg rozviedol manželstvo manželov Rinau. Luisu zveril definitívne do starostlivosti pánovi Rinau. Po zohľadnení rozhodnutia Klaipėdos Apygardos Teismas z 22. decembra 2006, ktorým sa zamietol návrat dieťaťa, a jeho obsahu, ako aj prednesených tvrdení Amtsgericht nariadil pani Rinau, aby vrátila dieťa do Nemecka a prenechala ho v starostlivosti pána Rinau. Pani Rinau sa nezúčastnila tohto pojednávania, ale bola na ňom zastúpená a predložila svoje pripomienky. V ten istý deň Amtsgericht Oranienburg pripojil k tomuto rozsudku osvedčenie, ktoré vydal podľa článku 42 nariadenia.

38

Dňa 20. februára 2008 Brandenburgisches Oberlandesgericht zamietol odvolanie pani Rinau proti tomuto rozsudku a potvrdil ho, pokiaľ ide o zverenie starostlivosti Luisi, a skonštatoval, že pani Rinau je povinná vrátiť dieťa do Nemecka. Pani Rinau sa pojendávania zúčastnila a predložila na ňom svoje pripomienky.

39

Za týchto podmienok Lietuvos Aukščiausiasis Teismas rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru šesť otázok o výklade nariadenia:

„1.

Môže zainteresovaný účastník v zmysle článku 21 nariadenia… podať návrh na neuznanie súdneho rozhodnutia, ak nebol podaný návrh na uznanie tohto rozhodnutia?

2.

Ak sa na prvú otázku odpovie kladne, ako má vnútroštátny súd pri skúmaní návrhu na uznanie rozhodnutia, ktorý predložila osoba, vo vzťahu ku ktorej sa rozhodnutie vykoná, uplatniť článok 31 ods. 1 nariadenia…, v ktorom sa stanovuje, že ‚… osoba, proti ktorej sa o výkon žiada, ani dieťa, [nemôže mať] v tomto štádiu právo robiť žiadne podania k návrhu‘?

3.

Vyplýva zo zákazu skúmania právomoci súdu pôvodu, ktorý je stanovený v článku 24 nariadenia…, že vnútroštátny súd, na ktorý bol podaný návrh na uznanie alebo neuznanie rozhodnutia cudzieho súdu, ktorý nemôže skúmať právomoc súdu členského štátu pôvodu a ktorý nezistil iné dôvody na neuznanie rozhodnutia vyplývajúce z článku 23 nariadenia…, musí uznať rozhodnutie o vrátení dieťaťa, ktoré vydal súd členského štátu pôvodu, ak súd členského štátu pôvodu nedodržal postup stanovený v nariadení na účely rozhodnutia o otázke vrátenia dieťaťa?“

O naliehavom konaní

43

Uznesením z 21. mája 2008, podaným do kancelárie Súdneho dvora 22. mája 2008, Lietuvos Aukščiausiasis Teismas požiadal, aby sa podľa článku 104b rokovacieho poriadku prejudiciálny návrh prejednal v rámci naliehavého konania.

44

Vnútroštátny súd odôvodnil svoj návrh odvolaním sa na odôvodnenie č. 17 nariadenia, ktoré sa zameriava na bezodkladný návrat zadržiavaného dieťaťa, a na článok 11 ods. 3 toho istého nariadenia, ktorý stanovuje pre súd rozhodujúci o žiadosti o návrat dieťaťa šesťtýždňovú lehotu na vydanie rozsudku. Vnútroštátny súd uvádza potrebu konať urýchlene z dôvodu, že akýkoľvek prieťah v konaní bude v neprospech vzťahov medzi dieťaťom a rodičom, s ktorým nebýva. Poškodenie týchto vzťahov môže byť nenapraviteľné.

47

Dohovor z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32 ), ktorý bol neskôr niekoľkokrát menený a doplnený, smeroval k uľahčeniu uznávania civilných a obchodných rozsudkov medzi zmluvnými štátmi. Na tento účel zaviedol pravidlá o právomoci a konania o uznávaní a výkone týchto rozsudkov v tejto oblasti. Tieto pravidlá boli založené na zásade vzájomnej dôvery súdnych orgánov jedného zmluvného štátu v rozhodnutie, ktoré prijal druhý zmluvný štát. Podľa článku 1 sa tento dohovor neuplatňuje na osobný stav a právnu spôsobilosť fyzických osôb a na majetkové práva vyplývajúce z manželského zväzku (článok 1 dohovoru z 27. septembra 1968).

48

Keďže vo veciach týkajúcich sa opatrovníctva detí majú ich záujmy prvoradú dôležitosť, a pretože je potrebné ich chrániť na medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami ich neoprávneného premiestnenia alebo zadržania a stanoviť postup na zabezpečenie ich urýchleného návratu do štátu ich obvyklého pobytu, ako aj zaistiť ochranu práva styku, prijal sa Haagsky dohovor z roku 1980.

49

Nariadenie prebralo orientáciu úpravy uvedených dohovorov v predchádzajúcich dvoch bodoch v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností. Uplatňuje sa v civilných veciach jednak na rozvod, rozluku a anulovanie manželstva a jednak na nadobúdanie, výkon, prenesenie, obmedzenie alebo odňatie rodičovských práv a povinností.

53

Podľa odôvodnenia č. 17 toho istého nariadenia nariadenie dopĺňa ustanovenia Haagskeho dohovoru z roku 1980, ktorý však zostáva uplatniteľný.

54

V zmysle článku 60 nariadenia to má prednosť pred Haagskym dohovorom z roku 1980.

55

Na prejudiciálne otázky treba odpovedať v zmysle úvah a zásad spomenutých v bodoch 47 až 54 tohto rozsudku.

Podľa niektorých pripomienok predložených Súdnemu dvoru účinkom tohto ustanovenia je, že osvedčenie podľa článku 42 nariadenia sa môže vydať len vtedy, ak bol predtým vydaný rozsudok o nevrátení dieťaťa podľa článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980. Z konania vo veci samej by malo vyplývať, že Lietuvos apeliacinis teismas svojím rozsudkom z 15. marca 2007, ktorým nariadil návrat dieťaťa, mal zabrániť súdom členského štátu pôvodu vydať osvedčenie podľa uvedeného článku 42, ako to urobil Amtsgericht Oranienburg rozsudkom z 20. júna 2007, ktorý bol potvrdený rozhodnutím Brandenburgisches Oberlandesgericht z 20. februára 2008.

59

Výklad, podľa ktorého osvedčenie podľa článku 42 nariadenia možno vydať, len ak bol pred tým vydaný rozsudok o nevrátení dieťaťa, treba prijať.

60

Takýto výklad vyplýva z nariadenia ako celku a osobitne z jeho článku 11 ods. 8.

61

Procesná autonómnosť ustanovení uvedených v článku 11 ods. 8, v článkoch 40 a 42 nariadenia a prednosť právomoci súdu pôvodu v rámci kapitoly III oddielu 4 nariadenia sú prenesené do článkov 43 a 44 nariadenia, ktorých ustanovenia stanovujú, že právo členského štátu pôvodu sa uplatní na opravu osvedčenia, že proti jeho vydaniu nie je prípustné odvolanie a že toto osvedčenie má právne účinky len v medziach vykonateľnosti rozsudku.

65

Cieľom výhrady upravenej v článku 21 ods. 3 nariadenia prostredníctvom použitia pojmov „bez toho, aby bol dotknutý oddiel 4“, ktorá je predmetom štvrtej otázky položenej vnútroštátnym súdom, je upresniť, že možnosť, ktorú priznáva toto ustanovenie každej zainteresovanej strane, požiadať o vydanie rozhodnutia o uznanie alebo neuznanie rozsudku vydaného členským štátom nevylučuje možnosť, pokiaľ sú splnené podmienky, postupovať podľa režimu stanovenému v článku 11 ods. 8, článkoch 40 a 42 nariadenia v prípade návratu dieťaťa, ktoré nasledovalo po vydaní rozsudku o jeho nevrátení, ktorý má prednosť pred režimom ustanoveným v oddieloch 1 a 2 uvedenej kapitoly III.

66

Treba podčiarknuť, že postup stanovený v prípade návratu dieťaťa nasledujúceho po vydaní rozsudku o jeho nevrátení preberá a posiľňuje ustanovenia článkov 12 a 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980. Lehota na rozhodnutie žiadosti o nevrátenie je veľmi krátka. Konečný rozsudok nariaďujúci návrat môže vydať súd, ktorý má právomoc podľa nariadenia. Konanie sa ukončuje vydaním osvedčenia rozsudku, ktoré mu dáva osobitnú vykonateľnosť, pričom podmienky vydania a účinky osvedčenia sú výslovne definované v nariadení.

c)

súd pri vydaní svojho rozsudku vzal do úvahy dôvody vynesenia rozsudku a dôkazy, na ktorých sa zakladá vydaný príkaz podľa článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980“.

68

Pokiaľ ide o účinky osvedčenia, hneď po jeho vydaní sa rozsudok o navrátení dieťaťa uvedený v článku 40 ods. 1 písm. b) uznáva a stáva vykonateľným v inom členskom bez toho, aby bolo potrebné vyhlásenie o uznaní vykonateľnosti, a bez možnosti odvolať sa proti jeho uznaniu.

69

Treba pripomenúť, že tento režim sa uplatní len v prípade navrátenia dieťaťa nasledujúceho po vydaní rozsudku o jeho nevrátení uvedenom v článku 11 ods. 8 nariadenia.

73

Z článku 42 ods. 2 písm. c) nariadenia, ktoré ukladá súdu, aby zohľadnil dôvody vynesenia rozsudku a dôkazy, na ktorých sa zakladá vydaný príkaz podľa článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980, rovnako vyplýva, že tento súd môže rozhodnúť až po vydaní rozsudku o nevrátení dieťaťa členským štátom výkonu.

74

Z uvedeného vyplýva, že článok 40 ods. 1 písm. b) nariadenia sa uplatní len vtedy, pokiaľ bol najskôr vydaný rozsudok o nevrátení dieťaťa v členskom štáte výkonu.

75

Dôsledky, ktoré sa z tohto výkladu dedukujú v pripomienkach uvedených v bode 58 tohto rozsudku však nemožno prijať.

79

Konkrétne je súd pôvodu povinný preskúmať, či podmienky stanovené v bode 67 tohto rozsudku sú splnené.

80

V poslednom štádiu rozboru toto preskúmanie prináleží podľa článku 10 a článku 40 ods. 1 písm. b) nariadenia súdu pôvodu, pričom procesné prekážky alebo námietky, ktoré sa uplatnili alebo opätovne uplatnili v členskom štáte výkonu po vydaní príkazu o nevrátení, nie sú určujúce, a preto sa môžu považovať pri uplatnení nariadenia za bezvýznamné.

81

Ak by to tak nebolo, potom by nariadeniu hrozila strata jeho potrebného účinku, pretože okamžitý návrat dieťaťa by závisel od podmienky vyčerpania procesných prostriedkov prípustných podľa vnútroštátneho práva členského štátu, v ktorom je dieťa neoprávnene zadržiavané. Toto ohrozenie treba zvažovať o to viac, že pokiaľ ide o deti s nízkym vekom, nemožno biologický vek vzhľadom na rozumovú a psychologickú vyspelosť týchto detí a rýchlosť, akou sa vyvíja, merať podľa všeobecných kritérií.

85

Vylúčením všetkých opravných prostriedkov proti vydaniu osvedčenia podľa článku 42 ods. 1, okrem návrhu na opravu v zmysle článku 43 ods. 1 nariadenia, sa nariadenie snaží zabrániť tomu, aby sa účinnosť jeho ustanovení narušila zneužívaním konania. Okrem toho článok 68 neuvádza medzi opravnými prostriedkami žiadnu možnosť odvolania proti rozsudkom vydaným podľa kapitoly III oddielu 4 nariadenia.

86

Tieto úvahy zodpovedajú osobitostiam sporu vo veci samej.

87

Z jednej strany sa zdá, že sled rozsudkov vydaných litovskými súdmi, pokiaľ ide o žiadosť o návrat, ako aj návrh na neuznanie rozsudku osvedčeného v súlade s článkom 42 nariadenia, nerešpektoval procesnú autonómiu stanovenú týmto posledným ustanovením. Z druhej strany počet rozsudkov a ich rôznorodosť (zrušenia, zmeny, obnovy konaní, odklad vykonateľnosti) sú dôkazom toho, že aj napriek tomu, že sa prípadne použili tie najrýchlejšie vnútroštátne postupy bola dĺžka konania už ku dňu vydania osvedčenia, v zjavnom rozpore s požiadavkami nariadenia.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či môže podľa článku 21 nariadenia zainteresovaný účastník navrhnúť neuznanie súdneho rozhodnutia bez toho, aby bol podaný návrh o uznanie tohto rozhodnutia.

91

Odpoveď na štvrtú až šiestu otázku vylučuje možnosť návrhu o neuznanie v prípade, ak bol v súlade s ustanoveniami článku 11 ods. 8 a článku 42 nariadenia vydaný a osvedčený rozsudok o návrate dieťaťa.

92

Túto možnosť však nemožno úplne vylúčiť.

93

Návrh na neuznanie musí napriek tomu dodržať postup stanovený v kapitole III oddiele 2 nariadenia a môže sa o ňom rozhodovať podľa ustanovení vnútroštátneho práva, len ak tieto ustanovenia neobmedzujú dosah a účinky nariadenia.

97

Na prvú otázku treba odpovedať tak, že okrem prípadov, keď sa konanie týka osvedčeného rozsudku podľa článku 11 ods. 8 a článkov 40 až 42 nariadenia, môže každý zainteresovaný účastník navrhnúť neuznanie súdneho rozhodnutia, a to aj napriek tomu, že návrh na uznanie sa predtým nepredložil.

O druhej otázke

98

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, ako treba aplikovať článok 31 ods. 1 nariadenia, najmä časť vety, podľa ktorej „osoba, proti ktorej sa o výkon žiada, ani dieťa, nemá v tomto štádiu právo robiť žiadne podania k návrhu“ v prípade, ak je potrebné preskúmať návrh na neuznanie rozsudku predložený osobou, voči ktorej je tento rozsudok vykonateľný, a zároveň ktorému nepredchádzalo podanie nijakého návrhu na uznanie rozhodnutia.

102

Situácia, z ktorej je potrebné vychádzať v prípade návrhu na neuznanie, je odlišná.

103

Dôvod tejto odlišnosti spočíva v tom, že navrhovateľ je v takejto situácii osobou, proti ktorej sa môže predložiť návrh na vyhlásenie vykonateľnosti.

104

Keďže požiadavky uvedené v bode 101 tohto rozsudku už nie sú odôvodnené, osoba, proti ktorej smeruje návrh na neuznanie, nemôže byť zbavená možnosti predložiť podania k návrhu.

O tretej otázke

108

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či má vnútroštátny súd, na ktorý nositeľ rodičovských práv a povinností podal návrh na neuznanie súdneho rozhodnutia členského štátu pôvodu, ktorým sa nariaďuje vrátenie dieťaťa do štátu pôvodu, vo vzťahu ku ktorému bolo vydané osvedčenie na základe článku 42 nariadenia, tento návrh preskúmať na základe ustanovení kapitoly III oddielov 1 a 2 nariadenia, ako sa stanovuje v jeho článku 40 ods. 2.

109

Ako vyplýva z odpovedí na predchádzajúce otázky, návrh na neuznanie súdneho rozhodnutia nie je prípustný, pokiaľ bolo vydané osvedčenie podľa článku 42 nariadenia. V takejto situácii rozsudok, ktorý bol osvedčený, sa stáva vykonateľným bez možnosti podania námietky proti jeho uznaniu.

110

Po vydaní rozsudku o nevrátení dieťaťa a jeho oznámení súdu pôvodu je na účely vydania osvedčenia podľa článku 42 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, bezvýznamné, že výkon tohto rozsudku bol odložený, že tento rozsudok bol zmenený, zrušený alebo z akéhokoľvek dôvodu nenadobudol právoplatnosť, alebo bol nahradený rozsudkom o navrátení dieťaťa, pokiaľ skutočne nedošlo k návratu dieťaťa. Keďže nevznikla žiadna pochybnosť, pokiaľ ide o pravosť tohto osvedčenia, ktoré bolo vypracované podľa vzorového tlačiva uvedeného v prílohe IV nariadenia, námietka proti uznaniu rozsudku o navrátení dieťaťa je neprípustná a dožiadanému súdu prináleží len konštatovať vykonateľnosť osvedčeného rozsudku a vyhovieť okamžitému návratu dieťaťa.

2.

Okrem prípadov, keď sa konanie týka osvedčeného rozsudku podľa článku 11 ods. 8 a článkov 40 až 42 nariadenia č. 2201/2003, môže každý zainteresovaný účastník navrhnúť neuznanie súdneho rozhodnutia, a to aj napriek tomu, že návrh na uznanie sa predtým nepredložil.

3.

Článok 31 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003, pokiaľ stanovuje, že ani osoba, proti ktorej sa o výkon žiada, ani dieťa nemôžu v tomto štádiu predložiť podania k návrhu, sa neuplatní v konaní o neuznaní súdneho rozhodnutia začatom bez predchádzajúceho predloženia návrhu o uznanie toho istého rozhodnutia. V takejto situácii odporca domáhajúci sa uznania môže predložiť podania k návrhu.