C-256/09

ROZSUDOK

Z 15. 7. 2010 — VEC C-256/09

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (druhá komora) z 15. júla 2010 *

Vo veci C-256/09,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článkov 68 ES a 234 ES, podaný rozhodnutím Bundesgerichtshof (Nemecko) z 10. júna 2009 a doručený Súdnemu dvoru 10. júla 2009, ktorý súvisí s konaním:

Bianca Purrucker

proti

generálna advokátka: E. Sharpston, tajomník: K. Malacek, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 17. marca 2010,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

— B. Purrucker, v zastúpení: B. Steinacker, Rechtsanwältin,

— nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a J. Kemper, splnomocnení zástupcovia,

— česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, splnomocnený zástupca,

— vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: H. Walker, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci K. Smith, barrister,

— Európska komisia, v zastúpení: A.-M. Rouchaud-Joët a S. Grünheid, splnomoc nené zástupkyne,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 20. mája 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsud kov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (Ú. v. EÚ L 338, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 243).

5 Článok 16 Haagskeho dohovoru z roku 1980 najmä stanovuje, že súdne orgány zmluv ného štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané, nesmú po tom, ako sú informované o nezákonnom premiestnení dieťaťa alebo zadržiavaní, vecne rozhodovať o práve na zverenie do osobnej starostlivosti, až kým sa nepreuká že, že podmienky uvedeného dohovoru na návrat dieťaťa nie sú splnené.

6 Dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa bol uzatvorený 19. ok tóbra 1996 taktiež v rámci Haagskej konferencie o medzinárodnom práve súkrom nom (ďalej len „Haagsky dohovor z roku 1996“). Tento dohovor nahradil Dohovor o právomoci orgánov a o rozhodnom práve v oblasti ochrany maloletých uzatvorený 5. októbra 1961.

I - 7411

ROZSUDOK

Z 15. 7. 2010 — VEC C-256/09

7 Niektoré členské štáty, najmä Spolková republika Nemecko a Španielske kráľov stvo, tento dohovor neratifikovali. Bolo im umožnené tak urobiť rozhodnutím Rady 2008/431/ES z 5. júna 2008, ktorým sa niektoré členské štáty poverujú v záujme Eu rópskeho spoločenstva ratifikovať Haagsky dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z roku 1996 alebo k nemu pristúpiť, a ktorým sa niektoré členské štáty poverujú vydať vyhlásenie o uplatňovaní príslušných vnútorných noriem práva Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 151, s. 36).

8 Článok 11 Haagskeho dohovoru z roku 1996, ktorý je súčasťou jeho kapitoly II, nazva nej „Právomoc“, znie takto:

„1. Opatrenia prijaté orgánmi zmluvného štátu sa uznávajú bez ďalšieho konania vo všetkých ostatných zmluvných štátoch.

2. Uznanie sa však môže odmietnuť:

a) ak opatrenie prijal orgán, ktorý si právomoc nezaložil na žiadnom z princípov uvedených v II. kapitole,

…“

10 Článok 26 tohto dohovoru, ktorý je súčasťou tejto istej kapitoly, stanovuje:

„1. Ak opatrenia prijaté a vykonateľné v jednom zmluvnom štáte treba vykonať v inom zmluvnom štáte, na návrh zainteresovanej osoby sa nariadi ich výkon alebo sa zaregistrujú na účely výkonu v tomto štáte spôsobom upraveným právnym poriad kom tohto štátu.

12 Bruselský dohovor z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozhodnutí v občian skych a obchodných veciach [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32), zme nený a doplnený dohovorom z 9. októbra 1978 o pristúpení Dánskeho kráľovstva, Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska (Ú. v. ES L 304, s. 1, a – zmenené znenie – s. 77), dohovorom z 25. októbra 1982 o pristúpení Helénskej republiky (Ú. v. ES L 388, s. 1), dohovorom z 26. mája 1989 o pristúpení Španielskeho kráľovstva a Portugalskej republiky (Ú. v. ES L 285, s. 1) a dohovorom z 29. novembra 1996 o pristúpení Rakúskej republiky, Fínskej republiky a Švédskeho kráľovstva (Ú. v. ES C 15, 1997, s. 1, ďalej len „Bruselský dohovor“), obsahoval vo svojom člán ku 24 podobné ustanovenie.

13 Predtým, ako nadobudlo účinnosť nariadenie č. 2201/2003, Rada Európskej únie ak tom z 28. mája 1998 na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii vypracovala do hovor týkajúci sa právomoci, uznávania a výkonu rozhodnutí v manželských veciach (Ú. v. ES C 221, s. 1, ďalej len „Bruselský dohovor II“). Tento dohovor nikdy nevstúpil

I - 7414

PURRUCKER

do platnosti. Keďže jeho znením sa inšpirovalo znenie nariadenia č. 2201/2003, dôvo dová správa k tomuto dohovoru (Ú. v. ES C 221, 1998, s. 27) vypracovaná pani A. Bor rásovou (ďalej len „správa Borrás“), bola použitá na objasnenie výkladu tohto naria denia.

14 Nariadeniu č. 2201/2003 predchádzalo nariadenie Rady (ES) č. 1347/2000 z 29. mája 2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo ve ciach rodičovských práv a povinností k spoločným deťom manželov (Ú. v. ES L 160, s. 19; Mim. vyd. 19/001, s. 209). Nariadenie č. 1347/2000 bolo zrušené nariadením č. 2201/2003, ktorého pôsobnosť je ešte širšia.

…

(21) Uznávanie a výkon rozsudkov vydaných v členskom štáte sa má zakladať na zásade vzájomnej dôvery a dôvody neuznania by sa mali obmedziť na najnut nejšie minimum.

…

(24) Proti osvedčeniu vydanému na uľahčenie výkonu rozsudku by nemalo byť možné odvolanie. Opraví sa iba vtedy, ak dôjde k vecnej chybe, t. j. ak nezod povedá rozsudku.“

16 V zmysle článku 2 nariadenia č. 2201/2003:

„Na účely tohto nariadenia:

7. pojem ‚rodičovské práva a povinnosti‘ označuje všetky práva a povinnosti týkajú ce sa osoby alebo majetku dieťaťa, ktoré nadobudla fyzická osoba alebo právnická osoba rozsudkom, zo zákona alebo na základe dohody, ktorá má právne účinky. Tento pojem zahŕňa opatrovnícke právo a právo styku s dieťaťom;

…

9. pojem ‚opatrovnícke právo [alebo právo na zverenie do osobnej starostlivos ti – neoficiálny preklad]‘ zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostli vosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa;

…

11. pojem ‚neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie‘ znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ak:

a) je porušením opatrovníckeho práva [alebo práva na zverenie do osobnej starostlivosti – neoficiálny preklad] nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky, podľa práva členského štátu, v kto rom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním;

18 Článok 9 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Keď sa dieťa oprávnene presťahuje z jedného členského štátu do iného členského štá tu a nadobudne tam nový obvyklý pobyt, súdy členského štátu pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa si zachovávajú, ako výnimku z článku 8, právomoc počas trojmesačné ho obdobia po presťahovaní vo veci zmeny rozsudku o práve styku, ktorý bol vydaný v tomto členskom štáte predtým, ako sa dieťa presťahovalo, ak nositeľ práva styku na základe rozsudku o práve styku má naďalej svoje obvyklý pobyt v členskom štáte pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa.“

I - 7418

PURRUCKER

19 Článok 10 tohto nariadenia stanovuje:

„V prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členské ho štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neo právneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte…“

ROZSUDOK

Z 15. 7. 2010 — VEC C-256/09

22 Článok 21 a nasl. uvedeného nariadenia sa týkajú uznávania a výkonu rozhodnutí. Článok 21 ods. 1 najmä stanovuje, že rozhodnutia vyhlásené v členskom štáte sú uznané v ostatných členských štátoch bez osobitného konania.

23 Článok 24 nariadenia č. 2201/2003 stanovuje, že právomoc súdu členského štátu pô vodu sa nesmie skúmať.

24 Článok 39 tohto nariadenia upravuje vydanie osvedčenia. Ako vyplýva z prílohy II nariadenia upravujúceho údaje uvedené na tomto osvedčení, toto nariadenie spres ňuje rôzne náležitosti konania, najmä potvrdenie vykonateľnosti a doručenia súdneho rozhodnutia.

25 Článok 46 tohto nariadenia stanovuje:

„Listiny, ktoré sa úradne vyhotovili alebo zaregistrovali ako verejné listiny, a ktoré sú vykonateľné v jednom členskom štáte, ako aj dohody medzi účastníkmi, ktoré sú vykonateľné v členskom štáte, v ktorom boli uzatvorené, sa uznávajú a vyhlasujú za vykonateľné za rovnakých podmienok ako rozsudky.“

„Po druhé – Strany sa dohodli, že otec a matka spoločne vykonávajú rodičovské prá va vo vzťahu k svojim maloletým deťom, ktoré sú zverené do osobnej starostlivosti oboch rodičov, bez toho, aby tým bolo dotknuté právo otca na návštevu svojich detí, ktoré si môže kedykoľvek slobodne a podľa svojho výberu uplatniť s tým, že strany sa dohodli konečným spôsobom stanoviť miesto bydliska v bode 3 nižšie.

Po tretie – Pokiaľ ide o miesto bydliska matky a detí, strany sa dohodli, že pani Pur rucker sa presťahuje s deťmi do Nemecka, kde bude miesto jej trvalého bydliska, kto ré oznámi otcovi detí, pričom ten výslovne súhlasí s presťahovaním sa matky a detí do uvedeného štátu s podmienkou, že matka uzná právo otca na návštevu a umožní mu navštíviť deti kedykoľvek, podľa jeho výberu, po tom, ako jej vopred oznámi dni

I - 7421

ROZSUDOK

Z 15. 7. 2010 — VEC C-256/09

návštevy. Miesto bydliska sa stanoví na dobu neurčitú, čo však nebude mať vplyv na rozhodnutia, ktoré môžu deti páru legitímne prijať v dospelosti.“

29 Pani Purrucker sa chcela vrátiť do Nemecka so svojím synom D., ktorý sa narodil z jej predchádzajúceho vzťahu, ako aj so svojimi deťmi Merlínom a Samirou.

PURRUCKER

Konanie začaté v Španielsku na účely nariadenia predbežných opatrení

32 Pán Vallés Pérez, ktorý sa už necítil byť viazaný notárskou zápisnicou, začal v prie behu júna 2007 konanie na Juzgado de Primera Instancia no 4 de San Lorenzo de El Escorial na účely nariadenia predbežných opatrení a najmä zverenia detí Samiry a Merlína do jeho osobnej starostlivosti.

33 Pojednávanie sa konalo 26. septembra 2007. Pani Purrucker predložila písomné pri pomienky a dala sa na ňom zastupovať.

34 Rozhodnutím z 8. novembra 2007 Juzgado de Primera Instancia no 4 de San Lorenzo de El Escorial prijal naliehavé a predbežné opatrenia.

35 Ako vyplýva z tohto rozsudku, ktorý je prílohou pripomienok predložených pani Pur ruckerovou na Súdny dvor, tento španielsky súd uvádza:

Právny zástupca Biancy Purruckerovej predložil na pojednávaní námietku neexisten cie právomoci tohto súdu jednak z dôvodu, že Merlín mal zvyčajné bydlisko v Nemec ku a že v dôsledku toho záujmy tohto maloletého mali byť prejednávané v Nemecku, a jednak preto, lebo existovala súkromnoprávna dohoda medzi účastníkmi konania.

I - 7424

PURRUCKER

Žalobca namieta [proti postúpeniu veci na nemecký súd], pretože nepozná skutočný zdravotný stav Merlína, nie je zrejmé, či sa matka niekedy vráti do Španielska, a mat ka odišla napriek tomu, že Samira bola vo veľkom ohrození života. Navyše súkrom noprávna dohoda nie je schválená súdom, nebola následne schválená ministerstvom a mohla byť podpísaná pod tlakom alebo uvedením do omylu.

Ministerstvo na pojednávaní vyhlásilo, že konajúci súd má právomoc z dôvodu, že dohoda medzi účastníkmi konania nie je schválená súdom a že je nevyhnutné nalie havo prijať predbežné opatrenia. Pripomína, že právomoc španielskeho súdu vyplýva zo zvyčajného bydliska žalobcu v Španielsku, že súkromnoprávna dohoda bola uzav retá v Španielsku a že maloletý Merlín sa narodil v Španielsku; má pochybnosti o tom, že opustenie španielskeho územia Merlínom bolo zákonné.

Tento súd preto potvrdzuje svoju právomoc rozhodnúť o návrhu na nariadenie pred bežných opatrení.“

2. Zakazuje sa opustiť s deťmi španielske územie bez predchádzajúceho súhlasu súdu.

3. Ukladá sa odovzdať pasy každého z detí do držby rodiča, ktorému boli deti zvere né do osobnej starostlivosti.

4. Akákoľvek zmena bydliska oboch detí Samiry a Merlína podlieha predchádzajú cemu súhlasu súdu.

5. Matke sa neukladá žiadna vyživovacia povinnosť.

O trovách konania sa rozhodne neskôr.

V prípade začatia konania vo veci samej sa toto uznesenie zaregistruje medzi prí slušnými písomnosťami konania.

Konanie začaté v Nemecku na účely priznania práva osobnej starostlivosti

41 Dňa 20. septembra 2007, teda pred vyhlásením rozhodnutia Juzgado de Primera In stancia no 4 de San Lorenzo de El Escorial, pani Purrucker žiadala na základe žaloby vo veci samej podanej na Amtsgericht Albstadt (Súd v Albstadte, Nemecko), aby deti Merlín a Samira boli zverené do jej osobnej starostlivosti. Podľa článku 16 Haagskeho dohovoru z roku 1980 bolo konanie týkajúce sa zverenia do osobnej starostlivosti od 19. marca do 28. mája 2008 prerušené a následne postúpené Amtsgericht Stuttgart (Nemecko) v súlade s článkom 13 nemeckého zákona o výkone a uplatnení určitých právnych nástrojov v oblasti medzinárodného rodinného práva (Gesetz zur Aus- und

I - 7427

ROZSUDOK

Z 15. 7. 2010 — VEC C-256/09

Durchführung bestimmter Rechtsinstrumente auf dem Gebiet des internationalen Familienrechts). Amtsgericht Stuttgart odmietol prijať nové predbežné opatrenie tý kajúce sa osobnej starostlivosti o dve dotknuté deti. Vo veci vecne nerozhodol, vy jadril však pochybnosti o svojej medzinárodnej príslušnosti. Rozhodnutím z 8. de cembra 2008 konštatoval, že rozhodnutím z 28. októbra 2008 uvedeným v bode 40 tohto rozsudku Juzgado de Primera Instancia no 4 de San Lorenzo de El Escorial ako prvý vyhlásil, že sa na ňom začalo konanie v zmysle článkov 16 a 19 ods. 2 nariadenia č. 2201/2003. Amtsgericht Stuttgart preto v súlade s článkom 19 ods. 2 uvedeného nariadenia prerušil konanie, až kým rozhodnutie Juzgado de Primera Instancia no 4 de San Lorenzo de El Escorial nenadobudlo právnu silu rozhodnutej veci.

45 Bundesgerichtshof zhrnuje rozhodnutie Oberlandesgericht Stuttgart takto:

„Žiadne dôvody nebránia vykonateľnosti rozhodnutia španielskeho súdu. Pokiaľ ide o predbežné opatrenie španielskeho súdu, nariadenie č. 2201/2003 vo svojom člán ku 2 bode 4 pri uznávaní a výkone rozhodnutí iných členských štátov nijako nerozli šuje rozhodnutia podľa formy a vyžaduje len ‚súdne rozhodnutie‘. Hoci spoločné deti neboli španielskym súdom vypočuté, absencia vypočutia nie je porušením žiadneho základného procesného pravidla nemeckého práva, a to tým viac, že deti mali v deň rozhodnutia len jeden a pol roka. Osvedčenie španielskeho súdu vydané na základe článku 39 nariadenia č. 2201/2003 zamieta pochybnosti, ktoré vyjadrila odporkyňa, vzhľadom na oneskorené podanie žaloby vo veci samej, pokiaľ ide o vykonateľnosť španielskeho rozhodnutia. Neexistujú ani dôvody neuznania rozhodnutia v zmys le článku 23 nariadenia č. 2201/2003. Predovšetkým sa nezistilo nijaké porušenie

I - 7429

ROZSUDOK

Z 15. 7. 2010 — VEC C-256/09

nemeckého verejného poriadku; práva na obhajobu boli rešpektované prostredníc tvom predvolania odporkyne na pojednávanie. To, že sa osobne nezúčastnila na po daní, ale že sa uspokojila s tým, že ju na ňom zastupoval jej advokát, bolo jej vlastným rozhodnutím. V konaní o uznaní a výkone nemôže konajúci súd pristúpiť k vecnému preskúmaniu veci týkajúcej sa osobnej starostlivosti, ktorá bola rozhodnutá v Špa nielsku.“

46 V dovolaní podanom na Bundesgerichtshof pani Purrucker napáda rozhodnutie Oberlandesgericht Stuttgart z 22. septembra 2008 z dôvodu, že podľa článku 2 bodu 4 nariadenia č. 2201/2003 sa uznanie a výkon rozhodnutí vyhlásených súdmi iných členských štátov neuplatňuje na predbežné opatrenia v zmysle článku 20 uvedeného nariadenia, pretože ich nemožno kvalifikovať ako rozhodnutie v oblasti rodičovských práv.

49 Podľa niektorých téz sa pôsobnosť článku 2 bodu 4 nariadenia č. 2201/2003 vzťahuje aj na predbežné opatrenia prijaté príslušným súdom v rámci žaloby vo veci samej, po kiaľ sú rešpektované práva na obhajobu, a to aspoň a posteriori. Táto zásada by zodpo vedala judikatúre Súdneho dvora, podľa ktorej je vypočutie a posteriori dostatočné na účely zaručenia spravodlivého súdneho konania (rozsudok zo 16. júna 1981, Klomps, 166/80, Zb. s. 1593). Ďalšie tézy obmedzujú uplatnenie nariadenia č. 2201/2003 na predbežné opatrenia, ktoré boli prípadne prijaté v rámci kontradiktórneho konania, pod podmienkou dodržania práv na obhajobu.

50 V týchto dvoch prípadoch by úspech dovolania závisel od toho, či v priebehu konania, ktoré viedlo k nariadeniu predbežného opatrenia, pani Purrucker skutočne využila právo byť vypočutá. Podľa vnútroštátneho súdu však kladnú odpoveď na túto otázku potvrdzuje skutočnosť, že dotknutá osoba bola predvolaná na pojednávanie, bola na ňom zastúpená svojím advokátom a že deti boli v takom veku, v ktorom nemožno z ich vypočutia získať žiadnu doplňujúcu informáciu.

51 Nakoniec bráni sa aj téza, podľa ktorej sa systém nariadenia č. 2201/2003 uplatňuje na všetky predbežné opatrenia. Na jednej strane sa predbežné opatrenia prijaté na zá klade článku 20 tohto nariadenia považujú za rozhodnutia v zmysle článku 2 bodu 4 uvedeného nariadenia, na ktoré sa uplatňujú ustanovenia článku 21 a nasl. tohto na riadenia týkajúce sa uznania a výkonu. Na druhej strane zástancovia tejto tézy uvá dzajú to isté tvrdenie, podľa ktorého v prípade, že by predbežné opatrenia v zmysle

Konanie pred Súdnym dvorom

54 Podľa článku 54a Rokovacieho poriadku Súdneho dvora sudca spravodajca a gene rálna advokátka požiadali pani Purruckerovú, aby Súdnemu dvoru predložila roz hodnutia z 8. decembra 2008, zo 14. mája 2009 a z 8. júna 2009, ktoré sa spomínajú v bodoch 41, 42 a 43 tohto rozsudku a na ktoré pani Purrucker odkázala vo svojich pripomienkach.

I - 7432

PURRUCKER

55 Z predložených pripomienok vyplýva, že pravdepodobne len pani Purrucker a špa nielska vláda poznali odôvodnenia rozsudku Juzgado de Primera Instancia no 4 de San Lorenzo de El Escorial z 8. novembra 2007, najmä pokiaľ ide o právomoc španielskeho súdu. Viaceré vlády, ktoré predložili pripomienky, navrhli odpovedať na prejudiciálnu otázku tak, že táto právomoc sa predpokladá, kým Európska komisia uvádza viacero hypotéz.

56 Keďže tento rozsudok, ktorý bol prílohou pripomienok pani Purruckerovej, bol do ručený dotknutým osobám uvedeným v článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, Súdny dvor ich vyzval, aby sa znova písomne vyjadrili k prejudiciálnej otázke a pritom zohľadnili bod 3 uvedeného rozsudku, ktorý je reprodukovaný v bode 36 tohto rozsudku. Súdny dvor tiež vyzval španielsku vládu, aby predložila rôzne spres nenia týkajúce sa konania o nariadení predbežných opatrení v takých veciach, akou je vec sama.

60 Článok 20 nariadenia č. 2201/2003 je posledným článkom kapitoly II tohto nariade nia týkajúceho sa právomoci. Nie je súčasťou článkov, ktoré špecificky upravujú prá vomoc v oblasti rodičovských práv a povinností a ktoré tvoria oddiel 2 tejto kapitoly, je však súčasťou jej oddielu 3, nazvaného „Spoločné ustanovenia“.

61 Z umiestnenia tohto ustanovenia v rámci štruktúry nariadenia č. 2201/2003 vyplýva, že tento článok 20 nemožno považovať za ustanovenie, ktorým sa priznáva právomoc rozhodnúť vo veci samej v zmysle tohto nariadenia.

62 Toto zistenie potvrdzuje znenie uvedeného článku 20, ktoré sa obmedzuje na stano venie, že v naliehavých prípadoch ustanovenia nariadenia č. 2201/2003 „nebránia“ sú dom členského štátu prijať predbežné opatrenia, vrátane ochranných opatrení, stano vené zákonom tohto členského štátu, hoci na základe tohto nariadenia má právomoc na preskúmanie veci samej súd iného členského štátu. Rovnako šestnáste odôvodnenie

I - 7434

PURRUCKER

uvedeného nariadenia uvádza, že toto nariadenie „nebráni“ prijatiu takýchto opatrení.

65 Vec sama ukazuje, že nie je vždy ľahké rozsudok pri čítaní kvalifikovať v tomto ohľade ako rozhodnutie prijaté súdom v zmysle článku 2 bodu 1 nariadenia č. 2201/2003. Juzgado de Primera Instancia no 4 de San Lorenzo de El Escorial totiž konštatuje, že žaloba sa zakladala na dotknutom španielskom hmotnom práve, na Haagskom doho vore z roku 1980, ako aj na uvedenom nariadení a dohode medzi Španielskym kráľov stvom a Spolkovou republikou Nemecko zo 14. novembra 1983 o právomoci španiel skych súdov. Spomedzi týchto ustanovení, zdá sa, zakladá svoju právomoc konkrétne na článku 769 ods. 3 španielskeho občianskeho súdneho poriadku a na článku 1 Ha agskeho dohovoru z roku 1980. Pokiaľ ide o skutkové okolnosti, ktoré by mohli odô vodniť túto právomoc vzhľadom na tieto ustanovenia, Juzgado de Primera Instancia no 4 de San Lorenzo de El Escorial súčasne odkazuje na bydlisko rodičov, na posledné bydlisko rodiny, na zvyčajné bydlisko maloletého až do jeho odchodu do Nemecka, na štátnu príslušnosť žalobcu, na jeho zvyčajné bydlisko v Španielsku a na skutoč nosť, že ide o prvé konania začaté v tejto veci v Španielsku. Nakoniec tento súd spo mína stanovisko ministerstva, ktoré nezávisle od uvedených skutočností zohľadňuje

I - 7435

ROZSUDOK

Z 15. 7. 2010 — VEC C-256/09

skutočnosť, že notárska zápisnica bola spísaná v Španielsku, a na okolnosť, že Merlín sa narodil v Španielsku.

66 Zdá sa, že väčšina skutočností uvedených Juzgado de Primera Instancia no 4 de San Lorenzo de El Escorial nezodpovedá kritériám, ktoré by mohli zakladať právomoc na základe článkov 8 až 14 nariadenia č. 2201/2003. Pokiaľ ide o skutočnosti zodpoveda júce kritériám uvedeným v článkoch 8, 9 a 10 uvedeného nariadenia, ktoré by mohli zakladať takúto právomoc, konkrétne zvyčajné bydlisko maloletého a jeho pôvodné bydlisko, tie neumožňujú určiť, na základe ktorého z týchto troch ustanovení sa tento súd, ak išlo o taký prípad, považoval za majúci právomoc na základe tohto nariadenia.

71 Podľa dvadsiateho prvého odôvodnenia uvedeného nariadenia musí takéto uznávanie spočívať na zásade vzájomnej dôvery.

72 Práve táto vzájomná dôvera umožnila, aby sa zaviedol záväzný systém právomocí, ktorý sú všetky súdy, ktoré sa dostanú do pôsobnosti nariadenia č. 2201/2003, povin né rešpektovať, a aby sa v súvislosti s tým členské štáty vzdali svojich vnútroštátnych pravidiel uznávania a výkonu rozhodnutí v prospech zjednodušeného mechanizmu uznávania a výkonu rozhodnutí vyhlásených v rámci konaní v oblasti rodičovských práv a povinností (v súvislosti s konkurznými konaniami pozri analogicky rozsudok z 2. mája 2006, Eurofood IFSC, C-341/04, Zb. s. I-3813, bod 40).

73 Tejto zásade vzájomnej dôvery je vlastné, že súd členského štátu, na ktorom sa začne konanie vo veci rodičovských práv a povinností, overí svoju právomoc vzhľadom na články 8 až 14 nariadenia č. 2201/2003 (pozri analogicky rozsudok Eurofood IFSC, už citovaný, bod 41) a že z rozhodnutia vyhláseného týmto súdom jasne vyplynie, že ten to súd zamýšľal podriadiť sa priamo uplatniteľným pravidlám týkajúcim sa právomoci upraveným týmto nariadením alebo že rozhodol v súlade s nimi.

I - 7437

ROZSUDOK

Z 15. 7. 2010 — VEC C-256/09

74 Na druhej strane, ako spresňuje článok 24 uvedeného nariadenia, súdy ostatných členských štátov nemôžu kontrolovať posúdenie vlastnej právomoci prvým uvede ným súdom.

— musia byť prijaté vo vzťahu k osobám alebo veciam, ktoré sa nachádzajú v člen skom štáte, v ktorom majú tieto súdy sídlo, a

— musia mať dočasnú povahu (rozsudky A, už citovaný, bod 47, a z 23. decembra 2009, Detiček, C-403/09 PPU, Zb. s. I-12193, bod 39).

78 Z toho vyplýva, že každé rozhodnutie, z ktorého nevyplýva, že ho prijal súd majúci právomoc alebo o ktorom sa možno domnievať, že má vecnú právomoc, nemusí ne vyhnutne spadať pod článok 20 nariadenia č. 2201/2003, ale že spadá pod toto usta novenie len vtedy, ak spĺňa ním stanovené podmienky.

79 Pokiaľ ide o účinky opatrenia spadajúceho pod článok 20 uvedeného nariadenia, Súd ny dvor rozhodol, že ak sa toto opatrenie prijalo na základe ustanovení vnútroštát neho práva, jeho záväznosť musí vyplývať z dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy (rozsudok A, už citovaný, bod 52).

80 Článok 20 ods. 2 nariadenia č. 2201/2003 navyše spresňuje, že opatrenia prijaté na zá klade článku 20 ods. 1 tohto nariadenia strácajú účinnosť v prípade, že súd členského štátu, ktorý má na základe uvedeného nariadenia právomoc rozhodnúť vo veci samej, prijal opatrenia, ktoré považuje za primerané.

81 Zo záväznosti a z priamej uplatniteľnosti nariadenia č. 2201/2003 a zo znenia jeho článku 20 vyplýva, že opatrenie spadajúce pod toto ustanovenie môže v členskom štáte súdu, ktorý prijal rozhodnutie, byť v rozpore so skorším rozhodnutím prijatým súdom iného členského štátu, ktorý má právomoc rozhodnúť vo veci samej. Nao pak, rozhodnutie, ktoré nespadá pod článok 20 uvedeného nariadenia z dôvodu, že

I - 7440

PURRUCKER

85 Správa Borrás v tomto ohľade zdôrazňuje rozdiel existujúci medzi znením článku 12 Bruselského dohovoru II a článku 24 Bruselského dohovoru v tom zmysle, že „opat renia uvedené v článku 24 tohto dohovoru… sa obmedzujú na oblasti patriace do pôsobnosti dohovoru a… práve naopak majú extrateritoriálne účinky“. Z tohto po rovnania s Bruselským dohovorom vyplýva, že tvorcovia Bruselského dohovoru II za mýšľali vytvoriť vzťah medzi oblasťami, ktorých sa môžu týkať predbežné opatrenia, a teritoriálnym účinkom týchto opatrení.

86 Tento vzťah možno vysvetliť nebezpečenstvom obchádzania pravidiel nachádzajú cich sa v iných právnych predpisoch Únie, najmä v nariadení č. 44/2001. Ako totiž uvádza odôvodnenie návrhu Komisie z roku 1999, ktorý viedol k prijatiu nariadenia č. 1347/2000, ako aj správa Borrás, predbežné opatrenia uvedené v článku 20 nariade nia č. 2201/2003 sa týkajú tak osôb, ako aj vecí a v dôsledku toho zahŕňajú oblasti, kto ré nepokrýva toto nariadenie. Uplatnenie systému uznávania a výkonu stanoveného nariadením č. 2201/2003 by teda umožnilo v iných členských štátoch uznanie a výkon opatrení týkajúcich sa oblastí, ktoré nie sú kryté týmto nariadením, teda opatrení, pri ktorých prijatí by mohli byť napríklad porušené pravidlá upravujúce osobitnú alebo výlučnú právomoc iných súdov na základe nariadenia č. 44/2001.

87 Znenie nariadenia č. 2201/2003 v nijakom prípade nenasvedčuje vôli odkloniť sa od vysvetlení obsiahnutých v týchto prípravných prácach v súvislosti s účinkami opat rení spadajúcich pod článok 20 tohto nariadenia. Práve naopak, umiestnenie tohto ustanovenia v uvedenom nariadení a výrazy „nebránia“ a „nemajú brániť“ uvedené v článku 20 ods. 1 a v šestnástom odôvodnení tohto nariadenia ukazujú, že opatrenia spadajúce pod uvedený článok 20 nie sú súčasťou rozhodnutí, ktoré boli prijaté v sú lade s pravidlami o právomoci stanovenými týmto nariadením, v dôsledku čoho sa na ne uplatňuje ním zavedený systém uznávania a výkonu rozhodnutí.

I - 7442

PURRUCKER

s cieľmi sledovanými uvedeným nariadením, a najmä so zohľadnením najvyššieho zá ujmu dieťaťa vďaka prijatiu rozhodnutí, ktoré sa ho týkajú, súdom geograficky najbliž ším jeho zvyčajnému bydlisku, ktorý normotvorca Únie považuje za najvhodnejší na posúdenie opatrení, ktoré sa majú prijať v záujme dieťaťa.

92 Skutočnosť, že na opatrenia spadajúce pod článok 20 nariadenia č. 2201/2003 sa neuplatňuje systém uznávania a výkonu stanovený týmto nariadením, však nebráni všetkým uznaniam a výkonom týchto opatrení v inom členskom štáte, ako uviedla generálna advokátka v bode 176 svojich návrhov. Možno totiž použiť iné medziná rodné nástroje a iné vnútroštátne právne úpravy, ale pod podmienkou rešpektovania uvedeného nariadenia.

93 Navyše nariadenie č. 2201/2003 nielen stanovuje pravidlá týkajúce sa právomoci súdov na uznávanie a na výkon ich rozhodnutí, ale tiež upravuje spoluprácu medzi ústrednými orgánmi členských štátov pôsobiacimi v oblasti rodičovských práv. Takú to spoluprácu musí byť možné realizovať pri dodržaní uvedeného nariadenia a vnút roštátnych predpisov, s cieľom poskytnúť pomoc vo výnimočne naliehavých situáci ách, akými sú situácie uvedené v bode 82 tohto rozsudku.

94 V bode 42 rozsudku Detiček, už citovaného, Súdny dvor definoval pojem „nalieha vosť“ uvedený v článku 20 nariadenia č. 2201/2003 ako pojem, ktorý sa týka tak si tuácie, v ktorej sa nachádza dieťa, ako aj praktickej nemožnosti podať návrh týkajúci sa rodičovských práv a povinností na súd majúci právomoc rozhodnúť vo veci samej.

— v prípade predbežných opatrení predchádzajúcich žalobe vo veci samej účinky predbežných opatrení ostávajú zachované len vtedy, ak je hlavný žalobný návrh podaný v lehote 30 dní po ich prijatí,

I - 7444

PURRUCKER

— v prípade, že nariadenie predbežných opatrení bolo navrhnuté pred podaním ža loby vo veci samej, hlavný žalobný návrh sa podáva na teritoriálne príslušný súd, ktorý môže alebo nemusí byť tým istým súdom, ktorý nariadil skoršie predbežné opatrenia,

— prípadnú otázku právomoci možno predložiť inému súdu až v okamihu podania odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu vo veci samej a

— je ťažké vopred odhadnúť čas, ktorý môže priemerne uplynúť od rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia a rozhodnutia o odvolaní na iný súd.

99 Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby v zásade uplatnil svoje vnútroštátne právo, pri čom musí dbať na zaistenie plnej účinnosti práva Únie, čo ho môže viesť k tomu, aby v prípade potreby nepoužil vnútroštátne pravidlo, ktoré tomu bráni, alebo aby vyložil vnútroštátne pravidlo, ktoré bolo ustanovené len so zreteľom na výlučne vnútroštátnu situáciu, tak, aby bolo použiteľné na predmetnú cezhraničnú situáciu (pozri v tom to zmysle najmä rozsudky z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, Zb. s. 629, bod 16; z 19. júna 1990, Factortame a i., C-213/89, Zb. s. I-2433, bod 19; z 20. septembra 2001, Courage a Crehan, C-453/99, Zb. s. I-6297, bod 25, a zo 17. septembra 2002, Muñoz a Superior Fruiticola, C-253/00, Zb. s. I-7289, bod 28).

100 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že ustanovenia článku 21 a nasl. nariadenia č. 2201/2003 sa neuplatňujú na predbežné opatrenia v oblasti osobnej starostlivosti o dieťa spadajúce pod článok 20 uvedeného nariadenia.

O trovách

101 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom kona nia vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdne mu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

I - 7446

PURRUCKER