C-375/11

Mobistar SA,

KPN Group Belgium SA

proti

Belgickému kráľovstvu

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Cour constitutionnelle (Belgicko)]

„Telekomunikačné služby — Smernica 2002/20/ES — Práva na používanie rádiových frekvencií — Jednorazové poplatky za udelenie a predĺženie platnosti — Metóda výpočtu — Zmena existujúcich práv — Údajne retroaktívne uplatňovanie smernice 2002/20 členským štátom“

Smernicou 97/13 boli obmedzené právomoci členských štátov vyberať poplatky od telekomunikačných spoločností. Členské štáty nemôžu ukladať iné poplatky v súvislosti s poskytovaním sietí a elektronických komunikačných služieb ako tie, ktoré upravuje smernica 97/13. ( 4 ) Súdny dvor to tento rok potvrdil v súvislosti so smernicou o povolení v rozsudku z 12. júla 2012, Vodafone España ( 5 ).

II – Právny rámec

A – Právo Európskej únie ( „EÚ“)

4.

Článok 8 ods. 2 rámcovej smernice stanovuje:

„Národné regulačné orgány podporujú súťaž pri poskytovaní elektronických komunikačných sietí, elektronických komunikačných služieb a pridružených prostriedkov a služieb okrem iného tým, že:

(32)

Okrem správnych poplatkov, poplatky za používanie môžu byť ukladané za používanie rádiových frekvencií a čísel ako nástroja na zabezpečenie optimálneho použitia takýchto zdrojov. Takéto poplatky by nemali prekážať rozvoju novátorských služieb a súťaže na trhu. Táto smernica je použiteľná bez toho, aby bol dotknutý účel, na ktorý sú použité poplatky na práva za používanie. Takéto poplatky môžu byť napríklad používané na financovanie činností národných regulačných orgánov, ktoré nemôžu byť pokryté správnymi poplatkami. Tam, kde v prípade súťažných alebo porovnávacích výberových postupov poplatky za práva na používanie rádiových frekvencií pozostávajú úplne alebo čiastočne z jednorazovej sumy, platobné úpravy by mali zabezpečiť, aby takéto poplatky v praxi neviedli k výberu na základe kritérií nesúvisiacich s cieľom zabezpečenia optimálneho použitia rádiových frekvencií. …

(33)

Môže byť potrebné, aby členské štáty zmenili a doplnili práva, podmienky, postupy, sadzby a poplatky vzťahujúce sa na všeobecné povolenie a práva na používanie tam, kde je to objektívne odôvodnené. Takéto zmeny a doplnenie by mali byť riadne oznámené všetkým zainteresovaným stranám dávajúc im vopred dostatočnú príležitosť, aby vyjadrili svoje stanoviská k takýmto návrhom na zmenu alebo doplnenie.“

6.

Článok 3 smernice o povolení je nazvaný „Všeobecné povolenie elektronických komunikačných sietí a služieb“ a stanovuje zásadu slobodného poskytovania elektronických komunikačných sietí a služieb na základe všeobecného povolenia.

ukladané jednotlivým podnikom objektívnym, transparentným a primeraným spôsobom, ktorý minimalizuje dodatočné náklady na správu a súvisiace poplatky.

2. V prípadoch, kde národné regulačné orgány ukladajú správne poplatky, zverejnia ročný prehľad svojich nákladov na správu a celkovej sumy vybraných poplatkov. Pri existencii rozdielu medzi celkovou sumou poplatkov a nákladov na správu sa urobí primeraná úprava.“

8.

Článok 13 smernice o povolení je nazvaný „Poplatky za práva na používanie a práva na inštalovanie zariadení“. Tento článok stanovuje:

„Členské štáty môžu povoliť príslušnému orgánu, aby uložil poplatky za práva na používanie rádiových frekvencií alebo čísiel alebo práva na inštalovanie zariadení nachádzajúcich sa na, cez alebo pod verejným alebo súkromným majetkom, ktoré odrážajú potrebu zaručiť optimálne použitie týchto zdrojov. Členské štáty zabezpečia, aby takéto poplatky boli objektívne odôvodnené, transparentné, nediskriminačné a primerané vo vzťahu k ich zamýšľanému účelu a berúce do úvahy ciele uvedené v článku 8 smernice 2002/21/ES (Rámcová smernica).“

9.

B – Vnútroštátne právo

11.

Článok 2 zákona z 15. marca 2010 v podstate stanovuje:

„Článok 30 zákona z 13. júna 2005 o elektronických komunikáciách sa mení a dopĺňa takto:

1.

Medzi odseky 1 a 2 sa vkladajú tieto odseky 1/1, 1/2, 1/3 a 1/4:

2.

20833 eur na MHz a na mesiac pri frekvenčných pásmach 1920-1980 MHz a 2110-2170 MHz,…;

3.

2778 eur na MHz a na mesiac pri frekvenčných pásmach 2500-2690 MHz.

Pri prideľovaní frekvencií predajom na dražbe je minimálna suma jednorazového poplatku v zmysle tohto odseku 1/1 vyvolávacou cenou pre záujemcov.

1/2.

1/4.

(Odňatie práva na používanie v prípade nezaplatenia jednorazového poplatku)“

…“

12.

Článok 3 zákona z 15. marca 2010 stanovuje:

„Prechodne platí, že ak do nadobudnutia účinnosti tohto zákona už uplynula lehota na vzdanie sa automatického predĺženia platnosti povolenia, operátor sa napriek tomu môže vzdať predĺženia platnosti práv na používanie do prvého dňa nového predĺženého obdobia platnosti práv na používanie, pričom nemusí zaplatiť jednorazový poplatok vzťahujúci sa na toto nové obdobie.“

V čase udelenia každého z týchto povolení boli Belgacom, Mobistar a KPN Group Belgium povinné zaplatiť:

—

„jednorazový koncesný poplatok“,

—

ročný poplatok za poskytnutie frekvencií,

—

Po týchto rozsudkoch, ktoré vydal Cour d’appel de Bruxelles, belgický zákonodarca 15. marca 2010 prijal zákon, ktorým sa mení a dopĺňa článok 30 zákona z 13. júna 2005 o elektronických komunikáciách. Články 2 a 3 zákona z 15. marca 2010 upravujú:

—

„jednorazový poplatok“, ktorým sa nahrádza „jednorazový koncesný poplatok“ vyberaný od mobilných telefónnych operátorov s cieľom zabezpečiť optimálne využívanie týchto rádiových frekvencií a ktorý je splatný nielen v čase udelenia týchto povolení a práva na používanie rádiových frekvencií, ale aj pri každom predĺžení platnosti existujúceho povolenia. Výška tohto jednorazového poplatku sa mení v závislosti od predmetných rádiových frekvencií. Určuje sa na základe „jednorazového koncesného poplatku“, ktorý zaplatili operátori, keď po prvý raz získali povolenie buď výberovým konaním, alebo dražbou pri prideľovaní frekvencií;

—

možnosť mobilných telefónnych operátorov odmietnuť svoje práva na používanie, ktorých platnosť bola konkludentne predĺžená, bez toho, aby museli zaplatiť jednorazový poplatok za odmietnuté práva.

19.

Cour constitutionnelle vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že z prípravných dokumentov k zákonu z 15. marca 2010 vyplýva, že jednorazový poplatok predstavuje náhradu za používanie frekvencií a sleduje rovnaký cieľ ako ročné poplatky za poskytnutie frekvencií bez toho, aby nahrádzal platenie týchto poplatkov. Podľa belgického zákonodarcu sú články 2 a 3 zákona z 15. marca 2010, ktorých platnosť je spochybnená v konaní pred Cour constitutionnelle, v súlade so smernicou o povolení, lebo táto smernica upravuje rozdelenie poplatkov splatných za práva na používanie, a to na poplatky splatné za práva na používanie jednorazovo a raz ročne. Na jednej strane jednorazový poplatok údajne pokrýva právo na používanie týchto frekvencií a zodpovedá hodnote spektra ako obmedzeného zdroja a na druhej strane ročný poplatok údajne pokrýva náklady na používanie týchto frekvencií, čiže na kontrolu, koordináciu, skúmanie a iné činnosti príslušného orgánu.

23.

Cour constitutionnelle uznáva, že účastníci konania vo veci samej majú odlišný názor na súlad jednorazového poplatku upraveného zákonom z 15. marca 2010 s článkami 3, 12 a 13 smernice o povolení. Okrem toho majú odlišný názor na výklad a uplatniteľnosť článku 14 smernice o povolení týkajúceho sa spôsobu stanovenia výšky jednorazového poplatku.

24.

Za týchto okolností sa Cour constitutionnelle rozhodol položiť Súdnemu dvoru tieto štyri prejudiciálne otázky podľa článku 267 ZFEÚ:

„1.

3.

Umožňuje článok 14 ods. 2 tej istej smernice o povolení členským štátom uložiť mobilným telefónnym operátorom na nové obdobie predĺženia platnosti ich individuálnych práv na používanie mobilných telefónnych frekvencií, pričom niektorí z nich predĺženie platnosti svojich práv na toto obdobie už získali, no ešte pred začiatkom tohto obdobia povinnosť zaplatiť jednorazový poplatok týkajúci sa predĺženia platnosti práv na používanie frekvencií, ktoré by mali na začiatku tohto nového obdobia, s tým, že dôvodom existencie jednorazového poplatku je úmysel podporovať optimálne využívanie frekvencií prostredníctvom ich valorizácie a tento poplatok je na jednej strane doplnkom ročného poplatku za poskytnutie frekvencií s cieľom predovšetkým pokryť náklady na poskytnutie frekvencií a zároveň ich čiastočne valorizovať, pričom dôvodom existencie oboch poplatkov je úmysel podporovať optimálne využívanie frekvencií, a na druhej strane doplnkom ročného poplatku za správu povolení na zriadenie a prevádzkovanie mobilnej telefónnej siete udelených počas platnosti predchádzajúcej právnej úpravy?

4.

Umožňuje článok 14 ods. 1 tej istej smernice o povolení členskému štátu doplniť ako podmienku na získanie a predĺženie platnosti práv na používanie frekvencií jednorazový poplatok určený dražbou bez obmedzenia jeho výšky, ktorý je na jednej strane doplnkom ročného poplatku za poskytnutie frekvencií s cieľom predovšetkým pokryť náklady na poskytnutie frekvencií a zároveň ich čiastočne valorizovať, pričom dôvodom existencie oboch poplatkov je úmysel podporovať optimálne využívanie frekvencií, a na druhej strane doplnkom ročného poplatku za správu povolení na zriadenie a prevádzkovanie mobilnej telefónnej siete udelených počas platnosti predchádzajúcej právnej úpravy?“

Stanovenie poplatkov v odvetví telekomunikácií si vyžaduje zložité ekonomické posúdenie, takže od vnútroštátnych orgánov nemožno vyžadovať, aby v tejto súvislosti dodržiavali prísne kritériá, pokiaľ neprekročia hranice vyplývajúce z práva EÚ. ( 7 ) Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd musí „určiť ekonomickú hodnotu dotknutých licencií s prihliadnutím okrem iného na veľkosť jednotlivých prideľovaných frekvenčných spektier, čas vstupu každého z dotknutých operátorov na trh a význam schopnosti poskytovať celú škálu mobilných telekomunikačných systémov“ ( 8 ). Preto akékoľvek posúdenie zlučiteľnosti výšky poplatku vyberaného belgickými orgánmi s článkom 13 smernice o povolení musí vnútroštátny súd vykonať podľa usmernení k jeho výkladu poskytnutých Súdnym dvorom.

27.

Pri výklade ustanovenia práva EÚ je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou. ( 9 ) To znamená, že články 12, 13 a 14 smernice o povolení sa musia vykladať z hľadiska rámca tvoreného legislatívnymi aktmi EÚ, ktoré sú relevantné pre liberalizáciu odvetvia telekomunikácií, a najmä rámcovou smernicou. ( 10 )

28.

V rozsudku Vodafone España Súdny dvor rozhodol, že článok 13 smernice o povolení má priamy účinok, takže jednotlivci sa naň môžu odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi. ( 11 ) Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že členským štátom nemožno brániť v tom, aby aj podstatne zvýšili úhradu splatnú za určitú technológiu na základe technologického a hospodárskeho vývoja na trhu telekomunikačných služieb, bez toho, aby sa vykonala zmena výšky úhrady za inú technológiu, pokiaľ rôzne uložené sumy odzrkadľujú príslušné hospodárske hodnoty využívania predmetného obmedzeného zdroja. ( 12 )

práva členských štátov uložiť jednorazový poplatok s cieľom zabezpečiť optimálne využívanie rádiových frekvencií, pokiaľ je tento poplatok doplnkom dvoch ročných poplatkov: jedného poplatku, ktorý pokrýva náklady na správu povolenia, a druhého poplatku, ktorý pokrýva náklady na poskytnutie frekvencií, pričom belgická vláda odôvodňuje už tento druhý poplatok na základe potreby zabezpečiť optimálne využívanie rádiových frekvencií. Inak povedané, možno na dosiahnutie cieľa sledovaného článkom 13 uložiť viacero poplatkov? (prvá a druhá otázka);

ii)

otázka, či poplatky vyberané členskými štátmi môžu pozostávať z poplatkov, ktoré na prvý pohľad nezodpovedajú pojmom obsiahnutým v smernici o povolení (zmiešané poplatky, v ktorých sa prekrývajú články 12 a 13 smernice o povolení) (prvá a druhá otázka);

iii)

rozsah súdneho preskúmania potrebného na overenie, či bol systém poplatkov zavedený členským štátom uplatnený na telekomunikačných operátorov v súlade s podmienkami stanovenými smernicou o povolení; (prvá a druhá otázka);

iv)

Cyperská vláda uviedla, že druhá otázka je neprípustná, lebo odpoveď na túto otázku nie je objektívne nevyhnutná na vyriešenie predmetného sporu. ( 13 ) Obavy uvedenej vlády sa týkajú skutočnosti, že predmetom tejto otázky sú poplatky splatné v čase udelenia nových práv, zatiaľ čo skutkové okolnosti uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania naznačujú, že spor sa týka existujúcich práv operátorov, ktorí majú záujem o predĺženie ich platnosti, a nie udelenia nových práv.

32.

Ako Komisia uviedla na pojednávaní, v prejednávanej veci ide o dva aspekty. Prvý sa týka predĺženia platnosti povolení, ktoré Belgacom, Mobistar a KPN Group Belgium už získali pre pásma 900 MHz a 1800 MHz. Všetci traja operátori však tiež žiadajú o udelenie nových povolení na poskytovanie služieb štvrtej generácie v pásme 2,6 GHz (2600 Mhz). Tento aspekt je predmetom druhej otázky, ktorá nie je hypotetická ani irelevantná pre vnútroštátny spor.

33.

Prejednávaná vec sa navyše týka súdneho preskúmania platnosti vnútroštátnej právnej úpravy. V ústavnom spore tohto druhu je súvislosť vyžadovaná medzi účastníkmi sporu a právnou úpravou, ktorú napádajú v konaní pred Cour constitutionnelle, záležitosťou práva členského štátu. Z hľadiska práva EU je potrebné iba to, aby ustanovenie práva EU bolo relevantné, pokiaľ ide o zákonnosť vnútroštátnych predpisov, ktoré sú predmetom preskúmania súdom členského štátu. Smernica o povolení zjavne má takúto relevantnosť. Druhá otázka je preto prípustná a Súdny dvor na ňu musí odpovedať.

34.

37.

Druhý rozdiel vyplýva z toho, že prvá otázka sa týka určenia, či článok 13 pripúšťa, aby sa výška „jednorazového poplatku“ vypočítala na základe pôvodného „jednorazového koncesného poplatku“ zaplateného belgickej vláde v 90. rokoch, zatiaľ čo druhá otázka sa týka tej istej problematiky v súvislosti s výpočtom poplatku na základe súm určených na dražbe pri prideľovaní frekvencií.

38.

Obe otázky sa však týkajú výberu viacerých poplatkov podľa článku 13, zmiešaných poplatkov, v ktorých sa prekrývajú články 12 a 13 smernice o povolení, rozsahu súdneho preskúmania potrebného na zabezpečenie dodržania podmienok stanovených smernicou o povolení a výšky uložených poplatkov.

3. Stanovisko k predĺženiu platnosti

39.

42.

Ako však holandská vláda uviedla vo svojich písomných pripomienkach, články 12 a 13 smernice o povolení odkazujú na poplatky v množnom čísle tak v anglickej, ako aj v holandskej jazykovej verzii a doplnil by som niekoľko ďalších. ( 16 ) Hoci toto tvrdenie založené na znení smernice samo osebe nie je rozhodujúce, keďže môže ísť o legislatívno-technickú otázku, treba poznamenať, že odôvodnenie 32 smernice o povolení konkrétne odkazuje na poplatky, ktoré v prípade súťažných alebo porovnávacích výberových postupov pozostávajú úplne alebo čiastočne z jednorazovej sumy.

43.

Smernica o povolení preto predpokladá možnosť vyberať viaceré poplatky s cieľom zabezpečiť cieľ sledovaný článkom 13, teda cieľ spočívajúci v zabezpečení optimálneho využívania obmedzeného zdroja. Jediným ďalším obmedzením, ktoré ukladá článok 13, je, že takéto poplatky musia byť transparentné, primerané vo vzťahu k ich zamýšľanému účelu, objektívne odôvodnené a nediskriminačné. Oprávnené ciele, ktoré môže sledovať smernica o povolení, sú uvedené v článku 8 rámcovej smernice a patrí medzi ne aj podpora hospodárskej súťaže a efektívne využívanie rádiových frekvencií. ( 17 )

44.

Okrem toho, ako uviedla belgická vláda vo svojich písomných pripomienkach, rozsudok Albacom a Infostrada sa netýkal poplatku vyberaného s cieľom zabezpečiť optimálne využívanie zdrojov, ale zákazu pre členské štáty ukladať iné finančné úhrady ako tie, ktoré povoľuje smernica 97/13. ( 18 ) Jednorazový poplatok, o ktorý ide v prejednávanej veci, sa vôbec nepodobá dani z obratu, ktorá mala prispievať k investíciám Talianskej republiky pri liberalizácii odvetvia telekomunikácií, o ktorú išlo v rozsudku Albacom a Infostrada a o ktorej Súdny dvor rozhodol, že vybočuje z rámca úhrad povolených smernicou 97/13.

Napriek tomu sa tvrdí, že jednorazový poplatok na zabezpečenie optimálneho využívania zdrojov podľa článku 13 v spojení s ročným poplatkom zameraným na dosiahnutie tohto cieľa, ako aj na pokrytie administratívnych nákladov v zmysle článku 12 (pričom belgická vláda uznáva, že ročný poplatok za poskytnutie frekvencií sleduje uvedené ciele) znemožňuje určiť, či sú vyberané sumy objektívne odôvodnené, primerané a nediskriminačné.

48.

Súdny dvor však už vo veci Móviles España rozhodol, že členské štáty nie sú povinné stanoviť osobitné určenie príjmov získaných z poplatkov vybratých podľa článku 11 ods. 2 smernice 97/13 (a teda aj článku 13 smernice o povolení). Členské štáty môžu „tento príjem využiť akýmkoľvek spôsobom“ ( 20 ). To platí aj vtedy, ak to má za následok podstatné zvýšenie poplatkov pre konkrétnu technológiu. Podľa odôvodnenia 32 smernice o povolení poplatky za používanie môžu byť napríklad používané na financovanie činností národných regulačných orgánov, ktoré nemôžu byť pokryté správnymi poplatkami. Preto možno poplatky vybraté podľa článku 13 smernice o povolení tiež použiť na pokrytie administratívnych nákladov.

49.

Napriek tomu je z dôvodov právnej istoty zrejmé, že správne poplatky vybraté podľa článku 12 smernice o povolení musia byť určiteľné a kvantifikovateľné, aby bolo možné dosiahnuť ciele uvedené v článku 12 ods. 1 písm. b) smernice o povolení.

50.

53.

Zatiaľ čo existuje zákonné obmedzenie výberu správnych poplatkov uvedených v článku 12 smernice o povolení na náklady na administratívnu činnosť spojenú s udelením licencie, v článku 13 tejto smernice nie je uvedené podobné obmedzenie. Ako litovská vláda uviedla vo svojich písomných pripomienkach, článok 13 je z hľadiska jeho znenia obmedzený len faktormi, ktoré sú uvedené v samotnom ustanovení. ( 23 )

54.

Pokiaľ ide o výpočet poplatkov za predĺženie platnosti na základe pôvodného jednorazového koncesného poplatku, belgická vláda uviedla, že posledný uvedený poplatok bol založený na ziskovosti dotknutých frekvencií, pričom boli náležite zohľadnené zmeny ziskovosti každej frekvencie. Ak by vnútroštátny súd uznal tieto tvrdenia, potom musí nevyhnutne existovať súvislosť medzi uloženými poplatkami a hodnotou frekvencií. ( 24 )

55.

Na rozdiel od tvrdení operátorov skutočnosť, že pôvodný jednorazový koncesný poplatok bol poplatkom za vstup na trh, ktorý je podľa práva EÚ od nadobudnutia účinnosti smernice 97/13 zakázaný, nemá vplyv na tento záver. Odstránenie vstupného poplatku zo škály poplatkov, ktoré sú členské štáty oprávnené vyberať, vôbec nebráni tomu, aby bol tento poplatok relevantný na určenie hodnoty zdroja.

C – Odpoveď na tretiu a štvrtú otázku

59.

Na tieto otázky budem tiež odpovedať spoločne, a to preto, lebo obe sa týkajú obmedzení zmien existujúcich práv uložených článkom 14 smernice o povolení.

1. Znenie článku 14 uplatniteľné ratione temporis

60.

Cieľom tretej a štvrtej otázky je určiť, či je jednorazový poplatok zlučiteľný s článkom 14 smernice o povolení, vzhľadom na to, že článok 14 stanovuje obmedzenia týkajúce sa zmeny, obmedzenia a odňatia práv na používanie rádiových frekvencií. Belgacom, Mobistar a KPN Group Belgium spochybnili súlad belgickej právnej úpravy s týmito ustanoveniami.

2. Odôvodnenie podľa článku 14 ods. 1 a 2

64.

Napriek tomu, čo som uviedol vyššie, je odpoveď na tretiu a štvrtú otázku jednoduchá. Medzi Komisiou a belgickou vládou na jednej strane a spoločnosťami Belgacom, Mobistar a KPN Group Belgium na druhej strane vznikol spor o tom, či jednorazový poplatok predstavuje zmenu, obmedzenie alebo odňatie práv na účely článku 14 smernice o povolení.

65.

Podľa môjho názoru je táto diskusia teoretická. Po prvé podľa článku 14 ods. 1 smernice o povolení sú členské štáty oprávnené zmeniť práva na používanie v objektívne odôvodnených prípadoch a primeraným spôsobom, prihliadajúc podľa vhodnosti na osobitné podmienky vzťahujúce sa na prevoditeľné práva na používanie rádiových frekvencií. Domnievam sa, že tieto podmienky sú splnené, pokiaľ sa určí, že jednorazový poplatok bol uložený s cieľom zabezpečiť optimálne využívanie obmedzených zdrojov.

66.

69.

Podľa môjho názoru zákon z 15. marca 2010, o ktorom belgická vláda tvrdí, že je v súlade s článkom 13 smernice o povolení, nemožno považovať za retroaktívne opatrenie, lebo sa vzťahuje na práva k telekomunikačným frekvenciám, ktoré ešte nezačali platiť, a poskytuje možnosť zriecť sa práv tým operátorom, ktorí sú držiteľmi práv, ktorých platnosť už bola konkludentne predĺžená, ale ktorí nechcú zaplatiť poplatok. ( 27 ) Okrem toho, ako belgická vláda uviedla na pojednávaní, v zmluve so všetkými troma operátormi je stanovené, že pravidlá týkajúce sa práv na používanie sa môžu kedykoľvek zmeniť. Podľa môjho názoru to vylučuje akékoľvek tvrdenie založené na legitímnych očakávaniach. ( 28 )

70.

Pokiaľ ide o údajné porušenie práva vlastniť majetok, ktoré bolo zdôraznené najmä v písomných pripomienkach spoločností Mobistar a Belgacom, výber nových poplatkov v súvislosti s predĺžením platnosti časovo obmedzených práv na používanie rádiových frekvencií nemôže predstavovať porušenie pokojného užívania „majetku“ na účely článku 1 protokolu č. 1 k EDĽP alebo tiež článku 17 Charty základných práv Európskej únie, a to najmä preto, lebo zmluvné podmienky týkajúce sa takýchto práv na používanie zrejme výslovne poskytujú možnosť ich odvolania. ( 29 ) Toto tvrdenie teda apriórne nemôže obstáť.

71.

Preto navrhujem odpovedať na tretiu a štvrtú otázku v tom zmysle, že článok 14 ods. 2 smernice o povolení umožňuje členským štátom uložiť mobilným telefónnym operátorom sporné poplatky v súvislosti s nadobudnutím alebo predĺžením platnosti ich individuálnych práv na používanie mobilných telefónnych frekvencií.

Článok 13 smernice 2002/20 umožňuje členským štátom uložiť operátorom, ktorí žiadajú o udelenie nových práv na používanie mobilných telefónnych frekvencií, povinnosť zaplatiť jednorazový poplatok, ktorého výška sa určuje dražbou pri prideľovaní frekvencií s cieľom valorizovať ich, s tým, že tento jednorazový poplatok je na jednej strane doplnkom ročného poplatku za poskytnutie frekvencií a na druhej strane doplnkom ročného poplatku za správu udelených povolení na zriadenie a prevádzkovanie mobilnej telefónnej siete vydaných počas platnosti predchádzajúcej právnej úpravy.

3.

Článok 14 ods. 2 smernice 2002/20 umožňuje členským štátom uložiť mobilným telefónnym operátorom na nové obdobie predĺženia platnosti ich individuálnych práv na používanie mobilných telefónnych frekvencií, pričom niektorí z nich predĺženie platnosti svojich práv na toto obdobie už získali, no ešte pred začiatkom tohto obdobia povinnosť zaplatiť jednorazový poplatok týkajúci sa predĺženia platnosti práv na používanie frekvencií, ktoré by mali na začiatku tohto nového obdobia, s tým, že dôvodom existencie jednorazového poplatku je úmysel podporovať optimálne využívanie frekvencií prostredníctvom ich valorizácie a tento poplatok je na jednej strane doplnkom ročného poplatku za poskytnutie frekvencií a na druhej strane doplnkom ročného poplatku za správu povolení na zriadenie a prevádzkovanie mobilnej telefónnej siete udelených počas platnosti predchádzajúcej právnej úpravy.

4.

Článok 14 ods. 1 smernice 2002/20 umožňuje členským štátom doplniť ako podmienku na získanie a predĺženie platnosti práv na používanie frekvencií jednorazový poplatok určený dražbou bez obmedzenia jeho výšky, ktorý je na jednej strane doplnkom ročného poplatku za poskytnutie frekvencií s cieľom predovšetkým pokryť náklady na poskytnutie frekvencií a zároveň ich čiastočne valorizovať, pričom dôvodom existencie oboch poplatkov je úmysel podporovať optimálne využívanie frekvencií, a na druhej strane doplnkom ročného poplatku za správu povolení na zriadenie a prevádzkovanie mobilnej telefónnej siete udelených počas platnosti predchádzajúcej právnej úpravy.

( 6 ) Článkom 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25. novembra 2009, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 2002/21/ES o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby, 2002/19/ES o prístupe a prepojení elektronických komunikačných sietí a príslušných zariadení a 2002/20/ES o povolení na elektronické komunikačné sieťové systémy a služby ( Ú. v. EÚ L 337, s. 37 ) bol článok 14 zmenený a doplnený takto: „1. Členské štáty zabezpečia, aby sa práva, podmienky a postupy týkajúce sa všeobecných povolení a práv na používanie alebo práv na inštalovanie zariadení mohli meniť iba v objektívne odôvodnených prípadoch a primeraným spôsobom, prihliadajúc podľa vhodnosti na osobitné podmienky vzťahujúce sa na prevoditeľné práva na používanie rádiových frekvencií. Okrem prípadov, keď sú navrhované zmeny malé a boli dohodnuté s držiteľom práv alebo všeobecného povolenia, sa zámer urobiť takéto zmeny primeraným spôsobom oznámi a zainteresovaným stranám vrátane užívateľov a spotrebiteľov sa poskytne dostatočná lehota na vyjadrenie stanovísk k navrhovaným zmenám, ktorá nesmie byť okrem mimoriadnych okolností kratšia ako štyri týždne. 2. Členské štáty nesmú obmedziť práva na inštalovanie zariadení alebo práva na používanie rádiových frekvencií ani odňať takéto práva pred uplynutím lehoty, na ktorú boli udelené, s výnimkou prípadov, keď je to odôvodnené a uplatniteľné v súlade s prílohou a príslušnými vnútroštátnymi predpismi týkajúcimi sa náhrady za odňatie práv.“

( 7 ) Rozsudok z 22. mája 2003, Connect Austria ( C-462/99, Zb. s. I-5197 ), bod 92.

( 14 ) Už citovaný.

( 15 ) Už citovaný.

( 16 ) Platí to aj pre dánsku, fínsku, francúzsku, nemeckú, taliansku, poľskú, španielsku a švédsku jazykovú verziu.

( 17 ) Pozri tiež odôvodnenie 32 smernice o povolení, kde sa uvádza, že „poplatky za používanie… by nemali prekážať rozvoju novátorských služieb a súťaže na trhu“. Význam tohto konštatovania je rozvinutý v bodoch 30 a 31 už citovaného rozsudku Telefónica Móviles España.

( 18 ) Rozsudok Albacom a Infostrada, už citovaný, bod 42.

( 19 ) Rozsudok Telefónica Móviles España, už citovaný, bod 35.

( 26 ) Belgacom vo svojich pripomienkach spochybnila dodržanie článku 6 ods. 1 EDĽP a článku 47 Charty základných práv Európskej únie zo strany Belgicka v súvislosti s retroaktivitou a obchádzaním záväznosti súdneho rozhodnutia.

( 27 ) Inak povedané, článok 13 sa podľa práva Únie jednoducho bezprostredne uplatňuje na budúce právne účinky situácie, ktorá vznikla za účinnosti predchádzajúceho (vnútroštátneho) pravidla. Pozri napríklad rozsudky z 10. júna 2010, Bruno a i. (spojené veci C-395/08 a C-396/08, Zb. s. I-5119 ), bod 53 a citovanú judikatúru, a z 29. januára 2002, Pokrzeptowicz-Meyer ( C-162/00, Zb. s. I-1049 ), bod 50 a citovanú judikatúru.

( 28 ) Pokiaľ ide o príklad neexistencie skutkových podkladov na podporu legitímneho očakávania v súvislosti s bezprostredným uplatnením nového predpisu Únie, pozri rozsudok z 29. januára 1998, Lopex Export ( C-315/96, Zb. s. I-317 ), body 28 a 29.

( ) Mobistar poukázala na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva Van Marle a i. v. Holandsko z 26. júna 1986, séria A č. 101, Pressos Compania Naviera S.A. a i. v. Belgicko z 20. novembra 1995, séria A č. 332 a S.A. Dangeville v. Francúzsko zo 16. apríla 2002, ESĽP 2002-III, ale ani jeden z nich sa netýka kľúčovej otázky, či okolnosti práv na používanie telekomunikačných frekvencií predstavujú „majetok“.