C-145/09

Panagiotisovi Tsakouridisovi,

* Jazyk konania: nemčina.

I - 12013

ROZSUDOK

Z 23. 11. 2010 — VEC C-145/09

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda V. Skouris, predsedovia komôr A. Tizzano, J. N. Cunha Rodrigues (spravodajca), K. Lenaerts, J.-C. Bonichot, D. Šváby, sudcovia A. Rosas, J. Malenov- ský, U. Lõhmus, E. Levits, A. Ó Caoimh, L. Bay Larsen a M. Berger,

— belgická vláda, v zastúpení: L. Van den Broeck, splnomocnená zástupkyňa,

I - 12014

TSAKOURIDIS

— dánska vláda, v zastúpení: B. Weis Fogh, splnomocnená zástupkyňa,

— estónska vláda, v zastúpení: L. Uibo, splnomocnený zástupca,

— maďarská vláda, v zastúpení: R. Somssich, M. Fehér a K. Veres, splnomocnení zástupcovia,

ROZSUDOK

Z 23. 11. 2010 — VEC C-145/09

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 16 ods. 4 a článku 28 ods. 3 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46).

2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spolkovou krajinou Bádensko-Würt- tembersko a pánom Tsakouridis, gréckym štátnym príslušníkom, vo veci rozhodnutia tejto spolkovej krajiny, ktorým bola konštatovaná strata práva na vstup a pobyt pána Tsakouridis na území Spolkovej republiky Nemecko a hrozí, že bude voči nemu vyda- né rozhodnutie o vyhostení.

I - 12016

„Zmluva umožňuje, aby sa zaviedli obmedzenia práva voľného pohybu a pobytu na základe dôvodov verejnej politiky, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia. Aby sa zabezpečila presnejšia definícia takýchto okolností a procedurálnej ochrany, podľa ktorých sa občanom Únie a ich rodinným príslušníkom môže odmietnuť vstup ale- bo môžu byť vyhostení, mala by táto smernica nahradiť smernicu Rady 64/221/EHS z 25. februára 1964 o koordinácii osobitných opatrení týkajúcich sa pohybu a pobytu

I - 12017

ROZSUDOK

Z 23. 11. 2010 — VEC C-145/09

cudzích štátnych príslušníkov, prijatých z dôvodov verejnej politiky, verejnej bezpeč- nosti alebo verejného zdravia [(Ú. v. ES 56, s. 850; Mim. vyd. 05/001, s. 11), zmenenú a doplnenú smernicou Rady 75/35/EHS zo 17. decembra 1974 (Ú. v. ES L 14, 1975, s. 1405; Mim. vyd. 05/001, s. 174)].“

5 Podľa odôvodnení č. 23 a 24 smernice 2004/38:

„(23) Vyhostenie občanov Únie a ich rodinných príslušníkov na základe dôvodov ve- rejnej politiky, verejného zdravia alebo verejnej bezpečnosti je opatrenie, ktoré môže vážne poškodiť osoby, ktoré využívali práva a slobody im udelené podľa zmluvy [ES] a skutočne sa integrovali do hostiteľského členského štátu. Rozsah takýchto opatrení by sa preto mal obmedziť v súlade so zásadou úmernosti, aby sa zohľadnil stupeň integrácie daných osôb, dĺžka ich pobytu v hostiteľskom členskom štáte, ich vek, zdravotný stav, rodinná a ekonomická situácia a väzby s krajinou ich pôvodu.

3. Nepretržitosť pobytu nie je ovplyvnená dočasnou neprítomnosťou nepresahujú- cou spolu šesť mesiacov ročne, ani neprítomnosťou dlhšieho trvania v dôsledku po- vinnej vojenskej služby, ani neprítomnosťou trvajúcou maximálne dvanásť za sebou nasledujúcich mesiacov v dôsledku vážnych dôvodov, ako sú napríklad tehotenstvo a pôrod, vážna choroba, štúdium alebo odborné vzdelávanie alebo vyslanie do iného členského štátu alebo tretej krajiny.

4. Právo trvalého pobytu po jeho získaní sa môže odobrať iba v prípade neprítomnos- ti v hostiteľskej krajine počas obdobia dlhšieho ako dva za sebou idúce roky.“

7 Článok 27 ods. 1 a 2 uvedenej smernice uvádza:

„1. S výhradou ustanovení tejto kapitoly členské štáty môžu obmedziť slobodu po- hybu a pobytu občanov Únie a ich rodinných príslušníkov bez ohľadu na ich štátnu

I - 12019

ROZSUDOK

Z 23. 11. 2010 — VEC C-145/09

TSAKOURIDIS

2. Hostiteľský členský štát nesmie prijať rozhodnutie o vyhostení proti občanom Únie alebo ich rodinným príslušníkom bez ohľadu na štátnu príslušnosť, ktorí majú právo trvalého pobytu na jeho území, s výnimkou vážnych dôvodov verejnej politiky alebo verejnej bezpečnosti.

3. Rozhodnutie o vyhostení sa nesmie prijať proti občanom Únie s výnimkou prípa- du, ak sa toto rozhodnutie zakladá na zásadne dôležitých [naliehavých – neoficiálny preklad] dôvodoch verejnej bezpečnosti, ako sú definované členskými štátmi, ak:

a) dané osoby sa zdržiavali v hostiteľskom členskom štáte počas predchádzajúcich desiatich rokov; alebo

b) ide o maloleté osoby, s výnimkou prípadu, keď je vyhostenie potrebné v najlep- šom záujme dieťaťa, ako ho stanovuje dohovor Organizácie spojených národov o právach dieťaťa z 20. novembra 1989.“

9 Článok 32 ods. 1 smernice 2004/38 stanovuje:

10 § 6 zákona o všeobecnom práve občanov Únie voľne sa pohybovať (Gesetz über die allgemeine Freizügigkeit von Unionsbürgern) z 30. júla 2004 (BGBl. 2004 I, s. 1950), zmenený a doplnený zákonom, ktorý sa mení a dopĺňa zákon o spolkovej polícii a iné zákony (Gesetz zur Änderung des Bundespolizeigesetzes und anderer Gesetze) z 26. februára 2008 (BGBl. 2008 I, s. 215, ďalej len „FreizügG/EU“) stanovuje:

„1. O strate práva podľa § 2 ods. 1, bez toho aby boli dotknuté ustanovenia § 5 ods. 5, možno rozhodnúť iba z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo ve- rejného zdravia (článok 39 ods. 3 ES, článok 46 ods. 1 Zmluvy) a iba z týchto dôvodov môže byť odňatý doklad potvrdzujúcu právo na pobyt v Spoločenstve alebo dlhodo- bý pobyt a zrušená platnosť pobytovej karty alebo karty dlhodobého pobytu. Vstup na územie možno takisto odmietnuť z vyššie uvedených dôvodov. Dôvod verejného zdravia možno použiť iba ak choroba vznikne v priebehu troch mesiacov po vstupe.

I - 12022

TSAKOURIDIS

2. Odsúdenie v trestnom konaní nepostačuje samo o sebe na odôvodnenie rozhod- nutí alebo opatrení uvedených v odseku 1. Iba nezahladené odsúdenia v trestnom ko- naní možno vziať do úvahy pri odôvodňovaní rozhodnutia o vyhostení pod podmien- kou, že okolnosti, ktoré viedli k takému odsúdeniu, poukazujú na osobné správanie, ktoré je aktuálnym ohrozením verejného poriadku. Musí ísť o skutočnú a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti.

3. Na účely rozhodnutia na základe odseku 1 je potrebné zohľadniť najmä dĺžku po- bytu dotknutej osoby na nemeckom území, jej vek, zdravotný stav, rodinnú a hospo- dársku situáciu, sociálnu a kultúrnu integráciu v Nemecku, ako aj intenzitu jej väzieb s krajinou pôvodu.

11 Pán Tsakouridis sa narodil v Nemecku 1. marca 1978. V roku 1996 získal maturit- ný diplom. Od októbra 2001 mal pán Tsakouridis neobmedzené povolenie na pobyt v tomto členskom štáte. Od marca 2004 až do polovice októbra toho istého roku pre- vádzkoval stánok s palacinkami na ostrove Rhodos v Grécku. Potom sa vrátil do Ne- mecka, kde pracoval od decembra 2004. V polovici októbra 2005 sa pán Tsakouridis vrátil na ostrov Rhodos a opäť začal prevádzkovať stánok s palacinkami. Dňa 22. no- vembra 2005 Amtsgericht Stuttgart vydal medzinárodný zatykač na pána Tsakouri- disa. Dňa 19. novembra 2006 bol zatknutý na Rhodose a prevezený 19. marca 2007 do Nemecka.

12 Trestnoprávna minulosť pána Tsakouridisa bola takáto. Amtsgericht Stuttgart-Bad Cannstatt ho odsúdil na viaceré peňažné tresty, a to 14. októbra 1998 za držbu za- kázaného predmetu, 15. júna 1999 za ťažké ublíženie na zdraví a 8. februára 2000 za úmyselné ublíženie na zdraví v jednočinnom súbehu s nátlakom. Amtsgericht Stutt- gart okrem toho odsúdil pána Tsakouridisa 5. septembra 2002 na zaplatenie pokuty za úmyselné ublíženie na zdraví v jednočinnom súbehu s nátlakom. Pán Tsakouridis bol napokon odsúdený 28. augusta 2007 Landgericht Stuttgart za osem prípadov ne- dovoleného obchodovania s omamnými látkami v nie malom rozsahu v rámci organi- zovanej skupiny na trest odňatia slobody v trvaní šesť rokov a šesť mesiacov.

13 Rozhodnutím z 19. augusta 2008 Regierungspräsidium Stuttgart po vypočutí pána Tsakouridisa konštatoval stratu jeho práva na vstup a pobyt na nemeckom území a oznámil mu, že môže byť vydané rozhodnutie o jeho vyhostení do Grécka bez toho, aby bola stanovená lehota na dobrovoľný odchod. Ako odôvodnenie Regierungsprä- sidium Stuttgart uvádza, že rozsudkom Landgericht Stuttgart z 28. augusta 2007 bola prekročená hranica piatich rokov odňatia slobody, takže predmetné opatrenia sú

ROZSUDOK

Z 23. 11. 2010 — VEC C-145/09

16 Podľa Regierungspräsidium Stuttgart, keďže v priebehu posledných rokov pán Tsako- uridis strávil viacero mesiacov na území členského štátu jeho pôvodu, netreba oča- kávať, že by mal problémy s integráciou po vyhostení z nemeckého územia. Riziko recidívy odôvodňuje takisto dosah na jeho právo na voľný prístup, ako občana Únie, na nemecký trh práce. Neexistuje menej záväzný alebo rovnako vhodný prostriedok ako nariadené opatrenia a tieto opatrenia nemajú dosah na už vzniknuté ekonomické zázemie.

17 Vzhľadom na závažnosť konštatovaných deliktov dosah na súkromný a rodinný život pána Tsakouridis bol odôvodnený naliehavými dôvodmi ochrany verejného poriadku a predchádzania ďalším deliktom v zmysle článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, bez toho, aby bolo možné identifikovať rovnocenné súkromné a rodinné záujmy, ktoré by viedli k upusteniu od opatrenia vyhostenia z dôvodov proporcionality.

18 Dňa 17. septembra 2008 pán Tsakouridis podal odvolanie proti rozhodnutiu Regie- rungspräsidium Stuttgart z 19. augusta 2008 na Verwaltungsgericht Stuttgart, pričom sa odvolával nato, že veľká časť jeho rodiny žije v Nemecku. Okrem toho vyplýva z rozsudku Landgericht Stuttgart z 28. augusta 2007, že bol iba podriadeným členom organizovanej skupiny. Keďže bol vychovaný v Nemecku a vykonal tam aj školskú do- chádzku, neexistuje nebezpečenstvo v zmysle § 6 ods. 1 FreizügG/EU. Takisto udržia- val úzky vzťah so svojim otcom, ktorý žije v Nemecku a ktorý ho pravidelne vo väzení navštevuje. Dobrovoľne sa vzdal polícii, čo preukazuje, že už nebude predstavovať nebezpečenstvo pre verejný poriadok potom ako vykoná trest, takže konštatovanie straty jeho práva na vstup a pobyt na nemeckom území je neproporcionálne. Jeho

I - 12027

ROZSUDOK

Z 23. 11. 2010 — VEC C-145/09

21 Verwaltungsgerichtshof Baden-Württemberg v rámci konania o odvolaní proti roz- sudku Verwaltungsgericht Stuttgart z 24. novembra 2008 rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. Má sa pojem ‚naliehavé dôvody verejnej bezpečnosti‘ použitý v článku 28 ods. 3 smernice 2004/38… vykladať v tom zmysle, že dôvodom na vyhostenie môže byť len naliehavé ohrozenie vonkajšej alebo vnútornej bezpečnosti členského štátu a že táto zahŕňa len existenciu štátu s jeho podstatnými inštitúciami, ich funkčnosť, prežitie obyvateľstva, ako aj zahraničné vzťahy a pokojné spolužitie národov?

2. Za akých podmienok možno stratiť zvýšenú ochranu pred vyhostením získanú po desaťročnom zdržiavaní sa v hostiteľskom členskom štáte podľa článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38/ES? Má sa v tejto súvislosti primerane uplatniť skutková podstata odobratia práva trvalého pobytu podľa článku 16 ods. 4 tejto smernice?

3. V prípade kladnej odpovede na druhú otázku a primeranej uplatniteľnosti člán- ku 16 ods. 4 smernice 2004/38: možno stratiť zvýšenú ochranu pred vyhostením samotným uplynutím času, nezávisle od rozhodujúcich dôvodov neprítomnosti?

22 Vnútroštátny súd sa vo svojej druhej až štvrtej otázke, ktoré je potrebné skúmať ako prvé, v podstate pýta, v akom rozsahu neprítomnosti na území hostiteľského členské- ho štátu počas obdobia uvedeného v článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38, teda počas desiatich rokov predchádzajúcich rozhodnutiu o vyhostení dotknutej osoby, bránia tejto osobe, aby požívala posilnenú ochranu, ktorú upravuje toto ustanovenie.

23 Podľa judikatúry Súdneho dvora má smernica 2004/38 za cieľ zjednodušiť výkon zá- kladného a individuálneho práva voľne sa pohybovať a zdržiavať sa na území člen- ských štátov, ktoré je občanom Únie priamo priznané Zmluvou, a že má za cieľ naj- mä posilniť toto právo tak, aby občanom Únie nevyplývalo z tejto smernice menej práv ako z aktov sekundárneho práva, ktoré mení alebo ruší (pozri rozsudky z 25. júla 2008, Metock a i., C-127/08, Zb. s. I-6241, body 59 a 82, ako aj zo 7. októbra 2010, Lassal, C-162/09, Zb. s. I-9217, bod 30).

I - 12029

ROZSUDOK

Z 23. 11. 2010 — VEC C-145/09

24 Z odôvodnenia č. 23 smernice 2004/38 vyplýva, že vyhostenie občanov Únie a ich ro- dinných príslušníkov na základe dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpeč- nosti je opatrenie, ktoré môže vážne poškodiť osoby, ktoré využívali práva a slobody im udelené podľa zmluvy a skutočne sa integrovali do hostiteľského členského štátu.

25 Z tohto dôvodu, ako vyplýva z odôvodnenia č. 24 smernice 2004/38, táto smernica zavádza režim ochrany pred opatreniami vyhostenia, ktorý je založený na stupni in- tegrácie dotknutých osôb v hostiteľskom členskom štáte, takže čím je vyšší stupeň integrácie občanov Únie a ich rodinných príslušníkov v hostiteľskom členskom štáte, tým by mal byť vyšší stupeň ochrany proti ich vyhosteniu.

30 Vnútroštátny súd vychádza z predpokladu, podľa ktorého podobne ako v prípade prá- va na trvalý pobyt, posilnená ochrana vzniká po pobyte určitej dĺžky v hostiteľskom členskom štáte a možno ju potom neskôr stratiť a domnieva sa, že by sa mali analo- gicky uplatniť kritériá upravené v článku 16 ods. 4 smernice 2004/38.

31 Hoci je iste pravda, že odôvodnenia č. 23 a 24 smernice 2004/38 uvádzajú osobitnú ochranu pre osoby, ktoré sa skutočne integrovali v hostiteľskom členskom štáte, naj- mä keď sa tam narodili a mali tam pobyt celý život, nič to nemení na tom, že vzhľa- dom na znenie článku 28 ods. 3 smernice 2004/38 je rozhodujúcim kritériom zostáva to, či občan Únie býval v tomto členskom štáte počas desiatich rokov predchádzajú- cich rozhodnutiu o vyhostení.

I - 12031

ROZSUDOK

Z 23. 11. 2010 — VEC C-145/09

32 Pokiaľ ide o otázku, v akom rozsahu neprítomnosti na území hostiteľského členské- ho štátu počas obdobia uvedeného v článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38, teda počas desiatich rokov predchádzajúcich rozhodnutiu o vyhostení dotknutej oso- by, bránia tejto osobe, aby požívala posilnenú ochranu, je potrebné vykonať celkové posúdenie situácie dotknutej osoby vždy v presnom okamihu, keď vznikne otázka vyhostenia.

33 Vnútroštátne orgány poverené uplatňovaním článku 28 ods. 3 smernice 2004/38 sú povinné zohľadniť všetky relevantné aspekty v každom jednotlivom prípade, najmä dĺžku každej neprítomnosti dotknutej osoby v hostiteľskom členskom štáte, celkovú dĺžku a frekvenciu týchto neprítomností, ako aj dôvody, ktoré viedli dotknutú osobu k opusteniu tohto členského štátu. Je totiž potrebné preveriť, či predmetné neprítom- nosti implikujú, že došlo k premiestneniu osobných, rodinných alebo profesionálnych záujmov dotknutej osoby do iného členského štátu.

38 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné odpovedať na druhú až štvrtú otázku tak, že článok 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38 sa má vykladať v tom zmysle, že na účely zistenia, či občan Únie mal pobyt v hostiteľskom členskom štáte počas desiatich rokov predchádzajúcich rozhodnutiu o vyhostení, čo je rozhodujúce kritérium na po- skytnutie posilnenej ochrany, ktorú priznáva toto ustanovenie, je potrebné zohľadniť všetky relevantné aspekty v každom jednotlivom prípade, najmä dĺžku každej neprí- tomnosti dotknutej osoby v hostiteľskom členskom štáte, celkovú dĺžku a frekvenciu týchto neprítomností, ako aj dôvody, ktoré viedli dotknutú osobu k opusteniu tohto členského štátu, na základe čoho je možné zistiť, či tieto neprítomnosti implikujú, ale- bo nie, že došlo k premiestneniu osobných, rodinných alebo profesionálnych záujmov tejto osoby do iného členského štátu.

I - 12033

ROZSUDOK

Z 23. 11. 2010 — VEC C-145/09

O prvej otázke

39 Vzhľadom na odpoveď na druhú až štvrtú otázku je potrebné vnímať prvú otázku v tom zmysle, že vnútroštátny súd chce v podstate vedieť, či a v akom rozsahu sa na kriminalitu spojenú s pašovaním omamných látok v organizovanej skupine môže vzťahovať pojem „naliehavé dôvody verejnej bezpečnosti“, pokiaľ tento súd dospeje k záveru, že dotknutý občan Únie požíva ochranu podľa článku 28 ods. 3 smerni- ce 2004/38 alebo pojem „vážne dôvody verejnej politiky alebo verejnej bezpečnosti“, pokiaľ dospeje k záveru, že uvedený občan požíva právo na ochranu podľa článku 28 ods. 2 tejto smernice.

40 Zo znenia článku 28 smernice 2004/38, ako aj zo systému tohto ustanovenia, ako sa pripomína v bodoch 24 až 28 tohto rozsudku vyplýva, že normotvorca Únie tým, že podriadil akékoľvek opatrenie vyhostenia v prípadoch uvedených v článku 28 ods. 3 tejto smernice existencii „naliehavých dôvodov“ verejnej bezpečnosti, čo je oveľa užší pojem ako „vážne dôvody“ v zmysle odseku 2 tohto článku, normotvorca Únie chcel zjavne obmedziť opatrenia založené na uvedenom odseku 3 na „výnimočné okolnos- ti“, ako sa uvádza v odôvodnení č. 24 uvedenej smernice.

45 Z toho však nevyplýva, že ciele, akými sú boj proti kriminalite spojenej s pašova- ním omamných látok v organizovanej skupine sú nevyhnutne vylúčené z uvedeného pojmu.

46 Pašovanie omamných látok v organizovanej skupine predstavuje rozptýlenú krimi- nalitu, ktorá má k dispozícii rozsiahle ekonomické a prevádzkové prostriedky a často medzinárodné kontakty. Vzhľadom na devastujúce účinky kriminality spojenej s tým- to pašovaním rámcové rozhodnutie Rady 2004/757/SVV z 25. októbra 2004, ktorým

I - 12035

ROZSUDOK

Z 23. 11. 2010 — VEC C-145/09

sa stanovujú minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami (Ú. v. EÚ L 335, s. 8) uvádza v prvom odôvodnení, že pašovanie drog predstavuje hrozbu pre zdravie, bezpečnosť a kvalitu života občanov Únie, ako aj pre legálne hospodárstvo, stabilitu a bezpečnosť členských štátov.

47 Keďže totiž toxikománia predstavuje nešťastie pre jednotlivca a ekonomické a sociál- ne nebezpečenstvo pre ľudstvo (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 26. októbra 1982, Wolf, 221/81, Zb. s. 3681, bod 9, ako aj rozsudok ESĽP Aoulmi c. Francúzsko zo 17. januára 2006, § 86), pašovanie omamných látok v organizovanej skupine môže mať takú intenzitu, že priamo ohrozuje pokoj a fyzickú bezpečnosť obyvateľstva ako celku alebo jeho veľkej časti.

51 Uložený trest je potrebné zohľadniť ako prvok tohto celku faktorov. Odsúdenie na trest odňatia slobody v dĺžke päť rokov nemôže privodiť rozhodnutie o vyhostení, tak ako ho upravuje vnútroštátna právna úprava, bez toho, aby sa zohľadnili prvky opísa- né v predchádzajúcom bode, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu.

52 V rámci tohto posúdenia sa musia zohľadniť základné práva, ktorých dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor, keďže dôvody všeobecného záujmu možno použiť na odô- vodnenie vnútroštátneho opatrenia, ktoré je takej povahy, že môže brániť výkonu voľného pohybu osôb iba ak predmetné opatrenie zohľadňuje takéto práva (pozri naj- mä rozsudok Orfanopoulos a Oliveri, už citovaný, body 97 až 99) a najmä právo na

I - 12037

ROZSUDOK

Z 23. 11. 2010 — VEC C-145/09

rešpektovanie súkromného a rodinného života, tak ako ho stanovuje článok 7 Charty základných práv Európskej únie a článok 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri najmä rozsudok z 5. októbra 2010, McB., C-400/10 PPU, Zb. s. I-8965, bod 53 a rozsudok ESĽP, Maslov c. Rakúsko [GC] z 23. júna 2008, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2008, § 61 a nasl.).

53 Na posúdenie toho, či plánovaný zásah je proporcionálny sledovanému cieľu, v pred- metnom prípade ochrane verejnej bezpečnosti, je potrebné zohľadniť najmä pova- hu a závažnosť spáchaného porušenia, dĺžku pobytu dotknutej osoby v hostiteľskom členskom štáte, obdobie, ktoré uplynulo od spáchania porušenia a správanie páchate- ľa počas tohto obdobia, ako aj pevnosť jeho sociálnych, kultúrnych a rodinných väzieb s hostiteľským členským štátom. Pokiaľ ide o občana Únie, ktorý strávil legálne veľkú časť, ak nie celé detstvo a mladosť v hostiteľskom členskom štáte, je potrebné predlo- žiť veľmi dôležité dôvody na odôvodnenie opatrenia vyhostenia (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok Maslov c. Rakúsko, už citovaný, § 71 až 75).

O trovách

57 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom kona- nia vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdne- mu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

I - 12039

ROZSUDOK

Z 23. 11. 2010 — VEC C-145/09

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

I - 12040

TSAKOURIDIS

článku 28 ods. 2 smernice 2004/38, toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že boj proti kriminalite spojený s pašovaním omamných látok v or- ganizovanej skupine patrí pod pojem „vážne dôvody verejnej politiky alebo verejnej bezpečnosti“.

Podpisy

I - 12041