C-261/09

MANTELLO

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (veľká komora) zo 16. novembra 2010 *

Vo veci C-261/09,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 35 EÚ, podaný rozhodnutím Oberlandesgericht Stuttgart (Nemecko) z 29. júna 2009 a doručený Súdnemu dvoru 14. júla 2009, ktorý súvisí s konaním o vykonaní európskeho zatykača vydaného proti:

Gaetanovi Mantellovi,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

— nemecká vláda, v zastúpení: S. Unzeitig a J. Möller, splnomocnení zástupcovia,

— česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, splnomocnený zástupca,

— grécka vláda, v zastúpení: T. Papadopoulou a G. Karipsiadis, splnomocnení zá- stupcovia,

— španielska vláda, v zastúpení: M. Muñoz Pérez, splnomocnený zástupca,

— francúzska vláda, v zastúpení: G. de Bergues a B. Beaupère-Manokha, splnomoc- není zástupcovia,

— vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: S. Hathaway, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci S. Lee, barrister,

— Európska komisia, v zastúpení: S. Grünheid a R. Troosters, splnomocnení zástup- covia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 7. septembra 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 bodu 2 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34, ďalej len „rámcové rozhodnutie“), najmä zásady ne bis in idem.

„(1) Podľa záverov Európskej rady v Tampere z 15. a 16. októbra 1999, najmä ich bodu 35, by sa mal zrušiť formálny postup vydávania osôb medzi členský- mi štátmi v prípade osôb, ktoré unikajú pred spravodlivosťou po tom, ako boli s konečnou platnosťou odsúdené a vydávacie postupy by sa mali urýchliť v prípade osôb podozrivých zo spáchania trestného činu;

…

(5) cieľ vytýčený pre Úniu stať sa zónou slobody, bezpečnosti a práva, vedie k zru- šeniu vydávania osôb medzi členskými štátmi a k jeho nahradeniu systémom vydávania osôb medzi súdnymi orgánmi; okrem toho, zavedenie nového

I - 11512

MANTELLO

zjednodušeného systému vydávania odsúdených alebo podozrivých osôb pre účely výkonu rozsudku alebo trestného stíhania umožňuje odstrániť zložitosť a prípadné prieťahy pri existujúcich vydávacích postupoch; tradičné vzťahy spolupráce, ktoré až doteraz existovali medzi členskými štátmi, by mal na- hradiť systém voľného pohybu súdnych rozhodnutí v trestných veciach, vrá- tane predbežných a konečných rozhodnutí v oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

ROZSUDOK

ZO 16. 11. 2010 — VEC C-261/09

(12) toto rámcové rozhodnutie rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uzna- né v článku 6 Zmluvy o Európskej únii a vyjadrené v Charte základných práv Európskej únie…, najmä jej Kapitoly VI; nič v tomto rámcovom rozhodnutí sa nemôže vykladať ako zákaz odmietnutia odovzdať osobu, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, keď existujú dôvody domnievať sa, na základe objektívnych skutočností, že uvedený zatykač bol vydaný s cieľom trestného stíhania alebo potrestania osoby z dôvodu jej pohlavia, rasy, náboženského vyznania, etnické- ho pôvodu, národnosti, jazyka, politického zmýšľania alebo sexuálnej orientá- cie, alebo že postavenie tejto osoby môže byť predpojaté z niektorého z uvede- ných dôvodov.

…“

4 Článok 1 rámcového rozhodnutia stanovuje:

„1. Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíha- nia alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia.

2. Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.

— účasť na trestnom organizovaní [organizovanej trestnej činnosti – neoficiálny preklad],

…

I - 11515

ROZSUDOK

ZO 16. 11. 2010 — VEC C-261/09

— nezákonné obchodovanie s narkotikami a psychotropnými látkami,

…“

MANTELLO

7 Článok 15 rámcového rozhodnutia s názvom „Rozhodnutie o odovzdaní“ stanovuje:

„1. Vykonávajúci súdny orgán rozhodne v lehotách a za podmienok definovaných v tomto rámcovom rozhodnutí o tom, či osobu odovzdá.

2. Ak vykonávajúci súdny orgán považuje informácie oznámené vydávajúcim člen- ským štátom [členským štátom vydávajúcim zatykač – neoficiálny preklad] za nedo- statočné na rozhodnutie o vydaní, požiada o urýchlené doplnenie ďalších potrebných informácií, najmä s ohľadom na články 3 až 5 a článok 8, a môže stanoviť lehotu na ich prijatie, berúc do úvahy potrebu dodržania lehôt stanovených v článku 17.

3. Vydávajúci súdny orgán [Súdny orgán vydávajúci zatykač – neoficiálny pre- klad] môže kedykoľvek zaslať vykonávajúcemu súdnemu orgánu ďalšie užitočné informácie.“

8 Článok 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov Hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných

2. Vyžiadané informácie musia byť čo najskôr oznámené a zohľadnené pri rozhodo- vaní o pokračovaní konania.“

10 Z informácie týkajúcej sa dátumu nadobudnutia účinnosti Amsterdamskej zmluvy uverejnenej v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev z 1. mája 1999 (Ú. v. ES L 114, s. 56) vyplýva, že Spolková republika Nemecko vyhlásila na základe článku 35 ods. 2 EÚ, že uznáva právomoc Súdneho dvora rozhodovať o návrhoch na začatie pre- judiciálneho konania podľa podmienok stanovených v článku 35 ods. 3 písm. b) EÚ.

I - 11518

MANTELLO

Vnútroštátne právne úpravy

Nemecké právo

Talianske právo

12 Články 73 a 74 dekrétu prezidenta republiky č. 309 z 9. októbra 1990 o konsolidova- nom znení zákonov v oblasti režimu uplatniteľného na omamné a psychotropné látky, prevenciu a starostlivosť o toxikomániu a opätovné začlenenie do spoločnosti (ďalej len „DPR č. 309/90“) znejú takto:

„Článok 73. Nezákonná výroba, obchodovanie a držba omamných alebo psychotrop- ných látok

1. Kto bez oprávnenia uvedeného v článku 17 pestuje, vyrába, zhotovuje, extrahu- je, rafinuje, predáva, ponúka alebo uvádza na trh, postupuje, distribuuje, obchoduje, prepravuje, zabezpečuje, zasiela, rozširuje alebo odovzdáva na prepravu cez územie iného štátu alebo dodáva na akýkoľvek účel omamné alebo psychotropné látky…, potrestá sa odňatím slobody na šesť až dvadsať rokov a pokutou vo výške 26 000 až 260 000 eur.

…

6. Trest sa zvýši, ak je skutok spáchaný troma alebo viacerými osobami konajúcimi spoločne.

…“

13 Podľa článku 649 talianskeho trestného poriadku „voči obžalovanému, ktorý bol oslo- bodený alebo odsúdený rozsudkom alebo trestným uznesením, ktoré sa stali právo- platnými, nemožno viesť nové trestné konanie za rovnaký čin, a to ani v prípade, že na tento čin sa uplatňuje iná právna kvalifikácia, iný stupeň závažnosti alebo iné okol- nosti“.

14 Podľa údajov talianskej vlády z judikatúry Corte suprema di cassazione (kasačný súd) však vyplýva, že „výnimky stanovenej v článku 649 trestného poriadku sa nemožno dovolávať, pokiaľ udalosť, ktorá viedla k právoplatnému rozsudku, sa týka viacerých trestných činov, takže konanie, ktoré už bolo predmetom právoplatného rozsudku, môže byť prekvalifikované ako skutková okolnosť a klasifikované podľa odlišného, dokonca alternatívneho posúdenia, do kategórie závažnejšieho obvinenia“.

I - 11521

ROZSUDOK

ZO 16. 11. 2010 — VEC C-261/09

Skutkové okolnosti veci samej a prejudiciálne otázky

19 V tejto súvislosti sa u G. Mantella prihliada aj na priťažujúcu okolnosť v rozsahu, v akom bol kokaín prostredníctvom organizovanej skupiny dodávaný neplnoletej osobe.

20 Podľa údajov poskytnutých vo vnútroštátnom zatykači rôzne talianske orgány vyšet- rovali od januára 2004 nezákonné obchodovanie s kokaínom v regióne Vittoria. Vyšet- rovanie pozostávalo najmä z odpočúvania telefonických hovorov vo veľkom rozsahu, ktoré umožnilo odhaliť existenciu organizovanej siete tvorenej dvoma zločineckými skupinami, čo umožnilo uplatniť článok 74 DPR č. 309/90. Okrem toho odpočúvanie telefonických hovorov od 19. januára do 13. septembra 2005 potvrdilo účasť G. Man- tella v tejto sieti. G. Mantello bol taktiež vyšetrovateľmi sledovaný počas niektorých jeho ciest, najmä medzi Sicíliou (Taliansko) a Milánom (Taliansko) 28. júla a 12. au- gusta 2005 a medzi Sicíliou, Esslingenom (Nemecko) a Cataniou 12. septembra 2005.

21 Pri tejto poslednej ceste G. Mantello kúpil 150 g kokaínu v Esslingene a pri svojom návrate večer 13. septembra 2005 bol pri vystupovaní z vlaku v Catanii zadržaný že- lezničnou políciou, ktorá ho prehľadala a zistila, že preváža dva balíky obsahujúce 9,5 g a 145,96 g kokaínu zodpovedajúce 599 až 719 individuálnym dávkam.

22 Rozsudkom z 30. novembra 2005 Tribunale di Catania odsúdil G. Mantella na trest odňatia slobody na tri roky, šesť mesiacov a 20 dní a na pokutu vo výške 13 000 eur. Prokuratúra vo svojej obžalobe uviedla, že G. Montello mal 13. septembra 2005 ne- zákonne v držbe 155,46 g kokaínu určeného na ďalší predaj. Tribunale di Catania považoval tieto skutočnosti za preukázané. Na návrh G. Montella súd vydal rozsudok v skrátenom konaní, v dôsledku čoho mu bol uložený menej prísny trest. Corte d’ap- pello di Catania (Odvolací súd v Catanii) potvrdil tento rozsudok 18. apríla 2006.

I - 11524

MANTELLO

27 Oberlandesgericht Stuttgar sa však pýta, či môže namietať proti vykonaniu zatykača vydaného v súvislosti s organizovanou trestnou činnosťou v rozsahu, v akom, podľa neho, už v čase vyšetrovania, ktoré viedlo k odsúdeniu G. Mantella za držbu kokaínu s cieľom ďalšieho predaja, talianski vyšetrovatelia disponovali dostatočnými dôkaz- mi, aby ho mohli obviniť a stíhať za obvinenia uvedené v zatykači, najmä za obcho- dovanie s drogami v rámci organizovanej skupiny. V záujme ďalšieho vyšetrovania zameraného na rozloženie tohto obchodovania a zadržania ďalších osôb, ktoré sa ho zúčastňovali, však títo vyšetrovatelia neoznámili vyšetrovaciemu sudcovi informácie a dôkazy, ktoré mali k dispozícii, ani v tom čase nenavrhli trestné stíhanie v súvislosti s týmito skutkami.

28 Podľa vnútroštátneho súdu by v nemeckom práve tak, ako ho vykladá Bundesgericht- shof, trestný čin účasti v zločineckej skupine bolo možné v zásade ešte stíhať aj a po- steriori, jednak ak predmetom predchádzajúceho obvinenia a súdneho vyšetrovania boli len izolované činy člena takejto zločineckej skupiny a jednak ak obvinený ne- nadobudol legitímnu dôveru, že predchádzajúce trestné konanie sa týkalo všetkých skutkov spáchaných zločineckou skupinou. Zdá sa však, že vnútroštátny súd nesú- hlasí úplne s týmto stanoviskom Bundesgerichtshofu. Navrhuje totiž, aby sa doplnila ešte tretia podmienka, podľa ktorej by také síhanie bolo možné, keby v čase súdneho rozhodnutia o izolovanom čine vyšetrovatelia nevedeli, že existujú ďalšie individuál- ne trestné činy a trestný čin účasti v zločineckej skupine, čo nebol konkrétne prípad vyšetrovacích orgánov v Taliansku.

b) podľa práva vykonávajúceho členského štátu alebo

c) tak, že pojem ‚rovnaké trestné činy‘ bude predmetom samostatného výkladu, ktorý bude špecifický pre Úniu?

2. Predstavuje nezákonný dovoz omamných látok ‚rovnaký trestný čin‘ v zmysle článku 3 bodu 2 rámcového rozhodnutia, ako je účasť v skupine, ktorej cieľom je obchodovanie s omamnými látkami, v situácii, v ktorej v čase odsudzujúce- ho rozsudku týkajúceho sa tohto nezákonného dovozu vyšetrovacie orgány mali k dispozícii informácie a dôkazy podporujúce podozrenie z účasti v [zločineckej] skupine, ale v záujme vyšetrovania nepredložili tieto informácie a dôkazy súdu a nezačali v tejto súvislosti trestné stíhanie?“

I - 11526

MANTELLO

31 Na návrh vnútroštátneho súdu odôvodnený snahou nepredlžovať vydávacie kona- nie vyžiadané talianskými orgánmi určená komora preskúmala potrebu prejednania veci v naliehavom konaní podľa článku 104b Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Rozhodnutím z 20. júla 2009 prijatým na základe odseku 1 štvrtého pododseku toh- to článku komora po vypočutí generálneho advokáta rozhodla, že sa tomuto návrhu nevyhovie.

34 Na druhej strane, ak sa má pojem „rovnaké trestné činy“ uvedený v článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia považovať za samostatný pojem práva Únie, vnútroštátny súd sa v druhej otázke pýta, či na rozdiel od nemeckého a talianskeho práva tak, ako ho vykladajú najvyššie súdy týchto členských štátov, uvedené ustanovenie rámcového rozhodnutia vyžaduje – s cieľom umožniť trestné stíhanie proti osobe v súvislosti so závažnejším obvinením, než tým, ktoré už bolo predmetom odsudzujúceho rozsud- ku týkajúceho sa izolovaného skutku – aby v čase prvej obžaloby vedúcej k tomuto konečnému rozsudku vyšetrovatelia nevedeli, že existovali ďalšie individuálne trestné činy a trestný čin účasti v zločineckej skupine, čo nebol konkrétne prípad vyšetrova- cích orgánov v Taliansku.

35 Na úvod treba pripomenúť, že ako vyplýva najmä z článku 1 ods. 1 a 2 rámcového roz- hodnutia a z jeho odôvodnení č. 5 a 7, toto rámcové rozhodnutie má za cieľ nahradiť systém viacstranného vydávania osôb medzi členskými štátmi systémom spočívajú- cim na tom, že súdne orgány si budú odovzdávať odsúdené alebo podozrivé osoby na účely výkonu súdnych rozhodnutí alebo vedenia trestných stíhaní, pričom ten- to systém vychádza zo zásady vzájomného uznávania (rozsudok zo 6. októbra 2009, Wolzenburg, C-123/08, Zb. s. I-9621, bod 56).

I - 11528

MANTELLO

36 Zásada vzájomného uznávania, na ktorej je založená štruktúra rámcového rozhodnu- tia, na základe článku 1 ods. 2 tohto rozhodnutia zahŕňa tiež skutočnosť, že členské štáty sú v zásade povinné vyhovieť európskemu zatykaču (rozsudok z 1. decem­ bra 2008, Leymann a Pustovarov, C-388/08 PPU, Zb. s. I-8983, bod 51).

I - 11529

ROZSUDOK

ZO 16. 11. 2010 — VEC C-261/09

40 Vzhľadom na spoločný cieľ článku 54 DVSD a článku 3 bodu 2 rámcového rozhod- nutia, ktorý pozostáva zo snahy vyhnúť sa tomu, aby bola osoba trestne stíhaná ale- bo odsúdená pre ten istý čin, treba pripustiť, že výklad tohto pojmu podaný v rámci DVSD platí aj v kontexte rámcového rozhodnutia.

41 Keď sa vykonávací súdny orgán dozvie, že v niektorom členskom štáte bol vydaný konečný rozsudok v súvislosti s „rovnakými trestnými činmi“, ako sú uvedené v eu- rópskom zatykači, o ktorom rozhoduje, tento orgán musí v súlade s článkom 3 bo- dom 2 rámcového rozhodnutia odmietnuť vykonanie tohto zatykača za predpokladu, že v prípade uloženia trestu bol trest vykonaný alebo je v súčasnosti vykonávaný alebo už nemôže byť vykonaný podľa právnych predpisov členského štátu, ktorý trest uložil.

42 V návrhu na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátny súd uvádza, že na prvý pohľad je naklonený tomu, aby konštatoval, že skutky, na ktorých sa zakladá koneč- ný rozsudok z 30. novembra 2005, konkrétne držba 155,46 g kokaínu G. Mantellom 13. septembra 2005 vo Vittorii, sa z hľadiska pojmu „rovnaké trestné činy“ odlišujú od skutkov uvedených v zatykači, konkrétne, na jednej strane skutkov spočívajúcich v účasti G. Matella ako kuriéra, sprostredkovateľa a poskytovateľa v zločineckej sku- pine v období od januára 2004 do novembra 2005 a na strane druhej skutkov spočíva- júcich v protiprávnej držbe drog počas toho istého obdobia vo viacerých talianskych a nemeckých mestách.

43 Treba tak konštatovať, že otázky vnútroštátneho súdu v skutočnosti súvisia skôr s pojmom „konečný rozsudok“ ako s pojmom „rovnaké trestné činy“. Tento súd sa totiž pýta, či v rozsahu, v akom talianski vyšetrovatelia v čase vyhlásenia rozsudku z 30. novembra 2005 mali k dispozícii dôkazy týkajúce sa obdobia od januára 2004 do

46 „Konečná“ povaha rozsudku podľa článku 3 bodu 2 rámcového rozhodnutia súvisí s právom členského štátu, v ktorom bol taký rozsudok vyhlásený.

I - 11531

ROZSUDOK

ZO 16. 11. 2010 — VEC C-261/09

47 Rozhodnutie, ktoré podľa práva členského štátu, ktorý začal trestné stíhanie proti osobe, nevylučuje žalobu na vnútroštátnej úrovni v súvislosti s niektorými činmi, tak nemôže v zásade predstavovať procesnú prekážku, pokiaľ ide o prípadné začatie ale- bo pokračovanie trestného stíhania za ten istý čin proti tejto osobe v inom členskom štáte Únie (pozri analogicky rozsudok Turanský, už citovaný, bod 36).

48 Ako stanovuje rámec spolupráce v článku 57 DVSD, článok 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia v tejto súvislosti umožňuje, aby vykonávajúci súdny orgán požiadal súdny orgán členského štátu, v ktorom bolo rozhodnutie vydané, o právne informá- cie o presnej povahe tohto rozhodnutia, aby bolo možné určiť, či toto rozhodnutie je podľa práva tohto štátu také, že ho možno považovať za vylučujúce s konečnou platnosťou obžalobu na vnútroštátnej úrovni (pozri rozsudok Turanský, už citovaný, bod 37).

51 Vzhľadom na uvedené treba vnútroštátnemu súdu odpovedať, že na účely vydania a vykonania európskeho zatykača predstavuje pojem „rovnaké trestné činy“ uvedený v článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia samostatný pojem práva Únie. Za okol- ností, ktoré existujú vo veci samej, keď v odpovedi na žiadosť o informácie v zmysle článku 15 ods. 2 tohto rámcového rozhodnutia predloženú vykonávajúcim súdnym orgánom súdny orgán vydávajúci zatykač, uplatňujúc svoje vnútroštátne právo a do- držiavajúc požiadavky vyplývajúce z pojmu „rovnaké trestné činy“ uvedeného v tom istom článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia, výslovne konštatoval, že jeho pred- chádzajúci rozsudok vyhlásený v jeho právnom poriadku nie je konečným rozsudkom týkajúcim sa skutkov uvedených v jeho zatykači, a teda nebráni trestným stíhaniam uvedeným v tomto zatykači, vykonávajúci súdny orgán nemá dôvod na to, aby v spo- jení s týmto rozsudkom uplatnil dôvod povinného nevykonania stanovený v uvede- nom článku 3 bode 2.

O trovách

52 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom kona- nia vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdne- mu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

I - 11533

ROZSUDOK

ZO 16. 11. 2010 — VEC C-261/09

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: