C-478/11

62011CC0478

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PEDRO CRUZ VILLALÓN

prednesené 19. decembra 2012 ( 1 )

Vec C-478/11 P

Laurent Gbagbo

Vec C-480/11 P

Akissi Danièle Boni-Claverie

proti

Rade Európskej únie

Vec C-481/11 P

Alcide Djédjéproti

1.

V kontexte piatich odvolaní proti piatim uzneseniam Všeobecného súdu, ktorými sa ako neprípustné odmietajú žaloby podané dotknutými osobami proti určitým opatreniam prijatým Radou v rámci procesu obnovy mieru a bezpečnosti v regióne Pobrežia Slonoviny pod dohľadom Bezpečnostnej rady OSN, má Súdny dvor príležitosť opätovne potvrdiť vlastnú judikatúru týkajúcu sa práva na účinnú súdnu ochranu, ktorú zaručuje Únia v súvislosti s aktmi inštitúcií, ktoré zavádzajú takýto typ opatrení.

2.

Na rozdiel od vecí, v ktorých boli vyhlásené rozsudky z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia ( 2 ), a zo 16. novembra 2011, Bank Melli Iran/Rada ( 3 ), vo veciach samých sa Súdnemu dvoru nenavrhuje rozhodnúť o zákonnosti rozhodnutí, na základe ktorých boli voči žalobcom prijaté určité obmedzujúce opatrenia, ale o súlade uznesení Všeobecného súdu, ktoré sa týkali neprípustnosti ich žalôb podaných proti takýmto opatreniam, s právom.

3.

Podľa môjho názoru žalobcovia vzhľadom na mimoriadne okolnosti prípadu mali mať možnosť predniesť pred Všeobecným súdom vlastné protichodné tvrdenia v súvislosti s okamihu, keď sa dozvedeli o opatreniach, ktoré sa ich týkajú, pokiaľ ide o prípadné okolnosti vyššej moci, v súlade s ustanoveniami článku 113 rokovacieho poriadku tohto súdu; okrem toho sa malo vyhovieť druhému žalobnému dôvodu, ktorý sa opätovne uvádza v predmetných odvolaniach. Inými slovami, domnievam sa, že za daných okolností sa Všeobecný súd tým, že uvedené žaloby odmietol ex offo ako „zjavne“ oneskorené v zmysle článku 111 uvedeného rokovacieho poriadku len na základe návrhov na začatie konania, dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

Vzhľadom na to, že OSN uznala zvolenie Allasanea Ouattaru za prezidenta Republiky Pobrežia Slonoviny vo voľbách, ktoré v tejto krajine prebehli od 31. októbra do 28. novembra 2010, Európska rada vyzvala 17. decembra 2010 všetky civilné a vojenské orgány Pobrežia Slonoviny, aby sa podriadili autorite prezidenta Ouattaru, čím sa potvrdí právomoc Únie prijímať sankčné opatrenia voči tým, ktorí nebudú rešpektovať vôľu ľudu.

7.

Dňa 22. decembra 2010 Rada s cieľom zaviesť obmedzujúce opatrenia voči určitým osobám, ktoré, hoci ich Bezpečnostná rada alebo sankčný výbor zatiaľ neoznačili, maria mierový a národný zmierovací proces na Pobreží Slonoviny a predovšetkým ohrozujú úspešné zavŕšenie volebného procesu, prijala rozhodnutie 2010/801/SZBP ( 5 ), prostredníctvom ktorého boli – pokiaľ je to relevantné v tejto veci – do zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahujú obmedzujúce opatrenia, zaradené mená dvoch osôb, ktoré sú odvolateľmi v tejto veci.

8.

Rozhodnutím 2010/801 bol predovšetkým zmenený článok 4 ods. 1 rozhodnutia 2010/656, podľa ktorého:

„1. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia na zabránenie vstupu na svoje územia, ako aj prechodu cez ne:

„1.

Pascal Affi N’Guessan. Narodený 1. januára 1953 v Bouadikre… Generálny tajomník Ľudového frontu Pobrežia Slonoviny (Front Populaire Ivoirien – FPI), bývalý predseda vlády. Zaujíma radikálne pozície a aktívne dezinformuje. Podnecuje násilie.

…

13.

Laurent Gbagbo. Narodený 31. mája 1945 v Gagnoe. Vydáva sa za prezidenta republiky.“

10.

11.

Dňa 14. januára 2011 bolo rozhodnutie 2010/656 znovu zmenené a doplnené rozhodnutím 2011/18/SZBP ( 7 ), ktorým sa zaviedli doplňujúce obmedzujúce opatrenia, najmä zmrazenie finančných prostriedkov osobám zaradeným do zoznamu v prílohe II, ktorá bola takisto zmenená a doplnená. Na základe tohto rozhodnutia bol prepracovaný článok 5 ods. 1 a 2 rozhodnutia 2010/656, a to takto:

„1. Všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje vo vlastníctve alebo pod priamou alebo nepriamou kontrolou:

a)

osôb uvedených v prílohe I určených sankčným výborom a uvedených v článku 4 ods. 1 písm. a) alebo v držbe subjektov, ktoré vlastnia alebo priamo či nepriamo kontrolujú tieto určené osoby alebo subjekty alebo akákoľvek osoba konajúca v ich mene alebo na ich príkaz, ako určí sankčný výbor;

b)

2. Žiadne finančné prostriedky ani hospodárske zdroje sa nesmú priamo ani nepriamo sprístupniť fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom uvedeným v prílohe I alebo v prílohe IA ani v ich prospech.

3. Zakazuje sa vedomá a úmyselná účasť na činnostiach, ktorých predmetom alebo dôsledkom je priame alebo nepriame obchádzanie opatrení uvedených v odsekoch 1 a 2.

4. Príloha I obsahuje zoznam fyzických alebo právnických osôb, subjektov a orgánov, na ktoré sa vzťahuje článok 5 ods. 1 písm. a) rozhodnutia 2010/656/SZBP v znení zmien a doplnení.

5. Príloha IA obsahuje zoznam fyzických alebo právnických osôb, subjektov a orgánov, na ktoré sa vzťahuje článok 5 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/656/SZBP v znení zmien a doplnení.“

13.

Pokiaľ ide o P. A. N’Guessana, L. Gbagba, K. J. Koného a D. Boniovú Claverieovú, ich mená sa ponechali na zozname v prílohe II rozhodnutia 2010/656 a zaradili sa do zoznamu v prílohe I A nariadenia č. 560/2005.

17.

V článku 7 rozhodnutia 2010/656 v konečnom znení ( 11 ) sa uvádza:

„1. V prípade, že Bezpečnostná rada alebo sankčný výbor určí určitú osobu alebo subjekt, zaradí Rada túto osobu alebo subjekt do zoznamu v prílohe I.

2. Ak Rada rozhodne, že na určitú osobu alebo subjekt sa začnú uplatňovať opatrenia uvedené v článku 4 ods. 1 písm. b), vykoná v prílohe II príslušné zmeny a doplnenia.

3. Rada oznámi svoje rozhodnutie dotknutej osobe alebo subjektu, vrátane dôvodov zaradenia do zoznamu, a to buď priamo, ak je ich adresa známa, alebo prostredníctvom uverejnenia oznámenia a poskytne tak dotknutej osobe alebo subjektu možnosť predložiť pripomienky.

4. Ak sa predložia pripomienky alebo zásadné nové dôkazy, Rada preskúma svoje rozhodnutie a príslušným spôsobom informuje dotknutú osobu alebo subjekt.“

20.

Žalobcovia (v súčasnom konaní odvolatelia) podali 7. júla 2011 na Všeobecnom súde žalobu o neplatnosť sporných ustanovení, ktoré sa ich týkajú, ( 14 ) pričom na jednej strane poukázali jednak na porušenie ich práva na obhajobu a práva na účinný opravný prostriedok a jednak na porušenie práva vlastniť majetok a práva na slobodu pohybu.

21.

Pokiaľ ide o včasnosť podania žalôb ( 15 ), žalobcovia (v súčasnom konaní odvolatelia) tvrdili, že vzhľadom na to, že im napadnuté ustanovenia neboli oznámené, nemožno na nich uplatniť dvojmesačnú lehotu stanovenú v článku 263 ZFEÚ.

22.

Všeobecný súd uzneseniami z 13. júla 2011 odmietol žaloby o neplatnosť z dôvodu, že boli podané oneskorene. Stručne povedané, podľa Všeobecného súdu sa v súlade s článkom 263 ZFEÚ a s článkom 102 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu mali tieto žaloby podať v lehote dvoch mesiacov, ktorá začala plynúť štrnástym dňom od uverejnenia napadnutých ustanovení v Úradnom vestníku Európskej únie . Žaloby bolo potrebné podať v tejto lehote, a to v závislosti od veci, o ktorú ide, do 8. apríla 2011 alebo do 1. júla 2011. Keďže všetky žaloby boli zaregistrované 7. júla 2011, v dôsledku toho museli byť odmietnuté ako neprípustné, čo platí tým viac vzhľadom na skutočnosť, že nikto zo žalobcov sa neodvolal na existenciu nepredvídateľných okolností alebo vyššej moci, ktorá by umožnila uplatnenie výnimky z lehoty stanovenej v článku 263 ZFEÚ.

Odvolatelia subsidiárne tvrdia, že sporné akty musí zrušiť samotný Súdny dvor, keďže závažné porušovanie základných práv Komisiou je v rozpore s „európskym poriadkom“. Tvrdia preto, že Súdny dvor musí konštatovať, že rokovací poriadok porušuje zmluvy a Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP) v rozsahu, v akom umožňuje stanoviť lehotu na uplatnenie práva žalobcov na podanie žaloby.

26.

Navrhujú teda, aby Súdny dvor a) vyhlásil uznesenia Všeobecného súdu o neprípustnosti ich žalôb za neplatné, b) vrátil veci Všeobecnému súdu, aby mohli na tomto súde uplatniť svoje práva, a c) zaviazal Radu na náhradu trov konania.

IV – Konanie pred Súdnym dvorom

27.

Rada sa zúčastnila na konaní a navrhla odvolanie zamietnuť.

31.

Listom zo 16. februára 2012 Rada oznámila Súdnemu dvoru, že v zmysle vykonávacieho rozhodnutia Rady 2012/74/SZBP z 10. februára 2012 ( 16 ) bolo meno A. D. Boniovej Claverieovej odstránené zo zoznamu v prílohe II rozhodnutia 2010/656.

32.

Súdny dvor rozhodol o otvorení ústnej časti konania a vyzval jednotlivých účastníkov konania, aby do 15. júna 2012 písomne odpovedali na dve písomné otázky týkajúce sa dátumu, keď sa odvolatelia „skutočne dozvedeli“ o sporných aktoch, a dôvodov, na základe ktorých Rada dospela k záveru, že ich nemohla osobne oznámiť. Po uplynutí stanovenej lehoty bola na Súdnom dvore zaregistrovaná len odpoveď Rady, v ktorej sa uvádzalo, že nepoznala adresy dotknutých osôb, a preto by vzhľadom na chaotickú situáciu na Pobreží Slonoviny v marci a apríli 2011 bolo veľmi zložité zabezpečiť doručenie oznámení príjemcom, a to aj v prípade, keby boli zaslané faxom alebo doporučene do ich kancelárie alebo na ich pracovisko, bez ohľadu na to, že prax Rady je v každom prípade vyhnúť sa zasielaniu oznámení adresovaných fyzickým osobám na ich služobné adresy.

33.

Odvolateľom bola poskytnutá konečná lehota, v ktorej mohli odpovedať na otázku uvedenú v predchádzajúcom odseku a vyjadriť svoj úmysel zúčastniť sa na pojednávaní stanovenom na 26. júna 2012, a predseda Súdneho dvora následne so súhlasom sudcu spravodajcu a generálneho advokáta a po vypočutí Rady, ktorá nevzniesla námietku, vzhľadom na absenciu reakcie zo strany dotknutých subjektov uznesením z 21. júna 2012 zrušil verejné pojednávanie.

36.

Podľa môjho názoru by sa nemal zohľadniť nejasný dodatočný odkaz uvedený v odvolaniach na porušovanie zmlúv a EDĽP, ktoré sa prisudzuje rokovaciemu poriadku. V odvolaniach sa doslovne uvádza ( 17 ): „Subsidiárne [navrhujem] zrušenie právnych aktov z dôvodu závažného porušenia základných práv a slobôd.“

37.

Táto výhrada formulovaná proti právnym aktom, na základe ktorých boli prijaté obmedzujúce opatrenia týkajúce sa odvolateľov, však v uvedených žalobách nebola formálne navrhnutá s cieľom preskúmať platnosť týchto právnych aktov a prípadne ich vyhlásiť za neplatné. Práve naopak, odvolatelia opakovane konštatovali, že tieto „právne akty“ porušujú práva a slobody, a dospeli k záveru, že „v dôsledku toho Súdny dvor musí konštatovať, že rokovací poriadok porušuje zmluvy… a dohovor…, takže ho nie je možné uplatniť…“ (bod 97 odvolaní). Údajné porušovanie práv sa tak nevzťahuje na právne akty Rady napadnuté na Všeobecnom súde, ale na samotný rokovací poriadok, ktorý umožňuje napadnúť tieto právne akty len v stanovenej lehote. V skutočnosti sa porušovanie práv neprisudzuje samotnému rokovaciemu poriadku, ale jeho uplatňovaniu vo veciach samých.

38.

Preto chýba dostatočný minimálny základ na pochopenie, či sa spochybňuje platnosť rokovacieho poriadku alebo či odvolatelia žiadajú, aby Súdny dvor nad rámec rozhodovania o platnosti uznesení o neprípustnosti žalôb rozhodol aj o otázke, ktorú nebolo možné prejednať pred Všeobecným súdom. V tomto zmysle musí byť na tento účel rozhodujúce presné znenie návrhov uvedených v odvolaniach, pričom sa medzi ne zahrnú len tie, ktoré sa týkajú zrušenia napadnutých uznesení a ich vrátenia Všeobecnému súdu na opätovné rozhodnutie vo veci.

42.

V prvom rade treba preto určiť povahu, obsah a rozsah sporných opatrení s cieľom objasniť, akým spôsobom a do akej miery majú vplyv na práva odvolateľov. Od toho závisia formálne a materiálne požiadavky týkajúce sa oznamovania takýchto opatrení osobám, ktorých sa konkrétne týkajú.

43.

Ak by bolo potrebné, ako sa domnievam, dospieť k záveru, že sporné opatrenia musia byť vzhľadom na ich obsah dotknutým osobám oznámené osobne, mala by sa následne zodpovedať otázka, či boli vzhľadom na okolnosti prípadu prípustné aj iné formy oznámenia.

44.

Ak sa dospeje k záveru, že právo Únie v určitých prípadoch pripúšťa alternatívne formy oznámenia, mala by sa preskúmať otázka lehoty stanovenej na napadnutie opatrení, ktoré sa takýmto spôsobom oznámili. V takomto prípade by bolo potrebné analyzovať, kedy začína takáto lehota plynúť, a najmä či sa v predmetnom prípade vyskytli okolnosti, ktoré bránili jej bežnému plynutiu, konkrétne vyššia moc.

Netreba ani hovoriť, že ide o opatrenia, ktoré majú prinajmenšom a prima facie vplyv na základné právo odvolateľov – právo vlastniť majetok, ktoré „všetkým osobám“ zaručuje článok 17 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) ( 18 ), bez ohľadu na to, že môžu mať vplyv aj na ostatné práva a právne záujmy.

48.

Vo veci samej je obzvlášť relevantné, že ide navyše o opatrenia prijaté bez uskutočnenia konania, bez vypočutia dotknutých osôb a bez akejkoľvek možnosti napadnúť ich účinnosť. Bezpochyby nesmie chýbať ani odôvodnenie takéhoto urýchleného konania v rámci medzinárodných operácií zameraných na zachovanie alebo obnovenie mieru a stability v regiónoch, v ktorých môžu byť ohrozené najzákladnejšie práva osôb. Z tohto dôvodu nemožno odhliadnuť od skutočnosti, že vzhľadom na potrebu presadenia týchto cieľov sa v rámci tohto konania obetovali niektoré záruky neoddeliteľné od pojmu právny štát ( 19 ). Prvá z týchto záruk je obsiahnutá v zásade, že nikto nemôže byť zbavený svojich práv a záujmov bez možnosti byť vypočutý.

49.

Stručne povedané, stretávame sa tu s opatreniami prijatými v rámci konania, o ktorom dotknuté osoby a subjekty neboli informované, takže dotknuté osoby a subjekty sa na ňom nemohli zúčastniť, a obsah týchto opatrení bezprostredne ovplyvňuje ich práva a oprávnené záujmy.

50.

Inak povedané, hoci závažné dôvody verejného poriadku a národnej bezpečnosti môžu odôvodniť výnimku zo spoločných záruk stanovených právnym poriadkom počas vypracúvania právnych aktov a obmedzujúcich ustanovení, je však možné len pod podmienkou, že ako takpovediac nevyhnutná kompenzácia tohto obmedzenia sa umožní konečné súdne preskúmanie týchto aktov a ustanovení v čase ich vykonávania. ( 20 )

54.

Ako uvidíme ďalej, musíme byť teda obzvlášť nároční, keď – tak ako v tomto prípade – vychádzame z predpokladu, že právny štát sa v niektorých ohľadoch prejaví len v okamihu preskúmania opatrenia vydaného v dôsledku konania, ktoré je, pokiaľ ide o individuálne záruky, ako je potrebné pripomenúť, za normálnych podmienok zjavne nedostatočné.

55.

Ako mal Súdny dvor možnosť pripomenúť, „zásada účinnej súdnej ochrany znamená, že orgán Únie, ktorý prijíma rozhodnutie spôsobujúce reštriktívne opatrenia vo vzťahu k určitej osobe alebo subjektu, oznámi dôvody, z ktorých tento akt vychádza, čo najširšie buď v okamihu jeho prijatia, alebo prinajmenšom tak rýchlo, ako je to len možné po jeho prijatí, aby sa týmto osobám alebo subjektom umožnil výkon svojho práva podať opravný prostriedok“ ( 21 ).

56.

59.

Okrem toho je v tejto súvislosti relatívne vedľajšie, že tieto sporné opatrenia sa prijali na základe aktov, ktoré majú, tak ako rozhodnutia, povahu nariadení, a preto – ako pripomenul Súdny dvor vo veci Bank Melli Iran ( 24 ) – nadobúdajú plnú právnu účinnosť uverejnením v úradnom vestníku. Predovšetkým je však dôležité, bez ohľadu na formálnu povahu aktov, ktoré zahŕňajú sporné opatrenia, či tieto akty svojím obsahom priamo zasahujú oblasť práv a slobôd osôb, ktorých sa priamo a osobne týkajú. Požiadavky logiky práva v súvislosti s účinnou súdnou ochranou teda musia prevažovať nad akoukoľvek formalitou. ( 25 )

60.

Na základe toho som dospel k prvému záveru, že opatrenia, ktoré prijala Rada voči odvolateľom, sa mali z dôvodu svojho obsahu oznámiť priamo v podobe osobného oznámenia.

C – Možnosť alternatívneho spôsobu oznámenia

61.

„Možnosť predložiť pripomienky“ stanovená v článku 7 ods. 3 rozhodnutia 2010/656 a v článku 11a ods. 3 nariadenia č. 560/2005 sama osebe ešte neumožňuje napadnutie týchto opatrení na súde, ale na účely práva na účinnú súdnu ochranu je dôležité len to, že informácie poskytnuté na základe „predloženia pripomienok“ pred orgánom, ktorý toto opatrenie vydal, môžu slúžiť aj na jeho napadnutie Všeobecnom súde.

65.

V tomto bode sa treba pristaviť pri najzákladnejšej úvahe. Opatrenia, o ktoré ide, boli prijaté z veľmi osobitných dôvodov, pričom dotknutými príjemcami sú osoby a subjekty, ktoré sa nachádzajú takisto prinajmenšom vo veľmi osobitnej situácii. Ide o opatrenia, ktoré boli prijaté v rámci medzinárodnej operácie pod záštitou OSN s cieľom zaistiť medzinárodný mier a stabilitu v regióne afrického kontinentu. V kontexte občianskej vojny, resp. maximálnej neistoty a zmätku v tejto oblasti, kde nie je účinne zabezpečená riadne stanovená verejná moc, je zjavné, že sa nemožno spoliehať na riadne fungovanie zvyčajných komunikačných kanálov a spôsobov, ktoré sú bežné v rámci riadneho a mierového spolunažívania. Na druhej strane adresátmi týchto opatrení sú osoby a subjekty, ktorým sa pripisuje podiel na okolnostiach, ktoré viedli k nestabilite, voči ktorej sa bojuje.

66.

V situáciách, akou je situácia vo veci samej, treba uznať, že osobné oznámenie s veľkou pravdepodobnosťou nie je možné a že v dôsledku toho a v súlade s tým, čo bolo uvedené vyššie, je potrebné využiť iné spôsoby oznamovania. V tejto súvislosti sa v článku 11a ods. 3 nariadenia č. 560/2005 ako alternatívny spôsob oznámenia uvádza „uverejnenie oznámenia“. Rada usúdila, že takéto uverejnenie by sa malo vykonať v Úradnom vestníku Európskej únie , čo aj uskutočnila v dňoch uvedených v bode 19 týchto návrhov. Netreba sa zaoberať otázkou, či sa využil iný druh oznámenia, napríklad v miestnych médiách. V každom prípade, keďže nejde o aspekt, ktorý je potrebné objasniť, problém je relatívne nevýznamný, ako preukážem ďalej, keďže hlavným kritériom bude za podobných okolností okamih, keď sa dotknuté osoby dozvedeli o sporných opatreniach ( 28 ).

70.

V konečnom dôsledku čelíme otázke o miere konzistentnosti faktickej domnienky (vedomosť o sankčných opatreniach), od ktorej závisí odpoveď na otázku, ktorá vznikla v tejto veci, konkrétne určenie okamihu, odkedy mohli byť sporné opatrenia napadnuté a dokedy boli napadnuteľné.

D – Lehota na podanie žaloby. Dies a quo

71.

V článku 263 šiestom odseku ZFEÚ sa uvádza, že „súdne konanie uvedené v tomto článku sa začne do dvoch mesiacov od zverejnenia daného opatrenia, alebo jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak toto chýba, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel“.

72.

Z toho vyplýva aj citlivosť procesného režimu Všeobecného súdu voči ťažkostiam, ktoré z hľadiska vykonávania práva na prístup k súdom môže predstavovať vzdialenosť, ktorá žalovaného oddeľuje od sídla Súdneho dvora. Hoci sa v Rokovacom poriadku Všeobecného súdu v článku 102 ods. 2 stanovuje predĺženie procesnej lehoty „z dôvodu vzdialenosti“, bolo to pôvodne zapríčinené výlučne cieľom zaručiť prístup k súdom za rovnakých podmienok bez toho, aby sa vzdialenosť, ktorá bola v minulosti relevantnejšia, mohla vykladať ako okolnosť, od ktorej vo väčšej či v menšej miere záviselo účinné využitie celej stanovenej lehoty.

76.

Hoci možno tvrdiť, že takéto predĺženie lehoty z dôvodu vzdialenosti je v súčasnosti menej odôvodnené ako v minulosti vzhľadom na pokrok v oblasti komunikačných prostriedkov, predsa len musíme pripustiť, že v prípade, o aký ide vo veci samej, nadobúda pojem „vzdialenosť“ opätovne význam ako fyzická realita, z ktorej vyplýva určitý stupeň problémov pre komunikáciu medzi realitami oddelenými v priestore. V tomto prípade ide o vzdialenosť, ktorú, obrazne povedané, technológia nemôže prekonať a v prípade ktorej také ustanovenia, akými je článok 102 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, nadobúdajú plný význam.

77.

Hoci vedomosť o danom akte možno predpokladať v prípade, že sa dotknutá osoba nachádza na území jedného z členských štátov, tento predpoklad sa stáva oveľa problematickejší, keď sa dotknutá osoba nachádza v značnej vzdialenosti od hraníc Únie. Práve tento predpoklad ide ruka v ruke s domnienkou vedomosti o uverejnení aktu v Úradnom vestníku Európskej únie . Túto domnienku vedomosti nemožno predpokladať mimo pôsobnosti práva Únie, ktorá sa, mimochodom, nikdy neplánovala vyjadrovať urbi et orbi .

V prejednávaných prípadoch Všeobecný súd odmietol žaloby podané žalobcami (terajšími odvolateľmi) ako neprípustné na základe článku 111 svojho rokovacieho poriadku, a to len na základe návrhov na začatie konania a striktného uplatnenia dvojmesačnej lehoty stanovenej v článku 263 ZFEÚ. Všeobecný súd sa uspokojil s konštatovaním, že oznámenia o sankčných opatreniach boli uverejnené, aby na základe uplatnenia článku 102 ods. 2 rokovacieho poriadku dospel k záveru, že lehota v dĺžke dvoch mesiacov začala plynúť štrnástym dňom po tomto uverejnení.

81.

Musím súhlasiť so Všeobecným súdom (bod 17 napadnutých uznesení), že odvolatelia sa vôbec nezmienili o možnom prípade vyššej moci alebo o náhode podľa bývalého článku 45 Štatútu Súdneho dvora.

82.

Odvolatelia však v tejto súvislosti poukázali na to, že sankčné opatrenia im neboli oznámené osobne, čo dokazuje opis skutkovej podstaty (body 18 a 36 žalôb), z ktorého jasne vyplýva, že kontext, v ktorom boli tieto opatrenia oficiálne uverejnené, bola nestabilná situácia na území, na ktorom sa nachádzali. Už som poukázal na to, že Rada v bode 4 svojej odpovede zo 14. júna 2012 na otázku, ktorú jej položil Súdny dvor, charakterizovala situáciu na Pobreží Slonoviny v marci a apríli 2011 ako chaotickú.

83.

Ako už bolo uvedené vyššie, ale znovu to zdôrazňujem, Všeobecný súd sa rozhodol uplatniť článok 111 svojho rokovacieho poriadku, ktorý mu umožňuje uznesením odmietnuť žaloby ako „zjavne“ neprípustné. Za takýchto okolností možno vo veci samej na základe uvedeného pochybovať o tom, či bol dôvod neprípustnosti žalôb v tomto prípade „zjavný“.

87.

Zastávam totiž názor, že Všeobecný súd by mal vzhľadom na okolnosti daného prípadu využiť možnosť uplatnenia článku 113 rokovacieho poriadku, ktorý Všeobecnému súdu umožňuje kedykoľvek rozhodnúť o prekážke konania z dôvodu verejného záujmu „po vypočutí účastníkov konania“. Takéto vypočutie by umožnilo, aby toto zamietnutie z dôvodu neprípustnosti nasledovalo po riadnom konaní so zodpovedajúcimi zárukami.

88.

Podľa môjho názoru sa článok 111 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu vzťahuje na žaloby, ktorých „zjavná“ neprípustnosť je nepochybná a nesporná, a preto ju možno posúdiť bez začatia kontradiktórneho konania a bez toho, aby sa dotknuté strany museli vyjadriť.

89.

92.

V tejto súvislosti musím poukázať na to, že argument právnej istoty, ktorý Všeobecný súd uviedol v bode 16 napadnutých uznesení, nepovažujem za presvedčivý. Je zrejmé, že cieľom preklúzie procesných lehôt je v konečnom dôsledku zabezpečiť právnu istotu a vyhnúť sa možnosti kedykoľvek spochybniť platnosť aktov a ustanovení vyvolávajúcich právne účinky a tým vyvolať očakávania tretích strán, ba dokonca odvodenie práv tretích osôb. V prípade opatrení, o aké ide vo veci samej, sa zásada právnej istoty musí zvážiť spolu s ostatnými záujmami a ústavnými právami.

93.

Navyše musím trvať na tom, že v prípade, keď sú dotknuté osoby nepriaznivo ovplyvnené opatreniami prijatými v konaní, na ktorom sa nemohli zúčastniť, treba „maximalizovať“ príležitosti, ktoré poskytuje rokovací poriadok, s cieľom podrobiť opatrenia súdnemu preskúmaniu. V takýchto prípadoch musí byť maximálne vyčerpanie procesných možností, ktoré umožňujú účinné vykonávanie práva na prístup k takýmto prostriedkom nápravy, povinné z hľadiska ochrany základných práv, ako aj z hľadiska legitímneho výkonu právomocí Únie.

F – O výkone procesného zastúpenia odvolateľov v tomto konaní a jeho možný vplyv na riešenie predmetného prípadu

94.

96.

Napokon, hoci sa nepredvídateľnosť obhajoby dotknutých subjektov pri podaní žaloby na Všeobecnom súde na jednej strane a ich neospravedlnená neprítomnosť na pojednávaní na Súdnom dvore na strane druhej mali vykladať ako úplná strata možnosti odvolateľov brániť sa proti opatreniam stanoveným Radou, osobitným okolnostiam opísaným v predchádzajúcej časti bolo možné predísť.

97.

Ako som už uviedol, žalobcovia (terajší odvolatelia) totiž vo svojej žalobe neuviedli dostatočné dôkazy o osobitosti svojej situácie v predmetnom prípade, aby Všeobecný súd upozornili na to, že opatrenia, ktoré mali v úmysle napadnúť, im v čase ich úradného uverejnenia nemohli byť známe, a teda ich v tomto čase v podstate nemohli napadnúť. Vzhľadom na povahu tejto veci mal Všeobecný súd preukázať nielen väčšiu či menšiu flexibilitu výkladu procesných lehôt, ale aj väčšiu mieru uvedomenia si ústavných zásad, a to najmä zásady práva na obranu, a poskytnúť tak dotknutým osobám možnosť odôvodniť potrebu, aby lehoty stanovená v článku 263 ZFEÚ začala plynúť od dátumu, ktorý sa nemusí nevyhnutne zhodovať s dátumom uverejnenia dotknutých opatrení v úradnom vestníku. Na tento účel by stačilo, keby zvážil svoje rozhodnutie o neprípustnosti žaloby na základe článku 113 svojho rokovacieho poriadku.

98.

Pokiaľ ide o spomenutú neprítomnosť na pojednávaní, hoci predstavuje neospravedlniteľné správanie procesných zástupcov odvolateľov, treba ju považovať za ospravedlnenú v rozsahu, v akom môžu byť vážne ohrozené ich práva. Odvolatelia, na ktorých sa vzťahujú opatrenia, ktoré ohrozujú ich slobodu vstupu na územie Únie a zmrazenie ich finančných prostriedkov v členských štátoch, by nemali trpieť v dôsledku takéhoto procesného správania svojich zástupcov, ktorých služby zrejme musia využívať za rovnakých podmienok ako občan, ktorého situácia nie je taká osobitá ako situácia dotknutých osôb. ( 33 ) V záujme zaistenia skutočne účinnej súdnej ochrany chápem, že osoba, ktorá sa nachádza v podobnej situácii ako odvolatelia, si zaslúži maximálne využitie možností na obranu, ktoré poskytuje Únia; ako sme videli, tieto možnosti sú v takýchto prípadoch veľmi obmedzené.

VI – O konečnom rozhodnutí veci Súdnym dvorom

102.

V súlade s článkom 61 Štatútu Súdneho dvora, „ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu“, pričom „v danej veci môže vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecného súdu“.

103.

Podľa môjho názoru nejde o prípad, v ktorom by Súdny dvor mohol vydať konečný rozsudok sám. Treba mať na pamäti, že v prejednávanej veci ide len o neprípustnosť žalôb podaných proti sporných opatreniam; v žiadnom prípade však nejde o opatrenia ani o akty, v súvislosti s ktorými boli prijaté.

104.

107.

V súlade s článkom 184 ods. 2 rokovacieho poriadku navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

VIII – Návrh

108.

Vzhľadom na uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor vyhovel druhému odvolaciemu dôvodu a v dôsledku toho:

1.

( 2 ) Spojené veci C-402/05 P a C-415/05 P, Zb. s. I-6351 .

( 3 ) Vec C-548/09 P, Zb. s. I-11381 .

( 4 ) Prostredníctvom spoločnej pozície Rady 2004/852/SZBP z 13. decembra 2004 o obmedzujúcich opatreniach voči Pobrežiu Slonoviny ( Ú. v. EÚ L 368, s. 50 ) nariadila Rada vykonávanie opatrení prijatých v rezolúcii Bezpečnostnej rady č. 1572 (2004) vrátane zmrazenia finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov osôb, ktoré podľa príslušného sankčného výboru OSN predstavujú hrozbu pre mierový proces a národné zmierenie na Pobreží Slonoviny. S cieľom zaviesť opatrenia opísané v spoločnej pozícii 2004/852 prijala Rada nariadenie (ES) č. 560/2005 z 12. apríla 2005, ktorým sa ukladajú určité osobitné obmedzujúce opatrenia namierené proti určitým osobám a subjektom v dôsledku situácie na Pobreží Slonoviny ( Ú. v. EÚ L 95, s. 1 ). Spoločná pozícia 2004/852 bola naposledy predĺžená a zmenená a doplnená spoločnou pozíciou Rady 2008/873/SZBP z 18. novembra 2008, ktorou sa obnovujú obmedzujúce opatrenia voči Pobrežiu Slonoviny ( Ú. v. EÚ L 308, s. 52 ), a neskôr bola zrušená a nahradená rozhodnutím Rady 2010/656/SZBP z 29. októbra 2010, ktorým sa obnovujú obmedzujúce opatrenia voči Pobrežiu Slonoviny ( Ú. v. EÚ L 285, s. 28 ).

( 5 ) Rozhodnutie z 22. decembra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/656 ( Ú. v. EÚ L 341, s. 45 ).

( 6 ) Rozhodnutie Rady z 11. januára 2011, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/656 ( Ú. v. EÚ L 11, s. 31 ).

( 7 ) Rozhodnutie Rady zo 14. januára 2011, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/656 ( Ú. v. EÚ L 11, s. 36 ).

( 14 ) Tieto žaloby boli zaregistrované pod číslami T-348/11 až T-352/11.

( 15 ) Body 42 a 43.

( 16 ) Vykonávacie rozhodnutie, ktorým sa uplatňuje rozhodnutie 2010/656 ( Ú. v. EÚ L 38, s. 43 ).

( 17 ) Bod 95 odvolania C-478/11 P, bod 93 odvolania C-479/11 P a bod 92 odvolaní C-480/11 P, C-481/11 P a C-482/11 P.

( 18 ) Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva na základe rozsudku zo 7. decembra 1976, Handyside v. Spojené kráľovstvo (žaloba č. 5493/72), bod 62, sú opatrenia brániace vlastníkovi dočasne využívať svoj majetok uvedené v článku 1 ods. 2 protokolu č. 1 k EDĽP.

( 19 ) Odkaz – hoci aj stručný – na literatúru o právnom štáte by bol zbytočný, ale za veľmi zrozumiteľné a primerané považujem dôvody Thomasa Binghama v publikácii The rule of Law . The sixth Sir David Williams Lecture. Centre for Public Law, 16. novembra 2006.

( 26 ) Článok 7 ods. 3 rozhodnutia 2010/656.

( 27 ) Článok 11a ods. 3 nariadenia č. 560/2005.

( 28 ) Pokiaľ ide o opatrenia na zmrazenie finančných prostriedkov, tento okamih zodpovedá momentu, keď sa dotknutá osoba neúspešne snaží vykonať určitú bankovú operáciu. V tomto ohľade môžu byť informácie poskytnuté bankovými inštitúciami veľmi užitočné na overenie vyhlásení o vedomosti dotknutých osôb. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/60/ES z 26. októbra 2005 o predchádzaní využívania finančného systému na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu ( Ú. v. EÚ L 309, s. 15 ) je dobrým príkladom miery požadovaného zapojenia bankových inštitúcií v rámci vykonávania opatrení Únie o pohyboch bankových vkladov. V tejto súvislosti sa v odôvodnení 4 pripomína, že už smernica Rady 91/308/EHS z 10. júna 1991 o predchádzaní zneužívania finančného systému na účely prania špinavých peňazí ( Ú. v. ES L 166, s. 77 ) „požadovala od členských štátov, aby zakázali pranie špinavých peňazí a zaviazali finančný sektor, čiže úverové inštitúcie a celý rad iných finančných inštitúcií, aby identifikovali svojich klientov, viedli potrebné záznamy, vytvárali interné postupy na školenie zamestnancov a ochranu proti praniu špinavých peňazí a hlásili akékoľvek náznaky prania špinavých peňazí príslušným orgánom“.

( 29 ) Rozsudok Komisia/Socurte a i., už citovaný, bod 31.

( 30 ) Ak použijeme paradigmatické vyjadrenie z rozsudku z 23. apríla 1986, Les Verts/Parlament ( 294/83, Zb. 1339 ), bod 23, ktoré Súdny dvor nedávno opäť použil v rozsudku z 26. júna 2012, Poľsko/Komisia (C-335/09 P), bod 48.