C-335/09

62009CC0335

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PEDRO CRUZ VILLALÓN

prednesené 1. marca 2012 ( 1 )

Vec C-335/09 P

Poľská republika

Vzhľadom na to, že otázka prípustnosti, ktorá vzniká v tejto veci, je totožná s otázkou, ktorá bola Súdnemu dvoru položená v rámci odvolania, ktoré bolo súčasne podané vo veci Poľsko/Komisia (C-336/09 P), v ktorej Súdny dvor zatiaľ nerozhodol, ( 3 ) navrhnem, aby Súdny dvor rozhodol túto otázku s odkazom na analýzu, ktorú som uviedol vo svojich návrhoch v uvedenej veci.

3.

Pokiaľ však ide o vecnú stránku, je potrebné na úvod uviesť, že tento raz ide o dve nariadenia. Poľská republika sa svojou žalobou pred Súdom prvého stupňa domáhala zrušenia nariadenia Komisie (ES) č. 1972/2003 z 10. novembra 2003 ( 4 ), ktoré bolo zmenené a doplnené nariadením Komisie (ES) č. 230/2004 z 10. februára 2004 ( 5 ) a nariadením Komisie (ES) č. 735/2004 z 20. apríla 2004 ( 6 ). Ako však bude uvedené ďalej, Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku vyhlásil žalobu za neprípustnú v rozsahu, v akom smerovala proti nariadeniu č. 1972/2003. Naproti tomu v rozsahu, v akom žaloba smerovala proti nariadeniu č. 735/2004, ktorým bolo nariadenie č. 1972/2003 zmenené a doplnené, ju vyhlásil za prípustnú.

4.

Súd prvého stupňa tým vecne preskúmal nielen zákonnosť nariadenia č. 735/2004, ale na základe judikatúry Súdneho dvora ( 7 ) aj zákonnosť základných ustanovení nariadenia č. 1972/2003, keďže ustanovenia prvého uvedeného nariadenia bolo možné považovať za ustanovenia, ktoré tvoria jeden celok s ustanoveniami druhého uvedeného nariadenia.

5.

8.

Nariadenie č. 1972/2003 bolo prijaté a uverejnené pred nadobudnutím platnosti zmluvy o pristúpení a aktu o pristúpení na základe článku 2 ods. 3 uvedenej zmluvy a článku 41 prvého odseku aktu o pristúpení.

9.

Článok 2 ods. 3 zmluvy o pristúpení totiž stanovuje, že orgány Únie môžu, odchylne od článku 2 ods. 2 tejto zmluvy, ( 12 ) prijať pred pristúpením opatrenia uvedené vo viacerých výslovne uvedených ustanoveniach, vrátane článku 41 aktu o pristúpení, pričom tieto opatrenia nadobudnú platnosť iba za podmienky a ku dňu nadobudnutia platnosti uvedenej zmluvy. Toto ustanovenie znie:

„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 2, sú orgány [Ú]nie oprávnené prijať pred pristúpením opatrenia uvedené v článku 6 odseku 2 druhom pododseku, odseku 6 druhom pododseku a odseku 7 druhom a treťom pododseku, v článkoch 21 a 23, v článku 28 odseku 1, v článku 32 odseku 5, v článku 33 odseku 1, v článku 33 odseku 4, v článku 33 odseku 5, v článkoch 38, 39, 41, 42 a 55 až 57 aktu o pristúpení, v prílohách III až XIV k tomuto aktu, v protokole 2, v článku 6 protokolu 3, v článku 2 odseku 2 protokolu 4, v protokole 8 a v článkoch 1, 2 a 4 protokolu 10, ktoré sú pripojené k aktu. Tieto opatrenia nadobudnú platnosť a účinnosť iba za podmienky a ku dňu nadobudnutia platnosti tejto zmluvy.“

10.

11.

Práve na základe týchto dvoch ustanovení bolo prijaté nariadenie č. 1972/2003 ( 13 ), ktoré bolo predmetom žaloby o neplatnosť podanej na Súde prvého stupňa, pričom platnosť jeho základných ustanovení bola nepriamo preskúmaná prostredníctvom preskúmania platnosti nariadenia č. 735/2004.

12.

Odôvodnenie

č. 3 nariadenia č. 1972/2003 stanovuje:

„vychýlenia obchodu, v dôsledku ktorých dochádza k narušeniu organizovania trhu, sa často týkajú výrobkov umelo presunutých s ohľadom na rozšírenie, pričom tieto výrobky nie sú súčasťou bežných zásob príslušného štátu; nadbytočné zásoby môžu byť tiež výsledkom národnej produkcie; preto by sa mali prijať opatrenia v podobe odstrašujúcich poplatkov ukladaných na nadbytočné zásoby v nových členských štátoch.“

13.

2. S cieľom určenia nadbytočných zásob jednotlivých držiteľov musia nové členské štáty vziať do úvahy najmä:

a)

priemerné zásoby dostupné v rokoch pred pristúpením;

b)

obchodné toky v rokoch pred pristúpením;

c)

17.

Napokon článok 3 nariadenia č. 1972/2003, ktorého odsek 1 stanovuje, že sa uplatňuje bez ohľadu na prílohu IV kapitolu 5 aktu o pristúpení, okrem iného stanovuje, že tento poplatok sa vyberá aj z poľnohospodárskych výrobkov, ktoré sa ku dňu pristúpenia nachádzajú v režime s podmieneným oslobodením od cla, bez ohľadu na to, či tieto výrobky boli pred týmto dňom prepustené do voľného obehu v Európskom spoločenstve pätnástky alebo v novom členskom štáte (článok 3 ods. 2) alebo pochádzajú z tretích štátov (článok 3 ods. 3). Tento článok znie:

„1. Tento článok sa uplatňuje bez ohľadu na prílohu IV kapitolu 5 aktu o pristúpení a bez ohľadu na články 20 a 214 nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92 z 12. októbra 1992 ustanovujúceho colný zákon spoločenstva [colný kódex Spoločenstva – neoficiálny preklad ][ ( 14 )].

2. Výrobky uvedené v článku 4 ods. 5, ktoré do 1. mája 2004 boli vo voľnom obehu v [S]poločenstve pätnástky alebo v novom členskom štáte a dňa 1. mája 2004 sú dočasne uskladnené alebo v rámci jedného z colných konaní, alebo postupov [colne schválených určení alebo režimov – neoficiálny preklad ] uvedených v článku 4 ods. 15 písm. b) a ods. 16 písm. b) až g) nariadenia (EHS) č. 2913/92 v rozšírenom [S]poločenstve, alebo ktoré sú v štádiu prepravy po vybavení vývozných formalít v rámci rozšíreného [S]poločenstva, podliehajú dovoznému clu erga omnes uplatňovanému v deň prepustenia do voľného obehu.

Prvý pododsek sa neuplatňuje na výrobky vyvážané zo [S]poločenstva pätnástky, ak dovozca predloží dôkaz, že v krajine vývozu nežiadal na výrobky žiadnu vývoznú náhradu. Na žiadosť dovozcu vývozca zabezpečí potvrdenie na vývoznej deklarácii od kompetentného orgánu, že na výrobky sa v krajine vývozu nežiadala vývozná náhrada.

20.

Predseda tretej komory Súdu prvého stupňa uznesením z 11. júla 2006 rozhodol o prerušení tohto konania v súlade s článkom 54 tretím odsekom Štatútu Súdneho dvora, ako aj s článkom 77 písm. a) a 78 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa až do vyhlásenia rozsudku Súdneho dvora vo veci C-273/04.

21.

Súdny dvor vydal rozsudok vo veci C-273/04 23. októbra 2007 ( 15 ), pričom priamo preskúmal vec samu, a teda nerozhodol o prípustnosti žaloby. Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu Poľskej republiky sčasti ako neprípustnú z dôvodu preklúzie a sčasti ako nedôvodnú.

A – O prípustnosti

22.

Takto boli zamietnuté tvrdenia – z dôvodu, že neboli spôsobilé spochybniť tento záver – založené na tom, že uvedené nariadenie nebolo uverejnené v dvadsiatich úradných jazykoch Únie ( 18 ), že jeho nadobudnutie účinnosti bolo podmienené nadobudnutím platnosti zmluvy o pristúpení ( 19 ) a že bolo určené všetkým členským štátom, vrátane budúcich členských štátov ( 20 ).

26.

Súd prvého stupňa sa ďalej usiloval preukázať, že toto striktné uplatnenie procesných lehôt plynúcich odo dňa uverejnenia nariadenia č. 1972/2003 neobmedzilo právo Poľskej republiky na účinnú súdnu ochranu. ( 21 )

27.

V rámci tohto skúmania prípustnosti žaloby Súd prvého stupňa tiež pripomenul, že od striktného uplatnenia predpisov Spoločenstva týkajúcich sa procesných lehôt sa možno odchýliť iba v prípade naozaj výnimočných okolností, v prípade nepredvídateľnej okolnosti alebo vyššej moci. ( 22 ) V tejto súvislosti však konštatoval, že Poľská republika nevysvetlila, v akom rozsahu boli voči nej predmetné okolnosti natoľko výnimočné, že vyžadovali výnimku zo zásady striktného uplatnenia procesných lehôt v rozpore so zásadou právnej istoty.

28.

31.

Pokiaľ ide o vecnú stránku, Súd prvého stupňa preskúmal jednotlivé žalobné dôvody a tvrdenia Poľskej republiky, ktoré napriek tomu, že formálne smerovali proti ustanoveniam nariadenia č. 735/2004, jednak spochybňovali zákonnosť článku 3 (prvá časť, body 161 až 249 napadnutého rozsudku) a článku 4 (druhá a tretia časť, body 80 až 136 a 137 až 160 napadnutého rozsudku) nariadenia č. 1972/2003 a jednak poukazovali na zneužitie právomoci (štvrtá časť, body 250 až 254 napadnutého rozsudku).

1. O článku 4 nariadenia č. 1972/2003

32.

Po prvé Poľská republika uviedla dva žalobné dôvody smerujúce k zrušeniu nariadenia č. 735/2004 v rozsahu, v akom podľa tohto nariadenia podliehalo sedem nových výrobkov opatreniu uvedenému v článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1972/2003, pričom prvý žalobný dôvod bol založený na porušení článku 41 aktu o pristúpení a zásady proporcionality a druhý žalobný dôvod bol založený na porušení zásady zákazu diskriminácie.

33.

Súd prvého stupňa v tejto súvislosti – poukazujúc na odôvodnenie č. 3 nariadenia č. 1972/2003 – konštatoval (bod 111 napadnutého rozsudku), že „Komisia [sa] prostredníctvom sporného poplatku nesnažila len predchádzať vytváraniu zásob predmetných výrobkov na špekulatívne účely vyplývajúce z obchodu, ale jednoducho predchádzať vytváraniu nadbytočných zásob, teda zásob, ktoré [neboli] súčasťou bežných zásob nachádzajúcich sa v nových členských štátoch.“

37.

Súd prvého stupňa ďalej skúmal, či Poľská republika úspešne preukázala, že určenie výšky sporného poplatku „zjavne prekrač[ovalo] to, čo [bolo] nevyhnutné na predchádzanie vytváraniu nadbytočných zásob bez ohľadu na ich pôvod.“

38.

Súd prvého stupňa na jednej strane konštatoval, že hoci poplatok, ktorého výška by bola určená podľa cla rovnajúceho sa rozdielu medzi poľskými dovoznými clami a dovoznými clami Spoločenstva, „[by mohol] byť užitočný na predchádzanie vytváraniu nadbytočných zásob z dovozu, [nebolo] vôbec zjavné, že by postačoval na predchádzanie vytváraniu nadbytočných zásob z národnej produkcie“ (bod 114 napadnutého rozsudku). Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že takýto poplatok za určitých okolností nemôže mať nijaký odstrašujúci účinok, pokiaľ ide o vytváranie nadbytočných zásob z národnej produkcie.

39.

41.

Po druhé Poľská republika uviedla jediný žalobný dôvod smerujúci k zrušeniu nariadenia č. 735/2004 v rozsahu, v akom bolo týmto nariadením doplnených sedem nových výrobkov do zoznamu príslušných výrobkov uvedeného v článku 4 ods. 5 ôsmej zarážke nariadenia č. 1972/2003, v rámci ktorého uviedla tri hlavné výhrady, ktoré Súd prvého stupňa zamietol ako nedôvodné (body 143 až 160 napadnutého rozsudku).

2. O článku 3 nariadenia č. 1972/2003

42.

Poľská republika uviedla päť žalobných dôvodov smerujúcich proti článku 3 nariadenia č. 1972/2003, z ktorých prvý bol založený na porušení zásady voľného pohybu tovaru, druhý na nedostatku právomoci Komisie a na porušení článkov 22 a 41 aktu o pristúpení, tretí na porušení zásady zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, štvrtý na neexistencii alebo nedostatočnosti odôvodnenia a piaty a zároveň posledný žalobný dôvod bol založený na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery.

43.

V reakcii na druhý žalobný dôvod, ktorý uviedla Poľská republika a ktorý bol formálne založený na neexistencii právomoci Komisie na prijatie ustanovení článku 3 nariadenia č. 1972/2003, ako aj na porušení článkov 22 a 41 a prílohy IV kapitoly 5 aktu o pristúpení, Súd prvého stupňa v podstate konštatoval (body 186 až 194 napadnutého rozsudku), že systém poplatkov za nadbytočné zásoby výrobkov vo voľnom obehu k 1. máju 2004 v nových členských štátoch stanovený v článku 4 nariadenia č. 1972/2003 je jedným z prechodných opatrení, ktoré možno prijať na základe článku 41 prvého odseku aktu o pristúpení (bod 187 tohto rozsudku) a že toto ustanovenie sa musí vzťahovať aj na opatrenia potrebné na účely ochrany užitočného účinku tohto systému poplatkov (bod 188 uvedeného rozsudku). Súd prvého stupňa teda ďalej skúmal, či možno konštatovať, že ustanovenia článku 3 nariadenia č. 1972/2003, podľa ktorých výrobky, ktoré sú v režime s podmieneným oslobodením od cla alebo v štádiu prepravy, podliehajú tomu istému clu, sú nevyhnutné na zaistenie potrebného účinku článku 4 uvedeného nariadenia (body 189 až 193 uvedeného rozsudku).

46.

Súd prvého stupňa rozhodol, že ide o taký prípad. V prípade neexistencie opatrení stanovených v článku 3 nariadenia č. 1972/2003 by totiž subjekty usadené v nových členských štátoch mohli umelo znížiť svoje nadbytočné zásoby tým, že by na ne uplatnili režim s podmieneným oslobodením od cla v jednom alebo vo viacerých starých alebo nových členských štátoch (bod 191 napadnutého rozsudku) a mohli by tak uviesť uvedené výrobky do voľného obehu v rozšírenom Spoločenstve po 1. máji 2004 bez zaplatenia sporného poplatku, čím by bol článok 4 nariadenia č. 1972/2003 zbavený svojho významu.

49.

Súd prvého stupňa tiež zamietol ako nedôvodný štvrtý žalobný dôvod založený na porušení článku 253 ES. Po tom, čo pripomenul relevantnú judikatúru týkajúcu sa odôvodnenia aktov inštitúcií (body 214 až 218 napadnutého rozsudku), v prvom rade konštatoval, že podstata odôvodnenia nariadenia č. 1972/2003 je uvedená v odôvodneniach č. 1 až 6 tohto nariadenia. Po preskúmaní týchto odôvodnení (body 220 až 223 tohto rozsudku) konštatoval (bod 224 uvedeného rozsudku), že ani jedno z nich výslovne nevysvetľuje konkrétne dôvody, ktoré viedli Komisiu k prijatiu článku 3 uvedeného nariadenia. Konštatoval však, že nariadenie č. 1972/2003 napriek tomu nie je nedostatočne odôvodnené. Na základe kontextu tohto ustanovenia a rozboru základných cieľov uvedeného nariadenia Súd prvého stupňa v podstate konštatoval, že článok 3 tohto nariadenia predstavuje technický výber Komisie určený na doplnenie systému poplatkov vytvoreného článkom 4 tohto nariadenia na zabezpečenie potrebného účinku tohto posledného uvedeného ustanovenia. Vzhľadom na to, že „potreba opatrení stanovených v článku 3 nariadenia č. 1972/2003 na doplnenie systému poplatkov [bola] očividná“ (bod 232 uvedeného rozsudku), Komisia nebola povinná „konkrétnejšie [ju] odôvodniť“ (bod 234 napadnutého rozsudku).

50.

Súd prvého stupňa napokon zamietol ako nedôvodný piaty žalobný dôvod založený na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery, pričom zdôraznil, že po prvé sa Spoločenstvo žiadnym spôsobom voči dotknutým odvetviam nevyjadrilo, že neprijme prechodné opatrenia, ako sú opatrenia článku 3 nariadenia č. 1972/2003, a po druhé každý bežne starostlivý subjekt musel odo dňa uverejnenia aktu o pristúpení vedieť, že Komisia je oprávnená prijať takéto opatrenia na základe článku 41 uvedeného aktu.

Súd prvého stupňa v dôsledku toho zamietol žalobu Poľskej republiky v celom rozsahu.

III – Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy účastníkov konania

54.

Poľská republika podala odvolanie, na základe ktorého sa začalo toto konanie, do kancelárie Súdneho dvora 24. augusta 2009. Vo svojich písomných podaniach navrhla, aby jej odvolanie preskúmala veľká komora.

55.

Vzhľadom na to, že ani jeden z účastníkov konania nepožiadal o nariadenie pojednávania, Súdny dvor rozhodol, že prejedná odvolanie bez pojednávania.

—

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

57.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

—

zamietol odvolanie ako nedôvodné,

59.

Všetky odvolacie dôvody a tvrdenia, ktorými Poľská republika napáda posúdenie prípustnosti svojej žaloby proti nariadeniu č. 1972/2003 Súdom prvého stupňa, sú v zásade totožné s odvolacími dôvodmi a tvrdeniami, ktoré uviedla vo veci C-336/09 P.

60.

Táto zásadná totožnosť prirodzene vyplýva zo zásadnej totožnosti dôvodov, na základe ktorých Súd prvého stupňa zamietol ako neprípustnú žalobu proti nariadeniu Komisie (ES) č. 60/2004 zo 14. januára 2004, ktorým sa ustanovujú prechodné opatrenia v sektore cukru z dôvodu pristúpenia Českej republiky, Estónska, Cypru, Lotyšska, Litvy, Maďarska, Malty, Poľska, Slovinska a Slovenska, ( 28 ) v už citovanom uznesení Poľsko/Komisia a žalobu proti nariadeniu č. 1972/2003 v napadnutom rozsudku, ktorý je predmetom prejednávaného odvolania.

61.

Za týchto okolností si dovoľujem odkázať na analýzu týchto jednotlivých odvolacích dôvodov a tvrdení, ktorú som uviedol v bodoch 19 až 43 svojich návrhov vo veci C-336/09 P a na základe ktorej som dospel k záveru, že výklad článku 230 ES, ktorý by viedol k vyhláseniu žaloby Poľskej republiky za neprípustnú iba preto, lebo bola podaná po uplynutí dvojmesačnej lehoty plynúcej odo dňa zverejnenia sporného nariadenia, treba považovať za odporujúci hodnotám právneho štátu a zásade rovnosti členských štátov pred zmluvami.

Vo veci samej Poľská republika uvádza celkom osem odvolacích dôvodov, ktoré formuluje v rámci výhrad formálne smerujúcich proti posúdeniu jej žalobných dôvodov a tvrdení týkajúcich sa platnosti článku 4 ods. 3 ( 30 ), článku 4 ods. 5 ôsmej zarážky ( 31 ) a napokon článku 3 ( 32 ) nariadenia č. 1972/2003 Súdom prvého stupňa.

65.

Najprv preskúmam posúdenie zákonnosti článku 4 ods. 3 a 5 nariadenia č. 1972/2003 Súdom prvého stupňa a následne posúdenie zákonnosti článku 3 tohto nariadenia Súdom prvého stupňa.

1. O výhradách smerujúcich proti článku 4 nariadenia č. 1972/2003

66.

Článok 4 nariadenia č. 1972/2003 stanovuje poplatok vyberaný od držiteľov nadbytočných zásob výrobkov vo voľnom obehu k 1. máju 2004 s cieľom zabrániť riziku presmerovania obchodu na úkor spoločnej organizácie poľnohospodárskych trhov z dôvodu pristúpenia desiatich nových štátov, ktorého výška sa podľa odseku 3 tohto článku určuje podľa dovozného cla erga omnes platného k 1. máju 2004. Kódy kombinovanej nomenklatúry výrobkov, na ktoré sa vzťahuje tento poplatok, sú – pokiaľ ide konkrétne o Poľskú republiku – vymenované v článku 4 ods. 5 ôsmej zarážke nariadenia č. 1972/2003.

69.

V tejto súvislosti uvádza tri samostatné výhrady.

70.

Po prvé Poľská republika zastáva názor, že Súd prvého stupňa ( 33 ) bez odôvodnenia nezohľadnil výslovné podmienky, za ktorých možno stanoviť výšku takého poplatku, tak, ako ich podľa jej názoru stanovil Súdny dvor vo svojom rozsudku Weidacher ( 34 ). V podstate sa domnieva, že len poplatok stanovený vo výške, ktorá vylučuje špekulatívny zisk, teda vo výške rozdielu medzi dovozným clom uplatňovaným v Spoločenstve a dovozným clom uplatňovaným v novom členskom štáte ku dňu pristúpenia, mohol umožniť dosiahnuť sledovaný cieľ v súlade so zásadou proporcionality. Vzhľadom na svoju výšku sa tak sporný poplatok vyznačuje oproti rozsudku Weidacher dodatočným sankčným prvkom, ktorý údajne stavia hospodárske subjekty, ktorým je uložený, do nevýhodnejšieho konkurenčného postavenia ako subjekty Spoločenstva pätnástky.

71.

73.

Komisia zdôrazňuje, že Poľská republika sa podľa všetkého usiluje dosiahnuť nové preskúmanie žaloby, pričom konštatuje, že tieto tvrdenia sú v každom prípade úplne nedôvodné.

ii) Analýza

74.

Tri výhrady Poľskej republiky, ktoré boli uvedené vyššie, napádajú rôzne aspekty posúdenia Súdu prvého stupňa týkajúceho sa proporcionality výšky poplatku stanoveného v článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1972/2003, najmä pre výrobky, na ktoré sa vzťahuje nariadenie č. 735/2004, ako aj jeho zákonnosti z hľadiska článku 41 aktu o pristúpení. Poľská republika sa tiež subsidiárne domnieva, že Súd prvého stupňa porušil svoju povinnosť odôvodnenia tým, že neuviedol dôvody, pre ktoré sa odklonil od rozsudku Weidacher.

75.

V prejednávanej veci Súd prvého stupňa v bode 111 napadnutého rozsudku presne označil cieľ, ktorý Komisia chcela dosiahnuť prijatím nariadenia č. 1972/2003.

79.

Ako sa výslovne uvádza v odôvodnení č. 3 nariadenia č. 1972/2003, cieľom tohto nariadenia bolo najmä uložiť odstrašujúce poplatky za nadbytočné zásoby výrobkov, na ktoré sa toto nariadenie vzťahovalo, umiestnené v nových členských štátoch. Ako totiž vyplýva z tohto odôvodnenia, spoločná organizácia trhov s výrobkami, na ktoré sa vzťahovalo toto nariadenie, mohla byť narušená uvedením do voľného obehu nadbytočných zásob výrobkov, čiže zásob výrobkov, ktoré nie sú súčasťou bežných zásob, vytvorených v nových členských štátoch, bez ohľadu na to, či tieto zásoby pochádzajú z umelého premiestnenia výrobkov s ohľadom na rozšírenie, ktoré predstavuje odklon obchodu, alebo z národnej produkcie.

80.

Súd prvého stupňa teda z toho oprávnene mohol vyvodiť záver, že cieľom tohto nariadenia bolo nielen predchádzanie špekulatívnemu vytváraniu zásob výrobkov, na ktoré sa toto nariadenie vzťahovalo, pochádzajúcich z obchodu, ale jednoducho predchádzanie vytváraniu nadbytočných zásob vymedzených ako zásoby, ktoré nie sú súčasťou bežných zásob umiestnených v nových členských štátoch, ktoré sú spôsobilé narušiť spoločnú organizáciu trhu ku dňu nadobudnutia platnosti aktu o pristúpení.

81.

Súd prvého stupňa totiž v bode 114 napadnutého rozsudku – podľa môjho názoru správne – konštatoval, že hoci poplatok, ktorého výška je určená podľa cla rovnajúceho sa rozdielu medzi poľskými dovoznými clami a dovoznými clami Spoločenstva k 30. aprílu 2004, mohol byť užitočný na predchádzanie vytváraniu nadbytočných zásob z dovozu, nebolo vôbec zjavné, že by postačoval na predchádzanie vytváraniu nadbytočných zásob z národnej produkcie.

85.

Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že článok 4 ods. 2 nariadenia č. 1972/2003 necháva novým členským štátom určitú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o určenie nadbytočných zásob, čo im umožňuje obmedziť poplatky uložené držiteľom nadbytočných zásob len na prípady, keď ich vytváranie vyvoláva riziko narušenia trhov, čo posilňuje primeraný charakter opatrenia (bod 120 napadnutého rozsudku). Hoci je potrebné tieto úvahy špecifikovať, treba konštatovať, že jednotlivé faktory, ktoré boli členské štáty povinné zohľadniť na základe článku 4 ods. 2 písm. a) až c) nariadenia č. 1972/2003 pri určovaní nadbytočných zásob, a najmä okolnosti, za ktorých boli uvedené zásoby vytvorené, nepochybne umožnili presné, a teda aj primerané individuálne uloženie poplatkov držiteľom nadbytočných zásob.

86.

Porovnanie so situáciou, ktorú Súdny dvor skúmal v už citovanom rozsudku Weidacher, nemôže viesť k spochybneniu tohto záveru, keďže nariadenie posudzované v tejto poslednej uvedenej veci sledovalo vo všeobecnosti podobné, avšak zjavne obmedzenejšie ciele. Na rozdiel od nariadenia č. 1972/2003 totiž nariadenie č. 3108/94 posudzované vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Weidacher, už citovaný, nesledovalo nijaký cieľ odstrašenia.

90.

Uvedené nariadenie, ktorého odôvodnenie č. 1 stanovuje, že v súvislosti s trvajúcim preskúmaním rizík, ktoré sú spojené s výrobkami uvedenými v článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1972/2003, bolo potrebné zmeniť uvedený zoznam doplnením niektorých výrobkov, ( 38 ) sa však malo uplatňovať nielen na nadbytočné zásoby pochádzajúce z národnej produkcie, ale všeobecne na všetky nadbytočné zásoby bez ohľadu na ich pôvod.

91.

Súd prvého stupňa navyše v bode 118 napadnutého rozsudku zdôraznil, že subjekty usadené v nových členských štátoch mohli mať od okamihu, keď bol známy dátum pristúpenia, záujem obmedziť svoj predaj, a teda vytvoriť zásoby určitých výrobkov s cieľom predať ich neskôr na rozšírenom trhu Spoločenstva.

92.

Treba preto konštatovať, že prvý odvolací dôvod týkajúci sa veci samej, ktorý uviedla Poľská republika proti napadnutému rozsudku a ktorý je založený na porušení článku 41 aktu o pristúpení a zásady proporcionality, sa musí zamietnuť ako nedôvodný.

95.

Poľská republika ďalej uvádza, že význam jej výhrady založenej na svojvoľnej a objektívne neodôvodnenej výške poplatku ešte zvyšujú dve okolnosti, ktoré uviedol Súd prvého stupňa v bodoch 132 a 133 a v bode 134 napadnutého rozsudku. Po prvé sa s ňou údajne nepochybne zaobchádzalo inak ako so štátmi, ktoré pristúpili k Únii skôr alebo neskôr, v prípade ktorých síce tiež boli uložené poplatky na nadbytočné zásoby, avšak tieto poplatky boli vypočítané podľa rozdielu medzi dovoznými clami, a nie len na základe dovozného cla Spoločenstva. Po druhé rozdielna situácia v poľnohospodárstve nových členských štátov, ktorá údajne odôvodňovala, aby zoznam výrobkov podliehajúcich poplatku bol pre každý členský štát odlišný, sa údajne mala prejaviť vo výške poplatku.

96.

Komisia zdôrazňuje, že tvrdenie Poľskej republiky zrejme zamieňa porušenie zásady zákazu diskriminácie s porušením zásady proporcionality, a domnieva sa, že Súd prvého stupňa oprávnene zamietol tvrdenie založené na porušení zásady zákazu diskriminácie len na základe konštatovania existencie rozdielu medzi poľnohospodárstvom starých členských štátov a poľnohospodárstvom nových členských štátov.

ii) Analýza

97.

Druhý odvolací dôvod týkajúci sa veci samej, ktorý uviedla Poľská republika proti napadnutému rozsudku a ktorý je založený na porušení zásady zákazu diskriminácie, sa teda tiež musí zamietnuť ako nedôvodný.

c) O výhradách smerujúcich proti článku 4 ods. 5 ôsmej zarážke nariadenia č. 1972/2003

101.

Poľská republika v rámci jediného odvolacieho dôvodu vytýka Súdu prvého stupňa, že v rozpore s článkom 41 aktu o pristúpení a so zásadou proporcionality rozhodol, že doplnenie siedmich nových výrobkov do zoznamu výrobkov podliehajúcich poplatku stanovenému v článku 4 ods. 5 ôsmej zarážke nariadenia č. 1972/2003 na základe článku 1 bodu 8 nariadenia č. 735/2004 bolo nevyhnutné na dosiahnutie cieľov sledovaných nariadením č. 1972/2003.

102.

Poľská republika konkrétne tvrdí, že vzhľadom na to, že cieľom nariadenia č. 1972/2003 bolo predchádzanie vytváraniu nadbytočných zásob pochádzajúcich z národnej produkcie, nebolo potrebné uplatniť poplatok na výrobky, v prípade ktorých bolo dovozné clo v Poľsku vyššie ako dovozné clo Spoločenstva. Vzhľadom na dátum svojho prijatia, čiže jedenásť dní pred dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení, nariadenie č. 735/2004 navyše nemohlo umožniť dosiahnuť cieľ sledovaný nariadením č. 1972/2003 spočívajúci v predchádzaní vytváraniu nadbytočných zásob pochádzajúcich z národnej produkcie.

2. O výhradách smerujúcich proti článku 3 nariadenia č. 1972/2003

106.

Článok 3 nariadenia č. 1972/2003 nazvaný „Dočasný režim“, ktorého odsek 1 stanovuje, že tento článok sa uplatňuje bez ohľadu na prílohu IV kapitolu 5 aktu o pristúpení a bez ohľadu na články 20 a 214 nariadenia č. 2913/92, v odseku 2 stanovuje, že výrobky uvedené v článku 4 ods. 5 uvedeného nariadenia, ktoré boli do 1. mája 2004 vo voľnom obehu, avšak 1. mája 2004 sa nachádzali v jednom z colne schválených určení alebo režimov iných ako voľný obeh, podliehajú dovoznému clu erga omnes uplatňovanému v deň prepustenia do voľného obehu.

a) Zhrnutie odvolacích dôvodov Poľskej republiky

107.

Poľská republika vytýka Súdu prvého stupňa, že zamietol jej tvrdenia smerujúce proti článku 3 nariadenia č. 1972/2003, pričom znovu uvádza päť dôvodov.

110.

Po druhé Poľská republika tvrdí, že Súd prvého stupňa v bodoch 189 až 193 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že článok 3 nariadenia č. 1972/2003 bol nevyhnutný na zabezpečenie potrebného účinku článku 4 uvedeného nariadenia. V tejto súvislosti pripomína, že vo svojej replike v konaní na prvom stupni zdôraznila, že clá stanovené v článku 3 nariadenia č. 1972/2003 by mohli zabrániť špekuláciám s poľnohospodárskymi výrobkami, a teda doplniť ustanovenia uvedeného článku 4 týkajúce sa nadbytočných zásob poľnohospodárskych výrobkov na špekulatívne účely, ak by sa vzťahovali aj na nadbytočné množstvá. Vzhľadom na to, že clá podľa článku 3 nariadenia č. 1972/2003 sa vzťahujú na všetky výrobky, teda údajne neexistuje nijaká logická súvislosť medzi uvedenými clami a sledovanými cieľmi boja proti špekuláciám.

111.

Poľská republika napokon po tretie tvrdí, že Súd prvého stupňa v bode 186 napadnutého rozsudku v rozpore s hierarchiou noriem rozhodol, že článok 3 nariadenia č. 1972/2003 mohol byť prijatý na základe článku 41 aktu o pristúpení. Článok 3 nariadenia č. 1972/2003, ktorý sa odchyľuje od prílohy IV kapitoly 5 aktu o pristúpení, totiž údajne predstavuje jednostrannú a protiprávnu zmenu podmienok pristúpenia. Hoci článok 41 aktu o pristúpení oprávňuje Komisiu, aby prijala všetky opatrenia potrebné na uľahčenie prechodu zo súčasného režimu v nových členských štátoch na režim vyplývajúci z uplatňovania spoločnej poľnohospodárskej politiky, neoprávňuje ju, aby zmenila obsah aktu o pristúpení.

ii) O druhom odvolacom dôvode založenom na porušení článku 253 ES

114.

Poľská republika sa domnieva, že Súd prvého stupňa porušil zásadu voľného pohybu tovaru tým, že rozhodol, že prechodné opatrenia prijaté na základe článku 41 aktu o pristúpení nepodliehajú článku 25 ES (body 179 až 181 napadnutého rozsudku).

115.

Poľská republika tiež zdôrazňuje, že vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej sú inštitúcie Únie rovnako ako členské štáty povinné dodržiavať zákaz ciel a poplatkov s rovnakým účinkom v zmysle článku 25 ES, Súd prvého stupňa nemohol konštatovať – ako to urobil v bode 181 napadnutého rozsudku – že „Poľská republika [sa] nemôže užitočne odvolávať na porušenie zásady voľného pohybu tovaru, konkrétne článku 25 ES, aby spochybnila zákonnosť poplatkov stanovených v článku 3 nariadenia č. 1972/2003.“

iv) O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady zákazu diskriminácie

116.

b) Analýza

119.

Na poskytnutie náležitej odpovede na tento súbor odvolacích dôvodov a výhrad Poľskej republiky smerujúcich proti posúdeniu zákonnosti článku 3 nariadenia č. 1972/2003 Súdom prvého stupňa treba vziať do úvahy skutočnosť, že tieto odvolacie dôvody a výhrady sa všeobecne vzťahujú na otázku rozsahu splnomocnenia stanoveného v článku 41 aktu o pristúpení. Poľská republika totiž v rámci svojej argumentácie formálne tvrdí, že Súd prvého stupňa dospel k záveru o zákonnosti uvedeného článku 3 v rozpore s „hierarchiou noriem“. Na úplné pochopenie tejto argumentácie však treba najprv pripomenúť obsah predmetných ustanovení.

120.

Článok 3 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1972/2003 v podstate stanovuje rozšírenie pôsobnosti poplatku zavedeného článkom 4 uvedeného nariadenia na poľnohospodárske výrobky, ktoré boli vo voľnom obehu v Spoločenstve pätnástky alebo v novom členskom štáte pred dátumom pristúpenia a ktoré sa v deň pristúpenia nachádzajú v režime s podmieneným oslobodením od cla, a to najmä odchylne od prílohy IV kapitoly 5 aktu o pristúpení. Článok 41 aktu o pristúpení splnomocňuje Komisiu, aby počas obdobia troch rokov nasledujúcich po dni pristúpenia prijala opatrenia potrebné na uľahčenie prechodu zo súčasného režimu v nových členských štátoch na režim vyplývajúci z uplatňovania spoločnej poľnohospodárskej politiky.

121.

124.

Preto sa domnievam, že na poskytnutie odpovede na odvolacie dôvody a na tvrdenia Poľskej republiky uvedené v rámci tohto odvolania treba najprv preskúmať zlučiteľnosť článku 3 nariadenia č. 1972/2003 s ustanoveniami článku 41 aktu o pristúpení a dôsledky tohto preskúmania pre ostatné výhrady a zároveň preskúmať výhradu založenú na porušení povinnosti odôvodnenia.

125.

Argumentácia Poľskej republiky vyvoláva v tejto súvislosti dve základné otázky, ktoré treba preskúmať postupne. V prvom rade vzniká otázka, či článok 3 nariadenia č. 1972/2003 skutočne predstavuje odchýlku od aktu o pristúpení, a ak áno, do akej miery. Ďalej – za predpokladu, že to je skutočne tak – treba skúmať, či Komisia bola splnomocnená na prijatie ustanovenia sekundárneho práva odchyľujúceho sa od ustanovenia primárneho práva. Konkrétne vzniká otázka, či skutočne bolo možné vychádzať z toho, že na prijatie článku 3 nariadenia č. 1972/2003 sa vzťahoval článok 41 aktu o pristúpení. Preskúmanie týchto dvoch otázok ma prirodzene privedie k preskúmaniu druhého odvolacieho dôvodu, ktorý je založený na porušení povinnosti odôvodnenia.

i) Odchyľuje sa článok 3 nariadenia č. 1972/2003 od primárneho práva?

126.

Z vyššie uvedeného je teda potrebné vyvodiť záver, že článok 3 nariadenia č. 1972/2003 sa skutočne odchyľuje od ustanovení prílohy IV kapitoly 5 aktu o pristúpení. ( 44 )

130.

Súd prvého stupňa však prijal argumentáciu Komisie v tejto súvislosti a rozhodol, že článok 41 aktu o pristúpení predstavoval vhodný a dostatočný právny základ, ktorý splnomocňoval Komisiu na prijatie sporného ustanovenia, čiže v prejednávanej veci ustanovenia sekundárneho práva, ktoré priamo odporuje ustanoveniam aktu primárneho práva.

ii) Predstavuje článok 41 aktu o pristúpení dostatočný právny základ na odchýlenie sa od primárneho práva?

131.

Je zrejmé, že Komisia nemôže prostredníctvom aktu sekundárneho práva ( 45 ) spochybniť rozhodnutie autorov aktu o pristúpení okrem prípadu, ak je na to splnomocnená ustanovením, ktoré je samo súčasťou uvedeného aktu. Vzhľadom na to, že nariadenie č. 1972/2003 bolo prijaté na dvojitom základe článku 2 ods. 3 zmluvy o pristúpení a článku 41 aktu o pristúpení, teda treba skúmať, či tieto ustanovenia skutočne splnomocňovali Komisiu na prijatie takých opatrení, aké stanovuje článok 3 uvedeného nariadenia.

135.

Toto ustanovenie teda veľmi všeobecne splnomocňuje Komisiu, aby prijala opatrenia, ktoré sú v zásade vymedzené svojím účelom, bez toho, aby boli inak špecifikované („potrebné… opatrenia“). Možno považovať toto splnomocnenie za dostatočne široké na to, aby zahŕňalo prijatie opatrení, ktoré sa odchyľujú od primárneho práva?

136.

V prvom rade treba zdôrazniť výnimočnosť – v materiálnom zmysle slova – všeobecného ustanovenia, ktoré splnomocňuje orgán na prijatie nešpecifikovaných ustanovení, ktoré sa odchyľujú od primárneho práva. Z tohto hľadiska si možno oprávnene položiť otázku, či ustanovenie formulované ako článok 41 aktu o pristúpení možno vykladať tak, že predstavuje takéto splnomocňujúce ustanovenie. Domnievam sa však, že nie je potrebné radikálne a definitívne vyriešiť túto otázku. Na vyriešenie problému, ktorý vyvoláva prejednávaná vec, stačí uviesť, že každá odchýlka od primárneho práva, ktorá je – ako je to v prejednávanej veci – založená na nešpecifikovanom splnomocnení, aké stanovuje článok 41 aktu o pristúpení, sa musí podľa judikatúry Súdneho dvora vykladať doslovne s ohľadom na jej znenie, účel, ako aj kontext, ktorého súčasťou sú ustanovenia, ktoré túto odchýlku stanovujú. ( 46 )

137.

Práve v tomto štádiu je mimoriadne významné konkrétne odôvodnenie, ktoré uvedie orgán na odôvodnenie prijatia opatrení, ktoré zahŕňa akt prijatý na základe článku 41 aktu o pristúpení, čiže dôvody, ktoré uvádzajú ich účel, konkrétne ich nevyhnutnosť, a v konečnom dôsledku ich primeranosť.

Z ustálenej judikatúry, ktorú Súd prvého stupňa navyše dokonale zhrnul v bodoch 214 až 217 napadnutého rozsudku, vyplýva, že odôvodnenie, ktoré požaduje článok 253 ES, musí byť prispôsobené povahe predmetného aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá tento akt prijala, aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s dôvodmi prijatého opatrenia a aby súd Spoločenstva mohol vykonať svoje preskúmanie. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázku, či odôvodnenie aktu zodpovedá požiadavkám uvedeným v článku 253 ES, treba posudzovať nielen vzhľadom na znenie tohto aktu, ale tiež na jeho kontext, ako aj na všetky právne pravidlá upravujúce dotknutú oblasť. Keď ide o všeobecne uplatniteľný akt, odôvodnenie sa môže obmedziť na uvedenie na jednej strane celkovej situácie, ktorá viedla k jeho prijatiu, a na druhej strane všeobecných cieľov, ktoré má dosiahnuť. Okrem toho by bolo neprimerané vyžadovať osobitné odôvodnenie pre rôznu voľbu použitých techník, keď je zo všeobecne uplatniteľného aktu zrejmý základný cieľ sledovaný inštitúciou. ( 48 )

141.

Ako Poľská republika správne poznamenala, Súd prvého stupňa v prejednávanej veci rozhodol, že Komisia nebola povinná „osobitne“ odôvodniť potrebu opatrení uvedených v článku 3 nariadenia č. 1972/2003, keďže tieto opatrenia predstavovali len technický výber určený na zabezpečenie potrebného účinku článku 4 tohto nariadenia, lebo odôvodnenia uvedeného nariadenia „výslovne“ určovali jednak celkovú situáciu, ktorá viedla k prijatiu uvedeného nariadenia, a jednak cieľ predchádzať vytváraniu nadbytočných zásob a potrebu vytvoriť systém poplatkov za uvedené zásoby.

145.

Treba pripomenúť, že Súdny dvor už – aj keď vo veľmi odlišnom kontexte – rozhodol, že rozhodnutie, ktoré obsahuje prvý prejav novej a dôležitej politiky, ktorá sa značne odchyľuje od predchádzajúcej rozhodovacej praxe, musí byť výslovne odôvodnené. ( 51 )

146.

V prejednávanej veci však odôvodnenia nariadenia č. 1972/2003 neobsahujú nijaký údaj v tejto súvislosti, keďže iba preberajú odôvodnenie, ktoré síce nie je úplne totožné s odôvodnením uvedeným vo vyššie uvedených podobných nariadeniach prijatých pri predchádzajúcich rozšíreniach, ale obsahuje tie isté údaje, hoci tieto posledné uvedené nariadenia neobsahovali ustanovenia podobné ustanoveniam článku 3 nariadenia č. 1972/2003.

147.

Treba osobitne zdôrazniť, že v odôvodnení č. 3 uvedeného nariadenia nie je vôbec spomenutá potreba zabezpečiť potrebný účinok poplatku stanoveného v článku 4 tohto nariadenia, ktorú Súd prvého stupňa považoval za rozhodujúcu na zamietnutie žalobného dôvodu založeného na nedostatočnom odôvodnení, ktorý uviedla Poľská republika v rámci svojej žaloby v konaní na prvom stupni.

151.

V tejto poslednej uvedenej súvislosti totiž treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry sú inštitúcie Únie – rovnako ako členské štáty – povinné dodržiavať ustanovenia Zmluvy týkajúce sa voľného pohybu tovaru a najmä článok 25 ES. ( 53 ) Za predpokladu, že článok 41 aktu o pristúpení možno vykladať tak, že oprávňuje Komisiu, aby prijala ustanovenia, ktoré porušujú zásadu voľného pohybu tovaru, tieto ustanovenia v každom prípade nemožno prijať bez výslovného odôvodnenia.

152.

Za týchto okolností nie je potrebné preskúmať štvrtý a piaty odvolací dôvod, ktoré uviedla Poľská republika a ktoré sú založené na porušení zásad zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti a ochrany legitímnej dôvery.

V – O preskúmaní žaloby na prvom stupni

153.

B – O vecnej stránke žaloby proti nariadeniu č. 1972/2003 zmenenému a doplnenému nariadením č. 735/2004

156.

Poľská republika navrhuje, aby Súdny dvor v súlade s článkom 61 štatútu Súdneho dvora vydal konečný rozsudok, a navrhuje zrušiť článok 3, článok 4 ods. 3 a článok 4 ods. 5 ôsmu zarážku nariadenia č. 1972/2003 zmeneného a doplneného nariadením č. 735/2004. Uvádza, že pre prípad, ak by sa Súdny dvor rozhodol vydať konečný rozsudok, trvá v celom rozsahu na výhradách a tvrdeniach, ktoré uviedla vo svojej žalobe a vo svojej replike v konaní na prvom stupni.

157.

Ako som už zdôraznil v úvode týchto návrhov, prejednávaná vec sa vyznačuje osobitosťou, ktorá stavia Súdny dvor pred úplne nový prípad v rámci odvolania, keďže Súd prvého stupňa síce zamietol žalobu ako neprípustnú v rozsahu, v akom smerovala proti nariadeniu č. 1972/2003, avšak preskúmal platnosť jeho hlavných ustanovení prostredníctvom a v rámci výhrad uvedených proti nariadeniu č. 735/2004, ktorým bolo uvedené nariadenie zmenené a doplnené.

158.

V prejednávanej veci z analýzy odvolacích dôvodov vyplýva, že článok 3 nariadenia č. 1972/2003 sa musí zrušiť, keďže bol prijatý odchylne od ustanovení prílohy IV kapitoly 5 aktu o pristúpení bez toho, aby v odôvodneniach uvedeného nariadenia boli výslovne uvedené dôvody, ktoré by osobitne odôvodňovali potrebu tejto odchýlky.

162.

Za týchto okolností nie je potrebné preskúmať ostatné žalobné dôvody smerujúce proti článku 3 nariadenia č. 1972/2003, ktoré Poľská republika uviedla v rámci svojej žaloby na prvom stupni a ktoré sú založené na porušení zásad zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti a ochrany legitímnej dôvery. Tiež nie je potrebné preskúmať žalobný dôvod založený na zneužití právomoci, v prípade ktorého Poľská republika výslovne vyhlásila, že ho neuplatňuje v rámci odvolania, avšak na ktorom zotrvala so všetkými ostatnými žalobnými dôvodmi uvedenými v rámci svojej žaloby v konaní pred Súdom prvého stupňa ( 55 ).

VI – Návrh

163.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:

4.

V zostávajúcej časti sa žaloba o neplatnosť nariadenia č. 1972/2003 zamieta.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. júna 2009, Poľsko/Komisia ( T-257/04, Zb. s. II-1545 , ďalej len „napadnutý rozsudok“).

( 3 ) Odvolanie podané proti uzneseniu Súdu prvého stupňa z 10. júna 2009, Poľsko/Komisia (T-258/04).

( 4 ) Nariadenie o prechodných opatreniach prijatých v súvislosti s pristúpením Českej republiky, Estónska, Cypru, Lotyšska, Litvy, Maďarska, Malty, Poľska, Slovinska a Slovenska s ohľadom na obchod s poľnohospodárskymi výrobkami ( Ú. v. EÚ L 293, s. 3 ; Mim. vyd. 03/040, s. 474).

( 9 ) Zmluva medzi Belgickým kráľovstvom, Dánskym kráľovstvom, Spolkovou republikou Nemecko, Helénskou republikou, Španielskym kráľovstvom, Francúzskou republikou, Írskom, Talianskou republikou, Luxemburským veľkovojvodstvom, Holandským kráľovstvom, Rakúskou republikou, Portugalskou republikou, Fínskou republikou, Švédskym kráľovstvom, Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska (členskými štátmi Európskej únie) a Českou republikou, Estónskou republikou, Cyperskou republikou, Lotyšskou republikou, Litovskou republikou, Maďarskou republikou, Maltskou republikou, Poľskou republikou, Slovinskou republikou, Slovenskou republikou o pristúpení Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky k Európskej únii ( Ú. v. EÚ L 236 , 2003, s. 17, ďalej len „zmluva o pristúpení“).

( 10 ) Akt o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia ( Ú. v. EÚ L 236, 2003, s. 33 , ďalej len „akt o pristúpení“).

( 11 ) Pozri napríklad nariadenie Komisie (EHS) č. 57/81 z 1. januára 1981 o prechodných opatreniach prijatých v súvislosti s pristúpením Grécka s ohľadom na obchod s poľnohospodárskymi výrobkami [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 4, s. 43 ), ktoré bolo predmetom rozsudku z 9. januára 1990, SAFA, C-337/88, Zb. s. I-1 ; nariadenie Komisie (EHS) č. 410/86 z 24. februára 1986 o prechodných opatreniach prijatých v súvislosti s pristúpením Španielska a Portugalska s ohľadom na obchod s poľnohospodárskymi výrobkami [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 46, s. 13 ); nariadenie Komisie (ES) č. 3108/94 z 19. decembra 1994 o prechodných opatreniach prijatých v súvislosti s pristúpením Rakúska, Fínska a Švédska s ohľadom na obchod s poľnohospodárskymi výrobkami [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 328, s. 42 ), ktoré bolo predmetom už citovaného rozsudku Weidacher.

( 18 ) Body 40 až 42 napadnutého rozsudku.

( 19 ) Body 43 a 44 napadnutého rozsudku.

( 20 ) Body 45 až 48 napadnutého rozsudku.

( 21 ) Body 49 až 62 napadnutého rozsudku.

( 22 ) Bod 47 napadnutého rozsudku.

( 23 ) Rozsudok Komisia/Parlament a Rada, už citovaný.

( 30 ) Body 80 až 136 napadnutého rozsudku.

( 31 ) Body 137 až 160 napadnutého rozsudku.

( 32 ) Body 161 až 249 napadnutého rozsudku.

( 33 ) Body 108 až 110 napadnutého rozsudku.

( 34 ) Už citovaný.

( 35 ) Rozsudok z 11. júla 1989, Schräder HS Kraftfutter ( 265/87, Zb. s. 2237 , bod 21).

( 41 ) Je potrebné uviesť, že Poľská republika vo svojom odvolaní výslovne zdôraznila, že nenapáda poslednú časť napadnutého rozsudku (body 250 až 255) týkajúcu sa otázky zneužitia právomoci Komisie.

( 42 ) Pozri v tejto súvislosti definíciu „tovaru Spoločenstva“ uvedenú v bode 2 prílohy IV kapitoly 5 aktu o pristúpení.

( 43 ) Článok 3 ods. 3 nariadenia č. 1972/2003 stanovuje, že výrobky pochádzajúce z tretích krajín, ktoré podliehajú buď režimu aktívneho zošľachťovacieho styku [článok 4 ods. 16 písm. d) nariadenia č. 2913/92], alebo režimu dočasného dovozu [článok 4 ods. 16 písm. f) nariadenia č. 2913/92] podliehajú dovoznému clu uplatňovanému v deň ich prepustenia do voľného obehu na výrobky pochádzajúce z tretích krajín.

( 44 ) Súdny dvor navyše konštatoval, že pokiaľ ide o tovar prepravovaný v rozšírenom Spoločenstve ku dňu pristúpenia, ak sú splnené podmienky uplatnenia tejto prílohy IV kapitoly 5 aktu o pristúpení, uplatní sa režim, ktorý stanovuje táto príloha, pričom ostatné colné režimy sú vylúčené. Pozri rozsudok Pakora Pluss, už citovaný (body 28 až 32).

( 45 ) Rozsudok z 11. septembra 2003, Rakúsko/Rada ( C-445/00, Zb. s. I-8549 , bod 62).

( 46 ) Pozri najmä rozsudok z 20. mája 2010, Modehuis A. Zwijnenburg ( C-352/08, Zb. s. I-4303 , bod 46).

( 53 ) Pozri rozsudky z 20. apríla 1978, Les Commissionnaires Réunis a Les Fils de Henri Ramel ( 80/77 a 81/77, Zb. s. 927 ); z 13. decembra 1983, Komisia/Rada ( 218/82, Zb. s. 4063 ); z 29. februára 1984, Rewe-Zentral ( 37/83, Zb. s. 1229 , bod 18), ako aj zo 17. mája 1984, Denkavit Nederland ( 15/83, Zb. s. 2171 , bod 15).

( 54 ) Pozri najmä rozsudky z 15. mája 2003, Pitsiorlas/Rada a ECB ( C-193/01 P, Zb. s. I-4837 , bod 32); zo 17. júla 2008, Athinaïki Techniki/Komisia ( C-521/06 P, Zb. s. I-5829 , bod 66); z 9. júla 2009, 3F/Komisia ( C-319/07 P, Zb. s. I-5963 , bod 99), ako aj z 18. novembra 2010, NDSHT/Komisia ( C-322/09 P, Zb. s. I-11911 , body 65 a 66).

( ) Pozri poznámku pod čiarou 41 týchto návrhov.