C-429/09

Stadt Halle,

* Jazyk konania: nemčina.

I - 12173

ROZSUDOK

Z 25. 11. 2010 — VEC C-429/09

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predseda druhej komory J. N. Cunha Rodrigues, sudcovia A. Arabadjiev, A. Rosas, U. Lõhmus a A. Ó Caoimh (spravodajca),

— Európska komisia, v zastúpení: V. Kreuschitz a M. van Beek, splnomocnení zá- stupcovia,

I - 12174

FUß

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

Smernica 93/104

3 Článok 1 smernice 93/104 s názvom „Účel a rozsah [Predmet a rozsah pôsobnos- ti – neoficiálny preklad]“ v odseku 1 a odseku 2 písm. a) stanovuje:

„1. Táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci pre organizáciu pracovného času.

2. Táto smernica sa vzťahuje na:

a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, na prestávky v práci a maximálny týždenný pracovný čas“.

I - 12176

„Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s po- trebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:

1. týždenný pracovný čas bude obmedzený prostredníctvom zákonov, iných práv- nych predpisov alebo správnych opatrení, alebo prostredníctvom kolektívnych zmlúv alebo dohôd medzi sociálnymi partnermi;

2. priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“

I - 12177

ROZSUDOK

Z 25. 11. 2010 — VEC C-429/09

6 Podľa článku 16 bodu 2 smernice 93/104 môžu členské štáty na účely uplatnenia ma- ximálneho týždenného pracovného času upraveného v článku 6 tejto smernice stano- viť referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace s výhradou výnimiek upravených v článku 17 tejto smernice. Podľa odseku 4 článku 17 sa však v dôsledku tejto mož- nosti odchýliť sa od uvedeného článku 16 bodu 2 nesmie stanoviť referenčné obdobie presahujúce šesť mesiacov alebo v prípade, ak sú tieto referenčné obdobia stanovené v kolektívnych zmluvách alebo dohodách uzavretých medzi sociálnymi partnermi, dvanásť mesiacov.

— žiadnemu pracovníkovi nesmie vzniknúť zo strany zamestnávateľa ujma, keď nebude súhlasiť s vykonávaním takejto práce,

— zamestnávateľ bude viesť aktuálne záznamy o všetkých pracovníkoch, ktorí vykonávajú takúto prácu,

— záznamy budú dané k dispozícii príslušným orgánom, ktoré môžu, z dô- vodov súvisiacich s bezpečnosťou alebo zdravím pracovníkov, zakázať ale- bo obmedziť možnosť prekročenia maximálneho týždenného pracovného času,

— zamestnávateľ poskytne príslušným úradom na ich žiadosť informácie o prípadoch, keď pracovníci dali súhlas na vykonávanie práce presahujúcej 48 hodín v priebehu obdobia siedmich dní, čo je vypočítané ako priemer pre referenčné obdobie uvedené v bode 2 článku 16.

…“

Smernica 2003/88

a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a

…“

10 Článok 2 bod 1 tej istej smernice s názvom „Definície“ stanovuje:

„Na účely tejto smernice platia tieto definície:

1. ‚pracovný čas‘ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátny- mi právnymi predpismi a/alebo praxou“.

I - 12180

I - 12181

ROZSUDOK

Z 25. 11. 2010 — VEC C-429/09

13 Podľa článku 22 ods. 1 prvého pododseku uvedenej smernice:

„Členský štát má možnosť neuplatňovať článok 6 pri zachovávaní všeobecných zásad ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov a za predpokladu, že príjme nevyhnutné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že:

a) žiadny zamestnávateľ nevyžaduje, aby pracovník pracoval dlhšie ako 48 hodín počas doby siedmich dní, ktorá sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie uvedené v článku 16 písm. b), pokiaľ najprv nezískal súhlas pracovníka vykonávať takúto prácu;

b) žiadnemu pracovníkovi nevznikne zo strany jeho zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť s vykonávaním takejto práce;

15 Podľa článku 28 smernice 2003/88 táto smernica nadobudla účinnosť 2. augusta 2004.

Vnútroštátna právna úprava

16 § 2 ods. 1 nariadenia spolkovej krajiny Sasko-Anhaltsko o pracovnom čase príslušní- kov hasičskej služby miest a obcí (Verordnung über die Arbeitszeit der Beamtinnen und Beamten im feuerwehrtechnischen Dienst der Städte und Gemeinden des Lan- des Sachsen-Anhalt) zo 7. októbra 1998 (ďalej len „ArbZVO-FW z roku 1998“), ktoré bolo účinné do 31. decembra 2007, stanovuje:

„Riadny pracovný čas úradníkov zamestnaných na zmeny, ktorých týždenná pracov- ná činnosť spočíva najmä v pohotovostnej službe, je v priemere 54 hodín. …“

17 S účinnosťou od 1. januára 2008 bolo ArbZVO-FW z roku 1998 nahradené ArbZVO- -FW z 5. júla 2007 (ďalej len „ArbZVO-FW z roku 2007“).

I - 12183

20 § 72 ods. 3 zákona spolkovej krajiny Sasko-Anhaltsko o verejnej službe (Beamtenges- etz Land Sachsen-Anhalt) v znení platnom v čase skutkových okolností vo veci samej stanovuje, že pokiaľ ide o službu v pohotovosti, pracovný čas môže byť predĺžený v závislosti od potrieb služby, avšak za týždeň nesmie prekročiť 54 hodín.

I - 12184

FUß

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

21 G. Fuß je od 10. mája 1982 zamestnancom Stadt Halle. V roku 1998 bol vymenova- ný za úradníka v služobnej hodnosti vedúceho požiarnej ochrany („Oberbrandme- ister“) a od 15. decembra 2005 v hodnosti hlavného vedúceho požiarnej ochrany („Hauptbrandmeister“).

22 Do 4. januára 2007 bol G. Fuß činný v zásahovej službe protipožiarnej ochrany hasič- ského zboru Stadt Halle ako veliteľ hasičského vozidla. Jeho rozpis služieb stanovoval pracovný čas v priemernej dĺžke 54 hodín týždenne a zahŕňal 24-hodinové zmeny. Každá táto 24-hodinová zmena, v rámci ktorej musí byť hasič prítomný na hasičskej stanici, pozostáva z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou.

26 Rozhodnutím z 25. apríla 2007 Stadt Halle zamietlo sťažnosť, ktorú G. Fuß podal pro- ti uvedenému zamietavému rozhodnutiu z 20. marca 2007, keďže dospelo k záveru, že hoci má G. Fuß nárok požadovať skončenie porušovania práva Únie, ktoré spočíva v prekročení priemerného 48-hodinového týždenného pracovného času, platí to len pre obdobie od konca mesiaca, počas ktorého bola žiadosť podaná, pretože každý úradník je povinný najprv sa s námietkou proti protiprávnemu konaniu svojho za- mestnávateľa obrátiť na tohto zamestnávateľa.

27 Verwaltungsgericht Halle, na ktorý bola podaná žaloba proti zamietavým rozhodnu- tiam z 20. marca a 25. apríla 2007, zastáva názor, že G. Fuß nemá na základe vnútro- štátneho práva nárok ani na kompenzáciu vo forme náhradného voľna, ani právo na náhradu za odpracované nadčasy. Nárok na uvoľnenie zo služby v celkovej dĺžke od- pracovaných hodín nadčas totiž nemá nijaký právny základ vo vnútroštátnom práve. G. Fuß okrem toho nemá ani nárok na odmenu za hodiny nadčas, keďže mu nebolo nariadené prácu nadčas ako takú vykonávať.

I - 12186

FUß

28 Podľa uvedeného súdu môže nárok na uvoľnenie zo služby podľa vnútroštátnych právnych predpisov vyplývať len zo zásady dobrej viery v zmysle § 242 občianskeho zákonníka (Bürgerliches Gesetzbuch, ďalej len „BGB“). Tento nárok však predpokla- dá, že dotknutý úradník zaslal svojmu zamestnávateľovi žiadosť, aby bol zamestnaný len na pracovný čas stanovený v zákone. V takomto prípade možno kompenzáciu poskytnúť iba za pracovný čas, ktorý bol protiprávne nariadený po podaní uvedenej žiadosti.

3. V prípade, že existuje nárok na kompenzáciu, vzniká otázka, či sa týka kompenzá- cie vo forme náhradného voľna alebo finančného odškodnenia a aké požiadavky obsahuje právo [Únie] v súvislosti s výpočtom výšky uvedeného nároku.

4. Sú referenčné obdobia podľa článku 16 písm. b) a/alebo článku 19 druhého od- seku smernice [2003/88] priamo uplatniteľné v takom prípade, o aký ide v pre- jednávanej veci, v ktorom vnútroštátne právo stanovuje len pracovný čas, ktorý prekračuje maximálny pracovný čas podľa článku 6 písm. b) smernice [2003/88] bez toho, aby bola stanovená kompenzácia? V prípade kladnej odpovede na otáz- ku o priamej uplatniteľnosti vzniká otázka, či a prípadne ako sa má kompenzácia uskutočniť, ak zamestnávateľ až do uplynutia referenčného obdobia kompenzáciu neuskutoční.

5. Ako treba odpovedať na prvú až štvrtú otázku podľa smernice [93/104]?“

I - 12188

FUß

O prejudiciálnych otázkach

každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnos- ti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodi- novú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (pozri v tomto zmysle roz- sudky z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01, Zb. s. I-8835, body 98 a 100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38).

34 Ako už Súdny dvor rozhodol, členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsob- nosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovní- kov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hra- nicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (pozri rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný, bod 99, ako aj Fuß, už citovaný, bod 52).

35 Okrem toho Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v ko- naní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný, body 103 až 106, ako aj Fuß, už citovaný, body 56 až 59).

I - 12190

FUß

36 Ako však Súdny dvor konštatoval v bode 60 už citovaného rozsudku Fuß, je nespor- né, že počas obdobia, ktoré je predmetom návrhu na náhradu škody vo veci samej, lehota na prebratie smernice 93/104, ktorú kodifikovala smernica 2003/88, uplynula a že spolková krajina Sasko-Anhaltsko túto smernicu do svojho krajinského práva neprebrala, pokiaľ ide o hasičov zamestnaných v zásahovej službe.

40 Z toho podľa judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak by nebolo možné vy- kladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prí- pade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. júna 1989, Costanzo, 103/88, Zb. s. 1839, bod 33; z 11. januára 2007, ITC, C-208/05, Zb. s. I-181, body 68 a 69, ako aj Fuß, už citovaný, bod 63).

41 Na otázky položené vnútroštátnym súdom treba odpovedať s prihliadnutím na tieto úvodné úvahy.

O prvej otázke

42 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či právo Únie a osobitne smernica 2003/88 priznáva nárok na náhradu vzniknutej škody takému pracovníkovi, ako je G. Fuß vo veci samej, ktorý ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presa- hujúci maximálnu 48-hodinovú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) tejto smernice.

I - 12192

FUß

I - 12193

ROZSUDOK

Z 25. 11. 2010 — VEC C-429/09

46 Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto po- rušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť (pozri v tomto zmysle roz- sudky Brasserie du pêcheur a Factortame, už citovaný, bod 32; z 1. júna 1999, Konle, C-302/97, Zb. s. I-3099, bod 62; zo 4. júla 2000, Haim, C-424/97, Zb. s. I-5123, bod 27, a z 30. septembra 2003, Köbler, C-224/01, Zb. s. I-10239, bod 31).

47 Súdny dvor teda rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, t. j. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jed- notlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a ško- dou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť (pozri v tomto zmysle rozsudok Transportes Urbanos y Servicios Generales, už citovaný, bod 30).

48 Uplatnenie týchto podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štá- tov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie (pozri roz- sudok z 12. decembra 2006, Test Claimants in the FII Group Litigation, C-446/04, Zb. s. I-11753, bod 210 a citovanú judikatúru).

49 Čo sa týka veci samej, v tejto súvislosti treba uviesť, že pokiaľ ide o prvú podmienku, už z bodov 33 až 35 tohto rozsudku vyplýva, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemer- ného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka prizna- ná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno

I - 12195

ROZSUDOK

Z 25. 11. 2010 — VEC C-429/09

53 Hoci ako bolo uvedené v bode 48 tohto rozsudku, vnútroštátnym súdom v zásade prislúcha, aby overili, či podmienky zodpovednosti štátov vyplývajúce z porušenia práva Únie sú splnené, treba konštatovať, že Súdny dvor má vo veci samej všetky ne- vyhnutné informácie na posúdenie, či sa skutkový stav vo veci samej musí kvalifikovať ako dostatočne závažné porušenie práva Únie (pozri analogicky rozsudky z 26. marca 1996, British Telecommunications, C-392/93, Zb. s. I-1631, bod 41, ako aj zo 17. ok- tóbra 1996, Denkavit a i., C-283/94, C-291/94 a C-292/94, Zb. s. I-5063, bod 49).

54 Ako Komisia správne uviedla, počas obdobia, ktorého sa týka návrh na kompenzáciu vo veci samej, teda medzi 1. januárom 2004 a 31. decembrom 2006, keď bol G. Fuß povinný na základe ArbZVO-FW z roku 1998 odpracovať v priemere 54 hodín za týždeň vrátane 24-hodinových zmien pozostávajúcich z aktívnej služby a pracovnej pohotovosti, počas ktorých musel byť prítomný na pracovisku, Súdny dvor už vydal

rozsudok

z 3. októbra 2000 Simap (C-303/98, Zb. s. I-7963), uznesenie z 3. júla 2001, CIG (C-241/99, Zb. s. I-5139) a rozsudok z 9. septembra 2003, Jaeger (C-151/02, Zb. s. I-8389).

55 Z tejto judikatúry Súdneho dvora, ktorá predchádza skutkovému stavu vo veci samej, jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je sú- časťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88, a teda že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) uvede- nej smernice (pozri rozsudok Simap, už citovaný, body 46 až 52; uznesenie CIG, už citované, body 33 a 34, ako aj rozsudok Jaeger, už citovaný, body 68 až 71, 78 a 79).

ROZSUDOK

Z 25. 11. 2010 — VEC C-429/09

59 Nakoniec, pokiaľ ide o tretiu podmienku vzniku zodpovednosti štátu z dôvodu po- rušenia práva Únie, vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby overil, či existuje priama príčinná súvislosť, ako zjavne vyplýva zo spisu preloženého Súdnemu dvoru, medzi uvedeným porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88 a škodou, ktorá vznikla G. Fußovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný.

60 V dôsledku toho sa zdá, že s výhradou overenia, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd, sú podmienky uložené judikatúrou Súdneho dvora na priznanie nároku na náhradu škody vo veci samej splnené, čo na pojednávaní okrem iného pripustila samotná ne- mecká vláda.

61 V súlade s judikatúrou citovanou v bode 46 tohto rozsudku môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť verejnoprávny subjekt, ako je vo veci samej Stadt Halle alebo spolková krajina Sasko-Anhaltsko, pokiaľ bola táto škoda spôsobená opatreniami internej povahy, ktoré tento verejnoprávny subjekt prijal v rozpore s prá- vom Únie. Právo Únie navyše nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť takéhoto verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi takýmito opatreniami vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát (pozri v tomto zmysle

rozsudok

Haim, už citovaný, body 31 a 32).

62 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ sú splnené tri podmienky pripomenu- té v bode 47 tohto rozsudku, štát musí, s výhradou nároku na náhradu škody, ktorá má základ priamo v práve Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútro- štátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej

I - 12199

ROZSUDOK

Z 25. 11. 2010 — VEC C-429/09

ktorou je zavinenie zo strany zamestnávateľa. Druhou časťou tejto otázky sa vnút- roštátny súd pýta, či toto právo na náhradu škody môže podliehať povinnosti najprv požiadať zamestnávateľa, aby toto ustanovenie dodržoval.

O podmienke týkajúcej sa zavinenia zo strany zamestnávateľa

65 Treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora postačujú na to, aby jednot- livcom vzniklo právo na náhradu škody, tri podmienky spomenuté v bode 47 tohto rozsudku (pozri rozsudky Brasserie du pêcheur a Factortame, už citovaný, bod 66, ako aj Köbler, už citovaný, bod 57).

66 Z toho vyplýva, že právo Únie vôbec nevylučuje, aby zodpovednosť štátu za porušenie tohto práva mohla byť na základe vnútroštátneho práva vyvodená aj za menej prís- nych podmienok (pozri rozsudok Test Claimants in the Thin Cap Group Litigation, už citovaný, bod 115 a citovanú judikatúru), ale bráni tomu, aby v tejto súvislosti ukladalo ďalšie podmienky.

70 Na prvú časť druhej otázky teda treba odpovedať tak, že právo Únie bráni takej vnút- roštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá právo pracovníka zamestna- ného vo verejnom sektore na náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia právnej

I - 12201

ROZSUDOK

Z 25. 11. 2010 — VEC C-429/09

normy Únie, v prejednávanej veci článku 6 písm. b) smernice 2003/88, zo strany orgá- nov členského štátu podriaďuje, čo musí overiť vnútroštátny súd, podmienke vyplýva- júcej z pojmu „zavinenie“, ktorý presahuje dostatočne závažné porušenie uvedeného práva.

O podmienke týkajúcej sa povinnosti najprv podať žiadosť zamestnávateľovi

71 Podľa Stadt Halle a nemeckej vlády je podmienka, podľa ktorej sa najprv musí žia- dosť podať zamestnávateľovi a ktorá vychádza z vnútroštátnej judikatúry, odôvodne- ná skutočnosťou, že právo každého úradníka na kompenzáciu vo forme náhradného voľna v prípade, ak jeho pracovný čas presiahol pracovný čas stanovený právnymi predpismi, je založené na zásade dobrej viery zakotvenej v § 242 BGB, a teda je ne- oddeliteľnou súčasťou vzťahu dôvery, ako aj služobného vzťahu medzi úradníkom a verejnoprávnym zamestnávateľom. Táto požiadavka poskytuje zamestnávateľovi možnosť zorganizovať sa tak, aby dodržal túto povinnosť kompenzácie, a príslušným spôsobom upraviť rozpis služieb. Stadt Halle v tejto súvislosti dodáva, že uvedená požiadavka odráža vôľu vnútroštátneho zákonodarcu zabrániť v záujme zabezpečenia kontinuity verejnej služby akumulácii veľkého počtu hodín náhradného voľna z dô- vodu kompenzácie.

75 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ ide o uplatnenie dostupných právnych prostriedkov na účely spochybnenia zodpovednosti členského štátu za porušenia práva Únie, Súdny dvor už konštatoval, že vnútroštátny súd môže overiť, či poško- dená osoba vyvinula primerané úsilie na to, aby sa vyhla škode alebo obmedzila jej výšku, a či najmä v primeranom čase využila všetky právne prostriedky, ktoré mala k dispozícii (rozsudky Brasserie du pêcheur a Factortame, už citovaný, bod 84; Test Claimants in the Thin Cap Group Litigation, už citovaný, bod 124, ako aj z 24. marca 2009, Danske Slagterier, C-445/06, Zb. s. I-2119, bod 60).

I - 12203

ROZSUDOK

Z 25. 11. 2010 — VEC C-429/09

76 Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž po- škodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, vyvinúť prime- rané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky z 19. mája 1992, Mulder a i./Rada a Komisia, C-104/89 a C-37/90, Zb. s. I-3061, bod 33; Brasserie du pêcheur a Factor- tame, už citovaný, bod 85, ako aj Danske Slagterier, už citovaný, bod 61).

77 Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivi- ty uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne pro- striedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať (rozsudok Danske Slagterier, už citovaný, bod 62).

78 Súdny dvor už teda rozhodol, že výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatni- teľnými ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva Únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel, s cieľom napad- núť zamietnutie členského štátu prostredníctvom právnych prostriedkov určených na tento účel, dovolávajúc sa prednosti a priameho účinku práva Únie (pozri rozsudky z 8. marca 2001, Metallgesellschaft a i., C-397/98 a C-410/98, Zb. s. I-1727, bod 106, ako aj Danske Slagterier, už citovaný, bod 63).

82 Vo veci samej teda nie je sporné, že Stadt Halle, ako vyplýva z rozhodnutia vnútro- štátneho súdu, vopred informovalo svojich zamestnancov, že pracovníkov, ktorí sa budú dovolávať práv vyplývajúcich zo smernice 2003/88, preloží na iné miesto, a že keď ho G. Fuß, odvolávajúc sa na už citované uznesenie Personalrat der Feuerwehr Hamburg, požiadal, aby sa v zásahovej službe, v ktorej bol zamestnaný, dodržal ma- ximálny týždenný pracovný čas upravený v článku 6 písm. b) uvedenej smernice, bol s okamžitou platnosťou proti svojej vôli preložený na iné služobné miesto.

I - 12205

ROZSUDOK

Z 25. 11. 2010 — VEC C-429/09

83 Okrem toho treba zdôrazniť, že v takej veci ako vo veci samej, ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva Únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa vo verejnom sektore, má povinnosť dotknutých pracovníkov najprv požiadať svojho zamestná- vateľa o skončenie porušovania tohto ustanovenia na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia za následok, že orgánom dotknutého člen- ského štátu sa umožní, aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto noriem sys- tematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania.

84 Ako však správne uviedli G. Fuß a Komisia, článok 6 písm. b) smernice 2003/88 ani zďaleka nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o do- držovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade, ak je do vnútroštátneho práva prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej smernice, získal osobný, výslovný a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto článkom 6 písm. b) (pozri rozsudok Pfeiffer a i., už citovaný, body 82 a 84).

89 Okrem toho sa nemecká vláda neoprávnene pokúša preukázať analógiu medzi vnút- roštátnou právnou úpravou, o ktorú ide vo veci samej, a článkom 91 ods. 2 prvou zarážkou Služobného poriadku úradníkov Európskej únie. Požiadavka najprv podať sťažnosť menovaciemu orgánu, ktorá je v tomto ustanovení upravená ako podmien- ka prípustnosti žalôb podaných úradníkmi Únie, sa totiž týka podania žaloby pro- ti individuálnemu aktu spôsobujúcemu ujmu, ktorý prijal ten istý orgán, a nie ako v prejednávanej veci spochybnenia vnútroštátnej právnej úpravy spôsobujúcej škodu jednotlivcom, ktorá je v rozpore s právom Únie, v prípade ktorého majú samotné členské štáty, ako vyplýva z bodov 83 až 85 tohto rozsudku, povinnosť zabezpečiť jeho dodržovanie bez toho, aby ju mohli preniesť na týchto jednotlivcov.

I - 12207

ROZSUDOK

Z 25. 11. 2010 — VEC C-429/09

90 V dôsledku toho treba na druhú časť druhej otázky odpovedať tak, že právo Únie bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá podriaďuje právo pracovníka zamestnaného vo verejnom sektore na náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia článku 6 písm. b) smernice 2003/88 zo strany dotknutého člen- ského štátu podmienke, aby o dodržovanie tohto ustanovenia najprv požiadal svojho zamestnávateľa.

O tretej a štvrtej otázke

91 Svojou treťou a štvrtou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd pýta na formu práva na náhradu škody, ako aj na spôsob jej výpočtu.

96 V tejto súvislosti treba spresniť, na rozdiel od toho, čo tvrdí G. Fuß a Komisia, že zo smernice 2003/88 nemožno vyvodiť, že právo Únie uprednostňuje niektorú z týchto foriem náhrady škody, keďže táto smernica neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení.

97 Pokiaľ ide o referenčné obdobia upravené v článkoch 16 až 19 smernice 2003/88 na uplatnenie článku 6 písm. b) tejto smernice na účely stanovenia týždenného priemer- ného pracovného času, v takej veci ako vo veci samej nemôžu byť v žiadnom prípa- de relevantné, keďže aj keď tieto ustanovenia majú v tejto súvislosti priamy účinok

I - 12209

ROZSUDOK

Z 25. 11. 2010 — VEC C-429/09

(rozsudok Simap, už citovaný, bod 70), je nesporné, že všetky dotknuté referenčné obdobia uplynuli, pokiaľ ide o obdobie uvedené v návrhu na náhradu škody, ktorý vo veci samej podal G. Fuß.

98 V dôsledku toho treba na tretiu a štvrtú otázku odpovedať tak, že náhrada škody zo strany orgánov členských štátov, ktorú tieto orgány spôsobili jednotlivcom poruše- ním práva Únie, musí byť primeraná vzniknutej škode. V prípade neexistencie usta- novení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá takému pracovníkovi, ako je G. Fuß vo veci samej, v dôsledku porušenia právnej normy Únie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľ- na alebo finančným odškodnením, a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Referenčné obdobia upravené v článkoch 16 až 19 smer­ nice 2003/88 sú v tejto súvislosti irelevantné.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

1. Taký pracovník, ako je G. Fuß vo veci samej, ktorý ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora odpracoval prie- merný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pra- covného času, sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti or- gánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.

2. Právo Únie bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej,

— ktorá podriaďuje, čo musí overiť vnútroštátny súd, právo pracovníka za- mestnaného vo verejnom sektore na náhradu škody vzniknutej v dôsled- ku porušenia právnej normy Únie, v prejednávanej veci článku 6 písm. b) smernice 2003/88, zo strany orgánov členského štátu podmienke vyplý- vajúcej z pojmu „zavinenie“, ktorý presahuje dostatočne závažné poruše- nie uvedeného práva, a

I - 12211

ROZSUDOK

Z 25. 11. 2010 — VEC C-429/09