C-507/12
ECLI:EU:C:2013:841
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62012CC0507
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62012CC0507
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NILS WAHL
prednesené 12. decembra 2013 ( 1 )
Vec C‑507/12
Jessy Saint Prix
proti
Secretary of State for Work and Pensions
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Supreme Court of the United Kingdom (Spojené kráľovstvo)]
„Voľný pohyb pracovníkov — Článok 45 ZFEÚ — Diskriminácia na základe štátnej príslušnosti — Diskriminácia na základe pohlavia — Smernica 2004/38/ES — Článok 7 ods. 1 a 3 — Definícia pojmu ‚pracovník‘ — Právo na pobyt — Občianka únie, ktorá dočasne prestala pracovať z dôvodu obmedzení v tehotenstve a po pôrode — Príspevok k príjmu — Dostatočné zdroje — Proporcionalita“
1.
Občianka únie, ktorá býva a pracuje v inom členskom štáte, než je členský štát, ktorého je štátnou príslušníčkou, dočasne prestane pracovať z dôvodu obmedzení v pokročilom štádiu tehotenstva a tesne po pôrode. Následne požiada o poskytnutie nepríspevkovej peňažnej dávky za obdobie, počas ktorého ženy, ktoré sú štátnymi príslušníčkami hostiteľského členského štátu, nemusia pracovať alebo si aktívne hľadať prácu. Jej žiadosť je zamietnutá príslušnými vnútroštátnymi orgánmi. Má sa za týchto okolností považovať za „pracovníčku“ v zmysle článku 45 ZFEÚ, a konkrétnejšie, vzťahujú sa na ňu ustanovenia článku 7 smernice 2004/38/ES ( 2 ) (ďalej len „smernica o občianstve“)?
2.
Myslím si, že na túto otázku je potrebné odpovedať kladne. Ako sa budem snažiť vysvetliť v ďalšej časti týchto návrhov, akýkoľvek iný výklad článku 7 smernice o občianstve by znamenal nezohľadnenie nielen zásady zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, ale aj zásady zákazu diskriminácie na základe pohlavia, ktoré obe nepochybne majú ústavné postavenie v práve EÚ.
I – Skutkové okolnosti, konanie a prejudiciálne otázky
3.
Pani Saint Prix je francúzska štátna príslušníčka, ktorá od 10. júla 2006 nepretržite býva v Spojenom kráľovstve. Od septembra 2006 do augusta 2007 pracovala na rôznych pracovných pozíciách, väčšinou však ako asistentka pedagóga. Následne sa zapísala do postgraduálneho kurzu súvisiaceho s jej predchádzajúcim zamestnaním v oblasti vzdelávania. Vo februári 2008 štúdium prerušila, pretože otehotnela.
4.
Pani Saint Prix si následne hľadala prácu na stredných školách. Keďže žiadna takáto pracovná pozícia nebola voľná, prijala ponuku práce v materských školách, ktorú jej sprostredkovala pracovná agentúra, a pracovala tam niekoľko mesiacov. Od 12. marca 2008, teda 12 týždňov pred očakávaným termínom pôrodu, túto pracovnú činnosť prestala vykonávať, keďže starostlivosť o deti v materskej škole už pre ňu bola príliš namáhavá. Niekoľko dní si hľadala menej náročnú prácu, avšak neúspešne.
5.
Dňa 18. marca 2008 pani Saint Prix na základe odporúčania svojho gynekológa požiadala o poskytnutie príspevku k príjmu, čo je osobitná nepríspevková peňažná dávka ( 3 ). Jej žiadosť bola zamietnutá, pretože podľa relevantných vnútroštátnych právnych predpisov stratila „právo na pobyt v Spojenom kráľovstve“, čo je podmienka poskytnutia príspevku k príjmu. Zdá sa, že všetci účastníci konania sa zhodli na tom, že žiadosť bola podaná v čase, keď do očakávaného termínu pôrodu zostávalo 11 týždňov.
6.
Dieťa pani Saint Prixovej sa narodilo 21. mája 2008. Približne tri mesiace po pôrode sa pani Saint Prix vrátila do zamestnania.
7.
Pani Saint Prix podala proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o príspevok k príjmu odvolanie na First Tier Tribunal. Rozhodnutím zo 4. septembra 2008 First Tier odvolaniu vyhovel. Proti tomuto rozhodnutiu podal opravný prostriedok Secretary of State for Work and Pensions na Upper Tribunal, ktorý 7. mája 2010 rozhodol v prospech Secretary of State. Pani Saint Prix následne podala odvolanie proti rozhodnutiu Upper Tribunal na Court of Appeal. Po tom, ako Court of Appeal rozhodnutím z 13. júla 2011 nepovolil podanie odvolania, pani Saint Prix podala dovolanie na Supreme Court of the United Kingdom (ďalej len „Supreme Court“).
8.
Vzhľadom na pretrvávajúce pochybnosti o správnom výklade článku 7 smernice o občianstve Supreme Court rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1.
Má sa právo na pobyt, ktoré článok 7 smernice o občianstve priznáva ‚pracovníkom‘, vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje len na osoby, i) ktoré sú v pracovnom pomere, ii) ktoré sú (prinajmenšom za určitých okolností) uchádzačmi o zamestnanie alebo iii) na ktoré sa vzťahujú ustanovenia článku 7 ods. 3, alebo sa má uvedený článok vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby boli na tieto účely považované za ‚pracovníkov‘ aj ďalšie osoby?
2.
i)
Ak môžu byť za ‚pracovníkov‘ považované aj ďalšie osoby, týka sa to aj ženy, ktorá opodstatnene prestane pracovať alebo je uchádzačkou o zamestnanie z dôvodu telesných obmedzení v pokročilom štádiu tehotenstva (a po pôrode)?
ii)
Ak áno, má takáto žena nárok na to, aby sa na ňu vzťahovala definícia okamihu, v ktorom je opodstatnené, aby tak urobila, stanovená vnútroštátnym právom?“
9.
Písomné pripomienky predložili pani Saint Prix, AIRE Centre ( 4 ), Dozorný úrad EZVO, poľská vláda, vláda Spojeného kráľovstva a Komisia, pričom všetci účastníci konania – s výnimkou poľskej vlády – predniesli vyjadrenia na pojednávaní, ktoré sa konalo 14. novembra 2013.
II – Analýza
A – Občan Únie v situácii pani Saint Prixovej by si mal zachovať postavenie pracovníka
10.
V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa uvádza, že podľa právnej úpravy Spojeného kráľovstva tehotná žena – ktorá je štátnou príslušníčkou Spojeného kráľovstva – nemusí pracovať alebo si aktívne hľadať prácu 11 týždňov pred očakávaným termínom pôrodu. Obdobie po pôrode, počas ktorého je primerané, aby žena nepracovala, je 15 týždňov. ( 5 ) Ak štátna príslušníčka Spojeného kráľovstva spĺňa relevantné požiadavky, je tiež oprávnená na príspevok k príjmu počas tohto obdobia.
11.
Takúto možnosť nebude mať štátna príslušníčka iného členského štátu, akou je napríklad pani Saint Prix, pokiaľ sa na ňu nevzťahujú ustanovenia článku 7 smernice o občianstve, ktorý upravuje právo občanov Únie na pobyt na území iného členského štátu počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace ( 6 ). Okrem okolností (vrátane práva na pobyt pracovníkov a samostatne zárobkovo činných osôb) predpokladaných v článku 7 ods. 1 majú v prejednávanej veci osobitný význam okolnosti uvedené v článku 7 ods. 3. Ide o situácie, keď si občan Únie, ktorý už nie je pracovníkom alebo samostatne zárobkovo činnou osobou, napriek tomu zachová toto postavenie. Medzi tieto okolnosti patrí dočasná pracovná neschopnosť v dôsledku choroby alebo úrazu. V článku 7 ods. 3 sa však nenachádza zmienka o tehotenstve. Podľa vnútroštátneho súdu má z tohto dôvodu pani Saint Prix – ktorá bola v relevantnom čase tehotná – nárok na príspevok k príjmu iba v prípade, že ju počas predmetného obdobia možno považovať za pracovníčku.
12.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že vnútroštátny súd chce svojimi otázkami v podstate zistiť, či možno ženu, ktorá sa nachádza v situácii pani Saint Prixovej, považovať za pracovníčku na účely článku 7 smernice o občianstve.
13.
Pri hľadaní odpovede na túto otázku začnem tým, že zhrniem základné zásady relevantnej judikatúry Súdneho dvora vydanej v oblasti voľného pohybu pracovníkov. Následne preskúmam – vzhľadom na túto judikatúru – správny výklad článku 7 smernice o občianstve, a to tak, že sa budem zaoberať najmä argumentmi predloženými vládou Spojeného kráľovstva.
1. Judikatúra Súdneho dvora
14.
Podľa ustálenej judikatúry je potrebné pojem pracovník vykladať široko. ( 7 ) Je to tak preto, lebo vymedzuje rozsah pôsobnosti jednej zo základných slobôd zaručených Zmluvou. ( 8 )
15.
V dôsledku toho migrujúci pracovník, ktorý vykonával zárobkovú činnosť v hostiteľskom členskom štáte, musí patriť do rozsahu pôsobnosti článku 45 ZFEÚ. ( 9 ) V zásade sa preto osoba považuje za pracovníka počas výkonu zárobkovej činnosti. ( 10 ) Súdny dvor však tiež konzistentne rozhodoval, že práva, ktoré majú migrujúci pracovníci, nevyhnutne nezávisia od skutočného alebo pokračujúceho pracovnoprávneho vzťahu. V skutočnosti majú migrujúci pracovníci určité práva, ktoré vyplývajú z postavenia pracovníka, hoci už toto postavenie nemajú. Medzi tieto práva patrí právo na dávky sociálneho zabezpečenia v hostiteľskom členskom štáte. ( 11 )
16.
V tejto súvislosti by som rád pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry článok 45 ZFEÚ – a najmä jeho odsek 3 písm. d) – zakotvuje právo pracovníka zostať na území členského štátu po skončení zamestnania. Preto Súdny dvor v rozsudku Lair ( 12 ) rozhodol, že migrujúci pracovník, ktorý dobrovoľne prestal pracovať, aby získal vysokoškolské vzdelanie súvisiace s jeho predchádzajúcim zamestnaním, sa považuje za pracovníka. Vzhľadom na ťažkosti, ktorým pracovník čelí pri hľadaní nového zamestnania v prípade, že sa stal nedobrovoľne nezamestnaným, Súdny dvor tiež rozhodol, že kritérium týkajúce sa existencie spojenia medzi predmetnou zárobkovou činnosťou a získaným vzdelaním sa neuplatní na situácie, keď rozhodnutie dotknutej osoby opäť sa vzdelávať nebolo dobrovoľné. ( 13 )
17.
Ešte zaujímavejšie je, že v rozsudku Orfanopoulos ( 14 ) Súdny dvor potvrdil, že občan Únie, ktorý pracoval v hostiteľskom členskom štáte, v dôsledku čoho tam získal postavenie migrujúceho pracovníka, patrí do rozsahu pôsobnosti súčasného článku 45 ZFEÚ a právnych predpisov prijatých na jeho základe aj počas výkonu trestu odňatia slobody vo väzení. V podstate preto väzňa, ktorý pred uväznením vykonával zárobkovú činnosť, nemožno považovať za osobu, ktorá prestala byť k dispozícii na trhu práce hostiteľského členského štátu, za predpokladu, že si v primeranom čase po prepustení nájde zamestnanie. ( 15 )
18.
V prejednávanej veci je nesporné, že pani Saint Prix bola pracovníčkou na účely článku 7 ods. 1 písm. a) smernice o občianstve až do marca 2008, keď prestala pracovať z dôvodu obmedzení v pokročilom štádiu tehotenstva. Pani Saint Prix sa však počas obdobia, keď nepracovala, nachádzala na území hostiteľského členského štátu a tri mesiace po pôrode sa vrátila do zamestnania. Ako uvádzajú všetci účastníci konania, ktorí predložili Súdnemu dvoru pripomienky – s výnimkou vlády Spojeného kráľovstva –, odňatie postavenia pracovníčky pani Saint Prixovej za týchto okolností by si vyžadovalo značne striktný výklad článku 45 ZFEÚ a článku 7 smernice o občianstve. To by bolo v rozpore s prístupom, ktorý Súdny dvor prijal v judikatúre zhrnutej vyššie.
19.
S týmto argumentom musím súhlasiť. Odňatie postavenia pracovníčky pani Saint Prixovej by tiež viedlo k takému výkladu súčasnej právnej úpravy, ktorý by bol rozpore s cieľom smernice o občianstve, a to posilniť výkon základného a individuálneho práva – priznaného priamo všetkým občanom Únie na základe Zmluvy – slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov. ( 16 ) Preto sa domnievam, že pani Saint Prix sa musí považovať za pracovníčku aj počas obdobia, keď nepracovala. Napokon pani Saint Prix skutočne využila svoje právo na voľný pohyb a pracovala v hostiteľskom členskom štáte ešte predtým, ako otehotnela.
20.
Nemôžem však súhlasiť s výkladom článku 7 smernice o občianstve, ktorý navrhujú pani Saint Prix, AIRE Centre a Komisia. V podstate tvrdia, že – podobne ako v prípade skutočností, ktoré nastali v rozsudku Orfanopoulos – žena, ktorá sa nachádza v situácii pani Saint Prixovej, neopustila trh práce natrvalo, a preto by mala patriť do rozsahu pôsobnosti všeobecného pravidla, ktoré upravuje pobyt dlhší než tri mesiace [ako je to stanovené v článku 7 ods. 1 písm. a)]. Aj keď je dozaista lákavé na prejednávanú vec priamo uplatniť úvahy Súdneho dvora uvedené v rozsudku Orfanopoulos, myslím si, že zmeny, ktoré sa odvtedy zrealizovali v rámci legislatívy, nemožno ignorovať. Kým v relevantnom čase v uvedenej veci neexistoval žiaden sekundárny právny predpis, ktorý by stanovoval podmienky výkonu práva na voľný pohyb, v súčasnosti takýto nástroj (smernica o občianstve) existuje. ( 17 ) Právo na pobyt na území iného členského štátu počas obdobia dlhšieho než tri mesiace špeciálne upravuje článok 7 smernice o občianstve.
21.
Hoci absencia pani Saint Prixovej na trhu práce bola nepochybne dočasná, počas tohto obdobia nevykonávala zárobkovú činnosť v akomkoľvek zmysle (podobne ako osoba, ktorá prestala pracovať z dôvodu choroby alebo úrazu). To je dôvod, prečo si myslím, že najvhodnejší referenčný bod na posúdenie postavenia ženy, ktorá sa nachádza v situácii pani Saint Prixovej, treba hľadať vo výnimke zo všeobecného pravidla stanovenej v článku 7 ods. 3 písm. a), ktorá sa týka dočasnej pracovnej neschopnosti z dôvodu choroby alebo úrazu.
22.
V tejto súvislosti vzniká ďalšia otázku: Ako možno toto stanovisko zosúladiť so skutočnosťou, že v článku 7 ods. 3 smernice o občianstve – ktorý sa týka podmienok zachovania postavenia pracovníka, ak dotknutá osoba už nepracuje alebo nevykonáva samostatnú zárobkovú činnosť – sa výslovne nespomína tehotenstvo? Aby bolo možné na túto otázku odpovedať, v ďalšej časti týchto návrhov sa budem zaoberať námietkami vznesenými vládou Spojeného kráľovstva.
2. Námietky vznesené vládou Spojeného kráľovstva
23.
Na rozdiel od ostatných účastníkov konania, ktorí predložili pripomienky, vláda Spojeného kráľovstva pripisuje osobitný význam dvom faktorom, ktoré podľa jej názoru svedčia proti tomu, aby sa pani Saint Prix považovala za pracovníčku. Na jednej strane tvrdí, že situácia pani Saint Prixovej by sa mala posudzovať rovnako ako okolnosti, ktoré nastali v rozsudku Dias ( 18 ), v ktorom (na rozdiel od prejednávanej veci) Súdny dvor skúmal podmienky nadobudnutia práva na trvalý pobyt podľa článku 16 smernice o občianstve ( 19 ). Hoci táto skutočnosť v konaní na Súdnom dvore vo veci Dias nebola sporná, žalobkyňa nemala postavenie pracovníčky – čo je skutočnosť, ktorá nebola výslovne predmetom diskusie v konaní na Súdnom dvore – v hostiteľskom členskom štáte počas obdobia, keď prestala pracovať z dôvodu, že sa začala starať o svoje maloleté dieťa, t. j. v období, ktoré sa začalo po skončení materskej dovolenky ( 20 ).
24.
Nemôžem súhlasiť s tým, že rozsudok Dias možno analogicky uplatniť v prejednávanej veci. V skutočnosti možno tieto dve veci relatívne ľahko odlíšiť na základe skutkového stavu. V rozsudku Dias neprítomnosť matky v práci presahovala obdobie, počas ktorého existoval zdravotný dôvod brániaci jej v návrate do práce. Ako uvádza vnútroštátny súd, zostať doma a starať sa o deti môžu tak ženy, ako aj muži. Naproti tomu v prejednávanej veci sme konfrontovaní so situáciou, keď žena prestala pracovať počas jasne vymedzeného obdobia z dôvodu fyzických a duševných ťažkostí súvisiacich s tehotenstvom. ( 21 ) Navyše toto obdobie sa zhoduje s obdobím, počas ktorého tehotné ženy, ktoré sú štátnymi príslušníčkami hostiteľského členského štátu, nemusia pracovať alebo si aktívne hľadať prácu. ( 22 )
25.
Na druhej strane vláda Spojeného kráľovstva tiež kladie osobitný dôraz na skutočnosť, že článok 7 ods. 3 smernice o občianstve výslovne odkazuje na situácie, keď je dotknutá osoba dočasne práceneschopná v dôsledku choroby alebo úrazu, avšak neodkazuje na tehotenstvo. Domnieva sa, že skutočnosť, že smernica v tejto súvislosti výslovne neposkytuje žiadnu ochranu tehotenstva a pôrodu, svedčí o zámernom kroku normotvorcu zabrániť výkladu tohto ustanovenia v tom zmysle, že takúto ochranu poskytuje. To je obzvlášť zrejmé, ako tvrdí vláda Spojeného kráľovstva, z pokusu v štádiu rokovania vo výboroch Európskeho parlamentu vložiť odkaz na tehotenstvo do článku 7 ods. 3 návrhu Komisie, ktorý sa o ňom nezmieňoval. ( 23 )
26.
Pri vyvodzovaní konečného záveru, ktorý z toho vyplýva, by som bol opatrný.
27.
V tejto súvislosti by som rád upozornil na skutočnosť, ako to vyplýva z návrhu Komisie ( 24 ) smernice o občianstve, že cieľom tejto smernice nebolo iba reprodukovať ustanovenia už stanovené v iných smerniciach, presnejšie ustanovenia smernice 68/360/EHS ( 25 ). To platí osobitne pre článok 7 smernice o občianstve. Cieľom novej smernice bolo tiež, ako to uvádza vláda Spojeného kráľovstva, prevziať judikatúru (aká existovala v relevantnom čase) Súdneho dvora vydanú v oblasti občianstva Únie. ( 26 ) Táto judikatúra (a napokon ani smernica 68/360) sa však nezaoberala špecifickou otázkou tehotenstva v kontexte určenia rozsahu pojmu pracovník a práva na pobyt v hostiteľskom členskom štáte, ktoré s ním bezprostredne súvisí.
28.
Myslím si, že jasne formulovaný cieľ pôvodného návrhu Komisie novej smernice o občianstve – začleniť do novej smernice existujúce právne predpisy a judikatúru Súdneho dvora – pomáha vysvetliť, prečo nenavrhla vložiť do článku 7 ods. 3 výslovný odkaz na tehotenstvo ako výnimku zo všeobecného pravidla [stanoveného v článku 7 ods. 1 písm. a)], podľa ktorého zachovanie postavenia pracovníka predpokladá existenciu pracovnoprávneho vzťahu. ( 27 ) Vzhľadom na tento cieľ nie je prekvapujúce, že sa nepredpokladalo širšie spektrum situácií. Treba však uviesť, že keby pôvodný návrh Komisie výslovne obsahoval odkaz na tehotenstvo, ktorý by bol v rámci ďalšieho legislatívneho postupu vypustený, argumenty predložené vládou Spojeného kráľovstva by boli presvedčivejšie.
29.
Ďalšia skutočnosť, ktorú treba v prejednávanej veci zdôrazniť, je, že hoci smernica o občianstve má za cieľ, ako už bolo uvedené vyššie, stanoviť podmienky výkonu práva na voľný pohyb, faktom ostáva, že nástroj sekundárneho práva nemôže meniť význam pojmu pracovník, ktorý je pevne zakorenený v článku 45 ZFEÚ, čo je ustanovenie primárneho práva. Okrem toho prijatie takéhoto právneho nástroja nemôže brániť Súdnemu dvoru vo vykladaní a uplatňovaní pojmu pracovník, ako je použitý v článku 45 ZFEÚ, aby čelil novým situáciám.
30.
Jednoducho povedané, otázka, či sa osoba má považovať za pracovníka alebo za akých okolností si zachová toto postavenie, je napokon otázkou primárneho práva. Odpoveď nemožno zmysluplne vymedziť ustanovením sekundárneho práva. Ako je totiž všeobecne známe, sekundárne právo je potrebné vykladať, pokiaľ je to možné, v súlade s primárnym právom ( 28 ). Cieľom je odstrániť všetky nezrovnalosti, ktoré by mohli mať vplyv na platnosť ustanovení sekundárneho práva. Preto relevantným referenčným bodom na určenie toho, či by si pani Saint Prix mala zachovať postavenie pracovníčky podľa článku 7 smernice o občianstve, je najmä judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa súčasného článku 45 ZFEÚ.
31.
Aby nedochádzalo k takému výkladu článku 45 ZFEÚ, ktorý by prostredníctvom súdneho výkladu vytvoril novú kategóriu pracovníka, považujem za nevyhnutné, aby sa na tehotné ženy, ktoré sa nachádzajú v situácii pani Saint Prixovej, vzťahoval aj článok 7 smernice o občianstve. Ako som už uviedol, článok 7 ods. 3 písm. a) tejto smernice má v prejednávanej veci osobitný význam, pretože konkrétne odkazuje na dočasnú práceneschopnosť z dôvodu choroby alebo úrazu.
32.
Je pravda, že judikatúra vyplývajúca z rozsudku Webb ( 29 ) objasňuje, že tehotenstvo nemožno považovať za chorobu. Toto rozlišovanie však bolo prijaté v kontexte ochrany tehotných žien pred neoprávneným prepustením zo zamestnania. Súdny dvor v skutočnosti konzistentne rozhodoval – nepochybne s cieľom zabezpečiť osobitnú ochranu tehotných žien a posilniť skutočnú rovnosť ( 30 ) – že na rozdiel od choroby samotné tehotenstvo nemôže byť dôvodom prepustenia zo zamestnania (alebo inej formy rozdielneho zaobchádzania v zamestnaní). ( 31 )
33.
Naproti tomu prejednávaná vec sa týka situácie, v ktorej by právne predpisy EÚ v prípade, že by sa tehotenstvo nepostavilo na roveň chorobe, poskytovali ochranu chorobe, ale nie tehotenstvu. To by jednoznačne predstavovalo porušenie zásady zákazu diskriminácie na základe pohlavia.
34.
Na účely argumentácie si predstavme, že by pani Saint Prix – alebo v tejto súvislosti zamestnanec agentúry mužského pohlavia – bola dočasne práceneschopná nie z dôvodu tehotenstva, ale z dôvodu choroby. V dôsledku tejto choroby by nebola schopná pracovať niekoľko mesiacov, ale len čo by to jej zdravotný stav umožňoval, vrátila by sa do zamestnania. Za týchto okolností sa zdá nepochybné, že pani Saint Prix by sa počas obdobia potrebného na jej uzdravenie považovala za pracovníčku na účely článku 7 ods. 3 písm. a) smernice o občianstve. Podľa vlády Spojeného kráľovstva to isté neplatí v prípade, keď žena nie je chorá (alebo dokonca obeťou nehody), ale namiesto toho je tehotná.
35.
Vzhľadom na to, že otehotnieť môže iba žena, výklad článku 7 ods. 3 smernice o občianstve v spojení s článkom 45 ZFEÚ, ktorý by viedol k strate postavenia pracovníka v prípade dočasnej neprítomnosti v práci z dôvodu fyzických ťažkostí v pokročilom štádiu tehotenstva a tesne po pôrode (účinky, ktoré podľa môjho názoru možno pomerne ľahko prirovnať k účinkom mnohých chorôb, ktoré postihujú tak ženy, ako aj mužov), by v praxi znamenal poskytovanie menšej ochrany ženám než mužom. Takýto prístup by bol, prinajmenšom z dôvodu založeného na článku 23 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), v rozpore so zásadou zákazu diskriminácie na základe pohlavia. Je to tak najmä vďaka všeobecnej zásade, podľa ktorej menej priaznivé zaobchádzanie z dôvodu tehotenstva predstavuje – bez toho, aby bolo potrebné stanoviť mužský príklad na porovnanie – diskrimináciu na základe pohlavia. ( 32 )
36.
To znamená, že je potrebné jasne definovať rozsah ochrany, ktorá by sa mala poskytovať tehotným ženám podľa článku 7 ods. 3 smernice o občianstve.
3. Vymedzenie rozsahu ochrany poskytovanej tehotným ženám
37.
Som presvedčený, že na to, aby sa predišlo zachovaniu postavenia pracovníka počas neobmedzeného obdobia pred pôrodom a po ňom, by dočasné ťažkosti súvisiace s tehotenstvom a pôrodom mali patriť do rozsahu pôsobnosti článku 7 ods. 3 smernice o občianstve, pokiaľ ide o obdobie, počas ktorého fyzický stav dotknutej žene skutočne bránil v práci. V opačnom prípade by to znamenalo ignorovanie cieľa smernice o občianstve, ktorým je stanoviť podmienky výkonu práva na slobodu pohybu.
38.
Zdá sa, že na to, aby sa zabezpečil výklad článku 7 ods. 3 smernice o občianstve, ktorý je v súlade s článkom 18 ods. 1 ZFEÚ a článkom 21 ods. 2 Charty, ktoré zakazujú akúkoľvek formu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, sa jediné vhodné kritérium na stanovenie obdobia, počas ktorého možno absenciu na trhu práce považovať za opodstatnenú – pojem, ktorý použil Súdny dvor v už citovanom rozsudku Orfanopoulos ( 33 ) –, nachádza vo vnútroštátnom práve, konkrétne vo vnútroštátnych pravidlách upravujúcich obdobie, počas ktorého tehotné ženy nemusia pracovať alebo si aktívne hľadať prácu, a pravidlách upravujúcich sociálnu pomoc, na ktorú sú ženy počas tohto obdobia oprávnené ( 34 ).
39.
V tejto súvislosti musím zdôrazniť, že keby sa migrujúcim pracovníkom neposkytla porovnateľná ochrana, predstavovalo by to diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti. Preto vzhľadom na to, že 11 týždňov pred predpokladaným dátumu pôrodu (a 15 týždňov po pôrode) je štátna príslušníčka Spojeného kráľovstva nielen oslobodená od povinnosti pracovať alebo si aktívne hľadať prácu, ale po splnení určitých podmienok je tiež oprávnená na príspevok k príjmu počas toto obdobia, by sa rovnaké pravidlá mali uplatniť aj na ženy, ktoré sa nachádzajú v situácii pani Saint Prixovej.
40.
Je však všeobecne známe, že v niektorých prípadoch môžu byť účinky tehotenstva prekážkou vo výkone pracovnej činnosti už aj v skorších fázach tehotenstva. V týchto situáciách je potrebné predpokladať, že dotknutú pracovníčku, ktorá je dočasne práceneschopná v dôsledku tehotenstva, možno prirovnávať k osobe, ktorá je chorá (za predpokladu, že rešpektuje uplatniteľné vnútroštátne postupy na overenie toho, že ide o tento prípad, napríklad prostredníctvom lekárskeho potvrdenia), a že sa na ňu automaticky vzťahuje článok 7 ods. 3 písm. a) smernice o občianstve. V opačnom prípade by samotná skutočnosť tehotenstva neumožňovala odvolávať sa na tohto ustanovenie. Takýto výklad právnej úpravy by opäť znamenal zjavné nezohľadnenie zásady zákazu diskriminácie na základe pohlavia.
41.
To ma vedie k záveru, že článok 7 ods. 3 písm. a) smernice o občianstve v spojení s článkom 45 ZFEÚ je potrebné vykladať v tom zmysle, že žena, ktorú možno považovať za dočasne práceneschopnú v dôsledku telesných obmedzení v pokročilom štádiu tehotenstva, si musí zachovať postavenie pracovníčky. Postavenie pracovníčky sa zachová až do okamihu, keď je opodstatnené, aby sa žena vrátila do práce alebo si hľadala zamestnanie po narodení dieťaťa. Aby sa zabezpečilo dodržiavanie zásady zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, toto obdobie nesmie byť kratšie, než je stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave upravujúcej obdobie, počas ktorého tehotné ženy nemusia byť k dispozícii na trhu práce alebo si aktívne hľadať prácu.
42.
Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy by som rád predložil nasledujúce dodatočné pripomienky.
B – Dôsledky nezachovania postavenia pracovníka pre občana Únie
43.
Zdá sa, že vnútroštátny súd vychádza z predpokladu, že keby sa pani Saint Prix nepovažovala za pracovníčku na účely článku 7 smernice o občianstve, nemohla by požadovať ani poberať príspevok k príjmu počas obdobia, keď nepracovala. Zdá sa, že je to preto, lebo stratila právo na pobyt v Spojenom kráľovstve. Hoci táto otázka nie je priamo relevantná v konaní vo veci samej, v rámci konania pred Súdnym dvorom bola predmetom rozsiahlej diskusie.
44.
S tvrdením vnútroštátneho súdu nemôžem bezpodmienečne súhlasiť.
45.
Na začiatku by som rád pripomenul, že samotná skutočnosť, že občan Únie stratil postavenie pracovníka, neznamená, že automaticky a bezprostredne stráca všetky práva spojené s týmto postavením. To ilustruje rozsudok Trojani ( 35 ), v ktorom Súdny dvor okrem iného konštatoval, že hostiteľský členský štát má rozsiahlu diskrečnú právomoc rozhodovať o tom, či štátny príslušník iného členského štátu, ktorý požiadal o sociálnu pomoc, spĺňa podmienky práva na pobyt ( 36 ). Uvedomujúc si, že status občianstva EÚ má v systéme práva EÚ veľmi dôležité postavenie, však Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, že občan Únie, ktorý nemá právo na pobyt na území hostiteľského členského štátu podľa súčasného článku 45 ZFEÚ, má čisto z titulu občianstva Únie právo na pobyt na základe priameho uplatnenia článku 21 ods. 1 ZFEÚ. Samozrejme, aj keď výkon tohto práva podlieha „obmedzeniam a podmienkam“ stanoveným v uvedenom ustanovení, príslušné orgány musia zabezpečiť, aby sa tieto obmedzenia a podmienky uplatňovali v súlade so všeobecnými zásadami práva EÚ, najmä so zásadou proporcionality. ( 37 )
46.
Táto všeobecne uznávaná zásada bola nedávno zopakovaná v rozsudku Brey ( 38 ), v ktorom sa Súdny dvor zaoberal zlučiteľnosťou vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá neumožňovala poskytnutie konkrétnej dávky ekonomicky nečinnému štátnemu príslušníkovi iného členského štátu. V rozsudku Brey Súdny dvor pripisoval osobitný význam obmedzeniam, ktoré sloboda pohybu ako základná zásada práva EÚ ukladala členským štátom pri výkone diskrečnej právomoci (vrátane právomoci vyhostenia z územia členského štátu), pokiaľ ide o cudzích štátnych príslušníkov EÚ.
47.
Dôležité je, že členské štáty nemôžu uplatňovať diskrečnú právomoc takým spôsobom, ktorý porušuje hlavný cieľ smernice o občianstve, ktorým je uľahčovať a posilňovať výkon základného práva občanov Únie, konkrétne práva voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, a jej potrebný účinok. ( 39 ) Samozrejme, je pravda, že výkon práva na pobyt v inom členskom štáte môže podliehať obmedzeniam odôvodneným oprávnenými záujmami tohto členského štátu (ako je napríklad ochrana verejných financií). Súdny dvor však jasne odmietol možnosť použiť takéto legitímne záujmy, ktoré by ohrozovali základnú zásadu slobody pohybu. Táto základná zásada by bola ohrozená v prípade širokého výkladu podmienok stanovených v článku 7 ods. 1 písm. b) smernice o občianstve. ( 40 ) Podľa tohto ustanovenia ekonomicky neaktívni občania EÚ (t. j. osoby, ktoré nepracujú alebo nie sú samostatne zárobkovo činné v hostiteľskom členskom štáte) majú právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte za predpokladu, že majú dostatočné zdroje, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci tohto členského štátu počas obdobia svojho pobytu.
48.
V rozsudku Brey Súdny dvor tiež rozhodol, že príslušné vnútroštátne orgány musia v každom jednom prípade vykonať celkové posúdenie skutkových okolností – vzhľadom na zásadu proporcionality – s cieľom zistiť, či by priznanie dávky mohlo, alebo nemohlo predstavovať neprimeranú záťaž pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu ako celku v zmysle článku 7 ods. 1 písm. b) smernice o občianstve. Súdny dvor zopakoval prijatú zásadu konštatovaním, že najmä v prípade ťažkostí prechodného charakteru, s ktorými sa stretávajú užívatelia práva na pobyt, je smernica o občianstve založená na predpoklade, že v oblasti sociálnej pomoci existuje určitá miera solidarity medzi štátnymi príslušníkmi rôznych členských štátov. ( 41 ) Preto samotná skutočnosť, že štátny príslušník iného členského štátu poberá dávky sociálnej pomoci, sama osebe nepostačuje na preukázanie, že táto osoba predstavuje neprimeranú záťaž pre systém sociálneho zabezpečenia hostiteľského členského štátu. ( 42 )
49.
Vychádzajúc z tejto argumentácie – čo musí overiť vnútroštátny súd – sa domnievam, že žena za okolností, za ktorých bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, t. j. keď ženu, ktorá sa nachádza v situácii pani Saint Prixovej, možno považovať za dočasne práceneschopnú v dôsledku tehotenstva, a preto požiadala o poskytnutie osobitnej nepríspevkovej peňažnej dávky, akou je príspevok k príjmu, by nemala automaticky stratiť právo na pobyt v dôsledku svojich dočasných finančných ťažkostí. Vzhľadom na úvahy Súdneho dvora týkajúce sa tejto problematiky v rozsudku Brey musím tiež konštatovať, že zo samotnej skutočnosti, že tehotná žena požiadala o poskytnutie dávky, akou je príspevok k príjmu, automaticky nevyplýva, že už nemá dostatočné prostriedky na pobyt v hostiteľskom členskom štáte. Platí to tým viac vzhľadom na to, že finančné problémy, ktorým čelí pani Saint Prix, sú dočasného charakteru a že v dôsledku toho potrebuje sociálnu pomoc iba počas obmedzeného obdobia, ktoré sa zároveň zhoduje s obdobím bežnej materskej dovolenky štátnych príslušníčok Spojeného kráľovstva, počas ktorej nemusia byť k dispozícii na trhu práce alebo si aktívne hľadať prácu.
50.
Myslím si, že na rozdiel od okolností, ktoré nastali v konaní vo veci samej, podobný záver nemožno odvodiť z rozsudku Brey. Je to tak preto, lebo poskytovanie relevantnej dávky predstavovalo za okolností, keď bola dotknutá osoba ekonomicky neaktívna v akomkoľvek zmysle, časovo neohraničenú a opakujúcu sa udalosť. Ako som už vysvetlil, ( 43 ) cieľom článku 7 ods. 1 písm. b) smernice o občianstve je zabrániť ekonomicky neaktívnym občanom Únie využívať systém sociálneho zabezpečenia hostiteľského členského štátu na financovanie svojho živobytia počas počiatočného obdobia pobytu v tomto členskom štáte.
51.
Je však potrebné mať na pamäti, že to, čo môže alebo nemusí predstavovať neprimeranú záťaž pre systém sociálneho zabezpečenia hostiteľského členského štátu ako celku, je záležitosť, ktorú musia (celkovo) posúdiť vnútroštátne orgány. ( 44 ) Odhliadnuc od tohto rozdelenia úloh medzi Európsku úniu a jej členské štáty, musím sa priznať, že si viem len ťažko predstaviť situáciu, keď by poskytnutie dávky, akou je napríklad príspevok k príjmu, žene, ktorá sa nachádza v situácii pani Saint Prixovej, predstavovalo takúto záťaž. Vzhľadom na dočasný charakter problémov, ktorým osoba čelí, a obmedzené obdobie, počas ktorého sa má dávka poskytovať, by bol akýkoľvek iný záver v rozpore so zásadou proporcionality, ktorej je potrebné pri tomto posudzovaní venovať náležitú pozornosť.
52.
To znamená, že nemožno kategoricky vylúčiť, že na to, aby sa zabránilo „turizmu za dávkami“, môže byť opodstatnené prijať ďalšie obmedzenia, pokiaľ ide o ekonomicky neaktívnych občanov Únie, v prípade ktorých nebolo nikdy preukázané spojenie so spoločnosťou ich hostiteľského členského štátu na základe toho, že tam pracovali a platili dane. Nemyslím si však, že takéto obmedzenia sú odôvodnené alebo dokonca proporcionálne za okolností, keď, ako je to v prejednávanej veci, žena účinne vykonávala svoje právo na slobodu pohybu a podieľala sa na skutočnej hospodárskej činnosti v hostiteľskom členskom štáte ešte predtým, ako otehotnela, a požiadala o poskytovanie dávky počas obmedzeného obdobia predtým, ako sa vrátila na trh práce.
III – Návrh
53.
Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položil Supreme Court of the United Kingdom, odpovedal takto:
Článok 7 ods. 3 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, v spojení s článkom 45 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že žena, ktorú možno považovať za dočasne práceneschopnú v dôsledku telesných obmedzení v pokročilom štádiu tehotenstva, si musí zachovať postavenie pracovníčky. Postavenie pracovníčky sa zachová až do okamihu, keď je opodstatnené, aby sa žena vrátila do práce alebo si hľadala zamestnanie po narodení dieťaťa. Aby sa zabezpečilo dodržiavanie zásady zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, toto obdobie nesmie byť kratšie, než je stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave upravujúcej obdobie, počas ktorého tehotné ženy nemusia byť k dispozícii na trhu práce alebo si aktívne hľadať prácu.
( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.
( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS ( Ú. v. EÚ L 158, s. 77 ; Mim. vyd. 05/005, s. 46).
( 3 ) Príspevok k príjmu je dávka, ktorá sa môže poskytovať osobám s bydliskom v Spojenom kráľovstve v prípade, že nemajú nijaký alebo majú nízky príjem, pracujú menej ako 16 hodín týždenne a nie sú evidované ako nezamestnaní. Okrem toho dotknutá osoba musí patriť do jednej z mnohých špecifických kategórií. Jedna z týchto kategórií sa vzťahuje na tehotné ženy a v niektorých prípadoch na osoby, ktoré nie sú schopné pracovať z dôvodu choroby alebo zdravotného postihnutia.
( 4 ) AIRE Centre (Advice on Individual Rights in Europe) je charitatívna organizácia, ktorá poskytuje bezplatné právne poradenstvo o európskych ľudských právach a práve EÚ. Bolo jej povolené zúčastniť sa na konaní na Supreme Court.
( 5 ) Týchto 26 týždňov (11 týždňov pred pôrodom a 15 týždňov po pôrode) zodpovedá bežnej dĺžke materskej dovolenky v Spojenom kráľovstve.
( 6 ) Článok 7 smernice o občianstve znie: „1. Všetci občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace, ak: a) sú pracovníci alebo samostatne zárobkovo činné osoby v hostiteľskom členskom štáte; alebo b) majú dostatočné zdroje pre samých seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia ich pobytu, a ak majú komplexné krytie zdravotného poistenia v hostiteľskom členskom štáte… 3. Na účely odseku 1a) občan Únie, ktorý už nie je pracovníkom ani samostatne zárobkovo činnou osobou, si zachová štatút pracovníka alebo samostatne zárobkovo činnej osoby za nasledujúcich okolností: a) daná osoba je dočasne práce neschopná v dôsledku choroby alebo úrazu; b) je riadne zaregistrovaná ako nedobrovoľne nezamestnaná osoba po tom, čo bola zamestnaná viac ako jeden rok, a zaevidovala sa ako uchádzač o zamestnanie na príslušnom úrade práce…“
( 7 ) Pokiaľ ide o prvé rozsudky, ktoré sa zmieňujú o tomto pravidle, pozri okrem iného rozsudky z 3. júna 1986, Kempf/Staatssecretaris van Justitie ( 139/85, Zb. s. 1741 , bod 13); z 3. júla 1986, Lawrie-Blum/Land Baden-Württemberg ( 66/85, Zb. s. 2121 , bod 16). Pozri aj rozsudky z 21. júna 1988, Brown/Secretary of State for Scotland ( 197/86, Zb. s. 3205 , bod 21); z 26. februára 1991, The Queen/Immigration Appeal Tribunal, ex parte Antonissen ( C-292/89, Zb. s. I-745 , bod 11); z 26. februára 1992, Bernini/Minister van Onderwijs en Wetenschappen ( C-3/90, Zb. s. I-1071 , bod 14); zo 6. novembra 2003, Ninni-Orasche ( C-413/01, Zb. s. I-13187 , bod 23), a nedávno z 21. februára 2013, N. (C‑46/12, bod 39).
( 8 ) Pozri rozsudky Kempf/Staatssecretaris van Justitie (už citovaný, bod 13), a z 3. júla 1986, Lawrie-Blum/Land Baden-Württemberg (už citovaný, bod 16).
( 9 ) Pozri rozsudok z 13. decembra 2012, Caves Krier Frères (C‑379/11, bod 26 a citovanú judikatúru).
( 10 ) Pokiaľ ide o relevantné kritériá na určenie, či pracovnoprávny vzťah naozaj existuje, pozri okrem iného rozsudok N. (už citovaný, body 40 a 41 a citovanú judikatúru).
( 11 ) Pozri rozsudok z 21. júna 1988, Lair/Universität Hannover ( 39/86, Zb. s. 3161 , body 31 až 39). Pokiaľ ide o dávky, ktorých priznanie závisí od predchádzajúcej existencie pracovnoprávneho vzťahu, pozri nedávnejší rozsudok z 11. septembra 2008, Petersen ( C-228/07, Zb. s. I-6989 , bod 49 a citovanú judikatúru).
( 12 ) Pozri poznámku pod čiarou 11.
( 13 ) Rozsudok Lair (už citovaný, najmä body 37 a 39).
( 14 ) Rozsudok z 29. apríla 2004, Orfanopoulos a Oliveri ( C-482/01 a C-493/01, Zb. s. I-5257 ).
( 15 ) Rozsudok Orfanopoulos a Oliveri (už citovaný, bod 50 a citovaná judikatúra). Pozri tiež analogicky rozsudok Antonissen (už citovaný, body 21 a 22).
( 16 ) Pozri nedávno vydaný rozsudok z 19. septembra 2013, Brey (C‑140/12, bod 53). Pozri tiež rozsudky z 25. júla 2008, Metock a i. ( C-127/08, Zb. s. I-6241 , body 59 a 82); zo 7. októbra 2010, Lassal ( C-162/09, Zb. s. I-9217 , bod 30), a z 5. mája 2011, McCarthy ( C-434/09, Zb. s. I-3375 , bod 28).
( 17 ) Pozri rozsudok Brey (už citovaný, bod 53). Pozri tiež rozsudky McCarthy (už citovaný, bod 33) a z 21. decembra 2011, Ziółkowski a Szeja (spojené veci C-424/10 a C-425/10, Zb. s. I-14035 , body 36 a 40).
( 18 ) Rozsudok z 21. júla 2011, Dias ( C-325/09, Zb. s. I-6387 ).
( 19 ) Článok 16 stanovuje: „1. Občania Únie, ktorí sa legálne zdržiavali počas nepretržitého obdobia piatich rokov v hostiteľskom členskom štáte, majú právo trvalého pobytu v tomto členskom štáte… 2. Odsek 1 sa uplatňuje tiež na rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu a legálne sa zdržiavali s občanom Únie v hostiteľskom členskom štáte počas nepretržitého obdobia piatich rokov. 3. Nepretržitosť pobytu nie je ovplyvnená dočasnou neprítomnosťou nepresahujúcou… maximálne dvanásť za sebou nasledujúcich mesiacov v dôsledku vážnych dôvodov, ako sú napríklad tehotenstvo a pôrod, vážna choroba, štúdium alebo odborné vzdelávanie, alebo vyslanie do iného členského štátu alebo tretej krajiny…“
( 20 ) Pozri deklaratórne vyhlásenie, ktoré v tejto súvislosti urobil Súdny dvor v bode 39 uvedeného rozsudku.
( 21 ) Je samozrejme pravda, že keď pani Saint Prix požiadala o poskytnutie príspevku k príjmu, obdobie, počas ktorého by potrebovala pomoc, ešte nebolo známe. To však nič nemení na skutočnosti, že relevantné obdobie v prejednávanej veci zodpovedá obdobiu, počas ktorého štátna príslušníčka Spojeného kráľovstva, ktorá sa nachádza v podobnej situácii, nemusí pracovať alebo si hľadať prácu z dôvodu tehotenstva a pôrodu.
( 22 ) Podstatou materskej dovolenky je práve ochrana fyzického a duševného stavu tehotných žien pred pôrodom a po ňom. Pozri bod 44 návrhov, ktoré som predniesol 26. septembra 2013 vo veci Z (C‑363/12, v konaní pred Súdnym dvorom).
( 23 ) V tejto súvislosti navrhol prijatie osobitného ustanovenia o tehotenstve Výbor pre práva žien a rovnosť pohlaví. Pozri správu Výboru pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci z 23. januára 2003 o návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov [KOM(2001) 257 – C5‑0336/2001 – 2001/0111(COD)]. Tento návrh však v ďalšom legislatívnom postupe nebol prijatý.
( 24 ) KOM(2001) 257 v konečnom znení, s. 13.
( 25 ) Smernica Rady z 15. októbra 1968 o odstránení prekážok pohybu a pobytu pracovníkov členských štátov a ich rodín v rámci spoločenstva ( Ú. v. ES L 257, s. 13 ; Mim. vyd. 05/001, s. 27). V bode 37 rozsudku Ziółkowski a Szeja sa uvádza: „Z odôvodnení č. 3 a 4 [smernice o občianstve] vyplýva, že cieľom [tohto nástroja] je zmeniť sektorový a roztrieštený prístup práva na voľný pohyb a pobyt na účely uľahčenia výkonu tohto práva, a to tak, že sa vypracuje jediný legislatívny akt, ktorý bude kodifikovať a revidovať nástroje práva [EÚ] z obdobia pred prijatím tejto smernice.“
( 26 ) KOM(2001) 257 v konečnom znení, s. 13.
( 27 ) Tamže, s. 33.
( 28 ) Pozri rozsudok z 13. decembra 1983, Komisia/Rada ( 218/82, Zb. s. 4063 , bod 15). Pozri tiež rozsudky z 26. júna 2007, Ordre des barreaux francophones a germanophone a i. ( C-305/05, Zb. s. I-5305 , bod 28), a z 19. novembra 2009, Sturgeon a i. ( C-402/07 a C-432/07, Zb. I-10923 , bod 48 a citovanú judikatúru).
( 29 ) Rozsudok zo 14. júla 1994, Webb/EMO Air Cargo ( C-32/93, Zb. s. I-3567 ).
( 30 ) Pozri body 44 až 46 návrhov, ktoré som predniesol v už citovanej veci Z, v súvislosti s podrobnejšou diskusiou o rozsahu ochrany poskytovanej tehotným pracovníčkam podľa práva EÚ, a najmä podľa smernice Rady 92/85/EHS z 19. októbra 1992 o zavedení opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci tehotných pracovníčok a pracovníčok krátko po pôrode alebo dojčiacich pracovníčok (desiata samostatná smernica v zmysle článku 16 ods. 1 smernice 89/391/EHS) ( Ú. v. ES L 348, s. 1 ; Mim. vyd. 05/002, s. 110) (ďalej len „smernica o tehotných pracovníčkach“).
( 31 ) Pozri okrem iného rozsudky Webb (už citovaný, bod 26); z 30. júna 1998, Brown/Rentokil ( C-394/96, Zb. s. I-4185 , bod 18); zo 4. októbra 2001, Tele Danmark ( C-109/00, Zb. s. I-6993 , body 26 a 27), a z 11. októbra 2007, Paquay ( C-460/06, Zb. s. I-8511 , body 30 a 31). Pozri tiež rozsudok z 8. septembra 2005, McKenna ( C-191/03, Zb. s. I-7631 , bod 45 a citovanú judikatúru). Súdny dvor v skutočnosti rozhodol, že ochrana tehotných pracovníčok pred prepustením zo zamestnania sa vzťahuje na celé obdobie materskej dovolenky, ale po jej skončení neexistuje žiaden dôvod odlišovať chorobu, ktorá je spôsobená tehotenstvom alebo pôrodom, od ostatných chorôb, a že na takýto chorobný stav sa vzťahuje všeobecný systém uplatniteľný v prípade choroby. Preto právo EÚ nebráni prepusteniu zo zamestnania v dôsledku neprítomnosti v práci z dôvodu choroby, ktorá ja spôsobená tehotenstvom alebo pôrodom.
( 32 ) Pozri najmä rozsudok z 26. februára 2008, Mayr ( C-506/06, Zb. s. I-1017 , bod 46 a citovanú judikatúru). Táto zásada má pôvod v rozsudku z 8. novembra 1990, Dekker/Stichting Vormingscentrum voor Jong Volwassenen ( C-177/88, Zb. s. I-3941 , bod 12).
( 33 ) Pozri rozsudok Orfanopoulos a Oliveri (už citovaný, bod 50).
( 34 ) Chcel by som však pripomenúť, že diskrečná právomoc zverená členským štátom je jasne vymedzená v smernici o tehotných pracovníčkach, a najmä v jej článku 8, ktorý stanovuje, prostredníctvom akceptovateľného minima, že pracovníčky patriace do rozsahu pôsobnosti tejto smernice majú nárok na neprerušenú materskú dovolenku v trvaní najmenej 14 týždňov, poskytnutú pred a/alebo po pôrode.
( 35 ) Rozsudok zo 7. septembra 2004, Trojani ( C-456/02, Zb. s. I-7573 ).
( 36 ) Tamže, bod 45.
( 37 ) Tamže, bod 46. Pozri tiež rozsudky zo 17. septembra 2002, Baumbast a R ( C-413/99, Zb. s. I-7091 , bod 91 a citovanú judikatúru), a z 19. októbra 2004, Zhu a Chen ( C-200/02, Zb. s. I-9925 , bod 32).
( 38 ) Pozri rozsudok Brey (už citovaný, bod 70) a poznámku pod čiarou 16.
( 39 ) Rozsudok Brey (už citovaný, bod 71).
( 40 ) Tamže, bod 70.
( 41 ) Pozri rozsudok Brey (už citovaný, bod 72 a tam citovanú judikatúru). V skutočnosti túto zásadu už Súdny dvor vyjadril v rozsudku z 20. septembra 2001, Grzelczyk ( C-184/99, Zb. s. I-6193 , bod 44). Je tiež potrebné poznamenať, že tento záver je podporený odôvodnením 16 smernice o občianstve. Toto odôvodnenie uvádza relevantné kritériá pre určenie neprimeranosti záťaže, ktorú predstavuje dotknutý občan Únie. Patrí medzi ne dočasný charakter ťažkostí, dĺžka trvania pobytu, osobné okolnosti a čiastka poskytnutej pomoci.
( 42 ) Pozri rozsudok Brey (už citovaný, bod 75).
( 43 ) Pozri bod 38 návrhov, ktoré som predniesol 29. mája 2013 v už citovanej veci Brey.
( ) Pozri rozsudok Brey (už citovaný, bod 77).