T-335/08

žalobcovia,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: V. Di Bucci a E. Righini, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

* Jazyk konania: taliančina.

II - 3327

II - 3328

BNP PARIBAS A BNL/KOMISIA

vyhlásil tento

Rozsudok

Okolnosti predchádzajúce sporu

Predmetná talianska právna úprava

4 Vkladajúca inštitúcia bola naopak okamžite zdanená zo zostávajúcich 15 % kapitá- lových ziskov realizovaných pri prevodoch bežnou sadzbou dane z príjmov právnic- kých osôb. Zároveň s týmto zdanením bola táto suma 15 % kapitálového zisku pripísa- teľná ako zvýšenie daňovej hodnoty akcií nadobudnutých za vklad a daňovej hodnoty prevedeného majetku v účtovníctve vkladajúcej inštitúcie a spoločnosti, do ktorej sa prevod uskutočnil.

5 Táto schéma čiastočnej daňovej neutrality, ktorú zaviedol zákon č. 218/1990, preto spôsobovala dvojité nevyrovnanie účtovných hodnôt voči daňovým hodnotám, teda nevyrovnanie týchto daňových hodnôt tak na úrovni prevedeného majetku (účtov- níctvo spoločnosti, do ktorej sa prevod uskutočnil), ako aj na úrovni akcií nadobud- nutých za vklad (účtovníctvo vkladajúcej inštitúcie). Zatiaľ čo účtovné hodnoty pre- vedeného majetku a akcií nadobudnutých za vklad zodpovedali bežnej hodnote tohto majetku ku dňu vkladu, daňové hodnoty tohto majetku a akcií sa rovnali daňovej

II - 3330

BNP PARIBAS A BNL/KOMISIA

hodnote majetku, ak bol vo vlastníctve vkladajúcej inštitúcie, zvýšenej o 15 % dosiah- nutého a okamžite zdaneného kapitálového zisku.

6 Článok 2 legge no 489 su proroga del termine di cui all’articolo 7, comma 6, della legge 30 luglio 1990, no 218, recante disposizioni per la ristrutturazione e la integrazione del patrimonio degli istituti di credito di diritto pubblico, nonche’altre norme sugli isti- tuti medesimi (zákon č. 489 týkajúci sa najmä predĺženia lehoty stanovenej v článku 7 ods. 6 zákona č. 218/1990) z 26. novembra 1993 (GURI č. 284 z 3. decembra 1993) zaviedol pre verejné úverové inštitúcie, ktorých kapitálový fond vlastnil úplne ale- bo väčšinovo štát, povinnosť mať od 30. júna 1994 formu akciovej spoločnosti podľa podrobností, ktoré stanovil zákon č. 218/1990.

9 Článkom 23 decreto legislativo no 41 su misure urgenti per il risanamento della finan- za pubblica e per l’occupazione nelle aree depresse (legislatívny dekrét č. 41 o nalieha- vých opatreniach na ozdravenie verejných financií a zamestnanosti v znevýhodnených oblastiach) z 23. februára 1995 (GURI č. 45 z 23. februára 1995, ďalej len „legislatívny dekrét č. 41/1995“) taliansky zákonodarca po prvýkrát priznal spoločnostiam, do kto- rých sa uskutočnil prevod majetku podľa zákona č. 218/1990, možnosť vyrovnať da- ňové hodnoty prevedeného majetku a akcií nadobudnutých vkladajúcimi inštitúciami s vyššími účtovnými hodnotami tohto majetku a akcií, čím odstránil nevyrovnanie daňových hodnôt a oslobodil od odloženia dane povinnú rezervu vytvorenú v úč- tovníctve vkladajúcej inštitúcie. Toto vyrovnanie bolo podmienené tým, že spoloč- nosť, do ktorej sa uskutočnil prevod, zaplatila náhradnú daň v sadzbe 14 % za samot- né vyrovnanie daňovej hodnoty vloženého majetku, alebo 18 % za vyrovnanie nielen daňovej hodnoty tohto majetku, ale aj akcií, ktoré dostala vkladajúca inštitúcia. Ak bola využitá možnosť vyrovnania, musela sa týkať celého majetku vloženého v rámci reorganizácie, ku ktorej došlo podľa zákona č. 218/1990, pričom sa nemohla rozšíriť na iný majetok, ktorého daňová hodnota bola nižšia než účtovná hodnota.

10 Keďže smernica 90/434 sa uplatňuje iba na reorganizácie spoločností v rôznych člen- ských štátoch, Talianska republika prostredníctvom decreto legislativo no 358 su ri- ordino delle imposte sui redditi applicabili alle operazioni di cessione e conferimento di aziende, fusione, scissione et permuta di partecipazioni (legislatívny dekrét č. 358

II - 3333

ROZSUDOK

Z 1. 7. 2010 — VEC T-335/08

14 Prostredníctvom legge no 342 su misure in materia fiscale (zákon č. 342 o opatreniach v daňovej oblasti) z 21. novembra 2000 (riadna príloha GURI č. 276 z 25. novem- bra 2000, ďalej len „zákon č. 342/2000“) taliansky zákonodarca zaviedol tri dočasné schémy.

15 Prvá schéma, ktorá vyplývala z článku 10 zákona č. 342/2000, sa týkala prehodnotenia určitého majetku podnikov. Toto ustanovenie umožňovalo podnikom „prehodnotiť hmotný a nehmotný majetok s výnimkou majetku, na ktorého výrobu alebo výmenu je orientovaná činnosť podniku, ako aj účasti v kontrolovaných alebo prepojených spoločnostiach podľa článku 2359 Občianskeho zákonníka, pokiaľ tieto účasti tvoria investičný majetok podľa súvahy týkajúcej sa účtovného obdobia, ktoré sa skončilo najneskôr 31. decembra 1999“.

16 Podľa článku 12 zákona č. 342/2000 táto schéma prehodnotenia ukladala zaplate- nie náhradnej dane so sadzbou 19 % pri odpisovanom majetku a so sadzbou 15 % pri neodpisovanom majetku, a to z vyšších hodnôt zapísaných do súvahy v dôsledku prehodnotenia.

17 Druhá schéma, ktorá vyplývala z článku 14 zákona č. 342/2000, sa týkala, pokiaľ ide o majetok uvedený v článku 10 zákona č. 342/2000, vyrovnania daňových hodnôt s vyššími účtovnými hodnotami zapísanými v súvahe. Článok 14 tak stanovoval, že „ustanovenia článku 12 možno uplatniť na uznanie vyšších hodnôt, ktoré sú zapísané v súvahe podľa v článku 10…, majetku takisto uvedeného v článku 10 na účely dane z príjmov fyzických osôb, dane z príjmov právnických osôb a regionálnej dane z pro- dukčných činností“.

2. Rozdiel podliehajúci náhradnej dani podľa odseku 1 sa považuje za daňovo uznaný výdavok za majetok, na ktorý sa vzťahuje tento rozdiel, od nasledujúceho účtovného obdobia po období uvedenom v odseku 1. Rovnaký rozdiel sa považuje za daňovo uznaný výdavok za akcie, ktoré získala prevádzajúca spoločnosť alebo organizácia, v rozsahu ich hodnoty, ktorá vyplýva zo súvahy týkajúcej sa účtovného obdobia alebo

II - 3335

ROZSUDOK

Z 1. 7. 2010 — VEC T-335/08

obdobia správy prebiehajúceho v čase ukončenia účtovného obdobia uvedeného v od- seku 1. V dôsledku toho sú v rovnakej sume považované za podliehajúce dani rezervy alebo fondy, ktoré sú tvorené voči najvyšším zapísaným hodnotám pri prevode…

3. Spoločnosti uvedené v odseku 1 môžu namiesto náhradnej dane podľa toho istého odseku uplatniť náhradnú daň vo výške 15 %. V tomto prípade nie je rozdiel podlieha- júci náhradnej dani daňovo uznaný pre prevádzajúcu spoločnosť alebo organizáciu.

…

Článok 19

Ustanovenia článku 17 sa uplatnia takisto na subjekty, ktorým sú určené prevody podľa článku 4 ods. 1 [legislatívneho dekrétu č. 358/1997].“

20 V článku 20 zákona č. 342/2000 sa stanovili podrobné pravidlá pre náhradnú daň z kapitálových ziskov, ktorá sa má zaplatiť, a príslušnú daňovú úľavu v prospech akci- onárov, ktorí dostávajú dividendy z daňovo uznaných kapitálových ziskov.

21 Článkom 3 ods. 1 legge no 448 su disposizioni per la formazione del bilancio annu- ale e pluriennale dello Stato (legge finanziaria 2002) [zákon č. 448 obsahujúci usta- novenia o vytvorení ročného a viacročného rozpočtu štátu (finančný zákon 2002)] z 28. decembra 2001 (riadna príloha GURI č. 301 z 29. decembra 2001, ďalej len „zá- kon č. 448/2001“) taliansky zákonodarca rozšíril uplatniteľnosť schém prehodnotenia a vyrovnania podľa článkov 10 a 14 zákona č. 342/2000 na majetok, ktorý vyplýva zo súvahy týkajúcej sa účtovného obdobia ukončeného pred 31. decembrom 2000, prostredníctvom zaplatenia náhradnej dane s nezmenenými sadzbami 19 % pri odpi- sovanom majetku a 15 % pri neodpisovanom majetku.

II - 3337

ROZSUDOK

Z 1. 7. 2010 — VEC T-335/08

II - 3338

BNP PARIBAS A BNL/KOMISIA

26 Toto ustanovenie teda zmenilo článok 10 zákona č. 342/2000 takým spôsobom, že podnikom umožnilo využiť mechanizmus dobrovoľného prehodnotenia pri majetku, ktorý sa nachádzal v súvahe z účtovného obdobia ukončeného najneskôr 31. decem- bra 2002.

27 Toto ustanovenie takisto umožnilo podnikom využiť schému vyrovnania, ktorú upra- vuje článok 14 zákona č. 342/2000. Článok 14 im totiž poskytoval možnosť využiť schému vyrovnania pre rovnaký majetok, aký mohol byť predmetom mechanizmu prehodnotenia, ktorý upravuje článok 10 zákona č. 342/2000. V dôsledku toho boli všetky podniky oprávnené odstrániť nevyrovnanie účtovných hodnôt voči daňovým hodnotám majetku prostredníctvom zaplatenia náhradnej dane so sadzbou 19 % na vyrovnanie odpisovaného majetku a 15 % na vyrovnanie neodpisovaného majetku.

28 Článok 2 ods. 26 zákona č. 350/2003 stanovuje:

„Ustanovenia článkov 17, 18 a 20 [zákona č. 342/2000] možno uplatniť aj na majetok, ktorý vyplýva zo súvahy týkajúcej sa účtovného obdobia prebiehajúceho k 31. decem- bru 2003. V takom prípade sa sadzba náhradnej dane 19 % znižuje na 12 % a sadzba 15 % na 9 %. Náhradná daň splatná na základe ustanovení uvedených v tomto odseku musí byť uhradená v troch splátkach bez zaplatenia úrokov pred splatnosťou zostá- vajúcej dane z príjmov v týchto sumách pre jednotlivé roky: 50 % v roku 2004, 25 % v roku 2005 a 25 % v roku 2006. O uplatnenie náhradnej dane sa musí požiadať v da- ňovom priznaní týkajúcom sa zdaňovacieho obdobia, v ktorom sa uskutoční zníženie hodnôt.“

32 Dňa 11. marca 2008 Komisia prijala rozhodnutie 2008/711/ES o štátnej pomoci C 15/07 (ex NN 20/07) uplatňovanej Talianskom, týkajúcej sa daňových stimulov v prospech niektorých úverových inštitúcií v reorganizácii (Ú. v. EÚ L 237, s. 70, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

II - 3340

BNP PARIBAS A BNL/KOMISIA

33 V napadnutom rozhodnutí Komisia po tom, čo opísala pravidlá upravujúce zdanenie kapitálových ziskov v talianskom daňovom systéme (odôvodnenia č. 13 až 56 napad- nutého rozhodnutia), správne konanie a pripomienky Talianskej republiky a zaintere- sovaných strán (odôvodnenia č. 57 až 79 napadnutého rozhodnutia), pristúpila k po- súdeniu článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003 so zreteľom na právnu úpravu v oblasti štátnej pomoci.

34 Komisia po tom, čo uviedla, že podmienka existencie štátnej pomoci týkajúca sa po- užitia štátnych zdrojov je splnená (odôvodnenie č. 81 napadnutého rozhodnutia), preskúmala podmienku týkajúcu sa existencie selektívnej výhody a jej odôvodnenie vzhľadom na charakter schémy (odôvodnenia č. 82 až 107 napadnutého rozhodnutia).

35 V tomto rámci Komisia pripomenula svoje stanovisko, podľa ktorého schémy da- ňovej neutrality, ktoré boli zavedené zákonom č. 218/1990 a článkom 4 legislatív- neho dekrétu č. 358/1997, nepredstavujú štátnu pomoc, keďže odklad dane spojený s uplatnenou daňovou neutralitou je podľa nej oprávnený na základe logiky daňového systému (odôvodnenia č. 82 až 86 napadnutého rozhodnutia).

40 Komisia usúdila, že táto daňová schéma poskytla výhodu rovnajúcu sa rozdielu medzi daňou skutočne zaplatenou na vyrovnanie hodnoty majetku a bežnou daňou, ktorá by bola zaplatená, ak by sa toto vyrovnanie vykonalo bez existencie ustanovení článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003 (odôvodnenie č. 91 napadnutého rozhodnutia), a okrem iného poznamenala, že náhradná daň sa platila v troch ročných splátkach bez úrokov, zatiaľ čo bežná daň by bola v roku 2004 splatná v plnej výške (odôvodnenie č. 92 na- padnutého rozhodnutia).

II - 3342

BNP PARIBAS A BNL/KOMISIA

41 Komisia poukázala na pripomienky zainteresovaných strán, podľa ktorých po prvé žiadny z príjemcov predmetnej schémy by nebol ochotný vyrovnať svoj majetok, ak by preto musel zaplatiť bežnú daň, po druhé ostatné spoločnosti, ktoré nepodlieha- li reorganizáciám podľa zákona č. 218/1990, by získali výhody z implicitnej schémy na vyrovnanie podľa článku 2 ods. 25 zákona č. 350/2003 za všeobecných, v pod- state rovnakých podmienok upravených v článku 14 zákona č. 342/2000 a po tretie treba zohľadniť dane zaplatené v čase pôvodných prevodov, čo má za následok, že v skutočnosti nedošlo k žiadnemu zvýhodneniu (odôvodnenia č. 94 a 95 napadnutého rozhodnutia).

42 Komisia „však zdôraz[nila], že schéma uvedená v článku 2 ods. 25 zákona č. 350/2003 nepredstavuje daňové vyrovnanie nevyrovnaných hodnôt vyplývajúcich z daňovo neutrálnych reorganizácií, ale skôr schému na daňové precenenie, ktorá umožnila dosiahnutie skrytých kapitálových ziskov vyplývajúcich z úpravy daňovej hodnoty majetku prijímajúcich spoločností na aktuálnu hodnotu majetku“. Komisia „sa do- mnieva[la], že tieto dve schémy nie sú porovnateľné, a okrem toho zastáva[la] názor, že schéma na daňové precenenie podľa článku 2 ods. 25 zákona č. 350/2003 nie je rovnocenná so schémou na vyrovnanie dane na základe článku 2 ods. 26 toho istého zákona vzhľadom na rozdiel v zákonných sadzbách náhradnej dane stanovených na základe týchto dvoch schém“ (odôvodnenie č. 96 napadnutého rozhodnutia).

45 V odôvodnení č. 100 napadnutého rozhodnutia Komisia okrem toho usúdila, že uplatnenie nižšej sadzby dane sa nemôže jednoducho považovať za kompenzáciu ná- kladnejšieho zdaňovania kapitálových ziskov vyplývajúcich z reštrukturalizácií ban- kového sektora podľa zákona č. 218/1990, ktoré sú rozdelené medzi akcionárov ako dividendy, v porovnaní so zdanením kapitálových ziskov rozdelených ako dividendy, ktoré vyplývajú z iných reorganizácií na základe schémy daňovej neutrality. Podľa Komisie s takým stanoviskom nemožno súhlasiť, pretože uplatnenie rôznych náhrad- ných daní na kapitálové zisky nemožno vždy odôvodniť rôznymi daňovými náklad- mi uplatniteľnými v prípade, že sa odložené kapitálové zisky rozdelia ako dividendy. Komisia poznamenala, že prijatie podobného odôvodnenia by sa rovnalo povoleniu uplatňovať rôzne účinné sadzby daní z príjmu právnických osôb na niektoré spoloč- nosti iba preto, že sa podieľali na určitých typoch reorganizácií uprednostňovaných štátom.

46 Komisia navyše usúdila, že daňová výhoda vyplývajúca z uplatnenia schémy vyrov- nania podľa článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003 sa nemôže považovať za výhodu „de

II - 3344

BNP PARIBAS A BNL/KOMISIA

minimis“, že predpokladaná obmedzenosť tejto výhody nie je sama osebe dostatoč- ným dôvodom na vylúčenie kvalifikácie ako štátnej pomoci a že sa nemožno odvolať ani na výnimku „de minimis“, pokiaľ ide o netransparentné opatrenie pomoci (odô- vodnenia č. 101 a 102 napadnutého rozhodnutia).

47 Komisia okrem toho usúdila, že schéma vyrovnania podľa článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003 nepredstavuje prispôsobenie všeobecného systému osobitným charak- teristikám bankového sektora, ale skôr selektívnu výhodu, ktorá má vplyv na kon- kurencieschopnosť úverových inštitúcií zapojených do reorganizácie podľa zákona č. 218/1990. Okrem toho podľa nej táto schéma nie je obmenou schémy zavedenej zákonom č. 342/2000, lebo vyrovnanie v zmysle zákona č. 350/2003 je obmedzenejšie ako všeobecné vyrovnanie upravené v zákone č. 342/2000 (odôvodnenia č. 105 a 106 napadnutého rozhodnutia).

51 Komisia preto dospela k záveru, že vymáhanie pomoci sa musí obmedziť výlučne na rozdiel medzi daňou splatnou v prípade precenenia majetku držaného na základe článku 2 ods. 25 zákona č. 350/2003 a daňou skutočne zaplatenou na základe článku 2 ods. 26 rovnakého zákona (odôvodnenie č. 120 napadnutého rozhodnutia).

52 V dôsledku toho Komisia rozhodla takto:

„Článok 1

Výnimočná daňová schéma na základe článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003, ktorú [Talianska republika] implementoval[a], predstavuje štátnu pomoc a nie je zlučiteľná so spoločným trhom.

II - 3346

BNP PARIBAS A BNL/KOMISIA

…

II - 3347

ROZSUDOK

Z 1. 7. 2010 — VEC T-335/08

Článok 5

Toto rozhodnutie je určené Talianskej republike.“

Konanie a návrhy účastníkov konania

BNP PARIBAS A BNL/KOMISIA

56 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

— odmietol žalobu ako neprípustnú,

— subsidiárne zamietol žalobu ako nedôvodnú,

— zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.

Právny stav

58 Komisia opiera svoje výhrady o judikatúru Súdneho dvora a Všeobecného súdu, ktoré opakovane považovali za neprípustné žaloby podané skutočnými alebo potenciálny- mi príjemcami schémy pomoci proti rozhodnutiam, ktoré vyhlásili tieto schémy za nezlučiteľné so spoločným trhom.

59 Komisia neignoruje rozsudky Všeobecného súdu, ktoré naopak smerovali k vyhlá- seniu prípustnosti určitých žalôb podaných príjemcami schém pomoci, ktoré boli vyhlásené za nezlučiteľné, z dôvodu, že žalobcovia boli povinní vrátiť pomoc, ktorá im bola poskytnutá na základe týchto schém. Má však pochybnosť, či táto judikatúra rešpektuje zásady, ktoré upravujú žaloby o neplatnosť podané jednotlivcami.

60 Subsidiárne, v prípade, ak by Všeobecný súd usúdil, že postavenie skutočného prí- jemcu umožňuje konštatovať prípustnosť žaloby, Komisia v podstate uvádza, že BNL nemá aktívnu legitimáciu, keďže ju nemožno považovať za skutočného prí- jemcu predmetných opatrení, lebo spoločnosť, ktorá vlastnila podnik a nadobudla svojho času vklad v rámci schémy daňovej neutrality upravenej v článku 7 zákona č. 218/1990 (ďalej len „predchádzajúca BNL“), bola včlenená do BNP. Skutočnosť, že do BNL bol vložený bankový odbor predchádzajúcej BNL, nemá nič spoločné s pro- spechom z pomoci a s jej vrátením. Ďalej subsidiárne, ak by sa z dôvodu skutočností, ktoré sú Komisii neznáme, ukázalo, že vrátiť pomoc má BNL a nie BNP, bola by ne- prípustná žaloba, ktorú podala BNP.

II - 3350

BNP PARIBAS A BNL/KOMISIA

61 Žalobcovia spochybňujú argumentáciu Komisie. Judikatúra podľa nich jasne uzna- la osobný záujem skutočných príjemcov pomoci poskytnutej podľa schémy pomoci, ktorej sa týka rozhodnutie Komisie, ktoré ju vyhlasuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom a ukladá členskému štátu povinnosť vymáhať poskytnutú pomoc.

65 Súdny dvor tak rozhodol, že podnik v zásade nemôže podať žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu Komisie, ktorým zakazuje odvetvovú schému pomoci, ak je týmto roz- hodnutím dotknutý len z dôvodu svojej príslušnosti k predmetnému odvetviu a svoj- ho postavenia potenciálneho príjemcu tejto schémy. Takéto rozhodnutie totiž voči tomuto podniku vystupuje ako všeobecne záväzné opatrenie, ktoré sa uplatňuje na objektívne určené situácie a spôsobuje právne účinky s ohľadom na určitú kategóriu osôb vymedzených všeobecným a abstraktným spôsobom (pozri rozsudky Súdneho dvora z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C-298/00 P, Zb. s. I-4087, bod 37 a tam citovanú judikatúru, a zo 17. septembra 2009, Komisia/Koninklijke Friesland Cam- pina, C-519/07 P, Zb. s. I-8495, bod 53; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 2. februára 1988, Kwekerij van der Kooy a i./Komisia, 67/85, 68/85 a 70/85, Zb. s. 219, bod 15).

66 Súdny dvor však vo svojom rozsudku z 19. októbra 2000, Taliansko a Sardegna Lines/ Komisia (C-15/98 a C-105/99, Zb. s. I-8855, body 34 a 35), tiež rozhodol, že vzhľa- dom na to, že podnik žalobca bol predmetným rozhodnutím v tejto veci dotknutý nielen ako podnik v odvetví námornej dopravy na Sardínii, ktorý je potenciálnym príjemcom schémy pomoci sardínskym vlastníkom lodí, ale aj vo svojom postave- ní skutočného príjemcu individuálnej pomoci poskytnutej na základe tejto schémy, ktorej vymáhanie nariadila Komisia, bol uvedeným rozhodnutím osobne dotknutý a jeho žaloba namierená proti tomuto rozhodnutiu bola prípustná (pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Taliansko/Komisia, už citovaný v bode 65 vyššie, bod 39).

71 Po tretie, v rovnaký deň sa predchádzajúca BNL okamžite po prevode zlúčila s BNP, prvým žalobcom, a BNP v dôsledku tejto transakcie prevzala práva a povinnosti pred- chádzajúcej BNL, čím sa stala nástupcom predchádzajúcej BNL vo všetkým právnych vzťahoch, ktoré sa jej týkali, vrátane konaní začatých pred zlúčením.

72 Z týchto okolností vyplýva, že výhoda, ktorú predchádzajúca BNL získala zo spornej daňovej schémy, bola prevedená buď na BNP pri zlúčení spomenutom v predošlom bode, alebo na BNL pri prevode odvetvia bankových činností predchádzajúcej BNL na túto spoločnosť, a preto treba buď BNP, alebo BNL považovať za skutočného prí- jemcu pomoci, ktorá by bola poskytnutá na základe predmetnej schémy, a z tohto dôvodu za osobne dotknutú napadnutým rozhodnutím.

II - 3353

ROZSUDOK

Z 1. 7. 2010 — VEC T-335/08

73 Žalobcovia v odpovedi na otázku, ktorú položil Všeobecný súd, uviedli, že skutočným príjemcom sporného opatrenia bola BNP z dôvodu spomínaného zlúčenia, čo bolo zaznamenané v zápisnici z pojednávania.

74 Z toho vyplýva, že BNP je osobne dotknutá napadnutým rozhodnutím.

78 Žalobcovia uvádzajú dva dôvody zrušenia. Prvý žalobný dôvod je založený na po- rušení článku 87 ods. 1 ES tým, že Komisia nesprávne konštatovala existenciu štát- nej pomoci, pokiaľ ide o schému neposkytujúcu výhodu v zmysle tohto ustanovenia. Druhý žalobný dôvod je založený na porušení povinnosti odôvodnenia, ktoré vyplýva zo skutkového omylu.

79 Je potrebné začať preskúmaním druhého žalobného dôvodu.

O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia, ktoré vyplýva zo skutkového omylu

— Tvrdenia účastníkov konania

80 Žalobcovia vytýkajú Komisii, že v napadnutom rozhodnutí ignorovala schému vyrov- nania podľa článku 2 ods. 25 zákona č. 350/2003, ktorú mala porovnať so schémou vyrovnania podľa článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003. Talianske orgány i žalobcovia pritom v konaní vo veci formálneho zisťovania Komisiu upozornili, že má uskutočniť také porovnanie medzi týmito dvomi schémami, aby zistila, či druhá schéma posu- dzovaná ako celok poskytuje nejakú výhodu v porovnaní s prvou.

II - 3355

II - 3356

BNP PARIBAS A BNL/KOMISIA

84 Skutočnosť, že táto schéma vyrovnania podľa článku 2 ods. 25 zákona č. 350/2003 bola skutočne uplatňovaná a prístupná pre každý zainteresovaný podnik, navyše do- kazujú údaje uvedené v spise.

85 Žalobcovia dodávajú, že ak by Komisia uskutočnila porovnanie medzi schémami vy- rovnania podľa článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003 a podľa článku 2 ods. 25 rov- nakého zákona, zistila by, že prvá schéma neposkytuje nijakú hospodársku výhodu v porovnaní s druhou. Vysvetlenia, ktoré Komisia uviedla vo vyjadrení k žalobe na

odôvodnenie

nezohľadnenia druhej schémy vyrovnania, sú pokusom o dodatočné odôvodnenie, a preto sú neprípustné.

86 Komisia tvrdí, že rovnako ako žalobcovia sa domnieva, že uplatňovanie článku 14 zákona č. 342/2000 bolo predĺžené článkom 2 ods. 25 zákona č. 350/2003. To však nemá vplyv na správnosť odôvodnenia uvedeného v odôvodnení č. 96 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého článok 2 ods. 25 zákona č. 350/2003 predĺžil uplatňova- nie ustanovení s odlišnou povahou než tých, ktorých uplatňovanie bolo predĺžené odsekom 26 rovnakého článku. Hoci je pravda, že toto odôvodnenie sa mohlo ex- plicitnejšie odvolávať na prehodnotenie i vyrovnanie, ktoré boli obidve predmetom predĺženia podľa odseku 25, skutočnosťou zostáva, že ústredná úvaha je jasná a dáva do protikladu „daňové vyrovnanie nevyrovnaných hodnôt vyplývajúcich z daňovo neutrálnych reorganizácií“ a „[dosahovanie] skrytých kapitálových ziskov vyplývajú- cich z úpravy daňovej hodnoty majetku prijímajúcich spoločností na aktuálnu hod- notu majetku“.

90 Napokon Komisia síce usúdila, že musí obmedziť vymáhanie na rozdiel medzi na jed- nej strane daňou splatnou za prehodnotenie upravené v článku 10 zákona č. 342/2000 a za vyrovnanie nedosiahnutých kapitálových ziskov upravené v článku 14 rovnaké- ho zákona, platnosť obidvoch predĺžená článkom 2 ods. 25 zákona č. 350/2003, a na druhej strane daňou skutočne zaplatenou podľa článku 17 zákona č. 342/2000, plat- nosť predĺžená článkom 2 ods. 26 zákona č. 350/2003. No ak by sa aj pripustilo to, čo bolo uvedené vyššie, a ak by táto voľba mala byť nekoherentná vo vzťahu k úvahám, ktoré predchádzali záveru o existencii štátnej pomoci, táto nekoherentnosť by bola na prospech príjemcov schémy, medzi ktorými sa nachádzajú žalobcovia, ktorí nemajú

II - 3358

BNP PARIBAS A BNL/KOMISIA

žiaden záujem na jej spochybnení. Takisto je zrejmé, že v prípade zrušenia pre nedo- statočné odôvodnenie by Komisia musela opätovne preskúmať predmetné opatrenie a vydať nové rozhodnutie.

91 Komisia sa v každom prípade domnieva, že druhý žalobný dôvod je irelevantný. Jed- nak hoci žalobcovia tvrdia, že vyrovnanie podľa článku 2 ods. 25 zákona č. 350/2003 a vyrovnanie podľa článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003 sú dva odlišné nástroje, aj keď sa opierajú o úvahy odlišné od úvah Komisie, podrobnejšie porovnanie týchto dvoch nástrojov by nemohlo zmeniť závery uvedené v napadnutom rozhodnutí.

93 Podľa ustálenej judikatúry odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES musí byť pri- spôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úva- hy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce zúčastneným osobám pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho. Požiadavka odôvodnenia musí byť posudzovaná v závislosti od okolností prípadu, najmä v závislosti od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, kto- rým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okol- nosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, sa má po- sudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale takisto s ohľadom na jeho kontext, ako aj na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C-367/95 P, Zb. s. I-1719, bod 63 a tam citovanú judikatúru).

94 Okrem toho, hoci Komisia v odôvodnení rozhodnutí, ktoré musí prijať na zabezpeče- nie uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže, nie je povinná vyjadriť sa ku všetkým skutkovým a právnym okolnostiam ani k úvahám, ktoré ju viedli k prijatiu takéhoto rozhodnutia, skutočnosťou zostáva, že v zmysle článku 253 ES je povinná uviesť as- poň skutočnosti a úvahy, ktoré majú základnú dôležitosť v štruktúre jej rozhodnutia, umožňujúce súdu Spoločenstva a dotknutým osobám oboznámiť sa s podmienkami, za ktorých Komisia uplatnila Zmluvu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvé- ho stupňa z 15. septembra 1998, European Night Services a i./Komisia, T-374/94, T-375/94, T-384/94 a T-388/94, Zb. s. II-3141, bod 95 a tam citovanú judikatúru).

II - 3361

ROZSUDOK

Z 1. 7. 2010 — VEC T-335/08

99 Podľa Komisie vyrovnanie na základe článku 2 ods. 25 zákona č. 350/2003 rovna- ko ako vyrovnanie na základe článku 14 zákona č. 342/2000, ktorého uplatňovanie predlžuje, bolo určené na vyrovnanie hodnôt majetku nevyrovnaných nie pri pred- chádzajúcej reorganizácii podnikov, ale pri predchádzajúcom prehodnotení, v rámci ktorého, „aby spoločnosti nemuseli platiť daň zo zatiaľ nerealizovaných kapitálových ziskov, daňový systém vo všeobecnosti povoľuje zmrazenie daňových kapitálových ziskov, pričom majetok má naďalej historickú daňovú hodnotu, ktorá je nižšia ako účtovná“ (tretia veta odôvodnenia č. 18 napadnutého rozhodnutia). Inými slovami a ako to vyjadrila Komisia vo vyjadrení k žalobe, schéma vyrovnania podľa článku 2 ods. 25 zákona č. 350/2003 sa netýka dosiahnutých kapitálových ziskov, ktoré neboli vyrovnané, ale kapitálových ziskov, ktoré boli „len zapísané“, teda kapitálových ziskov, ktoré nie sú spojené s „neskoršou realizačnou udalosťou“.

100 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že Komisia vôbec neignorovala tvrdenie zain- teresovaných strán založené na schéme vyrovnania podľa článku 2 ods. 25 zákona č. 350/2003, ale na toto tvrdenie odpovedala a riadne odôvodnila svoju odpoveď, kto- rá obsahovala záver, že táto schéma vyrovnania je irelevantná.

101 Preto treba tento žalobný dôvod zamietnuť.

II - 3362

II - 3363

ROZSUDOK

Z 1. 7. 2010 — VEC T-335/08

105 V každom prípade, ak by sa aj pripustilo, že schéma normálnej dane je platným kri- tériom porovnania, je nutné konštatovať, že vyrovnanie článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003 neposkytuje nijakú skutočnú hospodársku výhodu v porovnaní s touto schémou.

106 Hospodárska výhoda vyplývajúca zo znížených sadzieb dane, ktoré sa uplatňujú v rámci tohto vyrovnania, je totiž úplne odstránená povinnosťou zaplatiť ihneď (po- čas vyrovnania) daň, ktorá by v opačnom prípade bola zaplatená buď neskôr (pri prí- padnom postúpení), alebo nikdy (ak by k postúpeniu nedošlo). Navyše vyrovnanie podľa článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003 sa uplatňuje povinne na celý majetok vlo- žený v rámci schémy daňovej neutrality v zmysle článku 7 zákona č. 218/1990, takže náhradná daň sa platila aj z majetku, ktorého postúpenie nebolo plánované (nehnu- teľnosti využívané na výkon bankovej činnosti), aj z majetku, z ktorého boli kapitálové zisky prakticky oslobodené od normálnej dane v prípade postúpenia (účasti tvoriace finančné investície).

107 Nie je pravda ani to, že schéma podľa článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003 poskytla výhodu spoločnostiam príjemcom z dôvodu zaplatenia náhradnej dane v troch splát- kach bez úrokov, zatiaľ čo bežná daň by bola splatná okamžite. V prípade postúpenia majetku by totiž daň z kapitálového zisku bolo možné rozdeliť bez úrokov na päť zdaňovacích období, čo je ešte výhodnejšie než schéma podľa článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003.

108 Schéma podľa článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003 rozhodne neposkytovala hospodár- sku výhodu. To navyše vysvetľuje, prečo všetky spoločnosti, do ktorých sa uskutočnil prevod majetku podľa zákona č. 218/1990, nevyužili okamžite schému vyrovnania, keď im bola v roku 2001 ponúknutá, čo viedlo zákonodarcu v roku 2003 k predĺženiu lehoty na využitie tejto schémy. Výhoda vyplývajúca z vyrovnania spočívala výlučne

112 Sadzby náhradnej dane splatnej za vyrovnanie podľa článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003 sú síce nižšie než sadzby dane splatnej za vyrovnanie podľa článku 2 ods. 25 zákona č. 350/2003. No celkové daňové zaťaženie týchto dvoch schém je v podstate zhodné, ak sa zohľadní celá daň z príjmov, ktorú zaplatili z kapitálových

II - 3365

ROZSUDOK

Z 1. 7. 2010 — VEC T-335/08

ziskov vyplývajúcich z vkladu obaja účastníci vkladu, a to vkladajúca inštitúcia a pod- nik, do ktorého sa prevod uskutočnil. Nezávisle aj od tejto úvahy sú rozdiely medzi sadzbou náhradnej dane splatnej pri schéme vyrovnania podľa článku 2 ods. 26 zá- kona č. 350/2003 a jej sadzbe splatnej pri vyrovnaní podľa článku 2 ods. 25 zákona č. 350/2003 odôvodnené aj úvahou, že prvé z týchto ustanovení ukladá vyrovnanie daňovej hodnoty celého vloženého majetku, zatiaľ čo druhé umožňuje vyrovnanie daňovej hodnoty určitého jednotlivého majetku.

113 Navyše tieto odlišné sadzby dane sú odôvodnené aj skutočnosťou, že zákon č. 218/1990 stanovuje odloženie dane, ktorú majú uhradiť vkladajúce inštitúcie, nielen z kapitá- lových ziskov z akcií, ale aj z rezerv, ktoré boli vytvorené na zisky z prevodov, pričom tieto vkladajúce inštitúcie už mohli zaplatiť daň z príjmov z kapitálových ziskov, ktoré podliehajú odloženiu dane, v prípade, ak postúpili nadobudnuté akcie alebo rozdelili rezervu, ktorej sa týkal zisk dosiahnutý z vkladu.

114 V dôsledku toho možnosť, ktorá je priznaná spoločnostiam, do ktorých sa uskutočnil prevod majetku v rámci schémy daňovej neutrality v zmysle zákona č. 218/1990, aby využili náhradnú daň, ktorej sadzba je nižšia v porovnaní so sadzbou v schéme vyrov- nania podľa článku 2 ods. 25 zákona č. 350/2003, neposkytuje týmto spoločnostiam hospodársku výhodu.

118 Napríklad prevody majetku, ktoré uskutočnili verejné úverové inštitúcie, podliehali úplne odlišnému režimu od režimu, ktorý svojho času upravoval prevody majetku, ktoré uskutočnili iné spoločnosti. Táto schéma daňovej neutrality v zmysle zákona č. 218/1990 nepredstavovala štátnu pomoc, čo navyše uznala aj Komisia, a okrem toho bola odôvodnená skutočnosťou, že sa uplatňovala na reštrukturalizácie, ku kto- rým nedošlo spontánne, ale na základe odporúčania a potom od roku 1993 povinne. Rýchle sa však ukázalo, že táto schéma je penalizujúca nielen sama osebe, ale aj v po- rovnaní s normálnym daňovým režimom prevodu majetku, lebo umožňovala celkové dvojité zdanenie kapitálových ziskov z prevedeného majetku, ktoré zaťažovalo i vkla- dateľa, i spoločnosť, do ktorej sa prevod uskutočnil. Žiaden opravný mechanizmus toho druhu, aký stanovuje článok 4 legislatívneho dekrétu č. 358/1997, pozostávajúci

II - 3367

ROZSUDOK

Z 1. 7. 2010 — VEC T-335/08

z kvalifikovania hodnoty čistého zvýšenia majetku, ku ktorému vklad viedol, ako divi- dendy, ktorú rozdelila spoločnosť príjemca spoločnosti vkladateľovi, nebol totiž zave- dený, aby zamedzil alebo zmiernil toto dvojité zdanenie.

119 Práve na zamedzenie tohto rizika celkového dvojitého zdanenia článok 23 legisla- tívneho dekrétu č. 41/1995 upravil možnosť dvojitého vyrovnania prostredníctvom zaplatenia náhradnej dane, pričom táto možnosť bola predĺžená v rokoch 2000, 2001 a 2003.

120 Navyše jedinečný charakter tejto schémy daňovej neutrality podľa zákona č. 218/1990 nespochybnilo zavedenie schémy daňovej neutrality pre prevody majetku, ktoré sa uskutočnili medzi obchodnými spoločnosťami a podnikateľskými subjektmi, na zá- klade článku 4 legislatívneho dekrétu č. 358/1997. Prvá schéma má totiž úplne iné vlastnosti ako druhá.

124 Reforma zdaňovania právnických osôb vykonaná legislatívnym dekrétom č. 344/2003 totiž umožnila odstrániť akékoľvek hospodárske dvojité zdanenie kapitálových ziskov z majetku, ktorý bol vložený v rámci schémy daňovej neutrality v zmysle článku 4 legislatívneho dekrétu č. 358/1997, teda zaťažujúce i prevádzajúce spoločnosti, i spo- ločnosti, do ktorých sa prevod uskutočnil.

125 Presnejšie táto reforma nahradila daň z príjmov právnických osôb (ďalej len „IRPEG“) daňou z príjmov spoločností (ďalej len „IRES“), ktorá sa uplatňuje so sadzbou 33 % na daňovníkov IRPEG, teda nielen na podnikateľské subjekty, ale aj na nepodnikateľské subjekty. Zatiaľ čo pred reformou sa dvojitému zdaneniu dividend zamedzovalo tým, že akcionárovi bol poskytnutý daňový úver zodpovedajúci IRPEG, ktorú zaplatila spoločnosť rozdeľujúca dividendy, po reforme sa mu zamedzovalo prostredníctvom oslobodenia dividend od IRES do výšky 95 % ich sumy.

II - 3369

ROZSUDOK

Z 1. 7. 2010 — VEC T-335/08

126 Osobitná schéma oslobodenia od dane nazývaná „oslobodenie podielov“ (oslobode- nie obchodných podielov od dane) bola rovnako zavedená pre kapitálové zisky, ktoré dosiahli spoločnosti daňovníci IRES pomocou odplatného postúpenia podielov, kto- ré boli zatriedené medzi finančné investície. Tieto kapitálové zisky, ktoré pochádzali z kapitalizácie dividend oslobodených od IRES do výšky 95 % ich sumy, boli zase na základe „oslobodenia podielov“ oslobodené od tejto dane do rovnakej percentuálnej výšky.

ziskov pochádzajúcich z odplatného postúpenia kvalifikovaných podielov, ako aj ná- hradnou daňou za daň z príjmov vo výške 12,50 % za kapitálové zisky pochádzajúce z odplatného postúpenia nekvalifikovaných podielov. Okrem toho všetky vkladajúce inštitúcie v rámci zákona č. 218/1990 boli nezávisle od zavedenia schémy „oslobo- denia podielov“ na rozdiel od vkladajúcich inštitúcií v rámci článku 4 legislatívneho dekrétu č. 358/1997 naďalej podliehali IRES, pokiaľ ide o rezervu, ktorej sa týkal roz- diel medzi účtovnou hodnotou nadobudnutých akcií a ich daňovou hodnotou, ak roz- delili túto rezervu svojim spoločníkom. V dôsledku toho schéma daňovej neutrality podľa zákona č. 218/1990 v skutočnosti zostávala schémou dvojitého odkladu.

130 Napokon voľba predĺžiť iba platnosť schémy vyrovnania za vklady uskutočnené v rámci zákona č. 218/1990, a nie schémy určenej obchodným spoločnostiam, do kto- rých sa uskutočnil prevod majetku v rámci schémy daňovej neutrality podľa článku 4 legislatívneho dekrétu č. 358/1997, sa vysvetľuje skutočnosťou, že po reforme zdaňo- vania právnických osôb iba prvá z týchto dvoch schém mohla ešte viesť k dvojitému zdaneniu kapitálových ziskov. Potreba upraviť vhodný režim pre zamedzenie dvoji- tého zdanenia teda už existovala len pri schéme prevodov, ktoré boli uskutočnené v rámci zákona č. 218/1990, a schéma podľa článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003 je teda odôvodnená štruktúrou talianskeho daňového systému.

131 V treťom rade, schéma vyrovnania podľa článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003 nepo- skytovala selektívnu hospodársku výhodu, keďže zákonodarca sa obmedzil na predĺ- ženie schémy, ktorú už spoločnosti, do ktorých sa uskutočnil prevod majetku podľa zákona č. 218/1990, mohli oprávnene využiť v priebehu predchádzajúcich zdaňova- cích období. Táto schéma vyrovnania, zavedená v roku 1995 a predĺžená v rokoch 2000 a 2001, určovala rovnaké sadzby dane, ako boli stanovené pre jej uplatnenie v roku 2003, pričom nikdy nebola kvalifikovaná ako štátna pomoc nezlučiteľná so spoločným trhom.

II - 3372

BNP PARIBAS A BNL/KOMISIA

by bola zaplatená, ak by príjemcovia uplatnili schému daňového prehodnotenia alebo daňového vyrovnania podľa článku 2 ods. 25 zákona č. 350/2003, a daňou skutočne zaplatenou na základe článku 2 ods. 26 rovnakého zákona.

136 V novej schéme po prijatí zákona č. 350/2003 sa už bežná úroveň zdanenia nemohla uplatňovať na vyrovnanie kapitálových ziskov zapísaných v súvahe v dôsledku reorga- nizácie, ktorých vyrovnanie už nebolo vo všeobecnosti možné, ale mohlo pozostávať iba z bežnej dane uplatniteľnej na príjmy právnických osôb.

137 Vyrovnanie podľa článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003 umožnilo úverovým inštitú- ciám, ktoré podliehali reorganizáciám podľa zákona č. 218/1990, aby vykázali kapi- tálové zisky dosiahnuté pri prevodoch, ale odložené na daňové účely. Predovšetkým vyrovnané kapitálové zisky mohli byť rozdelené ako dividendy spoločníkom bez toho, aby úverová inštitúcia bola povinná uhradiť daň z príjmov spoločností, čo by musela urobiť, ak by sa rozhodla rozdeliť rezervu v dôsledku reorganizácie, na ktorú sa vzťa- huje zákon č. 218/1990. Ďalej, ak by vyrovnané rezervy mohli viesť k odpisom, museli by byť vypočítané z nových hodnôt, ku ktorým sa dospelo v dôsledku vyrovnania. Na- pokon v prípade prípadného postúpenia by vyrovnané kapitálové zisky už nepodlie- hali dani z príjmov spoločností. Situácia žalobcov samotných konkrétne preukazuje to, čo bolo uvedené.

138 Naopak akýkoľvek iný podnik, ktorý bol reorganizovaný podľa článku 4 legislatívne- ho dekrétu č. 358/1997, by od roku 2003 nemohol vyrovnať všetky vložené rezervy a v prípade ich postúpenia by odložené kapitálové zisky podliehali bežnému zdaneniu.

142 Komisia dodáva, že podľa judikatúry existencia iných odchýlok od režimu bežného zdanenia nespochybňuje konštatovanie, že schéma podľa článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003 mala v skutočnosti charakter odchýlky a obmedzuje prospech zo svojho uplatnenia na určené osoby. Je preto potrebné zamietnuť akékoľvek tvrdenie, ktoré smeruje k porovnaniu odchylnej schémy vyhradenej pre úverové inštitúcie, ktoré sú

II - 3374

BNP PARIBAS A BNL/KOMISIA

reštrukturalizované podľa zákona č. 218/1990, predmetu tohto sporu, s prípadnými ďalšími odchylnými schémami.

143 Čo sa týka tvrdenia, podľa ktorého rozloženie zaplatenia náhradnej dane do troch rokov malo predstavovať nevýhodu v porovnaní s možnosťou uhradiť bežnú daň za päť rokov, nebolo predložené počas konania vo veci formálneho zisťovania, hoci tento aspekt bol zdôraznený v rozhodnutí o začatí konania. Navyše toto tvrdenie predpo- kladá bez toho, aby bol predložený dôkaz, že rozloženie na päť rokov bol uplatniteľné vždy aj na kapitálové zisky odložené na základe schém neutralizácie.

144 Naopak Komisia súhlasí so záverom žalobcov, podľa ktorého schému vyrovnania pre zapísané kapitálové zisky predĺženú článkom 2 ods. 25 zákona č. 350/2003 nemož- no považovať za schému normálneho zdanenia, ktorú možno použiť ako referenčnú, a preto tak neurobila.

146 Navyše metódu porovnania rôznych sadzieb zdanenia, ktorú navrhli žalobcovia, ne- možno odobriť z dôvodov vysvetlených v odôvodneniach č. 99 a 100 napadnutého rozhodnutia. Skutočnosť, že prevádzajúce úverové inštitúcie zaplatili pri prevode bežnú daň z 15 % dosiahnutých kapitálových ziskov, je podružným prvkom. Dôležité je to, že z kapitálových ziskov, ktoré boli neutralizované a ešte zapísané v súvahe, mali úverové inštitúcie, ktoré podliehali reorganizáciám podľa zákona č. 218/1990, výhodnejšiu sadzbu než ostatné spoločnosti, ktoré sa nachádzali v rovnakej skutko- vej a právnej situácii. Tento postoj je o to opodstatnenejší, že samotný základ úvah žalobcov nie je overený, pretože nie je známe a Komisia nebola povinná to analyzo- vať v rozhodnutí, ktoré sa týkalo schémy, ani aké množstvo pôvodných kapitálových ziskov mal každý príjemca ešte zapísané v súvahe, ani – tým skôr – či ostatné reor- ganizované spoločnosti, ktoré nepatrili do úverového odvetvia, uhradili bežné dane z rovnakých kapitálových ziskov a v akej výške.

147 Čo sa týka tvrdenia, podľa ktorého situácia úverových inštitúcií, ktoré boli reorgani- zované podľa zákona č. 218/1990, je odlišná od situácie všetkých ostatných podnikov, ktoré boli reorganizované podľa článku 4 legislatívneho dekrétu č. 358/1997, je po- trebné predovšetkým zdôrazniť, že nie Komisia, ale taliansky zákonodarca sa domnie- val, že toto posledné ustanovenie „v podstate opakovalo zákon [č. 218/1990]“, a preto obidva druhy podnikov mali mať prospech z rovnakej schémy vyrovnania. Ďalej, aj keď situácie, ktoré upravovali zákon č. 218/1990 a legislatívny dekrét č. 358/1997, boli podstatne odlišné, nemali vplyv na opatrenie dotknuté napadnutým rozhodnutím, ktoré spočívalo v daňovom zaobchádzaní s neskoršími vyrovnaniami odložených ka- pitálových ziskov.

151 Žalobcovia však zrejme takisto tvrdia, že daňové zaobchádzanie s vkladajúcimi inšti- túciami a spoločnosťami, do ktorých sa uskutočnili vklady, sa malo preskúmať globál- ne so zohľadnením zaťaženia obidvoch kategórií subjektov a najmä údajného dvoji- tého zdanenia. Žalobcovia pritom neberú do úvahy, že iné vkladajúce inštitúcie než verejné úverové inštitúcie nikdy nevyužili schému vyrovnania pri prevodoch majetku,

II - 3377

ROZSUDOK

Z 1. 7. 2010 — VEC T-335/08

keďže článok 19 zákona č. 342/2000 spomína len článok 17 a nie článok 18 rovnakého zákona, pričom posledný uvedený článok sa naopak uplatňuje na vkladajúce bankové nadácie.

152 Čo je podstatnejšie, nebolo by logické posudzovať rovnakým spôsobom daňové zaob- chádzanie s dvomi subjektmi, ktoré vo veľkej väčšine prípadov nemajú medzi sebou žiadnu spojitosť, ako je to v prípade, ak banková nadácia už nemá podiel v prijímajú- cej spoločnosti, alebo ktoré sú oddelené vo všetkých daňových hľadiskách, ako je to v prípade, ak je podiel menšinový.

153 Komisia takisto spochybňuje druhú časť predmetnej výhrady, podľa ktorej opatrenie je odôvodnené charakterom systému, pretože znížené sadzby dane podľa článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003, ktoré sú výhodnejšie ako sadzby podľa článku 2 ods. 25 zákona č. 350/2003, zohľadňujú zdanenie 15 % kapitálových ziskov, ktoré sú evido- vané v účtovníctve v čase prevodu podľa zákona č. 218/1990, bežnou daňou. Je totiž úlohou členského štátu, ktorý zaviedol také rozlišovanie medzi podnikmi v oblasti daňového zaťaženia, aby preukázal, že je skutočne odôvodnené charakterom a štruk- túrou predmetného systému.

156 Pokiaľ ide v treťom rade o tvrdenia týkajúce sa skutočnosti, že schéma vyrovnania podľa článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003 neposkytovala selektívnu hospodársku výhodu, keďže zákonodarca sa obmedzil na predĺženie schémy, ktorá už existovala, Komisia uvádza, že je nepodstatné, že situácia údajného príjemcu opatrenia sa zlep- šila alebo zhoršila vzhľadom na stav podľa skoršieho práva alebo že sa naopak v čase nevyvíjala. Riešenie, ktoré by spočívalo v tom, že kvalifikácia opatrenia ako štátnej pomoci by bola závislá od úmyslu členského štátu ho zovšeobecniť, by zbavovalo prá- vo Spoločenstva jeho účinnosti v oblasti štátnej pomoci. Dotknutý členský štát by sa totiž v obdobných prípadoch bol schopný vyhnúť právu Spoločenstva tým, že by deklaroval svoj úmysel zovšeobecniť sporné opatrenie v budúcnosti. Rovnaká úvaha sa tým skôr uplatní v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, kde opatrenie, ktoré bolo pôvodne všeobecné, zostalo v platnosti iba pre jedno odvetvie, a tak sa stalo selektív- nym opatrením.

157 Aj za predpokladu, že žalobcovia poukazovali na to, že ide o existujúcu pomoc, jediný prípad existujúcej pomoci, ktorý upravuje článok 1 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) a je potenciálne relevantný v prejed- návanej veci, by mohol byť prípad opatrenia pomoci, ktorá „v čase, keď nadobudla účinnosť, nepredstavovala pomoc a následne sa stala pomocou v dôsledku vývoja spoločného trhu a bez toho, aby ju členský štát upravoval“. To však nie je prípad tu skúmaného opatrenia, ktoré sa stalo pomocou v dôsledku zásahu zákonodarcu, kto- rý z existujúceho všeobecne uplatňovaného opatrenia urobil odvetvovo uplatňované, a teda selektívne, opatrenie.

160 Pokiaľ ide o tretiu z uvedených podmienok týkajúcu sa existencie výhody, článok 87 ods. 1 ES vyžaduje, aby predmetné opatrenie zvýhodňovalo „určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovarov“ (rozsudok Súdneho dvora zo 6. septembra 2006, Portugalsko/Komisia, C-88/03, Zb. s. I-7115, bod 52) oproti iným podnikom, ktoré sa vzhľadom na cieľ sledovaný týmto opatrením nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii (rozsudky Súdneho dvora z 8. novembra 2001, Adria- -Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke, C-143/99, Zb. s. I-8365, bod 41; z 29. apríla 2004, GIL Insurance a i., C-308/01, Zb. s. I-4777, bod 68; z 3. mar- ca 2005, Heiser, C-172/03, Zb. s. I-1627, bod 40, a Portugalsko/Komisia, už citovaný, bod 54). Táto podmienka špecifickosti alebo aj selektívnosti opatrenia je jedným zo znakov pojmu štátna pomoc (rozsudok Súdneho dvora z 1. decembra 1998, Ecotrade, C-200/97, Zb. s. I-7907, bod 40; rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. septembra 2000, CETM/Komisia, T-55/99, Zb. s. II-3207, bod 39).

II - 3380

BNP PARIBAS A BNL/KOMISIA

161 Súdny dvor uviedol, že určenie referenčného rámca na skúmanie selektívnosti opat- renia je osobitne dôležité v prípade daňových opatrení, pretože samotnú existenciu výhody možno preukázať len vo vzťahu k takzvanému „bežnému“ zdaneniu (rozsu- dok Portugalsko/Komisia, už citovaný v bode 160 vyššie, bod 56), teda ku zdaneniu, ktoré sa bežne uplatňuje na podniky, ktoré sa vzhľadom na cieľ sledovaný spornou schémou nachádzajú v skutkovej a právnej situácii porovnateľnej s podnikmi, ktoré sú príjemcami tejto schémy (rozsudok Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke, už citovaný v bode 160 vyššie, bod 41).

166 V prejednávanej veci Komisia konštatovala, že hoci sa schéma daňovej neutrality pod- ľa zákona č. 218/1990 rovnala, pokiaľ ide o dosiahnuté, ale neuznané kapitálové zisky, schéme daňovej neutrality podľa článku 4 legislatívneho dekrétu č. 358/1997 (druhá veta odôvodnenia č. 99 napadnutého rozhodnutia), čo vyžadovalo, aby sa akákoľvek schéma, ktorú prípadne zaviedol zákonodarca, bez rozdielu uplatňovala za rovna- kých podmienok na kapitálové zisky dosiahnuté v rámci jednej alebo druhej z týchto dvoch schém (odôvodnenie č. 88 napadnutého rozhodnutia), Talianska republika vy- hradila prospech zo schémy vyrovnania podľa článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003 iba podnikom, ktoré boli reorganizované podľa zákona č. 218/1990 (odôvodnenie č. 90 napadnutého rozhodnutia).

167 Na základe týchto úvah dospela Komisia k záveru, že Talianska republika poskytla týmto podnikom selektívnu výhodu, ktorá sa rovnala rozdielu medzi daňou skutočne zaplatenou na základe článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003 a bežnou daňou, ktorá by bola zaplatená, ak by k tomuto vyrovnaniu došlo bez existencie tejto preferenčnej schémy (odôvodnenie č. 91 napadnutého rozhodnutia).

II - 3382

BNP PARIBAS A BNL/KOMISIA

168 Proti týmto úvahám žalobcovia namietajú (pozri bod 104 vyššie), že režim bežnej dane nemôže predstavovať referenčný rámec pre výpočet výhody, a to v podstate z dôvodu, že za neexistencie spornej schémy vyrovnania by dotknuté podniky v ni- jakom prípade neuskutočnili postúpenie majetku, ktoré by podliehalo bežnej dani.

169 Treba však uviesť, že nie je úlohou Komisie, aby pri preskúmaní schémy so zreteľom na právnu úpravu v oblasti štátnej pomoci brala do úvahy subjektívne voľby, ktoré by mohli uskutočniť príjemcovia tejto schémy, pokiaľ by neexistovala, ale má túto schému preskúmať tak, aby určila, či objektívne obsahuje hospodársku výhodu v po- rovnaní so zdanením, od ktorého sa odchyľuje a ktoré by sa normálne uplatnilo, ak by neexistovala (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 15. decembra 2005, Unicredito Italiano, C-148/04, Zb. s. I-11137, bod 118). Úvaha, podľa ktorej by za neexistencie spornej schémy vyrovnania dotknuté podniky údajne nepostúpili svoj majetok, je v kontexte takého objektívneho posúdenia irelevantná.

174 Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcov (pozri body 111 až 115 vyššie), podľa ktorého schéma vyrovnania podľa článku 2 ods. 25 zákona č. 350/2003 bola plne použiteľná pre uzna- nie kapitálových ziskov, ktoré boli dosiahnuté pri prevodoch uskutočnených podľa zákona č. 218/1990 alebo článku 4 legislatívneho dekrétu č. 358/1997, čo je tvrdenie, ktoré smeruje k tomu, že táto schéma vyrovnania bola v každom prípade vhodnejšia ako schéma bežnej dane, a vedie k záveru, že hospodárska výhoda neexistovala, treba ho zamietnuť.

175 Čo sa totiž týka tvrdení, podľa ktorých po prvé istá banka v roku 2000 využila vyrov- nanie podľa článku 14 zákona č. 342/2000, aby uvoľnila skryté kapitálové zisky, ktoré vyplývajú z prevodov uskutočnených podľa zákona č. 218/1990, a po druhé v obežní- ku č. 207/2000 sa uvádza, že toto vyrovnanie je uplatniteľné na skryté kapitálové zis- ky, ktoré vyplývajú z prevodov uskutočnených podľa článku 4 legislatívneho dekrétu č. 358/1997 (pozri bod 115 vyššie), neumožňujú spochybniť voľbu Komisie použiť bežnú daň ako referenčný rámec pre výpočet výhody.

II - 3384

BNP PARIBAS A BNL/KOMISIA

176 Pokiaľ ide o prvé z týchto tvrdení, podľa ktorého istá banka použila vyrovnanie podľa článku 14 zákona č. 342/2000 na uvoľnenie skrytých kapitálových ziskov, ktoré vyplý- vajú z prevodov uskutočnených podľa zákona č. 218/1990, nemá oporu v listine pred- loženej na jeho podporu, ktorá podľa žalobcov predstavuje výňatok z ročnej účtovnej závierky tejto banky. Táto listina, ktorá bola predložená v štádiu repliky a bez aké- hokoľvek odôvodnenia oneskorenia s týmto predložením, je totiž neprípustná podľa článku 48 ods. 1 rokovacieho poriadku.

180 Okrem toho obežník č. 207/2000 v ďalších krátkych citáciách, ktoré z neho použi- li žalobcovia a ktoré nesprevádzalo predloženie citovanej talianskej právnej úpravy, nespomína odložené kapitálové zisky, o ktoré ide v prejednávanej veci, teda tie, ktoré vyplývajú z prevodov podľa zákona č. 218/1990 alebo článku 4 legislatívneho dekrétu č. 358/1997, pričom tieto kapitálové zisky sú naopak predmetom bodu 1.3 obežníka č. 207/2000 týkajúceho sa článkov 17 až 19 zákona č. 342/2000. Tento obežník naopak vo vete predchádzajúcej tomuto bodu dodáva, že „zasluhuje si opätovne uviesť, že predmetom uznania môže byť iba majetok, ktorý bol prehodnotený na základe dote- raz komentovaných ustanovení“.

181 Z toho vyplýva, že svojimi odkazmi na obežník č. 207/2000, ktoré sa opierajú o ne- úplné citácie a nesprevádzajú ich dostatočné vysvetlenia, žalobcovia nepreukázali údajne chybný charakter stanoviska Komisie, podľa ktorého články 10 a 14 zákona č. 342/2000 a články 17 až 19 rovnakého zákona a následne dve schémy vyrovnania podľa článku 2 ods. 25 a 26 zákona č. 350/2003 sledujú odlišné ciele.

182 Vzhľadom na tento rozdiel v cieli týchto dvoch schém vyrovnania nie je potrebné porovnať vyrovnanie podľa článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003 s vyrovnaním podľa článku 2 ods. 25 zákona č. 350/2003.

II - 3386

BNP PARIBAS A BNL/KOMISIA

183 Jediné opatrenie, s ktorým môže byť vyrovnanie podľa článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003 porovnané, je opatrenie vyrovnania vyplývajúce z článku 19 zákona č. 342/2000, ktorým zákonodarca rozšíril prospech z vyrovnania podľa článku 17 zá- kona č. 342/2000 na podniky podliehajúce reorganizácii podľa článku 4 legislatívneho dekrétu č. 358/1997.

188 Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcov (pozri bod 107 vyššie) založené na tom, že Komisia mala pri výpočte výhody zohľadniť skutočnosť, že bežnú daň z kapitálového zisku bolo možné v prípade postúpenia rozdeliť bez úrokov na päť zdaňovacích období, čo v odôvodnení č. 92 napadnutého rozhodnutia neurobila, treba uviesť, že podľa judikatúry síce článok 88 ods. 2 ES ukladá Komisii, aby pred prijatím svojho roz- hodnutia zhromaždila informácie od zainteresovaných strán, ale jej nezakazuje, aby v prípade, ak nedostane také vyjadrenia, dospela k záveru, že pomoc je nezlučiteľná so spoločným trhom (rozsudok Súdneho dvora z 19. septembra 2002, Španielsko/ Komisia, C-113/00, Zb. s. I-7601, bod 39). Osobitne nemožno Komisii vytýkať, že ne- zohľadnila prípadné skutkové alebo právne informácie, ktoré jej mohli byť predložené v priebehu správneho konania, ale predložené neboli, keďže Komisia nebola povinná z úradnej moci a odhadom preskúmať, ktoré skutočnosti jej mohli byť predložené (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. januára 2004, Fleuren Compost/Komisia, T-109/01, Zb. s. II-127, body 48 a 49, a zo 14. decembra 2005, Regione autonoma della Sardegna/Komisia, T-200/04, neuverejnený v Zbierke, bod 52 a tam citovanú judika- túru). Žalobcovia pritom nespochybnili, že táto námietka nebola predložená v štádiu

II - 3388

BNP PARIBAS A BNL/KOMISIA

konania vo veci formálneho zisťovania, hoci Komisia v bodoch 29 a 37 rozhodnutia o začatí formálneho konania výslovne upriamila pozornosť zainteresovaných strán na tento aspekt výpočtu výhody. Tvrdenie žalobcov preto treba zamietnuť.

193 Čo sa napríklad týka povinného uplatňovania schémy podľa zákona č. 218/1990, a teda povinnosti, ktorá bola uložená verejným úverovým inštitúciám, vložiť svoje bankové aktíva do akciových spoločností (pozri bod 118 vyššie), postačuje konšta- tovať, že táto povinnosť vznikla až v roku 1993 (pozri bod 6 vyššie). Pritom pred zavedením tejto povinnosti už zákon č. 218/1990 uznával daňovú neutralitu vkladov majetku, ktoré uskutočnili verejné úverové inštitúcie v jeho rámci.

194 Pokiaľ ide o okolnosť, že schéma zákona č. 218/1990 bola podľa žalobcov „výnimoč- ná“ a dočasná, keďže sa uplatňovala iba na verejné úverové inštitúcie a počas ob- medzeného obdobia (1990 až 1995), zatiaľ čo schéma podľa článku 4 legislatívneho dekrétu č. 358/1997 bola „bežná“ a stála (pozri bod 121 vyššie), treba uviesť, že z tej- to okolnosti nijako nevyplýva, že tieto dve schémy sa navzájom odlišujú z daňového hľadiska.

195 Čo sa týka skutočnosti, že vkladajúce inštitúcie podľa zákona č. 218/1990 mali pri prevode zaplatiť bežnú daň z 15 % kapitálového zisku, zatiaľ čo schéma podľa legis- latívneho dekrétu č. 358/1997 stanovovala úplnú daňovú neutralitu (pozri bod 121 vyššie), je potrebné pripomenúť (pozri bod 171 vyššie), že napadnuté rozhodnutie sa nijako netýka vkladajúcich inštitúcií, ale iba podnikov, do ktorých bol vložený maje- tok na základe zákona č. 218/1990, a selektívnej výhody, ktorú tieto podniky získali z dôvodu, že iba voči nim sa uplatňovalo vyrovnanie podľa článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003.

196 Okrem toho, ako v podstate vyplýva z odôvodnenia č. 100 napadnutého rozhodnutia a ako Komisia tvrdí vo vyjadrení k žalobe, zohľadnenie celkového daňového zaťaženia, ktorému podliehajú prevody od začiatku – vrátane zaťaženia, ktoré znášajú prevádza- júce inštitúcie –, je irelevantné, lebo jediná otázka, o ktorú ide, je otázka zvýhod- neného zaobchádzania s odloženými kapitálovými ziskami, ktoré sa ešte nachádzajú v súvahe podnikov, do ktorých bol vložený majetok na základe zákona č. 218/1990. Navyše by toto zohľadnenie bolo nepredvídateľné, lebo Komisia nevedela a ani ne- vie, pokiaľ ide o skúmanie schémy pomoci, aké konkrétne množstvo odložených

200 V tomto rámci žalobcovia v podstate tvrdia (pozri body 124 až 130 vyššie), že daňová reforma v roku 2003 umožnila odstrániť akékoľvek riziko dvojitého zdanenia kapitá- lových ziskov z majetku, ktorý bol vložený v rámci schémy daňovej neutrality podľa článku 4 legislatívneho dekrétu č. 358/1997, teda zdanenia prevádzajúcich spoločnos- tí i spoločností, do ktorých sa prevod uskutočnil. Naopak táto daňová reforma podľa nich neodstránila riziko dvojitého zdanenia kapitálových ziskov z majetku, ktorý bol vložený v rámci schémy daňovej neutrality podľa zákona č. 218/1990. Táto okolnosť

II - 3391

ROZSUDOK

Z 1. 7. 2010 — VEC T-335/08

má vysvetľovať voľbu talianskeho zákonodarcu predĺžiť platnosť schémy vyrovnania podľa článkov 17 a 18 zákona č. 342/2000 len pre prevody, ktoré sa uskutočnili v rám- ci zákona č. 218/1990.

201 Je však potrebné pripomenúť, že napadnuté rozhodnutie sa netýka prevádzajúcich spoločností, ale iba bankových inštitúcií, do ktorých bol vložený majetok podľa zá- kona č. 218/1990, a hospodárskej výhody, ktorú sporná schéma vyhradila pre tie- to inštitúcie. V dôsledku toho okolnosť, že prevádzajúce spoločnosti podľa zákona č. 218/1990 môžu podliehať zdaneniu z dôvodu existencie možnosti dvojitého zdane- nia, nepredstavuje okolnosť, ktorá by odôvodňovala poskytnutie selektívnej výhody v prospech bánk prostredníctvom článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003.

202 Komisia teda v odôvodnení č. 105 napadnutého rozhodnutia správne usúdila, že schéma podľa článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003 zahŕňa selektívnu výhodu, ktorá má vplyv na zlepšenie konkurencieschopnosti úverových inštitúcií zapojených do re- organizácií podľa zákona č. 218/1990 v porovnaní s inými podnikmi.

206 Pokiaľ napokon týmto tvrdením žalobcovia naznačujú, že schéma podľa článku 2 ods. 26 zákona č. 350/2003 predstavovala existujúcu pomoc v zmysle článku 1 naria- denia č. 659/1999, treba po vzore Komisie uviesť, že jediný prípad existujúcej pomoci, ktorý je potenciálne relevantný v prejednávanej veci, by mohol byť prípad opatrenia pomoci, ktorá „v čase, keď nadobudla účinnosť, nepredstavovala pomoc a následne sa stala pomocou v dôsledku vývoja spoločného trhu a bez toho, aby ju členský štát upravoval“. Pritom v prejednávanej veci bola sporná schéma vyrovnania, dovtedy prí- stupná všetkým podnikom, do ktorých bol vložený majetok na základe schémy daňo- vej neutrality, vyhradená iba podnikom, do ktorých bol vložený majetok na základe zákona č. 218/1990, práve zásahom talianskeho zákonodarcu.

II - 3393

ROZSUDOK

Z 1. 7. 2010 — VEC T-335/08

207 Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že Komisia neporušila článok 87 ods. 1 ES, keď v prejednávanej veci konštatovala existenciu štátnej pomoci.

208 Navyše je vhodné uviesť, že aj za predpokladu, že Komisia by nepoužila ako refe- renčný rámec pre určenie existencie výhody schému bežnej dane, ale schému podľa článku 2 ods. 25 zákona č. 350/2003, viedlo by ju to k nariadeniu vymáhania štátnej pomoci v rovnakom rozsahu, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia.

209 V takom prípade by totiž Komisia vzhľadom na po prvé irelevantnosť daní, ktoré boli zaplatené pred účinnosťou zákona č. 350/2003 (najmä dane, ktorú prevádzajúce inštitúcie podľa zákona č. 218/1990 okamžite zaplatili pri prevode z 15 % dosiahnuté- ho kapitálového zisku) (pozri bod 195 vyššie), pri výpočte výhody, po druhé rozdie- ly medzi zníženými sadzbami dane, ktoré boli stanovené odsekom 25 a odsekom 26 článku 2 zákona č. 350/2003 (pozri body 27 a 29 vyššie), a po tretie objektívny charak- ter určenia výhody (pozri body 169 a 187 vyššie) konštatovala existenciu selektívnej hospodárskej výhody, ktorá by síce bola v nižšej sume, než sa konštatuje v odôvod- není č. 92 napadnutého rozhodnutia, ale nemohla by mať prospech z výnimky „de minimis“, pokiaľ ide – ako sa uvádza v odôvodnení č. 102 napadnutého rozhodnu- tia – o netransparentnú výhodu.

O trovách

213 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

214 Keďže žalobcovia nemali vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu svojich vlastných trov konania, ako aj trov konania Komisie v súlade s jej návrhom.

II - 3395

ROZSUDOK

Z 1. 7. 2010 — VEC T-335/08

Z týchto dôvodov

Podpisy

II - 3396