C-165/09

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

JULIANE KOKOTT

prednesené 16. decembra 2010 ( 1 )

Spojené veci C‑165/09, C‑166/09 a C‑167/09

Stichting Natuur en Milieu,

Stichting Greenpeace Nederland,

Stichting Zuid‑Hollandse Milieufederatie,

Stichting Greenpeace Nederland

a Vereniging van Verontruste Burgers van Voorne

proti

Gedeputeerde Staten van Zuid‑Holland

a

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Raad van State (Holandsko)]

„Smernica 2001/81/ES – Znečistenie ovzdušia – Národné emisné stropy pre určité látky znečisťujúce ovzdušie – Stanovenie opatrení členskými štátmi – Smernica 2008/1/ES – Integrovaná prevencia a kontrola znečisťovania – Environmentálne povolenie – Elektráreň“

I – Úvod

1. Európska únia si v oblasti ochrany kvality ovzdušia stanovila ambiciózne ciele, ktoré stavajú pred členské štáty významné výzvy. To už ukázal spor týkajúci sa kvality okolitého ovzdušia( 2 ) a potvrdzuje to aj tento spor týkajúci sa národných emisných stropov určitých látok znečisťujúcich ovzdušie.

2. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/81/ES z 23. októbra 2001 o národných emisných stropoch pre určité látky znečisťujúce ovzdušie (Ú. v. ES L 309, s. 22; Mim. vyd. 15/006, s. 320)( 3 ) stanovuje pre všetky členské štáty celkové množstvá určitých látok znečisťujúcich ovzdušie, ktoré možno každý rok vypustiť. Holandsko najskôr informovalo Komisiu, že s najväčšou pravdepodobnosťou nebude schopné splniť svoje záväzky, pokiaľ ide o oxid siričitý a oxidy dusíka.( 4 ) Súdnemu dvoru sa teraz kladie otázka, či tento členský štát napriek tomu môže povoliť stavby, ktoré budú vypúšťať dodatočné množstvá týchto látok.

3. Spory vo veci samej sa týkajú povoľovania rozličných stavieb elektrární. Právny rámec uvedených sporov predstavujú ustanovenia smernice o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia( 5 ) (ďalej len „smernica IPKZ“) upravujúce povoľovanie priemyselných podnikov.

2. ‚znečisťovanie životného prostredia‘ znamená priame alebo nepriame zavedenie látok, vibrácií, tepla alebo hluku ako výsledku ľudskej činnosti do ovzdušia, vody alebo pôdy, ktoré môže byť škodlivé ľudskému zdraviu alebo kvalite životného prostredia alebo ktoré môže spôsobiť poškodenie hmotného majetku alebo znehodnotiť alebo zasahovať do priaznivého stavu alebo iného legitímneho využívania životného prostredia;

…

7. ‚norma kvality životného prostredia‘ znamená súbor v právnych predpisoch Spoločenstva stanovených požiadaviek, ktoré musia byť splnené v danom čase a v danom životnom prostredí alebo v jeho určitej časti;

…

15. ‚dotknutá verejnosť‘ znamená: verejnosť, ktorá je dotknutá alebo pravdepodobne dotknutá, alebo má záujem na postupoch environmentálneho rozhodovania alebo na aktualizácii povolení alebo podmienok na ich vydanie; [verejnosť, ktorá je dotknutá alebo pravdepodobne dotknutá rozhodnutím týkajúcim sa vydania alebo obnovenia povolenia alebo podmienok, ktoré sa naň viažu, alebo má v tejto súvislosti záujem – neoficiálny preklad ]; na účely tejto definície má sa za to, že mimovládne organizácie podporujúce ochranu životného prostredia a spĺňajúce požiadavky vnútroštátneho práva, majú záujem.“

6. Článok 3 smernice IPKZ definuje základné povinnosti, ktoré musí zariadenie spĺňať:

„Bez toho, že by boli dotknuté iné požiadavky ustanovené vo vnútroštátnych právnych predpisoch alebo v právnych predpisoch Spoločenstva, príslušný orgán vydá povolenie obsahujúce podmienky, ktoré garantujú, že prevádzka [zariadenie – neoficiálny preklad ] bude spĺňať požiadavky tejto smernice.“

9. Článok 9 smernice IPKZ stanovuje podmienky, ktoré musí spĺňať povolenie:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby povolenie obsahovalo všetky opatrenia potrebné na splnenie požiadaviek ustanovených v článku 3 a 10 na vydanie povolenia s cieľom dosiahnuť vysoký stupeň ochrany životného prostredia ako celku prostredníctvom ochrany ovzdušia, vody a pôdy.

…

3. Povolenie musí obsahovať limitné hodnoty emisií pre znečisťujúce látky, najmä pre látky uvedené v prílohe III, ktoré môžu byť z uvoľňované z príslušnej prevádzky [byť vypúšťané z príslušného zariadenia – neoficiálny preklad ] vo významných množstvách, zohľadňujúc ich druh a potenciál preniesť znečistenie z jednej zložky životného prostredia do druhej (ovzdušia, vody alebo pôdy). Ak je to potrebné, povolenie musí obsahovať príslušné podmienky zabezpečujúce ochranu pôdy a podzemnej vody a opatrenia týkajúce sa nakladania s odpadmi produkovanými v prevádzkach [v zariadeniach – neoficiálny preklad ]. Ak je to vhodné, limitné hodnoty sa doplnia alebo nahradia ekvivalentnými ukazovateľmi alebo ekvivalentnými technickými opatreniami.

…

11. Článok 16 smernice IPKZ sa týka záruk práv. Budem citovať konkrétne jej odseky 1 a 3:

„1. Členské štáty zaistia, aby v súlade s príslušným vnútroštátnym právnym systémom dotknutá verejnosť mala prístup k opravným prostriedkom pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, skutku alebo nečinnosti, ktoré sú predmetom ustanovení tejto smernice o účasti verejnosti, ak:

a) má dostatočný záujem alebo

b) pretrváva porušovanie práva v prípadoch, kde to právne predpisy členského štátu upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku.

…

3. O tom, čo predstavuje dostatočný záujem [na konaní – neoficiálny preklad ] a porušovanie práva, rozhodnú členské štáty v súlade s cieľom poskytnúť dotknutej verejnosti široký prístup k spravodlivosti. Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie podporujúcej ochranu životného prostredia a spĺňajúcej požiadavky vnútroštátneho práva považuje za dostatočný na účely odseku 1 písm. a).

14. Príloha I smernice 2001/81 stanovuje konkrétne pre Holandsko stropy 50 kiloton – 50 000 ton – oxidu siričitého a 260 kiloton – 260 000 ton – oxidov dusíka.

15. Na základe článku 6 smernice 2001/81 musia členské štáty najneskôr do 1. októbra 2002 vypracovať programy postupného znižovania národných emisií za účelom dosiahnutia súladu so stropmi najneskôr v roku 2010. Článok 7 ich zaväzuje vypracovať každoročné emisné inventúry a projekcie emisií na rok 2010. Tieto informácie oznámia Komisii, ktorá ich zverejní v spolupráci s Európskou agentúrou životného prostredia.

16. K obsahu týchto programov odôvodnenia č. 11 a 12 smernice 2001/81 uvádzajú:

„(11) Súbor národných stropov pre emisie oxidu siričitého, oxidov dusíka, prchavých organických zlúčenín a amoniaku každého členského štátu je nákladovo efektívnym spôsobom na dosiahnutie predbežných environmentálnych cieľov. Tieto emisné stropy umožnia spoločenstvu a členským štátom flexibilitu pri rozhodovaní o tom, ako ich dodržať.

(12) Členské štáty by mali byť zodpovedné za vykonávacie opatrenia na dodržiavanie národných emisných stropov. Bude nevyhnutné hodnotiť pokrok pri dosahovaní emisných stropov. Preto je potrebné vypracovať a oznámiť Komisii národné programy znižovania emisií, ktoré by mali obsahovať informácie o opatreniach prijatých alebo plánovaných na dodržanie emisných stropov.“

17. Väzba medzi smernicou IPKZ a smernicou 2001/81 sa spomína v odôvodnení č. 19:

1. Prebratie smernice IPKZ

21. Smernica IPKZ bola prebratá do holandského práva novelizáciou určitých ustanovení Wet Milieubeheer (zákon o ochrane životného prostredia, ďalej len „holandský zákon o životnom prostredí“).

22. § 8.1 ods. 1 v úvodnej časti a písm. b) holandského zákona o životnom prostredí podmieňuje akúkoľvek zmenu zariadenia v zmysle smernice alebo akúkoľvek zmenu jeho fungovania povolením. Na základe § 8.10 ods. 1 holandského zákona o životnom prostredí môže byť povolenie odmietnuté len v záujme ochrany životného prostredia. Podľa § 8.10 ods. 2 v úvodnej časti a písm. a) holandského zákona o životnom prostredí musí byť povolenie v každom prípade odmietnuté, ak sa prostredníctvom jeho udelenia nemôže dosiahnuť, aby v zariadení boli použité najlepšie dostupné technológie, ktoré pre zariadenie prichádzajú do úvahy.

23. Podľa § 8.11 ods. 2 holandského zákona o životnom prostredí môže byť povolenie v záujme ochrany životného prostredia vydané s obmedzeniami. Na základe § 8.12b v úvodnej časti a písm. e) holandského zákona o životnom prostredí sa povolenie v každom prípade spojí s podmienkami, ktoré pre sporné zariadenie prichádzajú do úvahy a ktoré majú slúžiť na zabránenie alebo čo možno najrozsiahlejšie obmedzenie rozsiahleho a cezhraničného znečistenia životného prostredia vyvolaného zariadením.

2. Prebratie smernice 2001/81

24. Podľa informácií holandskej vlády tento členský štát prijal na dosiahnutie dodržiavania emisných stropov rozličné opatrenia. Pre oxidy dusíka zaviedol systém trhu emisných povoleniek.( 10 ) Strop emisií pre oxid siričitý bol rozdelený medzi viacero priemyselných odvetví. Žiadne odvetvie nesmie prekročiť emisný strop, ktorý mu je pridelený.

b) Platia od 27. novembra 2002 do 31. decembra 2010 pre dotknuté členské štáty popri alebo namiesto vyššie uvedenej povinnosti zdržania sa aj povinnosti aktívne konať v prípade, že po uplynutí tohto obdobia hrozí prekročenie národných emisných stropov pre SO2 alebo NOX alebo že dôjde k takému prekročeniu?

c) Je pre otázky 2a a 2b relevantné, že zo žiadosti o udelenie environmentálneho povolenia pre zariadenie, ktoré prispeje k prekročeniu alebo hroziacemu prekročeniu národných emisných stropov pre SO2 alebo NOX podľa smernice 2001/81, vyplýva, že zariadenie bude uvedené do prevádzky najskôr v roku 2011?

3. a) Vyplýva z povinností uvedených v otázke 2, že členský štát musí odmietnuť požadované environmentálne povolenie alebo ho spojiť s rozsiahlejšími podmienkami alebo obmedzeniami, pokiaľ nie je zaručené, že zariadenie, ktorého sa žiadosť o environmentálne povolenie týka, neprispeje k prekročeniu alebo hroziacemu prekročeniu národných emisných stropov pre SO 2 alebo NO X ? Je pre odpoveď na túto otázku relevantné, v akom rozsahu zariadenie prispeje k prekročeniu alebo hroziacemu prekročeniu?

b) Alebo zo smernice 2001/81 vyplýva, že členský štát aj pri prekročení alebo hroziacom prekročení národných emisných stropov pre SO 2 alebo NO X disponuje istou mierou voľnej úvahy, ktorá mu umožňuje dosiahnuť smernicou stanovený cieľ tým, že namiesto odmietnutia povolenia alebo jeho spojenia s rozsiahlejšími podmienkami alebo obmedzeniami prijme iné opatrenia, ako napríklad kompenzáciu iného druhu?

4. Môže sa jednotlivec v prípade, že pre členský štát platia povinnosti v zmysle otázok 2 a 3, domáhať pred vnútroštátnymi súdmi dodržiavania týchto povinností?

28. Otázky sú v podstate vo všetkých troch veciach rovnaké. Vo veci C‑165/09 však ide len o oxid siričitý. Vo veci C‑166/07 je citované iba úplné znenie smernice IPKZ – smernica 2008/1 –, zatiaľ čo dve ostatné veci odkazujú aj na bývalú smernicu 96/61.

29. Uznesením z 24. júna 2009 predseda Súdneho dvora spojil všetky tri veci na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj na účely vyhlásenia rozsudku.

30. Písomné pripomienky predložili Stichting Greenpeace Nederland (ďalej len „Greenpeace“), Gedeputeerde Staten van Groningen (ďalej len „Groningen“) a RWE Power AG, v súčasnosti RWE Eemshaven Holding BV (ďalej len „RWE“), Electrabel Nederland N. V. (ďalej len „Electrabel“), Gedeputeerde Staten van Zuid‑Holland (ďalej len „Zuid‑Holland“) a E.ON Benelux N. V. (ďalej len „E.ON“), rovnako ako Rakúska republika, Dánske kráľovstvo, Talianska republika, Holandské kráľovstvo a Európska komisia. Títo účastníci, s výnimkou Groningen, Zuid‑Holland a Rakúska, sa zúčastnili na pojednávaní 14. októbra 2010. Okrem toho Stichting Natuur en Milieu a Francúzska republika sa zúčastnili na ústnej časti konania.

IV – Právna analýza

31. Smernica 2001/81 stanovuje vnútroštátne stropy pre emisie štyroch znečisťujúcich látok, spomedzi nich aj oxidov dusíka a oxidu siričitého, ktoré členské štáty od roku 2011 už nesmú prekročiť. Smernica 2001/81 však neuvádza, ako majú členské štáty k tomuto výsledku dospieť.

32. V tejto veci sa spor týka povolenia troch rozličných projektov elektrární. Tie by prispeli najmä k emisiám oxidov dusíka a oxidu siričitého, ale v zásade by nebránili dodržiavaniu emisných stropov v prípade, ak by Holandsko znížilo svoje emisie inde.

37. Pre otázky týkajúce sa práva Únie však platí prezumpcia relevantnosti.( 12 ) Vzhľadom na funkciu prejudiciálneho konania tak nemožno podrobovať argumentáciu vnútroštátneho súdu o relevantnosti prejudiciálnych otázok nadmerne prísnym požiadavkám.

38. Súdnemu dvoru teda iba vo výnimočných prípadoch prináleží preskúmavať podmienky, za akých je mu vec predložená vnútroštátnym súdom, s cieľom overenia vlastnej právomoci.( 13 ) Z ustálenej judikatúry vyplýva, že Súdny dvor môže odmietnuť rozhodovať o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom, iba pokiaľ je zjavné, že výklad predpisu Spoločenstva, o ktorý žiada vnútroštátny súd, nemá nijaký vzťah k existencii alebo predmetu sporu vo veci samej, alebo pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje údajmi o skutkovom a právnom stave potrebnými na zodpovedanie položených otázok.( 14 ) S výnimkou takýchto predpokladov je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa výkladu predpisov práva Spoločenstva.( 15 )

39. Raad van State vysvetlil, že podľa jeho názoru existuje riziko prekročenia hodnôt emisií upravených smernicou 2001/81, a oznámil, že má v úmysle prostredníctvom týchto otázok určiť, či toto prekročenie musí byť zohľadnené v rámci sporného povoľovacieho konania podľa smernice IPKZ. Aj keby mohlo byť prekročenie zhodnotené aj inak a hoci teraz holandská vláda predpokladá, že emisné stropy budú dodržané, nestačí to na popretie relevantnosti prejudiciálnych otázok na účely vyriešenia sporu. Posúdenie skutkových a právnych okolností sporu totiž spočíva najmä na vnútroštátnom súde.( 16 ) Nemožno teda dospieť k záveru o neexistencii vzťahu k sporu v zmysle judikatúry.

45. Návrh na začatie prejudiciálneho konania je preto prípustný.

B – O prvej otázke: rozsah povinnosti výkladu vnútroštátnej právnej úpravy v súlade so smernicami, pokiaľ ide o vzťah medzi smernicou IPKZ a smernicou 2001/81

46. Svojou prvou prejudiciálnou otázkou si vnútroštátny súd želá vedieť, či povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicami vedie k povinnosti zohľadniť v rámci povolenia na základe holandského zákona o životnom prostredí , ktorý preberá smernicu IPKZ národné emisné stropy upravené v smernici 2001/81.

1. O výklade v súlade so smernicou

47. Povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice dosiahnuť ňou predpokladaný výsledok, rovnako ako aj ich povinnosť na základe článku 4 ods. 3 ZEÚ prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie plnenia tejto povinnosti platí pre všetky orgány členských štátov.( 20 )

48. Povinnosť výkladu v súlade so smernicou tiež tvorí jej súčasť. Vnútroštátny súd vyzvaný vykladať vnútroštátne právo je povinný tak konať, pokiaľ možno vo svetle textu a účelu smernice, aby ňou dosiahol sledovaný cieľ, a tak dodržal článok 288 ods. 3 ZFEÚ.( 21 ) Keďže všetky orgány členského štátu sú viazané povinnosťou výkladu v súlade so smernicou, táto povinnosť takisto viaže vnútroštátny orgán, ktorý je vyzvaný rozhodnúť o vydaní povolenia na základe smernice IPKZ.( 22 )

53. Podľa článku 19 ods. 2 smernice IPKZ je potrebné v tomto ohľade zohľadniť prinajmenšom osobitné limitné hodnoty pre určité typy zariadení, v danom prípade limitné hodnoty smernice 2001/80 vzťahujúce sa na obmedzenie emisií určitých znečisťujúcich látok v ovzduší pochádzajúcich z veľkých spaľovacích zariadení.

54. Prísnejšie požiadavky môžu vyplývať najmä z povinnosti použiť najlepšie dostupné technológie stanovenej v článku 3 ods. 1 písm. a) smernice IPKZ. Stichting Natuur, samozrejme, v tomto ohľade uvádza, že dodatočné zníženia emisií sú v súčasnosti možné, ale v tomto prejudiciálnom konaní o to nejde. Otázky sa v skutočnosti týkajú možného prekročenia národných emisných stropov.

55. Povinnosť využiť najlepšie dostupné technológie platí sama osebe na základe článku 9 ods. 4 prvej vety smernice IPKZ, bez toho, aby tým bol dotknutý článok 10. Ten stanovuje, že v povolení musia byť stanovené dodatočné podmienky, ak použitie najlepších dostupných technológií nezodpovedá norme kvality životného prostredia. Národné emisné stropy upravené článkom 2001/81 by teda mali byť povinne zohľadnené v rámci povoľovacieho konania, ak predstavujú také normy kvality životného prostredia.

56. Definícia normy kvality životného prostredia v článku 2 ods. 7 smernice IPKZ nie je v tomto ohľade jasná. Toto ustanovenie napríklad v nemeckej a talianskej verzii definuje normu kvality životného prostredia ako súbor požiadaviek, ktoré musia byť splnené v danom okamihu „v“ danom životnom prostredí alebo v jeho osobitnej časti tak, ako sú vymedzené v právnej úprave Únie. Takto formulované jazykové verzie by teda bolo možné chápať v tom zmysle, že sa týkajú emisných stropov ako požiadaviek, ktoré musia byť splnené v danom životnom prostredí.

60. Ak sa však vzdialime od dvojznačnej definície v smernici IPKZ, pojem normy kvality životného prostredia v obvyklom zmysle naznačuje, že ide o požiadavky kvality, ktoré odkazujú na samotné životné prostredie. Emisné stropy zasa predstavujú požiadavky, ktoré odkazujú na všetky bližšie nešpecifikované zdroje emisií. Z dôvodu kumulatívnych účinkov a ich vzájomného pôsobenia nemožno presne určiť ich dopad na samotnú kvalitu životného prostredia.

61. Takto chápané normy kvality životného prostredia nezodpovedajú presne hodnotám emisií, ale množstvám posudzovaných znečisťujúcich látok, ktoré sa nachádzajú v zložkách životného prostredia.( 26 ) Normy kvality životného prostredia sa teda viažu na chránené zložky alebo na ich stav a nemajú vzťah k zdrojom emisií, zatiaľ čo hodnoty emisií sa týkajú správania a zdroja znečistenia.( 27 )

62. Príklady noriem kvality životného prostredia sú dané predpismi o kvalite okolitého ovzdušia objavujúcimi sa v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/50/ES z 21. mája 2008 o kvalite okolitého ovzdušia a čistejšom ovzduší v Európe( 28 ), to znamená limitnými hodnotami pre znečisťujúce látky nachádzajúce sa v okolitom ovzduší. Treba pripustiť, že limitné hodnoty emisií a emisné stropy ovplyvňujú množstvo znečisťujúcich látok v okolitom ovzduší, a práve preto je potrebný článok 10 smernice IPKZ. Na kvalitu okolitého ovzdušia však môžu mať vplyv aj iné faktory.

63. Z tohto hľadiska sa treba pridať k stanovisku RWE, E.ON a Holandska, podľa ktorých národné emisné stropy upravené smernicou 2001/81 nepredstavujú normy kvality životného prostredia v zmysle článku 10 smernice IPKZ.

69. Táto povinnosť, pridávajúca sa k použitiu najlepších dostupných technológií, je posilnená všeobecnými základnými povinnosťami uloženými prevádzkovateľovi článkom 3 ods. 1 písm. a) a b) smernice IPKZ. Ten stanovuje, že prevádzkovateľ má prijať všetky vhodné preventívne opatrenia proti znečisťovaniu a nemá spôsobiť žiadne významné znečistenie. A článok 2 bod 2 smernice IPKZ presne neobmedzuje definíciu pojmu znečisťovanie použitého v už citovaných ustanoveniach na emisie vyvolané zariadením, ale prijíma hľadisko celku, ktoré zahŕňa aj ďalšie súvisiace znečistenia ovplyvňujúce dotknuté zložky, ovzdušie, vodu a pôdu.

70. Na účely určenia toho, čo treba chápať pod minimalizáciou diaľkového alebo cezhraničného znečisťovania a vysokým stupňom ochrany životného prostredia ako celku v zmysle článku 9 ods. 4 druhej vety smernice IPKZ, možno poukázať na celok práva Únie v oblasti životného prostredia. Tento krok už predpokladal článok 19 ods. 2 smernice IPKZ, ktorý výslovne predpokladá využitie limitných hodnôt emisií stanovených smernicami vymenovanými v prílohe II a „v iných právnych predpisoch Spoločenstva“( 32 ).

71. Je pravda, že smernica 2001/81 nie je osobitne uvedená v prílohe II smernice IPKZ, ako to správne poznamenal E.ON. Príloha II sa však zmieňuje o smernici, čo naznačuje, že smernica 2001/81 môže predstavovať iný právny predpis Únie v zmysle článku 19 ods. 2 smernice IPKZ. Smernica 2001/81 má totiž svoj pôvod, rovnako ako smernica 2001/80/ES o obmedzení emisií určitých znečisťujúcich látok do ovzdušia z veľkých spaľovacích zariadení, spomenutá v prílohe II, v Göteborskom protokole o znížení kyslosti, eutrofizácie a úrovni prízemného ozónu. To ukazuje, že limitné hodnoty, ktoré majú byť určené s využitím smernice IPKZ, sledujú aj ciele smernice 2001/81.

75. Preto Komisia zastávala názor, že prístup smernice 2001/81 dopĺňa prístup smernice IPKZ.( 33 ) Podľa Komisie pomôžu prísne emisné normy stanovené v rámci vykonávania smernice IPKZ okrem iného pri dodržiavaní národných emisných stropov.( 34 ) Komisia takisto zastáva názor, že prevencia alebo obmedzovanie emisií zariadení upravené smernicou IPKZ predstavujú dôležitý nástroj dodržiavania národných emisných stropov upravených smernicou 2001/81.

76. Národné emisné stropy musia byť v dôsledku toho zohľadnené v rámci vydávania povolenia na základe smernice IPKZ v rozsahu, v akom môže také povolenie zabrániť alebo prinajmenšom vážne ohroziť dodržiavanie zodpovedajúcich noriem. Bolo by v rozpore s vyššie vysvetlenou zásadou práva Únie, podľa ktorej výklad vnútroštátneho práva treba vykonať, pokiaľ možno, vo svetle textu a účelu smernice tak, aby sa ňou dosiahol sledovaný cieľ, vôbec nezohľadniť národné emisné stropy stanovené smernicou 2001/81 a hodnotenia, na ktorých spočívajú.

77. Na prvú otázku treba teda odpovedať tak, že z dôvodu povinnosti výkladu v súlade so smernicou musia byť ustanovenia vnútroštátneho práva preberajúce smernicu IPKZ, pokiaľ je to len možné, vykladané v tom zmysle, že rozhodnutie o žiadosti o udelenie environmentálneho povolenia musí zohľadniť národné emisné stropy upravené smernicou 2001/81.

C – O druhej a tretej otázke: povinnosti spočívajúce na členských štátoch počas obdobia oddeľujúceho uplynutie lehoty na prebratie a nadobudnutie účinnosti národných emisných stropov

78. Druhá a tretia prejudiciálna otázka – ďalej každá rozdelená na viacero otázok – sa týkajú rôznych aspektov všeobecnejšej otázky, konkrétne aké povinnosti prináležia členskému štátu počas obdobia od uplynutia lehoty na prebratie smernice 2001/81 (27. novembra 2002) až do nadobudnutia účinnosti národných emisných stropov (31. decembra 2010).

83. Podľa nemeckej verzie tejto judikatúry sa tento zákaz brániť cieľom smernice ( 38 ) vzťahuje iba na „pravidlá“ („Vorschriften“), to znamená na legislatívne texty. Talianska verzia je formulovaná analogicky („adottare disposizioni“). Zdá sa, že väčšina rozsudkov v tejto záležitosti tiež svedčí v tomto zmysle, pretože sa týka právnych predpisov.( 39 )

84. Bolo by však prekvapujúce a neefektívne obmedzovať ochranu cieľov práva Únie pred vážnymi prekážkami počas lehôt na prebratie alebo prechodných lehôt výlučne na prijímanie ustanovení. Rozhodujúcim prvkom musí byť otázka, či je vážne ohrozený cieľ dotknutej smernice. Práve preto Súdny dvor vo francúzskej verzii, ale aj v anglickej verzii tejto judikatúry neodkazuje na texty, ale na opatrenia (po francúzsky „prendre des dispositions“, po anglicky „taking any measures“). Súdny dvor pri niekoľkých príležitostiach takisto zdôraznil, že táto povinnosť sa vzťahuje na všetky orgány.( 40 ) A napokon Súdny dvor výslovne určil, že zákaz brániť cieľom smernice sa vzťahuje aj na súdy.( 41 )

85. Ak teda smernice môžu členským štátom vytvárať povinnosti dokonca už pred uplynutím lehoty na prebratie uloženej členským štátom, platí to o to viac pre prechodné obdobia nasledujúce po uplynutí lehoty na prebratie.( 42 ) Ilustráciou uvedeného je judikatúra týkajúca sa toho, aby sa zachovávali v platnosti ustanovenia vnútroštátneho práva v záležitosti prípravkov na ochranu rastlín, rovnako ako v záležitosti dočasnej ochrany lokalít určených v smernici o biotopoch.( 43 )

86. Hoci v oblasti prípravkov na ochranu rastlín zostávajú ustanovenia vnútroštátneho práva ešte dočasne účinné, členské štáty ich nemôžu v priebehu prechodného obdobia ľubovoľne zmeniť a doplniť. Naopak, v súlade s cieľmi smernice o prípravkoch na ochranu rastlín( 44 ) pri povoľovaní prípravku na ochranu rastlín, na ktorý sa uplatňuje toto prechodné ustanovenie, musia dbať o to, aby náležite zohľadnili účinky, ktoré môže mať tento prípravok na zdravie ľudí a zvierat, ako aj na životné prostredie. Rovnako rozhodnutie o povolení môže byť prijaté iba na základe dokumentácie obsahujúcej informácie potrebné na to, aby tieto účinky mohli byť skutočne posúdené.( 45 )

92. Emisné stropy určené v prílohe I sa však na základe článku 4 ods. 1 smernice 2001/81 uplatňujú až 31. decembra 2010. Táto eventualita sa líši od prípadov vzťahujúcich sa na prechodné obdobia, ku ktorým sa Súdny dvor už vyjadril. Týkali sa právnych predpisov Únie, ktoré umožňovali členským štátom počas určitého obdobia pokračovať v uplatňovaní ich vtedy účinného systému alebo praxe( 47 ) alebo ktoré predpokladali dodatočné opatrenia na začatie uplatňovania práva Únie. Také právne predpisy iba posúvali deň, v ktorý sa ustanovenia práva Únie začínajú uplatňovať v celosti.

93. Režim predpokladaný smernicou 2001/81 je odlišný. Podľa článku 15 ods. 1 prvého odseku prvej vety smernice 2001/81 mali byť opatrenia na prebratie prijaté do 27. novembra 2002. Iba ich skutočné následky, konkrétne dosiahnuť, aby národné emisie boli znížené na určené celkové množstvo, sú podľa článku 4 ods. 1 smernice 2001/81 záväzné až od 31. decembra 2010.

94. Smernica 2001/81 práve pre toto obdobie nestanovuje, že by členské štáty mohli pokračovať rovnakými postupmi ako predtým. Na základe článku 6 ods. 1 smernice 2001/81 členské štáty už totiž mali najneskôr do 1. októbra 2002 vypracovať programy postupného znižovania vnútroštátnych emisií znečisťujúcich látok uvedených v článku 4 s cieľom vyhovieť národným emisným stropom najneskôr v roku 2010.

95. Ako správne poznamenáva Komisia,( 48 ) tento režim lehôt vyplýva z osobitostí cieľa smernice 2001/81. Znižovanie emisií sa neuskutočňuje v rovnaký čas ako prijatie právnych pravidiel umožňujúcich ho dosiahnuť. V skutočnosti k zníženiu dochádza po prijatí právnych pravidiel. V tomto kontexte nie je nevyhnutné žiadne prechodné obdobie, pokiaľ ide o právny stav, skôr je nevyhnutný časový priestor, počas ktorého môžu právne predpisy prejaviť svoje konkrétne účinky. Zvrat „najneskôr“ objavujúci sa v článku 4 ods. 1 smernice 2001/81, na ktorý upozornilo Rakúsko, a povaha ročných emisných stropov spadajú do tohto rámca. Tieto stropy neodkazujú na presný deň, ale sú výsledkom postupného vývoja.

3. O tretej otázke písm. a) a b): dodatočné povinnosti v prípade rizika prekročenia stropov

102. Svojou treťou otázkou písm. a) a b) si vnútroštátny súd želá vedieť, či majú predmetné povinnosti členských štátov taký dosah, že v prípade (rizika) prekročenia národných emisných stropov musí byť environmentálne povolenie zamietnuté alebo spojené s podmienkami. Táto otázka predpokladá, že dotknutý členský štát v rozpore s podmienkami, ktoré mu ukladá smernica 2001/81, nezaviedol a nevykonal programy dostatočné na zabránenie prekročenia stropov.

103. Úvodom treba uviesť, že tvrdenie RWE a E.ON, podľa ktorého skutočnosť, že Komisia nenavrhla Holandsku dodatočné opatrenia, ho oslobodzuje od prípadných povinností spočívajúcich na členských štátoch, nemá nijaký základ. Komisia nie je vo všeobecnosti povinná navrhovať členským štátom vlastné opatrenia na zabezpečenie dodržiavania práva Únie a ani smernica 2001/81 v tomto zmysle nepredpisuje povinnosti. Stanovuje iba, v článkoch 9 a 10, že Komisia predkladá normotvorným orgánom Únie správy a návrhy s cieľom zaistiť ďalší vývoj právnej úpravy smernice. Povinnosti prináležiace členským štátom na základe práva Únie tým nie sú ovplyvnené.( 49 )

104. Myšlienka konkrétnej povinnosti členských štátov v rámci povoľovacieho konania by koniec koncov mohla byť vylúčená z dôvodu miery voľnej úvahy priznanej členským štátom smernicou 2001/81 na jej prebratie tak, ako to uvádzajú RWE, Electrabel a E.ON, Groningen a členské štáty.

105. Odôvodenie č. 11 smernice 2001/81 zdôrazňuje, že emisné stropy ponechávajú Únii a členským štátom určitý manévrovací priestor na určenie toho, ako ich dodržať. Podľa jej odôvodnenia č. 12 by členské štáty mali byť zodpovedné za vykonanie opatrení umožňujúcich dodržať národné emisné stropy. Článok 4 smernice 2001/81 sa nezmieňuje o nástrojoch umožňujúcich dodržiavať emisné stropy. Smernica 2001/81 svojím článkom 6 jednoducho predpokladá vypracovanie vnútroštátnych programov postupného znižovania národných emisií.

110. Určiť, či existuje riziko prekročenia emisných stropov, by mohlo predstavovať praktické ťažkosti, ako to tvrdí Holandsko, to však nič nemení na povinnostiach členských štátov. V sporoch vo veci samej vnútroštátny súd vždy vykoná v záležitosti svoje vlastné posúdenie, ktoré Súdny dvor nesmie kontrolovať.

111. Miera voľnej úvahy členského štátu v prípade (rizika) prekročenia emisných stropov teda nepredstavuje samo osebe prekážku konkrétnych povinností spočívajúcich na členských štátoch. Ich obsah však musí byť určený so zohľadnením štruktúry smernice 2001/81. Práve preto nebola v práve Únie stanovená napríklad neobmedzená povinnosť znížiť emisie vylúčením určitých už existujúcich zdrojov znečistenia. Prináleží totiž výlučne príslušným orgánom členských štátov rozhodnúť, ktoré emisie musia byť potlačené alebo znížené.

112. Povolenie nového zariadenia zasa vyvoláva nové dodatočné emisie na základe rozhodnutia členského štátu. Na rozdiel od prípadu (rizika) prekročenia emisných stropov iba z dôvodu už existujúcich zdrojov emisií by teda členský štát daným úkonom aktívne prispieval k zlyhaniu cieľa smernice. Povolenie umožňujúce dodatočné emisie je teda iného charakteru ako jednoduché udržiavanie predošlého stavu nezasiahnutím proti existujúcim zdrojom emisií. Bráni mu implicitný zákaz smernice 2001/81 vytvárať v prípade (rizika) prekročenia emisných stropov čo i len najmenší dodatočný zdroj emisií. Miera voľnej úvahy zverená členskému štátu, pokiaľ ide o spôsob, akým má v úmysle znížiť svoje emisie, tým však nie je obmedzená. V prípade prekročenia emisných kvót sa však voľnosť konania členského štátu vytráca, keďže otázka, „ako“ dosiahnuť prípadné zníženia, je bezpredmetná.

118. Podľa názoru spoločnosti Electrabel by však zákaz povoľovania zariadení znevýhodnil zariadenia podliehajúce povoľovaniu vo vzťahu k zdrojom emisií, ktoré nepodliehajú povoľovaniu, ktoré by mohli byť uvádzané do prevádzky nezávisle od prekročenia národných emisných stropov. Možno sa tu pýtať, či tento argument platí na povoľovanie malých zariadení, ktoré sú porovnateľné so zariadeniami nepodliehajúcimi povoľovaniu.

119. V každom prípade zariadenia podliehajúce povoľovaniu na základe smernice IPKZ nie sú porovnateľné so zariadeniami nepodliehajúcimi povoľovaniu. Skôr uvedené zariadenia majú od samého začiatku podľa normotvorcu Únie vážne dopady na životné prostredie vo všeobecnosti( 55 ) a vyvolávajú najmä veľké množstvá emisií( 56 ), čiže odôvodňujú osobitné požiadavky.

120. Toto rozlišovanie vykonané normotvorcom podmieňuje odpoveď na prvú časť tretej otázky písm. a). V zásade málo záleží na tom, v akom rozsahu zariadenie prispieva k (riziku) prekročenia emisných stropov. Pretože smernica IPKZ ho podrobuje mandatórnemu povoľovaniu, možno predpokladať, že emisie, ktoré vypúšťa, sú dostatočne významné na to, aby boli prekážkou povoleniu( 57 ) vtedy, keď sú množstvá, ktoré majú byť vypúšťané, už prekročené bez predmetného zariadenia.

121. Túto domnienku možno v konkrétnych prípadoch vyvrátiť. Emisné stropy nemôžu byť prekážkou povolenia vtedy, keď zariadenie zo svojej povahy vôbec nevypúšťa dotknuté znečisťujúce látky. Bolo by si tiež možné predstaviť povolenie zariadení, ktorých emisie uvedených látok nemajú z hľadiska dopadov na životné prostredie praktický vplyv. To je však v tomto prípade vylúčené. Dotknuté elektrárne vypúšťajú veľké množstvá oxidov dusíka a oxidu siričitého a tak značne prispievajú k národným emisiám.( 58 )

125. Napokon sa vnútroštátny súd vo svojej druhej otázke písm. c) pýta na význam dňa uvedenia zariadenia, pre ktoré sa požaduje povolenie, do prevádzky. Hoci sa zdá, že poradie zvolené na položenie otázok v uznesení vnútroštátneho súdu naznačuje niečo iné, táto otázka sa logicky môže vzťahovať iba na tretiu otázku písm. a) a b), ktorá sa konkrétne týka povinností spočívajúcich na členskom štáte počas povoľovacieho konania.

126. Zariadenie možno na účely národných emisných stropov zohľadniť až od okamihu, keď je uvedené do prevádzky, a teda vypúšťa emisie. V rámci povoľovacieho konania sa teda treba opierať o národné emisné stropy účinné v okamihu uvedenia zariadenia do prevádzky a počas jeho následného prevádzkovania.

127. Na základe článku 4 ods. 2 smernice 2001/81 členské štáty dbajú na to, aby neboli národné emisné stropy stanovené v prílohe I prekračované už v každom roku po uplynutí 31. decembra 2010. Tieto stropy sú teda udržiavané (ako minimálna norma), ako to správne zdôrazňujú Taliansko a Komisia. Povolenie treba teda zamietnuť vtedy, keď môže mať za následok alebo ak existuje riziko, že bude mať za následok, prekročenie emisných stropov.

128. Na druhú otázku písm. c) treba teda odpovedať tak, že deň uvedenia zaradenia do prevádzky nasledujúci po roku 2010 má význam len vtedy, keď v ten deň už nedochádza k žiadnemu prekročeniu ani k žiadnemu riziku prekročenia emisných stropov.

D – O štvrtej, piatej a šiestej otázke: priamy účinok smernice

129. Štvrtá, piata a šiesta otázka smerujú k zisteniu, či sa jednotlivec môže pred vnútroštátnymi súdmi dovolávať smernice 2001/81, prípadne v akej miere.

135. Mohli by sme sa pýtať, či podmienka (rizika) prekročenia stropu národných emisií je sama dostatočne presná. To, či budú stropy prekročené, možno určiť iba za cenu vo všeobecnosti zložitých predpovedí. Dotknutí účastníci zväčša uvádzajú, že v okamihu vydania povolenia nie je možné vedieť, či emisné stropy budú pri uvedení do prevádzky prekročené.

136. Smernica 2001/81 však upravuje nástroje, ktoré tieto predpovede uľahčujú. Podľa článku 7 a prílohy III uvedenej smernice totiž členské štáty pripravia a každoročne zaktualizujú národné emisné inventúry a emisné projekcie. Príslušné orgány a súdy môžu prinajmenšom ľahko využiť tieto predpovede na zhodnotenie rizika prekročenia. Zdá sa, že nie je vylúčená ani oprava týchto predpovedí v prípade konštatovania zjavných anomálií.

137. Iste môžu nastať ťažkosti, keďže je možné, že členské štáty ešte nie sú v okamihu povoľovania rozhodnuté, akými prostriedkami zaistia dodržiavanie stropov od daného okamihu až do ich uvedenia do prevádzky. Je ich však treba riešiť, keďže inak dôjde k porušeniu článku 6 smernice 2001/81. Podľa neho mali totiž členské štáty vypracovať do 1. októbra 2002 programy nevyhnutné na dodržanie stropov.

138. Nevyhnutnosť projekcie, pokiaľ ide o budúce emisie znečisťujúcich látok, teda nie je prekážkou priameho uplatnenia zákazu povoľovania zdrojov dodatočných emisií v prípade (rizika) prekročenia emisných stropov.

139. Možno sa však pýtať, či smernica 2001/81 definuje dostatočne presne okruh dotknutých osôb. Podľa judikatúry sa môžu „dotknuté osoby“ dovolávať povinnosti viažucej členský štát na základe smernice. Súdny dvor vo svojom rozsudku Janecek dokonca hovorí o osobe „priamo“ dotknutej.( 63 ) Bez toho, aby bolo potrebné hlbšie skúmať otázku významu tohto výrazu, možno uviesť, že smeruje k obmedzeniu okruhu dotknutých osôb.

144. Verejnosť dotknutá povolením má právo na podanie opravného prostriedku na základe článku 16 smernice IPKZ, ktorý bol do smernice IPKZ vložený na účely vykonania Aarhuského dohovoru. Toto právo podať opravný prostriedok predpokladá v súlade s vnútroštátnym právom( 64 ) dostatočný záujem alebo porušenie práva. Pretože k týmto podmienkam nebola položená žiadna otázka, treba predpokladať, že sú splnené.

145. Treba pripustiť, že verejnosť dotknutá v zmysle smernice IPKZ nie je, dokonca ani v tomto rámci, priamo dotknutá ustanoveniami smernice 2001/81. Článok 16 smernice IPKZ jej napriek tomu priznáva právo napadnúť vecnú alebo procesnú zákonnosť povolenia. Táto súdna kontrola nie je obmedzená na ustanovenia, ktoré konkrétne chránia určité dotknuté osoby. Naopak, vecná kontrola povolenia by bola neúplná, ak by mal sťažovateľ dotknutý zariadením akceptovať povolenie, ktoré je objektívne protiprávne.

146. V dôsledku toho sa jednotlivci môžu v rámci opravného prostriedku na základe článku 16 smernice IPKZ dovolávať zákazu zavedeného smernicou 2001/81 povoľovať určité dodatočné zariadenia na základe článku 4 smernice IPKZ v prípade (rizika) prekročenia emisných stropov.

147. Napokon je potrebné ešte uviesť námietku, podľa ktorej možnosť dovolávať sa zákazu povoľovania zariadení by viedla k uplatňovaniu smernice 2001/81 na ujmu jednotlivcov, v danom prípade energetických podnikov. Treba pripustiť, že je pravda, že smernica nemôže sama zakladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa voči nemu nemožno na ňu odvolávať.( 65 ) Uplatňovanie vnútroštátneho práva ovplyvňujúceho jednotlivca v súlade so smernicou, ako to predpokladá vnútroštátny súd, je však v zásade možné.( 66 ) A ak by aj bolo priame uplatnenie zákazu povolenia zariadenia nevyhnutné, neznamenalo by to, že na smernicu sa niekto odvoláva voči jednotlivcovi. Zákaz by v skutočnosti bol uplatnený voči orgánu, ktorý vydáva povolenie. Samotné negatívne dôsledky na práva tretích osôb, len akési nepriame, aj keď určité, neodôvodňujú bránenie jednotlivcovi dovolávať sa ustanovení smernice voči predmetnému členskému štátu.( 67 )

V – Návrh

152. Navrhujem preto Súdnemu dvoru, aby na položené prejudiciálne otázky odpovedal takto:

1. Z dôvodu povinnosti výkladu v súlade so smernicou musia byť ustanovenia vnútroštátneho práva preberajúce smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/1/ES z 15. januára 2008 o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia (pôvodne smernica 96/61/ES), pokiaľ je to len možné, vykladané v tom zmysle, že rozhodnutie o žiadosti o udelenie environmentálneho povolenia musí zohľadniť národné emisné stropy upravené smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2001/81/ES z 23. októbra 2001 o národných emisných stropoch pre určité látky znečisťujúce ovzdušie.

2. Povinnosť členského štátu zdržať sa prijatia takých opatrení, ktoré by mohli vážne ohroziť dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou 2001/81, sa uplatňuje aj na obdobie od 27. novembra 2002 do 3. decembra 2010.

3. Dotknutý členský štát musí na základe smernice 2001/81 zaviesť a vykonávať v období od 27. novembra 2002 do 31. decembra 2010 vlastné programy na zaistenie dodržiavania emisných stropov. Ak napriek tomu existuje riziko prekročenia týchto stropov, členský štát musí pokračovať vo vyvíjaní svojho programu znižovania predmetných emisií na účely ich dostatočného zníženia.

4. Členský štát musí zamietnuť vydanie environmentálneho povolenia požadovaného na základe článku 4 smernice 2008/1 vtedy, ak zariadenie prispieva k prekročeniu (riziku prekročenia) stropu národných emisií znečisťujúcich látok, ktorý je stanovený v smernici 2001/81, a ak členský štát nevypracoval a nevykonal dostatočné programy na zníženie emisií. Tento zákaz sa neuplatní vtedy, ak je v konkrétnom prípade preukázané, že emisie predmetných znečisťujúcich látok nemajú podstatný vplyv na dopad zariadenia na životné prostredie.

5 – Pôvodne smernica Rady 96/61/ES z 24. septembra 1996 (Ú. v. ES L 257, s. 26; Mim. vyd. 15/003, s. 80), zmenená a doplnená nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 166/2006 z 18. januára 2006 o zriadení Európskeho registra uvoľňovania a prenosov znečisťujúcich látok, ktorým sa menia a dopĺňajú smernice Rady 91/689/EHS a 96/61/ES (Ú. v. EÚ L 33, s. 1), kodifikovaná smernicou 2008/1/ES (Ú. v. EÚ L 24, s. 8). Táto smernica bude čoskoro nahradená, v rovnakom okamihu ako viacero ďalších smerníc, smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2010/75/EÚ z 24. novembra 2010 o priemyselných emisiách (integrovaná prevencia a kontrola znečisťovania životného prostredia) (prepracovaná): pozri dokument PE‑CONS 31/5/10 REV 5 Rady z 24. novembra 2010. Smernica 2001/81 naopak nie je súčasťou tohto balíka.

6 – Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Ú. v. EÚ L 124, 2005, s. 4); Spoločenstvo ho podpísalo 25. júna 1998 v Aarhuse (Dánsko) a bol schválený rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 (Ú. v. EÚ L 124, s. 1).

7 – Článok 4 bod 4 smernice 2003/35/ES Európskeho parlamentu a Rady z 26. mája 2003, ktorou sa ustanovuje účasť verejnosti pri navrhovaní určitých plánov a programov týkajúcich sa životného prostredia a ktorou sa menia a dopĺňajú s ohľadom na účasť verejnosti a prístup k spravodlivosti smernice Rady 85/337/EHS a 96/61/ES (Ú. v. EÚ L 156, s. 17; Mim. vyd. 15/007, s. 466).

8 – Schválený rozhodnutím Rady 2003/507/CE z 13. júna 2003 (Ú. v. EÚ L 179, s. 1; Mim. vyd. 11/047, s. 142).

15 – Pozri rozsudky Bosman, už citovaný v poznámke pod čiarou 15, bod 59, a IATA a ELFAA, už citovaný v poznámke pod čiarou 15, bod 24.

16 – Rozsudky z 13. novembra 2003, Neri, C‑153/02, Zb. s. I‑13555, body 34 a 35; z 29. apríla 2004, Orfanopoulos a Oliveri, C‑482/01 a C‑493/01, Zb. s. I‑5257, bod 42, a z 12. januára 2006, Turn- und Sportunion Waldburg, C‑246/04, Zb. s. I‑589, bod 21.

17 – Rozsudok zo 6. októbra 1982, Cilfit a i., 283/81, Zb. s. 3415, body 13 až 16 a 21.

18 – Rozsudok Cilfit a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 17, bod 15.

19 – RWE vo svojich pripomienkach z 18. augusta 2009 tvrdí, že Komisia až dovtedy nenamietala proti riziku prekročenia emisných stropov stanovených pre Holandsko (bod 35).

20 – Rozsudky z 10. apríla 1984, von Colson a Kamann, 14/83, Zb. s. 1891, bod 26, a z 13. novembra 1990, Marleasing, C‑106/89, Zb. s. I‑4135, bod 8.

27 – Pozri Albrecht: c. d., s. 52 a nasl.

28 – Ú. v. EÚ L 152, s. 1. Pozri v tejto záležitosti rozsudky už citované v poznámke pod čiarou 2.

29 – Pozri ustanovenia článku 4 v spojení s ustanoveniami prílohy I smernice 2001/81.

30 – Pozri ustanovenia článku 1 prvej vety a prílohy I smernice IPKZ.

31 – Pozri článok 1 druhú vetu, článok 3 ods. 1 písm. a) a článok 9 ods. 4 prvú vetu smernice IPKZ.

32 – Keďže orgány Únie nedefinovali limitné hodnoty emisií podľa článku 19 ods. 1 smernice IPKZ, uplatňuje sa článok 19 ods. 2 smernice IPKZ.

39 – Pozri rozsudky už citované v poznámke pod čiarou 37.

40 – Pozri najmä rozsudky Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 38, body 121 a 122; Angelidaki a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 37, body 206 a 207, a VTB‑VAB, už citovaný v poznámke pod čiarou 37, body 38 a 39.

41 – Rozsudky Adeneler a i.,. už citovaný v poznámke pod čiarou 38, body 122 a 123, a VTB‑VAB, už citovaný v poznámke pod čiarou 37, bod 38.

42 – Pozri dva rozsudky Stichting Zuid-Hollandse Milieufederatie, už citované v poznámke pod čiarou 37, v jednom aj druhom bod 42.

43 – Smernica Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (Ú. v. ES L 206, s. 7).

44 – Smernica Rady z 15. júla 1991 o uvádzaní prípravkov na ochranu rastlín na trh (Ú. v. ES L 230, s. 1; Mim. vyd. 03/001, s. 332).

51 – Pozri rozsudok Stichting Zuid-Hollandse Milieufederatie, C‑138/05, už citovaný v poznámke pod čiarou 37, body 43 a 44.

52 – Rozsudky z 24. októbra 1996, Kraaijeveld a i., C‑72/95, Zb. s. I‑5403, bod 61; z 15. júna 2000, Brinkmann, C‑365/98, Zb. s. I‑4619, bod 32, a Janecek, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 46.

53 – Pozri rozsudky z 8. februára 1973, Komisia/Taliansko, 30/72, Zb. s. 161, bod 11; z 10. júla 1990, Komisia/Nemecko, C‑217/88, Zb. s. I‑2879, bod 26, a z 10. júna 2004, Komisia/Taliansko, C‑87/02, Zb. s. I‑5975, bod 38.

54 – Ako ilustráciu narušenia zón ochrany vtáctva pozri rozsudok z 28. februára 1991, Komisia/Nemecko, C‑57/89, Leybucht, Zb. s. I‑883, bod 21 a nasl., a k otázke ochrany druhov pozri moje návrhy vo veci Komisia/Fínsko, rozsudok z 14 júna 2007, C‑342/05, „Lov na vlkov“, Zb. s. I‑4713, bod 52 a nasl.

55 – Pozri najmä odôvodnenie č. 2 a 9 a článok 1 ods. 2 bod 2, článok 3 ods. 1 písm. a) a b) a článok 9 ods. 4 smernice IPKZ.

56 – Pozri najmä odôvodnenia č. 9 a 13 a článok 1 ods. 2 body 5 a 6, článok 9 ods. 3 a 4 a článok 19 smernice IPKZ.

63 – Rozsudok Janecek, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 39.

64 – Možno sa domnievať, že veci v konaní pred Súdnym dvorom Trianel (C‑115/09, oznámenie v Ú. v. EÚ C 141, 2009, s. 26; pozri tiež návrhy generálnej advokátky Sharpston z toho dňa) a Boxus a i. (C‑128/09 až C‑131/09, C‑134/09 a C‑135/09, oznámenie v Ú. v. EÚ C 153, 2009, s. 18 a nasl.) prispejú k objasneniu týchto požiadaviek.

65 – Rozsudky z 26. februára 1986, Marshall, 152/84, Zb. s. 723, bod 48; zo 14. júla 1994, Faccini Dori, C‑91/92, Zb. s. I‑3325, bod 20, a z 19. januára 2010, Kücükdeveci, C‑555/07, Zb. s. I‑365, bod 46.

66 – Rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 23, bod 110 a nasl., a Kücükdeveci, už citovaný v poznámke pod čiarou 65, bod 45 a nasl.

67 – Rozsudky zo 7. januára 2004, Wells, C‑201/02, Zb. s. I‑723, bod 57, a zo 17. júla 2008, Arcor, C‑152/07 až C‑154/07, Zb. s. I‑5959, bod 36.

68 – Pozri bod 80 a nasl. vyššie.